2Svk/28/2023

1. Okresný úrad Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej aj ako „prvostupňový správny orgán“ alebo „správny orgán prvého stupňa“) rozhodnutím č. OU-MT-OSZP-2019/ 016589-025 z 09.12.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol o návrhu ďalšieho účastníka konania v 1. rade na zmenu navrhovanej činnosti „Elastorsa Martin - Rozšírenie výroby, linka L3“ po ukončení zisťovacieho konania podľa § 29 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (ďalej aj ako „zákon o posudzovaní vplyvov“ alebo „zákon EIA“) tak, že navrhovaná zmena činnosti sa nebude posudzovať podľa onoho zákona a pre uvedenú činnosť je preto možné požiadať o povolenie podľa osobitných predpisov. 2.

V dôsledku jej výstavby dôjde k presunu dvoch filtračných zariadení a chladiacich veží, ako aj prekládke elektrického vedenia, odstráneniu časti existujúcej dažďovej kanalizácie a odkopu zeminy zo svahu severnej strany areálu v objeme cca 2.000 m3.

3. Prvostupňový správny orgán na základe komplexných výsledkov zisťovacieho konania, po prihliadnutí na kritériá stanovené zákonom, na doručené stanoviská a doplňujúce informácie dospel k záveru, že nie je predpoklad priamych alebo nepriamych environmentálnych vplyvov činností takého významu, aby bolo potrebné ich podrobnejšie analyzovať a spracovať správu o hodnotení za predpokladu dodržiavania všeobecne závažných právnych predpisov. 4. Žalovaný rozhodnutím č. OU-ZA-OOP3-2020/010806-003 z 21.04.2020 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie žalobcu zamietol, pričom sa stotožnil so všetkými skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového správneho

6. V súvislosti s charakterom a obsahom odvolacích námietok zdôraznil, že z ustanovenia § 29 ods. 3 vyplýva povinnosť správneho orgánu pri rozhodovaní vychádzať primerane z kritérií podľa prílohy č. 10 zákona EIA a prihliadať aj na doručené stanoviská podľa § 23 ods. 4 zákona EIA, nie priorizovať dotknutou verejnosťou navrhované podmienky, ako tvrdí žalobca.

Niektoré podmienky, ktoré vyplynuli z doručených stanovísk, boli zahrnuté vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, ďalšie, týkajúce sa povinností navrhovateľa (ďalšieho účastníka konania v 1. rade), vyplývajú z ustanovení všeobecne záväzných predpisov. Tieto nemohli byť predmetom rozhodovania príslušného orgánu, avšak následne budú predmetom nadväzujúcich povoľovacích procesov.

Námietku žalobcu, že v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA je nevyhnutné zverejniť celý obsah spisového materiálu, vyhodnotil ako neopodstatnenú dôvodiac pritom tým, že ak by mal zákonodarca prijatím ustanovenia § 24 ods. 1 zákona EIA v úmysle zverejňovať celý spisový materiál, neuvádzal by jednotlivo, ktoré informácie je správny orgán v priebehu konania povinný zverejňovať.

II. Konanie pred správnym súdom

Tvrdil, že napadnutým rozhodnutím bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia. Namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť. Ďalej tvrdil, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi, resp. v nich nemá oporu a že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

Z administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že k onomu zámeru sa vyjadrili dotknuté orgány a ich prípadné pripomienky boli riadne vyhodnotené v rámci odôvodnenia rozhodnutia, pričom všetky dotknuté orgány vyjadrili záver, že posudzovanie zámeru je potrebné ukončiť v zisťovacom konaní.

Z obsahu jednotlivých pripomienok vznesených žalobcom ako zainteresovanou verejnosťou podľa správneho súdu skutočne nevyplývajú žiadne konkrétne negatívne vplyvy, ktoré by vznikli v procese navrhovanej činnosti pri realizácii zámeru, a teda žalobca v konaní neuviedol žiadne konkrétne dôvody, ktoré by zakladali negatívne ovplyvnenie životného prostredia v danej lokalite v dôsledku realizácie navrhovanej činnosti.

Správny súd neupiera právo žalobcu ako právo dotknutej verejnosti vplývať a svojimi námietkami regulovať nepriaznivé vplyvy navrhovanej investičnej činnosti na životné prostredie, avšak námietky konštantne ním vznášané vzbudzujú pochybnosti o tom, že ide o námietky presadzované práve vo verejnom záujme. 14.

