2Svk/12/2025
ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200641.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- ZA-30S/261/2022
- IČS
- 5022200641
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): T. C., nar. XX.XX.XXXX., trvale bytom P. XXXX/XX, XXX XX L. - U., zast.: AKSK s.r.o., so sídlom Nám. SNP 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36859711 proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie, Ul. Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina, v konaní o správnej žalobe opomenutého účastníka, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-30S/261/2022-267 zo dňa 31. októbra 2024, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Konanie pred správnym súdom
1. Správny súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. ZA-30S/261/2022-267 zo dňa 31. októbra 2024 odmietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť doručiť žalobcovi ako opomenutému účastníkovi konania Záverečné stanovisko č. j. OU-ZA- OSZP2-2019/004276-33/Gr vydané dňa 18.12.2019 (ďalej aj „Záverečné stanovisko“) do troch dní od právoplatnosti uznesenia správneho súdu.
2. V dôvodoch uznesenia uviedol, že žaloba bola podaná včas (19.12.2022), no žalobca nebol účastníkom EIA konania (vlastníkom je až od 16.12.2021) a proti Záverečnému stanovisku nepodal odvolanie. EIA pre cyklotrasu (cca 16,5 km) prebehla v rokoch 2015-2019, stanovisko bolo vydané 18.12.2019, zverejnené 20.12.2019, nadobudlo právoplatnosť 27.01.2020.
3. K žalobnému bodu, že žalobca mal byť účastníkom EIA, lebo Záverečné stanovisko môže priamo zasiahnuť jeho práva, keď sa opieral sa o § 24 a § 64 Zákona EIA a § 14 Správneho poriadku, správny súd uviedol, že zákon EIA len posudzuje vplyvy a končí Záverečným stanoviskom, nepovoľuje činnosť ani priamo nemení práva tretích osôb. Záväznosť stanoviska pre ďalšie povoľovania neznamená priamy zásah do práv žalobcu. Podľa „druhej definície“ účastníka by musela nastať priama zmena právneho postavenia, čo v tomto prípade nie je splnené. Správny súd poukázal na judikatúru a doktrínu: okruh účastníkov určuje hmotné právo a uzavrel, že žalobca podmienky nespĺňa. 4.
Podľa správneho súdu zákon EIA posudzuje vplyvy na životné prostredie ako celok, nie zásahy do užívania konkrétnych nehnuteľností či individuálnych práv. Správny súd uviedol, že dotknutá verejnosť nerovná sa účastník konania. Účastníkom sa stáva až po prihlásení podľa § 24 ods. 3 alebo 4 zákona EIA. Ustanovenie § 14 Správneho poriadku tu priamo nezakladá účastníctvo. Samotná blízkosť stavby ani vlastníctvo chaty podľa správneho súdu nestačí. Správny súd súčasne argumentoval, že ústavné právo na priaznivé životné prostredie (čl. 44) sa uplatňuje len v medziach zákonov. Zákon EIA nechráni vlastnícke/užívacie nároky. Záväzné (záverečné) stanovisko je podklad pre povoľovania, no samo priamo nemení práva jednotlivcov. 5. Žalobca sa do EIA procesu neprihlásil podľa § 24 ods. 3 ani nepodal odvolanie podľa § 24 ods. 4, preto nebol účastníkom konania a orgán mu nemal povinnosť doručovať Záverečné stanovisko. 6.
Námietky o vplyvoch na jeho práva sú v konaní podľa § 179 SSP podľa správneho súdu irelevantné (nejde o preskúmanie zákonnosti Záverečného stanoviska). 7. Správny súd považoval úvahy o doručovaní verejnou vyhláškou a „hľadaní“ všetkých chatárov za hypotetické a bez právneho základu.
