2Svk/3/2025

1. Okresný úrad Košice (ďalej len „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č. OÚ-KE- OVBP2-2020/001301 z 20. marca 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 13 zákona č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej len „zákon o vyvlastňovaní“) rozhodol o: · vyvlastnení pozemkov (i) parc. č. XXXX/X registra „C“ KN v kat. území F.-L., (ii) parc. č. XXXX/X registra „C“ KN v kat. území F.-L. a (iii) parc. č. XXXX/XX registra „C“ KN v kat. území F.-L. v spoluvlastníctve žalobcu (ďalej len „pozemky“) vo verejnom záujme v prospech ďalšieho účastníka konania ako vyvlastniteľa, pre účel realizácie verejnoprospešnej líniovej stavby R2 Šaca - Košické Oľšany (ďalej len „stavba“), na ktorú bolo vydané územné rozhodnutie prvostupňového orgánu o umiestnení stavby č. OU-KE-OVBP2-2015/002131-ÚR z 5. januára 2015 (ďalej len „územné rozhodnutie“), a · jednorazovej finančnej náhrade za odňatie vlastníckeho práva, určenej podľa znaleckého posudku č. 4/2018 vo výške 2.052,85 EUR (1m2/14,90 EUR). 2. Žalobca sa voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolal. Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) rozhodnutím č. 14146/2021/SSSVP/36142 z 24. marca 2021 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva“) podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku v účinnom znení (ďalej len „správny poriadok“) zamietlo odvolanie žalobcu a potvrdilo prvostupňové rozhodnutie. Ministerstvo po vyhodnotení všetkých odvolacích námietok malo za to, že vyvlastňovacie konanie bolo voči žalobcovi transparentné, o čom svedčia doklady tvoriace administratívny spis, že žalobca mohol obhajovať svoje práva a záujmy, ako i to, že všetky písomnosti boli žalobcovi riadne doručené. Ministerstvo rovnako zastávalo názor, že výrok o vyvlastnení korešponduje s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, v ktorom prvostupňový orgán vyčerpávajúco zhrnul a zhodnotil všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vyvlastnenie.

3. Žalobca podal voči rozhodnutiu ministerstva správnu žalobu s návrhom na zrušenie rozhodnutia ministerstva spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenie veci na ďalšie konanie prvostupňovému orgánu. 4. Na žalovaného prešla od 1. januára 2023 pôsobnosť z ministerstva podľa § 40al v?spojení s § 34a zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení zákona č.?172/2022 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

riadneho zistenia skutkového stavu zaťažujúca orgán verejnej správy, vnímaná ako jeho povinnosť vyhľadávať naplnenie predpokladov pre rozšírenie predmetu vyvlastnenia podľa § 2 ods. 4 až 7 zákona o vyvlastňovaní, · z administratívneho spisu nevyplýva, že by žalobcom bolo špecifikované minimálne to, akým spôsobom a kým bola plocha, o ktorú žiadal predmet vyvlastnenia rozšíriť, dovtedy užívaná, či išlo o využitie na poľnohospodárske účely a či užívaná plocha bola ako súčasť väčšieho celku a akým spôsobom bol užívateľom realizovaný prístup k tomuto väčšiemu celku, prípadne ďalšie skutočnosti rozhodné pre relevantné odôvodnenie navrhovaného rozšírenia vyvlastnenia, · predpokladom znaleckého dokazovania k posúdeniu využiteľnosti pozemku musí byť vymedzenie dôvodov na rozšírenie vyvlastnenia aspoň na minimálnej kvalitatívnej úrovni, k čomu zo strany žalobcu nedošlo, · z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že žalobcom vznesené odvolacie námietky boli ministerstvom vyhodnotené ako nedôvodné aj s odkazom na vyjadrenia vyvlastniteľa k nim, · ministerstvo v odvolacom konaní preskúmalo prvostupňové rozhodnutie v celosti, vrátane

svojho rozhodnutia, · ministerstvo nepresiahlo rozsah svojej odvolacej prieskumnej právomoci voči výroku o náhrade za vyvlastnenie, limitovanej obmedzením možnosti prieskumu tohto výroku v rozsahu požadovanej vyššej náhrady (s čím bol žalobca odkázaný na civilné konanie), pretože išlo o odvolaciu námietku týkajúcu sa správnosti procesného postupu a aplikovanej právnej úpravy pri určovaní náhrady za vyvlastnenie, · podkladom určovania náhrady je vždy znalecký posudok na ocenenie nehnuteľností, ktorého vyhotovenie sa spravuje postupom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v účinnom znení.

