2Svk/17/2022
ECLI:SK:NSSSR:2023:6020200427.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- 74S/23/2020
- IČS
- 6020200427
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci žalobcu (v kasačnom konaní sťažovateľ): Združenie domových samospráv o. z. so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31820174, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor výstavby a bytovej politiky, za účasti: 1/ MBB a.s., so sídlom ČSA 26, 974 01 Banská Bystrica; 2/ Vladimír Rosenberger, bytom Hronské predmestie 911/30, Uhlisko; 3/ Milan Rosenberger, bytom Pod suchým vrchom 14155/5, 974 05 Radvaň; 4/ Igor Rosenberger, bytom Ďumbierska 3961/10, 974 11 Rudlová; 5/ SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, so sídlom Radničné námestie 8, 969 55 Banská Štiavnica; 6/ Congregatio Jesum Slovenská provincia, so sídlom Liptovská 1244/35, 821 09 Bratislava - Ružinov; 7/ Peter Takáč, bytom Hronské predmestie 890/10, Uhlisko; 8/ Katarína Takáčová, bytom Hronské predmestie 890/10, Uhlisko; 9/ LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Jovická 2, 048 01 Rožňava; 10/ Železnice Slovenskej republiky, Kováčska 3, 832 06 Bratislava; 11/ CREAT, s.r.o., so sídlom Na Bystričku 16, 036 01 Martin; 12/ Mesto Banská Bystrica, so sídlom Československej armády 26, 974 01 Banská Bystrica; o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-OVBP2-2020/024412-002 zo dňa 27.08.2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 74S/ 23/2020-84 z 20. októbra 2021, ECLI:SK:KSBB:2021:6020200427.4, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Mesto Banská Bystrica (ďalej len „prvostupňový správny orgán“ alebo „stavebný úrad“) rozhodnutím č. OVZ-SÚ70032/13851/2020-FUF z 08.06.2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 66 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebný zákon“) povolil stavbu „Prestavba západnej tribúny vrátane hlavného vstupu a prislúchajúceho zázemia Zimného štadióna v Banskej Bystrici“ (ďalej aj ako „stavba“). Túto v prvostupňovom rozhodnutí definoval ako štvorpodlažnú prístavbu k existujúcemu pôdorysu zimného štadióna na mieste pôvodnej jednopodlažnej prístavby, ktorá mala byť asanovaná. Stavebný úrad v rozhodnutí uviedol údaje o stavbe, určil záväzné podmienky uskutočnenia a užívania stavby a zamietol vznesené námietky sťažovateľa. 2. Žalovaný rozhodnutím č. OU-BB-OVBP2-2020/024412-002 z 27.08.2020 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie sťažovateľa zamietol, pričom sa stotožnil so všetkými skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového správneho orgánu. V súvislosti s obsahom a charakterom odvolacích námietok sťažovateľa zdôraznil, že z obsahu administratívneho spisu mal preukázané, že pred povoľovacím konaním stavebného úradu prebehlo zisťovacie konanie podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o EIA“), výsledkom ktorého bolo rozhodnutie o tom, že dotknutá stavba sa nebude posudzovať v zisťovacom konaní. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo odvolacím orgánom zamietnuté. Žalovaný z obsahu rozhodnutí zistil, že identické námietky sťažovateľa (potreba ochrany na úseku vôd, nutnosť realizácie sadových úprav, používania materiálov zo zhodnocovaných odpadov a používania zelených striech), už boli predmetom posudzovania v týchto konaniach, a preto v zmysle zásady „res iudicata“ skonštatoval, že už nie je možné o ďalšej ochrane týchto záujmov opakovane rozhodovať. V posudzovanej veci mal žalovaný preukázané, že výrok prvostupňového rozhodnutia obsahuje vymedzenie spôsobu rozhodnutia vo veci samej aj s uvedením právneho predpisu, na základe ktorého bolo rozhodnuté, záväzné podmienky uskutočnenia a užívania stavby a vyhodnotenie dôvodnosti námietok sťažovateľa. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu skonštatoval, že projektová dokumentácia a stanoviská dotknutých orgánov umožňujú vydanie stavebného povolenia podľa § 66 stavebného zákona, a preto nebol dôvod, aby sa od právneho názoru stavebného úradu odchyľoval. K námietke nedoručenia vybraných častí administratívneho spisu žalovaný uviedol, že sťažovateľovi bola daná možnosť oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia nahliadnutím do spisu. Pokiaľ toto svoje právo nevyužil, odvolací dôvod nebol opodstatnený. Žalovaný uzavrel, že stavebný úrad riadne zistil skutočný stav a skutkové závery správne právne posúdil a aj náležite odôvodnil.