8. Informovanie verejnosti prebehlo včas a účinne v súlade so zákonom EIA. Zákon neukladá povinnosť individuálne identifikovať a kontaktovať všetkých dotknutých vlastníkov. 9. Na základe uvedených dôvodov dospel správny súd k záveru, že žalobca nie je opomenutý účastník, preto žalobu odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
10. Správny súd vychádzal z právneho názoru Najvyššieho správneho súdu SR, vyjadreného v uznesení sp. zn. 7Svk/7/2021 zo dňa 30.06.2023 - k účasti dotknutej verejnosti a procesnému postaveniu v EIA. 11. Správny súd odkázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, C-280/18 zo dňa 07.11.2019 - k miestu a efektivite informovania verejnosti a dopadu na plynutie lehôt, tiež na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, C-263/08 zo dňa 15.10.2009 - k právu dotknutej verejnosti podať odvolanie aj bez predchádzajúcej účasti, rovnako tak na uznesenie Krajského súdu Žilina, sp. zn. 31S/48/2020 zo dňa 23.03.2021 - k absencii účastníctva v tom istom EIA procese.
II. Konanie pred kasačným súdom
12. Proti uzneseniu č. k. 4S/5/2024-127 zo dňa 5. marca 20205, ktorým správny súd odmietol žalobu žalobcu (ďalej iba „napadnuté uznesenie“), podal žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáha zrušenia uznesenia správneho súdu a vrátenia veci na ďalšie
konanie. 13. Sťažovateľ založil kasačnú sťažnosť na dôvodoch podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP tvrdiac, že správny súd znemožnil sťažovateľovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.
14. Sťažovateľ uviedol, že napáda oba výroky a žiada zrušiť uznesenie a vrátiť vec na ďalšie konanie (§ 462 SSP). 15. K dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP - porušenie práva na spravodlivý proces bližšie uviedol, že správny súd nenariadil ústne pojednávanie napriek jeho žiadosti, rozhodoval vo
veci samej. Podľa sťažovateľa malo byť nariadené pojednávanie. 16. K sťažnostnému bodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP bližšie uviedol že: · správny súd nesprávne právne posúdil vec: nepriznal sťažovateľovi postavenie neopomenuteľného účastníka EIA a neuložil doručiť záverečné stanovisko.
Tým porušil základné práva sťažovateľa (spravodlivý proces, priaznivé životné prostredie, vlastníctvo, súkromie a rodinný život, zdravie). Ďalej namietal: že správny súd: · urobil ústavne neudržateľný výklad § 179 SSP, § 14 Správneho poriadku a § 3 písm. s), § 24 ods. 2, § 37 ods. 1, § 64 Zákona EIA (ignoroval materiálny dopad na práva sťažovateľa), · ako mylné označil závery správneho súdu k čl. 44, 20, 19 Ústavy, Listine a Dohovoru; · opomenul zásadu legitímnych očakávaní a zákonnú definíciu „životného prostredia“, · nesprávne interpretoval alebo vôbec neaplikoval viaceré ustanovenia Aarhuského dohovoru (čl. 2, 3, 6), smernice EÚ o posudzovaní vplyvov (2001/42/ES, 2009/31/ES, 2011/92/EÚ, 2014/52/EÚ, 2021/1187/EÚ), · nesprávne interpretoval ustanovenia Správneho poriadku (§ 3, § 24, § 26, § 32) a Zákona EIA (§ 3, § 14, § 18, § 24, § 25, § 30, § 37, § 38, § 64), · nesprávne vyložil zásadu materiálnej pravdy, definíciu vplyvu na životné prostredie, predmet EIA konania, postavenie účastníkov a doručovanie rozhodnutí.
Tým, že neaplikoval eurokonformný a ústavne súladný výklad, došlo k nesprávnej aplikácii práva na zistený skutkový stav, · nesprávne posúdil, že záverečné stanovisko nemení právne postavenie žalobcu (§ 14 SP sa neuplatní), že citové väzby k územiu nestačia na priamy zásah do práva na priaznivé ŽP, že zákon EIA rieši len oprávnenie navrhovateľa žiadať povolenia; realizácia sa posudzuje až v následných konaniach, že vplyvy na „pohodu užívania“ nehnuteľnosti nerovná sa vplyvy na ŽP podľa § 3 písm. a) EIA, že ochrana užívacieho práva k chate nie je účelom EIA, že existuje jedno, nedeliteľné životné prostredie; nerozlišuje sa vzdialenosť ani „osobitný vzťah“, nerozlišuje sa priamy/nepriamy dotyk; verejnosť je len „dotknutá verejnosť“, nie účastník podľa § 14 SP, že účastníkom EIA je len ten, kto sa prihlási podľa § 24 ods. 2 EIA a teda, že žalobca sa neprihlásil a nie je (ani opomenutým) účastníkom.
