2Stk/13/2022

1. Rozhodnutím č. RP/41/2017 vydaným dňa 20.12.2017 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“) v správnom konaní č. 278-PLO/O-3497/2017 sťažovateľka uložila žalobcovi podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 308/2000 Z. z.) pokutu vo výške 6.638 € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z., ku ktorej došlo tým, že žalobca nedodal sťažovateľke na jej vyžiadanie zo dňa 04.03.2013 súvislé záznamy vysielania programov sprevádzaných hlasovým komentovaním pre nevidiacich odvysielaných v rámci televíznej programovej služby JOJ v období od 01.02.2013 do 28.02.2013.

Podľa názoru najvyššieho súdu „bolo povinnosťou Rady posudzovať porušenie právnej povinnosti navrhovateľa v danom prípade v zmysle trestnoprávnej úpravy vo vzťahu viacčinného súbehu skutkov, pretože v rozhodnom čase sa navrhovateľ dopustil viacerými skutkami porušenia právnej povinnosti a túto skutočnosť premietnuť do uloženia súhrnného trestu - sankcie, ako aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa zaoberať a vysporiadať s uvedenými skutkovými zisteniami. Pokiaľ sa Rada v napadnutom rozhodnutí skutočnosťou viacčinného súbehu skutkov, ktorými sa navrhovateľ dopustil porušenia právnej povinnosti uloženej mu zákonom o vysielaní a retransmisii, nezaoberala a nijak nevysporiadala, rozhodnutie je postihnuté vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov“.

rozhodnutia. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia zaujala názor, že pre naplnenie kritérií pokračujúceho správneho deliktu je potrebné, aby porušenia zákona napĺňali rovnakú skutkovú podstatu správneho deliktu, jednalo sa o čiastkové útoky toho istého páchateľa spojené objektívnou časovou súvislosťou a existovala subjektívna súvislosť - jednotiaci zámer

Rovnako tak nemožno podľa sťažovateľky uvažovať ani o objektívnej súvislosti v čase, nakoľko časová súvislosť jednotlivých skutkov nemohla byť objektívne daná z vôle vysielateľa, ale je daná výzvou sťažovateľky na doručenie záznamov vysielania resp. jej nerešpektovaním.

sťažovateľky. Odôvodnenie rozsudku vo veci sp. zn. 7Sž/2/2016 je teda podľa sťažovateľky v priamom rozpore s rozsudkom sp. zn. 7Sž/9/2013, hoci obe konania pred súdom sa týkali skutkovo obdobných a súvisiacich vecí, pričom najvyšší súd sa s touto skutočnosťou v zrušujúcom rozsudku žiadnym spôsobom nevyrovnal. S ohľadom na uvedené sťažovateľka v rozhodnutí uviedla, že neexistuje za daných okolností žiadna možnosť, aby mohla predmetné tri správne konania spojiť a rozhodnúť o nich jedným rozhodnutím a preto nemá inú možnosť ako rozhodnúť opätovne tak isto ako v prípade súdom zrušeného rozhodnutia, nakoľko sa v predmetnom prípade nejednalo o viacčinný súbeh správnych deliktov.

6. Proti rozhodnutiu sťažovateľky podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu vo veciach správneho trestania na Krajský súd v Bratislave (ďalej „krajský súd“) a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť sťažovateľke na ďalšie konanie. V žalobe namietal, že sťažovateľka nerešpektovala pri rozhodovaní právne záväzný názor najvyššieho súdu, ktorý konštatoval, že v danej veci došlo k viacčinnému súbehu skutkov a že pôvodne napadnuté rozhodnutie sťažovateľky je postihnuté vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, na čo sťažovateľka pri neskoršom rozhodovaní neprihliadala. Žalobca v žalobe poukázal na judikatúru najvyššieho súdu ako i Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorých plynie, že trestnoprávne princípy sa v správnom trestaní v plnom rozsahu aplikujú a že trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy (napr. 5Sž/17/2011 str. 12). Žalobca poukázal na to, že dňa 22.10.2013 podal odvolanie proti dvom

