← Späť na vyhľadávanie
Najvyšší správny súd·Rozsudok·28. 8. 2023

2Sfk/69/2022

ECLI:SK:NSSSR:2023:5020200003.1

ZrušujePotvrdzujeMeníVracia na ďalšie konaniePriznáva
Súd
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
Súd 1. inštancie
Krajský súd v Žiline
Sp. zn. 1. inštancie
31S/1/2020
IČS
5020200003
Citované
2× inými rozhodnutiami
Zdroj
PDF ↗

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej, sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. (sudca spravodajca), v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): NeoTec Martin, s.r.o., so sídlom Brezová 13, 036 01 Martin, IČO: 31595375, právne zastúpený: Hronček & Partners, s.r.o., so sídlom Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO: 47248327, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102450189/2019 zo dňa 28.10.2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 31S/1/2020-229 zo dňa 23.02.2022 takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh žalobcu na prerušenie kasačného konania zamieta . II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 31S/1/ 2020-229 zo dňa 23.02.2022 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. 102450189/2019 zo dňa 28.10.2019 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. III. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania pred správnym súdom, ako aj trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Žilina (ďalej len „správca dane“ alebo „prvostupňový správny orgán“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobia január až december 2014 a január až december 2015 a na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobia roku 2014 a roku 2015.

O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený protokol č. 100355486/2019 zo dňa 04.02.2019 bez zistení a protokol č. 100355487/2019 zo dňa 04.02.2019 so zisteniami (ďalej aj ako „protokol“). 2. Žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období apríl 2014 uplatnil odpočítanie DPH vo výške 1588,- eur z dodávateľských faktúr č. 2014010 zo dňa 09.04.2014 a č. 2014011 zo dňa 14.04.2014 (ďalej aj ako „preverované faktúry“) od spoločnosti MMBC Alfa, s.r.o. za dodávku tovaru „Tovar 28-NT-Durkop“ (spotrebné a náhradné diely pre stroje na spracovanie koží).

3. Správca dane rozhodnutím č. 101344343/2019 zo dňa 04.06.2019 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel DPH v sume 1588,- eur za zdaňovacie obdobie apríl 2014. 4.

Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 102450189/2019 zo dňa 28.10.2019 (ďalej aj ako „preskúmavané rozhodnutie“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie, stotožniac sa so skutkovým stavom zisteným správcom dane. 5. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí: - sa stotožnil so záverom správcu dane o nepreukázaní dodania tovaru žalobcovi tak ako je deklarované na preverovaných faktúrach, t. j. práve spoločnosťou MMBC Alfa, s.r.o.; - poukázal na to, že dodávateľská spoločnosť so správcom dane nespolupracovala, na adrese sídla sa nenachádzala, správcom dane požadované doklady nepredložila.

Preverenie deklarovaného obchodného vzťahu medzi žalobcom a jeho dodávateľom správca dane realizoval aj výsluchom svedkov - na ústnych pojednávaniach boli vypočutí Ing. Jaroslav Kološta (konateľ žalobcu), Ivana Junasová Maťková (konateľka dodávateľa od 31.03.2011 do 25.01.2017 a spoločníčka dodávateľa od 26.06.2015 do 25.01.2017), Peter Junas (konateľ dodávateľa 10.09.2010 do 30.03.2011 a spoločník dodávateľa od 10.09.2010 do 25.06.2015),

W.. G. Y. (v rozhodnom období viedol účtovníctvo dodávateľa). Žiadna zo získaných svedeckých výpovedí podľa žalovaného nepreukázala dodanie od deklarovaného dodávateľa; - zdôraznil, že ak vzniknú pochybnosti o osobe, ktorá je uvedená na faktúre ako dodávateľ, nie je povinnosťou správcu dane zisťovať, ktorý iný dodávateľ tovar dodal.

Predloženie dokladov je len jednou z podmienok pre uznanie odpočítania DPH, ale nie je tým preukázaná aj reálnosť obchodnej transakcie. Kontrolovaný daňový subjekt má byť schopný preukázať, že deklarované transakcie boli aj reálne uskutočnené, čo však žalobca nepreukázal; - vysvetlil, že správca dane nepreveroval kontrolné výkazy, nakoľko údaje v kontrolnom výkaze nie sú dôkazom o tom, že dodanie tovaru alebo služby bolo uskutočnené spôsobom a dodávateľom uvedeným na faktúrach; - dôvodil, že správca dane nespochybnil, že žalobca dodal tovar svojim odberateľom v takom rozsahu, ako je to deklarované na odberateľských faktúrach, avšak táto skutočnosť nepreukazuje, že na tomto dodaní tovaru sa reálne podieľala aj spoločnosť MMBC Alfa, s.r.o., pretože dôkazy a zistenia správcu dane túto skutočnosť popierajú; - pripomenul, že správca dane predmetnú vec neposudzoval, ako zneužite práva alebo ako daňový podvod, ale odpočítanie DPH žalobcovi neuznal z dôvodu porušenia ustanovenia § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“ alebo „zákon č. 222/2004 Z. z.“).

II. Konanie na správnom súde

6. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca na Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „správny súd“) správnu žalobu, ktorú správny súd ako nedôvodnú rozsudkom č. k. 31S/1/ 2020-229 zo dňa 23.02.2022 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) zamietol, pričom zamietol aj návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej aj ako „SD EÚ“).

