2Stk/1/2025
ECLI:SK:NSSSR:2025:6022200378.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- BB-71S/49/2022
- IČS
- 6022200378
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: ENERSLOV, s.r.o., so sídlom: Štefánikova trieda 52, 949 01 Nitra, IČO: 35861932, právne zastúpený: JUDr. Ondrej Brláš, advokát, so sídlom: Štefánikova trieda 52, 949 01 Nitra, IČO: 42428521, proti žalovanému: Slovenská inšpekcia životného prostredia o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. BB-71S/49/2022-106, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Inšpektorát životného prostredia Banská Bystrica žalovaného (ďalej len „prvostupňový orgán“) vydal podľa § 75 ods. 9 v spojení s § 74 ods. 1 písm. i) vodného zákona v účinnom znení (ďalej len „vodný zákon“) rozhodnutie č. 1394301921/7354-42549 z 11. novembra 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žalobcovi uložil pokutu vo výške 15.000,-
EUR. Dôvodom bolo mimoriadne zhoršenie vôd podľa § 41 ods. 1 vodného zákona, ktoré mal spôsobiť žalobca v čase od 21:00 hod. 26. júla 2019 do 14:30 hod. 27. júla 2019 v dôsledku úniku dnových sedimentov z Malej vodnej elektrárne A. do vodného toku Hron, r. km 240, 313 v k. ú.
A.. Konkrétne, na vodnom toku Hron v k. ú. obcí A., N., N. a T. žalobca mal spôsobiť mimoriadne zhoršenie vôd tým, že mal vypustiť dnové sedimenty z objektu - otvoreného privádzača do objektu - odtokového kanála Malej vodnej elektrárne A. ústiaceho do vodného toku Hron v k. ú. A., lokalita A.. Vypustené usadené dnové sedimenty z otvoreného privádzača Malej vodnej elektrárne A. sú znečisťujúca látka klasifikovaná podľa Prílohy č. 1 vodného zákona, Zoznam 1, bod 10 nerozpustná látka a bod 12 - látka, ktorá má nepriaznivý vplyv na kyslíkovú rovnováhu merateľnú biochemickou spotrebou kyslíka BSK5 a chemickou spotrebou kyslíka CSKCr. Mimoriadne zhoršenie vôd na vodnom toku Hron sa malo prejaviť výskytom znečisťujúcej látky, čiernym zakalením vôd a úhynom rýb, ktoré boli pozorované vo vodnom toku Hron od zaústenia odpadného kanála Malej vodnej elektrárne A. v r. km 240,313 až po MVE r. km 231,200 v k. ú. N., časť T.. Pri mimoriadnom zhoršení vôd malo dôjsť k
úhynu rýb podľa druhov: lipeň tymianový, pstruh dúhový, pstruh potočný, hlaváč pásoplutvý, hlaváč bieloplutvý, čerebľa pestrá, mihuľa ukrajinská, slíž severný, mrena škvrnitá a šťuka
severná. Prvostupňový orgán mal za to, že išlo o porušenie § 39 ods. 2 písm. b) vodného zákona. 2. Podkladom prvostupňového rozhodnutia boli výsledky troch protokolov z riešenia mimoriadneho zhoršenia vôd: protokol z 27. júla 2019 (ďalej len „protokol č. 1“) protokol z 30. júla 2019 (ďalej len „protokol č. 2“) a protokol z 9. júla 2020 (ďalej len „protokol č. 3“). 3. Žalobca sa voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolal. Ústredie žalovaného (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. 1394001022/575-11572/2022 z 12. apríla 2022 zmenilo rozhodnutie prvostupňového orgánu tak, že žalobcovi uložil pokutu podľa § 75 ods. 9 zákona vodného zákona vo výške 15.000,- eur za správny delikt podľa § 74 ods. 1 písm. i) vodného zákona pre mimoriadne zhoršenie kvality vôd podľa § 41 ods. 1 vodného zákona, ktoré mal žalobca spôsobiť v čase od 21:00 hod. 26. júla 2019 do 14:30 hod. 27. júla 2019 v dôsledku úniku dnových sedimentov z Malej vodnej elektrárne A. do vodného toku Hron r. km 240,313 v k. ú. A..