Z uvedeného teda vyplýva, že správny orgán určil, že dotknutá verejnosť, teda aj žalobca má právo zasahovať svojimi pripomienkami do konania tým, že nimi môže určovať podmienky (vypracovať hydrogeologický posudok, resp. plán zelených striech s ktorým počítal už zámer), ktoré bude ďalší účastník konania v 1. rade povinný akceptovať pri územnom konaní a pri získavaní ďalších povolení podľa osobitných predpisov a že týmito sa jednotlivé správne orgány budú v dostatočnej miere zaoberať a budú ich vyhodnocovať. Správny súd preto uzavrel, že v danom prípade zo strany správnych orgánov nedošlo k porušeniu vyššie uvedených ustanovení, keďže správny orgán navrhovateľovi jednoznačne určil podmienky, ktoré je povinný rešpektovať pri spracovaní ďalšieho stupňa dokumentácie

16. Správny súd konštatoval, že zo strany správnych orgánov nedošlo ani k porušeniu Aarhuského dohovoru, keď prvostupňový správny orgán sprístupnil verejnosti informácie o životnom prostredí, ako aj zámer o navrhovanej činnosti a toto sprístupnenie bolo vykonané pre dnešnú dobu štandardným spôsobom, a to zverejnením na webovej stránke prvostupňového správneho orgánu, resp.

Z onoho ustanovenia zákona EIA nevyplýva povinnosť správneho orgánu vykonať konzultácie na žiadosť dotknutej verejnosti, ale právo dotknutej verejnosti zúčastniť sa konzultácií v prípade, že správny orgán na základe vlastného uváženia rozhodne o ich vykonaní (ak si to vyžaduje povaha veci alebo objasnenie určitých náležitostí, ktoré sú predmetom posudzovacej činnosti). V danom prípade správny orgán nepovažoval za potrebné takéto ústne pojednávanie uskutočniť, pretože vyhodnotil podklady zhromaždené v rámci vykonaného dokazovania za

18. Na záver krajský súd uviedol, že poskytnutie súdnej ochrany je na mieste tam, kde správny súd na základe žalobcom tvrdených skutkových a právnych dôvodov zistí nežiaduci zásah do práva na priaznivé životné prostredie či negatívny vplyv predmetu posudzovaného zámeru (zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie), nie tam, kde by k nemu mohlo len hypoteticky dôjsť. Mal za to, že v žalobe chýba náležitá vecná argumentácia žalobcu pre súdny prieskum a ide len o nekonkrétne, všeobecné námietky, ktoré sú v zásade len prejavom nesúhlasu s postupom prvostupňového správneho orgánu. Zdôraznil, že úlohou správneho súdu nie je vyhľadávať za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti.

A/ 19. Žalobca (sťažovateľ) podal proti rozsudku v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, a to z dôvodu, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Navrhuje, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Tento nedostatok zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Nároky riadneho odôvodnenia nespĺňa podľa sťažovateľa ani posúdenie odôvodnenosti jeho pripomienok, - uvádza, že hoci ekologickým spolkom zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva právny nárok, aby ich pripomienkam podávaným v procese EIA bolo vyhovené, majú právny nárok na to, aby sa hodnotiaci proces viedol v odbornej rovine vzhľadom na cieľ procesov EIA v zmysle § 2 zákona EIA. Ním uplatnené pripomienky, ako aj odvolacie námietky boli relevantné a správny orgán bol povinný sa s nimi vecne vysporiadať a náležite odôvodniť, z akého dôvodu niektoré pripomienky neboli akceptované, - namieta, že došlo k porušeniu Aarhuského dohovoru tým, že mu bolo znemožnené vykonať konzultácie podľa § 63 zákona EIA, čím konanie podľa tohto zákona bolo nezákonné, čo v ďalšom kroku spôsobilo nezákonnosť samotného rozhodnutia zo zisťovacieho konania. V tomto smere uvádza, že účel konzultácií slúži na zabezpečenie odbornej diskusie a ak si verejnosť konzultáciu uplatní, správny orgán má úradnú povinnosť konzultáciu zvolať.

