2Sfk/7/2023

1. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej len „správca dane“) rozhodnutím č. 100109459/2021 z 22.01.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi daň v sume 6.585.910,65 € na dani z príjmov vyberanej zrážkou za zdaňovacie obdobie roku 2015.

Kontrolou správca dane zistil, že z týchto plnení nevykonal zrážku dane a neodviedol daň správcovi dane. 3. Dôvodil pritom, že podľa ustanovenia § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov daň z príjmov plynúcich zo zdrojov na území Slovenskej republiky daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou a neobmedzenou daňovou povinnosťou sa vyberá zrážkou, ak ide o peňažné a nepeňažné plnenie, ktoré bolo poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnancovi alebo zdravotníckemu pracovníkovi od držiteľa okrem týchto plnení, ak sú vyplácané za klinické skúšanie,37ab.

Mal za to, že jediným druhom plnenia, na ktoré sa nevzťahuje povinnosť zrazenia dane z plnení poskytnutých poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti daňovým subjektom, sú peňažné plnenia vyplácané za klinické skúšanie v zmysle zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach (ďalej len „zákon o liekoch“), avšak o tento typ transakcie v prejednávanej veci nešlo. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že na povinnosť zdanenia peňažných plnení držiteľom pri zrazení a odvedení dane zo zrealizovaných transakcií bol aplikovateľný postup v súlade s ustanovením § 43 ods. 10 až 12 zákona o dani z príjmov.

6. V nadväznosti na argumentáciu žalobcu o charaktere transakcií spadajúcich do režimu bežného obchodného styku objasnil, že odsek 45 (vynímajúci tieto spod zrážkovej dane) bol do ustanovenia § 2 zákona o liekoch doplnený až jeho novelou od 01.01.2016.

7. V súvislosti s otázkou zaradenia sporných transakcií do plnení v rámci bežného obchodného styku poukázal na skutočnosť, že bežnou činnosťou žalobcu je nákup liekov od výrobcov zo Slovenska, ale aj z krajín EÚ, ich skladovanie, distribúcia a predaj poskytovateľom zdravotnej starostlivosti ako lekárňam, nemocniciam či sociálnym

II. Konanie pred správnym súdom

Súčasťou žaloby bol aj návrh na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. 9. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“) správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol rozsudkom sp. zn. 1S/200/2021-596 z 27. októbra 2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“). Krajský súd v rámci teoretických východísk posudzovanej veci konštatoval, že zdanenie daňou vyberanou zrážkou podľa § 43 zákona o dani z príjmov je osobitným spôsobom zdaňovania príjmov v SR, pri ktorej sa uplatňuje 19% sadzba dane s výnimkou prípadov, ak v zmluvách o zamedzení dvojitého zdanenia, ktorými je SR viazaná, nie je dohodnutá iná sadzba dane, pričom povinnosť vysporiadať daň je na strane toho subjektu, ktorý príslušný príjem daňovníkovi vypláca (s určitou výnimkou podľa ods. 15).

11. Z hľadiska interpretácie onoho ustanovenia je teda podľa správneho súdu evidentné, že mu podliehajú všetky plnenia s výnimkou plnení vyplácaných za klinické skúšanie podľa zákona o liekoch. Orgány verejnej správy postupovali správne pri interpretácii sporného ustanovenia, keď prijali záver, že odkaz 37ab) (obsiahnutý v dikcii ustanovenia § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov) sa vzťahuje k pojmu klinické skúšanie, ktorý upravuje zákon o liekoch, a nie k pojmu peňažné a nepeňažné plnenia. Správny súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že existoval zámer zákonodarcu prepojiť celé znenie ustanovenia § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov, teda aj pojem peňažné a nepeňažné plnenia so zákonom o liekoch.