7. Z argumentácie správneho súdu možno poukázať na nasledovné úvahy: - žalobnú námietku o nevyporiadaní sa s odvolacou námietkou, že správca dane vydal v rámci tej istej daňovej kontroly dva protokoly, vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú, poukážuc na str. 12 preskúmavaného rozhodnutia, kde žalovaný k uvedenej odvolacej námietke podal zrozumiteľné vysvetlenie; - za rozpornú so skutočnosťou vyplývajúcou z obsahu administratívneho spisu vyhodnotil správny súd námietku o absencii kontrolných zistení a absencii vyhodnotenia dôkazov v protokole č. 100355487/2019 zo dňa 04.02.2019; - k námietke o nevykonaní dôkazu kontrolnými výkazmi dodávateľa správny súd uviedol, že je na správcovi dane, ktoré dôkazy vykoná. Nevykonanie tohto dôkazu správca dane náležite zdôvodnil, a to poukazom na to, že údaje v kontrolnom výkaze nie sú dôkazom o tom, že dodanie tovaru a služieb bolo uskutočnené spôsobom a dodávateľom uvedeným na

faktúrach. Podľa správneho súdu sa v kontrolných výkazoch uvádzajú len formálne náležitosti a nepreukazujú vecné dodanie tovaru; - správny súd považoval za nesprávny názor žalobcu, že pri nadobudnutí pochybností o reálnom uskutočnení obchodov bolo povinnosťou správcu dane presne špecifikovať dôkazy, ktoré nad rámec zákona požadoval od žalobcu na preukázanie realizácie deklarovaných

obchodov. Zákon o DPH nestanovuje, aké konkrétne dôkazné prostriedky majú byť použité na to, aby bol nárok daňového subjektu na odpočet DPH preukázaný. Dôkazné prostriedky závisia od charakteru dodávaného tovaru alebo služby; - argumentačný poukaz žalobcu na rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžfk/1/2018 zo dňa 27.09.2018 označil správny súd za nedôvodný pre nepreukázanie, že skutkový stav prejednávanej veci má rovnaké prvky, ako v tomto rozsudku. Obdobne vyhodnotil správny súd argumentáciu žalobcu rozsudkom NS SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019; - správny súd taktiež za nedôvodnú vyhodnotil argumentáciu žalobcu rozsudkami NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016 a sp. zn. 3Sžf/49/2017, ako aj rozsudkom SD EÚ vo veci C-80/11 a C-142/ 11, keďže ich nemožno aplikovať na prejednávanú vec pre rozdielnosť skutkového stavu.

V prejednávanej veci nebol naplnený základný predpoklad na vznik nároku na odpočet DPH, a to splnenie podmienok stanovených zákonom o DPH. Dôvodom odmietnutia práva na odpočet DPH nebola skutočnosť, že by žalobca bol súčasťou daňového podvodu alebo zneužívajúceho konania vo vzťahu k DPH; - správny súd sa stotožnil s názorom, že daňová povinnosť zdaniteľnej osobe ako dodávateľovi vzniká bez ohľadu na prevod vlastníctva, pretože je tu rozhodujúci prevod držby majetku zo strany dodávateľa, ktorá držba oprávňuje odberateľa fakticky s tovarom nakladať, ako by bol jeho vlastníkom (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018 zo dňa 28.04.2020).

Musí však byť preukázané, že dodávateľom tohto tovaru je on a nie tretia osoba, pričom práve táto skutočnosť bola správcom dane dôvodne spochybnená; - správny súd uzavrel, že popri faktúrach, príjemkách na sklad, rámcovej zmluve bolo potrebné, aby žalobca svoj nárok preukázal dôkazmi, ktoré v čo najväčšej miere objektivizujú skutočnosti ním deklarované. Medzi také dôkazy správny súd vymenoval napr. návody na použitie dodávané s obchodovaným tovarom, záručné listy, fotodokumentáciu a pod.; - správny súd sa vyjadril aj k znaleckému posudku znalca W.. I. V.. 03/2020 zo dňa 25.09.2020, doručenému správnemu súdu po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby.

Podmienkou relevantnosti akéhokoľvek znaleckého posudku je, že realizuje odborné posúdenie skutkových otázok a nie právne posúdenie veci. V predmetnom posudku mal znalec podľa zadania odpovedať len na právne otázky, a to zaoberať sa splnením alebo nesplnením hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH, na čo znalec aj odpovedal. Uvedené je v rozpore s ustanovením § 207 ods. 2 CSP v spojení s § 25 SSP. Predložený znalecký posudok preto nemá vplyv na zistenie skutkového stavu a je v predmetnej veci irelevantný; - k návrhu žalobcu na prerušenie správneho súdneho konania podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP až do rozhodnutia SD EÚ o prejudiciálnych otázkach vo veci C-154/20, resp. aby sám správny súd inicioval konanie o prejudiciálnej otázke, správny súd skonštatoval, že závery rozhodnutia SD EÚ vo veci C-154/20 sa týkajú prípadu, keď je spochybnené, že skutočný dodávateľ mal postavenie zdaniteľnej osoby a teda odlišnej vecnej podmienky vzniku práva na odpočet DPH než akou bola vecná podmienka vzniku práva na odpočet v prejednávanej veci, kde bola správcom dane spochybnená skutočnosť vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods.

1 zákona o DPH vo vzťahu ku zdaniteľnej osobe - dodávateľovi uvedenému na preverovaných faktúrach. Aj so zreteľom na skutočnosť, že SD EÚ vo veci C-154/20 medzičasom rozhodol (dňa 09.12.2021), správny súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.