V konaní o posudzovaní vplyvov však neboli zverejnené predpísané informácie v zmysle § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA, pričom správny súd nesprávne právne posúdil povinnosť zverejňovania podkladov v zmysle onoho ustanovenia, keď mal za postačujúce zverejnenie len oznámenia o samotnom zámere. Uvedeným spôsobom došlo k porušeniu Aarhuského dohovoru zo strany prvostupňového správneho orgánu, a to v časti zverejňovania informácií, ktoré sú podstatné pre rozhodovanie vo veci, - vyjadruje nesúhlas so záverom krajského súdu ohľadom ním uvádzaného dostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Má za to, že správna úvaha orgánov verejnej správy neobsahovala obe zákonom predpokladané zložky, a to vecné vyhodnotenie a právne posúdenie.

predpisov, - správny súd nesprávne právne posúdil neposkytnutie kópií administratívneho spisu sťažovateľovi na základe jeho žiadosti. Sťažovateľ poukazuje na obligatórnosť dikcie ustanovenia § 23 ods. 4 Správneho poriadku („správny orgán poskytuje kópie spisov“).

Nahrádzanie uvedeného možnosťou nahliadnuť do spisu je podľa sťažovateľa uľahčovaním prístupu k informáciám o životnom prostredí, čo je porušením záväzku SR podľa čl. 3 Aarhuského dohovoru, - uvádza tiež, že súčasťou práva na prístup k spravodlivosti je aj podávanie správnych žalôb a kasačných sťažností, z ktorého dôvodu nie je možné činnosť ekologických spolkov ani len teoreticky považovať za šikanóznu. Žalobca podáva správnu žalobu výlučne za účelom obhajoby verejných záujmov, ktorému ide predovšetkým o environmentálne a ekologické verejné záujmy cestou budovania materiálneho právneho štátu a nie subjektívne, parciálne, vlastné záujmy a pohnútky, - na záver kasačnej sťažnosti sťažovateľ opätovne akcentuje potrebu eurokonformného výkladu, ktorý podľa neho nebol v konaní dodržaný. Vyjadruje presvedčenie, že absentujú jasné pravidlá pri vykonávaní práv verejnosti, a preto je nutná korekcia vo forme rozhodovacej praxe súdov, ktorá musí byť rozšírená v oblasti ochrany životného prostredia tak, aby sa určil rozsah práv a povinností zainteresovanej verejnosti. Navrhuje, aby sa kasačný súd

Európskej únie - vi. či domáhanie sa priamej účinnosti Smernice EIA v konaniach o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ak výklad práva orgánmi verejnej moci nie je eurokonformný, je v súlade s právom Európskej únie. B/ 21. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom

23. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), zohľadniac § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol týmto rozsudkom, ktorý po predchádzajúcom zverejnení termínu verejne vyhlásil dňa 26. novembra 2024. 24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky primárne v medziach kasačnej sťažnosti ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. 25. Kasačný súd vzhľadom na rozsiahlosť a nesystematickosť podanej kasačnej sťažnosti kategorizoval námietky sťažovateľa z hľadiska ich charakteru do jednotlivých skupín, pričom v rámci týchto ich vyhodnotil a posúdil nasledovne:

IV. i. K námietke nezohľadnenia pripomienok sťažovateľa týkajúcich sa možných negatívnych vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie a nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych orgánov v tejto súvislosti

Z prvostupňového rozhodnutia mal kasačný súd zároveň preukázané, že prvostupňový správny orgán zohľadnil najmä povahu a rozsah navrhovanej činnosti, opísal súčasný stav, jej technické parametre, vyhodnotil jej vplyvy na životné prostredie počas jej výstavby, ako aj prevádzky a stanovil opatrenia na zmiernenie nepriaznivých vplyvov (str. 1 až 2 prvostupňového rozhodnutia).

prípadov, kedy zákon priznáva tomuto orgánu správne uváženie, ktoré správne súdy podľa § 27 ods. 2 SSP môžu preskúmať len do tej miery, či nevybočilo z medzí a hľadísk určených zákonom. Správny ani kasačný súd teda nemôžu hodnotiť samotné opatrenia, len to, či správna úvaha, ktorá viedla správny orgán k ich uloženiu, nevybočuje zo zákonných medzí (napr. rozhodnutie sp. zn. 7Svk/19/2021, sp. zn. 2Svk/5/2022).