12. Správny súd mal za to, že modelové situácie simulované žalobcom v podanej správnej žalobe pri tzv. jednostranných záväzkoch pri poskytovaní plnenia zo strany držiteľa poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti a vzájomných záväzkoch, kedy dochádza k obojstrannému poskytovaniu plnení medzi držiteľom a lekárňou v rámci bežného obchodného styku, argumentačne neboli spôsobilé vyvrátiť daňovú povinnosť žalobcu ako držiteľa sledovať, od akého subjektu prijíma a nakupuje tovar, resp. služby. Správny súd sa nestotožnil ani so žalobcovou argumentáciou, že lekárne je nevyhnutné považovať pri obchodovaní na účely nákupu a predaja liekov za držiteľov podľa zákona o dani z príjmov.

14. Na základe uvedeného dospel správny súd k záveru, že daňové orgány postupovali správne, keď žalobcovi dorubili zrážkovú daň z posudzovaných transakcií realizovaných v zdaňovacom období roku 2015. Konštatoval v tejto súvislosti, že správca dane a žalovaný vykonali dokazovanie pre ustálenie skutkového stavu v danej veci riadne, a to s vyvodením správnych skutkových aj právnych záverov, ktoré náležite aj odôvodnili a s ktorými sa správny súd v celom rozsahu stotožnil.

17. Správnemu súdu sťažovateľ ďalej vytýkal, že sa nevysporiadal s jeho námietkami o nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí a nedostatočnom zistení skutkového stavu orgánom verejnej správy. Správny súd sa mal podľa jeho názoru zaoberať aj tým, prečo sa neaplikovala zrážková daň na dodávky tovaru voči poskytovateľom zdravotnej starostlivosti z titulu ich posúdenia ako „nepeňažných plnení“. Sťažovateľ namietal, že správny súd nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy a to, že nepoložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ a s jej návrhom sa nevysporiadal správne. Vytýkal taktiež procesné pochybenie pri doručovaní rozhodnutia správcu dane a mal za to, že toto malo byť doručované priamo daňovému subjektu, a nie Ing. Kláre Strakovej, ktorá disponovala plnomocenstvom len na obmedzený časový úsek - dobu trvania daňovej kontroly.

skúšanie. Poukazujúc na prílohu č. 5 bod 21 Legislatívnych pravidiel vlády SR tvrdil, že odkaz „37ab“ nie je v ustanovení § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov umiestnený nad slovným spojením „klinické skúšanie“, ale až za interpunkčné znamienko ukončujúce vetu/ časť vety. K výkladu legislatívneho odkazu boli v správnom konaní predložené aj odborné stanoviská PhDr. Jozefa Žilineka, PhD. v oblasti jazykovedy a logiky jazyka. Sťažovateľ tvrdil, že nie je potrebné dávať samostatný odkaz nad každý pojem, ak je tento odkaz rovnaký; už z gramatického výkladu daných ustanovení vyplýva, že predmetom zrážkovej dane nemajú byť všetky a akékoľvek existujúce plnenia okrem klinického skúšania; c) správny súd nesprávne uvádza, že z dôvodovej správy k zákonu č. 333/2014 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon o dani z príjmov s účinnosťou od 1. januára 2015, citovanej žalovaným i krajským súdom vyplýva, že zrážková daň v zmysle ustanovení § 8 ods. 1 písm. l/, § 17 ods. 31 a § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov sa aplikuje len na určitú skupinu

Plnenia za klinické skúšanie bolo potrebné z § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov vyňať z dôvodu, že inak sú považované za peňažné a nepeňažné plnenia v zmysle pozitívneho vymedzenia tohto pojmu v zákone o liekoch. Zámerom zákonodarcu bolo, aby zrážkovej dani podliehali len peňažné a nepeňažné plnenia v zmysle zákona o liekoch, čo vyplýva z dôvodovej správy, predkladacej správy i medzirezortného pripomienkového konania.

Takýto výklad považuje za protiústavný a v rozpore s právom vlastniť majetok a podnikať. 20. Záverom kasačnej sťažnosti sťažovateľ požiadal kasačný súd, aby tento, ak to uzná za vhodné, uprednostnil rozhodnutie, ktorým zmení napadnutý rozsudok a podá právny názor na to, ako akým spôsobom sa mala v roku 2015 zrážková daň aplikovať, a to z dôvodu, že uvedený postup by bol rýchlejší, vezmúc do úvahy dlhotrvajúcu právnu neistotu sťažovateľa i iných subjektov na trhu.

