2Svk/15/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci žalobcu (v kasačnom konaní sťažovateľ): B.. F. I., narodený XX. G. XXXX, s korešpondenčnou adresou D. XX, XXX XX D., právne zastúpeného: JUDr. Viera Straková, advokátka, so sídlom Námestie legionárov č. 5, 080 01 Prešov, IČO: 37941828, proti žalovanému: Centrum právnej pomoci, Kancelária Prešov, so sídlom Masarykova 10, 080 01 Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KaPO/3751/2021, ČRZ:6023/ 2021 z 25. januára 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp. zn. PO-6S/13/2021 z 13. marca 2024, ECLI:SK:SpSKE:2024:8021200139.6, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. (ďalej len „zákon o poskytovaní právnej pomoci“) nepriznal žalobcovi nárok na poskytnutie právnej pomoci v právnej veci dovolania proti uzneseniu o odmietnutí odvolania. 3. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že pre poskytnutie právnej pomoci je potrebné preukázať kumulatívne splnenie troch podmienok uvedených v zákone o poskytovaní právnej pomoci. Záver o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci založil na zistení, že v danom prípade ide o zrejmú bezúspešnosť sporu z dôvodu, že proti uzneseniu, proti ktorému žalobca mienil podať dovolanie, nie je dovolanie prípustné. Na základe uvedeného žalobca nesplnil jednu z troch kumulatívnych podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc. 4. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia predostrel úvahu podporenú zákonnými ustanoveniami vedúcu k prijatiu záveru o nesplnení podmienky na priznanie nároku na právnu pomoc. Podľa jeho názoru z uznesenia o odmietnutí odvolania vyplýva, že toto smerovalo proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. 7C/32/2019-60 zo dňa 23.03.2020 o zamietnutí sťažnosti z dôvodu, že proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Sťažnosti predchádzalo uznesenie vyššieho súdneho úradníka o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (ďalej len ako „zákon o súdnych poplatkoch“). Zdôraznil, že sťažnosť žalobcu smerovala proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, ktoré bolo vydané v prvej inštancii, pričom právna úprava výslovne vylučuje možnosť podania odvolania proti nemu. Žalobca bol teda podľa žalovaného oprávnený podať voči uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sťažnosť, avšak voči rozhodnutiu sudcu už odvolanie podať nemohol, keďže to zákon nepripúšťa. Na základe uvedeného uzavrel, že ani uznesenie o odmietnutí odvolania nie je rozhodnutím odvolacieho súdu, teda takým rozhodnutím, ktoré by zakladalo možnosť účinného podania dovolania. Konštatoval v tejto súvislosti, že žalobca svoju žiadosť o poskytnutie právnej pomoci zameral na podanie dovolania voči uzneseniu o odmietnutí odvolania, ktoré však nie je uznesením odvolacieho súdu podľa § 420 ani podľa § 421 CSP, a preto nebola splnená podmienka prípustnosti dovolania.

5. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo/ 14/2018 a uviedol, že toto jednoznačne objasňuje, z akých dôvodov nemožno zastaviť súdne konanie s nemožnosťou sa proti takému rozhodnutiu odvolať, nakoľko by nastala svojvôľa. Poukázal v tejto súvislosti na § 9 a § 10 zákona o súdnych poplatkoch.

7. Správny súd ako svoju primárnu úlohu v rámci súdneho prieskumu vymedzil posúdenie skutočnosti, či žalovaný pre potreby priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci žalobcovi správne vyhodnotil, že v danom prípade nebola splnená podmienka, že nejde o zrejme bezúspešný spor, teda či žalovaný korektným spôsobom aplikoval ustanovenie § 8 zákona o poskytovaní právnej pomoci na posudzovanú vec. Zo znenia dotknutého ustanovenia má správny súd za to, že zákon na tomto mieste umožňuje žalovanému právne posúdiť budúci úspech či neúspech žiadateľa v spore, v ktorom žiada o poskytnutie právnej pomoci, a tak do istej miery aj prejudikovať rozhodnutie súdu, avšak vždy len pre potreby rozhodovania o poskytnutí právnej pomoci.

dovolania. Správny súd tak nepovažoval za nezákonný postup žalovaného, ktorý pre vyhodnotenie zrejmej bezúspešnosti sporu v predmetnej veci zohľadňoval prípustnosť dovolania. 8. Pre objasnenie správnosti záverov žalovaného konštatoval, že konanie o súdnych poplatkoch je konaním jednoinštančným, vedie sa výlučne na súde prvej inštancie a rozhodnutie sudcu o sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o zastavení konania je rozhodnutím konečným. V tejto súvislosti správny súd odkázal na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo/14/2018 zo dňa 25.07.2018 (pozn. na ktoré poukázal i sám žalobca), cit: „Vychádzajúc z vyššie citovaných novelizovaných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch je od 1. júla 2017 konanie o súdnych poplatkoch vrátane vydania uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku jednoinštančné a vedie sa výlučne na súde prvej inštancie.“ a cit. „Odvolací súd preto konštatuje, že proti uzneseniu o zastavení (dovolacieho) konania pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, ktoré bolo vydané po 1. júli 2017, nie je prípustné

9. Dodal, že žalobca si označené rozhodnutie vykladá nesprávne. Správny súd vysvetľujúc podotkol, že Najvyšší súd SR v dotknutom rozsudku konštatoval, že postup, kedy súd zastaví konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku rozhodnutím, ktoré vydá priamo sudca alebo senát bez možnosti podania opravného prostriedku a nie vyšší súdny úradník, voči rozhodnutiu ktorého možno podať sťažnosť, nie je v súlade so zákonom, keďže sa tým strane sporu znemožní realizácia jej patriacich procesných práv. Z uznesenia o odmietnutí odvolania však vyplynulo, že v prípade žalobcu bol zachovaný postup predpokladaný zákonom, a preto uvedený rozsudok podľa správneho súdu nebol spôsobilý podporiť tvrdenia žalobcu v konaní pred správnym súdom.

