2Svk/27/2024

1. Žalovaný vydal rozhodnutie č. sp. DR/2020/01279 z 29. júna 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií v účinnom znení (ďalej len „zákon o slobode informácií“) v časti nevyhovel žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácie z 18. júna 2020. Odôvodnil to tým, že zákon o pamäti národa v účinnom znení (ďalej len „zákon o pamäti národa“) mu neumožňuje sprístupniť celý požadovaný dokument vytvorený 30. októbra 1992 spravodajskou službou Úrad Federálneho ministerstva vnútra pre zahraničné styky a informácie (ďalej len „požadovaný dokument“ alebo „dokument“), ale len informácie o pôvodcovi tohto dokumentu a dátume jeho vzniku. V sprievodnom liste k prvostupňovému rozhodnutiu okrem iného uviedol, že žalobcom žiadaný dokument, resp. zväzok, ktorého je súčasťou, bol žalovanému delimitovaný Slovenskou informačnou službou (ďalej len „SIS“) 16. augusta 2003 v rámci delimitácie fondu Hlavnej správy rozviedky. Z uvedeného vyvodil, že ide o registratúrny záznam spravodajského charakteru, ktorý bol žalovanému odovzdaný do správy, preto nemôže posudzovať stupeň utajenia, oblasť utajovaných skutočností ani osobu oprávnenú rozhodnúť o zmene alebo zrušení stupňa utajenia, keďže nie je pôvodcom tohto zväzku. 2. Žalobca podal voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, ktoré žalovaný rozhodnutím č. sp. DR/2020/01279 z 31. júla 2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku v účinnom znení zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný uviedol, že zákonodarca stanovil právomoc žalovaného sprístupňovať zväzky len v období rokov 1939 - 1989. Dodal, že žalobcom požadovaný dokument síce vznikol po období, ktoré stanovuje zákon o pamäti národa na sprístupnenie zväzkov, no zákon o pamäti národa nemožno obchádzať zákonom o slobode informácií. V opačnom prípade by sa ustanovenia zákona o pamäti národa stali nadbytočnými, keďže zväzky a dokumenty ich tvoriace by bolo možné sprístupňovať prostredníctvom zákona o slobode informácií, ktorý bol prijatý pred účinnosťou zákona o pamäti národa. Vyjadril tak prednosť zákona o pamäti národa pred zákonom o slobode informácií. Žalovaný zdôraznil, že dôvodom pre nesprístupnenie požadovaného dokumentu bolo to, že zväzková agenda, ktorej súčasťou je aj požadovaný dokument, sa sprístupňuje v zmysle zákona o pamäti národa, nie to, že by tento dokument napĺňal pojmové znaky utajovanej skutočnosti. Dokument označil za neoddeliteľnú súčasť zväzku, za registratúrny záznam spravodajského charakteru. V závere konštatoval, že prvostupňové rozhodnutie bolo vecne správne a postupom žalovaného nedošlo k porušeniu práva na prístup k informáciám.