III. Kasačná sťažnosť a stanovisko žalovaného k nej

8. Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/1/2020-229 zo dňa 23.02.2022 podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) a písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „SSP“), súc názoru, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tiež že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Kasačnú sťažnosť odôvodnil sťažovateľ nasledovne: - správny súd pristúpil nesprávne k posúdeniu argumentácie žalobcu uvedenej v jeho replike (podanie zo dňa 22.05.2020), ktorú vyhodnotil ako vznesenie nových žalobných bodov po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby, čím porušil právo žalobcu na spravodlivý proces. Údajne nové uplatnené námietky boli v skutočnosti len bližším vysvetlením žalobných bodov prezentovaných vo včas podanej správnej žalobe. Keďže nešlo o nové oneskorene vznesené žalobné námietky, mal sa správny súd sťažovateľovou argumentáciou zaoberať; - dôvody rozhodnutia správneho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania neboli dostatočne vysvetlené, čím tiež došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces; - správny súd nesprávne právne posúdil dôkaznú relevanciu kontrolných výkazov ako dôkazných prostriedkov a nesprávne tvrdí, že kontrolné výkazy nie sú dôkazom, ale len formálnym dokladom. Účelom kontrolných výkazov je však práve možnosť krížového overenia, či si daňové subjekty priznávajú svoje daňové povinnosti;

- správny súd nepochopil, ako v skutočnosti prebiehali obchodné transakcie realizované medzi sťažovateľom, ako odberateľom a jeho dodávateľom, keď uviedol, že mal správcovi dane za účelom preukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH predložiť napríklad návody na použitie, fotodokumentáciu, záručné listy a pod. Sťažovateľ tieto dokumenty ani nemal k dispozícii, keďže náhradné diely, ktoré kúpil od dodávateľa, predal zabalené tak, ako ich prijal a ak niekedy ich balenia aj otvoril, tak len za účelom kontroly, či boli dodané správne

kusy; - správny súd vec nesprávne právne posúdil, keď sa úplne stotožnil s názorom daňových orgánov, že sťažovateľ nepreukázal dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na predložených faktúrach - spoločnosťou MMBC Alfa s.r.o. Správca dane totiž nespochybnil dôkazy predložené sťažovateľom preukázateľným spôsobom. Vždy len formálne tvrdil a paušálne popieral, avšak nikdy svoje tvrdenia nepodložil relevantnými skutočnosťami alebo dôkazmi. V tomto kontexte poukázal sťažovateľ na rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019, podľa ktorého správca dane musí predložiť také dôkazy, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť, ako dôkazy predložené daňovým subjektom. V dôsledku uvedeného došlo neoprávnene k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane späť na sťažovateľa.

Sťažovateľ predložil riadne vedenú evidenciu, ktorá preukazuje dodanie tovaru práve dodávateľom MMBC Alfa s.r.o. Správny súd nikde vo svojom napadnutom rozsudku nepopísal, ako konkrétne správca dane spochybnil vierohodnosť dôkazov predložených

sťažovateľom; - daňové orgány nepripustili vykonanie dôkazu - výsluchov odberateľov sťažovateľa - spôsobilého preukázať reálnosť kontrolovaných obchodných transakcií; - dohľadanie účtovníctva dodávateľa tovaru, resp. zistenie či bola transakcia týmto subjektom zaúčtovaná, nie je podmienkou vzniku nároku na odpočítanie dane u odberateľa, ktorý tovar prevzal v dobrej viere, že tovar pochádza od toho subjektu, s ktorým vytvoril obchodný vzťah. Rovnako nemožno pričítať na ťarchu sťažovateľa, ak jeho dodávatelia alebo subdodávatelia v daňovom konaní boli nekontaktní alebo ak nepredložili žiadne dôkazy na podporu svojich

tvrdení; - vypočutí svedkovia potvrdili, že spoločnosť MMBC Alfa s.r.o. obchodovala v preskúmavanom období so sťažovateľom a predmetom tohto obchodovania boli dodávky tovaru - dielov pre šijacie stroje. Toto potvrdenie dosvedčuje dodávky medzi týmito subjektmi. Pravdivosť svedeckých výpovedí správca dane, žalovaný a ani správny súd nespochybnili, nevyhodnotili ich v celom kontexte; - správny súd riadne nepreskúmal predložený dôkaz - znalecký posudok č. 03/2020 zo dňa 27.09.2020 vyhotovený súdnym znalcom W., čo malo za následok nesprávne pochopenie jeho záverov, nakoľko tento posudok zjavne spochybnil odborné skutkové závery daňových

orgánov. Správny súd nesprávne vyhodnotil znalecký posudok ako bezpredmetný. Znalecký posudok navyše suploval absentujúce úkony správcu dane, keďže daňové orgány sa vedome nezaoberali následným predajom tovaru odberateľom sťažovateľa.

Tým bola vyvrátená pochybnosť o tom, že tovar bol žalobcovi skutočne dodaný; - správny súd nesprávne právne posúdil nesplnenie hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH sťažovateľom. DPH bola voči sťažovateľovi uplatnená platiteľom na vstupe a dodaný tovar použil sťažovateľ na ďalší predaj, pričom svoj nárok na odpočítanie DPH deklaroval faktúrou vyhotovenou dodávateľom (platiteľom) podľa zákona o DPH; - napadnutý rozsudok správneho súdu je v rozpore s judikatúrou SD EÚ.