II. Konanie pred správnym súdom
3. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal sťažovateľ v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej „správny súd“ alebo „krajský súd“) a navrhol jeho zrušenie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenie veci žalovanému na ďalšie
konanie. Tvrdil, že napadnutým rozhodnutím bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia. Namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť. Ďalej tvrdil, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi, resp. v nich nemá oporu a že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
4. Krajský súd správnu žalobu zamietol ako nedôvodnú. Skonštatoval, že sťažovateľ formuloval žalobné body bez toho, aby tieto konkretizoval, teda skutkovo a právne prepojil vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu. Zdôraznil, že všeobecne uplatnené námietky neumožňujú súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného, vychádzajúc okrem iného zo skutočnosti, že správny súd nie je ďalšou inštanciou v administratívnom konaní, ktorá by bola oprávnená preskúmať napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Pripomenul, že práve naopak, správny súd je výslovne viazaný dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v žalobe, pokiaľ sťažovateľ takéto dôvody v žalobe neuplatnil, nebolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. 5.
Sťažovateľ namietal, že správny orgán ho nepovažoval za účastníka konania, pričom mu takéto postavenie prislúcha (odkazujúc na § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok)). Takáto námietka podľa správneho súdu nemohla obstáť, pretože z obsahu administratívneho spisu (k prvostupňovému aj napadnutému rozhodnutiu) je nepochybné, že správne orgány konali so sťažovateľom v tejto preskúmavanej veci ako s účastníkom
konania. Uvedené nesporne potvrdzuje aj skutočnosť, že bolo rozhodnuté o jeho námietkach v prvostupňovom rozhodnutí a o jeho odvolaní napadnutým rozhodnutím. Ak sťažovateľ formuloval žalobné námietky poukazujúc na svoju činnosť, ktorú ohodnotil ako celospoločensky prospešnú, na svoju funkciu vonkajšej verejnej kontroly orgánov verejnej správy a na to, že administratívne orgány nedôsledne aplikujú právne predpisy na úseku účasti verejnosti a záujmom životného prostredia, tak tieto vyhodnotil krajský súd ako nedôvodné, keďže z ich obsahu nebolo možné vyvodiť námietku poukazujúcu na nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. 6.
Sťažovateľ rovnako namietol, že postup stavebného úradu v tejto veci bol priamo v rozpore s článkom 3 ods. 2 zákona č. 43/2006 Z. z. (Aarhuský dohovor), nakoľko správny orgán si nemôže diktovať, akým spôsobom umožní účastníkom konania realizovať ich procesné práva, obzvlášť ak tým obmedzí, sťaží alebo zmarí vecné naplnenie práv účastníka konania. Sťažovateľ však podľa správneho súdu neidentifikoval žiadne skutočnosti ani tvrdenia o tom, akým postupom či opomenutím akého povinného postupu malo dôjsť k porušeniu týchto práv, a preto túto námietku krajský súd vyhodnotil ako neopodstatnenú.
7. Správny súd uzavrel, že nie je oprávnený podľa obsahu administratívneho spisu konkretizovať za sťažovateľa všeobecne uplatnené námietky, pričom zároveň zdôraznil, že bolo úlohou sťažovateľa, aby žalobné dôvody skutkovo a právne vyargumentoval.
Keďže tak neučinil, správny súd nemohol len na základe všeobecne uplatnených námietok nezákonnosti dospieť k tomu, že napadnuté rozhodnutie nezákonnosťou naozaj aj trpí.
III. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko účastníkov
A/ 8. Žalobca (sťažovateľ) podal proti rozsudku v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, a to z dôvodu, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Navrhuje, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 9. Sťažovateľ v prvej polovici textu kasačnej sťažnosti objasňuje dôležitosť ochrany životného prostredia, ako aj dôležitosť svojej činnosti, ktorá napriek antikampani vlády
Slovenskej republiky k ochrane životného prostredia smeruje. Vyjadruje presvedčenie, že v dôsledku politickej antikampane orgány štátnej správy Slovenskej republiky nesprávne a v rozpore s eurokonformným výkladom aplikujú jednotlivé ustanovenia právnych predpisov týkajúcich sa ochrany životného prostredia. V napadnutom rozsudku krajského súdu možno podľa sťažovateľa nájsť dva protichodné výklady práva, kedy na jednej strane je eurokonformný výklad práva pri zachovaní ochrany práva na priaznivé životné prostredie a na strane druhej interpretácia práva, ktorá pod rôznymi zámienkami vytvorila stav obmedzujúci verejnosť na prístupe k informáciám a na participovaní na rozhodovaní v súvisiacich veciach. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva aj nesprávne právne posúdenie v súdenej veci. 10. Zo sťažovateľových všeobecných a nekonkrétnych vyjadrení obsiahnutých v kasačnej sťažnosti, často netýkajúcich sa veci samej, rozsudku správneho súdu ani rozhodnutia žalovaného, kasačný súd vyabstrahoval nasledovné kasačné námietky: i.) námietka rozporu s § 17 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí (ďalej len „zákon o životnom prostredí“), v zmysle ktorého je navrhovateľ činnosti povinný aplikovať zmierňujúce opatrenia, pričom tieto musia byť určité, keďže sú súčasťou výroku rozhodnutia. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia podľa sťažovateľa nespĺňa vyššie uvedenú charakteristiku; ii.) námietka nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti v súvislosti s tým, že správny súd ani správne orgány sa nevysporiadali s námietkami sťažovateľa obsiahnutými v predloženom stanovisku. Sťažovateľ mal pritom v tomto podrobne identifikovať možný dosah povolenia stavby na životné prostredie a požadoval doplnenie dokumentácie pre účely ochrany životného prostredia. Správny orgán bol podľa sťažovateľa povinný vysporiadať sa s každým argumentom, ktorý tento vo svojom stanovisku uviedol; iii.) námietka nesprávneho právneho posúdenia správneho súdu, ktorý uviedol, že sťažovateľ neidentifikoval subjektívne právo, ktoré bolo napadnutým rozhodnutím, resp. postupom správneho orgánu porušené, a to i napriek tomu, že sťažovateľ na viacerých miestach poukázal na čl. 3 ods. 2, čl. 4 ods. 1 a 2, čl. 6 a čl. 9 Aarhuského dohovoru, ako aj na ustanovenia § 13, § 17, § 19 a § 27 zákona o životnom prostredí; iv.) námietka, že celková úvaha správneho súdu je nesprávna v tom, že nereaguje na potrebu eurokonformného výkladu, obmedzuje verejnosť na prístupe k informáciám a na participovaní na rozhodovaní. Konanie správneho súdu sťažovateľ vyhodnotil ako šikanózne. B/ 11. Žalovaní ani ďalší účastníci konania sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
12. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods.1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), zohľadniac § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol týmto rozsudkom, ktorý po predchádzajúcom zverejnení termínu verejne vyhlásil dňa 30. novembra 2023. 13. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky primárne v medziach kasačnej sťažnosti ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
14. V prvej časti kasačnej sťažnosti sťažovateľ predostrel všeobecné tvrdenia o antikampani vlády Slovenskej republiky proti sťažovateľovi, v ktorej dôsledku dochádza k nesprávnej aplikácii právnych predpisov upravujúcich ochranu životného prostredia orgánmi štátnej správy Slovenskej republiky.
Keďže uvedené tvrdenia boli veľmi všeobecné a sťažovateľ ani nekonkretizoval, aké ustanovenia mali byť podľa neho nesprávne aplikované v prejednávanom prípade, nešpecifikoval ani aké právne posúdenie pokladá za nesprávne a v čom spočíva takáto nesprávnosť (§ 440 ods. 2 SSP), kasačný súd námietku údajnej negatívnej kampane proti sťažovateľovi vyhodnotil ako nezmyselnú a s rozsudkom krajského súdu nesúvisiacu.
