2Stk/10/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci žalobcu (v kasačnom konaní sťažovateľ): PEGAS SECURITY s.r.o., so sídlom: Karpatská 8402/9A, 010 08 Žilina, IČO: 50844962, právne zastúpeného: Advokátska kancelária STEHURA & partners, v.o.s., so sídlom: Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca, IČO: 47246863, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. O-188/2023 zo dňa 1. augusta 2023, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 2S/27/2023 zo dňa 28. mája 2025, ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106279.2, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

- porušenie § 120 ods. 3 Zákonníka práce tým, že ako zamestnávateľ ku dňu 21.07.2021 nepriradil pracovnému miestu „informačná a bezpečnostná služba“, na ktorom sa dohodol so zamestnancami: A. P., E. J., stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 Zákonníka práce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve; - porušenie § 120 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 4 Zákonníka práce tým, že ako zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, zamestnancom: A. P., E. J., ktorí pre žalobcu vykonávali prácu „informačná a bezpečnostná služba“, a ktorých mzda v mesiacoch 9/2020 - 12/2020 nedosiahla sumu minimálneho mzdového nároku pre druhý stupeň náročnosti príslušných pracovných miest, neposkytol doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre druhý stupeň patriaci príslušným pracovným miestam „informačná a bezpečnostná služba“;

2. Na základe odvolania žalobcu Národný inšpektorát práce (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. O-188/2023 zo dňa 01.08.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „preskúmavané rozhodnutie“) rozhodol tak, že toto zamietol a prvostupňové rozhodnutie

3. V odôvodnení akcentoval, že na daný prípad sa vzťahuje objektívna zodpovednosť žalobcu za zistený správny delikt, ktorej by sa mohol zbaviť iba za predpokladu, ak by predložil dôkazy jednoznačne potvrdzujúce, že správny delikt nespáchal. Zdôraznil, že zamestnávateľ

4. V zmysle predloženej evidencie pracovného času zamestnanci žalobcu zaznamenávali, že vykonávajú bezpečnostnú a informačnú službu. Podľa žalovaného prvostupňový orgán pri vyhodnocovaní porušenia relevantných ustanovení zákona celkom správne prihliadol nielen k pracovnej činnosti tak, ako bola žalobcom opísaná, ale aj k pracovným zmluvám zamestnancov žalobcu v znení ich dodatkov a zmien, kde bola zreteľne označená ich pracovná náplň spočívajúca v zabezpečení ochrany majetku, života a zdravia.

5. Žalovaný tak nevyhovel odvolacím námietkam žalobcu a stručne ich spolu s dôkazmi v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyhodnotil. V podstate sa stotožnil so všetkými skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového orgánu.

6. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej „správny súd“) a navrhoval zrušenie napadnutého, ako aj prvostupňového rozhodnutia. Nosným dôvodom žalobnej argumentácie bola námietka nesprávneho právneho posúdenia veci a nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného. Žalobca poukázal, okrem iného, najmä na nezáväzný, informatívny a orientačný charakter špecifikácie stupňov náročnosti práce uvedených v prílohe č. 1 Zákonníka práce.

7. Správny súd žalobu rozsudkom č. k. 2S/27/2023 z 28.05.2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol ako nedôvodnú. 8. Správny súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku v prvom rade vysporiadal s návrhom žalobcu na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho súdneho konania, predmetom ktorého bol prieskum zákonnosti protokolu v spojení s Dodatkom č. 1 zo dňa 26.08.2021 (ďalej len „dodatok“), ktorý bol jedným z podkladov práve v rámci konania o uložení sankcie žalobcovi za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce (pozn. kasačného súdu: rozsudkom Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1S/21/2024 z 12.09.2024 bol protokol v spojení s dodatkom zrušený a vec vrátená Inšpektorátu práce Žilina na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