Vo vodnom toku v k. ú. obci A., N., N. a T. mal žalobca spôsobiť mimoriadne zhoršenie vôd tým, že vypustil dnové sedimenty z objektu - otvoreného privádzača do objektu - odtokového kanála Malej vodnej elektrárne A. ústiaceho do vodného toku Hron v k. ú. A., lokalita A.. Mimoriadne zhoršenie vôd na vodnom toku Hron sa malo prejaviť výskytom znečisťujúcej látky, čiernym zakalením vôd a úhynom rýb, ktoré boli pozorované na vodnom toku Hron od zaústenia odpadového kanála Malej vodnej elektrárne A. do vodného toku Hron r. km 240,313 až po MVE v k. ú. N., časť T., r. km. 231,200. Uvedené aj žalovaný považoval
za porušenie § 39 ods. 2 písm. b) vodného zákona. Ostatné časti výroku prvostupňového rozhodnutia žalovaný nezmenil.
II. Konanie pred správnym súdom
4. Žalobca podal voči rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu vo veciach správneho trestania z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) Správneho súdneho poriadku v účinnom znení (ďalej len „SSP“). Namietal, že: · rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, · rozhodnutie žalovaného bolo nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, · nebol dostatočne zistený skutkový stav na riadne posúdenie veci, · zistený skutkový stav bol v rozpore s administratívnymi spismi a nemal v nich oporu, · došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Navrhol, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.
5. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. BB-71S/49/ 2022 - 106 (ďalej len „rozsudok správneho súdu“) podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. Správny súd svoje rozhodnutie postavil na uplynutí jednoročnej lehoty podľa § 76 ods. 3 vodného zákona na začatie správneho konania vo veci uloženia pokuty podľa vodného zákona. Mal za to, že o porušení povinností zo strany žalobcu sa prvostupňový orgán prvýkrát dozvedel už dňa 27. júla 2019, kedy bol spísaný protokol č. 1. Už v tento deň malo byť podľa správneho súdu zistené mimoriadne zhoršenie vôd z dôvodu opravy reťazí strojného zariadenia hrubých česlí vo vtokovom objekte Malej vodnej elektrárne A., a teda že pri zdvihnutí hradidiel došlo k vypúšťaniu vody a dnových sedimentov z otvoreného privádzača Malej vodnej elektrárne A. cez odpadový kanál do vodného toku Hron. Prvostupňový orgán podľa správneho súdu zároveň už v ten deň ustálil, že mimoriadne zhoršenie vôd sa malo prejaviť výskytom dnových sedimentov v toku Hron, čiernym zakalením vody v toku a úhynom rýb. Z tohto dôvodu správny súd konštatoval, že ak prvostupňový orgán začal správne konanie vo veci porušenia povinností žalobcom až dňa 29. júna 2021 (doručením upovedomenia o začatí správneho konania z 21. júna 2021 žalobcovi), došlo k začatiu konania o uložení pokuty po uplynutí jednoročnej lehoty podľa § 76 ods. 3 vodného zákona. Tento postup podľa správneho súdu trpel vadou nesprávneho právneho posúdenia.
III. Kasačná sťažnosť žalovaného, stanovisko účastníkov
6. Žalovaný podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP z dôvodu nesprávneho procesného postupu súdu znemožňujúceho žalovanému uskutočňovať jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom.
