2Stk/13/2024
ECLI:SK:NSSSR:2025:1019201562.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- BA-6S/244/2019
- IČS
- 1019201562
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: Slovenská televízia a rozhlas, so sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 56398255, proti žalovanému: Rada pre mediálne služby, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-6S/244/ 2019-43, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa náhrada účelne vynaložených trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Právny predchodca žalovaného (ďalej len „žalovaný“) vydal rozhodnutie č. RL/26/2019 z 28. augusta 2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ktorým uložil právnemu predchodcovi žalobcu (ďalej len „žalobca“) sankciu - upozornenie na porušenie zákona podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v účinnom znení (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) za porušenie § 16 ods. 3 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii. Uvedeného konania sa mal žalobca dopustiť tým, že dňa 12. januára 2019 v čase o cca 14:07 hod. odvysielal na televíznej programovej službe Dvojka program Halali a v rámci neho príspevok Sedemdesiatka tatranská (ďalej len „program“), v ktorom mal nesprostredkovať tému ochrany a revitalizácie lesov a lesných porastov postihnutých kalamitami na území Slovenska v primeranom rozsahu a v relevantnej časovej nadväznosti aj z pohľadu zástancov koncepcie bezzásahovosti, čím malo dôjsť k nezabezpečeniu všestrannosti informácií a názorovej plurality v rámci predmetnej programovej služby.
II. Konanie pred správnym súdom
2. Žalobca podal voči rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu vo veciach správneho trestania z dôvodov, že jeho výrok považoval za zmätočný, nepreskúmateľný, rozhodnutie žalovaného za založené na nesprávnom a nenáležite zistenom stave veci a s tým súvisiacim nesprávnym právnym posúdením. Navrhol, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. BA-6S/244/2019-43 (ďalej len „rozsudok správneho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu vo veciach správneho trestania podľa § 190 Správneho súdneho poriadku v účinnom znení (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú. 4. V napadnutom rozsudku správny súd interpretoval § 16 ods. 3 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii tak, že má pri jeho posudzovaní byť braný do úvahy aj časový aspekt, teda dodržanie relevantnej časovej súvislosti pred alebo po odvysielaní programu, ktorým mal byť porušený zákon, aby malo naplnenie požiadavky plurality názorov a všestrannosti informácií relevantný význam. V tejto súvislosti reagoval na žalobcovu námietku o tom, že voči nemu bola vyvodená zodpovednosť za odvysielanie programu, aj keď sa má do úvahy brať celá programová služba tak, že by nebol býval sankcionovaný za samotné odvysielanie programu v prípade, ak by v relevantnej časovej súvislosti odvysielal aj protinázor na prezentovanú tému. 5. Správny súd mal za to, že v programe bol prezentovaný len jeden názorový prúd, ktorý sa vyznačoval kritikou koncepcie bezzásahovosti, bez poskytnutia priestoru zástancom uvedenej koncepcie. Podľa správneho súdu teda žalobca túto nezrovnalosť mal napraviť v relevantnej časovej súvislosti odvysielaním aj tohto názorového prúdu, čo nebolo naplnené. Na tento účel sa správny súd venoval interpretácii pojmu relevantná časová súvislosť cez obsah a rozsah predmetného pojmu, pričom sa stotožnil so správnou úvahou žalovaného. Poukázal na to, že žiaden z programov, ktoré žalobca demonštratívne uviedol v administratívnom konaní nebol odvysielaný v čase skoršom ako štyri mesiace od odvysielania dotknutého programu, čo nepovažoval za relevantnú časovú súvislosť, ktorá by umožňovala recipientovi vytvoriť si objektivizovaný pohľad na problematiku koncepcie ochrany lesov. 6. Nepomer medzi vznesenými kritickými informáciami v rámci programu považoval správny súd za natoľko výrazný, že odôvodňoval záver žalovaného o nezabezpečení všestrannosti informácií a názorovej plurality žalobcom v primeranom rozsahu. Vážnosť vzniknutej situácie správny súd posúdil aj z toho pohľadu, že problematika starostlivosti o životné prostredie je diskutovanou a dôležitou témou, rezonujúcou aj v laickej verejnosti a má jej preto byť kladený dôraz vyvažujúci viaceré názorové prúdy. 7. Na podporu svojich záverov správny súd poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Manole a iní v. Moldavsko zo 17. septembra 2009, č. 13936/02 a vo veci NIT S.R.L. v. Moldavsko z 5. apríla 2022, č. 28470/12, v ktorých ESĽP zvýraznil potrebu rozmanitosti celkového obsahu programu a zabezpečenia prístupu k nestranným a presným informáciám za účelom slobodného vytvorenia si názoru recipienta.
III. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko účastníkov
8. Žalobca podal voči rozsudku kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP.
Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom, ako i nesprávny procesný postup znemožňujúci mu uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces s poukazom na to, že mu bolo zasiahnuté do jeho práva na slobodu prejavu tak, ako ho vymedzuje čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky v účinnom znení (ďalej len „Ústava“) a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). 9. Žalobca svoj prvý sťažnostný bod postavil na potrebe diferenciácie medzi § 16 ods. 3 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii, podľa ktorého sa ma všestrannosť informácií a názorová pluralita posudzovať v rámci celej programovej služby a § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii, podľa ktorého sa posudzuje objektívnosť a nestrannosť spravodajských a politickopublicistických programov. Žalobca v tomto zmysle mal za to, že správny súd tieto ustanovenia nerozlišuje, resp. zabezpečenie plurality názorov a informácií posudzuje vo vzťahu k programu namiesto celej programovej služby. 10. Žalobca poukázal na to, že pojem relevantná časová súvislosť nie je v zákone o vysielaní
a retransmisii používaný a správny súd tak len prevzal argumentáciu žalovaného, ktorá nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení. Preto považoval závery správneho súdu o vhodne zvolenej správnej úvahe pri tomto neurčitom právnom pojme za neudržateľné, lebo fakticky nejde o neurčitý právny pojem, ale o jednu zo skutočností, ktorú žalovaný pri vyvodzovaní administratívnoprávnej zodpovednosti berie do úvahy. 11. Ďalším sťažnostným bodom žalobcu bol príliš formalistický prístup a nedôsledná správna úvaha žalovaného, ktorej správny súd nesprávne prisvedčil. Pozornosť upriamil na to, že je nelogické konštatovať porušenie povinnosti zabezpečiť všestrannosť informácií a pluralitu názorov v rámci celej programovej služby na základe jednej odvysielanej relácie vytrhnutej z programovej služby, ak je súčasne preukázané, že v rámci programovej služby je z dlhodobého hľadiska poskytovaný priestor aj relevantným protinázorom na danú tému.
12. Kasačnou sťažnosťou žalobca napadol aj to, že správny súd (ale ani žalovaný) nepodrobil zásah do žalobcovho práva testu proporcionality, s odkazom na súvisiaci nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 307/2014 z 18. decembra 2014 (ďalej len „nález“).
V tomto smere žalobca považoval záver správneho súdu o legitímnosti zásahu do jeho práva na slobodu prejavu za nedostatočne odôvodnený. Podľa žalobcu, obmedzením slobody prejavu v intenciách § 16 ods. 3 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii má byť len také šírenie informácií, ktoré je spôsobilé ohroziť práva a slobody iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, verejného zdravia a/alebo mravnosti.
Tento názor bol vyjadrený aj v odkazovanom náleze. 13. Žalobca tiež zdôraznil, že programom neboli sprostredkované nové informácie, či poznatky, otázka zásahovej a bezzásahovej koncepcie podľa neho rezonuje v spoločnosti dlhodobo. Vyjadril aj myšlienku, že z uvádzaných názorov bola zrejmá existencia protinázorov k prezentovanej koncepcii. V neposlednom rade namietal rozhodnutia ESĽP použité správnym súdom (viď bod 7. tohto rozsudku), vzhľadom na to, že boli vydané za skutkového stavu pojednávajúceho o politických názoroch, s akcentom na zabezpečenie politického pluralizmu. 14. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v plnom rozsahu stotožnil s rozsudkom a kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť ako nedôvodnú. Zároveň poukázal na to, že program sa venoval závažnej téme, ktorá má vplyv na formovanie verejnej mienky. Uviedol, že účelom § 16 ods. 3 písm. a) je posudzovanie názorovej plurality a všestrannosti informácií v rámci celej programovej služby, týkajúcej sa všetkých programov akejkoľvek kategórie.