17. Námietky sťažovateľa k nesprávnemu posúdeniu: · a) rozhodovať sa má ústavne konformne a s ohľadom na dopad na základné práva, · materiálne účastníctvo: kritériom je dopad na základné práva; súd nesprávne poňal pojem „životné prostredie“. · b) zákon EIA sa viaže na konkrétne dotknuté územie; súd ignoroval identifikáciu dotknutého územia a jeho zložiek, · c) z § 24 ods. 2 EIA vyplýva aj možnosť priameho materiálneho zásahu do práva na priaznivé ŽP; tomu má zodpovedať výklad § 14 SP, o d-e) EIA, územné a stavebné konanie tvoria funkčný celok; vlastníci susedných nehnuteľností musia byť účastníkmi už v EIA, inak sú ich námietky v následných konaniach
obmedzené, o f) po novele od 1.1.2015 je záverečné stanovisko záväzné a preskúmateľné; má priamy právny dopad na postavenie žalobcu (umožní navrhovateľovi žiadať povolenia, viaže povoľujúce orgány atď.), o výklad súdu vedie k „prázdnej množine“ neopomenuteľných účastníkov v EIA a k oslabeniu ochrany základných práv, žiada sa ústavne konformný výklad umožňujúci účastníctvo sťažovateľa už v EIA, · Diskriminácia: výklad súdu znevýhodňuje sťažovateľa oproti ŽSK (navrhovateľovi) a porušuje zásadu rovnosti a právo na spravodlivý proces. ŽSK má procesné výhody, kým sťažovateľ nemal možnosť účinne brániť svoje práva v EIA (nemohol reagovať na Správu o hodnotení atď.). Záverečné stanovisko má pritom porovnateľný dopad na jeho práva ako územné/stavebné rozhodnutia, preto má mať postavenie účastníka podľa § 14 SP, · k dôvodom, prečo musia byť vlastníci susedov účastníkmi EIA uviedol: EIA, územné a stavebné konanie tvoria jeden funkčný celok; záväzné záverečné stanovisko predurčuje následné povolenia. Ak vlastník (ako sťažovateľ) nie je účastníkom už v EIA, prichádza o
reálnu ochranu svojich základných práv, · priamy dotyk na práve na priaznivé ŽP: sťažovateľ je dlhoročný chatár priamo v dotknutom území; jeho účastníctvo nevyprázdňuje kategóriu „dotknutej verejnosti“. Tvrdí priamy právny
aj materiálny zásah: zmena krajiny, nárast návštevnosti, výrub drevín, zmeny pôdno- klimatických pomerov a využitia územia. Preto žiada uznať postavenie neopomenuteľného účastníka v EIA, · sťažovateľ poukazuje, že cyklodiaľnica priamo zasiahne jeho právo na životné prostredie, vlastnícke právo aj právo na súkromný a rodinný život. Zásahy - výrub stromov, zmena pôdnych pomerov, narušenie krajiny a premena tichej chatovej oblasti Jánošíkovo na frekventované miesto - budú mať dlhodobý negatívny dopad na kvalitu jeho života, · EIA mala povinne posúdiť aj vplyv na zdravie a pohodu obyvateľov dotknutého územia, no orgán tak neurobil a nevyhodnotil reálne dopady na chatárov, hoci Jánošíkovo je jediná chatová osada v Strečnianskom priesmyku a priamo v trase cyklotrasy. Sťažovateľ preto tvrdí, že bola porušená zásada environmentálnej spravodlivosti („community of concern“), · správny súd navyše mylne uviedol, že EIA nechráni žiadne základné práva - podľa sťažovateľa ide o nesprávny a neústavný výklad. EIA sa dotýka viacerých práv súčasne (životné prostredie, zdravie, vlastníctvo, súkromie) a orgány verejnej správy sú povinné ich
všetky rešpektovať a chrániť, nielen právo na priaznivé životné prostredie, · ESĽP uznáva, že hluk, emisie, zápach a iné zásahy môžu porušiť čl. 8 Dohovoru (súkromný a rodinný život) - nejde len o imisie podľa § 127 OZ (napr. Moreno Gómez; Oluić; Deés a i.), · EIA zákon (príloha č. 11, časť C/III) výslovne vyžaduje hodnotiť „narušenie pohody a kvality života obyvateľov“, teda aj dopad na čl. 8, · mnohé prvky práva na priaznivé životné prostredie sú chránené aj inými právami Dohovoru, vrátane ochrany majetku (čl. 1 Protokolu č. 1), · súd si nesprávne nezadefinoval obsah dotknutých práv a mylne odtrhol vplyvy na konkrétne dotknuté územie (a osoby) od pojmu „životné prostredie“, · podľa § 3 písm. a) EIA a § 2 zákona o ŽP sú vplyvy aj na zdravie, krajinu, pôdu, vodu, majetok atď.; právo na priaznivé ŽP je subjektívne právo s materiálnym obsahom, · Ústava (čl. 44) ukladá nielen nepoškodzovať, ale ani neohrozovať ŽP; judikatúra NS SR zdôrazňuje prísnu ochranu prírody, z toho plynie, že právo sťažovateľa na priaznivé ŽP môže
