2Stk/5/2024

1. Okresný úrad Bytča, odbor krízového riadenia (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č. OU-BY-OKR-2021/000784-009 zo dňa 06.12.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku na úseku civilnej ochrany podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva (ďalej len „zákon č. 42/1994 Z. z.“ alebo „zákon o civilnej ochrane“) v spojení s uznesením vlády Slovenskej republiky č. 160 zo 17. marca 2021 k návrhu na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu a uznesením vlády Slovenskej republiky č. 128 z 3. marca 2021 k návrhu aktualizácie mapy okresov podľa aktuálnej rizikovosti s ohľadom na šírenie ochorenia COVID-19 (ďalej aj ako „dotknuté uznesenia vlády“), ktorého sa žalobca dopustil dňa 28.03.2021 v čase 17:00 hod. tým, že sa nachádzal počas zákazu vychádzania pred vstupom do predajne OBI na ulici Vysokoškolákov č. 35A, Žilina, bez preukázania sa negatívnym PCR testom nie starším ako 7 dní, negatívnym antigénovým testom certifikovaným na území Európskej únie nie starším ako 7 dní alebo dokladom o prekonaní ochorenia COVID-19 nie starším ako 3 mesiace alebo dokladom o zaočkovaní proti ochoreniu COVID-19 aj druhou dávkou vakcíny a od tohto očkovania uplynulo 14 dní alebo dokladom o neumožnení vykonania testu na ochorenie COVID-19 z dôvodu zdravotného stavu alebo zdravotnej kontraindikácie. 2. Za tento priestupok bola podľa § 11 ods. 1 písm. a), § 87 ods. 1 zákona č. 372/1990 Z. z. (ďalej len „priestupkový zákon“) v nadväznosti na ustanovenie § 32 ods. 2 zákona č. 42/1994 Z. z., žalobcovi uložená sankcia, a to pokarhanie a zároveň bol žalobca povinný uhradiť štátu trovy konania vo výške 16,- Eur. 3. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. OU-ZA-OOP1-2022/012057-002 zo dňa 24.02.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „preskúmavané rozhodnutie“) zmenil prvostupňové rozhodnutie vo výrokovej časti tak, že túto v závere doplnil o konštatáciu upresňujúcu druhovú kvalifikáciu priestupku na úseku civilnej ochrany, cit.: „a teda uvedeným konaním neuposlúchol pokyny a výzvy vlády, ktoré vyhlasuje a vydáva v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany.“ A zároveň z výrokovej časti vypustil ustanovenie § 87 zákona o priestupkoch vzťahujúce sa výlučne na rozkazné konanie (zrejmá nesprávnosť). V právnom posúdení veci sa stotožnil s prvostupňovým orgánom.

4. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Žiline a navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie, príp. ho vyhlásiť za nulitné. Namietal predovšetkým, že vláda svojvoľne a bez opory v zákone uznesením obmedzila slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4 písm. g) zákona č. 227/2002 Z. z. Ústavný

Konanie, ktorého sa dopustil, nepovažuje za priestupok, keďže zákaz vychádzania v čase núdzového stavu nebol určený zákonom a absentoval právny základ jeho zavedenia z dôvodu nedostatku právomoci vlády určiť medze slobody pohybu v rozhodnom období.

V súvislosti s námietkou, že vláda nemá právomoc obmedziť základné práva a slobody, správny súd priliehavo poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 2/2021-80 zo dňa 31. marca 2021, v zmysle ktorého núdzový stav má v právnom poriadku SR rozsiahle účinky a na základe ústavného zákona o bezpečnosti štátu umožňuje vláde, aby priamo jej rozhodnutím obmedzila vymenované základné práva a uložila povinnosti.

6. Citujúc relevantné časti onoho nálezu správny súd objasnil, že ústavný zákon o bezpečnosti štátu tak v zásade samostatne upravuje podmienky a rozsah obmedzenia základných práv a slobôd a na rozdiel od ústavy umožňuje (i) priamo uznesením vlády obmedzovať vypočítané základné práva a slobody, (ii) pričom sa tak musí diať v nevyhnutnom rozsahu a čase.

