2Stk/15/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci žalobkyne (v kasačnom konaní sťažovateľka): Sociálna poisťovňa, so sídlom Ul. 29 augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, proti žalovanému: Úrad pre verejné obstarávanie, so sídlom Ružová dolina 10, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, za účasti osoby zúčastnenej na konaní (v kasačnom konaní sťažovateľ): X.. A. K., nar. XX. I. XXXX bytom I. XXXXX/X, XXX XX D., právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Radomír Bžán, s. r. o., so sídlom Nám. Ľ. Štúra 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36861227, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 5904-P/2019 z 11. marca 2019, o kasačných sťažnostiach žalobkyne a osoby zúčastnenej na konaní proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-1S/71/2019-137 z 21. mája 2025, ECLI:SK:SpSBA:2025:1019200492.2, takto

rozhodol:

Rozsudok

Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-1S/71/2019-137 z 21. mája 2025 sa zrušuje a vec sa vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

II. Konanie pred správnym súdom

5. Proti napadnutému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Bratislave a navrhla zrušenie rozhodnutia. Žalobkyňa sa nestotožnila s výškou uloženej pokuty, túto považovala za neprimerane vysokú, nakoľko bola uložená v takmer maximálnej možnej výške rozsahu ustanoveného v § 182 ods. 2 písm. q) zákona o verejnom obstarávaní. 6. Dôvodila tým, že sa nedopustila porušenia zákona o verejnom obstarávaní s tak priťažujúcimi okolnosťami, aby jej bola uložená pokuta v hornej hranici stanoveného rozsahu. Podľa žalobkyne môže zo strany verejných obstarávateľov dôjsť k podstatne závažnejším konaniam s následkami na efektívne a hospodárne vynakladanie verejných prostriedkov spravovaných verejným obstarávateľom, za ktoré by z hľadiska sledovania nielen preventívneho a výchovného, ale aj represívneho charakteru, mala byť uložená sankcia v hornom, resp. maximálnom rozsahu. V tu posudzovanom prípade sa však žalobkyňa nedopustila konania, ktoré by malo za následok ujmu v majetkovej oblasti verejného obstarávateľa a nevynaložila verejné financie nezákonne. Predmetné verejné obstarávanie sa týkalo obstarania stravných poukážok a vo všetkých ponukách mali rovnakú nominálnu hodnotu vo výške 3,30 EUR s DPH. Prijatie ponuky úspešného uchádzača nemalo za následok, z hľadiska ceny, prijatie nevýhodnejšej ponuky.

Zúčastnená osoba bola v rozhodujúcom čase Z. W. I. N., ktorý mal jediný oprávnenie podpísať zmluvu. Vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že zodpovednosť za správny delikt, za ktorý bola žalobkyni uložená pokuta, zanikla. Pokuta bola uložená v roku 2018 na základe kontroly z roku 2010. Keďže správne trestanie sa analogicky riadi základnými zásadami platnými v trestnom práve, zúčastnená osoba s poukazom na § 87 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon") uviedla, že trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby. Ak právna úprava časovo limituje možnosť uloženia trestu za tak závažné protiprávne konanie ako trestný čin, tým viac musí časová limitácia platiť pre menej závažné protiprávne konanie, akým sú správne delikty. Vzhľadom k tomu, že starý ZoVO ani zákon o verejnom obstarávaní neobmedzujú, kedy možno uložiť sankciu za správny delikt, je nutné analogicky postupovať podľa Trestného zákona. Zúčastnená osoba tiež navrhla sankčnú moderáciu tak, aby správny súd upustil od uložená sankcie, resp. aby jej výšku zmenil.

10. K aplikácii princípu priaznivej retroaktivity uviedol, že tento predstavuje elementárnu zásadu správneho trestania, ktorú je potrebné posudzovať v rámci správneho trestania v každom konaní. Zmienený princíp sa vyznačuje tým, že ak je v budúcnosti prijatá priaznivejšia právna úprava, ktorá umožňuje sankcionovať miernejšie, prihliada sa práve na neskoršiu právnu úpravu. Týmto je zaručená aj predvídateľnosť rozhodovania, pretože páchateľovi musí byť v dobe jeho konania zrejmé, aký postih mu hrozí. Určujúci je stav právnej úpravy v dobe spáchania deliktu, s možnosťou neskoršej priaznivejšej právnej úpravy.