byť priamo právne dotknuté záverečným stanoviskom a priamo materiálne dotknuté výstavbou a prevádzkou cyklodiaľnice, · rozhodnutie správneho súdu trpí prepiatým formalizmom, čo vedie k „sofistikovanému zdôvodňovaniu zjavnej nespravodlivosti“ a porušeniu práva na súdnu ochranu, · zákon EIA mal rozšíriť účasť verejnosti; súd ho však vyložil tak, že práva tých, ktorých sa zámer najviac týka (chatári v Jánošíkove), fakticky odoprel, chatári sa o zámere reálne nedozvedeli, predpoklad ich pasivity je nepravdivý, · zúčastnené združenia skôr podporovali výstavbu cyklotrasy, nešlo o neutrálne ekologické dohľady, · priemerný človek v takomto území nemôže predvídať tak zásadnú výstavbu; pravidlo „vigilantibus iura“ má limity, · navrhovaný prístup (identifikácia dotknutých vlastníkov, doručovanie vrátane verejnej vyhlášky) je realizovateľný a neparalyzuje orgány, · v tejto veci (jedinečná poloha Jánošíkova, 26 zmienok v záverečnom stanovisku) je namieste poskytnúť materiálnu ochranu pred formalizmom a zrušiť rozhodnutie správneho súdu,
Neúčinné oznámenie a účastníctvo sťažovateľa · sťažovateľ trvá na tom, že je účastníkom podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku (SP) v spojení s Ústavou, Listinou, Dohovorom a EIA zákonom. · spor by nevznikol, keby žalovaný (a ŽSK) účinne informovali o začatí EIA konania; chatári v Jánošíkove sa o ňom nedozvedeli (rozpor s čl. 6 ods. 2 Aarhuského dohovoru, čl. 6 ods. 4 EIA smernice a § 3 ods. 6 SP). Ideálny vs. reálny priebeh · ideálne: riadne zverejnenie (§ 23, § 24 EIA), prihlásenie sťažovateľa ako dotknutej verejnosti (§ 24 ods. 2-4), doručovanie podľa SP/EIA, odvolanie a následná žaloba, · reálne: zverejnenie formálne prebehlo, no nebolo účinné, sťažovateľ sa nemohol prihlásiť, žalovaný porušil zásadu materiálnej pravdy, neidentifikoval priamo dotknutých účastníkov a nekonal s nimi v súčinnosti (§ 3 ods. 1-2 SP). Doručovanie a zverejňovanie · žalovaný mal najprv vymedziť účastníkov (vrátane sťažovateľa ako priamo dotknutého), až potom zvoliť spôsob doručenia, · ani prípadné doručovanie verejnou vyhláškou by nevylúčilo povinnosť účinného informovania, navyše chatári reálne vystupujú ako kolektív (petícia 1.5.2020), · súd sa nezaoberal doktrínou legitímnych očakávaní ani účinnosťou informovania o začatí EIA, · účinné oznámenie vyplýva z § 3 ods. 6 a § 26 ods. 2 SP, Aarhuského dohovoru (čl. 6 ods. 2) a EIA smernice (čl. 6 ods. 4, čl. 9); žalovaný mohol a mal informovať chatárov tak, aby sa reálne dozvedeli a mohli sa zapojiť/odvolať, · súd opomenul aj rozsudok SD EU C-280/18 (prepojenie čl. 6 a 9 EIA smernice a povinnosť dostatočného informovania). Legitímne očakávania · v chránenom území (NP Malá Fatra, NPR Krivé, NATURA 2000) bolo rozumne očakávateľné, že nevzniknú líniové stavby; SEA pre cyklotrasy neprebehla včas, · spoliehanie sa len na formálne zverejnenia (enviroportal, úradné tabule) je nedostačujúce pri zámeroch, ktoré sú pre územie nepravdepodobné, · orgány mali konať predvídateľne, chrániť prírodu (§ 2 ods. 1 ZoPaK) a informovať účinne, nie mechanicky. 18. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.
