2Svk/13/2023

1. Spoločnosť MH Invest, s.r.o. (ďalej aj len „vyvlastniteľ“) podala dňa 20.07.2018 na Okresný úrad Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky návrh na obmedzenie vlastníckeho práva do jedného roka vo vlastníctve žalobcu ako vyvlastňovaného k pozemku parc. č. KN-C p. č. XXXX/X, evidovaného na LV č. XXXX, katastrálne územie B., ako diel č. 1 vo výmere 2.223 m2, podľa geometrického plánu č. 11/18 vyhotoveného spoločnosťou GEOMETRIA, s.r.o., autorizačne overený autorizovaným geodetom a kartografom A.. O. H. dňa 10.04.2018.

nádrže - stoka VA. 3. Okrem toho bolo určené, že pozemok možno užívať len na účel, na ktorý bolo obmedzené vlastnícke právo do jedného roka (§ 16 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní), t. j. na účel výstavby stavby v rozsahu stavebného objektu SO A511.1 Odvedenie dažďových vôd z retenčnej nádrže - stoka VA. 4.

5. Po skončení obmedzenia vlastníckeho práva uvedie vyvlastniteľ pozemok do pôvodného stavu a tak ho odovzdá vlastníkovi pozemku - žalobcovi. 6. Obmedzením vlastníckeho práva k časti pozemku KN-C p. č. XXXX/X, evidovanému na LV č. XXXX, k. ú. B., diel č. 1, nezanikajú vlastnícke práva k tomuto pozemku.

podiel. Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva do jedného roka k pozemku bola určená podľa § 4 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní znaleckým posudkom č. 51/2018, ktorý vyhotovila spoločnosť ÚEOS - Komercia, a.s. . Znalecký posudok bol vypracovaný podľa vyhlášky č. 492/ 2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku.

10. V odôvodnení žalovaný uviedol, že okresný úrad vykonal za účelom posúdenia existencie verejného záujmu náležité dokazovanie a rozhodnutie o vyvlastnení v časti týkajúcej sa existencie verejného záujmu presvedčivo odôvodnil, nakoľko je z neho zrejmé, prečo verejný záujem v danom prípade prevažuje nad súkromným záujmom vyvlastňovaného.

12. Ohľadom námietky rozšírenia vyvlastnenia žalovaný uviedol, že takúto námietku možno použiť len v prípade, ak vyvlastnením dochádza k prechodu vlastníckeho práva k časti pozemku a vyvlastňovaný by tak nemohol užívať zostávajúcu časť pozemku.

13. Námietku žalobcu, že účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k veci pred nestranným správnym orgánom sa javila ako účelová, nakoľko v spisovom materiáli okresného úradu sa nachádza zápisnica z ústneho pojednávania zo dňa 19.09.2018, v ktorej sú zachytené námietky účastníkov konania. V spisovom materiáli okresného úradu sa nachádzajú aj ďalšie písomnosti, ktoré svedčia o tom, že okresný úrad dal účastníkom konania dostatočný priestor uplatniť si svoje námietky a podávať pripomienky.

15. K vzneseným námietkam predpojatosti proti viacerým zamestnancom okresného úradu konajúcim v danej veci, keď mal pochybnosti a výhrady k ich prítomnosti, resp. neprítomnosti a nimi vykonávaným úkonom počas ústnych pojednávaní, žalovaný uviedol, že okresný úrad sa zákonným postupom zaoberal námietkou predpojatosti žalobcu vznesenou vo vyvlastňovacom konaní proti zamestnancovi okresného úradu A.. X. F., preto žalovaný nemohol súhlasiť s tvrdením žalobcu, že v predmetnom vyvlastňovacom konaní konali a rozhodovali predpojatí a vylúčení zamestnanci okresného úradu. Okresný úrad sa zaoberal námietkami predpojatosti vznesenými odvolateľom proti zamestnancom okresného úradu, rozhodol o nich a v odôvodnení rozhodnutia vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil nedôvodnosť námietky

Ako vyplývalo zo spisového materiálu okresného úradu, žalobca využil svoje právo a v konaní pred prvostupňovým orgánom na ústnom pojednávaní uplatnil námietky proti vyvlastneniu a do konania na okresnom úrade aj po ústnom pojednávaní doložil dokumenty, podľa jeho názoru dôležité pre rozhodnutie, v ktorých opakovane uviedol námietky, ktoré už v konaní boli ním uplatnené. Žalovaný konštatoval, že okresný úrad sa všetkými námietkami náležite zaoberal, vo výroku rozhodnutia o nich rozhodol a v odôvodnení rozhodnutia s odvolaním sa na príslušné ustanovenia právneho predpisu ich dostatočne vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. Skutočnosť, že žalobca nesúhlasí s tým, že okresný úrad niektoré námietky žalobcu zamietol ako nedôvodné a právne irelevantné, nebolo možné považovať za nedostatočné vysporiadanie sa s jeho námietkami. 17. Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že konaním a rozhodnutím okresného úradu bol žalobca ukrátený na svojich základných ľudských právach a slobodách.