B/ 22. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny. Kasačnému súdu navrhol, aby kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

23. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), zohľadniac § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná, a preto po predchádzajúcom zverejnení termínu verejne vyhlásil dňa 31. marca 2025 tento rozsudok, ktorým rozhodol spôsobom podľa § 462 ods. 2 SSP. 24. Predmetom kasačného konania je výklad predmetu dane vyberanej zrážkou podľa ustanovenia § 43 ods. 3 písm. o) ZODP, konkrétne je sporným obsah pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia poskytované držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti“, keď žalovaný a správny súd zastali názor, že tento pojem má podľa gramatického znenia tohto ustanovenia zahŕňať všetky plnenia bez ohľadu na dôvod ich vyplácania, a teda aj plnenia poskytované v rámci bežného obchodného styku (okrem plnení za klinické skúšanie, ktoré toto ustanovenie explicitne vyníma). Naopak, sťažovateľ presadzoval užšie chápanie tohto pojmu tvrdiac, že obsah tohto pojmu je determinovaný zákonom o liekoch, na ktorý odkazuje poznámka pod čiarou k uvedenému ustanoveniu i teleologický a systematický výklad. 25. Kasačný súd zistil, že predmetom jeho právneho posúdenia už bola skutkovo a právne obdobná vec iného sťažovateľa (týkajúca sa rovnakej právnej otázky obsahu pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia poskytované držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti“), vedená pred kasačným súdom pod sp. zn. 1Sfk/34/2022 zo dňa 30. septembra 2024 (zdaňovacie obdobie rok 2016), pričom vyrubenie dane v oboch veciach je založené na obdobnom skutkovom základe, na totožnej právnej argumentácii finančných orgánov a pri uplatnení takmer totožných námietok sťažovateľa. Rozdielnosť spočíva najmä v tom, že sa jedná o daň vyrubenú za iné zdaňovacie obdobie roku 2016, kde od 1. januára 2016 došlo k zmene v zákone o liekoch. V uvedenej veci kasačný súd kasačnej sťažnosti žalobcu vyhovel. 26. V súlade s § 464 ods. 1 SSP, kasačný súd v ďalšom poukazuje na odôvodnenie rozsudku

,,41. Predmetom správneho súdneho prieskumu v prejednávanej veci boli rozhodnutia finančných orgánov, ktorými bol sťažovateľovi určený rozdiel na dani z príjmov vyberanej zrážkou za zdaňovacie obdobie roku 2016 v sume 281.667,03 Eur. Finančné orgány uzavreli, že sťažovateľ ako držiteľ povolenia na veľkodistribúciu liekov bol v zmysle § 43 ods. 3 písm. o) ZODP povinný zrážať daň z peňažných plnení, ktoré poskytoval lekárňam ako poskytovateľom zdravotnej starostlivosti za spätný výkup liekov a zdravotníckeho materiálu.

V zmysle tohto výkladu sa za peňažné a nepeňažné plnenie, a teda ani za predmet dane vyberanej zrážkou nemá považovať plnenie poskytované v rámci bežného obchodného styku v rámci predaja a kúpy liekov. Sťažovateľ namietal, že jeho príjmy mali byť zdaňované výdavkovou metódou, a teda daňou z príjmu po odpočítaní odôvodnených výdavkov na jeho činnosť.

krajským súdom. Kasačný súd najprv pristúpil ku skúmaniu otázky, či možno napadnutý rozsudok považovať za spĺňajúci požiadavku jeho riadneho odôvodnenia. Sťažovateľ v správnej žalobe veľmi dôkladne a podrobne argumentoval, z akých dôvodov považuje rozhodnutie žalovaného za vecne nesprávne. Poukazoval na gramatický, účelový, systematický, historický a logický výklad, argumentačne podložený špecifickými právnymi a ekonomickými dôvodmi a dôkazmi (napr. odborné posúdenia, Výročné správy FR SR). Naproti tomu je odôvodnenie napadnutého rozsudku pomerne strohé a nedostatočne reagujúce na sťažovateľove špecifické námietky [.

poukázal). V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že nevzhliadol ani nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, a to z obdobných dôvodov (bolo z neho zrejmé, že žalovaný rozhodol o vyrubení dane vyberanej zrážkou z dôvodu aplikácie extenzívneho gramatického výkladu a námietkami sťažovateľa vrátane námietky o prepojení so zákonom o liekoch sa zaoberal, hoci stroho).