III. Právne posúdenie veci kasačným súdom
19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný súd“), s poukazom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 1 a § 449 ods. 1 SSP skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti uzneseniu, voči ktorému je prípustná, bola podaná včas, oprávnenou
osobou. Na základe nižšie uvedených skutočností dospel k záveru, že nie je dôvodná. 20. Predmetom konania pred správnym súdom bola žaloba, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému doručiť mu ako opomenutému účastníkovi konania Záverečné stanovisko č. j. OU-ZA-OSZP2-2019/004276-33/Gr zo dňa 18.12.2019 (ďalej len „záverečné stanovisko“). Z obsahu spisu vyplýva, že proces EIA pre dotknutý zámer prebiehal v rokoch 2015 - 2019, záverečné stanovisko bolo vydané dňa 18.12.2019, zverejnené bolo dňa 20.12.2019 a nadobudlo právoplatnosť dňa 27.1.2020. Sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k dotknutej nehnuteľnosti dňa 16.12.2021 a neprihlásil sa do procesu EIA podľa § 24 zákona č. 24/2006 Z. z. (ďalej len „zákon EIA“) ani nepodal odvolanie podľa § 24 ods. 4 zákona EIA. K sťažnostnému dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP (spravodlivý proces - nenariadenie pojednávania)
21. Sťažovateľ namietal, že správny súd nenariadil pojednávanie napriek jeho žiadosti. Videl v tom porušenie práva na spravodlivý proces. Kasačný súd konštatuje, že rozhodnutie o odmietnutí žaloby pre zjavný nedostatok procesnej legitimácie žalobcu je procesným rozhodnutím, ktoré môže správny súd prijať bez nariadenia pojednávania.
Predmetom posudzovania je tu totiž len procesné postavenie žalobcu. Opodstatnenosť vydávania sa žalobcu za opomenutého účastníka zisťuje správny súd preskúmavaním príslušného administratívneho spisu, prípadne z vyjadrenia žalovaného. Sťažovateľ neoznačil žiadnu relevantnú skutkovú otázku, ktorú by bolo treba dokazovaním na pojednávaní objasniť. Rozhodnutie bez pojednávania preto nenarušilo jeho právo na spravodlivý proces.
Postup správneho súdu, ktorý postupoval podľa § 179 ods. 7 SSP, teda po vyhodnotení, že nejde o opomenutého účastníka, vo veci konal a z dôvodu, že žaloba bola podaná neoprávnenou osobou, žalobu uznesením odmietol podľa § 98 písm. e) SSP bol správny a k porušeniu práva na spravodlivý proces nedošlo. K sťažnostnému dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP (nesprávne právne posúdenie) K námietke nesprávneho právneho posúdenia účastníctvo v konaní EIA a postavenia „dotknutej verejnosti“
22. Sťažovateľ tvrdí, že mu prislúchalo postavenie (neopomenuteľného) účastníka konania EIA podľa § 14 Správneho poriadku (ďalej len „SP“) v spojení so zákonom EIA a ústavnoprávnymi predpismi. Kasačný súd sa stotožňuje so záverom správneho súdu, že okruh účastníkov procesu EIA je otázkou hmotného práva a vyplýva primárne zo zákona EIA, ktorý diferencuje medzi „účastníkom konania“ a „dotknutou verejnosťou“. Postavenie účastníka v procese EIA zákon výslovne viaže na splnenie procesných úkonov podľa § 24 (prihlásenie sa/ účasť v konaní, odvolanie dotknutej verejnosti), pričom samotné všeobecné ustanovenie § 14 SP toto osobitné vymedzenie nenahrádza.
