2Svk/23/2022

1. Žalobca dňa 16.10.2018 doručil žalovanému podanie označené ako „Návrh na začatie konania o spáchaní správneho deliktu“, ktorým sa domáhal uloženia sankcie Krajskému súdu v Košiciach za to, že neprihliadal na jeho podanie z dôvodu, že bolo vykonané bez zaručeného elektronického podpisu. Žalovaný prvostupňovým rozhodnutím č. 02593/2018/KÚ/OLP-015 zo dňa 08.08.2018 zastavil konanie vo veci podľa § 14 ods. 3 zákona č. 272/2016 Z. z. o dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o dôveryhodných službách) v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 272/2016 Z. z.) podľa § 30 ods.1 písm. h) zákona č. 71/1967 Zb. správny poriadok z dôvodu, že nebola naplnená skutková podstata správneho deliktu podľa § 14 ods. 3 zákona č. 272/2016 Z. z., čím odpadol dôvod konania začatého na podnet správneho orgánu. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že podanie žalobcu, formálne označené ako návrh, posúdil ako podnet na začatie konania a preto so žalobcom nekonal ako s účastníkom konania. 2. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu rozklad, v ktorom namietal jeho nesprávnosť a nezákonnosť. Podstata jeho námietok spočívala v tom, že s ním správny orgán v rozpore s ustanovením § 14 ods. 1 zákona č 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len SP alebo Správny poriadok) nekonal, hoci konať mal. 3. Žalovaný v nadväznosti na podaný rozklad listom č. 02593/2018/KÚ/OLP-021 zo dňa 21.09.2018 žalobcovi oznámil, že nie je účastníkom konania o správnom delikte. Poukázal na § 1, § 17 ods. 1 a § 14 ods. 3 zákona č. 272/2016 Z. z, § 14, § 18 a § 30 SP s tým, že konanie o uložení pokuty možno začať len z úradnej moci (ex offo), keďže ide o konanie, na ktorom je celospoločenský (verejný) záujem. Uzavrel, že takéto konanie o uložení sankcie sa nezačína na návrh oznamovateľa podozrenia, že bol spáchaný správny delikt. Z teórie správneho práva ako aj z rozhodovacej činnosti súdov vyplýva, že oznamovateľ nemôže v správnom konaní o uložení sankcie vystupovať ako účastník konania, keďže sa rozhoduje len o právach a povinnostiach účastníka konania (v tomto prípade by išlo o Krajský súd v Košiciach) a žiadnym spôsobom sa nedeklaruje, nekonštituuje, nemení ani neruší žiadne právo alebo povinnosť oznamovateľa. Zopakoval, že podanie žalobcu bolo vyhodnotené ako podnet vo veci, o čom bol žalobca informovaný listom č. 02593/2018/KÚ/OLP-016 zo dňa 26.06.2018. Poukázal na to, že okruh účastníkov konania o uložení pokuty za správny delikt taxatívnym spôsobom upravuje § 14 zákona č. 272/2016 Z. z. ako lex specialis, preto nie je možné na určenie okruhu účastníkov konania aplikovať všeobecný predpis o správnom konaní, teda ani právnu úpravu ustanovenú v § 14 SP. V súvislosti s podaným rozkladom ešte upriamil pozornosť na § 30 ods. 2 SP, v zmysle ktorého proti rozhodnutiu o zastavení konania podľa § 30 ods. 1 písm. h/ SP sa nemožno odvolať, resp. podať rozklad.

