2Stk/3/2024

1. Inšpektorát práce Banská Bystrica (ďalej len „prvostupňový orgán“) vydal rozhodnutie č. k: 40/22-2.0/pok/r., IPBB_PRODD/ROZ/2022/955 z 25. apríla 2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým uložil žalobcovi pokutu vo výške 3.000,- EUR podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

2. Voči prvostupňovému rozhodnutiu žalobca podal odvolanie. Žalovaný rozhodnutím č. O-170/2022 z 10. júna 2022 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) odvolanie žalobcu podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku v účinnom znení (ďalej len „správny poriadok“) zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný dospel k záveru, že porušenie ustanovení § 223 ods. 1 Zákonníka práce a § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce preukázané bolo.

Okrem toho, žalovaný mal na podklade vykonanej inšpekcie za to, že žalobca uzatváraním daných dohôd nesledoval krátkodobé riešenie v prípade potreby, ale dlhodobé zamestnávanie v súvislosti s hlavným predmetom činnosti, pričom takíto zamestnanci mali pokrývať väčšiu časť hlavnej

Poukázal, že žalobca mal možnosť požiadať o predĺženie lehoty na poskytnutie všetkých požadovaných dokladov, čo neurobil. 5. Žalovaný pre úplnosť skonštatoval objektívnu zodpovednosť za správne delikty na tomto úseku, čím upriamil pozornosť na to, že žalobca je zodpovedný už samotným porušením povinnosti, bez ohľadu na jeho zavinenie.

Práve naopak, takto určená výška pokuty má plniť všetky svoje funkcie, teda represívnu, preventívnu aj výchovnú.

7. Žalobca podal voči rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu. Navrhol, aby súd z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) a e) Správneho súdneho poriadku v účinnom znení (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného i prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 8. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu na riadne posúdenie veci prvostupňovým orgánom, ako aj to, že žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie bez náležitého odôvodnenia. Žalobca v správnej žalobe v zásade zotrval na argumentoch, ktoré vyjadril v odvolaní.

Správny súd úvodom poukázal na to, že v danej veci ide o správne trestanie, a preto podanú žalobu posúdil ako správnu žalobu v trestných veciach podľa § 194 a nasl. SSP. 11. K námietke zmluvnej voľnosti pri uzatváraní dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, resp. k možnosti ich použitia priamo ex lege, správny súd uviedol, že nespochybňuje zmluvnú slobodu v pracovnoprávnych vzťahoch, ani to, že Zákonník práce zamestnávateľovi umožňuje takéto dohody uzatvoriť, no zdôraznil, že tak možno urobiť len za splnenia podmienky výnimočnosti, ktorú bol žalobca povinný preukázať, a to tak vo vzťahu k uzavretým dohodám s konkrétnymi osobami, ako i vo vzťahu ku konkrétnemu druhu práce.

snažil. 13. Správny súd vo všeobecnosti uviedol, že základným druhom pracovnoprávneho vzťahu je pracovný pomer a dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru majú osobitný charakter, spočívajúci v doplnkovosti k pracovnému pomeru. Zdôraznil pritom, že práve preto, že sa na tieto dohody nevzťahujú všetky tie ustanovenia Zákonníka práce a ostatných pracovnoprávnych predpisov, ktoré sa týkajú pracovného pomeru, a teda nie sú kryté takou mierou stability a ochrany, musí byť ich využívanie výnimočné; pre ich využívanie je tiež podstatné, aby obmedzili predmet a rozsah pracovnej činnosti, ktorá sa má na ich základe vykonávať. Z vykonaného dokazovania mal správny súd za to, že (i) išlo o zamestnávanie dlhodobejšieho charakteru, (ii) s väčším počtom zamestnancov ako tých, ktorí mali so žalobcom uzatvorený pracovný pomer, (iii) pričom výkon pracovnej činnosti priamo súvisel s hlavným predmetom žalobcovej podnikateľskej činnosti. Tým, podľa správneho súdu, došlo k porušeniu povinností vyplývajúcich z § 223 ods. 1 Zákonníka práce.