15. Kasačný súd v súvislosti s obsahom sťažnostných námietok poukazuje na posúdenie správneho súdu, ktorý na viacerých miestach v odôvodnení rozsudku zdôraznil, že námietky sťažovateľa sú príliš všeobecné, dokonca neumožňujúce vykonať riadny prieskum rozhodnutí. Napríklad v bode 23. rozsudku správny súd konštatoval, že cit. „Správny súd nepredstavuje ďalšiu inštanciu v administratívnom konaní a konanie pred správnym súdom nie je pokračovaním administratívneho konania. Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, pričom je pre neho rozhodujúci stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Správny súd nemá oprávnenie za žalobcu dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia z obsahu administratívneho spisu vyhľadávať a ani v žalobe všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho spisu za žalobcu konkretizovať.
Rozsah a obsah súdneho prieskumu zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a predchádzajúceho postupu orgánov verejnej správy, ktorý jeho vydaniu predchádzal, je striktne daný žalobnými dôvodmi. Výnimku z tohto pravidla obsahuje znenie § 134 ods. 2 SSP.
Nedostatky uvedené v tomto ustanovení správny súd v preskúmavanom administratívnom konaní neriešil.“ Obdobne v bode 24. rozsudku správny súd uvádza, že cit. „Žalobca v žalobe namietal nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, ďalej že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo nemá v nich oporu a v konaní došlo zároveň aj k podstatnému porušenia ustanovení konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej bez toho, aby tieto námietky konkretizoval, teda skutkovo a právne prepojil vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu. Všeobecne uplatnené námietky neumožňujú súdny prieskum nezákonnosti. Správny súd nie je ďalšou inštanciou v administratívnom konaní, ktorá by bola oprávnená preskúmať napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Naopak, správny súd je výslovne viazaný dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v žalobe, pokiaľ žalobca takéto dôvody v žalobe neuplatnil, nebolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.“
16. Kasačný súd pristúpil k citácii odôvodnenia rozsudku správneho súdu, nakoľko sa s uvedeným v celom rozsahu stotožňuje a citované závery sú zároveň aplikovateľné aj na kasačnú sťažnosť, plnú všeobecných tvrdení o nesprávnej aplikácii zákonov orgánmi verejnej správy, avšak bez poukazu na konkrétne ustanovenia zákonov, ktoré mali byť porušené a akým konkrétnym postupom správneho orgánu. Námietky, ktoré sťažovateľ subsumoval pod dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, zároveň nie sú vymedzené v súlade s § 440 ods. 2 SSP a
poväčšine smerujú skôr ku skutočnostiam podstatným pre konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie podľa zákona o EIA, než pre konanie o vydaní stavebného povolenia. Obsah kasačnej sťažnosti, ktorý sa nápadne podobá na iné kasačné sťažnosti žalobcu v konaniach o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí vydaných podľa zákona o EIA (viď. napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Svk/5/2022 z 22. august 2022) tak dokonca vyvoláva dojem, že sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca nemajú jasno v tom, aké rozhodnutie je predmetom prieskumu v tomto konaní.
17. Napriek uvedenému vyššie kasačný súd v snahe poskytnúť sťažovateľovi čo najvyššiu mieru súdnej ochrany a zachovať jeho právo na spravodlivé súdne konanie, identifikoval niekoľko kasačných námietok, ku ktorým sa vyjadrí v nasledujúcom texte.
18. Prvú námietku uvedenú v bode 10. písm. i) tohto rozsudku kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Ustanovenie § 17 ods. 1 zákona o životnom prostredí stanovuje všeobecnú povinnosť každého predchádzať znečisťovaniu alebo poškodzovaniu životného prostredia. Týka sa tak najmä povinností stavebníka (v tomto konaní ďalšieho účastníka konania), nie správneho orgánu vydávajúceho stavebné povolenie. Kasačnému súdu nie je zrejmé, ako z uvedeného ustanovenia sťažovateľ vyvodil nedostatočnosť zdôvodnenia prvostupňového rozhodnutia a keďže sťažovateľ svoje posúdenie neoprel o nijaké ďalšie ustanovenia ani dôkladnejšie nevysvetlil, kasačný súd nemohol vzhliadnuť dôvodnosť takejto námietky.