Navrhol, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 7. Podľa žalovaného, rozhodujúcou skutočnosťou pre začiatok plynutia zákonnej subjektívnej lehoty na rozhodnutie o uložení pokuty je ukončenie kontroly. Žalovaný apeloval na to, že mimoriadne zhoršenie kvality vôd je závažný stav, pri ktorom by striktné dodržiavanie zákonných postupov mohlo byť na úkor ochrany vôd a iných zložiek životného prostredia. Poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžp/19/2012 z 31. júla 2013 v konaní o štátnom dozore, ktoré považoval za blízke konaniu, o aké ide v prejednávanej veci. Podľa uvedeného rozsudku až ukončením štátneho dozoru možno konštatovať, že sa správny orgán dozvedel o porušení právnej povinnosti. Žalovaný tiež vyjadril názor, že možno analogicky vychádzať z § 112 ods. 9 zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej len „zákon o odpadoch“), podľa ktorého: Za deň, keď sa orgán štátneho dozoru dozvedel o porušení
povinnosti podľa tohto zákona, sa považuje deň prerokovania protokolu z kontroly. 8. Žalovaný vychádzal s ohľadom na vyššie uvedené rozhodnutie z premisy, že riešenie mimoriadneho zhoršenia kvality vôd, hoci toto vodný zákon nerieši, je ukončené až posledným vykonaným úkonom, čo v prejednávanom prípade má predstavovať protokol č. 3.
Vysvetlil, že prvý protokol z riešenia mimoriadneho zhoršenia kvality vôd sa štandardne vypracováva priamo na mieste jeho riešenia, pričom prvostupňovému orgánu nemusia byť v tom čase zrejmé všetky rozhodujúce skutočnosti vzniku mimoriadneho zhoršenia kvality vôd, ani preukázanie príčinnej súvislosti medzi vznikom mimoriadneho zhoršenia kvality vôd a prevádzkovaním zariadenia v čase, keď mimoriadne zhoršenie kvality vôd vzniklo.
Na jednoznačné preukázanie porušenia povinnosti s následkom vzniku mimoriadneho zhoršenia kvality vôd je podľa žalovaného potrebné vykonať viacero úkonov, ktoré sú závislé aj od spolupráce s pôvodcom mimoriadneho zhoršenia kvality vôd, od znaleckých posudkov, či výsledkov vzoriek. 9. Žalovaný vyjadril svoje presvedčenie, že limitácia riešenia mimoriadneho zhoršenia kvality vôd na ročný časový úsek je v praxi neudržateľná a obmedzujúca. Poukázal na to, že ani vodný zákon takúto lehotu neurčil a zrejme zámerne neupravil dĺžku trvania riešenia mimoriadneho zhoršenia kvality vôd, pretože sa nedá paušalizovať.
10. Správny súd podľa žalovaného neuviedol, prečo práve dátum 27. júl 2019 považoval za deň, kedy sa prvostupňový orgán mal dozvedieť o porušení povinnosti. Neuviedol ani ako by mal prvostupňový orgán postupovať v prípade, ak sa objektívne nepodarí ukončiť riešenie mimoriadneho zhoršenia kvality vôd v lehote jedného roka odo dňa jeho začatia. Žalovaný vyslovil svoju obavu, že v takom prípade by páchateľ správneho deliktu s následkom mimoriadneho zhoršenia kvality vôd zostal nepotrestaný. 11. Žalobca sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s rozsudkom správneho súdu a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovaného podľa § 461 SSP zamietol ako nedôvodnú. Žalobca uviedol, že žalovanému nič nebránilo v začatí správneho konania o uložení pokuty v zákonnej prekluzívnej lehote s jeho prípadným prerušením do skončenia kontroly na podklade protokolu č. 3. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Szd/1/2012 z 25. apríla 2013, v ktorom bolo konštatované, že správny orgán už pred ukončením kontroly, pred prerokovaním protokolu má vedomosť o porušení zákona,
pričom nemožno bez zákonného ustanovenia viazať začiatok plynutia lehoty na moment skončenia kontroly. Žalobca s odkazom na jednotlivé body rozsudku správneho súdu uzavrel, že správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne vysvetlil, prečo považoval práve dátum protokolu č. 1 za smerodajný vo vzťahu k počítaniu subjektívnej lehoty pre začatie
správneho konania.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
12. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP.
13. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
14. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. Žalovaný je podľa § 4 ods. 2 písm. a) 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v účinnom znení oslobodený od súdneho poplatku za podanie kasačnej sťažnosti.
15. Po preskúmaní kasačnej sťažnosti a napadnutého rozsudku správneho súdu, ako i ostatného podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 16. Podstata prejednávanej veci je založená na § 76 ods. 3 vodného zákona. Podľa neho:
Konanie o uložení pokuty možno začať najneskoršie do jedného roka odo dňa, keď sa orgán štátnej vodnej správy dozvedel o porušení povinností, najdlhšie však do uplynutia troch rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo. Citované ustanovenie normuje lehotu subjektívnu, ktorá je ročná a lehotu objektívnu, ktorá je trojročná. Zákonodarca stanovil tieto lehoty na určenie časového rámca, v rámci ktorého je možné začať konanie o uložení pokuty. V prejednávanej veci bola sporná práve subjektívna lehota a jej plynutie. Kasačný súd konštatuje, že znenie citovaného ustanovenia poskytuje dostatočne zrejmým spôsobom odpoveď pre otázku, na aký moment sa subjektívna lehota viaže. Týmto je vedomosť orgánu štátnej vodnej správy o porušení povinnosti, za ktoré možno pokutu uložiť. 17. Žalovaný „vedomosť“ interpretoval tak, že môže byť zrejmá až vyhotovením protokolu č. 3 ako prejavu ukončenia kontroly, pretože až vtedy jednoznačne vie, že došlo k porušeniu povinnosti. Takýto výklad ale nemá oporu vo vodnom zákone, ani v judikatúre.
Vzhľadom na to, že zákonodarca nestanovil, ktorú skutočnosť je potrebné považovať za nositeľa vedomosti o porušení zákona (tak ako to je napríklad v zákone o odpadoch, na čo poukázal žalovaný), je potrebné túto vykladať široko, ako vstupný poznatok spôsobilý identifikovať povahu možného porušenia, signalizujúci požiadavku konať. Vzniká teda už v momente, kedy orgán štátnej vodnej správy pozná skutkové okolnosti veci v takom rozsahu, že mu umožňujú porušenie zákona predbežne právne zhodnotiť. Inými slovami, keď orgán štátnej vodnej správy má dôvodné podozrenie, bez zvlášť kvalifikovaných informácií, nie keď má skutkový stav finálne zistený a objasnený (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/ 30/2014 z 19. novembra 2015 alebo rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sfk/23/2023 z 29. januára 2025).
18. Tento prístup zodpovedá účelu inštitútu prekluzívnych lehôt, ktorou nesporne je aj subjektívna lehota v prejednávanej veci. Účelom prekluzívnych lehôt je limitovať orgány štátnej vodnej správy, aby nekonali v neprimeranej dĺžke, a to v záujme zachovania právnej istoty podozrivého. Preto musí byť prijatá taká interpretácia, ktorá moment začiatku plynutia subjektívnej lehoty bude skracovať a nie predlžovať, lebo pri správnom trestaní je dôležité zachovať reštriktívny prístup, v prospech podozrivého. Okrem ochrany podozrivého ale ide aj o ochranu verejného záujmu, resp. zákonnosti, pretože orgán štátnej vodnej správy nesmie o riziku možného porušenia vodného zákona vedieť a nekonať.
19. Vyššie uvedený prístup zaujal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2Asan/1/2016 z 24. októbra 2019, či v rozsudku sp. zn. 6Sžf/51/2010 z 22. júna 2011, podľa ktorých: Zmyslom právneho inštitútu lehôt je zníženie neurčitosti pri uplatňovaní práv, resp. právomocí, časového obmedzenia stavu neistoty v právnych vzťahoch, urýchlenie procesu rozhodovania s cieľom reálneho dosiahnutia zamýšľaných cieľov. Lehoty k rozhodnutiu totiž predstavujú v právnom štáte jeden z mechanizmov výrazne obmedzujúcich tendencie k nekontrolovateľnosti správnych orgánov a prieťahov v konaní pred nimi.