Sťažovateľ na podporu svojej argumentácie poukázal a tiež citoval z rozsudkov SD EÚ vo veciach C-430/19, C-277/14, spojených veciach C-80/11 a C-142/11, tiež rozsudkov vo veciach C-18/13, C-446/ 15 a uznesenia SD EÚ vo veci C-610/09.

10. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti kasačnému súdu navrhol, aby kasačné konanie podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP prerušil a obrátil sa na SD EÚ s nasledovnými prejudiciálnymi otázkami: 1) Je s právom EÚ zlučiteľná vnútroštátna prax, ktorá podriaďuje uplatnenie práva na odpočítanie, pokiaľ ide o DPH a daň z príjmov právnických osôb, tým, že dotknuté subjekty majú okrem daňovej faktúry disponovať inými podpornými dokladmi, pričom disponujú aj niektorými inými dôkazmi (ako napr. fotodokumentácia a svedecké výpovede), t. j. ďalšími dodatočnými podpornými dokladmi, ktoré vnútroštátne daňové predpisy jasne a presne nevymedzujú, a to aj v prípade, ak dotknuté subjekty nie sú schopné poskytnúť iné dôkazy o tom, že vykonané hospodárske transakcie sú skutočné? 2) Bráni zásada neutrality, proporcionality a ekvivalencie uplatňovaniu práva na odpočítanie, pokiaľ ide o DPH a daň z príjmov právnických osôb, v prípade dobromyseľnej obchodnej spoločnosti, ktorá sa z daňového hľadiska nedopustila pochybenia a ktorej sa odopiera právo na odpočítanie z dôvodu daňového postupu jej dodávateľov, o ktorom sa predpokladá, že

bol neprimeraný, a to na základe nedostatku dôkazov potvrdzujúcich svedecké výpovede dodávateľov bez toho, aby daňový orgán špecifikoval, aké dôkazy by boli považované za dostatočné, k čomu sa pridáva skutočnosť, že daňový orgán nepredložil dôkaz o akejkoľvek činnosti, z ktorej by vyplývala daňová alebo trestnoprávna zodpovednosť uvedených

dodávateľov? 3) Ak by bolo potrebné na základe odpovedí na vyššie uvedené otázky nevyhnutné prísť k záveru, že existencia plnenia z faktúr nebola relevantne spochybnená a daňové bremeno sa neprenieslo na daňový subjekt, resp. že daňový subjekt podľa svojich najlepších možností dostatočne nepreukázal skutočnú existenciu plnenia z faktúr, má sa Smernica 2006/112/ES vykladať tak, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave a vnútroštátnej rozhodovacej praxi súdov alebo iných kompetentných orgánov, podľa ktorej je možné právo na odpočítanie DPH uplatniť len v prípade, že daňový subjekt preukáže, že jej tovar alebo službu (zdaniteľné plnenie) dodala zdaniteľná osoba uvedená vo faktúre? 4) Ak by bola odpoveď na predchádzajúcu otázku kladná a daňový subjekt uvedenú dôkaznú povinnosť nesplní, pretože nebude dostatočne preukázané, že zdaniteľné plnenie dodala zdaniteľná osoba uvedená na faktúre, možno tomuto daňovému subjektu odoprieť právo na odpočet dane na vstupe bez toho, aby bolo preukázané, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mohla vedieť, že nadobudnutím tovaru alebo služieb sa zúčastňuje daňového podvodu?

11. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti poukázal na to, že správny súd rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi, najmä správne aplikoval ustanovenia dotknutých právnych predpisov.

IV. Posúdenie veci kasačným súdom

12. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) 9. augusta 2022. Vec bola náhodným spôsobom pridelená druhému senátu Najvyššieho správneho súdu a v tomto senáte bola pridelená sudcovi spravodajcovi

JUDr. Mariánovi Trenčanovi. Na základe § 27c rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu v znení jeho opatrenia č. 6 bola vec prerozdelená do ôsmeho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia pod pôvodnou spisovou

značkou. 13. Najvyšší správny súd po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

14. Predmetom kasačnej sťažnosti je napadnutý rozsudok správneho súdu zamietajúci žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, potvrdzujúceho rozhodnutie správcu dane o určení rozdielu DPH v sume 1588,- eur za zdaňovacie obdobie apríl 2014.

Kasačný súd v medziach kasačnej sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom skúmal aj preskúmavané rozhodnutie žalovaného, prvostupňové rozhodnutie správcu dane a tiež konanie týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu.

15. Kasačný súd zistil, že predmetom konania v konaní pred kasačným súdom už v minulosti boli skutkovo aj právne obdobné veci identických účastníkov konania. S obdobnými kasačnými sťažnosťami sťažovateľa s obdobnými námietkami sa kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už stretol opakovane. V tomto smere kasačný súd predovšetkým poukazuje na rozsudky sp. zn. 10Sžfk/1/2021 zo dňa 27.04.2022 (zdaňovacie obdobie júl 2015), sp. zn. 4Sžfk/2/2021 zo dňa 26.08.2022 (zdaňovacie obdobie október 2014), sp. zn. 1Sžfk/3/2021 zo dňa 03.08.2022 (zdaňovacie obdobie október 2015) a sp. zn. 1Sžfk/1/2021 zo dňa 29.09.2022 (zdaňovacie obdobie máj 2014). Predmetné rozsudky sa týkali totožnej daňovej kontroly vykonanej u sťažovateľa v rámci obdobného obchodného reťazca, pričom kasačný súd v predmetných konaniach považoval argumentáciu sťažovateľa za dôvodnú. Zohľadniac uvedené skutočnosti kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje na

odôvodnenie

skôr vydaného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 10Sžfk/1/2021 zo dňa 27.04.2022 (citované body 14. až 34.), s ktorým sa konajúci kasačný súd stotožňuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza. (14) „Úlohou kasačného súdu bolo v zmysle obsahu kasačnej sťažnosti posúdiť, či správny súd správne právne posúdil nesplnenie hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie odpočtu DPH v rozsahu uplatnených sťažnostných bodov. Za nosný sťažnostný bod považoval otázku správnosti právneho posúdenia vykonaného dokazovania, teda zistenia skutkového stavu

správcom dane. (15) V prvom rade je podstatné zhrnúť v čom spočívajú podmienky uplatnenia odpočtu DPH. Právny základ je ustanovený v smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „smernica 2006/112“).