29. K odkazu žalobcu na § 11 a § 12 zákona č. 17/1992 Zb. (ďalej len „zákon o životnom prostredí“) kasačný súd uvádza, že ide o všeobecné východiská („Územie nesmie byť zaťažované ľudskou činnosťou nad mieru únosného zaťaženia.“; a „Prípustnú mieru znečisťovania životného prostredia určujú medzné hodnoty ustanovené osobitnými predpismi; tieto hodnoty sa určia v súlade s dosiahnutým stavom poznania tak, aby sa neohrozovalo zdravie ľudí a aby sa neohrozovali ďalšie živé organizmy a ostatné zložky životného prostredia.“), ktoré rovnako ako § 17 a § 18 zákona o životnom prostredí vo svojej samotnej podstate v sebe zahŕňajú princíp únosnej záťaže, princíp uvážlivého hospodárenia s prírodnými zdrojmi, princíp prevencie, princíp obozretnosti, princíp minimalizácie zásahov do životného prostredia, princíp priamej zodpovednosti, princíp sanácie a obnovy.

a chránia. Sťažovateľ nesúhlasí so záverom správneho súdu, že zámer podľa spoľahlivo zisteného skutkového stavu nespôsobí žiadne významné negatívne vplyvy na životné prostredie, avšak neponúka na podporu svojich tvrdení zrozumiteľnú argumentáciu.

prostredie. Dotknuté orgány vo svojich súhlasných stanoviskách uviedli, že navrhovaná zmena činnosti nie je v rozpore so záujmami ochrany, ktoré tieto dotknuté orgány chránia, primárne vo vzťahu k ochrane vzduchu, vody a zdravia obyvateľov. Pokiaľ sa aj navrhovaná zmena už jestvujúcej činnosti dotýkala určitého záujmu chráneného osobitným právnym predpisom (napríklad na úseku ochrany prírodných minerálnych zdrojov), potom príslušný dotknutý orgán vo svojom stanovisku pripojil isté požiadavky, na ktorých rešpektovaní trval, a ktoré následne boli aj zo strany prvostupňového správneho orgánu v súlade s § 29 ods. 13 zákona EIA začlenené do rozhodnutia v podobe podmienok na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvu zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie.

31. Jednou z kľúčových námietok sťažovateľa bolo aj nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona EIA, o ktoré žiadal v rámci zaslania pripomienok v zisťovacom konaní. Podľa § 63 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov. Vychádzajúc z vlastného znenia citovaného ustanovenia, zákon EIA inštitút tzv. konzultácií spája až so samotným posudzovaním vplyvov navrhovaných činností alebo ich zmien na životné prostredie. Uvedené korešponduje aj so Smernicou EIA, ktorá rovnako tento inštitút spája až s konaním o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. V zmysle čl. 2 písm. g) Smernice EIA sú konzultácie zaradené do procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie a rovnako sú systematicky následne zaradené pod čl. 5 Smernice EIA, ktorý upravuje vykonanie posudzovania vplyvov na životné prostredie, a nie zisťovacie konanie, ktoré je upravené v čl. 4 smernice. Vzhľadom na to, že zákon EIA a ani Smernica EIA v zisťovacom konaní výslovne nepredpokladajú vykonanie konzultácií, ktoré sú až inštitútom posudzovania vplyvov na životné prostredie, v prípade, že príslušný orgán tieto v zisťovacom konaní nevykonal, nemožno uvedené považovať za nezákonný postup. Námietku sťažovateľa v tomto smere preto kasačný súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú, pričom sa stotožnil so závermi správneho súdu. Uvedený záver však nevylučuje, aby príslušné orgány vykonali konzultácie aj v rámci zisťovacieho konania, ak ich vykonanie môže byť prínosné pre dôkladné posúdenie veci. Ich nevykonanie však nemôže byť vyhodnotené ako nezákonný postup. 32. Na tomto mieste však kasačný súd dáva sťažovateľovi za pravdu, že inštitút tzv. konzultácií podľa zákona EIA nemožno spájať len s vykonaním ústneho pojednávania v zmysle § 21 Správneho poriadku. Inštitút konzultácií je pojem širší, ktorý zahŕňa aj napr. písomné podania alebo verejnú anketu (čl. 6 ods. 5 Smernice EIA) a je potrebné ho vnímať ako dialóg medzi developerom, príslušným orgánom a ostatnými účastníkmi, teda aj zainteresovanou verejnosťou. V rámci konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie ide o významný inštitút, ktorý môže zásadným spôsobom ovplyvniť celý proces posudzovania, pričom zákon EIA, ako aj Smernica EIA jeho vykonanie predpokladajú. Uvedený záver kasačného súdu však nič nemení na tom, že v posudzovanom prípade, kde išlo o zisťovacie konanie, zákon s konzultáciami nepočíta a nemožno ich nevykonanie preto považovať za porušenie zákona v postupe príslušného orgánu, ktorý by mal za následok nezákonnosť posudzovaných rozhodnutí.