Hoci vo všetkých troch konaniach išlo podľa žalobcu o rovnakú skutkovú podstatu správneho deliktu, čiastkové útoky toho istého páchateľa boli spojené objektívnou súvislosťou a bol naplnený aj jednotiaci zámer páchateľa, sťažovateľka podľa žalobcu posúdila tieto konania v rozpore s označenou judikatúrou každé samostatne a v každom z nich dala samostatné rozhodnutie a udelila samostatné sankcie na hornej hranici sadzby. 7. Žalobca označil za absolútne nelogické a v rozpore s povinnosťou sťažovateľky uplatňovať trestnoprávne princípy v správnom trestaní, ak sťažovateľka v jednom správnom konaní (č. 235/PLO/O/2658/2013, rozhodnutie č. RP/064/2013) spolu posudzuje porušenie povinností na základe ôsmich rôznych vyžiadaných záznamov z vysielania a ich nesplnenie, čiže tieto považuje za čiastkové útoky jedného pokračovacieho správneho deliktu a rozhoduje o nich v jednom konaní, avšak na druhej strane porušenie povinnosti na základe piatich iných vyžiadaných záznamov z vysielania a ich nesplnenia v druhom správnom konaní (č. 198-PLO/ O/2116/2013, rozhodnutie č. RP/061/2013 a č. 278-PLO/O-3497-2013, rozhodnutie č. RP/083/

9. Sťažovateľka v písomnom vyjadrení k žalobe túto navrhla zamietnuť, pričom zopakovala svoju argumentáciu uvedenú v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia. 10. Krajský súd po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní vyhlásil dňa 25.01.2022 rozsudok, ktorým preskúmavané rozhodnutie sťažovateľky zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie a žalobcovi priznal voči sťažovateľke právo na úplnú náhradu trov konania.

pozornosť na skutočnosť, že najvyšší súd vo svojom rozsudku nehovorí o spoločnom vedení troch konaní, ale že žalovaný bol povinný posudzovať porušenie právnej povinnosti žalobcu v zmysle trestnoprávnej úpravy vo vzťahu k viacčinnému súbehu skutkov a túto skutočnosť premietnuť do uloženia úhrnného trestu - sankcie (§ 41 Trestného zákona).

12. K námietke o nepreskúmateľnosti rozhodnutia sťažovateľky a nedostatočného zdôvodnenia odklonu od právneho názoru najvyššieho súdu krajský súd uviedol, že sa s touto námietkou nestotožňuje, nakoľko sťažovateľka od počiatku dôvodí, že sa nejedná o pokračujúci správny delikt a že spojiť všetky tri konania na spoločné prejednanie, ak o dvoch skutkoch už bolo právoplatne rozhodnuté, nebolo za daných skutkových okolností možné.

III. Kasačná sťažnosť, stanoviská

14. V sťažnostných bodoch sťažovateľka znovu uvádza, že pre naplnenie kritérií pokračujúceho správneho deliktu je potrebné, aby porušenia zákona napĺňali rovnakú skutkovú podstatu správneho deliktu, jednalo sa o čiastkové útoky toho istého páchateľa spojené objektívnou časovou súvislosťou a existovala subjektívna súvislosť - jednotiaci zámer páchateľa. V porušení § 16 ods. 1 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. sa jedná o omisívne konanie, kedy vysielateľ po výzve sťažovateľky splniť si svoju zákonnú povinnosť nekonal. Sťažovateľka zopakovala svoju predchádzajúcu argumentáciu, že žalobca sa tohto deliktu nedopustil svojvoľným zámerným aktívnym konaním, ale nerešpektovaním výzvy konať a ignorovaním svojej zákonnej povinnosti. V tomto prípade teda podľa sťažovateľky subjektívna súvislosť, ktorou je najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený čin, objektívne existovať nemohla, nakoľko páchateľ nemohol vopred vedieť, že bude vyzvaný na doručenie záznamu svojho vysielania a teda ani vopred predpokladať, že sa správneho deliktu dopustí.

Z uvedených dôvodov sa podľa sťažovateľky nejedná o pokračovací správny delikt a preto sťažovateľka nemala dôvod rozhodnúť o predmetných troch správnych konaniach jedným rozhodnutím resp. uložiť úhrnný trest.

Skutočnosť, že navrhovateľ vo viacerých individualizovaných prípadoch nereagoval na výzvy Rady na predloženie záznamov vysielania samo o sebe neznamená, že jednotlivé prípady vykazujú akúkoľvek súvislosť (vecnú, časovú), ale naopak, daný prípad má nesporne samostatný skutkový základ spočívajúci v tom, že vysielateľ nepredložil konkrétny záznam vysielania, hoci bol o daný konkrétny záznam požiadaný. Navrhovateľ nepreukázal žiadnu časovú súvislosť nepredloženia záznamov, pretože ani nemohol predpokladať v koľkých prípadoch a kedy o ne bude požiadaný“. K rovnakému názoru dospel najvyšší súd podľa sťažovateľky v rozsudkoch vo veciach sp. zn. 3Sž/7/2013, 3Sž/28/2012, 4Sž/25/2012 a 5Sž/22/2012, pričom námietka žalobcu týkajúca sa pokračovacieho správneho deliktu bola opakovane odmietnutá ako nedôvodná.