vlastníckeho práva. Nešlo o žiadne nové skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci obmedzenia vlastníckeho práva, nakoľko žalobca nebol so svojou argumentáciou úspešný v konaní na okresnom úrade, snažil sa tieto námietky opätovne uplatniť v odvolacom konaní. Žalovaný konštatoval, že sa podrobne oboznámil s dôvodmi odvolania, ako aj s dokumentami predloženými žalobcom v odvolacom konaní, pričom vzhľadom na žalobcom opakujúce sa tvrdenia zohľadnil výlučne tie, ktoré boli rozhodujúce pre posúdenie splnenia zákonných podmienok vyvlastnenia v zmysle zákona o vyvlastnení. Mal za to, že okresný úrad v predmetnom vyvlastňovacom konaní pri hodnotení dôkazov, na základe ktorých skúmal splnenie podmienok vyvlastnenia vychádzal zo zákonného rámca daného zákonom o vyvlastňovaní a zákonom č. 175/1999 Z. z., ktoré presne vymedzujú zákonné podmienky pre vyvlastnenie, a ktoré zároveň predstavujú hranicu voľnej úvahy správneho orgánu.

následným vyhodnotením. 18. Žalovaný preskúmal vec v celom rozsahu, podrobne preskúmal formálnu aj vecnú stránku napadnutého rozhodnutia okresného úradu ako aj procesu, ktorý jeho vydaniu predchádzal a nakoľko nezistil nesúlad napadnutého rozhodnutia okresného úradu - jeho výrokovej alebo dôvodovej časti, so všeobecne záväznými predpismi, rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia.

20. Žalobca v žalobe označil ďalších účastníkov a to 1/ MH Invest, s.r.o., 2/ K. M. H.., 3/ E. M., 4/ H. M., 5/ E. K., v dôsledku čoho správny súd zaslal týmto účastníkom žalobu spolu s výzvou, aby sa k žalobe a jej prílohám vyjadrili s tým, že ak tak neurobia, správny súd môže konať ďalej. 21.

23. Podaním zo dňa 04. 09. 2020 sa účastníčka konania - E. K. výslovne vzdala svojho účastníctva v konaní. Žalovaný a aj ďalší účastník konania v 1/ rade sa vo svojich vyjadreniach k žalobe s jej žalobnými bodmi nestotožnili a navrhli žalobu zamietnuť.

25. Správny súd s poukazom na uplatnené žalobné body prioritne preskúmal, či žalobou napadnuté rozhodnutia vydali správne orgány, ktoré boli na to vecne príslušné a tiež tú skutočnosť, či správne orgány rozhodovali na základe účinného právneho predpisu.

Týmto zákonom v predmetnej veci (jedná sa o vyvlastňovacie konanie) je zákon č. 282/ 2015 Z. z., ktorý v § 7 ods. 1 určuje, že na konanie o vyvlastnení je príslušný okresný úrad v sídle kraja, v územnom obvode ktorého sa nachádza pozemok alebo stavba, o ktorej sa má konať, ak osobitný zákon neustanovuje inak. A v odseku 2 písmeno a) určuje, že Ministerstvo

27. V súvislosti s námietkou neúčinného právneho predpisu, správny súd ustálil, že podstatou sporu medzi účastníkmi je zákonnosť postupu orgánov rozhodujúcich o vyvlastnení v súvislosti s aplikáciou zák. č. 175/1999 Z. z. ako lex specialis na rozhodovanie vo veci náhrady za vyvlastňované pozemky, resp. na stanovenie rozsahu povinnosti aplikácie príslušných ustanovení stavebného zákona a zákona o vyvlastňovaní na rozhodovanie o náhrade za vyvlastnenie. 28.

29. Pokiaľ teda zákon č. 175/1999 Z. z. v § 4a ods. 1 odkazuje na podpornú aplikáciu všeobecného predpisu o vyvlastňovaní, má tým na mysli práve zákon č. 282/2015 Z. z. 30. Správny súd uviedol, že konanie o vyvlastnení bolo začaté na základe návrhu zo dňa 20. 07. 2018, preto niet pochýb o tom, že v predmetnej veci neboli splnené podmienky podľa § 19 zák. č. 282/2015 Z. z. na postup podľa stavebného zákona. Pokiaľ teda konkrétna otázka nie je upravená zákonom č. 175/1999 Z. z., správne orgány sú povinné postupovať v rámci právnej úpravy zák. č. 282/2015 Z. z., pričom v danom prípade tak učinili, preto námietku neúčinného právneho predpisu vyhodnotil ako nedôvodnú.