33. Ak sťažovateľ namietal, že nezverejnením stanovísk dotknutých orgánov a vyjadrení verejnosti bol porušený zákon vo vzťahu k právu verejnosti na informácie o životnom prostredí, a teda rozhodnutiu správneho orgánu predchádzal nezákonný postup, kasačný súd v tomto smere uvádza, že § 24 ods. 1 zákona EIA jasne a explicitne ustanovuje, aké skutočnosti zverejňuje príslušný orgán verejnosti na svojom webovom sídle, prípadne aj na svojej úradnej tabuli. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že tento postup bol plne dodržaný. Žiadne ustanovenie zákona EIA nestanovuje povinnosť príslušného orgánu zverejňovať stanoviská dotknutých orgánov, z toho dôvodu kasačný súd vyhodnotil závery správneho súdu ako adekvátne a postup príslušného orgánu považuje za zákonný. Ak sťažovateľ odkazuje na ustanovenie § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA, podľa ktorého príslušné správne orgány zverejňujú aj iné informácie dôležité na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia, toto ustanovenie je podľa kasačného súdu potrebné vykladať tak, že neupravuje povinnosť sprístupňovať iné dokumenty ako sú uvedené v danom ustanovení (tieto zákonodarca presne určil), ale týka sa informácií nezachytených v dokumente. Navyše, ak toto ustanovenie odkazuje na „povolenie“, toto treba vykladať v súlade s definíciou tohto pojmu stanovenou v § 3 zákona EIA, pričom ide o rozhodnutie v nasledujúcom povoľovacom konaní a nie o rozhodnutie vydané v zisťovacom v konaní, ktoré je predmetom posudzovanej veci. Rovnako ani Smernica EIA, ktorá v čl. 6 ods. 2 upravuje zverejňovanie informácií o navrhovanej činnosti, nestanovuje povinnosť aktívne zverejňovať vyjadrenia dotknutých orgánov či verejnosti. V čl. 6 ods. 2 Smernice EIA je stanovená povinnosť zverejniť výslovne žiadosť o povolenie a následne povinnosť pre členské štáty zverejniť informácie o konaní, medzi ktoré patrí aj informovanie o dostupnosti relevantných informácií a o možnostiach získania týchto informácií (čl. 6 ods. 2 písm. f) Smernice EIA). 34. Pokiaľ sťažovateľ v tejto súvislosti zároveň namietal, že správny orgán obmedzil verejnosti, ktorá nie je účastníkom konania, znalosti o predmetnom zámere do takej miery, že jej zmaril možnosť podať odvolanie podľa § 24 ods. 4 zákona EIA, kasačný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ v správnom konaní majúci postavenie dotknutej verejnosti podľa § 24 ods. 2 onoho zákona sa predmetného konania zúčastnil, správne orgány s ním riadne konali a boli mu zabezpečené všetky s tým súvisiace procesné práva, primárne bol oboznámený s podkladmi rozhodnutia, mal možnosť nahliadnuť do administratívneho spisu, mal možnosť podať odvolanie voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, čo napokon aj využil. V tomto smere kasačný súd nezistil nedostatky v právnom posúdení zo strany správneho súdu.