Na účely výpočtu výšky pokuty tak bolo potrebné za zmluvnú cenu považovať cenu určenú v zmluve za celý predmet zákazky, a nielen za jeden kus z bližšie nešpecifikovaného množstva predmetu zákazky. Za celkový počet odobraných stravných lístkov k 31. decembru 2011 bola vynaložená suma 7.662.082 EUR a reálne náklady žalobkyne, po odpočítaní príspevku zo sociálneho fondu a príspevku zamestnancov, činili 4.229.469 EUR. Výška pokuty podľa právnej úpravy v čase spáchania deliktu by predstavovala státisíce eur.

13. Zaoberajúc sa výškou uloženej pokuty správny súd skonštatoval, že uloženie a určenie výšky pokuty je výsledkom správnej úvahy žalovaného. Správny súd posudzuje výšku pokuty výlučne z hľadiska, či rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Uložená pokuta vo výške 28.000 EUR v tu prejednávanej veci sa jednoznačne nachádzala v sankčnom rozpätí stanovenom v § 182 ods. 2 písm. q) zákona o verejnom obstarávaní.

Tento účinok dosahuje len trest zodpovedajúci významu chráneného záujmu. Finančný postih musí byť v takej výške, aby mal reálny dopad na majetok delikventa, a teda musí obsahovať aj represívnu zložku. Bez toho by bol bezo zmyslu. 14.

neurčuje lehotu, v ktorej má byť právoplatne rozhodnuté o uložení pokuty, čiže nemožno hovoriť o zániku sankcionovateľnosti správneho deliktu, ktorého sa žalobca dopustil. 15. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poskytol relevantné odpovede na všetky právne významné argumenty a rozhodnutie dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil.

III. Kasačné sťažnosti žalobkyne a osoby zúčastnenej na konaní, stanovisko účastníkov konania

III. a) Kasačná sťažnosť žalobkyne (sťažovateľky)

A) Kasačná sťažnosť žalobkyne 17. Žalobkyňa (sťažovateľka) podala proti rozsudku v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP] a navrhla, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 18. Kasačný súd na tomto mieste stručne rekapituluje námietky sťažovateľky: - výška uloženej pokuty bola neprimeraná a nekorešponduje so starým ZoVO, ktorý v relevantnom období osobitne neupravoval definíciu a výklad zmluvnej ceny; - podpísaním zmluvy s úspešným uchádzačom nedošlo k neúčelnému vynakladaniu finančných prostriedkov, čo je základným cieľom a princípom verejného obstarávania, čo na základe skutkových okolností daného prípadu nekvalifikuje spáchaný delikt tak zásadným, ako tvrdí žalovaný;

jediného stravného lístka; - návrh na uplatnenie inštitútu sankčnej moderácie žalobkyňa navrhla už v samotnej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorou žiadala o zníženie výšky uloženej sankcie; - obstaranie stravných poukážok by nemalo podliehať zákonu o verejnom obstarávaní, pretože obstaranie nie je možné zabezpečiť výhodnejšie, keďže sa nakupuje presne stanovený predmet v nominálnej hodnote, ktorého cenu nie je možné ovplyvniť; inými slovami uvedené, proces verejného obstarávania pri obstarávaní stravných poukážok nedokáže zabezpečiť účelnejšie vynaloženie nákladov než priamy nákup; konaním žalobkyne a uzavretím zmluvy, a teda bez ohľadu na to, ktorý uchádzač by bol úspešný, žalobkyňa by získala rovnaký predmet zákazky za rovnaké náklady a v žiadnom prípade by nedošlo k neúčelnému vynakladaniu finančných prostriedkov.

20. Závažnosť správneho deliktu spáchaného žalovanou spočíva v zásahu do práv účastníkov konania, keď nekonala pri žiadostiach o nápravu uchádzačov, ale namiesto toho vstúpila do zmluvného vzťahu s úspešným uchádzačom. Toto konanie je vážnym zásahom do práv dotknutých uchádzačov a závažným porušením princípov verejného obstarávania, konkrétne princípu rovnakého zaobchádzania, princípu nediskriminácie uchádzačov alebo záujemcov a princípu transparentnosti. Žalovaná ani svojím konaním, za ktoré jej bola uložená pokuta, ani v priebehu súdneho konania, na tieto princípy nereflektovala.