K posudzovaniu relevantnej časovej súvislosti sa vyjadril tak, že ide o racionálnu interpretáciu v zákone o vysielaní a retransmisii použitého neurčitého právneho pojmu všestrannosť informácií a názorová pluralita v rámci vysielanej programovej služby. Zvýraznil pritom, že neposudzovanie relevantnej časovej súvislosti by viedlo k stavu, kedy by všestrannosť a pluralita boli dodržané vždy, čo sa míňa účelu § 16 ods. 3 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii. Žalovaný tiež vyzdvihol skutočnosť, že pred prijatím svojho rozhodnutia vykonal test proporcionality, konkrétne na str. 7, 9 a 12 rozhodnutia žalovaného.
Rozhodnutia ESĽP žalovaný považoval za vhodne použité na prejednávaný prípad s dôrazom na to, že povinnosť všestrannosti informácií a názorovej plurality je potrebné vnímať nie v úzkom zmysle „straníckej politiky“, ale v zmysle politiky ako vecí verejného záujmu alebo správy vecí
verejných. Na dôvažok dodal, že téma ochrany lesov je spôsobilá mať politický presah a môže sa stať predmetom záujmu politikov, či politických strán, od čoho odvodzoval existenciu verejného záujmu na zabezpečení všestrannosti informácií a názorovej plurality v rámci programovej služby.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP. 16. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 17. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. Súdny poplatok bol uhradený. 18. Po preskúmaní kasačnej sťažnosti a napadnutého rozsudku správneho súdu, ako i ostatného podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 19. Pre posúdenie veci bolo podstatné zaoberať sa interpretáciou § 16 ods. 3 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii, keďže v tejto otázke panoval medzi účastníkmi konania zásadný rozpor. Vzhľadom na vágnosť a abstraktnosť predmetného ustanovenia je potrebné vyhodnotiť dodržanie v ňom uvedenej povinnosti v racionálne a objektívne očakávateľných konotáciách. Predmetné je možno oprieť o účel daného ustanovenia, ktorým bezpochyby je zabrániť vysielaniu takých programov, v ktorých bude prevalencia názorov, postojov, ideológií, či presvedčení v prospech jednej strany. Zo sémantického hľadiska možno pojem všestrannosť interpretovať ako zahŕňajúci všetky stránky veci. To znamená, že programy v rámci celej programovej služby sa majú posudzovať z hľadiska rozsahu rozpracovanej témy, rôznorodosti perspektívy na danú tému, vyváženosti názorov na danú tému, kontinuity vysielaných programov a dostupnosti týchto programov pre recipienta. Teda, programová služba nemôže obmedzovať obsah vysielaných programov na jeden názorový prúd v rámci rozpracovanej témy. Kasačný súd preto súhlasí so závermi žalovaného, že je dôležité hodnotiť, či recipient dostáva pohľad z celého spektra názorov na vysielané témy a či má zároveň reálnu možnosť zoznámiť sa aj s odlišnými stanoviskami, aby si sám mohol utvoriť názor. Účelom daného ustanovenia je vylúčiť monopol jednej názorovej skupiny, pričom toto, ako je zrejmé zo znenia § 16 ods. 3 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii, nemusí byť zabezpečené v rámci jedného a rovnakého programu, resp. jedného a rovnakého príspevku. Podstatné je snažiť sa o zachovanie rovnováhy vysielaných informácií, a to práve z pohľadu nezaujatého recipienta.
20. Vzhľadom k tomu, že rovnakou optikou posúdil dané ustanovenie aj správny súd, kasačný súd vyhodnotil sťažnostný bod o nerozlišovaní medzi programom a programovou službou ako nedôvodný. Žalobca totiž nebol sankcionovaný za to, že odvysielal program, ale za to, že neodvysielal aj program s protinázorom, čo správny súd dostatočne vysvetlil.