32. S uvedenou námietkou sa prvostupňový správny orgán vysporiadal s poukazom na § 4 ods. 1, 3, 4 zákona o vyvlastňovaní a odkázal žalobcu na súd. Následne žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že nevyhnutný rozsah je potrebné skúmať nielen z hľadiska rozsahu záberu nehnuteľnosti potrebnej na uskutočnenie účelu, na ktorý sa vyvlastňuje, ale aj z hľadiska intenzity zásahu. Žalovaný uviedol, že námietku rozšírenia vyvlastnenia možno použiť len v prípade, ak vyvlastnením dochádza k prechodu vlastníckeho práva k časti pozemku a vyvlastňovaný by tak nemohol užívať zostávajúcu časť pozemku. Vzhľadom na to, že v tomto konaní nešlo o prechod vlastníckeho práva, ale iba o dočasné obmedzenie vlastníckeho práva a celý pozemok ostáva naďalej vo vlastníctve žalobcu nebolo možné v konaní o vyvlastnení túto námietku uplatniť. Žalovaný podotkol, že rozsah vyvlastnenia musí byť primeraný účelu, na ktorý sa vyvlastňuje. Nemožno rozhodnúť o prechode vlastníckeho práva tam, kde stačí obmedzenie. Žalovaný preto aj túto námietku považoval za nedôvodnú.

Nemožno rozhodnúť o prechode vlastníckeho práva tam, kde stačí jeho obmedzenie. Správne orgány síce správne podotkli, že nemožno rozhodnúť o prechode vlastníckeho práva tam, kde stačí jeho obmedzenie, avšak v žiadnom rozsahu svoju správnu úvahu nezdôvodnili.

žalobcu. Podľa správneho súdu ako je aj zrejmé z citovaného zákonného ustanovenia, nie vždy obmedzenie vlastníckeho práva je priaznivejšie pre vyvlastňovaného ako jeho prechod, čo žalobca počas správneho, ako aj súdneho konania namietal, nakoľko poukazoval na nevyužiteľnosť vyvlastňovaného pozemku.

Nemožno preto súhlasiť so žalobcom, že verejný záujem by bol stanovený vopred vládou, čím by bolo neoprávnene zasiahnuté do kompetencie správneho orgánu. Stanovenému účelu zodpovedá aj určenie nevyhnutného rozsahu vyvlastnenia, a teda odvíja sa od rozlohy zamýšľaného strategického parku, a nie od využitia pozemkov inými súkromnoprávnymi subjektmi (napr. Jaguar Land Rover) na základe následne uzavretých zmlúv. Čo sa však týkalo rozsahu vyvlastnenia, resp. obmedzenia vlastníckeho práva, v predmetnom prípade nie je zrejmé, tak z prvostupňového rozhodnutia, ako ani z druhostupňového rozhodnutia, prečo správne orgány považovali obmedzenie vlastníckeho práva za postačujúce. Uvedené zdôvodnenie správny súd nenašiel ani v žiadosti vyvlastniteľa. Preto správny súd mal za to, že v danom prípade nebola vôbec zohľadnená jednak individuálna ochrana vlastníckeho práva ako takého, kedy vlastník predmetné rozšírenie vyvlastnenia sám navrhuje a zároveň na základe konkrétnych okolností daných v konkrétnom vyvlastňovacom konaní je potrebné zohľadniť, či zostatková hodnota, resp. účel užívania nehnuteľnosti pred a po vyvlastnení bude rovnaký.

35. Podľa správneho súdu preukázanie existencie verejného záujmu na vyvlastnení a zároveň odôvodnenie rozsahu vyvlastnenia je skutkovým predpokladom pre možnosť vyvlastnenia. Z toho vyplýva, že ak vyvlastňovací orgán rozhodol o obmedzení vlastníckeho práva a žalovaný jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil, bolo jeho povinnosťou uviesť v rozhodnutí úvahy ohľadom preukázania účelnosti obmedzenia vlastníckeho práva a to nielen zo strany vyvlastniteľa, ale aj zo strany vyvlastňovaného, t. j. zaoberať sa námietkami vyvlastňovaného ohľadom ďalšieho využitia vyvlastňovanej nehnuteľnosti, možnosti vrátenia do pôvodného stavu, a pod. Keďže vo vyvlastňovacom rozhodnutí aj v rozhodnutí žalovaného bolo preukázanie obmedzenia vlastníckeho práva stotožnené s verejným záujmom a účelom vyvlastnenia, de facto vydané rozhodnutia neobsahujú žiadnu úvahu k preukázaniu dôvodnosti obmedzenia vlastníckeho práva, ktorú by bolo možné podrobiť preskúmaniu, čo spôsobuje ich nepreskúmateľnosť. Absentuje v nich akákoľvek skutková argumentácia, z ktorej by bolo možné správnou úvahou vyvodiť, že vzhľadom na konkrétne okolnosti v danej veci je daný

37. Okrem toho správny súd dodal, že námietky, ktoré žalobca vzniesol na pojednávaní v predmetnej veci ako novoty, bolo potrebné považovať za námietky uplatnené jednoznačne po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie správnej žaloby, a preto sa s nimi správny súd nemohol zaoberať a posudzovať ich, ako ani na ne nemohol prihliadať podľa ust. § 62 ods. 1 v spojení s § 181 ods. 3 SSP.

38. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) a podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP ďalší účastník 1/ „sťažovateľ “), ktorý navrhol, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

zdôraznil, že žalobca v rámci správneho konania ani na ústnom pojednávaní dňa 19.9.2018 ani neskôr v konaní (aj keď platí koncentračná zásada) nikdy neuviedol argument, že nesúhlasí s obmedzením vlastníckeho práva na jeden rok, pretože toto obmedzenie je pre neho nepriaznivejšie ako prechod vlastníckeho práva k pozemku na vyvlastniteľa, na ústnom pojednávaní žalobca len žiadal rozšíriť vyvlastnenie v rozsahu výmery uvedenej v posudku, ktorý predložil do spisu, t. j. žiadal rozšíriť rozsah vyvlastnenia na celú výmeru parciel CKN č. XXXX/X (celá výmera parc. č. XXXX/X má výmeru 39.260 m2, pričom obmedzenie vlastníckeho práva sa týkalo len časti parcely o výmere 2.223 m2).

bližšie zdôvodňovať svoju správnu úvahu prečo považuje obmedzenie vlastníckeho práva za postačujúce, správny orgán teda zvolil pre žalobcu priaznivejšie riešenie vyvlastnenia, pričom v neposlednom rade vychádzal z návrhu, ktorý mu predložil vyvlastniteľ.

vada rozhodnutia uvedená v § 440 ods. 1 písm. f/ SSP sa považuje za vadu zmätočnosti, ak je rozhodnutie správneho súdu postihnuté niektorou z vád zmätočnosti, kasačný súd by mal takéto rozhodnutie zrušiť, postup súdu, ktorým súd neúmerne rozšíril podanú námietku účastníka správneho konania, nemožno považovať za iný ako svojvoľný. Odôvodnenie, ktoré sa opiera o takýto svojvoľný postup súdu nie je možné považovať za zákonné a takýto postup súdu je nepredvídateľný, pretože pre budúce konania zakladá neúmernú požiadavku pre konajúce správne orgány, ktoré sa budú musieť vysporadúvať aj námietkami, ktoré neboli priamo prednesené, či už do zápisnice alebo písomným podaním.

41. K procesným podmienkam správneho súdneho konania uviedol: nesprávnosť a nezákonnosť napadnutého rozsudku je podľa sťažovateľa daná tým, že správny súd v rozpore so zákonom a ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu vec nesprávne právne posúdil. V danom prípade totiž neboli splnené podmienky pre súdny prieskum napadnutých rozhodnutí dotknutých orgánov verejnej správy, a teda správny súd mal v súlade s § 99 písm. g) SSP konanie zastaviť z dôvodu, že odpadol dôvod na pokračovanie v konaní a nejde o prípady ustanovené v § 99 písm. c) a d) SSP, z obsahu správnej žaloby, ako i administratívneho spisu je zrejmé, že predmetom správnou žalobou napadnutého rozhodnutia prvostupňového stavebného orgánu, v odvolacom konaní potvrdeného aj rozhodnutím žalovaného orgánu, bolo rozhodnutie o obmedzení vlastníckeho práva žalobcu za účelom výstavby - stavby odvedenie dažďových vôd z retenčnej nádrže - stoka VA.

stratilo právne účinky, nakoľko teda účinky prvostupňového rozhodnutia pominuli dňa 8.7.2020 a súčasne neboli splnené prípady uvedené v § 99 písm. c) a d) SSP, týmto dňom ex lege odpadol v priebehu správneho súdneho konania dôvod súdneho prieskumu napadnutých rozhodnutí stavebných orgánov, a práve z dôvodu ďalšej neexistencie zákonom vyžadovaných procesných

práva účastníka (MH Invest, s.r.o.) na spravodlivý súdny proces, nárok žalobcu totiž vyplýva z dotknutia jeho práv a ak tieto práva dotknuté nie sú - nárok zaniká. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 791/2013, v ktorom je uvedené: „I keď pre konajúci súd v správnom súdnictve je rozhodujúci stav, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia správneho orgánu, najvyšší súd nemohol neprihliadnuť na skutočnosť, že v čase jeho rozhodnutia, už nárok sťažovateľa zanikol“, navyše, v danom prípade rozhodol správny súd odlišne od časti ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, v dôsledku čoho malo odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahovať aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu (§ 139 ods. 3 SSP). Keďže tak však správny súd svoj rozsudok neodôvodnil v súlade so zákonnými požiadavkami (§ 139 ods. 2 a týmto svojím nesprávnym procesným postupom zasiahol do práv účastníka MH Invest, s.r.o. do takej miery, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces,

o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov a ktorými sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo dňa 1.1.2023 k zmene a kompetencií na úseku územného plánovania, výstavby a vyvlastnenia, ktoré prešlo z Ministerstva dopravy a výstavby SR na nový ústredný orgán štátnej správy - na Úrad pre územné plánovanie a výstavbu SR.