3. Žalobca podal voči rozhodnutiu žalovaného všeobecnú správnu žalobu z dôvodov, že argumentácia žalovaného o prednosti zákona o pamäti národa pred zákonom o slobode informácií je nesprávna a zákonný dôvod nesprístupnenia neexistuje. Navrhol, aby súd pre nesprávne právne posúdenie veci určil, že žalovaný je povinný sprístupniť žalobcom požadovanú informáciu. Alternatívne, aby rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím v časti nesprístupnenia žalobcom požadovaného dokumentu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 4. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. BA-1S/220/2020-87 (ďalej len „rozsudok správneho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“) rozhodol podľa § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku v účinnom znení (ďalej len „SSP“) o zrušení rozhodnutia žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím. 5. V napadnutom rozsudku správny súd povahu požadovaného dokumentu vyhodnotil tak, že nespĺňa ani jeden definičný znak, pre ktorý by bolo možné ho terminologicky priradiť k dokumentom, ktorých sprístupňovanie upravuje zákon o pamäti národa (dokument vytvorený v období od 18. apríla 1939 do 31. decembra 1989, ktorého pôvodcom je Štátna bezpečnosť alebo iné bezpečnostné zložky definované v § 2 písm. g) zákona o pamäti národa). Zdôraznil, že takýmto definičným znakom nie je ani neoddeliteľnosť dokumentu od ostatnej zväzkovej agendy, keďže tento atribút nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia zákona o pamäti národa. Rovnakou prizmou vyhodnotil aj výnimku zo sprístupnenia upravenú v § 6 ods. 2 zákona o pamäti národa. Tá sa tiež vzťahuje na dokumenty z obdobia od 18. apríla 1939 do 31. decembra 1989 (ďalej len „rozhodné obdobie“), pričom na nesprístupnenie musí existovať dôvod hodný osobitného zreteľa. Na základe tejto analýzy správny súd uzavrel, že špeciálna právna úprava - zákon o pamäti národa, neupravuje postup žalovaného vo vzťahu k sprístupneniu dokumentov takej povahy, o akú ide v predmetnej veci. 6. Správny súd sa venoval aj otázke účelu zákona o pamäti národa, pri ktorej dospel k tomu, že osobitná úprava sprístupnenia utajenej činnosti bezpečnostných orgánov má pokrývať výlučne rozhodné obdobie. 7. Na podklade vyššie uvedeného interpretoval postup pri sprístupnení informácií nespadajúcich do rozhodného obdobia tak, že naplnením princípu úplnosti a bezrozpornosti právneho poriadku sprístupnenie takýchto dokumentov bude spadať pod reguláciu zákona o slobode informácií. Preto potom ani neexistuje konflikt medzi všeobecnou a špeciálnou zákonnou úpravou, pretože požadovaný dokument definične nespadá do okruhu regulácie stanovenej zákonom o pamäti národa, a teda nemožno vychádzať z premisy, že pre sprístupnenie dokumentu existujú popri sebe dve zákonné úpravy, pre ktorých aplikáciu by bolo potrebné použiť pravidlo, že špeciálna úprava má prednosť pred všeobecnou.

8. Žalovaný podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP. Žalovaný namietal: · nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom, ktoré videl vo vylúčení požadovaného dokumentu spod režimu zverenia do správy žalovanému, a teda aj režimu zverejnenia a sprístupnenia dokumentu podľa zákona o pamäti národa, · nesprávny procesný postup znemožňujúci mu uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktoré videl v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, ako i · odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, ktorý videl v nerešpektovaní právneho názoru vyjadreného v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sži/ 1/2010 z 15. marca 2011 (ďalej len „rozsudok NS SR“). 9. Žalovaný mal za to, že správny súd neaplikoval § 27 ods. 1 zákona o pamäti národa, podľa ktorého SIS (a iné orgány verejnej správy) má odovzdať žalovanému dokumenty o činnosti bezpečnostných zložiek, ktoré má vo vlastníctve, držbe alebo správe.

Požadovaný dokument preto podľa názoru žalovaného spadá pod režim zákona o pamäti národa. V tomto zmysle žalovaný namietal, že správny súd nerešpektoval prezumpciu správnosti administratívnych aktov, keď nerešpektoval delimitačné rozhodnutie SIS a posúdil požadovaný dokument tak, že nespadá pod režim zákona o pamäti

12. Žalovaný trval na tom, že zákon o pamäti národa je zákonom osobitným a neskorším, ktorý ruší zákon o slobode informácií, ako zákon všeobecný a skorší. Rovnako trval na tom, že na prejednávanú vec sa viac hodí použitie zákona o pamäti národa, lebo na základe neho boli zväzky, ktorých súčasťou je požadovaný dokument, zverené žalovanému do správy. Žalovaný v tomto zmysle opakovane uviedol argumentáciu, že ak by zákonodarca chcel, aby sa dokumenty zverené žalovanému do správy sprístupňovali podľa zákona o slobode informácií, nestanovil by v zákone o pamäti národa osobitnú úpravu rozsahu a spôsobu sprístupňovania zverených dokumentov. Uzavrel, že dokumenty, ktoré boli žalovanému zverené do správy, môžu byť zverejnené alebo sprístupnené iba podľa ustanovení zákona o pamäti národa.