21. V tomto kontexte tak bolo potrebné vyriešiť otázku reálneho vplyvu časovej súvislosti medzi jednotlivými odvysielanými programami v rámci jednej programovej služby ako jedného z aspektov, ktorý žalovaný posudzuje. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že pojem relevantná časová súvislosť je výsledkom logického výkladu predmetného ustanovenia, má pravdu. Odvysielané informácie majú byť recipientom vnímané v časovej následnosti tak, aby nepôsobili izolovane a jednostranne. Tým sa zabezpečuje pluralita názorov a recipient si v blízkej časovej súvislosti dokáže odvysielané pohľady, názory porovnať. Recipient má teda prijímať názory v takej časovej blízkosti, aby ich mohol konfrontovať vo vzájomnej súvzťažnosti a vytvoriť si vlastný, jednostranne neovplyvnený názor.
Inak by povinnosť podľa § 16 ods. 3 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii zostala len formálnou; opačné názory by síce mali byť odvysielané, no bez potreby vytvorenia objektivizovaného názoru recipienta na odvysielanú tému. S pravdepodobnosťou hraničiacou s určitosťou by nenaplnilo účel plurality odvysielanie protinázoru s niekoľkomesačným časovým odstupom, najmä nie z pohľadu recipienta, ktorý je v tej-ktorej oblasti celkom laik a denne prijme množstvo informácií, bez účinnej možnosti ich vzájomného prepojenia.
22. Posudzovanie časovej súvislosti tak žalovanému umožňuje nastaviť merateľné a obhájiteľné limity. Kasačný súd akceptuje nastavený štvormesačný interval ako príliš dlhú dobu. Bežný recipient si spravidla neuchová takú pamäťovú stopu, aby si obsah vysielania vybavil aj o niekoľko mesiacov, čo potom vedie k nemožnosti vytvorenia si myšlienkovej mozaiky z odvysielaných názorov. V zásade sa dá povedať, že odvysielanie protinázoru až po niekoľkých mesiacoch vedie k strate súvisu s vysielaným názorom a informácie tak nemajú vyvažujúci účinok. Možno sa len stotožniť so záverom správneho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod 40.), že neodborný recipient si s najväčšou pravdepodobnosťou nebude schopný spomenúť na jednostrannú argumentáciu v podobe kritiky bezzásahového režimu v časovom odstupe štyroch mesiacov, kedy mu mal byť prezentovaný aj protinázor. To znamená, že v prejednávanej veci žalobca nesprostredkoval recipientom tieto protichodné názory v primeranom rozsahu ani v iných programoch v rámci televíznej programovej služby Dvojka v relevantnej časovej súvislosti tak, aby zachoval všestrannosť a názorovú pluralitu.
23. Z povinnosti vysielateľa všestranne a pluralitne informovať je možné vyabstrahovať aj záujem na tom, aby bolo recipientovi umožnené orientovať sa v danej téme v reálnom čase. Odvysielaný program tak sám osebe môže smerovať jednostranne. Potom ale treba zabezpečiť, aby v relatívne krátkom čase táto jednostrannosť bola vyvážená odvysielaním programu s prezentovaním témy z pohľadu oponenta. Relatívne krátky čas však celkom iste nebude niekoľkomesačný časový odstup. Ten narúša pamäťovú kontinuitu, oslabuje schopnosť nájdenia súvislosti medzi odvysielanými témami a znemožňuje efektívne naplnenie povinnosti vysielateľa zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej služby. 24.
Kasačný súd však dáva za pravdu žalobcovi, že je potrebné venovať pozornosť aj tomu, či je v rámci programovej služby z dlhodobého hľadiska poskytovaný priestor relevantným protinázorom na danú tému. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca skutočne preukázal kontinuálne rozoberanie predmetnej témy z oboch uhlov pohľadu v rámci programovej služby
Dvojka. Na druhej strane, a to práve i s ohľadom na charakter žalobcu ako verejnoprávnej televízie, dlhodobo poskytovaný priestor viacerým názorovým prúdom na splnenie si povinnosti z pohľadu nezaujatého a neodborného recipienta podľa § 16 ods. 3 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii nemôže postačovať. 25. Žalobca bol podľa § 2 ods. 1 zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení zriadený ako verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania.
