2Svk/24/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci žalobcu: Marek Sarna firma Magnus, IČO: 40723844, miesto podnikania Nižná brána 2520/31, Kežmarok, proti žalovanému (sťažovateľ): Okresný úrad Prešov, odbor opravných prostriedkov, Námestie mieru 3, Prešov o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-PO-OOP3-2020/050113-02/LZ zo dňa 03.11.2020, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. PO-6S/89/2020 zo dňa 13. júna 2024, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

II. Konanie pred správnym súdom

7. Žalobca podal voči rozhodnutiu žalovaného všeobecnú správnu žalobu na Krajský súd v Prešove a navrhol, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 8. V žalobe uviedol nasledujúce žalobné body: - žalobca nebol vlastníkom vozidiel, ktoré uskutočňovali odvoz zeminy a odpadu, pričom iba zabezpečil ich zapožičanie pre spoločnosť SOVUS s.r.o., žalobca zároveň nebol držiteľom odpadu, a preto nemohol byť potrestaný za porušenie § 14 písm. e/ zákona o odpadoch; - na strane žalobcu nedošlo k naplneniu subjektívnej stránky príslušného správneho deliktu; - podľa informácií žalobcu malo dôjsť k skoršiemu postihnutiu obchodnej spoločnosti SOVUS s.r.o. za rovnaké porušenie zákona o odpadoch, čo vo veci vyvoláva prekážku už rozhodnutej veci. 9. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol: - k žalobnej námietke týkajúcej sa držby žalobcu k odpadu poukázal na obsah preskúmavaného rozhodnutia a to výpovede, ktoré sa týkali postavenia žalobcu ako subdodávateľa obchodnej spoločnosti SOVUS s.r.o.; - podľa žalovaného bola medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou SOVUS s.r.o. uzatvorená ústna dohoda ohľadom nakladania alebo likvidácie odpadu; - žalovaný uviedol, že taktiež pri fyzických osobách v postavení podnikateľov vzniká zodpovednosť za správne delikty bez ohľadu na zavinenie; - ak bola ako držiteľ odpadu už postihnutá obchodná spoločnosť SOVUS, s.r.o., nejedná sa o prekážku tej istej veci, keďže nie je vylúčené, aby bol odpad v držbe viacerých držiteľov odpadu, tak ako to bolo aj v tomto prípade. 10. Podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení výkon súdnictva v predmetnej veci prešiel od 1. júna 2023 z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“).

12. Správny súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa nie sú v súlade so zákonom, keďže vo veci došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej z dôvodu neprípustnosti vedenia konania o uložení pokuty začatého po uplynutí subjektívnej jednoročnej prekluzívnej lehoty podľa § 116 ods. 1 zákona o odpadoch. Preskúmavané rozhodnutie ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 4 SSP. V ďalšom konaní správnemu orgánu prvého stupňa uložil povinnosť postupovať v súlade s vysloveným záväzným právnym názorom správneho súdu týkajúcim sa začiatku plynutia subjektívnej jednoročnej prekluzívnej lehoty podľa § 116 ods. 1 zákona o odpadoch a následne na vec aplikovať základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, tak ako boli priblížené v odôvodnení rozsudku.

výpovede; - správny orgán prvého stupňa už od odovzdania spisového materiálu, ktoré sa uskutočnilo dňa 09.01.2019, nevykonával vo veci žiadne ďalšie procesné úkony, akékoľvek svoje skutkové zistenia vrátane podozrení týkajúcich sa žalobcu, ktoré pri svojej výpovedi dňa 17.09.2019 uviedla R.. X. N., mohol správny orgán prvého stupňa získať jedine do dátumu 09.01.2019; - začatie trestného stíhania vo veci obzvlášť za situácie, kedy nebolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za príslušné protiprávne konanie, nie je podľa správneho súdu takou právnou skutočnosťou, ktorá by zakladala spočívanie lehoty podľa § 116 zákona o odpadoch; - posledným dňom subjektívnej lehoty 1 roka na začatie konania o uložení pokuty za porušenie povinností špecifikovaných v odbornom vyjadrení zo dňa 09.01.2019 bol podľa § 116 ods. 1 zákona o odpadoch deň 09.01.2020; - keďže oznámenie o začatí konania o uložení pokuty bolo žalobcovi doručené dňa 17.08.2020, tak preskúmavané konanie o uložení pokuty bolo začaté po uplynutí subjektívnej jednoročnej lehoty podľa § 116 ods. 1 zákona o odpadoch;