orgánov, ktoré za základ zdôvodnenia svojho rozhodovania vzali iba poukázanie na § 2 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z. z. a výlučne len konštatovali, že nešlo o prechod vlastníckeho práva ale iba o dočasné obmedzenie vlastníckeho práva a celý pozemok zostal v jeho vlastníctve, čo všakv súlade so záverom správneho súdu nie je možné považovať za dostatočné odôvodnenie, ktoré sa týka obmedzenia vlastníckeho práva. Neobstojí preto sťažnostný dôvod sťažovateľa, že v procese vyvlastňovacieho konania nenamietal, že nie vždy obmedzenie vlastníckeho práva je priaznivejšie ako jeho prechod, keďže aj správny súd riadne ustálil, že tieto okolnosti tak počas správneho, ako aj súdneho konania žalobca namietal a to s ohľadom na poukazovanie na nevyužiteľnosť vyvlastňovaného pozemku, k námietke sťažovateľa, že správny súd nesprávnym - logickým postupom neprimerane rozšíril námietku žalobcu aj o námietku týkajúcu sa spôsobu vyvlastnenia podľa § 2 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní, keď poukázal na to, že predložený dokument (v tomto prípade znalecký

Zároveň napriek tomu, že trvám na tom, že je vyvlastňovacie konanie extrémne nezákonné, takýto návrh na obmedzenie - vyvlastnenie zmarí moje investície a zámery, či už tým, že sú v nesúlade s územným plánom a preto ak by tento návrh na vyvlastnenie bol zákonný, čo rozporujem, by som žiadal a teda žiadam, rozšíriť vyvlastnenie v rozsahu výmery uvedeného v mnou predloženého znaleckého posudku č. 153/2017, to znamená z celej výmery parciel, ktoré sa v znaleckom posudku nachádzajú a v minimálne v uvedenej cene ohodnotením, t. j. v cene minimálne 33700000 € plus príslušná DPH v zmysle zákona o stavebných pozemkoch. Upozorňuje na to, že sa jedná o kompletne stavebné pozemky v zmysle platného územného plánu Mesta Nitra.“, z tejto ním prednesenej námietky je evidentné, že jednoznačne žiadal rozšíriť vyvlastnenie vo vzťahu k celej výmere parciel, ktoré sa v predmetnom znaleckom posudku nachádzajú, a to za náhradu 33.700.000,-€. Určite teda nežiadal len obmedzenie vlastníctva, to by bolo v rozpore s rozumnou logikou, žiadať takú náhradu len za obmedzenie vlastníctva na obdobie jedného roka. Nikde vo svojom vyjadrení nehovorí nič o obmedzení vlastníctva, takže je

voči vyvlastňovaciemu rozhodnutiu. Je teda zrejmé že správny súd v kasačnou sťažnosťou napádanom rozsudku správne a logicky uchopil danú otázku a účelové argumenty kasačného sťažovateľa na tomto nič nemenia, s ohľadom na uvedené sa preto pridržiava názoru správneho súdu, že z týchto dôvodov je zjavné, že v napadnutých rozhodnutiach chýba správna úvaha a len samotný odkaz na § 2 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z. z. nemožno považovať za vysporiadanie sa s jeho námietkami počas vyvlastňovacieho konania, v rozsahu ktorý by zakladal možnosť preskúmania správnej úvahy správnych orgánov, čo znamená, že napadnuté rozhodnutia neobsahujú žiadnu úvahu k preukázaniu dôvodnosti obmedzenia vlastníckeho práva ktorú by bolo možné podrobiť preskúmaniu, čo spôsobuje ich nepreskúmateľnosť, v napadnutých rozhodnutiach, v súlade s konštatovaním správneho súdu, tak absentuje akákoľvek skutková argumentácia, z ktorej by bolo možné správnou úvahou vyvodiť, že vzhľadom na konkrétne okolnosti v danej veci je daný rozsah, v ktorom došlo k obmedzeniu

vplyv na nutnosť posúdenia porušenia práv a oprávnených záujmov subjektu, ktorého sa dané rozhodnutie týka, teda do ktorého právneho postavenia zasiahlo, v tejto súvislosti žalobca poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžk/20/2020, kde je konštatované nasledovné: Predmetom preskúmavacej činnosti správneho súdu bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcov voči rozhodnutiu, ktorým boli títo vylúčení z vyvlastňovacieho konania.

Skutočnosť či vyvlastňovacie konanie bolo alebo nebolo právoplatne skončené nemá v predmetnom prípade žiadnu právnu relevanciu na posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného. Taktiež poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžk/5/2020 zo dňa 24.032020 a jeho konštatovanie: že bolo skončené kolaudačné konanie, v tomto prípade je právne

zamietol a aby mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. 44. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa žalovaný uviedol, že sa stotožňuje s argumentáciou ďalšieho účastníka 1/ v kasačnej sťažnosti, že správny súd mal konanie uznesením zastaviť podľa § 99 písm. g) SSP, nakoľko odpadol dôvod na pokračovanie v konaní a nejde o prípady ustanovené v písmenách c) a d).

V danom prípade nastala právoplatnosť napadnutého rozhodnutia dňa 8.7.2019, právoplatnosť stavebného povolenia dňa 7.9.2020 a so stavebnými prácami sa začalo dňa 1.12.2020. Dočasné obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu tak skončilo najneskôr dňa 1.12.2021.