I. ÚS 306/2010, III. ÚS 295/2017-31). 46. V tejto súvislosti možno poukázať aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 306/ 2010 zo dňa 08.12.2010, podľa ktorého: „(. . .) Orgánom verejnej moci a predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“

48. Kasačný súd si uvedomuje, že pojem peňažné a nepeňažné plnenie je široký, pokiaľ ide o obvyklý význam prisudzovaný pojmu plnenie i význam prisudzovaný pojmu plnenie v ZODP. V zmysle ZODP je peňažné a nepeňažné plnenie príjmom a ako príjem je aj predmetom dane [§ 2 písm. b) a c) ZODP]. Medzi účastníkmi bolo pritom sporné, či obsah tohto pojmu na účely § 43 ods. 3 písm. o) ZODP bližšie špecifikoval, resp. determinoval odkaz č. 37ab uvedený na konci ustanovenia § 43 ods. 3 písm. o) ZODP a v poznámke pod čiarou poukazujúci na zákon o liekoch. Sporné bolo, či sa tento odkaz na zákon o liekoch vzťahuje len na slovné spojenie „klinické skúšanie“ alebo na celú významovú vetu tohto ustanovenia vrátane pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia“. Primárne kasačný súd uvádza, že v zmysle Legislatívnych pravidiel vlády SR (v tomto prípade schválených uznesením vlády SR zo dňa 25.05.2010 č. 352, Príloha č. 5, bod 22) poznámky pod čiarou k príslušným odkazom nie sú súčasťou právneho predpisu a

49. Kasačný súd uvádza, že z jazykovej a logickej formulácie odkazu č. 37ab na zákon o liekoch nie je jednoznačne zrejmé, či úmyslom zákonodarcu bolo použiť tento odkaz len na definíciu pojmu „klinické skúšanie“ alebo aj pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia“.

Uvedené však zákonodarca neurobil a použil odkaz len jedenkrát, a to za pojem klinické skúšanie, zároveň však na konci ustanovenia § 43 ods. 3 písm. o) ZODP. Medzi pojem klinické skúšanie a odkaz č. 37ab však vsunul interpunkčné znamienko - čiarku, ktorú možno chápať ako oddeľujúci znak ukončujúci predchádzajúcu vetu (porov.

V nadväznosti na uvedené sa kasačný súd prikláňa k záveru, že odkaz č. 37ab sa vzťahuje na celé predchádzajúce znenie ustanovenia § 43 ods. 3 písm. o) ZODP, vrátane pojmu peňažné a nepeňažné plnenia, a nielen na pojem klinické skúšanie. Nakoľko formulácia predmetného odkazu nie je úplne jednoznačná, kasačný súd poukazuje aj na potrebu vykladať nejasné či nejednoznačné znenie právnych noriem na prospech fyzických a právnických osôb (bližšie pozri bod 62 tohto rozsudku).

51. Pojem peňažné a nepeňažné plnenie poskytnuté držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti bol ako predmet dane do zákona o dani z príjmov s účinnosťou od 01.12.2011 zavedený práve vtedy novoprijatým zákonom č. 342/2011 Z. z. o liekoch (čl. VI zákona; § 8 ods. 1 písm. l) ZODP, § 17 ods. 31 ZODP, § 21 ods. 2 písm. m) ZODP v znení od 01.12.2011 - tieto plnenia tvorili predmet dane poskytovateľa zdravotnej starostlivosti už vtedy bez možnosti uplatniť si daňové výdavky).

Dôvodová správa k tomuto zákonu v osobitnej časti [k § 8 ods. 1 písm. l), ods. 3 písm. c) a ods. 13, § 9 ods. 2 písm. y), § 17 ods. 31, § 21 ods. 2 písm. l), § 43 ods. 3 písm. o), ods. 17 a 18 a § 49a ods. 3 ZODP] uvádzala k dôvodom prijatia tejto novej právnej úpravy nasledovné: „Navrhovaná úprava mení spôsob zdaňovania peňažných a nepeňažných plnení poskytnutých poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnancovi alebo zdravotníckemu pracovníkovi od držiteľa registrácie lieku, držiteľa povolenia na veľkodistribúciu liekov, držiteľa povolenia na výrobu liekov, výrobcu zdravotníckej pomôcky, výrobcu dietetickej potraviny alebo prostredníctvom tretej osoby. Podľa § 8 ods. 13 a § 17 ods. 31 zákona sa mení spôsob zdaňovania predmetných plnení zrážkovou daňou, pričom ak ide o peňažné plnenia - tieto bude zdaňovať sám držiteľ, ktorý ich vyplatil, ak ide o nepeňažné plnenie - tieto bude zdaňovať sám poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnanec alebo zdravotnícky

--- 56. Z vyššie uvedených súvislostí týkajúcich sa procesu prijímania príslušnej legislatívy pre kasačný súd vyplýva vzájomné prepojenie zákona o liekoch a zákona o dani z príjmov, pokiaľ ide o obsahové vymedzenie pojmu peňažné a nepeňažné plnenia poskytované držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. Kasačný súd sa preto stotožnil so sťažovateľom v tom, že tento pojem je osobitný pojem zavedený do právneho poriadku SR zákonom o liekoch, pričom ide o pojem stabilný a ustálený, s obsahom determinovaným osobitnou právnou úpravou zákona o liekoch. Vychádzajúc z historického, účelového a systematického výkladu, najmä argumentu vnútornej konzistentnosti a bezrozpornosti právneho poriadku sa preto podľa kasačného súdu má definícia peňažných a nepeňažných plnení podľa zákona o liekoch použiť aj na účely § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov. 57. Ďalej poukazoval sťažovateľ aj na iracionálnosť a nespravodlivosť výkladu žalovaného a krajského súdu, podľa ktorých sa má zrážková daň uplatňovať na všetky plnenia so

58. V tejto súvislosti kasačný súd pripomína, že judikatúra ústavného súdu tiež kladie dôraz na to, že v súlade s článkom 1 ods. 1 Ústavy SR sa s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte spája aj požiadavka racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem (m. m. PL. ÚS 1/04). Racionálny a spravodlivý sa kasačnému súdu v tomto prípade javí taký výklad obsahu právnej normy, podľa ktorého by boli plnenia poskytované v rámci bežného obchodného styku zdaňované ako bežné príjmy z podnikania, teda tak, že dani bude podliehať len čistý príjem s možnosťou uplatniť si právo na odpočítanie daňového výdavku na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmu. Žalovaný počas administratívneho a súdneho konania neuviedol žiaden ekonomický alebo spoločenský dôvod, prečo by plnenia poskytované distribútormi liekov lekárňam v rámci bežného obchodného styku (pri predaji a kúpe liekov za bežných trhových podmienok) mali byť zdaňované zrážkou bez možnosti uplatniť si výdavky, resp. prečo sa nemôže uplatniť štandardná príjmovo-výdavková metóda zdaňovania.

59. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na názor vyjadrený v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/22/2020 zo dňa 14.11.2022 v obdobnej právnej veci, ktorý síce ako názor súdu nižšieho stupňa nie je pre kasačný súd záväzný, avšak kasačný súd sa s ním stotožňuje.

Ide však o špecifickú skupinu príjmov, v ktorej vykonáva zrážku dane za povinnú osobu poskytovateľ plnenia, nie jeho príjemca (napr. daň z úrokov z vkladov odvedie banka). Nejde o štandardné samozdanenie vlastnej podnikateľskej činnosti, ale o zrazenie dane z príjmov tretích osôb. Principiálne ide o výnimku z príjmovo - výdavkovej metódy výpočtu dane z príjmov, pričom každá takáto zmena by mala byť komunikovaná zákonodarcom pri jej prijatí a aj riadne vysvetlená jej adresátom.