Zákonom určená lehota je tiež prostriedkom ochrany účastníka správneho konania proti postupu orgánu verejnej moci. Ide o ustanovenie slúžiace predovšetkým k ochrane záujmov účastníkov, ktorým sa im dáva právna istota ohľadom lehoty, v ktorej musí byť vec vybavená. Vzhľadom na uvedené
zákonodarca (. . .) prejavil svoju vôľu tak, že zmyslom jednoročnej prekluzívnej subjektívnej lehoty je prinútiť správny orgán k aktívnej činnosti - vrátane zisťovania preukazovania zodpovednosti za porušenie zákona bezprostredne od okamihu, keď sa dozvie o skutkových okolnostiach v takom rozsahu, ktorý umožní predbežné právne zhodnotenie, že došlo k porušeniu zákona ako takého. To platí s ohľadom na ústavný princíp právnej istoty a na povinnosť správneho orgánu rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.
20. Subjektívna lehota je teda viazaná na okamih, kedy orgán štátnej vodnej správy získa informácie nevyhnutné pre začatie konania. Na základe toho je potrebné ustáliť záver, že orgány štátnej vodnej správy musia začať správne konanie o uložení pokuty bez zbytočného odkladu po tom, ako získajú počiatočnú informáciu o porušení vodného zákona. Na tomto mieste je potrebné povedať, že v prejednávanej veci ani nešlo o situáciu, kedy by prvostupňový orgán disponoval nekonkretizovanou informáciou. Prvostupňový orgán, tak ako aj správny súd vyhodnotil, že už v protokole č. 1 vedel identifikovať podstatné prvky porušenia zákona, na ktorých bolo založené aj prvostupňové rozhodnutie (aké boli prejavy mimoriadneho zhoršenia vôd a čo bolo príčinou tohto zhoršenia).
21. Samotný protokol je výsledkom kontrolnej činnosti predstavujúci formalizované zistenia orgánu štátnej vodnej správy. Tieto formalizované zistenia pre orgán štátnej vodnej správy indikujú porušenie vodného zákona. Vyhotovenie protokolu teda samo osebe dostatočne preukazuje, že zistené skutočnosti orgán štátnej vodnej správy vyhodnotil ako škodlivé.
Je v ňom nesporne zachytené, že orgán štátnej vodnej správy disponoval už v čase jeho vyhotovovania dostatočnými poznatkami naznačujúcimi porušenie vodného zákona, t. j, že sa dozvedel o konaní, ktoré má znaky správneho deliktu. Navyše, protokol č. 2 už priamo stanovuje opatrenia na odstránenie škodlivých následkov. Nie je správna interpretácia žalovaného, že orgán štátnej vodnej správy potrebuje úplne zistiť skutkový stav predtým, než začne správne konanie, lebo by sa tým poprel jeho zmysel. Práve správne konanie má slúžiť na preukazovanie a doplnenie skutkového stavu za účelom správneho právneho posúdenia. Ak by však kasačný súd aj pripustil, že orgán štátnej vodnej správy musí mať dostatočne zistený skutkový stav, potom skutočnosť, že žalobcovi boli uložené opatrenia tri dni po spísaní protokolu č. 1 neguje tvrdenia žalovaného o tom, že až protokolom č. 3 mal skutkový stav ustálený. V opačnom prípade by predsa nemohol uložiť opatrenia na nápravu, ak by si nebol býval v potrebnej miere vedomý porušenia vodného zákona.
