2Svk/33/2022

1. Národný inšpektorát práce (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č. 006/ 2019/3.1/O1a/O; VZ/2018/100; VZ/2019/233; 2019/832 zo dňa 16.01.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 27 ods. 14 písm. d) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci (ďalej len „zákon o BOZP“) odobral sťažovateľovi oprávnenie na vykonávanie výchovy a vzdelávania (ďalej aj ako „oprávnenie“) na činnosť 03.2 - výchova a vzdelávanie osôb na obsluhu vyhradených technických zariadení zdvíhacích (ďalej

2. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky ako odvolací orgán (ďalej „žalovaný“) rozhodnutím č. 10666/2019-M.OOP z 03.04.2019 (ďalej len ,,preskúmavané rozhodnutie“ či „napadnuté rozhodnutie“) zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, pričom sa stotožnil so všetkými skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového správneho orgánu. 3. Žalovaný mal za to, že prvostupňový správny orgán oprel svoje rozhodnutie o odobratí oprávnenia o skutočnosť získanú z relevantného zdroja - z registra Sociálnej poisťovne, z ktorého podľa žalovaného nepochybne vyplynulo, že sťažovateľ v období od 01.01.2010 do 27.11.2018, resp. do 04.12.2018 nemal prihláseného odborného zástupcu v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia ako svojho zamestnanca s pravidelným príjmom (t. j. zamestnanca v pracovnom pomere k sťažovateľovi tak, ako to predpokladá zákon o BOZP). Žalovaný zároveň k nutnosti naplnenia podmienky existencie pracovného pomeru podotkol, že už z názvu „Dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru“ podľa

4. Napriek tomu, že sťažovateľ oznámil, že má odo dňa 04.12.2018 ustanoveného nového odborného zástupcu na danú činnosť, čo prvostupňový správny orgán aj vzal na vedomie, tento správne vyhodnotil skutočnosť, že sťažovateľ nespĺňal zákonné podmienky, za ktorých mu bolo vydané oprávnenie na výchovu a vzdelávanie. Odobratie oprávnenia na výchovu

vzdelávanie. Záverom v nadväznosti na uvedenú argumentáciu skonštatoval, že podľa § 27 ods. 13 písm. b) zákona o BOZP je osoba oprávnená na výchovu a vzdelávanie povinná sústavne spĺňať podmienky podľa § 27 ods. 4 zákona o BOZP, a to bez ohľadu na to, či vykonáva alebo nevykonáva činnosť v oblasti výchovy a vzdelávania.

6. Krajský súd v Košiciach (ďalej „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č. k. 6S/ 133/2019-68 z 10. marca 2022, ECLI:SK:KSKE:2022:1019200858.3 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), zamietol správnu žalobu proti preskúmavanému rozhodnutiu podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“). 7. Správny súd sa stotožnil s právnym posúdením veci zo strany žalovaného. Skonštatoval, že v posudzovanej veci sťažovateľ v priebehu správneho konania žiadnym spôsobom nepreukázal, že v období od 1.1.2010 do 4.12.2018 mal uzatvorenú pracovnú zmluvu s odborným zástupcom, ktorý by vykonával túto činnosť iba pre neho. Aj keď v čase rozhodovania o odobratí oprávnenia bol už uvedený nedostatok zhojený uzatvorením pracovnej zmluvy s pánom D. I., odstránenie zisteného nedostatku ho nezbavuje zodpovednosti za vznik protiprávneho stavu, keďže z jeho strany už došlo k porušeniu § 27 ods. 13 písm. b/ zákona o BOZP, pričom následným uzatvorením uvedenej pracovnej zmluvy sťažovateľ de facto uznal existenciu nedostatku. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal aj na uplatnenie právnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie a na limitovanie rozhodovania orgánov verejnej správy článkom 2 ods. 2 Ústavy SR. Súčasne zdôraznil, že z ustanovenia § 27 ods. 14 písm. d) zákona o BOZP vyplýva, že Národný inšpektorát práce obligatórne pristúpi k odobratiu oprávnenia, ak osoba oprávnená na výchovu a vzdelávanie nemá určeného odborného zástupcu (tolerované časové obdobie 15 dní od skončenia vykonávania činnosti odborného zástupcu). 8. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zároveň vysvetlil, aké sú podmienky vykonávania výchovy a vzdelávania podľa zákona o BOZP a aké povinnosti sťažovateľa v tejto súvislosti zaväzujú. Venoval sa zároveň aj časovému aspektu nutnosti dodržania podmienky existencie pracovného pomeru medzi žiadateľom o vydanie oprávnenia a jeho odborným zástupcom. 9. Správny súd uzavrel, že sťažovateľ mal iba jedinú možnosť ako predísť vydaniu napadnutých rozhodnutí, a to preukázať, že v čase od 01.01.2010 do 04.12.2018 mal určeného odborného zástupcu, ktorý by bol u neho v pracovnom pomere, čím by splnil povinnosť uvedenú v ustanovení § 27 ods. 6 a ods. 13 písm. b) zákona o BOZP. Pokiaľ by súd pripustil žalobcom aplikovaný výklad predmetných ustanovení, podľa ktorého je rozhodujúce, že dňom 04.12.2018 už mal určeného odborného zástupcu, potom by nemohla v praxi reálne nastať situácia odobratia oprávnenia, pokiaľ by kontrolovaný subjekt preukázal určenie odborného zástupcu v zmysle § 27 ods. 6 zákona o BOZP kedykoľvek až do vydania rozhodnutia, či už prvostupňového, ako aj odvolacieho správneho orgánu.