9. Správny súd zároveň uviedol, že protokol v spojení s dodatkom nebol jediným podkladom v správnom konaní o uložení sankcie (ako argumentoval aj sám žalobca v podanej žalobe), keď okrem neho správne orgány v konaní preukázateľne vychádzali aj z ďalších podkladov, a to konkrétne z pracovných zmlúv dotknutých zamestnancov v znení ich dodatkov a dohôd o zmene pracovných zmlúv, z výplatných pások, z knihy služieb, zo zmluvy o poskytovaní strážnej služby, zo zmluvy č. 0105-1/2009 o poskytovaní strážnej a bezpečnostnej služby, z oznámenia o začatí správneho konania, z vyjadrenia žalobcu k tomuto oznámeniu, zo stanoviska inšpektorky práce, ako aj z ďalších skutkových zistení a dôkazov.

trestania, správny súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce rozhodnutie o uložení pokuty sú spôsobilým predmetom prieskumu. 11. Správny súd v posudzovanej veci ako kľúčovú identifikoval otázku, či prvostupňový orgán a žalovaný náležite posúdili, či zo strany žalobcu došlo k porušeniu povinností podľa § 120 Zákonníka práce, na základe porušenia ktorých mu bola uložená pokuta vo výške 1.000,-

13. Správny súd v nadväznosti na argumentáciu žalobcu nespochybnil, že subjektom, ktorý má oprávnenie (a povinnosť) priradiť každému pracovnému miestu stupeň náročnosti, je výlučne zamestnávateľ. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že v priebehu inšpekcie zabezpečil prvostupňový správny orgán k zamestnancom žalobcu (A. P., E. J.) ich pracovné zmluvy, na základe ktorých mali zamestnanci žalobcu vykonávať okrem iných pracovných činností uvedených pod bodom 1. - 3. aj pracovné činnosti uvedené pod bodom 4. „preventívna činnosť v určenom objekte formou celkovej obhliadky a vizuálnej kontroly objektu pred odchodom“ a bodom 5. „monitorovanie kamerového systému, EZS a EPS, pričom v prípade narušenia objektu - vyrozumenie zásahovej skupiny PCO a PZ SR a pri vzniku požiaru privolanie Hasičského zboru SR, týmto poskytovať potrebnú súčinnosť“.

14. Na základe uvedeného žalovaný podľa správneho súdu správne uzavrel, že súhrn pracovných činností zamestnancov žalobcu tak, ako bol uvedený v pracovných zmluvách a ich dodatkoch a zmenách, nebolo možné priradiť medzi základné, manipulačné, pomocné či prípravné práce vykonávané podľa postupov alebo pokynov nadriadeného.

ich nočnej služby. V administratívnom konaní bolo tiež preukázané, že zamestnanci žalobcu vykonávali prácu, ktorá nemohla byť zaradená do prvého stupňa náročnosti práce vzhľadom k tomu, že si vyžadovala odbornú spôsobilosť, ako vyplynulo z pracovných zmlúv a evidencie služieb predloženej ako evidencie pracovného času, v ktorej bolo uvedené číslo preukazu odbornej spôsobilosti zamestnancov, ako aj číslo licencie zamestnávateľa.

15. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd i námietku, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav s ohľadom na to, že nebolo vykonané ním navrhované dokazovanie (výsluch zástupcu odberateľa O.. C. E. SBS PEGAS, výsluchy zamestnancov a zástupkyne žalobcu O.. W. T.). Konštatoval, že pokiaľ správne orgány na základe vykonaného dokazovania mali dostatočne a bezpochybne preukázaný skutkový stav vo veci spáchania správneho deliktu žalobcom, neboli povinné vykonávať aj ďalšie dokazovanie navrhované žalobcom, a teda nemohlo dôjsť k porušeniu, ktoré by zakladalo nezákonnosť ich rozhodnutí, prípadne porušenie princípu materiálnej pravdy.