22. Je preto nevyhnutné prijať záver, že vedomosť o porušení vodného zákona bola daná už pri koncipovaní protokolu č. 1, teda 27. júla 2019. Vzhľadom k tomu, že správne konanie bolo začaté 29. júna 2021, čo predstavuje 1 rok, 11 mesiacov a 2 dni od protokolu č. 1, právne posúdenie správneho súdu o nedodržaní jednoročnej lehoty bolo správne. Takéto oneskorenie
spôsobuje nezákonnosť celého správneho konania, pretože, ako kasačný súd naznačil už vyššie, ide o prekluzívnu lehotu, ktorej márne uplynutie rezultuje v nemožnosť uloženia pokuty. Iným prístupom by orgány štátnej vodnej správy neboli nútené aktívne konať v intenciách vodného zákona, dodržujúc právom chránené záujmy účastníkov konania, ale aj záujmy štátu.
23. Dodržiavanie lehoty podľa § 76 ods. 3 vodného zákona je tak z hľadiska právnej istoty kľúčové. Podobne ako v trestnom práve, kde je premlčanie trestného stíhania nástrojom ochrany pred zbytočným, neodôvodneným zasahovaním do práv obvineného, aj v správnom konaní je dodržiavanie lehoty zárukou pred neprimeraným zaťažením osôb podozrivých z porušovania právnych noriem. Ak preto orgán štátnej vodnej správy nedodrží túto lehotu, konanie by malo byť považované za neprípustné, čím sa zabezpečuje predvídateľnosť a stabilita právneho poriadku (porovnaj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Svk/24/2024 z 22. mája 2025).
24. Pre úplnosť, práve to, že vodný zákon neustanovuje, čo treba považovať za moment, kedy sa orgán štátnej vodnej správy dozvedel o porušení vodného zákona, umocňuje nevyhnutnosť konať rýchlo. Orgány štátnej vodnej správy sú viazané čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v účinnom znení, a preto nemôžu konať tak, ako im to vodný zákon nedovoľuje. Úvahy žalovaného o analogickom použití zákona o odpadoch, či pravidiel platiacich pre konanie o štátnom dozore tak nemožno účinne vzťahovať na prejednávaný prípad. Vodný zákon, ako aj žalovaný sám poznamenáva, neobsahuje postup pri riešení mimoriadneho zhoršenia vôd, ktorý by bolo možné ohraničiť skončením kontroly a na túto naviazať plynutie subjektívnej lehoty na uloženie pokuty. V správnom trestaní, pretože je svojou povahou represívne, analógia v neprospech podozrivého nie je prípustná. Kasačný súd, samozrejme, nespochybňuje, že ide o zložitý proces. Nemôže sa však odkláňať od časových mantinelov, ktoré stanovil zákonodarca.
25. Kasačný súd s ohľadom na podanú právnu argumentáciu uzatvára, že interpretácia správneho súdu čo do posúdenia začiatku plynutia subjektívnej lehoty na uloženie pokuty podľa vodného zákona rešpektuje zásady správneho trestania aj judikatúru najvyšších súdnych inštancií. Napadnutý rozsudok správneho súdu je preto vecne správny. Správny súd dostatočne vysvetlil, prečo dátum 27. júl 2019 považoval za deň, kedy sa prvostupňový orgán dozvedel o porušení vodného zákona. Nebol pritom povinný uviesť, ako má orgán štátnej vodnej správy postupovať v prípade, ak sa objektívne nepodarí jednoročnú lehotu dodržať. Sťažnostné body tak kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodné.
V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
26. Podľa § 461 SSP Kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. Kasačný súd so zreteľom na právne posúdenie veci rozhodol podľa predmetného ustanovenia. 27. O nároku na náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1, ods. 3 v spojení s § 167 ods. 1 SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Podľa § 167 ods. 1 SSP ... súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú (...) náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom (...) úspech. Z dôvodu, že žalobca bol vo výsledku úspešný, kasačný súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku. 28. Tento rozsudok prijal kasačný súd jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 27. novembra 2025