4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal preskúmania listu žalovaného č. 02593/2018/KÚ/ OLP-021 zo dňa 21.09.2018 ako opatrenia orgánu verejnej správy. Namietal jeho nezákonnosť z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Trval na tom, že s ním žalovaný mal konať v zmysle § 14 Správneho poriadku, keďže jeho podanie bolo návrhom na začatie konania a nie podnetom. Keďže on sa v tomto návrhu označil za účastníka konania, bolo povinnosťou správneho orgánu s ním v tomto procesnom postavení konať a to až do právoplatného rozhodnutia, že nie je účastníkom správneho konania. Podotkol, že žalovaný doposiaľ nerozhodol o tom, že nie je účastníkom konania. Žalovaný mu teda mal doručovať rozhodnutie orgánu verenej správy prvého stupňa ako aj podklady pre rozhodnutie, aby sa k nim mohol vyjadriť. Taktiež mal rozhodnúť o podanom rozklade rozhodnutím v zmysle § 46 SP. Rozporoval aj závery žalovaného, ktoré viedli k zastaveniu konania, s tým, že žalovaný bol povinný Krajskému súdu v Košiciach uložiť sankciu.

Z uvedeného výkladu je podľa jeho názoru možné odvodiť aj potrebu formálneho rozhodnutia v prípade oneskoreného odvolania. 6. Poukázal na to, že správny poriadok v § 18 ods. 1 upravuje začatie konania na základe podaného návrhu, v predmetnej veci konanie začalo na jeho návrh a preto bol oprávnený proti rozhodnutiu žalovaného č. 02593/2018/KÚ/OLP z 08.08.2018 podať rozklad, o ktorom mal žalovaný formálne rozhodnúť. Ak tak žalovaný neučinil došlo k porušeniu ustanovení § 59 a §

Správny súd rozsudkom č. k. 2S/172/2018-51 zo dňa 10. novembra 2021 správnu žalobu ako aj návrh žalobcu na prerušenie konania ako aj žalobu zamietol. Pokiaľ išlo o návrh žalobcu na podanie prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZFEU zameranej na výklad čl. 3 ods. 6, čl. 13 a čl. 33 nariadenia EÚ č. 910/2014, správny súd uzavrel, že žalobca nešpecifikoval znenie prejudiciálnej otázky, ani akú konkrétnu situáciu by mal Súdny dvor EÚ vysvetliť.

V nadväznosti na uvedené potom uzavrel, že konanie o správnom delikte podľa § 14 zákona č. 272/2016 Z. z. nie je návrhovým konaním, pretože to zákon č. 272/2016 Z. z. neupravuje. Za tejto situácie platí, že konanie o uložení sankcie podľa zákona č. 272/2016 Z. z. možno začať len ex offo, na základe podnetu správneho orgánu. Žalovaný uvedeným spôsobom postupoval a dodržal ustanovenia zákona č. 272/2016 Z. z. a Správneho poriadku. Správny súd vychádzal zo záveru, že okruh účastníkov konania upravuje osobitne § 14 zákona č. 272/2016 Z. z., v zmysle uvedeného je účastníkom konania orgán verejnej správy, ktorý odmietol prijať kvalifikovaný elektronický podpis alebo kvalifikovanú elektronickú pečať vo formáte, ktorý je v súlade s prílohou vykonávacieho aktu Komisie vydaného podľa čl. 27 ods. 5 a čl. 37 ods. 5 nariadenia (EÚ) č. 910/2014. Žalobca takýmto orgánom verejnej správy nie je. Prvostupňový správny orgán preto postupoval správne, keď vyhodnotil postavenie žalobcu ako podávateľa podnetu na začatie konania o uložení sankcie a nie ako účastníka konania.

Záverom zdôraznil, že žalobca napadnutým opatrením nemohol byť a ani nebol ukrátený na svojich subjektívnych právach, ktorých ochrany by sa mohol domáhať v konaní pred správnym orgánom a následne aj pred správnym súdom. Okruh účastníkov určuje správny orgán v zmysle zákona č. 272/2016 Z. z., preto aj keď sa žalobca označil za účastníka administratívneho konania, bez ďalšieho to ešte neznamená, že týmto účastníkom sa stáva a že správny orgán je povinný s ním konať. Správny poriadok ani zákon č. 272/2016 Z. z. neukladajú správnemu orgánu povinnosť právoplatne rozhodnúť o tom, že niektorý subjekt je alebo nie je účastníkom konania. Ide o otázku, ktorá sa prejudiciálne rieši pred rozhodnutím vo veci samej a premieta sa do okruhu účastníkov uvedených v rozhodnutí vo veci samej alebo v konečnom rozhodnutí procesného charakteru. Ak teda správne orgány oboch stupňov právoplatne nerozhodli o tom, že žalobca nie je účastníkom administratívneho konania, neporušili Správny poriadok ani zákon č. 272/2016 Z. z. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože

III. Kasačná sťažnosť

Európskeho súdu pre ľudské práva (Campbell a Fell proti Spojenému kráľovstvu, Sutter proti Švajčiarsku, Pretto a iní proti Taliansku, Axen proti Nemecku, Brezová proti Chorvátsku, Hakansson a Sturesson proti Švédsku, Schuler Zgraggen proti Švajčiarsku, Martinie proti Francúzsku), Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. I. ÚS 5/02, II. ÚS 8/97, II. ÚS 91/ 99, PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, II. ÚS 55/98, II. ÚS 76/97, II. ÚS 47/96, II. ÚS 332/2018) a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 5 Cdo 120/2009, 3 Cdo 179/ 2010, 3 Cdo 236/2010, 7 Cdo 38/2012, 5 Cdo 227/2013, 7 Cdo 192/2013, 3 Cdo 714/2015, 5 Cdo 14/2018). 16. Ďalej poukázal na to, že žalovaný neuviedol, či Krajský súd v Bratislave je kvalifikovaný poskytovateľ dôveryhodných služieb, ktorý je oprávnený poskytovať kvalifikovanú službu validácie kvalifikovaných elektronických podpisov, mal za to, že došlo k naplneniu pojmových znakov správneho deliktu podľa § 14 ods. 6 písm. s/, t/ zákona č. 272/2016 Z. z. Namietal tiež, že nebol upovedomený o neplatnosti elektronického podpisu Krajským súdom v Bratislave a ako poškodený správnym deliktom len on má k dispozícii dôkazy o nesplnení povinnosti subjektu poskytujúcemu dôveryhodné služby a len on môže tento subjekt usvedčiť zo spáchania správneho deliktu. V závere kasačnej sťažnosti žalobca navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prerušil konanie a obrátil sa na Súdny dvor Európskej únie s dvomi prejudiciálnymi otázkami cit.: - „Je v súlade s 3 ods. 6, čl. 13 a čl. 33 NARIADENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) č. 910/2014 z 23. júla 2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zrušení smernice 1999/93/ES ak vnútroštátny právny poriadok SR vylučuje z konania o uložení sankcie spoliehajúcu stranu ako účastníka konania z dôvodu porušenia povinnosti kvalifikovaného poskytovateľa dôveryhodných služieb vznikla škoda?“ - „Sú sankcie stanovené v zákone č. 272 z 20. septembra 2016 o dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o dôveryhodných službách) stanovené za porušenie povinnosti NARIADENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) č. 910/2014 z 23. júla 2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zrušení smernice 1999/93/ES účinné, primerané a odrádzajúce?“ 17. Žalovaný žiadal kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť, pričom sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v odôvodnení rozsudku správneho súdu.

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná.

Rozklad proti rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu o zastavení konania sp. zn. 02593/2018/KÚ/ OLP-015“. Z obsahu tohto listu vyplýva, že administratívne konanie začalo z úradnej moci a žalobca ako oznamovateľ nemal postavenie účastníka konania. Žalovaný vyslovil záver, že na účastníctvo v konaní o správnom delikte nebolo možné aplikovať § 14 správneho poriadku , keďže ust. § 14 zákona 272/2016 Z. z. obsahuje vlastnú úpravu tejto otázky.

