2Stk/19/2022

1. Rozhodnutím č. 4396402019/5180-21210/Gaš zo dňa 24.06.2019 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) uložila Slovenská inšpekcia životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia Žilina (ďalej „správny orgán prvého stupňa“) žalobcovi pokutu vo výške 38.000 € za nedostatky zistené kontrolou konanou dňa 23.05.,29.06. a 06.08.2018 v priestore ložiska na dobývanie nevyhradeného nerastu štrkopieskov v lokalite Sihoť, ktoré spočívali v tom, že žalobca ako držiteľ odpadu v období od 01.01.2017 do 31.12.2017 využil odpady kategórie „O“ - ostatný odpad (katalógové čísla, názvy a množstvá jednotlivých druhov odpadov sú špecifikované vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia) v celkovom množstve 294.372,840 ton na povrchovú úpravu terénu tak, že týmito odpadmi zasypával priestor vydobytého ložiska bez súhlasu orgánu štátnej správy odpadového hospodárstva, čím porušil zákaz podľa § 13 písm. d) zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o odpadoch“), podľa ktorého sa zakazuje

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré žalovaný rozhodnutím č. 43960018 19/7413-31522/Koz zo dňa 27.08.2019 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“) zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

protiprávnu. 4. S ohľadom na túto legislatívnu zmenu na úseku odpadového hospodárstva zavedenú účinnosťou nového zákona o odpadoch č. 79/2015 Z. z. (dňom 01.01.2016) stratilo platnosť vyjadrenie Obvodného úradu životného prostredia v Žiline č. B2010/0269-002/Uri zo dňa 14.06.2010, ktorým žalobca preukazoval, že vykonávanie činnosti spätnej rekultivácie vyťaženého dobývacieho priestoru stavebnými odpadmi je v súlade s právnymi predpismi. Žalovaný poukázal na to, že uvedené vyjadrenie pripúšťalo možnosť využitia odpadov kategórie „O“ - ostatný odpad na spätnú rekultiváciu vyťaženého dobývacieho priestoru, ide však o záväzné stanovisko podľa § 140 písm. b/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej „stavebný zákon“) a ako také nenahradzuje súhlas orgánu štátnej správy odpadového hospodárstva podľa zákona o odpadoch.

V tejto súvislosti žalovaný citoval z rozhodnutia Okresného úradu v Bytči č. OU-BY-OSZP-2017/000464-4/Cur zo dňa 21.07.2017, ktorým bol žalobcovi udelený súhlas podľa § 97 ods. 1 písm. d/ zákona o odpadoch na prevádzkovanie zariadenia na zber odpadov s platnosťou do 31.07.2022, podľa ktorého rekultiváciu banského diela inertným odpadom žalobca môže vykonávať až po vydaní právoplatného rozhodnutia vo veci súhlasu na využívanie odpadov na povrchovú úpravu terénu podľa § 97 ods. 1 písm. s/ zákona o odpadoch. Poukázal tiež na list banského úradu (Obvodného úradu v Prievidzi) č. 722-2054-1/2018 zo dňa 24.08.2018, v ktorom tento orgán okrem iného konštatuje, že „predmetom povolenej činnosti vykonávanej banským spôsobom - likvidácia lomu (štrkoviska) je finálna technická príprava miesta priestoru po vydobytom ložisku nerastu, pričom jeho následné vyplnenie odpadom (množstvo, druh, spôsob) je v kompetencii príslušného orgánu odpadového hospodárstva“.

5. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Žiline (ďalej „krajský súd“ alebo „správny súd“) a navrhol rozhodnutie žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa zrušiť, „bez nároku na ďalšie konanie, lebo na ďalšie konanie nie je vecný dôvod“. Žalobca v žalobe podobne ako v správnom konaní tvrdil, že nevykonáva a ani počas kontrolovaného obdobia nevykonával činnosť, ktorá je uvedená v § 97 ods. 1 zákona o odpadoch a teda neporušil povinnosť ustanovenú v § 13 písm. d/ tohto zákona. Mal za to, že súhlas na využitie odpadu na povrchovú úpravu terénu podľa § 97 ods. 1 písm. s/ zákona o odpadoch bude potrebovať až pri „likvidácii štrkoviska“ v prípade využitia odpadov na povrchovú úpravu terénu, ktorej výkon predpokladá až od roku 2021, keďže podľa schváleného Plánu spätnej rekultivácie z roku 2011 má povinnosť ukončiť zasýpanie štrkoviska v roku 2021. Domnieval sa teda, že 6 mesiacov pred ukončením zasýpania bude mať povinnosť predložiť banskému úradu plán likvidácie banského diela a v takomto prípade pri