A/ 16. Sťažovateľ (žalobca) podal voči napadnutého rozsudku v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods.1 písm. f) SSP), nesprávne právne vec posúdil (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h) SSP). Navrhol, aby kasačný súd zrušil rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

Svoje rozhodnutie založil na právnom názore, že zrušenie protokolu samo osebe nespôsobilo nezákonnosť rozhodnutí vydaných v konaní o uložení pokuty za porušenie povinností sťažovateľa, a teda automaticky nebolo dôvodom na zrušenie nadväzujúcich rozhodnutí správnych orgánov.

práce, nemohli byť u sťažovateľa zistené ani žiadne nedostatky odôvodňujúce začatie konania pre spáchanie správneho deliktu. Zároveň ak protokol nebol vydaný, tento automaticky nebol so sťažovateľom ani prerokovaný, a teda nemal možnosť vyjadriť sa k prípadným zisteným nedostatkom. Čo je však podľa sťažovateľa kľúčové, v zmysle § 14 ods. 4 zákona o inšpekcii práce ani nemohlo dôjsť k ukončeniu výkonu inšpekcie práce, a preto je napadnuté rozhodnutie v tomto smere predčasné, - podkladom na vydanie správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného boli dôkazy získané v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 a § 34 ods. 1 Správneho poriadku, ako aj ustanoveniami Trestného poriadku. Správny súd sa v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nevyrovnal s námietkou sťažovateľa, že vo veciach správneho trestania je nutné aplikovať základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku a základné zásady ukladania trestov podľa Trestného zákona. Nerešpektovanie zásady zákonnosti dôkazov získaných štátnymi orgánmi otvára dvere svojvôli a nezákonnosti,

Správne trestanie je v rámci správneho súdnictva pritom špecifické tým, že sa uplatňuje plná jurisdikcia správneho súdu, - citujúc relevantnú časť odôvodnenia rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 24.02.2022, sp. zn. 5Svk/4/2021 publikovaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NSS SR pod č. 21/2022 uvádza, že ustanovenie § 135 ods. 1 SSP nedopadá na všetky situácie, ktoré môžu v správnom súdnom konaní nastať. V tejto súvislosti Najvyšší správny súd príkladmo uviedol, cit: „.

nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, - správny súd nesprávne aplikoval závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 24.02.2022, sp. zn. 5Svk/4/2021, ako aj závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 14.04.2022, sp. zn. 1Sak/5/2021, čím sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.

Kasačnú sťažnosť navrhuje zamietnuť ako nedôvodnú.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

Sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti vymedzil predmet konania tak, že kasačný súd bol postavený pred úlohu posúdiť správnosť záverov napadnutého rozsudku o zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia v súvzťažnosti na závery správneho súdu obsiahnuté v rozsudku (sp. zn. 1S/21/2024), ktorým bol protokol z dotknutej inšpekcie práce vykonanej u sťažovateľa zrušený. 21.

22. Protokol je najzásadnejším z dôkazných prostriedkov, z ktorých orgán inšpekcie práce vychádza v začatom správnom konaní. Z hľadiska formy ide o dokument obsahujúci zhrnutie dôkazov a zistení z vykonanej inšpekcie, ich vyhodnotenie aj s právnou kvalifikáciou, a tiež opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, ktoré sa ukladajú zamestnávateľovi.

Výsledky doplneného dokazovania a všetko čo vyšlo najavo, musí správny orgán vyhodnotiť a vec v súlade so zákonom právne posúdiť. 23. Protokol (s prípadným dodatkom) obsahuje a kvalifikuje len predbežné zistenia, z ktorých a nielen z ktorých následne vychádza ďalšie konanie, najmä konanie o uložení pokuty.