úprava špeciálna. 14. Žalovaný poukázal aj na to, že požadovaný dokument je archívnym materiálom, ktorý sa ako taký sprístupňuje bádateľom podľa zákona č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o archívoch a registratúrach“), nie podľa zákona o slobode informácií. 15. Žalovaný zdôraznil, že žalobca o evidencii jeho osoby v registračných protokoloch Štátnej bezpečnosti vedel, pretože prevzal lustračné osvedčenie vydané na základe zákona č. 451/ 1991 Zb. ktorým sa ustanovujú niektoré ďalšie predpoklady na výkon niektorých funkcií

vo zväzkoch. 16. Posledným sťažnostným bodom žalovaného boli správnym súdom neposúdené všetky relevantné tvrdenia zo strany žalovaného. Správny súd mu týmto spôsobom mal odňať procesné práva argumentovať a dokazovať jeho tvrdenia, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie a princíp právnej istoty. Tvrdil, že postup správneho súdu a napadnutý rozsudok nenapĺňajú ústavné požiadavky na spravodlivý a zákonný súdny proces, obchádzajú presvedčivosť a zakladajú arbitrárnosť rozhodovania. 17. Žalobca sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v plnom rozsahu stotožnil s rozsudkom a kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť ako nedôvodnú. Zároveň žalobca spochybnil existenciu delimitačného rozhodnutia SIS, s poukazom na to, že žalovaný nešpecifikoval, aké zákonné ustanovenie by malo SIS splnomocňovať na rozhodovanie o tom, aký režim by mal byť uplatnený pri požadovanom dokumente, ani takéto rozhodnutie do konania nepredložil. Uviedol, že priamo zákon o pamäti národa v § 1 určuje, ktoré dokumenty sa sprístupňujú v režime zákona o pamäti národa, pričom samotný dátum vzniku požadovaného dokumentu -

V tomto smere sa stotožnil s právnym posúdením správneho súdu, že v predmetnej veci nejde o jednu skutkovú situáciu upravenú dvoma normami tej istej právnej sily odlišne. Žalobca zdôraznil, že právo na informácie je základným ľudským právom, ktorého obmedzenie musí byť vykladané reštriktívne, najmä keď

K neposúdeniu požadovaného dokumentu ako archívneho zo strany správneho súdu sa žalobca vyjadril tak, že tento postup vyvrátil samotný žalovaný, keď žalobcovi odmietol sprístupniť dokument práve v režime zákona o archívoch a registratúrach, v nadväznosti na žiadosť o sprístupnenie podľa zákona o archívoch a registratúrach.

20. Záverom dodal, že správny súd sa neodklonil od rozsudku NS SR, ale že rozsudok správneho súdu je s ním plne v súlade, vzhľadom k tomu, že v danom prípade vo vzťahu k charakteru žalobcom požadovaného dokumentu, vytvorenému po 31. decembri 1989 demokratickou bezpečnostnou zložkou, neexistuje špeciálna úprava zákona o pamäti národa. Preto je treba aplikovať režim zákona o slobode informácií, ako všeobecnej právnej úpravy.

Hlavnej správy Pohraničnej stráže a ochrany štátnych hraníc, odbor vnútornej ochrany Zboru nápravnej výchovy, Spravodajská služba Generálneho štábu Československej armády alebo predchodcovia týchto zložiek v období od 18. apríla 1939 do 31. decembra 1989.

27. Podľa § 27 ods. 1 zákona o pamäti národa: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a Slovenská informačná služba odovzdajú ústavu dokumenty o činnosti bezpečnostných zložiek, ktoré majú vo vlastníctve, držbe alebo správe, do ôsmich mesiacov od účinnosti tohto zákona

Neobstojí potom táto argumentácia žalovaného ako odôvodnenie pre aplikáciu zákona o pamäti národa na požadovaný dokument. 28. K nerešpektovaniu delimitačného rozhodnutia SIS správnym súdom kasačný súd poukazuje na nasledujúce ustanovenia. Podľa 131 SSP: Správny súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Správny súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Správny súd je tiež viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, rozhodnutím o osobnom stave a o vzniku alebo zániku spoločnosti. Rozhodnutím o priestupku a inom správnom delikte je správny súd viazaný len, ak takéto rozhodnutie nie je predmetom samotného konania. 29.

. .). 30. Z citovaných ustanovení vyplýva, že správny súd delimitačným rozhodnutím SIS, ak by aj žalovaný jeho existenciu preukázal, nie je viazaný a ani ho nepreskúmava. V súlade s vyššie uvedeným navyše takéto rozhodnutie ani nie je rozhodnutím, ktorým by SIS určila, že požadovaný dokument je možné sprístupniť len podľa zákona o pamäti národa. Predmetný sťažnostný bod preto kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodný.