Doručenie oznámenia o začatí konania o uložení pokuty má obdobné účinky ako vznesenie obvinenia za trestný čin, a teda iba takýmto procesným úkonom správneho orgánu prvého stupňa môže byť prerušené plynutie subjektívnej lehoty podľa § 116 ods. 1 zákona o odpadoch;

Keďže tak žalovaný neurobil, správny súd posúdil preskúmavané rozhodnutie ako nezákonné; - k žalobnému bodu o nesprávnom ustálení zavinenia žalobcu správny súd uviedol, že žalobca vychádzal z nesprávneho predpokladu o tom, že súčasťou skutkovej podstaty príslušného správneho deliktu je taktiež subjektívna stránka vo forme zavinenia. Nie je tomu tak, pričom k naplneniu administratívnej zodpovednosti v tomto prípade dochádza na základe objektívnych okolností, a to v príčinnej súvislosti s porušením príslušných ustanovení zákona o odpadoch.

Zákaz opakovaného potrestania je vyjadrený vo svetle právnej zásady ne bis in idem. Zakazuje sa teda opakované potrestanie toho istého subjektu sankciou majúcou povahu trestnej sankcie za rovnaký skutok. Z toho, čo žalobca uviedol v správnej žalobe ako aj v odvolaní zo dňa 25.09.2020 nevyplýva, že by žalobca namietal, že vo veci došlo k opakovanému potrestaniu jeho osoby. Žalobca iba poukazoval na to, že vo veci malo dôjsť skoršie k potrestaniu taktiež obchodnej spoločnosti SOVUS s.r.o. Obchodná spoločnosť SOVUS s.r.o. je subjektom odlišným od žalobcu. Preto tvrdenie o takomto potrestaní nevedie ani v hypotetickej rovine k možnosti porušenia zákazu dvojitého potrestania vo vzťahu k žalobcovi.

- k námietke, že žalobca nebol držiteľom odpadu uviedol, že na založenie zodpovednosti za porušenie § 14 ods. 1 písm. e) zákona o odpadoch sa vyžaduje, aby sa jednalo o osobu, ktorá je buď držiteľom odpadu alebo je v postavení obchodníka alebo sprostredkovateľa podľa § 14 ods. 4 zákona o odpadoch, ktorý nemusí mať odpad vo fyzickej držbe.

Za týchto okolností sa malo preskúmavané rozhodnutie obzvlášť dôsledne vysporiadať s právnou povahou obchodnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou SOVUS s.r.o. Uvedené bolo okrem iného potrebné zhodnotiť na základe podmienok dohodnutých ústnou zmluvou medzi obchodnou spoločnosťou SOVUS s.r.o. a žalobcom. V prípade, ak by žalobca dal príslušné motorové vozidlá, ktoré si predtým sám prenajal, do podnájmu obchodnej spoločnosti

III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie žalobcu

15. K námietke nesprávneho právneho posúdenia bližšie uviedol, že prvostupňovému správnemu orgánu bolo dňa 20.12.2018 anonymne oznámené, že v danej lokalite neoprávnene navážajú kopy výkopovej zeminy. Na základe tohto oznámenia prvostupňový správny orgán vykonal dňa 20.12.2018 obhliadku danej lokality, ktorou bolo zistené, že došlo k neoprávnenému nakladaniu s odpadom. Keďže v tomto prípade šlo o nezákonné uloženie odpadu, ktorého odstránenie presiahlo 266 € prvostupňový správny orgán mal za to, že došlo k trestnému činu a odstúpil vec na Okresné riaditeľstvo PZ Kežmarok na šetrenie.

06.03.2020. Sťažovateľ je toho názoru, že správny orgán sa o skutočnosti, že mohlo dôjsť ku spáchaniu správneho deliktu, dozvedel až dňa 24.03.2020 doručením vyšetrovacieho spisu. Oznámenie o začatí konania o uložení pokuty bolo žalobcovi doručené dňa 17.08.2020.