23. Sťažovateľ sa do procesu EIA neprihlásil a v relevantnom čase ani nebol vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti. Nemožno preto hovoriť o „opomenutom účastníkovi“ - orgán EIA nemal zákonnú povinnosť mu záverečné stanovisko individuálne doručovať.
Skutočnosť, že dotknutá verejnosť má právo byť informovaná a zúčastniť sa procesu, nezakladá jej členom bez ďalšieho účastnícke postavenie v zmysle § 14 SP. K povahe záverečného stanoviska 24. Kasačný súd akceptuje, že po novele účinnej od 1.1.2015 je záverečné stanovisko záväzným podkladom pre následné povoľovacie konania. Táto záväznosť však smeruje k orgánom verejnej moci, ktoré povoľujú navrhovanú činnosť. Záverečné stanovisko samo o sebe priamo neustanovuje, nemení ani neruší subjektívne práva jednotlivcov. Z tohto dôvodu nie je správny výklad, podľa ktorého by už samotné záverečné stanovisko zakladalo priamy zásah do práv sťažovateľa v takej miere, ktorá by ex lege generovala jeho účastníctvo v EIA podľa § 14 SP bez splnenia podmienok § 24 zákona EIA. K neaplikácii Aarhuského dohovoru, práva EÚ a judikatúry SDEU
25. Sťažovateľ poukazuje na Aarhuský dohovor (čl. 2, 3, 6) a smernice EÚ o posudzovaní vplyvov. Kasačný súd zdôrazňuje, že tieto predpisy garantujú široké možnosti účasti verejnosti a prístup k opravným prostriedkom, avšak ponechávajú členským štátom procesnú autonómiu pri detailnom nastavení mechanizmov, pokiaľ sú efektívne a nečinia výkon práv nemožným alebo nadmerne sťaženým. Zákon EIA poskytuje dotknutej verejnosti reálny procesný rámec (§ 23 a § 24), vrátane možnosti podať odvolanie (§ 24 ods. 4), a tým aj prístup k súdnej kontrole. Skutočnosť, že sťažovateľ tieto procesné možnosti nevyužil (a v čase kľúčových úkonov ani nebol vlastníkom), neznamená, že vnútroštátna úprava je neefektívna.
26. Argumentácia sťažovateľa rozsudkami SD EU (C-280/18; C-263/08) neobstojí. Z týchto rozhodnutí vyplýva požiadavka dostatočného a včasného informovania verejnosti a zachovania efektívnej súdnej ochrany, nie však povinnosť konštituovať účastnícke postavenie každému potenciálne dotknutému jednotlivcovi mimo zákonného rámca. Správny súd nepoprel informačné povinnosti orgánu EIA; naopak, konštatoval, že informovanie prebehlo zákonným spôsobom a včas (zverejnenie). Absencia individuálneho doručovania každému potenciálne dotknutému vlastníkovi neznamená neúčinnosť oznámenia, ak zákon takú povinnosť neustanovuje a všeobecné informačné kanály boli riadne využité. K ústavným námietkam a námietkam vo vzťahu k Dohovoru (čl. 44, 20, 19 Ústavy; čl. 8 Dohovoru) 27.
Kasačný súd nepopiera, že realizácia povoľovaných činností môže mať vplyvy relevantné aj z hľadiska vlastníckeho práva či práva na súkromný a rodinný život. Tieto práva však poskytujú ochranu pred neprimeranými zásahmi, neustanovujú však automaticky procesné postavenie účastníka v osobitných správnych konaniach nad rámec zákona. Zákon EIA chráni životné prostredie ako komplexnú hodnotu a popri tom vytvára participatívne procesy.
Nie je jeho účelom individualizovane riešiť užívacie pomery k jednotlivým nehnuteľnostiam. Tie sú predmetom posúdenia a ochrany najmä v následných povoľovacích konaniach (územné, stavebné, prípadne iné správne režimy), v ktorých zákon priznáva dotknutým vlastníkom osobitné procesné postavenie.