V zmysle uvedenej smernice 2006/112 musí zdaniteľná osoba spĺňať nasledovné podmienky, aby si mohla uplatniť právo na odpočítanie DPH splatnej alebo zaplatenej v tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej bol alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou

osobou: - musí disponovať faktúrou vyhotovenou v súlade s článkami 220 až 236 a článkami 238, 239 a 240 smernice 2006/112 (formálna podmienka) - tovar alebo služba musí byť dodaná zdaniteľnou osobou v zmysle smernice 2006/112 a súčasne tovar alebo služby, na ktorých sa zakladá právo na odpočítanie dane, boli dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a aby zdaniteľná osoba tieto tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení (materiálne podmienky). (16) Vyššie uvedené podmienky stanovené smernicou 2006/112 preberá aj slovenská vnútroštátna právna úprava. Platiteľ dane si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň: 1. dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH) 2. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník (§ 19 ods. 1 zákona o

DPH) 3. daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH) 4. zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH). (17) Splnenie vyššie uvedených podmienok však platiteľ dane musí byť schopný preukázať spôsobom, aký predpokladá procesný predpis, teda v prípade uplatnenia odpočtu DPH zákon

č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o správe daní“). Rozsah a spôsob dokazovania je ustanovený v § 24 daňového poriadku. (18) Dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, ktorý musí byť schopný preukázať ním tvrdené skutočnosti, teda že splnil podmienky a nárok na odpočet DPH mu skutočne vznikol. Dokazovanie, ktoré vykonáva správca dane následne slúži na verifikáciu skutočností a dokladov predložených daňovým subjektom. Správca dane sa však musí vyvarovať jednoduchých a nepodložených spochybnení pokiaľ ide o reálnosť uskutočnenia obchodných transakcií, ktoré viedli k vystaveniu daňovej faktúry. Správca dane musí teda dôvodne spochybniť tvrdenia a dôkazy predostreté daňovým subjektom za účelom odpočítania DPH.

V opačnom prípade by bola narušená zásada daňovej neutrality a právnej istoty. (rozsudok SD EÚ vo veci SC C.F_ SRL v. A.J.F_P_M_ a D.G_R_F_P_C so sp. zn. C-430/19 zo 04.06.2020). (19) K otázke rozloženia dôkazného bremena a teda, či a v akom rozsahu dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt alebo správcu dane sa už v minulosti vyjadril napríklad Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1Sžf/31/2016 zo dňa 17.10.2017: „Preto v súvislosti s posudzovaním oprávnenosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH zo zdaniteľných obchodov na vstupe sa ako jeden z kľúčových problémov od počiatku javí otázka rozloženia dôkazného bremena, teda posúdenie, ktoré skutočnosti významné pre správne posúdenie práva uplatneného žalobcom ako daňovým subjektom preukazuje daňový subjekt a kedy naopak dôkazné bremeno zaťažuje

správcu dane. Túto otázku si musí správca dane vyriešiť už pri prvých skutkových zisteniach, ktoré naznačujú, akú právnu daňovú normu pre posúdenie oprávnenosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH z preverovaných zdaniteľných obchodov správca dane chce ďalej uplatniť.“ (20) K problematike presúvania (tzv. prelievania) dôkazného bremena sa už v minulosti viackrát vyjadril aj Ústavný súd SR príkladmo v uznesení sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14.11.2018: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených

daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“ (21) Z vyššie uvedeného je možné zhrnúť, že subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať.

Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu.

V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil (rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 8 Afs 40/2011 z 27.01.2012). Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od faktického a dôkazného stavu konania. (22) Aby mohol kasačný súd dospieť k záveru v otázke, či bol odpočet DPH zo strany kasačného sťažovateľa zákonne odmietnutý pre nesplnenie hmotnoprávnych podmienok je nutné zistiť, či správca dane uniesol svoje dôkazné bremeno vierohodného a presvedčivého spochybnenia tvrdení a dôkazov predložených sťažovateľom. (23) Po preštudovaní obsahu administratívneho spisu kasačný súd konštatuje, že správca dane vo svojom rozhodnutí vychádzal z nasledujúcich dôkazov: - faktúry dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o., z ktorých si sťažovateľ uplatnil odpočet DPH a

rámcovú zmluvu uzavretú medzi dodávateľom MMBC Alfa, s.r.o. a sťažovateľom - výzvy na predloženie účtovnej evidencie dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o., ktoré preukazujú, že dodávateľ (ako aj jeho aktuálny konateľ) je nekontaktný - výsluch konateľa sťažovateľa - vypočul svedkov - konateľku dodávateľa v období vydania faktúr, konateľa dodávateľa v období pred vydaním faktúr, ktorý bol následne zamestnancom dodávateľa v období vydania faktúr a tiež účtovníka, ktorý v období vydania faktúr viedol pre dodávateľa účtovníctvo (24) Na základe uvedených dôkazov správca dane dospel k záveru, že vecné plnenie z faktúr nenastalo a predložené dôkazy sa ukázali ako nedôveryhodné a vystavené bez reálneho