odpadoch doplnené ustanovenie § 97 ods. 21, ktoré stanovilo, že súhlas podľa § 97 ods. 1 písm. s/ sa udeľuje výlučne vlastníkovi pozemku a ak ide o spätné zasypávanie za účelom likvidácie banských diel a lomov, organizácii oprávnenej vykonávať banskú činnosť podľa osobitného

9. Písomným podaním zo dňa 24.09.2020 žalobca po zmene svojho právneho zástupcu, s poukazom na plnú jurisdikciu správneho súdu vo veciach správneho trestania, rozšíril žalobné body a namietal - nezákonnosť vykonanej kontroly u žalobcu pre chýbajúce písomné poverenie zamestnancov správneho orgánu na vykonanie kontroly v zmysle § 9 zákona č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o kontrole“) a pre nesplnenie podmienok pre tzv. neohlásenú kontrolu, - porušenie práva na účinnú obhajobu neumožnením vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia pred jeho vydaním, keďže k využitiu tohto práva nebol zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku správnym orgánom vyzvaný,

Vo zvyšných častiach žalobca rozviedol už uplatnené žalobné body uvedené v správnej žalobe. 10. V ďalšom podaní žalobca poukázal na rozhodnutie Obvodného banského úradu v Prievidzi z 19.10.2021 (č. 40-79/2021), ktorým sa žalobcovi povolila likvidácia štrkoviska, z čoho žalobca vyvodil, že až odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia mohol žalobca štrkovisko na dotknutých pozemkoch zasypávať inertným odpadom podľa schváleného Plánu likvidácie štrkoviska. 11. Žalovaný v písomnej reakcii na podania žalobcu poukázal na to, že žalobca nesprávny procesný postup inšpekcie životného prostredia nenamietal ani pri začatí kontroly, počas jej priebehu, ani pri ukončení a tento argument neuviedol ani v odvolacích dôvodoch proti rozhodnutiu orgánu prvého stupňa. Žalovaný trval tiež na tom, že na udelenie súhlasu na využívanie odpadov na spätné zasypávanie (podľa súčasného znenia § 97 ods. 1 písm. s/ zákona o odpadoch) je výlučne príslušný okresný úrad v sídle kraja, preto žiaden iný orgán štátnej správy ani v minulosti ani v súčasnosti nebol a nie je oprávnený povoliť využívanie

12. Krajský súd po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní vyhlásil dňa 26.07.2022 rozsudok, ktorým žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. 13. V odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol, že v súvislosti s kontrolou u žalobcu konali poverení pracovníci P.. O. a T.. W., ktorí zároveň prerokovali výsledky kontroly so žalobcom. Ich oprávnenie konať voči žalobcovi bolo možné zo strany žalobcu preveriť kedykoľvek počas konania kontroly (k čomu aj došlo hneď pri kontrole na mieste), poverenie na kontrolu však nebolo listinou, ktorá by mala tvoriť podklad pre rozhodnutie. Poukázal na to, že aj pri

14. K námietkam žalobcu, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre uskutočnenie neohlásenej kontroly a že vstupom do priestoru ťažby boli porušené viaceré predpisy, krajský súd uviedol, že kontrola zo strany inšpektorátu bola vykonaná na základe policajným orgánom ohláseného podozrenia zo spáchania trestného činu podľa § 302 ods. 1 a 4 písm. b/ Trestného zákona, keď na dobývacom priestore mal byť ukladaný nebezpečný odpad a tento zasypávaný kalom a nepotrebným štrkom. Opodstatnenosť tzv. neohlásenej kontroly mal krajský súd za splnenú, pretože pri zdržaní v prípade oznámenia vopred by mal žalobca k dispozícii aspoň istý čas na sanáciu niektorých zásahov do životného prostredia, čím by mohla následná kontrola vyznieť priaznivejšie ako v prípade neohlásenej kontroly. Preto ak poverení zamestnanci za daných okolností vstúpili na pozemky, kde prebiehala ťažobná činnosť, oprávnenie na taký postup im vyplynulo priamo zo zákona a na základe udeleného poverenia, ktorým sa aj na mieste preukázali, pričom komunikovali jednak so zamestnancami žalobcu a následne aj s konateľom žalobcu.