Uvedený záver žalobca v podanej správnej žalobe nenapadol, z tohto dôvodu sa ním správny súd ani nezaoberal. 22. Ako bolo uvedené vyššie, žalobca tak v podanej správnej žalobe ako aj v podanej kasačnej sťažnosti namietal, že bol účastníkom administratívneho konania. Kľúčovým pre posúdenie dôvodnosti kasačnej sťažnosti tak bola otázka účastníctva v konaní o správnom delikte podľa zákona č. 272/2016 Z. z.

24. Vo vzťahu k vyslovenému záveru Najvyšší správny súd v prvom rade poukazuje na to, že konanie vo veci uloženia pokuty za správny delikt podľa § 14 ods. 3 zákona č. 272/ 2016 Z. z., ktorého sa dopustí orgán verejnej moci tým, že odmietne prijať kvalifikovaný elektronický podpis alebo kvalifikovanú elektronickú pečať vo formáte, ktorý je v súlade s prílohou vykonávacieho aktu Komisie vydaného podľa článku 27 ods. 5 a článku 37 ods. 5 nariadenia (EÚ) č. 910/2014, nie je konaním návrhovým, nakoľko takáto možnosť z predmetného ustanovenia a ani zákona č. 272/2016 Z. z. ako celku nevyplýva (porovnaj napríklad § 68 v spojení s § 72 písm. d/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov). Z uvedeného je potom zrejmé, že pokiaľ sa žalobca podaním nazvaným cit.: „Návrh na začatie konania o spáchaní správneho deliktu“ domáhal začatia konania podľa zákona č. 272/2016 Z. z., bolo nevyhnutné vychádzajúc z obsahu tohto podania posúdiť predmetný návrh žalobcu ako podnet oznamovateľa na začatie konania vo veci uloženia pokuty za možné spáchanie, respektíve podozrenie zo spáchania správneho deliktu.

25. V tomto smere kasačný súd podporne odkazuje na závery plynúce z uznesenia najvyššieho správneho súdu z 28. júna 2022, sp. zn. 10Asan/11/2021, ktorý v skutkovo a právne obdobnej veci a dokonca týkajúcej sa žalobcu uviedol, že cit.: „ (.

26. Predmetné uznesenie navyše žalobca napadol ústavnou sťažnosťou, ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo 14. decembra 2022, sp. zn. II. ÚS 579/2022 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom konkrétne uviedol cit.: „ (.

konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (II. ÚS 132/02). Z uvedeného výkladu a chápania čl. 46 ods. 1 ústavy pre ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tomto konaní pred ústavným súdom vyplýva, že na to, aby sa stal účastníkom konania vedeného pred krajským súdom a najvyšším správnym súdom, musel splniť predpoklady ustanovené zákonom.

Podstatou sťažovateľových námietok vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je jeho nesúhlas s právnym výkladom kasačného súdu, podľa ktorého je § 14 ods. 3 zákona č. 272/2016 Z. z. špeciálnou právnou úpravou v otázke účastníctva v

došlo k porušeniu zákona č. 272/2016 Z. z., resp. nariadenia č. 910/2014. Nekonalo sa a ani sa nerozhodovalo o práve alebo povinnosti sťažovateľa a akýmkoľvek rozhodnutím NBÚ by postavenie sťažovateľa nebolo iné ako pred jeho vydaním. Relevantnou skutočnosťou pred

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší správny súd, rovnako ako aj krajský súd k tejto námietke sťažovateľa podali v napadnutom uznesení adekvátnu odpoveď, ktorú podrobne a jednoznačne odôvodnili, pričom ústavný súd ju vyhodnotil ako ústavne udržateľnú. Zásadu lex specialis derogat legi generali (t. j. špeciálny zákon ruší generálny zákon) aplikoval najvyšší správny súd na základe zákonného zmocnenia (§ 17 zákona č. 272/2016 Z. z.) a svoje právne úvahy aj náležite

žalovaným. 28. K námietke žalobcu ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu vrátane namietaného neodôvodneného rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania, najvyšší správny súd uvádza, že aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, týkajúcej sa požiadaviek riadneho odôvodnenia rozsudku súdu (napríklad Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. októbra 2015, sp. zn. II. ÚS 675/2014-40, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 03. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03-14, prípadne sp. zn. IV. ÚS 112/05, alebo sp. zn. I. ÚS 117/ 05), súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.