podkladu. Nepodarilo sa preveriť účtovníctvo daňového subjektu (dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o.), a preto nie je možné faktúry považovať za vierohodné a preukazujúce skutočnosť, pretože nie je možné zistiť, či má daňový subjekt (dodávateľ MMBC Alfa, s.r.o.) vôbec takýto doklad vo svojom účtovníctve zaúčtovaný a daň odvedenú. Sťažovateľ teda neuniesol dôkazné

bremeno. (25) K tomuto záveru sťažovateľ vyjadril svoj nesúhlas a vo svojom vyjadrení uviedol, že správca dane nepreukázal svoje kontrolné zistenia a vyhodnotenia dôkazov, ale len ničím nepodložené pochybnosti. Vzhľadom na uvedené vytkol správcovi dane nevykonanie dôkazov, ktoré podľa neho dostatočne preukazujú splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie DPH a to: - kontrolné výkazy dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o. - dôkazy týkajúce sa následného predaja tovaru nadobudnutého od dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o. konkrétnym odberateľom sťažovateľa. (26) Z uvedeného je možné zhrnúť, že správca dane odmietol dôkazy sťažovateľa s veľmi povrchným a všeobecným odôvodnením. Dôvody správcu dane, na základe ktorých spochybnil dôveryhodnosť tvrdení a dôkazov predkladaných sťažovateľom, nedosahuje takú kvalitu, ktorú by bolo možné považovať za vzbudzujúcu vážny a dôvodný nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu.

Kasačný súd najmä nepovažuje za dostatočne konkretizované výhrady správcu dane, pretože vo svojom rozhodnutí (ako aj odvolací orgán v preskúmavanom rozhodnutí) len všeobecne prehlásil, že všetky získané informácie a podklady popierajú uskutočnenie zdaniteľného plnenia dodávateľom MMBC Alfa s.r.o. pre sťažovateľa. Preto nie je možné usudzovať, že správca dane v predmetnej veci uniesol svoje dôkazné bremeno, teda že by dôvodne spochybnil tvrdenia sťažovateľa. (27) Správca dane navyše ani celkom zrejme nevyčerpal všetky dostupné dôkazy, ktoré boli v konaní k dispozícii. Sťažovateľ dôvodne namieta nevykonanie kontrolných výkazov dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o.

. Kasačný súd je presvedčený, že i keď tento dôkaz sám o sebe nie je nespochybniteľný, tak stále môže dopomôcť k dokresleniu skutkového stavu pre správcu dane. Totiž, ak by mal dodávateľ MMBC Alfa, s.r.o. v kontrolných výkazoch vedené faktúry, na základe ktorých si sťažovateľ uplatnil odpočet DPH, tak by tento dôkaz mohol, i keď len čiastkovo, preukazovať riadne vedenie týchto faktúr v účtovníctve dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o. a tým vyvracať tvrdenie správcu dane, že pokiaľ nie je možné skontrolovať účtovníctvo dodávateľa uvedeného na faktúre, tak nie je možné považovať faktúry za vierohodné, pretože nie je možné zistiť, či má takýto subjekt vôbec tento doklad vo svojom účtovníctve zaúčtovaný a daň odvedenú. Tento záver podporuje aj účel kontrolných výkazov, ktorý zákonodarca vyjadril v dôvodovej správe k novele uskutočnenej zákonom č. 360/2013 Z. z. nasledovne: „Kontrolný výkaz, ako dokument obsahujúci informácie o vymedzených dodávkach tovaru a služieb platiteľov dane na vstupe aj výstupe, predstavuje jedinečný zdroj informácií pre

finančnú správu. Prostredníctvom automatizovaného systému krížovej kontroly v ňom uvedených údajov bude finančná správa vedieť efektívne plánovať daňové kontroly. Sprievodným efektom zavedenia kontrolného výkazu bude zlepšenie dobrovoľného plnenia daňových povinností platiteľov dane, čo sa v konečnom dôsledku odrazí na zlepšenom výbere dane z pridanej hodnoty.

Ambíciou kontrolného výkazu je odhaľovanie nových typov podvodov a ich predchádzanie, do budúcnosti takisto rozšírenie jeho uplatnenia na kontrolu plnenia zákonných povinnosti pri iných druhoch priamych a nepriamych daní. Krížovou kontrolou údajov, uvedených v kontrolných výkazoch vzájomne obchodujúcich platiteľov dane, bude možné napríklad: - odhaliť tuzemské a cezhraničné karuselové podvody - odhaliť machinácie s faktúrami, ako sú napr. nezaradenie faktúr do účtovníctva dodávateľa, pričom odberateľ z nich uplatňuje odpočítanie dane, výmena faktúr, vystavenie fiktívnych faktúr, nevystavenie faktúr, vystavenie faktúr neplatiteľmi dane, uplatnenie si odpočtu dvakrát

z tej istej faktúry - monitorovať rizikových platiteľov dane - preventívne pôsobiť proti uvádzaniu nepravdivých údajov“ (28) Správca dane sa tiež odmietol zaoberať následným predajom tovaru nadobudnutým sťažovateľom od dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o. ďalším odberateľom. Uvedené odôvodnil tým, že nepopiera, že sťažovateľ tovar ďalej dodával svojim odberateľom, ale spochybňuje, že sa malo jednať o tovar, ktorý bol predmetom faktúr vystavených dodávateľom MMBC Alfa, s.r.o., keďže sa nepreukázalo, že tento tovar bol označeným dodávateľom skutočne dodaný.

