2Svk/14/2024

1. Okresný úrad Košice, odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia (ďalej aj „správny orgán prvého stupňa“) rozhodnutím č. OU-KE-OSZP3-2019/043884 zo dňa 06.12.2019 vydal súhlas Mestskej časti Košice - Sídlisko KVP (ako žiadateľovi) na výrub 1 kusu stromu, druh borovica, s obvodom kmeňa 118 cm, meraného vo výške 130 cm nad zemou, rastúceho na parcele registra „C“ č. XXXX, katastrálne územie E., X. - Y. X., vo vlastníctve Mesta Košice. Súčasne podľa § 82 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov určil bližšie podmienky vykonania výrubu a podľa § 48 ods. 1 uložil: a) náhradnú výstavbu v rozsahu 2 ks vzrastlých stromov, konkrétne 2 ks stromov druh jaseň štíhly (Faxinus excelsior) na pozemku reg. „C“ parc. č. XXXX, katastrálne územie E. s obvodom kmeňov minimálne 14 a 16 cm a výškou minimálne 2 m od zeme do 31.12.2021, v bodoch b) až d) uložil splnenie ďalších podmienok. 2. Žalovaný rozhodnutím č. OU-KE-OOP3-2020/022792/HLU zo dňa 07.04.2020 zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 3. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že prvostupňový správny orgán nepochybil a v konaní postupoval v súlade so zákonom č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoOPaK“) a Správnym poriadkom. Zistenia správneho orgánu prvého stupňa boli dôsledne zdokumentované, dostatočne posúdené a preukázané. Správny orgán prvého stupňa v konaní postupoval v úzkej súčinnosti so všetkými účastníkmi konania. Prvostupňový správny orgán udelil súhlas na výrub drevín podľa § 47 ods. 3 ZoOPaK a vykonávacej vyhlášky, teda súhlas na výrub drevín bol udelený po posúdení ekologických a estetických funkcií drevín, vplyvov na zdravie človeka a po vyznačení drevín, určených na výrub. V súlade s § 48 ods. 1 ZoOPaK bola žiadateľovi uložená povinnosť adekvátnej náhradnej výsadby. 4. Žalovaný námietku, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa neobsahuje výpočet spoločenskej hodnoty drevín, podľa ktorej sa mala uplatniť náhradná výsadba drevín za vyrúbané dreviny vyhodnotil za neopodstatnenú, lebo žiadosť obsahovala všetky náležitosti podľa vykonávacej vyhlášky a podľa platných právnych predpisov. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje správnu úvahu, na základe ktorej dospel prvostupňový správny orgán k záveru, že ide o primeranú náhradnú výsadbu.

5. Správnou žalobou zo dňa 03.06.2020 doručenou Krajskému súdu v Košiciach ako správnemu súdu (ďalej aj „správny súd“) dňa 09.06.2020 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. 6. Žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, absenciu výpočtu spoločenskej hodnoty drevín, nezákonnosť a nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí.

O uvedenej ohliadke bola spísaná zápisnica. Správny orgán prvého stupňa oboznámil všetkých účastníkov konania, vrátane žalobcu, aby sa vyjadrili k podkladom na rozhodnutie. Vzhľadom na zistené skutočnosti, správny orgán prvého stupňa súhlas na výrub stromu vydal a žiadateľovi, uložil uskutočniť na svoje náklady náhradnú výsadbu v rozsahu 2 ks vzrastlých stromov, konkrétne 2 ks stromov druhu jaseň štíhly na pozemku žiadateľa v termíne do 31.12.2021.

Správny súd preto konštatoval, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa je správne a zákonné. 10. Správny súd uviedol, že neupiera žalobcovi (občianskemu združeniu, ktorého cieľom je chrániť životné prostredie) jeho aktivity súvisiace s ochranou a starostlivosťou o životné prostredie, avšak je nevyhnutné, aby tieto svoje aktivity uplatňoval žalobca efektívne, t. j. ak sa žalobca „skutočne úprimne, vážne a riadne“ snaží chrániť životné prostredie, a pritom len namieta procesný postup správnych orgánov a prejavuje nesúhlas s výškou spoločenskej hodnoty drevín resp. s postupom pri jej určení, nie je na mieste sa jeho námietkami zaoberať, pretože žalobca nejaví skutočný záujem o konkrétne konanie a jeho vstup do uvedeného administratívneho konania súd považuje za formalistický a bezúčelový.