28. Odkazy sťažovateľa na judikatúru ESĽP (k hluku, emisiám a pod.) sú vo všeobecnej rovine správne, ale nevytvárajú automatický most k záveru o účastníctve v EIA. Posúdenie primeranosti zásahov do práv podľa čl. 8 Dohovoru spravidla nastupuje pri rozhodnutiach povoľujúcich konkrétne zásahy, nie pri vydaní podkladu, ktorý sám osebe priamo neupravuje právne postavenie jednotlivca. „K materiálnemu účastníctvu“, „funkčnému celku“ EIA - územné - stavebné
29. Téza sťažovateľa, že EIA, územné a stavebné konanie tvoria „jeden funkčný celok“ a že vlastníci susedných nehnuteľností musia byť účastníkmi už v EIA, nemá oporu v platnej právnej úprave. Naopak, zákon vedome rozlišuje medzi strategickým hodnotením vplyvov (SEA), zámerovým hodnotením (EIA) a povoľovacími konaniami, pričom pre každé štádium stanovuje osobitné pravidlá účasti a prístupu k opravným prostriedkom.
Skutočnosť, že záverečné stanovisko je záväzným podkladom, neznamená, že sa EIA „prelieva“ do režimu účastníctva podľa § 14 SP u každej osoby, ktorá tvrdí možný dopad do svojich práv. „K neúčinnému informovaniu“, „legitímnemu očakávaniu“ a „environmentálnej spravodlivosti“
30. Sťažovateľ nepreukázal, že by orgán EIA postupoval v rozpore so zákonom pri informovaní verejnosti o začatí procesu, resp. že by použité komunikační kanály informovania boli objektívne neprimerané povahe zámeru. Zákon EIA neukladá povinnosť orgánu individuálne identifikovať a kontaktovať všetkých potenciálne dotknutých vlastníkov rekreačných nehnuteľností v širokom území. Konzervatívne očakávania vyplývajúce z osobitných režimov ochrany prírody negarantujú, že v území nemôžu byť zvažované žiadne líniové stavby, už vôbec nezakladajú individuálne procesné postavenie v EIA mimo zákonných pravidiel. 31.
Námietka „environmentálnej spravodlivosti“ je v tejto veci formulovaná všeobecne a smeruje skôr k vecnej (meritórnej) správnosti hodnotenia vplyvov a následných rozhodnutí. Predmetom tohto konania však nie je preskúmanie zákonnosti záverečného stanoviska ani jeho vecná správnosť, ale výlučne otázka, či mal žalovaný povinnosť doručiť ho sťažovateľovi z titulu jeho účastníctva. Záporná odpoveď správneho súdu je vecne správna.
32. Správny súd pritom primerane poukázal na judikatúru Najvyššieho správneho súdu SR k procesnému postaveniu dotknutej verejnosti v EIA a na judikatúru Súdneho dvora EÚ k informovaniu verejnosti a prístupu k právnej ochrane. Kasačný súd nenašiel dôvod sa od týchto východísk odchýliť. Záver správneho súdu, že sťažovateľ nespĺňa zákonné podmienky účastníctva v EIA a nemohol byť „opomenutým účastníkom“, je v súlade s týmto právnym názorom. K tvrdenému „prepiatemu formalizmu“
33. Aplikácia jasného zákonného rámca účasti v EIA (§ 24 zákona EIA) a odlíšenie záväzného podkladu od rozhodnutí priamo zakladajúcich práva a povinnosti nie je prejavom prepiateho formalizmu. Ide o rešpektovanie zákonom zvoleného procesného modelu, ktorý zároveň ponecháva sťažovateľovi priestor uplatniť svoje subjektívne práva v následných povoľovacích konaniach, kde je kruh účastníkov determinovaný odlišne (najmä postavením vlastníka susednej nehnuteľnosti).
34. Keďže sťažovateľ nepreukázal, že by správny súd pochybil pri právnom posúdení veci alebo porušil jeho právo na spravodlivý proces, kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Správny súd správne odmietol žalobu ako podanú zjavne neoprávnenou osobou, keďže sťažovateľ nebol účastníkom konania EIA, a preto mu žalovaný nebol povinný doručovať záverečné stanovisko. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť zamietol podľa § 461 SSP ako nedôvodnú.
35. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia. Kasačný súd sťažovateľovi (žalobcovi) náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému, pretože síce bol v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané.
36. Toto uznesenie prijal senát kasačného súdu jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 29. októbra 2025