Pôjde napríklad o zánik rozhodnutia na základe ustanovenia zákona (ex lege) alebo uplynutím času, na ktorý bolo obmedzené pred vydaním rozhodnutia správneho súdu vo veci samej. Nakoľko podstatou napadnutého rozhodnutia bolo dočasné obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu, ktorého účinky však zanikli najneskôr dňa 1.12.2021, bolo povinnosťou správneho súdu konanie uznesením zastaviť. Nad rámec uvedeného sa stotožňuje aj s druhou námietkou v kasačnej sťažnosti ďalšieho účastníka 1/, v zmysle ktorej nie je povinnosťou správneho orgánu extenzívne vykladať podania účastníkov konania nad rámec splnenia povinnosti správneho orgánu posúdiť podanie účastníka konania podľa obsahu v zmysle § 19 ods. 2 Správneho poriadku.

takto kvalifikovať. Len zo skutočnosti, že žalobca predložil znalecký posudok na určenie všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti (nie na ohodnotenie nájmu) nie je možné automaticky predpokladať, že žalobca navrhol iný spôsob vyvlastnenia. Uvedené platí obzvlášť v situácii, keď žalobca argumentoval svojimi investičnými zámermi na danej nehnuteľnosti.

trov konania.

Správneho súdu v Nitre bolo zamerať sa na posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako aj postupu žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu. To znamená, že jeho úlohou v konaní bolo zaoberať sa všetkými námietkami sťažovateľa uvedenými v žalobe, zaoberať sa jeho procesným postavením ako účastníka konania, a to bez ohľadu na to, či konanie, v ktorom sa tento účastník domáhal byť účastníkom konania, bolo ukončené alebo sa v ňom pokračuje. Nebolo úlohou Krajského súdu v Nitre v jeho prieskumnom konaní skúmať či bolo alebo nebolo ukončené kolaudačné konanie, nakoľko táto skutočnosť nemá žiaden vplyv na posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a táto otázka ani nebola a ani nemôže byť predmetom jeho súdneho prieskumu.)

Podľa § 99 písm. g) SSP, správny súd konanie uznesením zastaví, ak odpadol dôvod na pokračovanie v konaní a nejde o prípady ustanovené v písmenách c) a d). 53. V prvom rade považoval kasačný súd za potrebné zdôrazniť, že s poukazom na § 135 ods. 1 SSP je na rozhodnutie správneho súdu rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. „Zásada viazanosti súdu právnym a skutkovým stavom, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správnych orgánov, je jednou zo základných zásad súdneho prieskumu v správnom súdnictve, ktorá vychádza z jeho funkcie a účelu. Správne súdnictvo nie je ďalšou inštanciou v správnom konaní, ale stojí mimo sústavu správnych orgánov. Preto je prieskum správneho rozhodnutia fixovaný do minulosti.“ (T. Blažek, J. Jirásek, P. Molek, P. Pospíšil, V. Sochorová, P. Šebek: Soudní řád správní - online komentář. 3. aktualizace.

Tento záver nie je v žiadnom rozpore so zásadou plnej jurisdikcie. Prípadné dokazovanie súdu má smerovať a upínať sa práve na skutkový či právny stav, ktorý tu existoval v dobe rozhodovania správnych orgánov. 55. Ústavný súd SR v náleze č. k. III. ÚS 274/2018 zo dňa 13.11.2018 uviedol právny názor týkajúci sa § 99 písm. g) SSP: „Zákon v § 99 písm. g) upravil zastavenie konania, ak odpadol dôvod na pokračovanie v konaní a nejde o prípady ustanovené v písmenách c) a d).

O takýto prípad pôjde najmä pri faktickej konzumácii týchto účinkov alebo uplynutí lehoty, na ktorú bolo rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy vydané, resp. pri inom následnom administratívnom postupe. . . O stratu účinkov rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy v dôsledku uplynutia lehoty pôjde vtedy, ak subjektívne práva vyplývajúce zo žalovaného rozhodnutia alebo opatrenia boli viazané len na určitý čas a jeho uplynutím zanikli bez toho, aby došlo k ich realizácii. Príkladom môže byť rozhodnutie vydané v zmysle § 82 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny.

Bratislava: C. H. Beck, 2018. s. 553). 56. V citovanom náleze ústavný súd uviedol, že sťažovateľ sa správnou žalobou doručenou krajskému súdu 5. novembra 2015 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) z 25. augusta 2015, ktorým zamietol rozklad sťažovateľa proti rozhodnutiu Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, odboru štátnej správy ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo“) zo 17. marca 2015, ktorým na základe žiadosti povolilo Poľovníckej spoločnosti Zelený les výnimku zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. b) a e) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“) usmrtiť/odstreliť jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Zimná, držať ho a prepravovať v termíne od 1. júna 2015 do 30. novembra 2015 posiedkou a postriežkou, alebo do 15. decembra 2015 len postriežkou na uvedených lokalitách, a zároveň stanovilo ďalšie podmienky rozhodnutia v zmysle § 82 ods. 12 zákona o ochrane prírody a krajiny.