Možno naň nahliadať ako na spoluprácu medzi žiadateľom informácie a jej poskytovateľom - medzi občanom a štátom pri vytváraní otvoreného a kontrolovateľného prostredia. Sprístupnením informácií sa podporuje zlepšovanie mechanizmov fungovania štátu (podobne vyjadrený účel aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 830/2016 z 2. februára 2017, ZNUÚS 2017, s. 496.) Okrem toho, že sa tým umožňuje verejná kontrola a posilňuje zodpovednosť príslušných orgánov, sprístupnenie informácie môže byť, a v predmetnom prípade aj je, predpokladom pre účinné domáhanie sa ochrany subjektívnych práv žiadateľa. Vzhľadom na ústavnú povahu tohto práva a skutočnosť, že Ústava prežaruje celým právnym poriadkom, je žiaduce povedať, že Ústava neustanovuje výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže, či nemôže vyhľadávať, prijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 10/1999, zo 16. júna 1999, ZNUÚS 1999, s. 308 ? 309).

33. S uvedeným súvisí aj nemožnosť aplikácie zásady prednosti špeciálnej právnej úpravy pred všeobecnou, pretože v danom prípade nejde o právny stav, kedy by popri sebe existovali dve právne úpravy riešiace rovnakú skutkovú situáciu. Je pravdou, že zákon o slobode informácií vyčerpávajúco neupravuje všetky eventuality práva na informácie, a už vôbec nie povinnosti orgánov verejnej moci v tomto smere. Je pravdou aj to, že vo vzťahu k iným zákonom pôsobí ako právny predpis všeobecnej povahy a špeciálne zákony derogujú jeho použitie v rozsahu, v ktorom tieto upravujú sprístupňovanie a zverejňovanie informácií.

34. Sťažnostný bod o odklonení sa správneho súdu od rozhodovacej praxe kasačného súdu je tiež nedôvodný. Rozsudok NS SR (bod 8. tohto rozsudku) síce uvádza, že zákon o slobode informácií je všeobecným právnym predpisom, ktorý sa použije, keď neexistuje špeciálna právna úprava. Uvádza však i to, že existencia špeciálnej právnej úpravy automaticky nevylučuje sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií.

35. Pri vyhodnotení sťažnostného bodu týkajúceho sa aplikácie zákona o archívoch a registratúrach na požadovaný dokument, kasačný súd upriamuje pozornosť na list žalovaného z 30. apríla 2019 (č. l. 16 v súdnom spise), ktorým žalovaný odmietol sprístupniť požadovaný dokument na základe žiadosti žalobcu podľa zákona o archívoch a registratúrach.

36. Námietku neposúdenia všetkých relevantných tvrdení žalovaného správnym súdom kasačný súd vyhodnotil tak, že takéto subjektívne vnímanie odôvodnenia nemôže zakladať jeho všeobecnú nezákonnosť. Dikcia § 139 ods. 2 SSP je nesporná - z odôvodnenia by malo byť zrejmé aké skutkové tvrdenia a právne argumenty správny súd posudzoval a ako ich posúdil. Rozsudok správneho súdu tieto atribúty napĺňa.

Správny súd náležite žalovanému vysvetlil, že rozsah obmedzenia práva na informácie je potrebné vykladať reštriktívne. Správny súd vysvetlil aj to, prečo sa inými námietkami nezaoberal (bod 63. napadnutého rozsudku). Pre odstránenie pochybností o tom, či správny súd venoval právnemu posúdeniu náležitú pozornosť, kasačný súd poukazuje aj na bod 68. napadnutého rozsudku, v ktorom správny súd žalovaného upozornil na to, že jeho rozhodnutie nespĺňalo zákonné náležitosti.

39. Podľa § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. Kasačný súd, pretože vyhodnotil sťažnostné body ako nedôvodné, rozhodol podľa predmetného ustanovenia. 40. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 druhej vety, § 169 SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na (...) náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. 41. Kasačný súd žalobcovi náhradu trov konania priznal z dôvodu, že v kasačnom konaní bol úspešný. Žalovanému, pretože nebol v konaní úspešný, kasačný súd náhradu trov konania nepriznal. 42. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 29. októbra 2025