Táto námietka zároveň nebola vymedzená v súlade s § 440 ods. 2 SSP. 19. Námietku nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozsudku krajského súdu v súvislosti s tým, ako sa správny súd a správny orgán vysporiadali s námietkami žalobcu, vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú. Konkrétne sťažovateľ uviedol, že správny orgán sa nedostatočne vysporiadal so skutkovým stavom, keď sťažovateľ podrobne v jednotlivých námietkach identifikoval možný dosah zmien na životné prostredie a požadoval doplnenie dokumentácie pre účely ochrany životného prostredia. Kasačnému súdu však nie je zrejmé, aké námietky sťažovateľa a doplnenie akej dokumentácie má sťažovateľ na mysli. Uvedené tvrdenia opäť smerujú skôr k namietaniu postupu správneho orgánu v rámci zisťovacieho konania vykonávaného podľa zákona o EIA, ktoré však nie je predmetom tohto konania a ku ktorému sa preto kasačný súd nebude vyjadrovať.
20. Kasačný súd k predmetnej námietke dodáva, že sťažovateľ ani v tomto prípade nešpecifikoval, aké ustanovenia stavebného zákona mali byť postupom prvostupňového orgánu, resp. žalovaného porušené. Sťažovateľ, napriek tomu, že poukazoval na nesprávne právne posúdenie podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, neuviedol právne posúdenie veci, ktoré považuje za nesprávne a neuviedol ani to, v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia správneho súdu, len stroho konštatoval, že, cit.: „správny súd sa však prílišne formalisticky postavil ku konaniu a vec zamietol bez akéhokoľvek posúdenia merita veci, pristúpil iba k všeobecnému zamietnutiu žaloby a jednotlivými bodmi sa nezaoberal.“
21. Námietku nesprávneho právneho posúdenia správneho súdu, ktorý uviedol, že žalobca nepoukázal na subjektívne právo žalobcu, ktoré bolo porušené (viď. bod 10. iii) tohto rozsudku), vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú. Sťažovateľ nepoukázal na nijaký bod rozsudku správneho súdu, kde by správny súd uvedené konštatoval a takýto záver v rozsudku správneho súdu (napriek snahe) nenašiel ani kasačný súd. Je pravdou, že správny súd na viacerých miestach označil námietky sťažovateľa za príliš všeobecné, ale nemožno ustáliť, že by správny súd zamietol správnu žalobu z dôvodu „že žalobca nepoukázal na žiadne subjektívne právo, ktoré bolo porušené“. Naopak, správny súd sa v bodoch 23. až 30. rozsudku vysporiadava so všetkými námietkami sťažovateľa, ktoré dokázal vyabstrahovať zo správnej žaloby, resp. vysvetľuje, prečo sa s inými jeho tvrdeniami zaoberať nemohol.
22. Po preštudovaní správnej žaloby, ktorá bola rovnako ako kasačná sťažnosť koncipovaná len ako citácia právnych predpisov, rozsudkov súdov bez vysvetlenia ich dopadu na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí, sťažovateľových názorov a formulácií, z ktorých nebolo zrejmé, aké konkrétne pochybenia má na mysli a aké majú tieto dopad na zákonnosť postupu či rozhodnutí správnych orgánov, nemožno správnemu súdu vyčítať, že pri niektorých námietkach konštatoval ich všeobecnosť a nemožnosť riadneho prieskumu.
23. Poslednou námietkou sťažovateľ namietal, že celková úvaha správneho súdu je nesprávna v tom, že nereaguje na potrebu eurokonformného výkladu. Kasačný súd aj túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Eurokonformný výklad sa spája s nepriamym účinkom smerníc. Nepriamy účinok smernice spočíva v práve účastníka žiadať, aby súd v konkrétnom prípade uplatnil tzv. eurokonformný výklad vnútroštátneho predpisu v súlade s príslušným ustanovením smernice a jeho účelom. Sťažovateľ však nepoukázal na nijaké ustanovenie smernice, alebo aspoň na ustanovenie stavebného zákona, ktoré bolo podľa jeho názoru vyložené v rozpore s právom únie a prečo. Tvrdenie, že celá úvaha správneho súdu postráda eurokonformný výklad, je príliš všeobecné, aby sa ním mohol súd zaoberať.