17. K výkladovému problému s okamihom dozvedenia sa zo strany správneho orgánu a naplnenie pojmu „dozvedenia sa“ sťažovateľ poukázal na závery rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/137/2019 zo dňa 10.11.2022, ako aj na závery rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/92/2016 zo dňa 01.12.2016, ktorý odkazuje na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/22/2016 zo dňa 13.12.2017: „Zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch predstavuje v tomto prípade lex generalis, teda zákon, ktorý sa vzťahuje na väčší počet rovnakých prípadov, pričom zákon č. 215/2004 Z. z. je v tomto prípade lex specialis, teda zákon vzťahujúci sa na užší okruh zvláštnych prípadov.

18. Sťažovateľ namietal proti záverom správneho súdu, že začatie trestného stíhania vo veci - obzvlášť za situácie, kedy nebolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za príslušné protiprávne konanie, nie je takou právnou skutočnosťou, ktorá by zakladala spočívanie lehoty podľa § 116 zákona o odpadoch. Podľa sťažovateľa vo vzťahu k spočívaniu lehoty by sa na tento prípad mala aplikovať analogie legis právna úprava uvedená v § 20 ods. 2 zákona o priestupkoch, podľa ktorej sa do prekluzívnej lehoty nezapočítava doba, počas ktorej sa pre ten istý skutok viedlo trestné stíhanie. Od vydania uznesenia ČVS: ORP-39/KK-KK-2019 zo dňa 03.04.2019 o začatí trestného stíhania mala spočívať lehota podľa § 116 zákona o odpadoch, a to minimálne do dňa 27.02.2020, kedy vyšetrovateľ OR PZ v Kežmarku uznesením ČVS: ORP-237/VYS-KK-2019 zo dňa 27.02.2020 podľa § 214 ods. 1, ods. 2 zákona Trestného poriadku postúpil predmetnú vec Okresnému úradu Kežmarok, odboru starostlivosti o životné prostredie, nakoľko v priebehu skráteného vyšetrovania bolo preukázané, že nejde o trestný

19. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne aby zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamieta a rozhodnutie žalovaného potvrdzuje. 20. Žalobca sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s rozsudkom správneho súdu.

21. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1 SSP, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22. mája 2025 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP). 22. Po preskúmaní veci kasačný súd dospel k záverom, ktoré deklaroval vo výroku svojho rozsudku. Bližšie tieto závery odôvodňuje v nasledovnom texte. 23. Kasačný súd po vyhodnotení dôvodov kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, z ktorých (nižšie uvedených) dôvodov sa s ním stotožňuje v celom rozsahu. 24. Kasačný súd považuje právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby kasačný súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi správneho súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a pre zdôraznenie jeho správnosti uvádza: 25. Pre právne posúdenie veci a postup správnych orgánov za majúcu významný vplyv považoval kasačný súd otázku posúdenia uplynutia lehôt podľa § 116 ods. 1 zákona o odpadoch. 26. Podľa § 116 ods. 1 zákona o odpadoch konanie o uložení pokuty právnickej osobe alebo fyzickej osobe - podnikateľovi možno začať do jedného roka odo dňa, keď sa orgán štátnej správy odpadového hospodárstva dozvedel o porušení povinnosti, najneskôr však do troch rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo. 27. V citovanom ustanovení sa ustanovujú obvyklé lehoty na ukladanie pokút, a to subjektívna lehota (ročná) a objektívna lehota (trojročná), v ktorej je možné začať konanie o uložení pokuty za protiprávne konanie. Nie je nutné, aby konanie v týchto lehotách bolo aj právoplatne ukončené, podstatné je, aby konanie bolo začaté. Rozhodujúce však je, aby obe tieto lehoty boli dodržané súčasne. Subjektívna lehota sa odvíja od okamihu, kedy sa príslušný orgán štátnej správy odpadového hospodárstva dozvedel o porušení povinnosti. 28. Subjektívna (ročná) lehota začína plynúť dňom, keď sa správny orgán „dozvedel o porušení povinnosti“. Ide o tzv. „subjektívny moment vedomosti správneho orgánu“, teda okamih, keď má správny orgán dostatočné poznatky o tom, že došlo k porušeniu zákonnej povinnosti. Rozhodujúcim nie je vedomosť o páchateľovi, ale vedomosť o protiprávnom konaní ako takom. Táto lehota nepripúšťa prerušenie, spočívanie ani predĺženie, ak zákon výslovne nestanovuje inak (čo v tomto prípade nestanovuje).