Sťažovateľka poukázala na to, že jej právomoc podľa zákona č. 308/2000 Z. z. a jej postup v konaní a rozhodovaní o správnych deliktoch s odkazom na právnu úpravu zákona č. 71/ 1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej „Správny poriadok“) jej neumožňuje konať v intenciách § 41 Trestného zákona, nakoľko nemôže zrušiť už skorší výrok o vine o pokračovacom trestnom čine a trestných činoch spáchaných s ním v jednočinnom súbehu ani celý výrok o treste ako aj ďalšie výroky, ktoré majú v uvedenom výroku o vine svoj podklad. Sťažovateľka upozornila na to, že ani správny súd jej nedal žiaden návod ako má vlastne v ďalšom konaní postupovať, okrem všeobecného konštatovania, že sa má riadiť právnym názorom najvyššieho súdu v pôvodnom zrušujúcom rozsudku a aplikovať zásady ukladania trestu podľa Trestného zákona. Z tohto hľadiska je preto podľa sťažovateľky rozsudok zmätočný a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

19. Dňa 1. augusta 2021 začal svoju činnosť Najvyšší správny súd Slovenskej republiky a prešiel naň výkon súdnictva aj vo veciach kasačných sťažností, v ktorých bol dovtedy príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 11 písm. h/ S.s.p.). Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“ alebo „najvyšší správny súd“) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 S.s.p.), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), vo veci v zmysle § 455 S.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná a preto dňa 27.09.2023 (po predchádzajúcom

21. Kasačný súd najskôr pripomína, že právny názor krajského súdu hovorí o potrebe posúdenia viacerých porušení povinnosti ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. (v rôznych skutkových okolnostiach) ako viacčinného súbehu správnych deliktov, nie ako jedného pokračujúceho správneho deliktu, čím argumentuje sťažovateľka v kasačnej sťažnosti s odkazom na predchádzajúcu judikatúru kasačného súdu. Napriek tejto nepresnosti však so zreteľom na závery krajského súdu možno považovať za podstatu predmetného sťažnostného bodu, či sťažovateľka mala uložiť žalobcovi v zmysle trestnoprávnych zásad ukladania sankcií jednu sankciu v rámci zákonom stanovenej sadzby za všetky súvisiace porušenia zákona, prípadne či mala sťažovateľka pri rozhodovaní o sankcii v prejednávanej veci zohľadniť sankcie uložené žalobcovi skoršími právoplatnými rozhodnutiami sťažovateľky z 27.08.2013 (č. RP/061/2013) a zo dňa 10.09.2013 (č. RP/064/2013).

Presne v tomto duchu sa nesie i staršia judikatúra najvyššieho súdu, v ktorej sa okrem iného konštatuje, že „navrhovateľ nepreukázal žiadnu časovú súvislosť nepredloženia záznamov, pretože ani nemohol predpokladať v koľkých prípadoch a kedy o ne bude požiadaný“, a že nereagovanie na viaceré výzvy sťažovateľky na predloženie záznamov vysielania „neznamená, že jednotlivé prípady vykazujú akúkoľvek súvislosť (vecnú, časovú)“ (sp. zn. 2Sž/25/2012, podobne 3Sž/7/2013, 3Sž/28/ 2012, 4Sž/25/2012, 5Sž/22/2012). Kasačný súd rešpektuje, že ide o ustálenú rozhodovaciu prax k otázke súbežného sankcionovania viacerých súvisiacich porušení povinnosti vysielateľa poskytnúť na žiadosť sťažovateľky záznam z vysielania podľa § 16 ods. 1 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z., od ktorej sa právny názor krajského súdu odchyľuje, hoci nasledoval záväzné zrušujúce rozhodnutie najvyššieho súdu v predmetnej veci.

Najvyšší súd sa totiž v rozhodnutí z 27.08.2013 v podstate stotožnil s postupom sťažovateľky, ktorá každý z časovo nadväzujúcich skutkov (nerešpektovanie každej jednotlivej žiadosti sťažovateľky o predloženie záznamu z vysielania) prejednala v osobitnom konaní ako samostatný správny delikt a za každý z nich žalobcovi uložila sankciu na hornej hranici zákonom stanovenej sadzby, pričom argumentácia žalobcu ohľadom potreby aplikácie trestnoprávnych zásad ukladania sankcií na uvedené prípady bola najvyšším súdom odmietnutá.