. . totiž bola priamo týmto rozhodnutím časovo obmedzená a ani v konaní o rozklade nebola predĺžená doba, v rámci ktorej bolo možné odstrel medveďa hnedého v poľovnom revíri realizovať. Uplynutím tejto doby tak právoplatné rozhodnutie stráca svoju účinnosť, a preto ani nemôže vzniknúť situácia, kedy by takéto rozhodnutie mohlo zakladať, meniť alebo rušiť práva a povinnosti fyzických či právnických osôb.

Najvyšší súd napadnutým uznesením zo dňa 24. januára 2018 kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietol ako nedôvodnú. Podľa jeho názoru treba uznesenie krajského súdu považovať za správne, pretože „žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o povolení výnimky podľa § 40 ods. 2 a ods. 3, písm. b) a c) ZOPK, keďže v danom prípade, v priebehu súdneho konania napadnuté rozhodnutia stratili platnosť a žalobcova účasť v tomto štádiu konania nemohla spôsobiť ukrátenie jeho práv, t. j. realizácia jeho práv bola.

vzťahu k tomu, či je alebo by mohol byť ovplyvnený rozhodovacím procesom týkajúcim sa životného prostredia, čo však neurobil. Napriek uvedenému najvyšší súd považoval uznesenie krajského súdu o zastavení konania za správne a kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol, čím o nej rozhodol spôsobom, ktorý je arbitrárny, a tým ústavne nesúladný.

57. Vychádzajúc z vyššie citovaných právnych názorov ústavného súdu (vyjadrených v právnej vete: „Ak boli dané subjektívne práva uplatnené, nemožno ani v dôsledku uplynutia času bez ďalšieho zastaviť správne súdne konanie podľa § 99 písm. g) správneho súdneho poriadku a odmietnuť súdnu ochranu, pretože jej primárny obsah založený na možnosti zrušenia nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia sa tým dostáva do sekundárnej podoby, ktorej podstatou je vytvorenie základu pre náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov), ktoré sú plne aplikovateľné aj na teraz prejednávaný prípad, má kasačný súd za to, že správny súd v napadnutom rozsudku prihliadol na potrebu ochrany práv žalobcu a správne konanie správne nezastavil, ale preskúmal napadnuté rozhodnutie v intenciách podanej žaloby.

Automatické vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho prieskumu by mohlo pre osoby, ktorým bolo obmedzené vlastnícke právo vyvlastňovacím konaním predstavovať neadekvátnu výhodu spočívajúcu v nemožnosti preskúmania zákonnosti rozhodnutia o obmedzení vlastníckeho práva a postupu pri jeho

Rozhodovacia činnosť kasačného súdu v tejto otázke je po rozhodnutí Ústavného súdu SR (nález č. k. III. ÚS 274/ 2018 zo dňa 13.11.2018) konštantná a správny súd sa od nej neodklonil, naopak rozhodol v súlade s ňou. Preto námietku sťažovateľa, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre súdny prieskum napadnutých rozhodnutí dotknutých orgánov verejnej správy, a teda správny súd mal v súlade s § 99 písm. g) SSP konanie zastaviť z dôvodu, že odpadol dôvod na pokračovanie v konaní a nejde o prípady ustanovené v § 99 písm. c) a d) SSP, vyhodnotil kasačný súd za nedôvodnú.

61. Námietku sťažovateľa, že správny súd nesprávnym logickým postupom neprimerane rozšíril námietku žalobcu aj námietku týkajúcu sa spôsobu vyvlastnenia, pričom tento svoj záver podložil tým, že zo znaleckého posudku, ktorý predložil žalobca vyplývalo, že išlo určenie hodnoty nehnuteľnosti pri prechode vlastníctva, vyhodnotil za nedôvodnú.

63. Z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu vyplýva, že vyhodnotil uvedenú námietku ako námietku smerujúcu voči výške náhrady a žalobcu odkázal bez prerušenia konania na súd. 64. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že námietku rozšírenia vyvlastnenia možno použiť len v prípade, ak vyvlastnením dochádza k prechodu vlastníckeho práva k časti pozemku a vyvlastňovaný by tak nemohol užívať zostávajúcu časť pozemku.

65. Pokiaľ teda správny súd dospel k záveru, že správne orgány sa uvedenou námietkou nezaoberali preskúmateľným spôsobom a že v rozhodnutiach chýba úvaha správnych orgánov k vznesenej námietke, kasačný súd sa s uvedeným názorom správneho súdu plne stotožňuje.

Poukázal na to, že sa jedná o kompletné stavebné pozemky v zmysle platného územného plánu Mesta

68. Z ustanovenia § 2 ods. 3 vyvlastňovacieho zákona (jeho tretej vety) totiž vyplýva, že rozsah vyvlastnenia musí byť primeraný účelu, na ktorý sa vyvlastňuje. Nemožno rozhodnúť o prechode vlastníckeho práva tam, kde stačí jeho obmedzenie. Ak by obmedzenie vlastníckeho práva bolo pre vyvlastňovaného nepriaznivejšie ako jeho prechod, rozhodne sa o prechode vlastníckeho práva, ak to vyvlastňovaný uplatnil ako námietku najneskôr pri prerokovaní návrhu na ústnom pojednávaní, aj keď tento prechod nie je nevyhnutný na dosiahnutie účelu vyvlastnenia. 69.