30. Po uplynutí tejto lehoty nie je možné viesť konanie ani v prípade, že by subjektívna lehota ešte neuplynula. 31. Pojem „dozvedel sa o porušení povinnosti“ treba vykladať v prospech adresátov sankcie - teda reštriktívne, a nie extenzívne. 32.

34. Z uvedeného vyplýva, že správne orgány musia aktívne a promptne konať po tom, ako získajú informáciu o porušení zákona, aby nepremeškali subjektívnu jednoročnú lehotu. 35. Orgány verejnej správy musia preto evidovať a dokumentovať dátumy, kedy získali informácie o protiprávnom stave, aby bolo možné kontrolovať dodržanie zákonných lehôt.

Zákonom určená lehota je tiež prostriedkom ochrany účastníka správneho konania proti postupu orgánu verejnej moci. Ide o ustanovenie slúžiace predovšetkým k ochrane záujmov účastníkov, ktorým sa im dáva právna istota ohľadom lehoty, v ktorej musí byť vec vybavená (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Asan/1/2016 zo dňa 24.10.2019).

K začiatku subjektívnej lehoty pri správnych deliktoch vo veci sp. zn. 5Sžo/30/2014 z 19.11.2015, týkajúcej sa správneho deliktu podľa zákona č. 127/2006 Z. z. o perzistentných organických látkach NS SR konštatoval, že „.

40. Podobne aj vo veci sp. zn. 4Sžf/11/2010 z 18.11.2010, týkajúcej sa jednoročnej subjektívnej lehoty podľa § 123 ods. 4 zákona č. 523/2003 Z. z. o verejnom obstarávaní, Najvyšší súd SR uvádza, že: „Predmetné ustanovenie nehovorí o tom, že by malo ísť o porušenie zákona vo vzťahu k určitému subjektu, ale len o zistenie porušenia zákona ako takého.“ 41.

V rozsudku sp. zn. 1Stk/3/2021 z 30.03.2023, týkajúcom sa porušenia zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch Najvyšší správny súd SR uvádza: „Zmyslom jednoročnej prekluzívnej subjektívnej lehoty je taktiež prinútiť orgán verejnej správy k aktívnej činnosti - vrátane zisťovania preukazovania zodpovednosti za porušenie zákona bezprostredne od okamžiku, keď sa dozvie o skutkových okolnostiach v takom rozsahu, ktorý umožní predbežné právne zhodnotenie, že došlo k porušeniu zákona ako takého.“

Podľa ustálenej judikatúry (uvedenej vyššie) subjektívna lehota teda začína plynúť okamihom, keď správny orgán disponuje dostatočnou vedomosťou o protiprávnom konaní, nie až identifikáciou delikventa. Lehota je hmotnoprávna, a jej uplynutie vylučuje možnosť, aby správny orgán inicioval právne konanie voči subjektu. Subjektívna lehota teda nie je viazaná na okamih, kedy sa konkrétny delikvent identifikuje, ale skôr na okamih, kedy správny orgán získa informácie, ktoré sú nevyhnutné na začatie konania. To znamená, že jej plynutie je viazané na okamih, kedy správny orgán nadobudne vedomosť o protiprávnom konaní, a nie na moment, kedy sa zistí páchateľ alebo porušovateľ predpisov.

47. K neprípustnosti extenzívneho výkladu v neprospech delikventov kasačný súd uvádza, že rozšírenie výkladu zákona o požiadavku vedomosti o konkrétnom páchateľovi by bolo v rozpore so zásadou zákazu výkladu zákona v neprospech osôb, voči ktorým sa vedie správne sankčné konanie. Takýto extenzívny výklad by narušil právnu istotu a mohol by viesť k retroaktívnemu alebo nepredvídateľnému ukladaniu sankcií. Správny súd preto správne odmietol výklad predkladaný žalovaným ako protiústavný a v rozpore so zásadou zákonnosti v správnom trestaní. 48.

Spočívanie lehoty ako namieta sťažovateľ nie je prípustné v tomto prípade. Zákon o odpadoch neobsahuje ustanovenie, ktoré by umožňovalo pozastavenie alebo prerušenie subjektívnej lehoty z dôvodu postúpenia veci orgánom činným v trestnom konaní.