Z tohto hľadiska preto krajský súd žiadne nezákonnosti v postupe správneho orgánu nevidel. 16. Pokiaľ ide o samotný skutok kladený žalobcovi za vinu, poukázal krajský súd na to, že žalobca nijako nepoprel zistenia správnych orgánov o uložení vymedzených odpadov v priestoroch ložiska. Súd považoval za zrejmé, že žalobca použil na dotknutom území také hnuteľné veci alebo látky, ktorých sa ich držiteľ zbavuje, chce sa ich zbaviť alebo je v súlade s týmto zákonom alebo osobitnými predpismi povinný sa ich zbaviť (definícia pojmu „odpad“ podľa § 2 ods. 1 zákona o odpadoch). Takáto aktivita týkajúca sa nakladania s odpadmi spadá podľa krajského súdu pod režim právnych predpisov regulujúcich takéto činnosti a zároveň je pod kontrolou orgánov štátnej správy odpadového hospodárstva (nie orgánov štátnej banskej správy). 17.

Pomôckou pri výklade tohto pojmu je ustanovenie § 20 ods. 4 vyhlášky č. 371/2015 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o odpadoch, podľa ktorého „pri povrchovej úprave terénu, ktorou je likvidácia, sanácia alebo rekultivácia banských diel alebo lomov, sa môže použiť výlučne inertný odpad, ktorý je vhodným spôsobom upravený na tento účel a spôsob využitia musí zabezpečiť stabilitu takto uloženého inertného odpadu, najmä s ohľadom na zabránenie zosuvov“. Možno teda podľa krajského súdu vyvodiť, že povrchová úprava terénu je všeobecný pojem, pod ktorý spadá aj rekultivácia banského diela, na ktorú činnosť poukazoval sám žalobca. Napokon aj Projekt spätnej rekultivácie z roku 2011 používa pojem „technická rekultivácia“, pod ktorou má na mysli aj zavážanie vyťažených priestorov.

18. Krajský súd v zhode so žalovaným poukázal na to, že stanovisko Obvodného úradu životného prostredia zo dňa 14.06.2010, o ktoré sa opieral v konaní žalobca, je iba záväzným stanoviskom podľa § 140b stavebného zákona, nie je však rozhodnutím v správnom konaní a nenahrádza povolenie ani súhlas orgánu štátnej správy odpadového hospodárstva vydávané podľa zákona o odpadoch. Súd konštatoval, že právna úprava účinná v čase spáchania skutku, ktorý je žalobcovi kladený za vinu, jednoznačne a zrozumiteľne regulovala povinnosť vykonávať činnosť povrchovej úpravy terénu za použitia odpadov len pod podmienkou udelenia súhlasu orgánu štátnej správy odpadového hospodárstva podľa § 97 ods. 1 písm. s/ zákona o odpadoch, pričom spoliehanie sa žalobcu na nezáväzné stanoviská nie je dôvodom na zbavenie zodpovednosti za činnosť, ktorá napĺňala všetky znaky správneho deliktu podľa § 117 ods. 6 zákona o odpadoch.

o odpadoch. Poukázal na to, že použitie odpadu na spätné zasypávanie (pôvodný pojem „povrchová úprava terénu“) je stále disciplinárnym deliktom a teda zodpovednosť žalobcu za jeho protiprávne konanie nezanikla. Zmena formulácie pojmov novou právnou úpravou podľa krajského súdu nemôže znamenať, že predchádzajúca úprava bola nejasná či neurčitá.

21. K námietkam týkajúcim sa výšky a primeranosti uloženej pokuty krajský súd poukázal na množstvo odpadu neoprávnene použitého na povrchovú úpravu terénu, čo považoval za enormný zásah do verejného záujmu na ochrane životného prostredia, pričom pokuta podľa neho dosahuje sumu na dolnej hranici zákonných možností na sankcionovanie tohto protiprávneho konania.

22. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť a namietajúc porušenie práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a nesprávne právne posúdenie veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

Nesúhlasil so záverom krajského súdu, že poverenie na výkon kontroly nemusí byť súčasťou spisu z vykonanej kontroly a že nejde o listinu, ktorá by mala tvoriť podklad pre rozhodnutie. Mal za to, že tieto závery sú v rozpore so základným právom na súdnu ochranu, nakoľko poverenie zamestnancov inšpektorátu nie je možné preskúmať a teda ani zhodnotiť, či vykonaná kontrola bola zákonná. Sťažovateľ tiež tvrdil, že v danom prípade neboli splnené podmienky neohlásenej kontroly, závery súdu o možnom marení výkonu kontroly zo strany sťažovateľa videl sťažovateľ v rovine dohadov a špekulácií. Vstupom do banského priestoru bez prítomnosti povereného zamestnanca sťažovateľa a bez poučenia o bezpečnosti a ochrane zdravia v priestore banskej činnosti podľa jeho názoru porušili konajúci kontrolóri ustanovenie § 112 ods. 4 písm. a/ zákona o odpadoch a dopustili sa priestupku v zmysle § 45a ods. 2 zákona o banskej činnosti.

Sťažovateľ namietal aj nedostatočné vysporiadanie sa krajského súdu so žalobnou argumentáciou. 25. K právnemu posúdeniu veci sťažovateľ uviedol, že správny orgán nepreukázal bez akýchkoľvek pochybností, že činnosť sťažovateľa - zasypávanie vyťaženej jamy bolo treba bezpochyby považovať za povrchovú úpravu terénu. Tvrdil, že v rozhodnom období od 01.01.2017 do 31.12.2017 povrchovú úpravu terénu formou likvidácie, sanácie alebo rekultivácie banského diela (§ 20 ods. 4 vyhlášky č. 371/2015 Z. z.) nevykonával.

26. Sťažovateľ poukázal aj na to, že svoj postup konzultoval s odborným poradcom Ing. Jozefom Orbánom a riadil sa jeho radou, podľa ktorej sťažovateľ na činnosti, ktoré vykonával v roku 2017, nepotreboval disponovať súhlasom podľa § 97 ods. 1 písm. s/ zákona o odpadoch zo strany orgánov štátnej správy odpadového hospodárstva. Zotrval na námietke, že ustanovenie § 97 ods. 1 písm. s/ zákona o odpadoch bolo v znení účinnom do 01. júla 2020 nejasnou právnou normou pokiaľ ide o výklad pojmu „povrchová úprava terénu“, ktorý sa má po novele vykladať aj ako „spätné zasypávanie“. Tvrdil, že tento výkladový problém nemôže byť použitý v neprospech sťažovateľa. 27. Žalovaný navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť, pričom zaujal stanovisko k jednotlivým sťažnostným bodom.

28. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods.1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), zohľadniac § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol týmto rozsudkom, ktorý po predchádzajúcom zverejnení termínu verejne vyhlásil dňa 30. novembra 2023.

právoplatným rozhodnutím. 30. Posúdenie veci z uvedeného hľadiska sa odvíja primárne od interpretácie pojmu „povrchová úprava terénu“, ktorý považuje sťažovateľ za nejasný a aplikovanú právnu úpravu za nejednoznačnú. Má za to, že zavezenie ťažobnej jamy odpadom v objeme cca 300.000 ton, ktorú skutočnosť sťažovateľ nespochybňuje, nebolo vykonávaním povrchovej úpravy terénu, preto na túto činnosť nepotreboval súhlas orgánu odpadového hospodárstva v zmysle § 97 ods. 1 písm. s/ zákona o odpadoch a teda neporušil zákaz podľa § 13 písm. d/ a nedopustil sa správneho deliktu podľa § 117 ods. 6 zákona o odpadoch.

31. Kasačný súd považuje toto právne posúdenie veci za súladné so zákonom a prijatý výklad ustanovení § 97 ods. 1 písm. s/ v spojení s § 20 ods. 4 vyhlášky č. 371/2015 Z. z. za predvídateľný a správny.