nadobudnutia právoplatnosti prvostupňového rozhodnutia, je len nepresnosťou, ktorá zakladá reálny krátky rozdiel v neprospech lehoty uvedenej v prvostupňovom rozhodnutí, preto nezakladá nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia, · chýbajúci výrok o určení spôsobu zaplatenia náhrady nie je možné považovať za takú vadu, ktorá by zakladala nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia, pretože ide o zákonný predpoklad, ktorý by sa vo výroku len formálne deklaroval.

rozhodnutí.

7. Žalobca podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP z dôvodov, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, predovšetkým nepreskúmateľnosťou rozsudku správneho súdu a značnou jednostrannosťou uplatnenou správnym súdom v konaní, a že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď neaplikoval príslušné právne normy. Navrhol, aby kasačný súd zmenil rozsudok správneho súdu tak, že rozhodnutie ministerstva zruší a vec vráti žalovanému na

právnych noriem, · absentuje zrozumiteľná odpoveď na žalobný bod týkajúci sa chýbajúceho výroku o účele vyvlastnenia a správny súd pri nej nevychádzal z príslušnej právnej úpravy, ktorou mal byť § 2 ods. 1 písm. b) a § 13 ods. 2 písm. a) zákona o vyvlastňovaní, · absentuje právne posúdenie vo vzťahu k žalobnému bodu o strate platnosti územného rozhodnutia, keď správny súd uzatvoril, že pre túto otázku je postačujúce len zistenie orgánu verejnej správny z jeho vlastnej činnosti, hoci takýto podklad sa nenachádza v

· chýbajúci výrok je potrebné považovať za vadu, ktorá je spôsobilá založiť nezákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, · nepresvedčivé, nezrozumiteľné a bez právneho posúdenia sú aj závery k času vyhotovenia znaleckého posudku, podľa ktorého bola určená náhrada za vyvlastnenie, pretože znalecký posudok by nemal byť starší ako dva roky v čase rozhodovania.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

11. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.

13. Po preskúmaní kasačnej sťažnosti a napadnutého rozsudku správneho súdu, ako i ostatného podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 14. Žalobcove sťažnostné body, kopírujúce žalobné body a odvolacie námietky, svojou povahou smerujú k procesným vadám konania. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na žalobcom uplatnený kasačný dôvod, a to § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Z dikcie predmetného ustanovenia vyplýva, že kasačná sťažnosť je na jeho podklade dôvodná, ak správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní poruší zákon takým nesprávnym procesným postupom, ktorý znemožní účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v miere porušujúcej právo na spravodlivý proces.

C. H. Beck, 2018, s. 1615). Procesná vada konajúceho správneho súdu preto musí mať objektívny vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia. 16. Rovnaký prístup patrí aj pri posudzovaní vád správneho konania, ktorý je primárne zverený správnemu súdu. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP dôvodom zrušenia rozhodnutia orgánu verejnej správy je len podstatné porušenie procesných ustanovení, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 17. Žalobca konzistentne, počnúc správnym konaním napádal nevysporiadanie sa s jeho námietkami, pričom je nevyhnutné povedať, že na každú z nich bola ministerstvom, ale aj správnym súdom zrozumiteľne poskytnutá odpoveď. Kasačný súd sa preto nemôže stotožniť s názorom žalobcu, že rozhodnutie správneho súdu je nepreskúmateľné. Podstata sťažnostných bodov už v rozumne očakávateľnej miere bola vyriešená. Žalobca do kasačného diskurzu ani neprináša argumentáciu, ktorá by bola spôsobilá kvalifikovane oponovať záverom ministerstva a správneho súdu. Okrem toho je dôležité aj to, že správny súd, hoci to nie je tento prípad,

Správny súd vo svojom rozsudku ku každému žalobnému bodu zodpovedne zaujal svoje stanovisko spolu s odkazom na závery ministerstva. Každé stanovisko je v rozsudku označené samostatným názvom námietky. Žalobca pritom v kasačnej sťažnosti sám označil body napadnutého rozsudku, do ktorých sú jednotlivé závery správneho súdu premietnuté.