„Ako dôvodnú žalobnú námietku, ktorá odôvodňuje zrušenie Protokolu, však správny súd vyhodnotil námietku prekročenia právomocí žalovaného pri nariadení opatrení odstrániť zistené nedostatky - v bode 3 a 4 Protokolu, t. j. povinnosti vyplatiť dotknutým zamestnancom rozdiel medzi poskytnutou mzdou za obdobie september 2020 až február 2021 a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre pracovné miesto v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Žalovaný pochybil pri ukladaní opatrení, keď inšpektor práce v Protokole žalobcovi nariadil také povinnosti, pri ukladaní ktorých prekročil rámec jeho oprávnení daných ustanovením § 12 ods. 2 písm. b) zákona č. 125/2006 Z. z., ako to vyplýva zo záväzného právneho názoru Najvyššieho správneho súdu SR vysloveného v zrušujúcom rozsudku v tejto veci. V tejto súvislosti možno poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžk/3/2016 z 24.10.2019, v ktorom najvyšší súd zdôraznil, že „oprávnenia inšpektora

Uložené opatrenia v Protokole vybočujú z rozsahu oprávnení inšpektora práce podľa § 12 ods. 2 Zákona o inšpekcii práce, keď účelom tohto ustanovenia je síce zabezpečiť dodržiavanie právnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne a štátnozamestnanecké vzťahy (uložením povinnosti odstrániť zistené nedostatky), avšak nie takým spôsobom, ktorý zodpovedá skôr autoritatívnemu uloženiu konkrétnej povinnosti v pracovnoprávnom spore civilným súdom (povinnosti plniť) ako opatreniu preventívneho charakteru, a to navyše bez možnosti

pracovnoprávnom spore. Správny orgán nemá napríklad právomoc rozhodnúť ani o ne/ platnosti skončenia pracovného pomeru, ani o nárokoch zamestnanca z neplatného skončenia pracovnoprávneho vzťahu.“ Vzhľadom na povahu uložených opatrení (keď inšpektor práce žalobcovi uložil povinnosť vyplatiť zamestnancom peňažné plnenie v stanovenej dostatočne určitej, resp. určiteľnej výške s presne stanoveným termínom plnenia), povinnosti, ktoré inšpektor práce v Protokole žalobcovi nariadil (v danej časti), prekročili rámec jeho oprávnení daných ustanovením § 12 ods. 2 písm. b) Zákona o inšpekcii práce, teda Protokol je výsledkom

25. Z citovaných bodov 25 a 26 rozsudku správneho súdu vo veci 1S/21/2024 zo dňa 12. septembra 2024 vyplýva, že hoci súd preskúmal a ako nezákonnú vyhodnotil len nariaďovaciu časť protokolu (podľa bodov 3 a 4 protokolu), v ktorých uložil inšpektorát práce povinnosť vyplatiť dotknutým zamestnancom zistený mzdový rozdiel, vo výroku rozsudku rozhodol o zrušení celého Protokolu Inšpektorátu práce Žilina č. IZA-66-30-2.3/P-B24, 25-21 zo dňa 12. augusta 2021 v znení jeho dodatku č. 1 zo dňa 26. augusta 2021 a vrátil mu vec na ďalšie

26. Kasačný súd s poukazom na závery uznesenia veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu vo veci sp. zn. 19SVs/2/2002 zo dňa 4. decembra 2023 zdôrazňuje, že v právomoci správneho súdu nie je preskúmavať tie časti protokolu z inšpekcie práce, v ktorých sa kontrolovanému subjektu neukladajú konkrétne povinnosti niečo plniť, dať, konať alebo niečoho sa zdržať, ktoré by sa bezprostredne dotýkali alebo mohli dotýkať práv, právom chránených záujmov alebo povinností kontrolovanej fyzickej alebo právnickej osoby.

Rozhodnutím o zrušení protokolu z inšpekcie práce v celom rozsahu, teda nad rámec povinností uložených kontrolovanému v prijatých opatreniach, správny súd prekračuje svoje právomoci. 27. Kasačný súd sa stotožňuje so záverom správneho súdu, že neskoršie zrušenie predtým riadne prerokovaného protokolu v správnom súdnom konaní v okolnostiach prípadu nerobí predchádzajúci postup orgánov inšpekcie práce v sankčnom konaní zmätočným a porušujúcim právo sťažovateľa na spravodlivý proces. Kasačný súd nevidí dostatočný dôvod, pre ktorý by spomenuté rozhodnutie správneho súdu o zrušení celého protokolu (vydané čiastočne ultra vires) malo mať za následok nezákonnosť rozhodnutí v konaní o uloženie pokuty.