61. Argument žalovaného a krajského súdu, že § 43 ods. 3 písm. o) ZODP výslovne vyníma zo zrážkovej dane len peňažné a nepeňažné plnenia poskytované držiteľmi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti za klinické skúšanie, na vyššie uvedenom názore kasačného súdu nič nemení. Plnenia za klinické skúšanie totiž spadajú pod užšie vymedzenie pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia“ v zmysle zákona o liekoch (viď § 18 ods. 13 a § 15 ods. 9 zákona o liekoch v znení od 01.01.2016), a teda bolo potrebné ich z § 43 ods. 3 písm. o) ZODP vyňať explicitne, aby zrážkovej dani nepodliehali. Z tejto výnimky však rozhodne nemožno vyvodiť záver, že peňažné a nepeňažné plnenia podliehajúce zrážkovej dani sú akékoľvek a všetky plnenia poskytované držiteľmi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, aj plnenia poskytované v rámci bežného obchodného styku. Záver, že predmetom zrážkovej dane sú peňažné a nepeňažné plnenia v zmysle zákona o liekoch, z ktorých sú však vyňaté plnenia za

Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb.

chápania pojmu peňažné a nepeňažné plnenia, keďže zabezpečuje plnohodnotnejšiu realizáciu práva sťažovateľa na podnikanie a ochranu vlastníctva. Kasačný súd nevidel potrebu obrátiť sa v tomto smere na Súdny dvor EÚ s návrhom na vydanie prejudiciálneho nálezu, nakoľko spornú právnu otázku bolo možné vyriešiť použitím výkladových metód národného práva v súlade s ustanoveniami primárneho práva EÚ, ktorých aplikácie sa sťažovateľ dovolával. Rovnako nevidel potrebu obrátiť sa ani na Ústavný súd SR s návrhom na vyslovenie nesúladu sporného ustanovenia ZODP s Ústavou SR, keďže tiež bolo možné spornú otázku vyriešiť výkladom textu zákona v súlade s článkami Ústavy SR, rozpor s ktorými sťažovateľ namietal.

27. Kasačný súd zistil, že predmetom jeho právneho posúdenia bola medzičasom už i skutkovo a právne obdobná vec týkajúca sa síce iného sťažovateľa, ale identického zdaňovacieho obdobia (rok 2015), v rámci ktorého v tom čase platná právna úprava zákona o liekoch neobsahovala negatívne vymedzenie pojmu peňažné a nepeňažné plnenie.

starostlivosti“ možno vzťahovať aj k prejednávanému zdaňovaciemu obdobie roku 2015. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na obdobnú úpravu peňažných a nepeňažných plnení v zákone o liekoch v znení účinnom do 31.12.2015 napr. pri držiteľoch povolenia na výrobu liekov v § 15 ods. 1 písm. u/ a v § 15 ods. 5 a ods. 6, pri držiteľoch povolenia na veľkodistribúciu liekov v § 18 ods. 1 písm. r/, a v § 18 ods. 7 a ods. 8 a pri držiteľoch povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti v § 23 ods. 5 a ods. 6.

23. Správny súd ako aj žalovaný a správca dane preto vec nesprávne právne posúdili, keď vychádzali len z doslovného výkladu pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia poskytované držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti“ podľa zákona o dani z príjmov, a bez jeho posúdenia v súlade s obsahovým chápaním tohto pojmu podľa zákona o liekoch zahrnuli pod tejto pojem aj plnenia žalobcu (sťažovateľa) v rámci predaja a kúpy zdravotníckeho tovaru.

28. Na základe vyššie uvedených dôvodov kasačný súd dospel k záveru, že správny súd zamietol správnu žalobu na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, čo napĺňa uplatnený kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Z rovnakého nesprávneho právneho názoru vychádzalo aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, čo odôvodňuje jeho zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, preto kasačný súd podľa § 462 ods. 2 SSP napadnutý rozsudok zmenil tak, že zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Orgány verejnej správy sú v ďalšom konaní viazané právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP). 29. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 a 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi (sťažovateľovi) priznal nárok na náhradu trov kasačného konania, ako aj náhradu trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

V Bratislave dňa 31. marca 2025