11. Správny súd návrhom žalobcu vypočuť JUDr. C. G. a JUDr. Q. L. a vykonať dokazovanie v súvislosti so súdnym spisom sp. zn. 7C/32/2019 a „Lustráciu KS Prešov o počte žalôb, ktoré som podal voči CPP“ nevyhovel, a to z dôvodu, že nie je súdom skutkovým a v zásade preskúmava zákonnosť rozhodnutia vo vzťahu ku skutkovému stavu, ktorý existoval ku dňu rozhodnutia, a jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu. V danom prípade správny súd ani vzhľadom na charakter napadnutého rozhodnutia a konania predchádzajúceho jeho vydaniu nevidel relevantný dôvod na vypočutie označených osôb či vykonanie ďalších, žalobcom navrhnutých dôkazov.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko účastníkov

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom

15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“ alebo „najvyšší správny súd“) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), zohľadniac § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol týmto rozsudkom, ktorý po predchádzajúcom zverejnení termínu verejne vyhlásil dňa 25. júna 2025.

17. Pokiaľ ide o nepriznanie právnej pomoci z dôvodu zrejmej bezúspešnosti sporu, ako je tomu v posudzovanej veci, kasačný súd uznáva, že nie je úlohou správneho orgánu prejudikovať výsledok konania vo veciach podľa § 3 zákona o poskytovaní právnej pomoci z vecnej stránky. Za plne opodstatnené však treba považovať oprávnenie správneho orgánu, aby skúmal, či v konkrétnom prípade nejde u žiadateľa o zneužitie práva, alebo napr. či už zo skutkových tvrdení žiadateľa (bez potreby vykonávať dokazovanie) nie je nepochybné, že jeho návrhu nemožno vyhovieť, napr. z dôvodu zániku práva uplynutím času alebo ak je v dôkaznej

18. Pre nenaplnenie zákonných požiadaviek v zmysle § 6 zákona o poskytovaní právnej pomoci je potrebné, aby bezúspešnosť sporu žiadateľa o právnu pomoc bola jednoznačná a zrejmá z bežného právneho posúdenia veci. Pokiaľ ide o negatívnu podmienku zrejmej bezúspešnosti sporu, je nevyhnutné zdôrazniť, že ide o pojem výlučne pre účely konania o priznaní nároku na právnu pomoc, ktorý nemôže prejudikovať konanie vedené na súde.

19. Kasačný súd má za to, že žalovaný správne posúdil otázku zrejmej bezúspešnosti veci, vec správne právne posúdil, pričom v rámci správnej úvahy nevybočil z hľadísk ustanovených v § 6 a § 8 zákona o poskytovaní právnej pomoci. Pri posudzovaní dôvodnosti kasačnej sťažnosti najvyšší správny súd vychádzal z?vymedzenia právnej veci, v?rámci ktorej mala byť žiadaná právna pomoc poskytnutá, a ktorú svojou žiadosťou vymedzil sám žalobca. Tento v podanej správnej žalobe ani kasačnej sťažnosti osobitne nepredstavil nijakú zmysluplnú argumentáciu, či a prečo by jeho dovolanie malo byť prípustné, ktorou by vyvrátil záver žalovaného o naplnení podmienky zrejmej bezúspešnosti dotknutého sporu. Opakovaný poukaz na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo/14/2018 značí, že sťažovateľ neporozumel odôvodneniu správneho súdu objasňujúcemu neaplikovateľnosť tam vyslovených záverov na tu prejednávanú vec.

Pre spresnenie a doplnenie dodáva, že zohľadniac už vyššie predostreté teoretické východiská neobstojí ani argumentácia sťažovateľa o tom, že bezúspešnosť sporu založenú na neprípustnosti dovolania bol oprávnený konštatovať až dovolací súd. Bezúspešnosť bola v uvedenom prípade sprvu zrejmá a odvoditeľná z dikcie ustanovení § 420 a 421 vymedzujúcich okruh rozhodnutí odvolacieho súdu, voči ktorým je prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok. Kasačný súd v zhode so správnym súdom pripomína, že možnosť podania dovolania je prísne viazaná na okruh prípadov, kedy to zákon pripúšťa. Ak sťažovateľ mienil týmto opravným prostriedkom napadnúť uznesenie krajského súdu o odmietnutí odvolania ako (podľa jeho názoru) uznesenie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie končí, nepostupoval v intenciách Civilného sporového poriadku. V predmetnej veci za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí (aplikujúc aj závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo/14/2018), možno považovať uznesenie súdu prvej inštancie (Okresného súdu Prešov), ktorým sudca rozhodol o zamietnutí sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o zastavení

22. Pokiaľ ide o namietané nevykonanie žalobcom navrhovaných dôkazov zo strany správneho súdu, kasačný súd sa stotožňuje s vyhodnotením tohto návrhu ako nedôvodného a dodáva, že ich vykonanie by nijakým spôsobom nezvrátilo už raz danú a nespornú skutočnosť o neprípustnosti dovolania v právnej veci, v ktorej žalobca žiadal právne zastúpenie.

24. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd s poukazom na § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov kasačného konania nebol priznaný z dôvodu jeho neúspechu v kasačnom konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania vrátane kasačného zo zákona nevyplýva.

V Bratislave dňa 25. júna 2025