Rovnako postupoval aj podľa § 13 ods. 2 písm. a) zákona o vyvlastňovaní, ktorý upravuje, že výrokom o vyvlastnení práv k pozemku alebo ku stavbe vyvlastňovací orgán určí aj účel vyvlastnenia vo verejnom záujme. Kasačný súd sa pritom s takýmto záverom plne stotožňuje, pretože, hoci formálne prvostupňový orgán túto časť neoznačil ako samostatný výrok, verejný záujem a jeho preukázanie sa vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia nachádzajú.

20. K chýbajúcemu posúdeniu straty platnosti územného rozhodnutia z dôvodu nepodania žiadosti o stavebné povolenie sa správny súd vyjadril v bode 28. napadnutého rozsudku tak, že toto nemuselo byť samostatným dokazovaním preukázané. Kasačný súd sa s týmto záverom plne stotožňuje. Správny súd v tejto časti konania nebol povinný posudzovať stavebné

21. Podľa § 27 SSP: Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy správny súd na návrh žalobcu posúdi i zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné a ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom podľa § 6 ods. 2 (.

Podmienkami pre platné vyvlastnenie tak je, zjednodušene povedané, preukázanie verejného záujmu, zapadajúceho do územných plánov obce, resp. vyššieho územného celku, primeranosť zásahu, resp. neexistencia inej, menej invazívnej alternatívy, súlad so zásadami územného plánovania, starostlivosťou o životné prostredie a správne ohraničenie rozsahu vyvlastnenia.

K chýbajúcemu rozsahu vyvlastnenia sa správny súd vyjadril v bode 31. napadnutého rozsudku tak, že tento vyplýva z výroku o náhrade za vyvlastnenie, pričom podľa neho formulačnú nedôslednosť výroku o vyvlastnení nie je možné posudzovať bez kontextu celej výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. Kasačný súd sa opätovne stotožnil s takýmto záverom. Aj pre daný sťažnostný bod platí, tak ako kasačný súd uvádza v bode 19. tohto rozsudku, že formálne neoznačenie rozsahu vyvlastnenia v samostatnej časti výroku nie je vadou, ktorá by materiálne mohla spôsobiť nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia.

Využiteľnosť zostávajúcej časti pozemku alebo zostávajúcej časti stavby posúdi vyvlastňovací orgán na základe znaleckého posudku. 25. Podľa § 18 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní sa na konanie o vyvlastnení vzťahuje správny

je účastník konania povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. V predmetnej veci tak bolo na žalobcovi, pokiaľ chcel spochybniť ustálený skutkový stav na základe listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise, aby preukázal, že ide o časť vyvlastňovaného pozemku, s ktorým ho viaže právny vzťah, a že tento pozemok nebude môcť užívať, resp. ho bude môcť užívať len s nepomernými ťažkosťami.

26. K chýbajúcemu výroku o odvolacích námietkach žalobcu sa správny súd vyjadril v bode 40. napadnutého rozsudku tak, že zahrnutie rozhodnutia prvostupňového orgánu o námietkach vznesených žalobcom v konaní do časti odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia síce nezodpovedá zákonom vymedzeným požiadavkám na obsah výroku o vyvlastnení, tento nedostatok rozhodnutia nie je možné hodnotiť ako vadu, ktorá by bola spôsobilá založiť nezákonnosť rozhodnutia. Kasačný súd už i s ohľadom na vyššie pertraktované závery o tom, že nedodržanie striktnej formy výrokovej časti nezakladá dôvod pre zrušenie prvostupňového rozhodnutia, súhlasí s posúdením správneho súdu. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia možno vyčítať, že žalobcom vznesené námietky boli prvostupňovým orgánom vyhodnotené, resp. že sa tento nimi zaoberal a posúdil ich. Výrok prvostupňového rozhodnutia nie je možné vytrhnúť z kontextu celého rozhodnutia, ale vnímať ho vo svetle dôvodov, ktoré orgán verejnej správy k vydaniu rozhodnutia viedli. Samotné odôvodnenie poskytuje rozšírenie výroku do pochopiteľného a preskúmateľného celku.