26. Podľa § 3 citovaného zákona, v ktorom je vyjadrené poslanie žalobcu, programová služba poskytovaná žalobcom má byť programovo rozmanitá, pripravovaná na zásade redakčnej nezávislosti prostredníctvom kvalifikovanej pracovnej sily a s pocitom spoločenskej zodpovednosti. Má rozvíjať kultúrnu úroveň recipientov, byť založená na zásadách demokracie a humanizmu a prispievať k právnemu vedomiu, etickému vedomiu a k environmentálnej zodpovednosti verejnosti. Ďalej má programová služba poskytovať nestranné, overené, neskreslené, aktuálne, zrozumiteľné a vo svojom celku vyvážené a pluralitné informácie o celosvetovom dianí na slobodné utváranie názorov. Vysielané programy majú odrážať
rozmanitosť názorov, politických, náboženských, filozofických a umeleckých smerov a podporovať rozvoj občianskej a vedomostnej spoločnosti. Okrem toho, programová služba má utvárať podmienky na spoločenskú dohodu vo veciach verejných s cieľom posilniť vzájomné porozumenie, toleranciu a podporovať súdržnosť rozmanitej spoločnosti (pozn. predmetné poslanie a postavenie žalobcu vyplýva aj z nového zákona č. 157/2024 Z. z. o Slovenskej televízii a rozhlase a o zmene niektorých zákonov v účinnom znení). 27. Žalobca teda, na rozdiel od komerčných vysielateľov, má výslovne uložené povinnosti zabezpečovania rôznorodosti, neutrality a vyváženosti poskytovaných informácií.
Má tak o čosi širšiu celospoločenskú zodpovednosť a vplyv na formovanie verejnej mienky. Jeho úlohou je preto byť garantom všestrannosti verejnej diskusie tvoriacej základ demokratickej spoločnosti. Už aj skutočnosť, že žalobca je ako verejnoprávna televízia financovaný najmä z verejných zdrojov, vytvára legitímne očakávania, že bude plniť vyšší štandard služby vo verejnom záujme. Uvedené odôvodňuje záver o prísnejšom posudzovaní jeho aktivít, a to bez toho, aby bolo zasahované do jeho redakčnej nezávislosti.
28. Akiste dôležitou pre posúdenie časovej súvislosti bude i koncepčnosť programovej služby, resp. redakčná stratégia. Ak by žalobca preukázal, že existovala koncepčná kontinuita medzi jednotlivými odvysielanými programami, časová súvislosť by už musela byť posudzovaná inak. Žalobca však týmto spôsobom nepostupoval. Aj v tomto zmysle potom možno ustáliť, že posudzovanie časovej súvislosti je jedným zo spôsobov ako verifikovať, či je v programovej koncepcii žalobcu zabezpečená všestrannosť informácií a pluralita názorov alebo odvysielanie programu zostáva len náhodným, dodatočným, či formálnym.
Programová koncepcia vysielateľa sa tak stáva dôležitým interpretačným rámcom pri posudzovaní súladu so zákonom. Žalobca mohol žalovanému predložiť svoj koncepčný plán, pričom ak by z neho vyplývalo, že žalobca systematicky a vyvážene rozdeľuje spracovávanie témy venovanej zásahovosti a bezzásahovosti, potom by tieto aspekty museli byť posúdené v súhrne, práve so zreteľom na celkovú koncepciu. Vysielanie koncipované, resp. naplánované tak, že všestrannosť a pluralita sa majú prejaviť v súhrne viacerých programov, a to i v dlhšom časovom horizonte, predstavuje koncepčnú stratégiu legitímne spôsobilú ovplyvniť záver o dodržaní povinnosti.
29. Kasačný súd považuje za potrebné pre posúdenie celého prípadu poukázať na povahu príspevku v programe. Príspevok v programe bol venovaný výročiu Tatranského národného parku a konferencii uskutočnenej pri tejto príležitosti. Okrem informácií týkajúcich sa predmetného výročia zaznela aj kritika zo strany troch účastníkov konferencie.