33. Kasačný súd nijako nespochybňuje, že Obvodný banský úrad v Prievidzi rozhodnutím z 11.01.2012 predĺžil sťažovateľovi platnosť povolenia udeleného na činnosť vykonávanú banským spôsobom - dobývanie ložiska nevyhradeného nerastu štrkopieskov v predmetnej lokalite a to až do 31.12.2021. V konaní nebolo sporné, že sťažovateľ mal schválený projekt spätnej rekultivácie dočasne odnímanej poľnohospodárskej pôdy a prevzal záväzok vykonať jej rekultiváciu na základe schváleného projektu po ukončení činnosti vykonávanej banským

34. Dňom 01.01.2016 však nadobudol účinnosť zákon o odpadoch č. 79/2015 Z. z., ktorý nanovo upravil niektoré povinnosti a zákazy pre subjekty nakladajúce s odpadmi, pričom stanovil aj právne následky vo forme deliktuálnej zodpovednosti za porušenie ustanovených povinností a zákazov. Zároveň stanovil lehotu do 30.06.2016 pre každého, kto vykonáva činnosť, na ktorú nebolo do nadobudnutia účinnosti tohto zákona potrebné rozhodnutie orgánu štátnej správy odpadového hospodárstva, ale na ktorej výkon je potrebné rozhodnutie podľa tohto zákona, aby podal návrh na začatie konania o vydanie rozhodnutia príslušnému orgánu štátnej správy odpadového hospodárstva, inak sa jeho činnosť bude požadovať za činnosť v rozpore s týmto zákonom (§ 135 ods. 17 zákona o odpadoch). Sťažovateľ podaním zo dňa 28.06.2016 požiadal príslušný orgán o súhlas na využívanie odpadov na povrchovú úpravu terénu podľa § 97 ods. 1 písm. s/ zákona o odpadoch, v ktorej uviedol druhy využívaného odpadu, účel aj miesto ich použitia. Predmetnú žiadosť však bez uvedenia písomného dôvodu

35. Kasačný súd na tomto mieste pripomína, že banský úrad nemá žiadnu kompetenciu v otázkach nakladania s odpadmi. Ak by aj banský úrad dal sťažovateľovi takéto neformálne odporučenie, čo nebolo v konaní preukázané, nemalo by z hľadiska zodpovednosti sťažovateľa za porušenie zákona o odpadoch žiadnu relevanciu a bolo by v rozpore napr. aj s vyššie spomenutým rozhodnutím Obvodného úradu v Bytči z 21.07.2017, ktorým bol sťažovateľ naopak inštruovaný v tom zmysle, že rekultivácia banského diela (vyplnenie vydobytého ložiska nerastu) inertným odpadom podlieha v zmysle § 97 ods. 1 písm. s/ zákona o odpadoch súhlasu príslušného orgánu štátnej správy odpadového hospodárstva.

36. Vzhľadom na uvedené nepovažoval kasačný súd znenie ustanovenia § 97 ods. 1 písm. s/ zákona o odpadoch za pochybné či nejednoznačné do tej miery, že by mohlo u adresátov tejto právnej normy vzbudzovať neistotu o tom, aké sú ich práva a povinnosti, prípadne následky vyplývajúce z porušenia povinností stanovených touto normou. Osobitne to platí vo vzťahu k sťažovateľovi, ktorý obsah a význam predmetnej právnej normy zjavne poznal, správal sa podľa nej a o potrebe právoplatne udeleného súhlasu na posudzovanú činnosť vedel.

38. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že nadobudnutím účinnosti novely zákona o odpadoch vykonanej zákonom č. 460/2019 Z. z. bola s účinnosťou od 1.7.2020 zmenená textácia ustanovenia § 97 ods. 1 písm. s/ tak, že predmetom udeľovania súhlasu podľa tejto normy je využívanie odpadov na spätné zasypávanie, ktoré sa udeľuje v prípade spätného zasypávania na účel likvidácie banských diel a lomov organizácii oprávnenej vykonávať banskú činnosť (§ 97 ods. 21 zákona o odpadoch). Táto terminologická zmena nadväzuje na novú legálnu definíciu pojmu „spätné zasypávanie“ (§ 3 ods. 20 zákona o odpadoch), s ktorou bolo potrebné zosúladiť súhlas príslušného orgánu štátnej správy odpadového hospodárstva dovtedy udeľovaný na využívanie odpadov na povrchovú úpravu terénu.