V tomto kontexte vidí kasačný súd jednu zásadnú nezrovnalosť v odôvodnení správcu dane a to v tom, že správca dane síce vyslovil, že sťažovateľ síce tovar mal a ďalej dodával, avšak nenadobudol ho od deklarovaného dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o. Ako už kasačný súd uviedol v bode 21. tohto rozsudku, správca dane musí pri odmietnutí odpočtu DPH spochybniť tvrdenia daňového subjektu o tom, že boli splnené podmienky odpočtu DPH. Spochybnenie však tiež musí dosahovať určitý kvalitatívny štandard, aby mohlo byť považované za dôvodné. Za dôvodné je možné považovať len zmysluplne a logicky odôvodnené spochybnenie skutočností a dôkazov predložených daňovým subjektom. Pokiaľ sa jedná o odôvodnenie neprihliadnutia správcu dane na následný predaj tovaru, ktorý mal sťažovateľ nadobudnúť od dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o., kasačný súd je toho názoru, že toto odôvodnenie pochybností správcu dane nevykazuje príslušnú kvalitu, keď len uzavrel, že nepopiera, že sťažovateľ mohol skutočne tovar dodať svojim odberateľom, ale nemal za preukázané skutočné dodanie tohto tovaru dodávateľom

MMBC Alfa, s.r.o. sťažovateľovi. (29) Kasačný súd v tomto kontexte považuje za podstatné zdôrazniť, že sťažovateľ za účelom preukázania oprávnenosti uplatnenia odpočtu DPH predložil krajskému súdu aj vypracovaný znalecký posudok (predložil ho až v konaní pred krajským súdom pretože tento dôkaz nemal k dispozícii ešte v čase rozhodovania správnych orgánov). Krajský súd si o predmetnom znaleckom posudku vytvoril záver, že rieši výslovne právne posúdenie veci prejednávanej pred správnym súdom, nemôže mať teda žiaden vplyv na zistenie skutkového stavu v danej veci a preto je právne irelevantný. (30) Kasačný súd znalecký posudok preštudoval a dospel k záveru, že znalec mal pri jeho vypracovaní síce za úlohu zodpovedať právne otázky (tak ako konštatoval aj krajský súd), avšak to nie je jediné, čo sa z neho dá vyhodnotiť. Závery uvedené v znaleckom posudku síce nie sú pre súd záväzné, avšak kasačný súd považoval za podstatné pre konanie skôr dôkazy, ktoré znalec pre jeho vyhotovenie použil, keďže sa jedná aj o dôkazy, ktoré správca dane nezohľadňoval.

Jedná sa napríklad o: - faktúry dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o. spárované s príjemkami na sklad sťažovateľa, pričom fakturované položky sa zhodujú s položkami uvedenými na príjemkách, - skladové karty tovaru, ku ktorým sú priradené faktúry sťažovateľa vystavené jeho odberateľom tovaru aj s výdajkami a dodacími listmi, - účtovné závierky dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o, ako aj účtovné závierky sťažovateľa - fotodokumentácia niektorých balení tovaru, ktorý sťažovateľ podľa faktúr odoberal od dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o., - správy nezávislého audítora k účtovným závierkam sťažovateľa, pričom v týchto správach sa uvádza, že účtovné závierky poskytujú pravdivý a verný obraz o finančnej situácii a výsledku hospodárenia sťažovateľa. (31) Znalec k záverom svojho znaleckého posudku dospel pomocou metódy dvojitého priraďovania. Priraďoval zdaniteľné plnenia na vstupe k zdaniteľným plneniam na výstupe. Zjednodušene teda pároval tovary, ktoré sťažovateľ odobral od dodávateľa MMBC Alfa,

s.r.o. s tovarmi, ktoré sťažovateľ následne zo svojich skladov dodával svojim odberateľom. Prejednávanému prípadu je venovaná strana 19 znaleckého posudku. Tu znalec na základe použitia vyššie vysvetlenej znaleckej metódy vyvodil záver, že existuje priama a bezprostredná súvislosť a spätosť plnenia na vstupe (tovar dodaný MMBC Alfa, s.r.o.) so zdaniteľnými plneniami sťažovateľa na výstupe (predaj tovaru dodaného MMBC Alfa, s.r.o. priamo odberateľom sťažovateľa na základe odberateľských faktúr a dodacích listov), teda je preukázané priame priradenie zdaniteľného plnenia na vstupe k zdaniteľnému plneniu na

výstupe. Tu je potrebné poznamenať, že tento záver znalca sám o sebe nemá povahu právneho posúdenia veci. Z tohto dôvodu je jednoznačne možné naňho prihliadať ako na relevantný dôkaz, ktorý pomocou dôkazov nevykonaných správcom dane zrejme skôr potvrdzuje závery o tom, že hmotnoprávne podmienky na odpočet DPH z uplatnených faktúr boli naplnené. (32) Krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s týmto dôkazom predloženým v konaní pred správnym súdom, keď veľmi povrchne skonštatoval, že výsledky znaleckého dokazovania majú charakter právneho posúdenia veci, pričom neprihliadal na obsah znaleckého posudku, najmä na zdôvodnenie záverov znalca, ako aj jednotlivých podkladov, z ktorých vychádzal. (33) Kasačný súd vzhľadom na vyššie zdôvodnené právne posúdenie veci považuje právne posúdenie krajského súdu za nesprávne najmä v tom, že považoval zo strany správcu dane a žalovaného za náležite spochybnenú vierohodnosť tvrdení a dôkazov predložených