15. Námietku výšky pokuty, pri ktorej mala byť podľa žalobcu zohľadnená pandemická situácia, správny súd nepovažoval za dôvodnú, poukazujúc na to, že žalobca túto dostatočne nekonkretizoval, resp. tvrdený likvidačný charakter uloženej pokuty náležite neodôvodnil. Konštatoval tiež, že kritériá pre určenie výšky pokuty boli posúdené v súlade s § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce a výška pokuty bola riadne odôvodnená tak v prvostupňovom rozhodnutí, ako i rozhodnutí žalovaného. Pre úplnosť poznamenal, že výška pokuty sa odvíjala tiež od uloženia sankcie za viacero porušení zákonných povinností.

16. Žalobca podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť. Z obsahu kasačnej sťažnosti je zrejmé, že žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci, ako i nesprávny procesný postup znemožňujúci mu uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP). Správny súd, podľa názoru žalobcu, nedostatočne zistil skutkový stav, na podklade ktorého následne dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a vo výsledku tak nesprávne rozhodol. Žalobca navrhol tiež priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti. 17. Správny súd podľa názoru žalobcu nesprávne právne posúdil výnimočnosť uzatvárania dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, keď nezohľadnil pandemickú situáciu v kontrolovanom období. V tejto súvislosti sa snažil záver správneho súdu, že neboli prijaté žiadne osobitné legislatívne zmeny umožňujúce uzatváranie týchto dohôd inak než výnimočne, vyvrátiť viacerými uzneseniami vlády Slovenskej republiky, riešiacimi núdzový stav a mimoriadnu situáciu, ako aj čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov. Poukazoval na to, že predmetné legislatívne akty mali v danom čase upravovať a nariaďovať vykonávanie opatrení na znižovanie rizík ohrozenia a činností nevyhnutných na zamedzenie šírenia pandémie. Vnímal ich ako: „dostatočné legislatívne úpravy, ktoré v danom čase napĺňali podmienku výnimočnosti pre uzatváranie dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru v zmysle § 223 ods. 1 Zákonníka práce.“ 18. Žalobca ďalej nedostatočnosť zisteného skutkového stavu a s tým súvisiacu nesprávnosť právneho posúdenia veci vnímal vo vyvodení deliktuálnej zodpovednosti za kontrolované obdobie mesiacov apríl - júl 2021, pričom podľa neho v mesiacoch apríl - máj 2021 v jeho prevádzke nebol evidovaný žiadny zamestnanec, a to práve pre pandemickú situáciu, kedy museli niektoré z jeho prevádzok obmedziť, resp. úplne prerušiť výrobu. Žalobca ďalej vysvetľoval, že zamestnanci v relevantnom období pracovali podľa vzniknutej situácie cca 2 hodiny, vzhľadom na ich zdravotný stav a nezáujem o uzatvorenie pracovného pomeru. Poukazoval na to, že si prvostupňový orgán dané skutočnosti neoveril. Ďalej tiež namietal záver správneho súdu, že druh práce: pomocné práce - triedenie a balenie použitého textilu, ktorý mal vykonávať zamestnanec I. O. v pracovnom pomere, je podobný ako druh práce: pomocné práce - triedenie, rezanie a balenie použitého textilu, ktoré mali vykonávať dotknutí zamestnanci; podľa žalobcu je tento druh práce užšie vymedzený, preto záver správneho súdu nemôže obstáť. 19. Pokiaľ sa týka výzvy, pri tejto žalobca namietal krátkosť času na jej prevzatie. Uvedené, podobne ako v správnej žalobe, opieral o pandemickú situáciu, dovolenkové obdobie a jazykovú bariéru preberajúcej zamestnankyne. 20. Na podklade všetkých vyššie uvedených dôvodov mal žalobca za to, že výška uloženej pokuty je neprimeraná, a to prihliadnuc na spoločenské podmienky v danom čase. Žalobca tak navrhol zmeniť rozsudok tak, že kasačný súd zruší druhostupňové rozhodnutie a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.

22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP.

24. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. Súdny poplatok bol uhradený.