11. Správny súd uviedol, že pri posudzovaní, či dochádza v konkrétnom prípade k zneužitiu práva, je dôležitý aj obsah, resp. kvalita námietok žalobcu v konaní. Podľa názoru súdu sú námietky žalobcu koncipované príliš všeobecne, žiadne konkrétne a hodnoverné návrhy na vykonanie dôkazov žalobca neuvádza. Správnemu súdu v podstate ani nie je zrejmé, čo je zmyslom námietok žalobcu.

13. Správny súd vyhodnotil postup žalobcu v predmetnej veci ako taký, ktorého účelom nie je reálna snaha dosiahnuť pre seba, resp. spoločnosť priaznivejší výsledok, ale ako taký, ktorým žalobca prejavuje bezúčelový nesúhlas s výsledkom konania a neprimerane zaťažuje povinné správne orgány, a teda výkonu práva bez vážnosti prejavenej vôle a bez racionálneho účelu, nie je možné priznať právnu ochranu.

V súvislosti s prijatým záverom správny súd dôvodil, že žalobca podal správnu žalobu bez vážnosti resp. dôležitosti žalobných bodov, ktorými by namietal konkrétne skutočnosti týkajúce sa samotného napadnutého rozhodnutia v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa, pokiaľ ide o dôvod ich vydania.

16. Správny súd dospel k záveru, že podaná správna žaloba má zjavne šikanózny charakter a žalobca sa ňou snaží poškodiť žalovaného. Z uvedených dôvodov správny súd aplikujúc § 28 SSP v spojení s § 98 ods. 1 písm. h/ SSP správnu žalobu odmietol.

III. Konanie na kasačnom súde

18. Kasačnú sťažnosť odôvodnil nasledovne: · hodnotenie činnosti žalobcu v bode 37 rozsudku („ Súd podotýka, že žalobca je v podobných konaniach, týkajúcich sa výrubu drevín aktívny celoslovensky. Len na správny súd podal viac ako 30 žalôb. Za dôležitú je tiež považovať tú skutočnosť, že okrem žalobcu, žiadna odborná organizácia či iné odborne spôsobilé osoby v oblasti životného prostredia zúčastňujúce sa predmetných administratívnych konaní, k výrubu uvedených drevín námietky nemajú.“) považuje za diskriminačné, · správny súd ignoroval charakteristiku žalobcu ako subjektu zaintervenovanej verejnosti a odkláňa sa od nej v bode 38 rozsudku („Súd vyhodnotil postup žalobcu v predmetnej veci ako taký, ktorého účelom nie je reálna snaha dosiahnuť pre seba, resp. spoločnosť priaznivejší výsledok, ale ako taký, ktorým žalobca prejavuje bezúčelový nesúhlas s výsledkom konania a neprimerane zaťažuje povinné správne orgány, a teda výkonu práva bez vážnosti prejavenej vôle a bez racionálneho účelu, nie je možné priznať právnu ochranu),“ nie je zrejmé na základe čoho správny súd takto rozhodol ani akými úvahami sa pritom riadil, preto nie je možné

Bolo preto relevantné, aby bola vyhodnotená spoločenská hodnota drevín, lebo vďaka nej sa dalo overiť a skontrolovať vyhodnotenie voľnou úvahou žalovaného v rozhodnutí, · požadovanie spoločenskej hodnoty nie je ani samoúčelné ani zjavne bezdôvodné. Spoločenská hodnota je ekonomickým nástrojom ochrany drevín a je potrebné ho využívať ako pri rozhodovaní podľa § 47 o tom, či výrub vôbec povolí, ale aj podľa § 48 o náhradnej výsadbe. Tým, že ignoroval ustanovenie § 31 zákona o ochrane prírody (definujúce ekonomické nástroje ochrany životného prostredia), správny súd nedodržal zásadu postupu a rozhodovania v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej

správneho súdu v napadnutom uznesení a navrhol ju zamietnuť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP.

20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

charaktere. 22. Kasačný súd poukazuje na to, že inštitút odmietnutia žaloby ustanovený v § 28 SSP musí byť aplikovaný ako výnimočný prostriedok ultima ratio a splnenie podmienok pre jeho aplikáciu musí byť vykladané reštriktívne a zároveň prísne individuálne tak, aby nebolo v neprípustnom rozsahu zasahované do práva na súdnu ochranu ustanoveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Správny súd preto musí aplikáciu tohto inštitútu starostlivo odôvodniť.