Aj naďalej platí, že v prípade uvedeného súhlasu sa jedná o činnosť zhodnocovania, pričom sa predmetný súhlas viaže s konkrétnou lokalitou/miestom/pozemkom [viď § 39 ods. 1 písm. c) vykonávacej vyhlášky], v ktorej sa odpad na tento účel môže využiť a neoprávňuje jeho držiteľa na využívanie odpadu na ľubovoľnom území. Zároveň platí, že na spätné zasypávanie sa môže použiť výlučne inertný odpad, okrem inertných stavebných odpadov a dopadov z demolácií (§ 77 ods. 1 zákon o odpadoch), ktoré je možné vzhľadom na ich pôvod a zloženie zhodnotiť recyklovaním alebo prípravou na opätovné použitie (viď § 20 vykonávacej vyhlášky).

a/, c/), ktorého aplikácie sa sťažovateľ v rozšírení žaloby dovolával s poukazom na to, že ide o žalobu vo veci správneho trestania, kedy správny súd za podmienok stanovených zákonom nie je viazaný žalobnými bodmi. 40. Správny súd vo veciach správneho trestania (§ 194 ods. 1, § 195 SSP) nie je viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby a je povinný prihliadnuť aj na také zistené dôvody nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorá v správnej žalobe neboli uplatnené vôbec alebo boli uplatnené oneskorene, avšak iba za predpokladu, že: a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie,

41. Správny súd nešpecifikoval vo svojom rozsudku, aké nedostatky v skutkových zisteniach správneho orgánu boli prekážkou riadneho posúdenia veci, prípadne ktoré skutkové zistenia nemali oporu v administratívnom spise. Neidentifikoval ani základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku aplikovateľné na správne trestanie, ktoré by boli postupom a rozhodnutím žalovaného porušené. Žalobné body uvedené v bode 38 tohto rozsudku však vecne vyhodnotil, pričom dospel k záveru, že sú nedôvodné. Kasačný súd sa v tomto ohľade so závermi správneho súdu stotožňuje. Na doplnenie uvádza, že zákon o odpadoch v ustanovení § 112 ods. 8 pri výkone štátneho dozoru odkazuje na postup podľa zákona o kontrole, avšak iba vtedy, keď v § 112 ods. 1 až 7 neustanovuje inak. Inak ustanovil napr. v odseku 4 písm. a/, keď umožnil osobám vykonávajúcim štátny dozor vstupovať na pozemky, do prevádzkových priestorov, stavieb, zariadení a iných priestorov kontrolovanej osoby (v sprievode povereného zamestnanca kontrolovanej osoby a v súlade s pokynmi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci kontrolovanej osoby platnými pre jeho pracoviská a priestory), a tiež v

42. Z uvedených dôvodov považuje kasačný súd protokol z kontroly vykonanej zamestnancami inšpektorátu životného prostredia ako rozhodujúci podklad pre začatie správneho konania o uloženie sankcie za dôkaz získaný zákonným spôsobom.

Podmienky výkonu kontroly bez predchádzajúceho ohlásenia boli na uvážení správneho orgánu prvého stupňa a kasačný súd nevidí v tomto smere žiadne indície naznačujúce prekročenie právomoci alebo iného porušenia zákona. Ani v procesnom postupe správneho orgánu v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu nevidel kasačný súd v zhode so správnym súdom žiadne porušenie práva sťažovateľa na obhajobu, nakoľko ku všetkým dôkazom a podkladom rozhodnutia mal sťažovateľ možnosť sa vyjadriť, bol upovedomený o začatí správneho konania a predvolaný na ústne prejednanie správneho deliktu, ktorého sa aj zúčastnil. S výnimkou výsluchu T..

K právnej stránke veci niet dôvodu vypočúvať svedka, na to má sťažovateľ svojho právneho zástupcu. Sťažovateľ nekonkretizoval ani žalobné body a tvrdenia, s ktorými sa správny súd nevysporiadal. Kasačný súd je toho názoru, že žiadna sťažovateľom nastolená otázka nezostala nezodpovedaná a správny súd zaujal stanovisko ku všetkým relevantným tvrdeniam aj dôkazom sťažovateľa.

44. Vzhľadom na to, že kasačný súd nezistil v postupe a rozhodnutí správneho súdu takú nezákonnosť, ktorá by mala viesť k zmene alebo k zrušeniu rozsudku, postupoval podľa § 461 SSP a kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

46. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.