sťažovateľom. Nie je možné považovať spochybnenia správcu dane, ktoré nie sú dostatočne konkrétne, za spôsobilé relevantne spochybniť vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť listinných dôkazov predložených k odpočítaniu dane. Ako je zrejmé správca dane sa navyše ani bez riadneho logického zdôvodnenia nevysporiadal s dôkazmi, ktoré mohli preukazovať splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočet DPH uplatnený sťažovateľom. Obdobnú situáciu už riešil aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019, kde rozobral, akým spôsobom by mal správca dane riadne pristúpiť k zisťovaniu skutkového stavu, ako aj k právnemu zdôvodneniu svojich záverov, na základe ktorých vydal rozhodnutie. (34) Vzhľadom na to, že kasačný súd vyhovel kasačnej sťažnosti, tak nepovažoval za účelné a hospodárne venovať ďalšiu pozornosť vedľajším sťažnostným bodom, keďže vec bude opätovne vrátená žalovanému, resp. správcovi dane na opätovné konanie a rozhodnutie a teda aj na opätovné riadne zistenie skutkového stavu.“

16. S poukazom na vyššie uvedené úvahy kasačný súd uzatvára, že rozhodnutie žalovaného nie je v súlade so zákonom. Správca dane a žalovaný relevantne nespochybnili dodanie tovaru tvrdeným dodávateľom MMBC Alfa, s.r.o., dostatočne nezistili skutkový stav veci a nevysporiadali sa s dôkazmi predloženými a navrhnutými sťažovateľom.

Správny súd vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ žalobu posúdil ako nedôvodnú na základe toho, že správca dane a žalovaný preukázateľne spochybnili vierohodnosť a pravdivosť dôkazov predložených sťažovateľom.

17. Sťažovateľ kasačnému súdu navrhol prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP s tým, že sa má obrátiť na SD EÚ s prejudiciálnymi otázkami (k ich zneniu viď bod 10. tohto rozsudku). Ako vyplýva z vyššie prezentovaných úvah kasačného súdu, pre samotné rozhodnutie o kasačnej sťažnosti, t. j. rozhodnutie vo veci samej, nebolo potrebné obracať sa s navrhovanými prejudiciálnymi otázkami na SD EÚ, preto kasačný súd návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamietol. Vychádzal zo skutočnosti, že kasačnej sťažnosti je potrebné vyhovieť primárne pre neunesenie dôkazného bremena správcom dane v spojení s nedostatočne zisteným skutkovým stavom. Správca dane nevyčerpal všetky dostupné dôkazné prostriedky, ktoré mal v administratívnom konaní k dispozícii, čo viedlo k tomu, že správcom dane vykonané spochybnenie vierohodnosti a pravdivosti dôkazov predložených sťažovateľom nebolo dostatočne preukázateľné, neopieralo sa o dôkazy dosahujúce takú relevanciu a dôkaznú silu, aby došlo k opätovnému presunu dôkazného bremena zo správcu dane na

sťažovateľa. Aj z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (I. ÚS 259/2022) vyplýva, že kvalita spochybnenia dôkazov produkovaných daňovým subjektom musí spĺňať určité parametre, t. j. nestačí iba jednoduché a ničím nepodložené tvrdenie správcu dane. Spochybnenie zo strany správcu dane musí byť preukázateľné vo forme relevantného dôkazu, ktorý vyvracia dôkazný potenciál dôkazov predkladaných daňovým subjektom.

V tejto súvislosti ústavný súd označil za ústavne konformné také východisko, podľa ktorého dôkazné bremeno prechádza na daňový subjekt v prípade, ak správca dane preukázateľným spôsobom spochybní uskutočnenie zdaniteľných plnení.

Súdy v správnom súdnictve sú v takom prípade oprávnené verifikovať dôkazy vykonané v procese správy daní z toho hľadiska, či dôkazy, z ktorých správca dane vychádzal pri spochybnení dôkazov daňového subjektu (a teda reálnej existencie zdaniteľného plnenia), nie sú pochybné a či umožňujú učiniť skutkový záver, ku ktorému dospel orgán finančnej správy (m. m. II. ÚS 705/2017).

18. Kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná, napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Rovnakou vadou (nezákonnosťou) podľa zistení kasačného súdu trpí aj rozhodnutie žalovaného (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP). Keďže správny súd žalobu zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2 SSP v spojení s § 191 ods. 1 písm. c) SSP napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný, prípadne aj správca dane, budú vo svojom ďalšom konaní a rozhodovaní viazaní právnym názorom kasačného súdu v zmysle § 469 SSP.

V ďalšom konaní bude predovšetkým potrebné doplniť dokazovanie, a to v smere naznačenom kasačným súdom a následne vydať nové rozhodnutie, ktoré bude náležite a presvedčivo odôvodnené. 19. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému sťažovateľovi priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP).

O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 20. Toto rozhodnutie prijal senát kasačného súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 28. augusta 2023

Text rozhodnutia bol prevzatý z verejne dostupných úradných zdrojov. Rozhodnutie je úradným dokumentom.
Rozsudok 2Sfk/69/2022 – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky | AI Pravnik