Odmietnutie, resp. obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré vyplýva z čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. (ďalej len „Ústava“) by však malo predstavovať výnimočnú až hraničnú možnosť odmietnuť poskytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej alebo právnickej osoby zo strany súdu, keď takýto postup bude závisieť výlučne od konkrétnych okolností prejednávanej veci. Pokiaľ správny súd takéto konanie žalobcu identifikuje, je jeho nevyhnutnou povinnosťou rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodniť spôsobom, ktorý nevzbudzuje dôvodné pochybnosti o ním prijatých záveroch v zmysle § 139 ods. 2 SSP.

Na odmietnutie správnej žaloby bez ďalšieho nepostačuje, že sťažovateľ vedie na dotknutom súde niekoľko desiatok súdnych sporov, ako sa snažil naznačiť vo svojom rozhodnutí správny súd i v tu prejednávanej veci. Na uvedené sťažovateľ dôvodne poukazoval vo svojej kasačnej sťažnosti. Kasačný súd má rovnako tak za to, že absencia záujmu na ochrane životného prostredia nemôže bez ďalšieho spočívať ani v tom, že sťažovateľ uplatňuje opakovane totožné námietky vo viacerých súdnych sporoch, čím zapríčiňuje to, že jeho podania majú tzv. šablónovitý

25. Je nepochybné, že ochrana realizácie žalobného práva zainteresovanej verejnosti, ktorou je aj sťažovateľ, sa v zmysle § 178 ods. 3 SSP poskytuje iba takému konaniu, ktorého účelom je skutočná ochrana životného prostredia. Ak však žalobca preukázateľne zohľadniac konkrétne okolnosti prípadu svojím konaním sleduje iný záujem, ako je ochrana životného prostredia, alebo ak predkladá také žalobné námietky, ktoré s predmetom konania v skutočnosti vôbec nesúvisia, a nie je možné z nich dovodiť zrejmý účel spočívajúci v ochrane životného prostredia v konkrétne prejednávanej veci, je možné dospieť k záveru, že žalobca uplatňuje výkon svojho žalobného práva zneužívajúcim spôsobom.

Preto sa kasačný súd nestotožňuje so záverom správneho súdu, že sťažovateľ uplatňoval výkon svojho žalobného práva zjavne zneužívajúcim spôsobom a napĺňal by tým znaky konania, ktoré kasačný súd uviedol vyššie.

28. Takúto námietku uplatnil žalobca už v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, pričom žalovaný k uvedenej námietke uviedol, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa neobsahuje výpočet spoločenskej hodnoty drevín, podľa ktorej sa mala uplatniť náhradná výsadba drevín za vyrúbané dreviny vyhodnotil za neopodstatnenú, lebo žiadosť obsahovala všetky náležitosti podľa vykonávacej vyhlášky a podľa platných právnych predpisov. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje správnu úvahu, na základe ktorej dospel prvostupňový správny orgán k záveru, že ide o primeranú náhradnú výsadbu.

30. Pozornosti kasačného súdu neušlo, že hoci správny súd žalobu odmietol, v bode 31 napadnutého rozhodnutia konštatuje, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa je správne a zákonné. Nie je preto zrejmé ako dospel k záveru o zákonnosti a správnosti rozhodnutia, keď žalobou napadnuté rozhodnutia nepreskúmaval.

32. S ohľadom na žalobcom uplatnené námietky by mal správny súd v ďalšom konaní zvážiť najmä posúdenie ustanovení § 48 ods. 1 v spojení s § 95 ods. 1 a ods. 3 písm. d) zákona č. 543/2002 Z. z., t. j. za akých špecifických okolností sa pri povolenom výrube uplatňuje určenie spoločenskej hodnoty vybraných druhov drevín v zmysle citovanej právnej úpravy. Kasačný súd záverom upriamuje pozornosť správneho súdu na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) sp. zn. 3Sžk/54/2019 z 12. februára 2020, v ktorom sa Najvyšší súd už vyjadril k náležitosti výpočtu spoločenskej hodnoty ako podkladu pri rozhodovaní o povolení výrubu drevín a ktoré môže byť v určitom smere relevantné pre správny súd pri rozhodovaní v ďalšom konaní.

vyriešiť, výkladom vnútroštátneho práva, ktorým kasačný súd vyhovel kasačnej sťažnosti sťažovateľa, odpadla. V prejednávanej veci tak posúdenie nastolených otázok sťažovateľom stratilo svoju relevanciu, čím kasačný súd dospel k záveru, že je splnená výnimka z povinnosti v zmysle čl. 267 ods. 3 ZF EÚ (pozri najmä rozsudok Súdneho dvora Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi zo 6. októbra 2021, C-561/19, bod 33 a 35).