51. Správne trestanie je svojou povahou represívne, a preto sa v ňom nepripúšťa použitie analógie v neprospech obvineného subjektu. 52. V predmetnom trestnom konaní nebolo vznesené obvinenie voči žalobcovi, preto nemožno hovoriť o formálnom a individuálnom obvinení, ktoré by mohlo spôsobiť pozastavenie lehoty podľa analogického výkladu. 53. Postup správneho súdu rešpektuje princíp proporcionality. Porovnaním so systematikou Trestného zákona (napr. § 87) správny súd správne zohľadnil primeranosť trvania lehoty na uloženie sankcie a potrebu určenia časového rámca, počas ktorého môže byť jednotlivec postihovaný za správny delikt.

Toto oneskorenie spôsobuje nezákonnosť celého správneho konania, keďže ide o lehotu prekluzívnu a jej márne uplynutie znemožňuje zákonné uloženie sankcie. 55. Námietka žalovaného o tom, že sa dozvedel o skutkovom základe až po postúpení veci políciou, je právne irelevantná. Táto námietka neobstojí, pretože zo správneho spisu vyplýva, že žalovaný už pred týmto dátumom (najneskôr 09.01.2019) disponoval vedomosťou o protiprávnom stave, ktorý neskôr kvalifikoval ako porušenie povinnosti podľa zákona o odpadoch. Navyše, postúpenie veci polícii a jej následné vrátenie pre nezistenie trestného činu nemení skutkový základ ani nezakladá nové začatie plynutia lehoty podľa § 116 zákona.

KK-2019 zo dňa 03.04.2019 o začatí trestného stíhania mala spočívať lehota podľa § 116 zákona o odpadoch, a to minimálne do dňa 27.02.2020, kedy vyšetrovateľ OR PZ v Kežmarku uznesením postúpil predmetnú vec Okresnému úradu Kežmarok, kasačný súd dáva do pozornosti správne východisko správneho súdu (s poukazom na to, že sa jedná o správne trestanie fyzickej osoby) o potrebe priznania žalobcovi garancie ako osobe v postavení obvineného zo spáchania iného správneho deliktu (bod 44 rozsudku správneho súdu s odkazom na ods. 52 rozsudku NS SR sp. zn. 7Sžsk/84/2018). Pričom následne správny súd porovnáva lehotu ustanovenú v § 116 ods. 1 zákona o odpadoch do ktorej možno začať konanie o uloženie pokuty a teda vzniesť „obvinenie“ voči osobe, ktorá mala porušiť svoje povinnosti na úseku odpadového hospodárstva s premlčacími lehotami upravenými v trestnom zákone, a to v § 87 Trestného zákona.

Táto terminologická podobnosť je kľúčová aj pre interpretáciu lehoty podľa § 116 ods. 1 zákona o odpadoch, ktorá sa vzťahuje na začatie konania o uložení pokuty. 59. Lehota podľa § 116 ods. 1 zákona o odpadoch teda plní obdobnú funkciu ako premlčacia lehota v trestnom zákone, pričom nie je určená len na ochranu práv subjektu konania, ale i na zabezpečenie efektívneho vykonávania správneho konania. Lehota v tomto prípade vylučuje zneužitie nečinnosti zo strany správneho orgánu, rovnako ako premlčanie trestného stíhania zabraňuje neprimeranému a neodôvodnenému pokračovaniu trestného stíhania po uplynutí zákonom stanoveného času.

rovnakú ochranu práv ako v trestnom konaní. 62. Kasačný súd má za to, že dodržiavanie lehoty podľa § 116 ods. 1 zákona o odpadoch je kľúčové aj z hľadiska právnej istoty účastníkov konania. Podobne ako v trestnom práve, kde je premlčanie trestného stíhania nástrojom ochrany pred zbytočným, neodôvodneným zasahovaním do práv obvineného, aj v správnom konaní je dodržiavanie lehoty zárukou pred neprimeraným zaťažením subjektu konania. Preto, ak správny orgán nedodrží túto lehotu, konanie by malo byť považované za neprípustné, čím sa zabezpečuje predvídateľnosť a stabilita právneho poriadku. 63.

64. Na základe vyššie uvedených dôvodov kasačný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok správneho súdu je vecne správny. Správny súd riadne a presvedčivo odôvodnil svoje závery a nedopustil sa žiadneho pochybenia v právnom posúdení veci. Kasačné námietky žalovaného sú preto nedôvodné a kasačnú sťažnosť ako celok je potrebné zamietnuť podľa § 190 Správneho súdneho poriadku.