plnenie. Predmetom zmluvy nebolo poskytnutie jednej stravovacej poukážky. 22. Žalovaný bol ako správny orgán povinný postupovať v súlade s princípom priaznivej retroaktivity zakotvenom v čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a aplikovať ustanovenie § 182 ods. 2 písm. q) zákona o verejnom obstarávaní. Z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 142/2011 a sp. zn. III. ÚS 441/2013 vyplýva, že zásada prípustnosti retroaktivity v prospech páchateľa v trestnom práve sa primerane uplatňuje aj v oblasti správneho trestania, resp. administratívneho sankcionovania. Ak by žalovaný uložil pokutu

23. Výška pokuty bola určená ako výsledok správnej úvahy a tak, aby bol naplnený represívny a preventívny účel sankcie. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sfk/6/2023 z 27. novembra 2024.

III. b) Kasačná sťažnosť osoby zúčastnenej na konaní (sťažovateľa)

26. Kasačný súd v nasledovných bodoch stručne zhŕňa námietky sťažovateľa: - rozsudok správneho súdu neobsahuje relevantné odôvodnenie, ktorým by súd reagoval na námietky a argumentáciu zúčastnenej osoby; dané predstavuje tak zásadnú vadu rozsudku, že spadá pod vadu uvedenú v § 440 ods. 1 písm. f) SSP; - správny súd vo svojom rozsudku žiadnym relevantným spôsobom nereagoval na základné a podstatné námietky vznesené zúčastnenou osobou a v bode 34. predmetného rozsudku sa obmedzil na tvrdenia, ktoré sa netýkajú podstaty ani obsahu vznesených námietok; - správny súd sa nevyjadril k uplatneniu základných požiadaviek trestného práva v kontexte prejednávaného prípadu, vplyvu dlhoročnej absolútnej nečinnosti žalovaného na účel správneho trestania, existencie medzery a prípustnosti analógie na účely zániku sankcionovateľnosti; odmietnutie argumentácie zúčastnenej osoby relevantným spôsobom neodôvodnil; - je zjavne absurdné, že by bola v zmysle základných zásad trestného práva aplikovaných aj pri správnom trestaní prípustná situácia, za ktorej by mohla byť pokuta uložená aj po 50 rokoch od začatia správneho trestania;

sťažovateľ tým, že právny názor správneho súdu (i) opomína minimalizáciu či až popretie účelu sankcie, (ii) opomína relevanciu medzery v právnej úprave a popiera prípustnosť analógie v správnom trestaní, (iii) legitimizuje roky trvajúcu absolútnu nečinnosť správneho orgánu na úkor adresáta verejnej správy formalistickým prístupom, a (iv) opomína požiadavku právnej istotu subjektu, ktorému bola uložená oneskorená sankcia. Ak je trest uložený s mnohoročným oneskorením, sotva môže plniť preventívnu a represívnu funkciu. - ak zákonodarca ustanovil lehotu na začatie konania o správnom trestaní lehotou, je zrejmé že účelom je zamedziť prieťahom, chrániť právnu istotu adresátov verejnej správy ako aj dbať na to, aby uložená sankcia mala v danom čase svoju relevantnú funkciu.

konania. Pre úplnosť kasačný súd uvádza, že argumentácia, ktorá by sa vzťahovala na napadnutý III. výrok rozhodnutia správneho súdu (t. j. nepriznanie na náhradu trov konania) v kasačnej sťažnosti absentuje. B) Stanovisko sťažovateľky

29. V tomto kontexte žalovaný poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/ 47/2011 z 31. mája 2012 v zmysle ktorého „lehoty stanovené v § 49 Správneho poriadku sú lehotami inštruktívnymi bez sankčných mechanizmov pre správny orgán a ich nedodržanie samé osebe nemôže spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu a ani účastník konania z nich nemôže vyvodzovať nejaká práva" a rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Stk/6/2021 z 18. augusta 2023, podľa ktorého „lehoty uvedené v § 49 sú lehotami poriadkovými, ktorých prekročenie nevedie automaticky k záveru o nezákonnosti vydaného rozhodnutia".