Ak niektorá otázka nie je riešená ani v Civilnom sporovom poriadku, správny súd postupuje primerane podľa základných princípov konania tak, aby sa naplnil účel správneho súdnictva. Podľa § 137 ods. 2 SSP rozsudok správny súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o opravnom prostriedku. Podľa § 137 ods. 3 SSP rozsudok sa vyhlasuje ústne, ak prebehlo vo veci pojednávanie a pri vyhlasovaní je prítomný aspoň jeden účastník konania, osoba zúčastnená na konaní alebo verejnosť. Ak sú pri vyhlasovaní rozsudku prítomní iba sudcovia a zapisovateľ, rozsudok správny súd vyhlási vyvesením skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní; deň vyhlásenia sa poznamená na písomnom vyhotovení. Podľa § 137 ods. 4 SSP vo veciach, v ktorých správny súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením.

(porovnaj § 214 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku; § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku). Aj napriek nevyhoveniu žiadosti žalobcu o oznámenie času a miesta verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami, nepovažuje súd za dôvodnú námietku porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 440 ods. 1 písm. h) SSP tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto otázke kasačný súd odkazuje na závery, ktoré vyslovil už v rozsudku sp. zn. 5Sžik/3/2020 zo dňa 16.decembra 2021.

V posudzovanej veci najvyšší správny súd konštatuje, že sám nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnej otázky, respektíve prejudiciálnych otázok. Žalobcom predložené a formulované prejudiciálne otázky najvyšší správny súd vyhodnotil ako otázky, ktoré nemajú žiaden vzťah k podstate prejednávanej veci. Krajský súd v Bratislave nemožno považovať za kvalifikovaného poskytovateľa dôveryhodných služieb a nemá udelený samostatný kvalifikovaný štatút podľa nariadenia č. 910/2014, keď takýmto poskytovateľom je podľa článku 3 bodov 19 a 20 nariadenia č. 910/2014 iba fyzická alebo právnická osoba, nie orgán verejnej moci [cit.: „poskytovateľ dôveryhodných služieb“ je fyzická alebo právnická osoba poskytujúca jednu alebo viacero dôveryhodných služieb buď ako kvalifikovaný alebo nekvalifikovaný poskytovateľ dôveryhodných služieb; (bod 19) / „kvalifikovaný poskytovateľ dôveryhodných služieb“ je poskytovateľ dôveryhodných služieb, ktorý poskytuje jednu alebo viacero kvalifikovaných dôveryhodných služieb a ktorému orgán dohľadu udelil kvalifikovaný štatút; (bod 20)].

Z toho dôvodu nevzniká kasačnému súdu povinnosť položiť otázku podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (rozsudok vo veci Consorzio Italian Management e Catania Multiservizi a Catania Multiservizi zo 6. októbra 2021, C-561/19, bod 39 a tam citovaná judikatúra).

V predmetnej veci bolo kľúčovým zodpovedanie otázky, či žalobcu s ohľadom na okolnosti existujúce na jeho strane možno považovať za účastníka konania, alebo nie. Otázka týkajúca sa charakteru sankcií upravených zákonom č. 272/2016 Z. z. nebola vôbec predmetom tohto konania, a teda aj s ohľadom na vyššie naznačené východiská možno v poradí druhú otázku považovať za otázku nesúvisiacu s prejednávanou vecou. Za týchto okolností súd dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdny dvorom Európskej únie v režime článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

V. Záver

35. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, nespôsobilé spochybniť zákonnosť postupov a vecnú správnosť záverov napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 36. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že ju účastníkom nepriznal nakoľko žalobca bol procesne neúspešný a u procesne úspešného žalovaného nebola splnená zákonná podmienka (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a § 168 veta druhá SSP).

37. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 28. novembra 2024