7. K forme obmedzenia práv a slobôd v období vyhláseného núdzového stavu správny súd uviedol, že Ústava SR nešpecifikuje, akou formou môže vláda počas núdzového stavu v nevyhnutnom rozsahu obmedziť niektoré základné práva a slobody.

Slovenský právny poriadok preto umožňuje, aby vláda svojimi rozhodnutiami v čase núdzového stavu priamo obmedzila základné práva a slobody v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas. Zdôraznil, že uvedené vyplýva aj z Nálezu Ústavného súdu zo dňa 14. októbra 2020, sp. zn. PL. ÚS 22/2020, cit.: „na základe núdzového stavu možno fakultatívne uznesením vlády priamo obmedziť základné práva a

Správny súd pripomenul, že ak žalobca namieta, že postupom správnych orgánov mu bola odňatá možnosť ochrany jeho práv, musí uviesť, pri ktorom procesnom úkone sa tak malo stať, aké vyjadrenia chcel v priebehu správneho konania uplatniť a čo je dôsledkom znemožnenia ich uplatnení, teda aké subjektívne právo žalobcu malo byť v tejto súvislosti porušené. Správny súd konštatoval, že bez vyjadrenia jasného stanoviska žalobcu k súvisu vznesených námietok so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, t. j. k otázke, v čom konkrétne sa žalovaný mýlil pri hodnotení dôkazov a pri právnom posúdení veci a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, vo svojej podstate nie sú tieto námietky ničím iným len vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. V tejto súvislosti poukázal aj na dikciu ustanovenia § 1aa

9. Správny súd uzavrel, že pokiaľ sa žalobca podanou správnou žalobou síce domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia, avšak z dôvodov neústavnosti či nesúladu s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo iných vád dotknutých uznesení vlády, nemohol byť úspešný, pretože žalobnej argumentácii chýba esenciálna zložka v podobe jasnej, jednoznačnej a priamej súvislosti žalobných námietok s predmetom konania, ktorým bolo preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, nie prieskum uvedených uznesení vlády.

nulitné akty. Zákon o civilnej ochrane obyvateľstva však nevymedzuje kritériá pre nulitu individuálnych správnych aktov, ktoré sú na jeho základe vydávané, preto nulitu napadnutého, resp. prvostupňového rozhodnutia nemožno posudzovať. K namietanej nulite právnych aktov (uznesení vlády) platí, že správny súd nemá právomoc na ich preskúmanie.

civilnej ochrane obyvateľstva. Správny súd nezistil naplnenie žiadneho z dôvodov uvedených v ustanovení § 195 písm. a) až e) SSP, ktorý by odôvodňoval zrušenie napadnutého rozhodnutia. Konštatoval, že zistenie skutkového stavu bolo dostatočné na riadne posúdenie veci a skutkový základ napadnutého rozhodnutia je v súlade s obsahom administratívneho spisu, nakoľko z podkladov rozhodnutia je možné spoľahlivo dospieť k preukázanému záveru, že boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty priestupku. Sankcia vo forme pokarhania bola primeraná závažnosti priestupku, zohľadňujúc spôsob jeho spáchania, následky, okolnosti, za ktorých bol spáchaný, mieru zavinenia, pohnútku a osobu páchateľa.

III. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanoviská účastníkov

Zároveň navrhol kasačnému súdu prerušiť kasačné konanie za účelom posúdenia súladu právnych predpisov a právnych noriem s Ústavou SR a ústavným zákonom o bezpečnosti štátu. Žiada, aby kasačný súd zrušil rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

Keďže sťažovateľovi bolo kladené za vinu spáchanie priestupku práve na úseku civilnej ochrany podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva, išlo podľa jeho názoru o vyvodenie právnej zodpovednosti (správnoprávnej) na základe mlčky abrogovaného právneho predpisu, navyše i v rozpore s ústavným zákonom o bezpečnosti štátu. V tejto súvislosti odkazujúc na právnu teóriu sťažovateľ objasňuje pojem a význam implicitnej abrogácie, - zastáva názor, že zákon o civilnej ochrane je v konflikte od nadobudnutia účinnosti ústavného zákona o bezpečnosti štátu (01.05.2002), keďže upravuje rovnakú matériu na úrovni tzv. bežného zákona ako ústavným zákonom predpokladaný druh krízovej situácie - núdzový stav (ad exemplum aj ohrozenie života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti s pandémiou, i keď túto skutkovú situáciu nazýva iným spojením slov - „ohrozenie alebo obdobie pôsobenia následkov mimoriadnej udalosti na život, zdravie“ v § 2 ods. 1 obsolétneho a fabulovaného druhu krízovej situácie - núdzového stavu de facto upraveného v zákone o civilnej ochrane obyvateľstva),

vývoj legislatívy. Uvedené v nadväzujúcich stranách dopĺňa o rozsiahlu analýzu blanketovej normy článku 51 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ústavného zákona o bezpečnosti štátu, - má za to, že povinnosti nie je možné uložiť ani práva a slobody obmedziť (ani) tzv. bežným zákonom, ani uznesením vlády SR nad „maximá“ (limity) stanovené v ústavnom zákone o bezpečnosti štátu pri ohrození života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti s pandémiou.

Uložením takej domnelej povinnosti došlo k zásahu do základného práva žalobcu - práva na súkromie, ktoré je garantované tak Ústavou SR, ako aj medzinárodnými zmluvami, - uznesením vlády SR je možné „iba“ vyhlásiť núdzový stav, aj to iba v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas v súlade s článkom 5 ods. 4 ústavného zákona o bezpečnosti štátu. Výzva vlády v dotknutých uzneseniach (spojená s testovaním, preukazovaním sa dokladom o prekonaní ochorenia, príp. očkovaním na COVID-19) nebola uložená ústavne konformným

a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd už vydaním rozkazu o uznaní viny a uložení trestu (sankcie - pokarhania), - správny súd v napadnutom rozsudku poukázal na argument sťažovateľa o nemožnosti zaviesť zákaz vychádzania v núdzovom stave podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu, avšak ani s týmto žiadnym spôsobom nevysporiadal. Sťažovateľ naďalej trvá na tom, že vláda SR nemala právomoc na vydanie uznesenia, ktoré obmedzilo slobodu pohybu a pobytu zákazom

zákona, - vytýka správnemu súdu, že článok 6 ústavného zákona o bezpečnosti štátu, na ktorý odkázal, upravuje činnosť vlády v tzv. štandardnom ústavnom režime, kedy sa uplatňuje v plnom rozsahu Ústava SR, kým v tzv. krízovom ústavnom režime (v okolnostiach prejednávaného prípadu v núdzovom stave) sú právomoci vlády a ich limity stanovené v článku onoho zákona s tým, že (aj) tu špecifikovaný článok je lex specialis v krízových situáciách k Ústave SR ako

- napriek tomu, že správny súd nezistil porušenie základných zásad trestného konania, sťažovateľ tieto vzhliadol a uvádza, že v okolnostiach konkrétneho prípadu išlo nielen o porušenie práva nebyť stíhaný (§ 2 ods. 1 Trestného poriadku), ale aj o porušenie zásady primeranosti a zdržanlivosti (§ 2 ods. 2 Trestného poriadku), čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, - sťažovateľ navrhuje, aby kasačný súd prerušil konanie postupom podľa § 25 SSP v spojení s § 162 ods. 1 písm. a) CSP, cit. „Súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť“ a inicioval konanie pred Ústavným súdom SR vzhľadom na to, že všeobecný súd nemá kompetenciu posudzovať súlad právnych predpisov/ právnych noriem s Ústavou SR ani ústavným zákonom o bezpečnosti. Má za to, že podaná kasačná sťažnosť obsahuje kvalifikovanú právnu argumentáciu, ktorá by mala kasačnému súdu poslúžiť na predloženie návrhu Ústavnému súdu SR vo veci posúdenia súladu namietaných právnych predpisov a namietaných právnych noriem s Ústavou SR a ústavným zákonom o

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“)

16. V prvom rade kasačný súd poukazuje na to, že skutkový stav je medzi oboma účastníkmi nesporný, t.j. priebeh skutku ako bol opísaný prvostupňovým správnym orgánom a žalovaným v rozhodnutiach, sťažovateľ nepopiera. Má však za to, že jeho konanie nie je priestupkom argumentujúc pritom skutočnosťou, že vládou ustanovená možnosť pohybovať sa voľne počas núdzového stavu v čase obmedzenia slobody pohybu len pri preukázaní sa testom negativity na COVID-19 alebo dokladom o prekonaní tohto ochorenia (ktorú preukázateľne porušil), nebola uložená ústavne konformným spôsobom a vláda uložením takejto povinnosti prekročila svoje právomoci vyplývajúce jej z článku 5 ods. 4 s spojení s článkom 1 ods. 9 ústavného zákona o bezpečnosti štátu.

18. V zmysle čl. 5 ods. 4 ústavného zákona o bezpečnosti štátu v čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v rozsahu podľa odseku 3 písm. a), b), e), g) (pozn. : obmedziť slobodu pohybu a pobytu), h) alebo písm. j).

20. Kasačný súd sa stotožňuje so správnym súdom v konštatáciách o absencii súvisu vznesených námietok sťažovateľa so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia ako základného predpokladu na kvalifikovaný prieskum rozhodnutia v správnom súdnictve. Uvádza, že otázka, ktorú sťažovateľ vymedzil ako spornú (neústavnosť dotknutých uznesení vlády), bola predmetom konania na Ústavnom súde v rámci posudzovania súladu dotknutých uznesení vlády vo veci vyhláseného (predĺženého) núdzového stavu počas pandémie COVID-19 s Ústavou SR a ústavným zákonom o bezpečnosti štátu. Uvedené pritom vyústilo do vydania nálezov Ústavného súdu SR (ďalej aj ako „ÚS SR“) č. k. PL. ÚS 22/2020 zo dňa 14. októbra 2020 a PL. ÚS 2/2021 zo dňa 31. marca 2021. Z týchto nálezov kasačný súd v ďalšom texte vyberá a cituje relevantné časti, ktorých obsah predstavuje kvalifikovanú odpoveď na (v tomto konaní) sťažovateľom vytýkanú námietku nulity napadnutého rozhodnutia práve v dôsledku neústavnosti dotknutých uznesení vlády, cit.: (Nález ÚS SR sp. zn. PL ÚS 22/2020) „38.

39. Núdzový stav má v právnom poriadku rozsiahle účinky. Na základe ústavného zákona o bezpečnosti štátu umožňuje vláde, aby priamo jej rozhodnutím obmedzila vymenované základné práva alebo uložila povinnosti. Viacero zákonov obsahuje ustanovenia, ktoré sa aplikujú len na základe vyhláseného núdzového stavu, napríklad zákon o verejnom obstarávaní

COVID-19. 41. Ústavný systém počíta s rozmanitosťou spoločenského a štátneho života, ktorých súčasťou môžu byť aj dramatické udalosti, na ktoré už nestačí reagovať bežnými nástrojmi právneho poriadku. Ústavný zákon o bezpečnosti štátu je samotnou ústavou predpokladaný predpis (čl. 51 ods. 2 a čl. 102 ods. 3 ústavy). Má rovnakú právnu silu ako ústava s tým, že stojí vedľa ústavy „pripravený“ na ním predpokladané osobitné situácie.

42. Súčasťou ústavnej obozretnosti voči núdzovému stavu a obdobným stavom je aj právomoc ústavného súdu v osobitnom type konania preskúmať vyhlásenie núdzového stavu (čl. 129 ods. 6 ústavy a § 189 a nasl. zákona o ústavnom súde). Ústavný súd musí byť pri preskúmavaní núdzového stavu podozrievavý. Je povinný zvlášť citlivo vnímať signály, ktoré by naznačovali zásah do samotnej štruktúry ústavnosti. Zároveň je ústavný súd štandardne povinný preveriť formálne náležitosti, prípadne dôvodnosť vyhlásenia núdzového stavu. Ústavný súd by v rámci zákazu svojvôle musel zasiahnuť, ak by zistil, že núdzový stav bol vyhlásený z iných dôvodov, než v čl. 5 pripúšťa ústavný zákon o bezpečnosti štátu.

či nejde o zjavne neprimeranú reakciu exekutívy. Ústavný súd neposudzuje, ako optimálne má byť núdzový stav rozhodnutím vlády vymedzený, s výnimkou zásahu proti zjavne neprimeranému rozsahu aktivity vlády pri obmedzovaní základných práv a ukladaní povinností.

44. Na základe ústavného zákona o bezpečnosti štátu možno vo všeobecnosti po vyhlásení núdzového stavu rozhodnutím vlády obmedziť tam vymenované základné slobody a uložiť povinnosti (čl. 5 ods. 3), a to tým spôsobom, že sa rozhodnutím vlády priamo určí, aké právo a v akom rozsahu je obmedzené alebo aká povinnosť sa ukladá. Ustanovené riešenie je odlišné v porovnaní s dočasnou derogáciou práv, ktorú umožňuje čl. 15 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na základe notifikácie Rade Európy. V čase od marca do mája 2020 notifikovalo derogáciu práv viacero štátov Rady Európy.“

Aj touto skutočnosťou argumentuje aj vláda vo svojom vyjadrení. Rovnako čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu vymedzuje tri druhy rozhodnutí vlády súvisiacich s núdzovým stavom: (a) rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu, (b) rozhodnutie o skončení núdzového stavu a (c) rozhodnutie o obmedzení základných práv a slobôd a uložení povinností (to nevylučuje, že rozhodnutie o vyhlásení a obmedzení nemôže byť v jednom uznesení).

Vláda Slovenskej republiky môže tak urobiť len v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia. V nadväznosti na čl. 51 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zveruje návrh ústavného zákona vláde Slovenskej republiky právomoc obmedziť taxatívne vymenované základné práva a slobody, a to s cieľom riešiť núdzový stav v štáte. Vláda Slovenskej republiky môže

61. Ak vláde postačuje, aby núdzovým stavom aktivovala iné procesy (porov. Predbežná správa o opatreniach prijatých v členských štátoch Európskej únie v dôsledku krízy COVID-19 a ich vplyv na demokraciu, právny štát a základné práva, prijatá Benátskou komisiou na jej 124. plenárnom zasadnutí, bod 28), než priame obmedzenia ľudských práv, tak túto možnosť nevyužije a ľudské práva z pohľadu obmedzenia priamo ústavným zákonom o bezpečnosti štátu ostávajú v štandardnom režime, ako keď núdzový stav vyhlásený nie je.

. . . „73. Ústavný súd taktiež preskúmal napadnuté nariadenie vlády, avšak výlučne z perspektívy konania o súlade rozhodnutí nadväzujúcich na rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu (čl. 129 ods. 6 ústavy) a len v rozsahu dôvodov obsiahnutých v návrhu generálneho prokurátora (§ 45 zákona o ústavnom súde), konkrétne z hľadiska prítomnosti právneho základu na jeho

prieskume a intervenovať len pri vybočení z rámca núdzového stavu, čo v predmetnom prípade nenastalo.“ . . . (Nález ÚS SR sp. zn. PL ÚS 22/2020) „113. Skúmanie povinnosti testovania si vyžaduje zohľadniť, že v praxi núdzových stavov nemožno vylúčiť situácie, keď snaha vlády o dôsledné rešpektovanie nevyhnutnosti aprobovaného obmedzenia jedného základného práva vyvolá sekundárne inváziu aj do iného základného práva (obmedzenie slobody pohybu a pobytu a v tejto línii potom sekundárne aj obmedzenie nedotknuteľnosti osoby), ktoré buď je, alebo nie je zahrnuté do taxatívneho výpočtu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 ústavného zákona o bezpečnosti štátu.

Nemohol by akceptovať také sekundárne dopady na základné práva a slobody, ktoré by v realizačnej rovine vecne vôbec nesúviseli s primárnym obmedzením aprobovaným ústavným zákonom o bezpečnosti štátu, a tým by sa dostali do konfliktu s požiadavkou nevyhnutnosti ako ústavným kritériom ich hodnotenia. 114. Ústavný súd skôr ako na izolovane a formálne chápanú povinnosť nazerá na testovanie ako na súčasť súboru pravidiel obmedzujúcich slobodu pohybu a pobytu formou zákazu vychádzania (časť C.1 napadnutého uznesenia vlády). Z tohto generálneho obmedzenia vláda zaviedla výnimky, ktoré svojou priamou realizačnou nadväznosťou na všeobecné pravidlo (zákaz vychádzania) dotvárajú jeho celkovú skutočnú podobu. Testovanie je povinnou podmienkou, ktorá je svojou povahou zjavne prejavom snahy o rešpektovanie požiadavky nevyhnutnosti obmedzovania slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania (tej nevyhnutnosti, o ktorej hovorí ústavný zákon o bezpečnosti štátu). Ide o diagnostický zákrok, ktorý prispieva k čo najvčasnejšej možnej identifikácii infikovaných, a tým umožňuje na celkom adresnej báze podrobiť ich nadväzujúcim obmedzeniam (karanténa) efektívne brániacim ďalšiemu šíreniu infekcie.

116. Preto ústavný súd vníma podmienenie výnimky negatívnym výsledkom testu ako snahu vlády o hľadanie riešenia rešpektujúceho v rovine ústavnoprávnej požiadavky nevyhnutnosti obmedzovania slobody pohybu a pobytu. Popísaný postoj s istotou nemožno kvalifikovať ako formálne porušujúci čl. 16 ods. 1 alebo čl. 23 ods. 1 ústavy ani čl. 5 ods. 3 písm. a) v spojení s odsekom 4 ústavného zákona o bezpečnosti štátu. Už vôbec v tejto súvislosti nemožno uvažovať o navrhovateľom naznačenej kolízii so základným právom nebyť podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, ktoré napokon generálny prokurátor 33 do návrhového petitu ani nepojal. Realizácia testovania, hoci je spätá so zásahom do telesnej integrity osoby, nevykazuje charakter zásahu relevantného z hľadiska čl. 16 ods. 2 ústavy. V časti namietajúcej rozpor napadnutého uznesenia vlády s čl. 23 ods. 3 ústavy ústavný súd o vyhovení návrhu generálneho prokurátora nemohol uvažovať, pretože označené ustanovenie ústavy zakotvuje osobitnú limitačnú klauzulu neuplatniteľnú

Vzhľadom na skutočnosť, že citovanými nálezmi ÚS SR bol vyslovený súlad (sťažovateľom namietaných) dotknutých uznesení vlády o vyhlásení a predĺžení núdzového stavu s referenčnými normami ústavného zákona o bezpečnosti štátu a Ústavy SR, kasačný súd nevzhliadol dôvod obracať sa v rámci kasačného konania na Ústavný súd SR s vyhodnocovaním identickej otázky.

charakteru. Stotožňujúc sa so správnym súdom kasačný súd konštatuje, že zistenie skutkového stavu v prejednávanej veci bolo dostatočné na riadne posúdenie veci a skutkový základ napadnutého rozhodnutia je v súlade s obsahom administratívneho spisu, nakoľko z podkladov rozhodnutia možno spoľahlivo dospieť k preukázanému záveru, že boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty priestupku podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane.

23. K námietke derogácie zákona o civilnej ochrane obyvateľstva prijatím ústavného zákona o bezpečnosti štátu kasačný súd podotýka, že v čase spáchania skutku, ako aj rozhodovania o uložení sankcie išlo o platný právny predpis a nedodržanie povinností ním ustanovených podlieha(lo) vyvodeniu sankčnej zodpovednosti zo strany príslušných orgánov.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd námietky sťažovateľa uvedené v?kasačnej sťažnosti považoval za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu. Preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako?nedôvodnú

27. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.