Ani jeden z týchto postupov nebol uplatnený. C) Replika sťažovateľa 31. Podľa ďalšieho účastníka konania sa žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žiadnym spôsobom nezaoberal a nevyjadril k svojej šesť rokov trvajúcej nečinnosti, čím ju opätovne bagatelizuje. Naopak, zodpovednosť za tento stav prenáša na zúčastnenú osobu, resp. žalobkyňu. Nie je povinnosťou a ani úlohou adresáta správneho trestania urgovať či inak nabádať orgán správny orgán rozhodujúce o sankcii, aby rozhodol skôr, ako dôjde k zániku sankcionovateľnosti. Rozhodnúť o spáchaní správneho deliktu a uložiť sankciu včas je výlučnou úlohou orgánu, ktorý o správnom trestaní rozhoduje. Preto je neprípustné a nenáležité tvrdiť, že na riadne plnenie úloh správneho orgánu má dohliadať adresát správneho trestanie, inak takého rezignovania správneho orgánu na povinnosť konať riadne a včas nemá na samotné trestanie žiadne právne následky, a teda že si to musí ustriehnuť samotný účastník konania. 32. Žalovaný ani sťažovateľka sa k replike sťažovateľa nevyjadrili.

Podľa § 182 ods. 2 písm. q) zákona o verejnom obstarávaní v znení účinnom do 31. decembra 2018 úrad uloží verejnému obstarávateľovi alebo obstarávateľovi pokutu od 500 eur do 30.000 eur, ak pri uzavretí zmluvy, koncesnej zmluvy alebo rámcovej dohody nedodržal podmienky ustanovené v § 56 ods. 2 až 7. Podľa § 56 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní v znení účinnom do 31. decembra 2018 ak verejný obstarávateľ alebo obstarávateľ nekonal v žiadosti o nápravu a ak neboli doručené námietky podľa § 170 ods. 4, môže uzavrieť zmluvu, koncesnú zmluvu alebo rámcovú dohodu s úspešným uchádzačom alebo uchádzačmi najskôr šestnásty deň po uplynutí lehoty ustanovenej na vybavenie žiadosti o nápravu podľa § 165 ods. 3. Podľa § 182 ods. 4 prvej vety zákona o verejnom obstarávaní v znení účinnom do 31. decembra 2018 pri ukladaní pokuty podľa odsekov 2 a 3 úrad prihliada najmä na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti. Podľa § 182 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní v znení účinnom do 31. decembra 2018 za zmluvnú cenu sa na účely výpočtu výšky pokuty považuje cena určená v zmluve, v rámcovej dohode alebo v koncesnej zmluve za celý predmet zákazky. Ak sa v zmluve, v rámcovej dohode alebo v koncesnej zmluve neurčuje cena za celý predmet zákazky, zmluvnou cenou sa rozumie predpokladané množstvo určené verejným obstarávateľom alebo obstarávateľom vynásobené jednotkovými cenami za celú dobu trvania zmluvy, rámcovej dohody alebo koncesnej zmluvy. Zmluvnou cenou na účely výpočtu výšky pokuty podľa odseku 2 písm. b) sa rozumie cena, o ktorú sa zvyšuje zmluvná cena určená v pôvodnej zmluve, v pôvodnej rámcovej dohode alebo v pôvodnej koncesnej zmluve. Ak nemožno určiť zmluvnú cenu týmto spôsobom, zmluvnou cenou sa rozumie predpokladaná hodnota. Podľa § 182 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní konanie o uložení pokuty možno začať do jedného roka odo dňa, keď sa úrad dozvedel o porušení zákona, najneskôr do troch rokov odo dňa, keď k porušeniu došlo. Konanie o uložení pokuty za porušenie zákona, o ktorom sa úrad dozvie v konaní o preskúmanie úkonov kontrolovaného po uzavretí zmluvy, možno začať do jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia úradu. Podľa § 149 ods. 1 písm. g) starého ZoVO v znení účinnom do 31. decembra 2009 úrad uloží verejnému obstarávateľovi a obstarávateľovi pokutu vo výške 5 % zmluvnej ceny, ak pri uzavretí zmluvy alebo rámcovej dohody nedodržal podmienky ustanovené v § 45 ods. 2 až 7.

33. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd") preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 440 ods. 1 písm. f/, g/ SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), zohľadniac § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že obe kasačné sťažnosti sú dôvodné. Posúdenie kasačnej sťažnosti sťažovateľky

35. Kasačný súd považuje túto námietku za nedôvodnú a upozorňuje na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí síce niekoľkokrát použil pojem predpokladaná hodnota zákazky, no činil tak výslovne pri hodnotení závažnosti porušenia povinnosti v rámci správnej úvahy podľa § 182 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní, nie v súvislosti so zámerom determinovať priaznivejšiu právnu úpravu. V čase rozhodovania o výške pokuty prvostupňovým orgánom v roku 2018 bolo účinné ustanovenie § 182 ods. 2 q) ZoVO, ktoré výšku pokuty škálovalo vo fixne vyjadrenom rozpätí. Za správny delikt, ktorý žalobkyňa preukázateľne spáchala, bolo možné uložiť pokutu vo výške od 500 do 30.000 eur.