27. Kasačný súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na to, čo už nielen orgány verejnej správy, ale i správny súd vhodne poznamenal, že dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru je treba využívať uvážene. Tak ako predpokladá § 223 ods. 1 Zákonníka práce, táto forma účasti zamestnanca na práci má byť výnimočná. Dôvodom tohto záveru je skutočnosť, že zamestnanci pracujúci na základe dohôd požívajú nižšiu mieru ochrany (absencia nároku na stravu, náhrady mzdy pri prekážkach v práci, odstupného, ochrannej doby, nižšia úroveň sociálneho a zdravotného zabezpečenia a pod.). Preto, ak sa nevyužívajú v súlade so zákonnou normou, ba čo viac, nadužívajú sa, dochádza k obchádzaniu zákonom sledovanej vyššej miery ochrany zamestnanca. Konkrétne, pri dohodách o pracovnej činnosti, ktoré sú predmetom prejednávanej veci, je výnimočnosť prejavená v príležitostnom výkone takej práce. Príležitostný výkon pritom neznamená pravidelnosť. Táto práca tak má byť krátkodobá, časovo ohraničená a slúžiť špecifickým, nie bežne uspokojeným potrebám zamestnávateľa.

· druh práce: triedenie, rezanie a balenie použitého textilu - dotknutí zamestnanci. 29. Žalobca zistený skutkový stav nerozporoval. Preto sa v danej veci kasačný súd zameral len na právne posúdenie splnenia podmienky výnimočnosti dohôd o pracovnej činnosti.

obstáť. Navyše, žalobca svoje tvrdenia ničím nepreukázal. Preto nemožno prijať záver, že táto práca bola náhodnou, ojedinelou, malého rozsahu, či neúčelnou a nehospodárnou pre uzatvorenie pracovného pomeru (keď obdobný druh práce bol predmetom pracovného pomeru so zamestnancom I. O.). Z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca sa nie na krátky čas snažil pokrývať bežné potreby podniku dohodami o pracovnej činnosti, čo naznačuje rozpor s účelom právnej úpravy Zákonníka práce.

pomer. Podobný pritom môže znamenať aj užší; podstatou podobnosti je vykazovanie určitej miery zhody, ktorá bola preukázaná, resp. nebola žalobcom úspešne vyvrátená. Na právnom posúdení nič nemení ani skutočnosť, že počas mesiacov apríl - máj v žalobcovej prevádzke nedochádzalo k výkonu práce, keď práve zastavenie výroby bolo dôvodom, prečo v daný mesiac zamestnanci nepracovali. Rozhodujúcim faktorom čo do naplnenia podmienky výnimočnosti je celkový charakter pracovnoprávneho vzťahu. Inak povedané, nezáleží na dočasnej suspendácii výkonu pracovnej činnosti, keď všeobecne ide o systematické, dlhodobé zabezpečovanie chodu prevádzky. Bolo tak na žalobcovi ako zamestnávateľovi, aby preukázal dôvodnosť uzatvárania dohôd o pracovnej činnosti v kontrolovanom čase, ktorá sa mala opierať aj o to, prečo táto práca nemohla byť vykonávaná v pracovnom pomere.

35. Ani v tejto časti žalobca zistený skutkový stav nerozporoval. Preto sa kasačný súd zameral iba na právne posúdenie primeranosti lehoty na splnenie povinnosti v kontexte skutkového stavu. 36. Podľa § 7 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce: Inšpektorát práce zabezpečuje vykonávanie inšpekcie práce v rozsahu ustanovenom v § 2 ods. 1 a vykonávanie dohľadu (.

38. Ustanovenie § 16 zákona o inšpekcii práce upravuje povinnosti zamestnanca pri výkone inšpekcie. Výkon inšpekcie nie je správnym konaním, ale konaním a postupom správneho orgánu, ktorým dochádza k zisťovaniu skutkového stavu. Zistené skutočnosti následne slúžia najmä ako podklad pre ďalší postup správneho orgánu, teda pre rozhodnutie, či má byť začaté správne konanie. Výsledky a závery inšpekcie sú zhrnuté v protokole o výsledku inšpekcie, ktorého náležitosti stanovuje § 14 zákona o inšpekcii práce. Vykonávanie šetrenia inšpektormi, ako aj postup pri vyhotovovaní protokolu sa neriadi ustanoveniami správneho poriadku.