28. Kasačný súd v nadväznosti na uvedené zdôrazňuje, že zistenia smerodajné pre stotožnenie charakteru pracovnej činnosti dotknutých zamestnancov a následné overenie správnosti jej zaradenia do konkrétneho stupňa náročnosti pracovných miest a z toho plynúce inšpektormi vytýkané nedostatky mali svoj základ v širokom penze v konaní obstaraných písomných podkladov. Išlo najmä o pracovné zmluvy dotknutých zamestnancov v znení ich dodatkov a dohôd o zmene pracovných zmlúv, výplatné pásky, knihy služieb, evidenciu pracovného času, zmluvy o poskytovaní strážnej a bezpečnostnej služby či existenciu preukazov zamestnancov o dosiahnutí odbornej spôsobilosti na výkon bezpečnostnej služby. Na základe týchto dôkazov bolo možné skutkový stav bezpečne ustáliť.

30. Kasačný súd ďalej podotýka, že odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje v bodoch 35. - 36. vyčerpávajúcu úvahu správneho súdu o tom, prečo konanie, v ktorom sa preskúmaval protokol z inšpekcie, nevytvorilo predbežnú otázku pre (tu) vedené konanie a ako zrušenie protokolu ako celku dopadá na zákonnosť konečného rozhodnutia vo veci. Úvaha správneho súdu je v tomto ohľade logická a preskúmateľná. Rovnaké platí aj pre ostatnú časť odôvodnenia, kde sa správny súd podrobne vysporiadal s námietkami žalobcu ohľadne charakteru pracovnej činnosti dotknutých zamestnancov v kontexte jej priradenia pod stupeň náročnosti práce. Správny súd v bodoch 38. - 39. odôvodnenia priliehavo objasnil, z akých dôvodov sa stotožnil so žalovaným v závere, že doklady a skutočnosti zistené a získané v administratívnom konaní nepreukázali skutočnosť, že činnosť zamestnancov sťažovateľa spočívala iba v informačnej službe, teda nevyvrátili skutočnosti zistené v priebehu vykonanej inšpekcie práce. Kasačný súd preto neprisvedčil ani námietke sťažovateľa, že z odôvodnenia

32. Námietku odklonu správneho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (naviazanú na namietanú nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 135 ods. 1 SSP a absenciu viazanosti rozhodnutím o predbežnej otázke) kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Predovšetkým rozhodnutie správneho súdu o zrušení protokolu z inšpekcie práce v okolnostiach prípadu nie je rozhodnutím o predbežnej otázke vo vzťahu ku konaniu o uloženie sankcie za zistené porušenia zákona. Kasačný súd nespochybňuje, že konanie a rozhodnutie o uložení sankcie v predmetnej veci spadá do režimu správneho trestania, a vzhľadom na uplatňujúcu sa plnú jurisdikciu, nie je správny súd v týchto veciach aj v zmysle sťažovateľom citovaných rozsudkov kasačného súdu viazaný skutkovým a právnym stavom v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy. Závery správneho súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia o uložení sankcie však nestáli na tom, či bol protokol z inšpekcie práce v čase rozhodnutia o sankcii v súlade so zákonom, ale vychádzali z posúdenia, či zhromaždené podklady rozhodnutia mimo samotného protokolu dostatočne odôvodňovali

To značí, že preskúmavané rozhodnutie a skutkový stav tak, ako bol zistený, je spôsobilý obstáť aj po zrušení protokolu a je postačujúci na prijatie záveru o porušení povinností sťažovateľom, rezultujúceho do vydania rozhodnutia o uložení pokuty vo výške 1.000 eur. Tento záver považuje kasačný súd z vyššie uvedených dôvodov za správny a náležite zdôvodnený.

Vzhľadom na to, že žiaden sťažnostný bod nebol dôvodný, kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietol. 34. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa §