2Stk/6/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci žalobkyne: Júlia Hegyesová, narodená XX. E. XXXX, živnostníčka s miestom podnikania 076 77 Budince 36, IČO: 41974051, právne zastúpenej: JUDr. Dušan Szabó, advokát so sídlom Nemocničná 7, 077 01 Kráľovský Chlmec, proti žalovanému (v kasačnom konaní sťažovateľ): Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. MI1/RK/KON/2016/132 č. z. 2016/234782 zo dňa 24. júna 2016, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/17/2022 zo dňa 9. februára 2023, ECLI:SK:KSKE:2023:7022200122.2, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

II. Konanie pred správnym súdom

4. Rozsudkom č. k. 6S/138/2018-32 z 05.12.2019, ECLI:SK:KSKE:2019:7018200902.2 (ďalej len „v poradí prvý napadnutý rozsudok“) krajský súd zrušil preskúmavané rozhodnutie i prvostupňové rozhodnutie a vec žalovanému vrátil na ďalšie konanie.

5. Svoj zrušujúci výrok postavil krajský súd výlučne na poukaze na novelizované znenie (účinné od 01.01.2018) ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnej práci, ktorým bola stanovená lehota 7 dní na prihlásenie. Poukazoval aj na príslušnú dôvodovú správu, z ktorej vybral časti o právnej úprave prípadov, keď zamestnávateľ splní ohlasovaciu povinnosť len s

6. S poukazom na § 195 písm. c) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a na nutnosť aplikovať novú, pre žalobkyňu priaznivejšiu právnu úpravu, bolo podľa správneho súdu potrebné obe rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť žalovanému. Uviedol, že žalobkyňa síce nesplnila včas svoju povinnosť podľa § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o sociálnom poistení, ale napokon ju splnila sama a bez zistenia (pred zistením) nesplnenia tejto povinnosti kontrolnými orgánmi, len s malým oneskorením v zmysle novelizovaného znenia § 2 v spojení s § 7ca zákona o nelegálnej práci.

krajský súd vec nesprávne právne posúdil, a keďže práve na tomto svojom právnom posúdení postavil aj výrok rozsudku, stal sa tento neudržateľným a bolo ho nutné zrušiť a vrátiť vec správnemu súdu na ďalšie konanie.

poisťovne. Kasačný súd odporučil krajskému súdu, aby sa s tam uvedenými úvahami a závermi podrobne oboznámil, pretože znamenajú významný judikatórny posun v danej otázke. 9. Krajský súd po zrušení rozsudku a vrátení veci kasačným súdom na ďalšie konanie výrokom I. opätovne zrušil preskúmavané rozhodnutie i prvostupňové rozhodnutie a vec žalovanému vrátil na ďalšie konanie (ďalej len „v poradí druhý napadnutý rozsudok“). Žalobkyni priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania (výrok II.).

11. Poukázal na bod č. 64 rozhodnutia veľkého senátu, v ktorom sa uvádza, cit: „Trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) má podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom zákone a Trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle Rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní.“

13. Aplikujúc tieto kritériá na predmetnú právnu vec dospel k záveru, že v danom prípade sa jedná o správny delikt týkajúci sa zákazu nelegálneho zamestnávania, ktorý je upravený v § 3 ods. 2 zákona o nelegálnej práci, ktorého sankcionovanie je upravené v § 68a ods. 1 písm. b) zákona o službách zamestnanosti v znení účinnom do 31.12.2022.

Uvedené konanie tak nie je v slovenskom právnom poriadku definované ako trestný čin. Vyhodnotiac druhé kritérium správny súd uzavrel, že právna norma uvedená v § 3 ods. 2 zákona o nelegálnej práci je adresovaná určitej špecifickej skupine osôb so zvláštnym postavením, a to právnickým osobám a fyzickým osobám - podnikateľom, v postavení zamestnávateľa. Taktiež podľa § 231 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení prislúcha vyššie uvedená zákonná povinnosť zamestnávateľovi. V zmysle tohto kritéria možno podľa správneho súdu vyvodiť, že citované ustanovenia sú adresované len špecifickému okruhu subjektov, a teda zamestnávateľom. Účel pokuty ako sankcie za tento správny delikt je vzhľadom na jeho charakter nepochybne preventívno-represívny. V rámci aplikácie tretieho kritéria je podľa správneho súdu potrebné posudzovať nie reálne uloženú sankciu, ale tú, ktorú je možné za tento správny delikt uložiť. V danom prípade je pokuta ukladaná zamestnávateľovi, pričom podľa § 68a ods. 1 písm. b) zákona o službách zamestnanosti v znení účinnom do 31.12.2022 je možné uložiť pokutu až do

spôsobom. V danom prípade mal krajský súd za preukázané, že rozhodnutia oboch správnych orgánov (správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 700-3610305816-GC04/16 zo dňa 11.05.2016) mali charakter rozhodnutí v oblasti správneho trestania.

15. Námietky žalovaného, ktorými argumentoval, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne je nepreskúmateľné pre nedostatočnú špecifikáciu správneho deliktu, za ktorý bola žalobkyni uložená pokuta s cieľom spochybniť zároveň totožnosť skutku, správny súd vyhodnotil ako neopodstatnené. Je pravdou, že v rozhodnutí Sociálnej poisťovne č. 700-3610305816-GC04/16 zo dňa 11.05.2016 (ďalej len „rozhodnutie Sociálnej poisťovne“) nie je samotný správny delikt bližšie špecifikovaný, tento je však bližšie popísaný v protokole č. 700-3610017016-AG02/16 zo dňa 10.05.2015 o výsledku kontroly odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, ktorú vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce u žalobkyne a na základe ktorej, resp. ktorého bolo Sociálnou poisťovňou vydané ono rozhodnutie o pokute vo výške 30 €. Správny súd mal za preukázané, že žalobkyňa už bola za rovnaký skutok, totožný v naplnení objektívnej stránky správneho deliktu, t. j. v spôsobe, mieste a čase spáchania (využívala závislú prácu tej istej fyzickej osoby bez splnenia

Formuloval záver, že ak bola žalobkyňa postihnutá za porušenie § 231 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení skorším rozhodnutím Sociálnej poisťovne, platí zákaz uložiť ďalšiu pokutu podľa § 68a ods. 1 písm. b) zákona o službách zamestnanosti v znení účinnom do 31.12.2022.

17. Využijúc výklad § 239 zákona o sociálnom poistení argumentum a contrario správny súd konštatoval, že ak Sociálna poisťovňa uloží pokutu za nesplnenie povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení, nemôže následne dôjsť k uloženiu pokuty podľa predpisu uvedeného v odkaze 102aa) k § 239 zákona o sociálnom poistení.

S ohľadom na vyššie uvedené správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie o uložení sankcie Sociálnou poisťovňou bránilo prejednaniu a uloženiu sankcie žalobkyni žalovaným, resp. prvostupňovým správnym orgánom za správny delikt podľa § 68a ods. 1 písm. b) zákona o službách zamestnanosti v znení účinnom do 31.12.2022.

III. Kasačná sťažnosť žalovaného, stanoviská účastníkov

súd zrušil rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie, a zároveň nepriznal žalobkyni náhradu trov konania pred správnym súdom ani trov kasačného konania. 20. Kasačný súd v stručnosti rekapituluje sťažnostné body: - vo výroku I. správny súd rozhodol, že zrušuje rozhodnutie žalovaného Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave č. 2016/123673, UPS/US1/OK2/BEZ/2016/15673 zo dňa 16.08.2016, ako aj rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce č. MI1/ RK/KON/2016/132, č. z. 2016/234782 zo dňa 24.06.2016 a vracia vec žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný nemôže v ďalšom konaní konať z dôvodu, že krajský súd pri rozhodovaní nezohľadnil novú právnu úpravu, ktorou je zákon č. 112/2022 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

- v predmetnej veci nedošlo k porušeniu zásady práva nebyť súdený dvakrát za ten istý čin, nakoľko neprihlásenie, resp. oneskorené prihlásenie zamestnanca do Sociálnej poisťovne so spätným odvedením odvodov a porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania v zmysle ustanovení zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní nie je ten istý čin/správny

Sociálna poisťovňa môže uložiť pokutu za porušenie povinností ustanovených zákonom o sociálnom poistení, a nie za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania podľa zákona o nelegálnom zamestnávaní, a preto nemôže ísť o sankciu za ten istý správny delikt, - krajský súd rozhodoval o správnej žalobe vo veci správneho trestania a mohol sám vykonať dokazovanie v rámci edičnej povinnosti v zmysle § 127 SSP : „Správny súd môže uložiť tomu, kto má vec potrebnú na rozhodnutie, aby ju predložil.“ Správny súd mal vyžiadať originál rozhodnutia od Sociálnej poisťovne, keďže žalobkyňa nepredložila súdu originál rozhodnutia, z ktorého by bolo zrejmé uloženie pokuty za ten istý skutok.

- v prejednávanej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré správny súd nemal priznať žalobkyni právo na náhradu trov konania voči žalovanému, a to: - skutočnosť, že Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce uložila pokutu v čase prebiehajúceho správneho konania na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce, - skutočnosť, že žalobkyňa ako účastníčka správneho konania nebola súčinná pri zisťovaní podkladov rozhodnutia, keďže v jej vyjadrení k podkladom rozhodnutia absentuje akákoľvek zmienka o kontrole, ktorú vykonávala Sociálna poisťovňa či o rozhodnutí Sociálnej poisťovne, - skutočnosť, že rozhodovacia prax súdov nebola v čase vydania rozhodnutia žalovaného jednotná a ustálená (rozhodnutie veľkého senátu v čase rozhodovania správnych orgánov v danej veci ešte neexistovalo a rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR nebola súrodá), - dôvody hodné osobitného zreteľa (ani výnimočné okolnosti) zákon neuvádza a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu správneho súdu.

- odkazuje na záver formulovaný v rozhodnutí veľkého senátu (bod 99), že ak porušenie povinnosti zistí ako prvá Sociálna poisťovňa, mala by konanie prerušiť a prioritne by v takomto prípade mal subjekt sankcionovať inšpektorát práce, a to z dôvodu, že sankcia za správny delikt podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 uvedená v zákone č. 125/2006 Z. z. spočívajúcom v nelegálnom zamestnávaní obsahuje pri súbehových deliktoch vyššiu sankciu, a teda zakotvuje správny delikt najprísnejšie sankcionovateľný, resp. najzávažnejší z nich.

Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce mala vedomosť o správnom konaní žalovaného zo žiadosti o poskytnutie súčinnosti pri výkone kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania u žalobkyne - o poskytnutie stanoviska k registračnému listu fyzickej osoby zo dňa 05.02.2015 - prihlásenie zamestnanca p.

B/ 21. Žalobkyňa zastúpená advokátom vo vyjadrení k podanej kasačnej sťažnosti v prvom rade uvádza, že krajský súd dospel k správnemu právnemu posúdeniu veci v intenciách záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o kasačnej sťažnosti žalovaného zo dňa 09.02.2023, rešpektujúc tým záväzný právny názor vyslovený v onom zrušujúcom rozhodnutí. Kasačnú sťažnosť považuje za účelovú a zavádzajúcu. Podotýka, že sťažovateľom označený subjekt (Národný inšpektorát práce) sa nestal účastníkom konania, ale prešlo na neho ex offo iba právo rozhodovať vo veci. Zdôrazňuje v tejto súvislosti, že v súdnom konaní je možné porušiť práva iba účastníkovi konania, ktorým zostal v konečnom dôsledku i naďalej žalovaný. 22. Žalobkyňa upozorňuje na skutočnosť, že niektoré skutkové okolností namietané žalovaným nemajú dopad na správnosť meritórneho rozhodnutia a nie sú ani v súlade so

23. V ďalšom texte vyjadrenia zaujíma stanovisko k jednotlivým sťažnostným bodom. K námietke, že po novelizácii zákona o službách zamestnanosti má v ďalšom konaní po zrušení preskúmavaných rozhodnutí rozhodovať Národný inšpektorát práce, nie Ústredie práce sociálnych vecí a rodiny, uvádza, že takáto nejasnosť a prípadný formálny nedostatok, ak je vôbec dôvodný, sa bežne odstraňuje doručením orgánu, ktorý nadobudol právo rozhodovania zo zákona od 1.1.2023 po zrušení a vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie, prípadne formou opravného alebo tzv. dopĺňacieho rozsudku, a to aj v odvolacom konaní (teda aj v konaní o kasačnej sťažnosti). Zastáva názor, že na obsah rozsudku a na správne právne posúdenie veci, ktorým je preskúmanie rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, táto špecifická situácia nemá žiadny dopad, skôr ide podľa žalobkyne o nie celkom šťastné preklenutie stavu po odňatí právomocí úradov práce a sociálnych vecí konať a rozhodovať v konaniach vo veciach nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania začatých po 1.1.2023.

V danom prípade ide preto podľa žalobkyne len o zmenu v subjekte, ktorý má v novom konaní iba rozhodnúť, a nie o zmenu úpravy v tom, že by sa stal účastníkom doterajšieho konania. Povinnosti je možné uložiť účastníkovi konania a zo slovného spojenia „vracia správnemu orgánu” vyplýva, že vec sa vracia účastníkovi konania, ale to nevylučuje, aby takýto rozsudok bol doručený orgánu, ktorý má vo veci v novom konaní rozhodnúť po vrátení veci účastníkovi konania. Žalobkyňa vníma rozdiel v spojeniach „vrátenie veci“ a „rozhodnutie vo veci“ a vyplýva to pritom podľa nej aj zo slovného spojenia „v novom konaní rozhodne“.

nelegálneho zamestnávania. Za špekulatívny považuje výklad žalovaného v súvislosti s totožnosťou skutku, keď uvádza, že pokiaľ by naozaj išlo o totožný skutok, musela by aj Sociálna poisťovňa nahlasovať do registra vedeného Inšpektorátom práce rozhodnutie o uložení sankcie Sociálnou poisťovňou zamestnávateľovi podľa 239 zákona o sociálnom poistení za porušenie 231 ods. 1 písm. b) totožného zákona ako nelegálne zamestnávanie.

Relevantným je, od akého skutku (porušenia) sa odvíja titul uloženia pokuty. Nemôže byť sporné, že prvostupňový správny orgán uložil žalobkyni pokutu z titulu, že nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu (§ 231 ods.1 písm. b) zákona o sociálnom poistení) tým, že neprihlásila do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia zamestnanca pred

Rozhodujúce je preto právoplatné rozhodnutie, a nie začatie konania ani čas vykonania kontroly, ani dátum vydania rozhodnutia, ktoré bolo následne v celom rozsahu zrušené. 27. Tvrdenia a konštatácie žalovaného obsiahnuté v kasačnej sťažnosti nie sú v súlade so skutočnosťou ani listinami nachádzajúcimi sa v administratívnom spise a doloženými do súdneho spisu. Žalobkyňa ich označuje za nanajvýš zavádzajúce, akoby správny súd nepreveril skutočnosti a nevykonal dokazovanie sám v súvislosti s existenciou rozhodnutia o uložení pokuty žalobkyni Sociálnou poisťovňou. Žalobkyňa pritom z vlastnej iniciatívy a na výzvu správneho súdu po vydaní zrušujúceho rozsudku kasačného súdu predložila do súdneho spisu opakovane rozhodujúce doklady. Okrem iných bolo predložené rozhodnutie Sociálnej poisťovne s vyznačenou právoplatnosťou a vykonateľnosťou (deň 15.06.2016).

osobitného zreteľa na nepriznanie trov žalobkyni, sa podľa žalobkyne nepreukázali, keďže táto bola súčinná počas správneho konania, využila právo sa brániť pred správnym orgánom, vyjadrovala sa ku všetkým výzvam a proti rozhodnutiam správneho orgánu sa odvolala a následne využila svoje zákonné a ústavné právo sa brániť aj pred súdom. Žalovaný správny orgán vážny dôvod na uplatnenie 167 ods. 3 SSP nepreukázal a nedošlo ani k podstatnej zmene okolností veci. Správny súd rozhodol vo veci podľa ústavnej zásady, ktorá sa bežne uplatňuje v deliktuálnych konaniach aj zo strany správnych orgánov.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

31. Kasačný súd s ohľadom na vymedzenie ťažiskovej otázky prejednávanej veci v prvom rade uvádza, že táto sa prelína s otázkou predloženou veľkému senátu Najvyššieho súdu SR v rámci rozhodovania vo veci sp. zn. 1Vs/6/2020, a teda, či rozhodnutie o uložení sankcie Sociálnou poisťovňou zamestnávateľovi podľa § 239 zákona o sociálnom poistení za porušenie § 231 ods. 1 písm. b) onoho zákona bránilo prejednaniu a uloženiu sankcie zamestnávateľovi inšpektorátom práce (v tu prejednávanej veci úradom práce) za správny delikt podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona o nelegálnej práci v súvislosti s nesplnením povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení, z dôvodu existencie prekážky „ne bis in idem“ obsiahnutej v článku 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, v článku 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, článku 4 protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sankcionovaním žalobkyne napadnutým rozhodnutím žalovaného došlo k porušeniu zásady práva nebyť súdený dvakrát za ten istý čin. Kasačný súd mal pritom v zhode so správnym súdom nad všetky pochybnosti preukázané, že žalobkyňa bola za rovnaký skutok, totožný v naplnení objektívnej stránky správneho deliktu, t. j. v spôsobe, mieste a čase spáchania (využívala závislú prácu tej istej fyzickej osoby bez splnenia registračnej povinnosti) a chránenom záujme (dávkové nároky zamestnanca v spojení s fiškálnymi záujmami štátu) už potrestaná rozhodnutím Sociálnej poisťovne.

34. Nadväzujúc na obsah sťažnostných námietok kasačný súd zároveň podotýka, že smerodajnou v danom prípade nie je skutočnosť, kedy bolo vydané prvotné prvostupňové rozhodnutie (pozn. ktoré bolo následne v odvolacom konaní zrušené), ani ktoré z konaní bolo skôr začaté, ale stav ku dňu vydania rozhodnutia napadnutého správnou žalobou (preukázateľne skoršie sankcionovanie zo strany Sociálnej poisťovne).

Krajský súd pri vyhodnocovaní totožnosti skutku celkom správne akcentoval i faktor neoddeliteľnej spätosti v čase a mieste, ktorá bola v prejednávanej veci aj podľa kasačného súdu nesporne daná. Uvedené vyhodnotenie v zásade koreluje i so záväznými závermi veľkého senátu, keď tento k totožnosti skutku v bodoch 84-84 odôvodnenia onoho rozhodnutia vo veci sp. zn. 1Vs/6/2020 konštatoval nasledovné, cit.: „84. Otázkou totožnosti skutku sa zaoberalo i rozhodnutie ESĽP vo veci „A. a B.“ v Nórsko zo dňa 15.11. 2016 (sťažnosť č. 24130/11 a č. 29758/11). V preskúmavanej správnej veci nie je sporné, že ide o totožný skutok páchateľa - zamestnávateľa (viď aj napr. ČENTÉŠ, J.:

86. Judikatúra vo veci Zolotukhin sa týka situácií, v ktorých k potrestaniu páchateľov došlo súbežne v trestnom ako i v správnom konaní, resp. opačne, v čom videl ESĽP nezákonnosť a neprimeraný zásah do práv obvineného. Rozsudok vo veci Zolotukhin zakazuje stíhanie za druhý správny delikt, resp. ak ide o „trestný čin“, ak zároveň ide o totožný skutok, resp. v podstatných rysoch ide o totožnosť skutku. Na tieto otázky nastal nový náhľad po rozhodnutí ESĽP vo veci „A. a B.“ v Nórsko zo dňa 15.11. 2016 (sťažnosť č. 24130/11 a č. 29758/11).

87. Správne orgány vo veciach viacerých súbehových správnych deliktov u toho istého páchateľa riešia tieto sporné otázky v praxi predovšetkým cez absorpčnú zásadu, a to pokiaľ ide o riešenie otázky v súvislosti s jednočinným súbehom. O takýto prípad ide nesporne i v preskúmavanej veci, pretože páchateľ ako zamestnávateľ sa dopustil v dôsledku nesplnenia si oznamovacej povinnosti vo vzťahu k sociálnej povinnosti zároveň súbežne dvoch správnych deliktov, za ktoré bol najskôr sankcionovaný Sociálnou poisťovňou a následne Inšpektorátom

37. K spochybňovaniu totožnosti skutku podporeného argumentáciou o nenahlasovaní správnych deliktov zo strany Sociálnej poisťovne do registra vedeného Národným inšpektorátom práce kasačný súd uvádza, že duplicitná evidencia takýchto konaní v registri na posúdenie veci nemá vplyv. Vzájomné informovanie dotknutých správnych orgánov o začatých/prebiehajúcich konaniach je z pohľadu súdnej ochrany práv účastníka irelevantné. Ak veľký senát v bode 99 dotknutého rozhodnutia formuloval záver s inštrukciou o tom, že prioritne by toto konanie mali sankcionovať orgány inšpekcie práce (z dôvodu vyššej sadzby pokuty za takýto správny delikt) a Sociálna poisťovňa by ňou vedené konania mala prerušovať, tento sa nemôže bez ďalšieho stať doslovne záväzným pre prejednávanú vec. Kasačný súd na tomto mieste zdôrazňuje, že rozhodnutie veľkého senátu prijaté v novembri roku 2020 má účinky najmä pro futuro a slúži na usmernenie dotknutých orgánov pre všetky budúce prípady sankcionovania nesplnenia povinnosti prihlásiť (včas) nového zamestnanca do registra

38. Kasačný súd pripomína, že tvrdenú zákonnosť napadnutého rozhodnutia (a nevyhnutnosť uloženia sankcie-pokuty za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania zo strany žalovaného) nemožno odôvodňovať tým, že žalovaný bol povinný sankciu žalobkyni uložiť, kdežto Sociálna poisťovňa k jej uloženiu vzhľadom na zákonnú formuláciu „môže uložiť“

39. Kasačný súd v súvislosti s námietkou, že správny súd mal v rámci edičnej povinnosti vykonať dokazovanie a vyzvať Sociálnu poisťovňu na predloženie originálu rozhodnutia o uložení pokuty žalobkyni, uvádza, že z pripojeného súdneho spisu vyplýva, že krajský súd v čase rozhodovania o správnej žalobe disponoval rozhodnutím Sociálnej poisťovne s vyznačenou právoplatnosťou a vykonateľnosťou. Skutočnosť, že toto predložila žalobkyňa na výzvu správneho súdu, ktorý si ho v zmysle § 127 SSP nevyžiadal priamo od Sociálnej poisťovne, nie je v konaní relevantnou. Kasačný súd podotýka, že obsah takto predloženého rozhodnutia nebol v konaní pred správnym súdom spochybnený.

nereflektuje skutočnosť, že po novelizácii zákona o službách zamestnanosti má v ďalšom konaní po zrušení preskúmavaných rozhodnutí rozhodovať Národný inšpektorát práce, nie žalovaný (Ústredie práce sociálnych vecí a rodiny), kasačný súd uvádza, že je pravdou, že v zmysle prechodných ustanovení zákona č. 112/2022 Z. z. k úpravám účinným od 1.1.2023 (ďalej aj ako „dotknutá novela“) má v takomto prípade v ďalšom konaní rozhodovať orgán inšpekcie práce. Podľa kasačného súdu však z dikcie ustanovenia § 5 ods. 3 dotknutej novely („ak súd v konaní podľa prvej vety zruší napadnuté rozhodnutie a vec vráti správnemu orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie, v novom konaní rozhodne v druhom stupni Národný inšpektorát práce.“) možno vyvodiť nutnosť následnej kooperácie dotknutých orgánov, najmä aktívneho konania žalovaného po doručení zrušujúceho rozsudku súdu vo forme odstúpenia veci príslušnému orgánu inšpekcie (v danom prípade Národnému inšpektorátu práce). Kasačný

41. Kasačný súd konštatuje, že aj keď sa uvedenie orgánu oprávneného po vrátení veci rozhodovať v ďalšom konaní javí ako žiaduce, táto formálna chyba (zohľadňujúc i skutočnosť, že v ostatku bolo právne posúdenie veci krajským súdom správne) nezakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci správnemu súdu. Rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/98-102/02 z 17. decembra 2002). Kasačný súd dospel k uvedenému záveru berúc do úvahy (okrem vyššie uvedeného) i aspekt hospodárnosti a efektívnosti súdneho konania.

Z dnes už ustálenej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010 či sp. zn. 3MCdo 46/2012) vyplýva jednak nutnosť reštriktívneho výkladu pojmu „dôvod hodný osobitného zreteľa“, ako aj nemožnosť voľnej aplikácie tohto ustanovenia (v zmysle svojvôle). Účastníkovi, ktorý mal vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa tohto ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dosah rozhodnutia o určitom druhu nárokov.

žalobe. Kasačný súd nepopiera, že zmena judikatúry či zákonnej úpravy môžu za istých okolností potenciálne zakladať dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 167 ods. 3 písm. a) SSP, to však najmä v konaniach o správnej žalobe v sociálnych veciach.

Tvrdená nesúčinnosť žalobkyne počas správneho konania či uloženie pokuty Sociálnou poisťovňou počas prebiehajúceho konania na prvostupňovom orgáne, ktoré žalovaný popri nejednotnej judikatúre špecifikoval ako dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalobkyni, kasačný súd rovnako nevyhodnotil ako dôvodné pre prijatie záveru o nutnosti aplikácie § 167 ods. 3 písm. a) SSP. Sťažovateľ zároveň pri týchto dôvodoch neobjasnil, v akom zmysle mali (ak sa vôbec zakladali na pravde) vykazovať relevanciu pri rozhodovaní správneho súdu o náhrade trov konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovaného ako nedôvodnú postupom podľa ustanovenia § 461 SSP zamietol. 46. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku. Kasačný súd žalobkyni priznal úplnú náhradu účelne vynaložených trov kasačného konania voči žalovanému, pretože bola v kasačnom konaní úspešná.

V Bratislave dňa 26. novembra 2024