70. Prvostupňovému správnemu orgánu je nutné vytknúť, že uvedenú námietku vyhodnotili ako námietku smerujúcu voči výške náhrady a odkázal žalobcu na súd a druhostupňovému správnemu orgánu je nutné vytknúť, že uvedenú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože je ju možné uplatniť len v konaní o vyvlastnení.

Rovnako tak možno vytknúť správnym orgánom, že sa nezaoberali tým, že žalobca na ústnom pojednávaní podal návrh na prechod vlastníckeho práva a následne v tomto smere nedoplnili dokazovanie a nevysporiadali sa ani s jeho návrhom na rozšírenie vyvlastnenia. Samotný poukaz na § 2 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z. z. a skutočnosť, že nešlo o prechod vlastníckeho práva, ale iba o dočasné obmedzenie vlastníckeho práva a celý pozemok zostal vo vlastníctve žalobcu, nebolo možné ani podľa kasačného súdu považovať za dostatočné odôvodnenie, týkajúce sa uplatnenej námietky žalobcu, ktorou brojil proti obmedzeniu jeho vlastníckeho práva.

72. Preto pokiaľ správny súd zrušil napadnuté rozhodnutia pre nedostatok správnej úvahy k včas uplatnenej námietke žalobcu, ktorou brojil proti obmedzeniu vlastníckeho práva a žiadal o prechod vlastníckeho práva, rozhodol vecne správne a námietky sťažovateľa vyhodnotil za

73. Kasačný súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že dlhodobo a ustálene judikuje (porovnaj napr. rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. R 29/1996), že rozhodnutie súdu, ktorým ako nepreskúmateľné zruší rozhodnutie správneho orgánu, ak rozhodnutie nie je náležite odôvodnené (§ 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.) je vecne správne. Pre porovnanie z rozhodnutia publikovaného v Zbierke pod č. R 33/2006, vyplýva, že rozhodnutie správneho orgánu je nepreskúmateľné a treba ho zrušiť aj vtedy, ak správny orgán svoje rozhodnutie neodôvodnil vôbec, hoci dôvody jeho rozhodnutia možno vyvodiť z obsahu administratívneho spisu. Skutočnosť, že rozhodnutie je zrozumiteľné pre orgán, ktorý ho vydal, nepostačuje, lebo rozhodnutie musí byť zrozumiteľné aj pre ostatných účastníkov konania, najmä ak sa ním účastníkovi ukladá konkrétna povinnosť. Ako podporné rozhodnutia, ktoré potvrdzujú ustálenosť judikatúry najvyššieho súdu v otázke nárokov na náležité odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu možno uviesť aj rozhodnutie publikované v Zbierke pod č. R 3/2014, podľa ktorého za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom nemožno považovať rozhodnutie, ktoré je zrozumiteľné iba pre správny orgán, ktorý ho vydal; najmä ak ide o rozhodnutie, ktoré samo osebe znamená prekážku výkonu vybraných činností, tiež rozhodnutie uverejnené v Zbierke pod č. R 60/2000 podľa ktorého, zákonné požiadavky na konanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb stanovené zákonom č. 71/ 1967 Zb. (prípadne iným procesným predpisom), nie sú naplnené tým, že správny orgán v rozhodnutí doslovne paragrafovaným znením alebo voľne uvedie ich znenie a ustálenými formuláciami deklaruje, že sa nimi pri rozhodovaní riadil. 74. Pre porovnanie kasačný súd poukazuje na obdobnú judikatúru Nejvyššího správního soudu ČR (napr. rozsudok zo dňa 22.01.2004, č. j. 4 Azs 55/2003-51), z ktorej vyplýva, že rozhodnutie správneho orgánu, v odôvodnení ktorého absentuje úvaha, ktorou bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov ktoré vykonal, ako aj správna úvaha, ktorú použil pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, rovnako tak aj chýbajúca argumentácia ako sa vyrovnal s námietkami žalobcu ako účastníka správneho konania, je v rozpore s § 47 ods. 3 Správneho poriadku a takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 75. Kasačný súd aj s poukazom na citovanú judikatúru dodáva, že pokiaľ absentuje v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu úvaha, z akého dôvodu vyvstalo rozhodnutie správneho orgánu o využití zákonnej možnosti rozhodnúť istým spôsobom (obmedzení vlastníckeho práva), i keď z pohľadu správneho orgánu priaznivejším pre účastníka konania (než prechod vlastníctva) ako navrhuje samotný účastník konania, nebolo pochybením správneho súdu, keď takéto rozhodnutie zrušil pre chýbajúce odôvodnenie „prečo“ (ako nevyhnutnej zákonnej náležitosti správneho aktu vyžadovanej ustanovením § 47 ods. 3 Správneho poriadku), ktorej nedostatok spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu. 76. S poukazom na uvedené, považoval kasačný súd námietky sťažovateľa za nedôvodné, a preto kasačnú sťažnosť ďalšieho účastníka 1/ zamietol.