Každým z troch rozhodnutí sťažovateľky (preskúmavané rozhodnutie č. RP/41/20174, ako aj skoršie rozhodnutia č. RP/061/2013 a č. RP/064/2013) totiž bola žalobcovi uložená sankcia na hornej hranici uvedenej zákonnej sadzby, a preto boli z tohto hľadiska sankčné možnosti sťažovateľky (pri použití absorbčnej zásady) vyčerpané už uložením prvej z pokút.

To by však zaiste neviedlo ani k nasledovaniu verejného záujmu na primeranom potrestaní opakovaného protiprávneho konania žalobcu, ani k naplneniu princípov spravodlivosti. Preto senát kasačného súdu považuje právny názor krajského súdu o aplikácii trestnoprávnych zásad ukladania trestov v okolnostiach prípadu za nesprávny, keďže jednak ukladá sťažovateľke postupovať spôsobom, ktorý nie je možné uskutočniť, a najmä ktorý protirečí záverom najvyššieho súdu v ostatných súvisiacich prípadoch porušenia tej istej povinnosti.

Tato kasačná viazanosť však v ďalšom konaní pre kasačný súd neplatí, za splnenia podmienok uvedených v bode 29 tohto rozsudku. 25. Kasačný súd si je samozrejme vedomý dlhodobo judikovaných východísk, že na trestanie za správne delikty sa majú primerane aplikovať zásady trestného práva, tak pokiaľ ide o konanie o nich, ako aj o ukladanie sankcií za ich spáchanie (por. napr. nález Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. III. ÚS 571/2015 zo dňa 12.04.2016). Vnútroštátnym podkladom pre aplikáciu základných zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona v prostredí správneho trestania je najmä § 195 písm. c/, d/ SSP, ktorý dokonca umožňuje správnemu súdu prekročiť rozsah a dôvody žaloby v prípade, ak pri preskúmavaní rozhodnutia správneho orgánu o uložení administratívnej sankcie v konkrétnej veci „je potrebné“ použiť uvedené zásady trestného

26. V prejednávanom prípade je kasačný súd toho názoru, že žalobcovi boli v konaní poskytnuté dostatočné záruky ochrany jeho práv a výsledok jeho potrestania za spáchaný správny delikt ani výška uloženej sankcie nevykazujú známky nespravodlivosti či neprimeranosti. Napokon, nedovoláva sa toho ani žalobca v správnej žalobe.

Kasačný súd je toho názoru, že krajský súd sa celkom opodstatnene nestotožnil s uvedenou žalobnou námietkou, keď zdôraznil konzistentné tvrdenia sťažovateľky vo vzťahu k aplikácii trestnoprávnych zásad ukladania sankcií na prejednávaný prípad.

28. Pokiaľ ide sťažovateľkou namietaný odklon rozsudku krajského súdu a predchádzajúceho záväzného zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu z 26.10.2017 od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu k otázke aplikácie trestnoprávnych zásad ukladania sankcií za viaceré porušenia povinnosti podľa § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z., sťažovateľka tu dôvodne upozorňuje na skutočnosť, že uvedené skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu v prejednávanej veci, ktorým bol krajský súd pri rozhodovaní viazaný, je rozhodnutím osamoteným, ktoré pri riešení danej špecifickej otázky nepodporuje žiadne ďalšie rozhodnutie najvyššieho súdu či najvyššieho správneho súdu.

sťažovateľka. K uvedenému odlišnému názoru pritom najvyšší súd v danej veci dospel bez toho, aby vec postúpil veľkému senátu vtedajšieho správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za účelom zmeny rozhodovacej praxe (§ 22 ods. 1 písm. a/ SSP).

senátu nevzniká, ak senát nasledujúc ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyššieho správneho súdu (predtým správneho kolégia najvyššieho súdu) sa dostáva do rozporu s právnym názorom ojedinele vysloveným v inom rozhodnutí senátu, ktorý túto ustálenú rozhodovaciu činnosť nenasledoval a ani predpísaným spôsobom neinicioval jej zmenu (práve predložením veci veľkému senátu)“.

Ako už bolo uvedené, v tomto rozhodnutí najvyšší súd vyslovil závery, ktoré boli v priamom rozpore so skoršou judikatúrou najvyššieho súdu pokiaľ ide o primeranú aplikáciu trestnoprávnych zásad ukladania sankcií za viaceré porušenia povinností žalobcu podľa § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z., pričom nebola rešpektovaná povinnosť podľa § 22 ods. 1 písm. a/ SSP aktivovať veľký senát za účelom zmeny tejto ustálenej rozhodovacej praxe.

32. O trovách konania o tejto kasačnej sťažnosti podľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom konečnom rozhodnutí. 33. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd jednomyseľne.