35. Námietku nezaslania elektronickej kópie spisu na požiadanie sťažovateľa kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V tomto ohľade sa plne stotožňuje s právnym posúdením správneho súdu. 36. Kasačný súd na tomto mieste pre objasnenie dodáva, že pri výklade ustanovenia § 23 ods. 1 Správneho poriadku je nutné rozlišovať i) právo nahliadnuť do spisu a pritom si z neho robiť výpisy, odpisy a dostať kópie spisov za prítomnosti administratívneho pracovníka správneho orgánu a ii) právo dostať informáciu zo spisov. Rozdielom teda je, že nazerať do spisov, robiť si výpisy, odpisy a kópie možno zásadne iba v prítomnosti zamestnanca správneho

In: POTÁSCH, Peter, HAŠANOVÁ, Janka, VALLOVÁ, Jana, MILUČKÝ, Jozef, MEDŽOVÁ, Daniela. Správny poriadok. 4. vydání. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 222.) Za takúto informáciu však je možné považovať napríklad informáciu o tom, či bolo do spisu niečo doručené, alebo inú čiastkovú informáciu, nie však zaslanie kópie celého spisu, resp. podkladov pre rozhodnutie.

podľa ktorej: Poskytnutie podkladov v elektronickej/digitalizovanej podobe podľa predchádzajúcej vety je opodstatnené najmä v prípadoch, ak spis, príp. jeho časť je už v čase požiadavky poskytnutia kópie v elektronickej, resp. digitalizovanej podobe.

In: POTÁSCH, Peter, HAŠANOVÁ, Janka, VALLOVÁ, Jana, MILUČKÝ, Jozef, MEDŽOVÁ, Daniela. Správny poriadok. 4. vydání. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 222.). 38. Vzhľadom na uvedené vyššie a skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil svoje právo nahliadnuť do spisu, ale prvostupňový správny orgán len požiadal o zaslanie kópie spisu v elektronickej podobe, nie je možné konštatovať porušenie jeho práva na oboznámenie sa s podkladmi, na základe ktorých bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. Kasačný súd zároveň podotýka, že žalobca bol pritom na možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, prípadne navrhnúť ich doplnenie preukázateľne vyzvaný listom č. OU-MT-OSZP-2019/016589-Ha z 02.10.2019.

IV. v. K námietke vyhodnotenia konania sťažovateľa správnym súdom ako šikanózneho

39. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že krajský súd neoprávnene vyhodnotil jeho postup ako šikanózny, tento záver nemá oporu v napadnutom rozsudku. Krajský súd síce v odôvodnení v bode 53 kriticky zhodnotil nekonkrétnosť a možnú účelovosť opakovane vznášaných námietok, avšak rozhodnutie žalovaného vecne preskúmal a vo veci meritórne napadnutým rozsudkom rozhodol. Ak by totiž krajský súd dospel k záveru, že podaná žaloba má v zmysle § 28 SSP zjavne šikanózny charakter alebo sa ňou sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné uplatňovanie, uznesením by rozhodol o odmietnutí žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. h) SSP, k čomu v danom prípade nedošlo. 40. Rovnako je možné uvedenú námietku vyhodnotiť ako nedôvodnú aj vo väzbe na dikciu ustanovenia § 439 ods. 3 písm. c) SSP, v zmysle ktorého kasačná sťažnosť nemôže smerovať len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. Kasačnou sťažnosťou možno teda napadnúť len výrok rozhodnutia. Zásadnou (z hľadiska dôvodnosti vznesenej námietky) je v tomto prípade preto skutočnosť, že pre rozhodnutie nepodstatná konštatácia správneho súdu o možnom zneužívaní práva zo strany sťažovateľa vo výsledku nesmerovala k výroku rozhodnutia o odmietnutí správnej žaloby.

IV. vi. K iniciovaniu obrátenia sa kasačného súdu na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnymi otázkami

45. Kasačný súd po vyhodnotení žalobcom v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. 46. Na základe uvedených zistení a úvah kasačný súd nepovažuje sťažnostné body kasačnej sťažnosti za opodstatnené a preto rozhodol podľa § 461 SSP o zamietnutí kasačnej sťažnosti. 47. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd s poukazom na § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov kasačného konania nebol priznaný z dôvodu jeho neúspechu v kasačnom konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania vrátane kasačného zo zákona nevyplýva. Ďalším účastníkom konania kasačný súd náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal, nakoľko im v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením ktorej by im trovy kasačného konania vznikli a nevzhliadol dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady trov konania. 48. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.