27. K času vyhotovenia znaleckého posudku sa správny súd vyjadril v bode 64. napadnutého rozsudku tak, že podmienka dva roky sa vzťahuje ku dňu predloženia znaleckého posudku k návrhu na začatie vyvlastňovacieho konania. V tomto smere správny súd poukázal na právnu úpravu, z ktorej vychádzal a jej interpretáciu i aplikáciu na prejednávaný prípad logicky odôvodnil. Kasačný súd sa stotožňuje s posúdením správneho súdu.

(. . .). Na citované ustanovenie následne nadväzujú špeciálne ustanovenia upravujúce začatie vyvlastňovacieho konania, ktoré túto podmienku upresňujú a uvádzajú do konkrétnych reálií. 28. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o vyvlastňovaní musí návrh na začatie vyvlastňovacieho konania obsahovať údaj o sume predpokladanej náhrady za vyvlastnenie, ktorá pozostáva zo všeobecnej hodnoty pozemku alebo stavby, alebo všeobecnej hodnoty práva zodpovedajúceho vecnému bremenu určenej znaleckým posudkom. Súčasne, podľa § 9 ods. 3 písm. f) tento znalecký posudok, ktorý nesmie byť starší ako dva roky, musí tvoriť prílohu návrhu na začatie vyvlastňovacieho konania. Dané ustanovenia tak precizujú predpoklady náhrady za vyvlastnenie. Podmienku znaleckého posudku nie staršieho ako dva roky preto treba interpretovať v kontexte týchto ustanovení. Vzhľadom k tomu, že rovnaký záver prijal aj správny súd, kasačný súd nemôže prisvedčiť žalobcovi, že došlo k porušeniu zákona.

Tejto problematike sa správny súd rozsiahlo venoval počnúc bodom 51. napadnutého rozsudku. V rozmedzí niekoľkých bodov žalobcovi poskytol interpretáciu § 14 zákona o vyvlastňovaní, ktorý upravuje príslušnosť orgánov verejnej moci na prieskum toho-ktorého výroku. Osobitne však v bode 57. napadnutého rozsudku poukázal na to, že odôvodnenie rozhodnutia ministerstva obsahuje aj vysporiadanie sa s odvolacími námietkami žalobcu smerujúcimi proti výroku prvostupňového rozhodnutia o náhrade za vyvlastnenie. Zároveň, z výrokovej časti rozhodnutia ministerstva vyplýva, že odvolanie žalobcu zamietlo v celosti a potvrdilo prvostupňové rozhodnutie vo všetkých jeho výrokoch. Kasačný súd i v tejto časti súhlasí so správnym súdom. Podľa § 14 ods. 2 zákona o vyvlastňovaní je na preskúmanie výrokov o primeranosti náhrady za vyvlastnenie príslušný civilný súd. Uvedené tak znamená, že ministerstvo bolo príslušné len na preskúmanie materiálnych a formálnych požiadaviek náhrady za vyvlastnenie, nie jej výšky, k čomu aj pristúpilo a tieto považovalo za splnené. 30. Odôvodnenie rozsudku má podľa § 139 ods. 2 SSP obsahovať, okrem iného, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov. Správny súd v prejednávanej veci postupoval v zmysle tohto imperatívu, keď sa rozsiahlo vysporiadal so všetkými žalobnými bodmi. Kasačný súd zároveň konštatuje, že závery správneho súdu sú jasné a zrozumiteľné. Subjektívne vnímanie odôvodnenia žalobcom samo osebe nemôže zakladať všeobecnú nezákonnosť rozsudku správneho súdu. Takýto prístup je zrejmý napr. aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/23/2018 z 21. januára 2020). V tomto prípade však, celkom objektívne, správny súd dal žalobcovi odpovede na všetky nastolené otázky, a to i nad rámec nevyhnutnej miery. 31. Nadväzujúc na vyššie uvedené potom jednotlivé sťažnostné body poukazujúce na procesné vady správneho konania a s tým súvisiace procesné vady správneho súdneho konania kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodné. Kasačný súd dôvodnosť kasačnej sťažnosti nevidel ani čo do nesprávneho právneho posúdenia. Správny súd vychádzal z príslušných právnych noriem, ktorých aplikáciu žalobcovi dostatočne predostrel. Z týchto dôvodov žalobcovu kasačnú sťažnosť zamietol.