36. Postoj žalobkyne, podľa ktorého bolo potrebné použiť parameter jednotkovej ceny pri výpočte pokuty, v nijakom ohľade neobstojí, pretože nezohľadňuje objem verejných finančných prostriedkov, ktoré sa na obstaranie predmetu zákazky vynakladajú.

37. Z vyššie uvedeného plynie záver, že správny súd aj žalovaný postupovali správne, keď na prípad žalobkyne aplikovali princíp priaznivej retroaktivity v zmysle čl. 50 ods. 6 Ústavy SR a teda neskoršiu právnu úpravu, pričom jej použitie dostatočne zdôvodnili.

vhodné. Zohľadňuje pri tom namietanú neprimeranosť uloženej sankcie alebo jej likvidačný charakter. 39. Pokiaľ správny súd vo veciach správneho trestania na základe návrhu žalobcu nevzhliadne splnenie zákonných predpokladov pre vydanie rozhodnutia o realizácii moderačného oprávnenia zakotveného v § 198 SSP, nie je v zákonných možnostiach kasačného súdu tento záver zmeniť.

40. Správny súd v rozhodnutí skonštatoval, že žalobkyňa navrhla moderovať výšku pokuty až v podaní z 31. júla 2024, a teda po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby. Kasačný súd však zo súdneho spisu zistil, že Sociálna poisťovňa v závere svojej správnej žaloby, doručenej súdu dňa 6. apríla 2009, celkom jasne namietala neprimeranosť výšky pokuty a v tej súvislosti explicitne požiadala o jej zníženie. Za pochybenie zo strany správneho súdu preto kasačný súd považuje to, že správny súd sa vôbec nevysporiadal s týmto návrhom žalobkyne a postupoval tak, ako by nebol podaný, čím sa dopustil porušenia práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a nesprávneho právneho vyhodnotenia skutkových okolností (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Uvedený sťažnostný bod kasačnej sťažnosti sťažovateľky preto kasačný súd vyhodnotil za dôvodný. Posúdenie kasačnej sťažnosti sťažovateľa

42. Z administratívneho spisu vyplýva, že k porušeniu starého ZoVO došlo 22. marca 2010, keď sťažovateľka uzavrela zmluvu. O porušení zákona sa žalovaný dozvedel zo zápisnice o prerokovaní protokolu č. 272-6000/10/2010 z 3. novembra 2010 a následne začal konanie o uložení pokuty v rámci zákonnej lehoty určenej v § 182 ods. 6 ZoVO, resp. § 149 ods. 4 starého ZoVO, a to konkrétne listom č. 119-30000/SK/1/2011 z 12. októbra 2011.

43. Postup žalovaného a dodržanie lehôt v súvislosti so začatím administratívneho konania sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nenamieta. Za sporné považuje dodržanie primeranej lehoty na vydanie rozhodnutia o uložení pokuty, a to najmä po zrušení prvého rozhodnutia, ktoré bolo v konaní o opravnom prostriedku zrušené. Dovoláva sa primeraného použitia právnej úpravy premlčania trestného stíhania v Trestnom zákone, a to vo vzťahu k najmiernejšej kategórii trestných činov, ktorá je podľa neho druhovo najbližšia správnym deliktom.

45. Správny súd v súdenej veci dôvodne poukázal na skutočnosť, že zákon o verejnom obstarávaní ustanovuje subjektívnu aj objektívnu lehotu na začatie konania o uložení pokuty, avšak neurčuje lehotu, v ktorej má byť o uložení pokuty rozhodnuté. V tomto kontexte je vhodné poukázať na zámer zákonodarcu vyjadrený v dôvodovej správe k starému ZoVO, v ktorej sa uvádza, že § 149 starého ZoVO „taxatívne vymedzuje porušenia zákona, za ktoré úrad obligatórne ukladá pokutu, teda kedy musí uložiť pokutu. Úrad rozhoduje o uložení pokuty v správnom konaní, ktorého postup upravuje správny poriadok. Ustanovením je stanovená aj subjektívna a objektívna lehota na začatie správneho konania." Z uvedeného možno vyvodiť, že lehoty na vydanie rozhodnutí podľa starého ZoVO sa spravujú právnou úpravou uvedenou v § 49 Správneho poriadku. V dôvodovej správe k aktuálnemu zákonu o verejnom obstarávaní, ktorý žiadnu zmeny v danej súvislosti nepriniesol, sa zákonodarca o lehotách nezmieňuje.