V tejto súvislosti je potom potrebné vyhodnotiť aj námietku žalobcu o svojvôli pri určení lehoty na doručenie chýbajúcich dokladov. Ustanovenie § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce neobsahuje zmienku o časovom údaji, aký by mal inšpektorát práce vyhodnotiť pre účely získania požadovaných dokladov. Z jeho dikcie je však zrejmé, že tieto majú byť poskytnuté na požiadanie pri výkone inšpekcie práce. Z toho možno vyvodiť záver, že zamestnávateľ je povinný predložiť takéto už v čase výkonu inšpekcie práce na mieste, ak by ich inšpektorát práce žiadal. Z administratívneho spisu však vyplýva, že prvostupňový orgán žalobcu vyzval na predloženie dokladov potrebných pre výkon inšpekcie práce až po inšpekcii konanej dňa 12. augusta 2021 (výzva je datovaná k tomu istému dňu). Nemožno v tomto kontexte nesúhlasiť so správnym súdom keď v bode 32. napadnutého rozsudku konštatuje, že výzva bola žalobcovi doručená v krátkom čase po výkone inšpekcie, preto si žalobca mal byť vedomý možnosti takejto požiadavky zo strany prvostupňového orgánu.

40. Ak aj žalobca vnímal krátkosť času, mohol požiadať o predĺženie lehoty, rovnako ako o to požiadal pri dodatku č. 2 k protokolu o výsledku inšpekcie práce č.: IBB-22-60-2.3/P- A24,25-21 z 20. októbra 2021. Pre úplnosť, žiadosť o predĺženie lehoty sa opierala o podobné dôvody ako sú tie, ktoré žalobca použil vo svojom odvolaní, správnej žalobe ako i kasačnej sťažnosti ako dôvody, pre ktoré malo byť zohľadnené zmeškanie lehoty na doloženie dokladov (pandémia, čerpanie dovolenky, neprítomnosť konateľa, jazyková bariéra). Prvostupňový orgán tejto žiadosti vyhovel a lehotu predĺžil. V konečnom dôsledku, ustanovenie § 10 ods. 3 zákona o inšpekcii práce zaväzuje k postupovaniu pri výkone inšpekcie práce tak, aby neboli dotknuté práva a právom chránené záujmy zamestnávateľa. Zákon o inšpekcii práce nezakazuje lehotu na vykonanie úkonu predĺžiť a orgány verejnej správy sú povinné robiť len to, čo im zákon umožňuje, postupujúc tak, aby konali v súlade s právami a právom chránenými záujmami fyzických a právnických osôb.

Z hľadiska viny je teda zrejmé, že žalobca neurobil žiadne kroky na doručenie požadovaných dokladov, napriek tomu, že v danom čase mohol minimálne poukázať na časovú tieseň. Jeho obrana o?krátkosti lehoty, ktorá prišla až po uplynutí tejto lehoty, preto nemôže obstáť.

43. Prvostupňový orgán teda nekonal svojvoľne, konal v rámci zákonných limitov, zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu, čo správny súd adekvátne vyhodnotil a svoje závery náležite odôvodnil. Žalobca tak nedoložil v stanovenej lehote požadované doklady, čím porušil § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce. 44. Žalobca na záver, v rovine hore uvedených námietok, veľmi stroho namietal i výšku uloženej pokuty. Samotná výška uloženej pokuty bez ďalšieho nepredstavuje extrémnosť, na ktorú žalobca poukazuje. Vzhľadom k tomu, že žalobca ani v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno, keď neprimeranosť uloženej pokuty len tvrdí, no ničím nepreukazuje, nie je možné skutočne vyhodnotiť, či o zásah do práv žalobcu uložením tejto pokuty ide.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

45. Podľa § 461 SSP: „Kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná“. Kasačný súd, pretože vyhodnotil sťažnostné body ako nedôvodné, rozhodol podľa predmetného ustanovenia. 46. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP: „Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.“ a § 168 SSP: „Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.“ 47. Kasačný súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že v kasačnom konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému. Ten bol síce v konaní úspešný, no má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané. 48. O návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti podľa § 447 ods. 1 SSP kasačný súd nerozhodol. Odkladný účinok v predmetnej veci nastáva, v zmysle § 446 ods. 2 písm. c) SSP, priamo zo zákona. 49. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 26. septembra 2025