24. Záverom kasačný súd dopĺňa, že žaloba v celom konaní akoby opomína fakt, že predmetom prieskumu nie je rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní podľa zákona o EIA, ale stavebné povolenie vydané prvostupňovým orgánom a naň nadväzujúce rozhodnutie
žalovaného. Vyššie uvedené ma význam aj pre posúdenie sťažovateľovej požiadavky na iniciovanie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie, ktorú odôvodnil tým, že súčasná aplikačná prax v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie vo všetkých stupňoch povoľovacích konaní je nesúladná s platným slovenským právnym poriadkom aj právom Európskej únie. Sťažovateľ ďalej tiež uviedol, že túto žiadosť odôvodňuje na základe absencie eurokonformného výkladu a aplikácie práva v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa zákona o EIA, a to správnym orgánom v prvom aj druhom stupni a rovnako Krajským súdom, ktorý preskúmaval zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľovo odôvodnenie len utvrdzuje kasačný súd v presvedčení, že sťažovateľove námietky smerujú voči inému konaniu (pravdepodobne konaniu o posudzovaní vplyvov na životné prostredie podľa zákona o EIA) a nie stavebnému povoleniu, vydanému v stavebnom konaní podľa stavebného zákona, v ktorom k posudzovaniu vplyvov nedochádzalo. Kasačný súd nenachádza dôvod dopytovať sa Súdneho dvora
Európskej únie na aplikáciu zákonov v súvislosti s posudzovaním vplyvov na životné prostredie v konaní, ktorého predmetom prieskumu je stavebné povolenie a naň nadväzujúce rozhodnutia. 25. Sťažovateľ žiadal o predloženie prejudiciálnej otázky, či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány v súvislosti s rozhodovaním o podnetoch Sťažovateľa sú v súlade s právom
Európskej únie. Takto naformulovaná otázka je nespôsobilá vyvolania prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie. Podľa čl. 267 ZFEÚ má Súdny dvor Európskej únie právomoc vyjadrovať sa k otázkam týkajúcim sa výkladu zmlúv, platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, čo aj Súdny dvor Európskej únie opakovane vyslovil vo svojej rozhodovacej činnosti (napr. rozsudok z 21. júna 2017, C-621/ 15, W. a iní, ods. 39 a 40). Otázka navrhnutá žalobcom je príliš všeobecná, neopiera sa o nijakú konkrétnu aplikačnú prax ani o nijaké ustanovenie práva Európskej únie, na ktorého výklad by mal kasačný súd dopytovať a ktorého výklad by mal Súdny dvor Európskej únie poskytnúť.
26. Kasačný súd si je vedomý, že vzhľadom na skutočnosť, že proti jeho rozhodnutiam zákon nepripúšťa opravné prostriedky (okrem ústavnej sťažnosti), vzťahuje sa naň čl. 267 ods. 2 ZFEÚ, a teda je povinný sa na Súdny dvor Európskej únie obrátiť. V tu prerokúvanej veci však kasačný súd nedokázal identifikovať nijaké pochybnosti o výklade práva Európskej únie ani nijakú prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu právnych predpisov Európskej únie, od ktorej posúdenia by záviselo rozhodnutie kasačného súdu v prerokúvanom prípade.
27. Poukazujúc aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Consorzio Italian Management, Catania Multiservizi SpA zo 6. októbra 2021, C-561/19, v zmysle ktorého:
článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť súdnym prostriedkom nápravy podľa vnútroštátneho práva, je povinný predložiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, ktorá bola pred ním nastolená, pokiaľ nekonštatuje, že táto otázka nie je relevantná alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora, alebo že správny výklad práva Únie je taký jasný, že nie je priestor na žiadne dôvodné pochybnosti, a vzhľadom na už vyššie uvedené kasačný súd nevzhliadol dôvod na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Sťažovateľovu žiadosť kasačný súd neposúdil ani ako návrh na prerušenie konania, a preto o ňom ani nerozhodol samostatným výrokom. 28. Kasačný súd má za to, že krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal, vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľa a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a nepochybným záverom o zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Na základe uvedených zistení a úvah kasačný súd nepovažuje sťažnostné body kasačnej sťažnosti za opodstatnené a preto rozhodol podľa § 461 SSP o zamietnutí kasačnej sťažnosti. 29. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd s poukazom na § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov kasačného konania nebol priznaný z dôvodu jeho neúspechu v kasačnom konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania vrátane kasačného zo zákona nevyplýva. Ďalším účastníkom konania kasačný súd náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal, nakoľko im v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením ktorej by im trovy kasačného konania vznikli a nevzhliadol dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady trov konania. 30. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 30. novembra 2023