47. Skutočnosť, že správny súd sa v napadnutom rozsudku explicitne nevenoval namietaným aspektom trestného práva a potrebou analogickej aplikácie lehôt premlčania trestného stíhania v Trestnom zákone, nie je samo osebe dôvod na zrušenie jeho rozhodnutia.

48. Kasačný súd konštatuje, že primeraná aplikácia premlčacích lehôt v Trestnom zákone na prípady, v ktorých zákonná úprava deliktuálnej zodpovednosti ustanovuje len lehoty na začatie správneho konania o uložení administratívnej sankcie, nie však lehoty na ukončenie tohto konania, doposiaľ nenachádza oporu v judikatúre kasačného súdu vo veciach správneho trestania, a to napriek univerzálnej aplikovateľnosti zásad základných zásad trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie (§ 195 písm. c/ SSP). Zároveň vyjadruje kasačný súd presvedčenie, že založenie novej judikatórnej línie smerom k primeranej aplikácii trestnoprávnych premlčacích lehôt podľa § 87 Trestného zákona ako dôvodu pre zánik trestnosti správnych deliktov v oblasti verejného obstarávania, si nevyžadujú ani individuálne okolnosti prípadu (najmä celková dĺžka správneho konania), pre ktoré by verejný záujem na potrestaní sťažovateľky ako subjektu verejného práva za zjavné porušenie právnej povinnosti mal ustúpiť potrebe ochrany jej práv až do tej miery, že by mal sťažovateľku celkom zbaviť deliktuálnej zodpovednosti. Takouto okolnosťou rozhodne nemôže byť

50. Kasačný súd však napriek uvedenému dáva za pravdu sťažovateľovi v tom, že zo strany žalovaného došlo k excesu pokiaľ ide o dĺžku konania, a to v čase medzi rozhodnutím o zrušení prvého rozhodnutia žalovaného o sankcii (30. augusta 2012) a druhým rozhodnutím vydaných v prvom stupni (21. decembra 2018). Excesívna dĺžka správneho konania o uložení sankcie za správny delikt, aj keď nemá za následok zánik deliktuálnej zodpovednosti, je vždy relevantným podkladom pre uváženie správneho súdu o proporcionalite výšky uloženej sankcie, a môže byť aj dôvodom na jej zníženie prostredníctvom inštitútu sankčnej moderácie. Keďže preskúmavané rozhodnutie je rozhodnutím vo veciach správneho trestania (§ 194 SSP), prináležalo správnemu súdu preskúmať ho aj nad rámec žalobných bodov (§ 195 SSP), vrátane vyhodnotenia sťažovateľom namietanej excesívnej dĺžky trvania správneho konania pri posudzovaní uplatneného moderačného návrhu, ktorý sa opieral o tvrdenia o neprimeranosti výšky uloženej pokuty.

52. Predmetné ustanovenie nešpecifikuje, ktoré zásady trestného konania a ukladania trestov je potrebné vziať v určitej oblasti správneho trestania do úvahy pri ukladaní sankcie. Naopak, z formulácie „ktoré je potrebné použiť" vyplýva, že treba v každom jednotlivom prípade skúmať, ktoré z týchto zásad majú byť v konkrétnom administratívnom konaní uplatnené, a to s ohľadom na účel, ktorý tá-ktorá zásada sleduje (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Asan/12/2020 z 25. mája 2022, publikovaný v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho správneho súdu č. 25/2022).

VI. Záver

57. V ďalšom konaní bude správny súd postupovať v intenciách právneho názoru kasačného súdu (§ 469 SSP), pričom v rámci vyhodnotenia podmienok a rozsahu pre uplatnenie sankčnej moderácie vezme do úvahy aj dĺžku trvania správneho konania v predmetnej veci. 58. O trovách kasačného konania rozhodne správny súd v súlade s § 467 ods. 3 SSP: ak kasačný súd zruší rozhodnutie správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania. 59. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 31. marca 2026