Naviac, pozornosť zvýšil i komentár moderátora, ktorý akcentoval na kritiku bezzásahového režimu uvedením: obdobne kritizuje bezzásahovosť profesor C.. Je teda zrejmé, že žalobca na vyváženie kritiky nedal priestor pre reakciu opačného názorového spektra. Potom je na jeho zodpovednosti, že predmetný program odvysielal bez toho, aby si ustriehol splnenie povinnosti. Žalobca síce preukázal, že dotknutej téme bol pred odvysielaním sporného programu daný priestor, nepreukázal však, že by sa tejto téme tak, aby si splnil povinnosť všestrannosti a plurality, resp. s ohľadom na okolnosti ako sú vo veci samej povinnosť vyváženosti informácií, venoval i následne. Táto skutočnosť spochybňuje existenciu racionálne skoncipovaného strategického plánu žalobcu o rozpracovaní témy v určitom časovom horizonte.
30. Ostatné sťažnostné body sa týkali nepodrobenia zásahu do práva na slobodu prejavu testu proporcionality a nemožnosti aplikácie rozhodnutí ESĽP (viď bod 7. tohto rozsudku) na prejednávaný prípad. Je síce pravdou, že rozhodnutia ESĽP vychádzajú z iného skutkového základu, závery v nich uvedené však, odhliadnuc od politickej konotácie, možno aplikovať i na prejednávaný prípad. Aj politická pluralita v sebe zahŕňa vyváženosť a nestrannosť podaných informácií reflektujúcich na viac pohľadov, názorov i protinázorov v primeranom rozsahu. Aplikácia predmetných rozhodnutí však nemá vplyv na správnosť rozsudku správneho súdu. Treba v tejto súvislosti povedať, že aj nález (viď bod 12. tohto rozsudku), na ktorý sa odvolal žalobca, vychádza z iného skutkového základu a posudzovania iného ustanovenia - § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii.
31. K testu proporcionality, ktorého sa žalobca domáhal, sa žiada uviesť, že žalovaný vo svojom rozhodnutí zásah do žalobcovho práva na slobodu prejavu testu proporcionality podrobil. Pre úplnosť však možno aplikovať test proporcionality nasledovne. V spore je právo na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy a čl. 10 ods. 1 Dohovoru, ku ktorého obmedzeniu došlo uložením sankcie - upozornenia na porušenie zákona podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii. Legalita je daná § 16 ods. 3 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii. Vhodnosť je daná ochranou práv a slobôd iných podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy a čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Existuje aj racionálne prepojenie obmedzenia práva vo forme sankcie s účelom, ktorým je ochrana práv a slobôd iných. Konkrétne sa do tohto účelu dá zaradiť právo recipienta na všestranné informácie a pluralitu názorov.
Nevyhnutnosť zásahu je daná tým, že žiadne iné obmedzenie slobody prejavu by nebolo efektívne k ochrane vymedzeného účelu. Proporcionalita zásahu k cieľu, ktorý sa ním sledoval, je zabezpečená tiež, pretože neexistujú primeranejšie prostriedky, ktorými by sa vymedzený účel dal naplniť. Otázkou zostáva, či bol tento zásah natoľko naliehavý - s ohľadom na povinnosti žalobcu ako verejnoprávnej inštitúcie možno uzavrieť, že bol. Zásah je spôsobilý odradiť žalobcu od ďalšieho porušovania zákona.
32. Kasačný súd na záver uvádza, že žalovaný nevybočil z medzí správnej úvahy, náležite zistil skutkový stav a na základe neho správne právne posúdil otázku nutnosti sankcionovania žalobcu. Správny súd potom konal v súlade s procesnými právami žalobcu a vec správne právne posúdil. Z týchto dôvodov kasačný súd vyhodnotil kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú.
V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
33. Podľa § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. Kasačný súd, pretože vyhodnotil sťažnostné body ako nedôvodné, rozhodol podľa predmetného ustanovenia.
34. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech a § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. 35. Kasačný súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že v kasačnom konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému. Ten bol síce v konaní úspešný, no má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané. 36. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 26. septembra 2025