A/ 10. Sťažovateľ podal proti rozsudku v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) a nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP). Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, alternatívne napadnutý rozsudok zmeniť tak, že kasačný súd zruší rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec vráti správnemu orgánu na ďalšie

Na tomto mieste v stručnosti rekapituluje sťažnostné body: - správny súd sa nezaoberal zásadnou námietkou sťažovateľa, a to retroaktívnym konaním orgánu prvého stupňa a následne aj žalovaného. Prvostupňový správny orgán odobral sťažovateľovi oprávnenie už v čase, keď všetky podmienky na vykonávanie činnosti spĺňal, pričom v tejto súvislosti konštatoval, že oprávnenie odoberá z dôvodu, že v minulosti (od 01.01.2010 do 4.12.2018) sťažovateľ podmienky na vykonávanie činnosti nespĺňal.

Uvedeným tak (v čase stále prebiehajúce správneho konania vo veci odobratia oprávnenia) uznal, že sťažovateľ spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti k vykonávaniu činnosti bez potreby/ nutnosti zasielania ďalších dokladov a vo svojej podstate negoval odôvodnenie začatia správneho konania. Popisované konanie sťažovateľa zaviedlo a poškodilo, nakoľko tento následne nemal dôvod namietať postup prvostupňového správneho orgánu, keďže mal za to, že všetky podmienky na vykonávanie činnosti spĺňa. To má byť zároveň dôvod, prečo sa už k prebiehajúcemu správnemu konaniu nevyjadroval; - sťažovateľ poukazuje na nezrovnalosti v dvoch verziách protokolu z realizovanej inšpekcie práce. Záverečná verzia protokolu, ktorá je súčasťou spisu, mala byť dopĺňaná bez prítomnosti a vedomia sťažovateľa, pričom tento ani nebol prizvaný k prerokovaniu protokolu dňa 28.11.2018; - poukazuje na rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 27.11.2018, ktorým tento sťažovateľovi zakázal sťažovateľovi organizovať a vykonávať výchovu a vzdelávanie v oblasti

ods. 2 CSP, a to určenia toho, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, a neuvedenie predbežného právneho posúdenia veci). V tejto súvislosti cituje state z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pojednávajúcich o význame a účele ustanovenia § 181 ods. 2 CSP (3Mcdo/18/2010, 3Cdo/236/2010); - nakoľko súd nerealizoval túto procesnú povinnosť, sťažovateľ zameral svoju procesnú aktivitu v priebehu konania k iným právne relevantným okruhom, čo malo bez väčších pochybností vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej. V tomto ohľade nemal sťažovateľ možnosť prispôsobiť realizáciu svojich procesných práv a vo zvýšenej miere reagovať na otázky, ktoré súd pokladal za najvýznamnejšie a ktoré uviedol až v odôvodnení svojho

B/ 12. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril tak, že ju navrhol ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že hoci je pravdou, že na konanie pred správnym súdom sa použijú princípy, na ktorých spočíva CSP, to však neznamená, že sa v konaní tohto typu automaticky aplikujú všetky ustanovenia CSP. Zdôrazňuje, že správne súdne konanie nie je konaním skutkovým, ale konaním prieskumným, to znamená, že preskúmavaná vec je napriek možnosti dokazovania vymedzená obsahom administratívneho spisu a jeho preskúmanie a s tým spojené dokazovanie je preto možné aj v rámci písomného procesu. Zmyslom konania v správnom súdnictve tak nie je vykonávať rozsiahle dokazovanie a vyvodzovať z neho skutkové závery a na ich základe posúdiť preskúmavaný správny akt. Zároveň podotýka, že vo veci sťažovateľa neboli splnené predpoklady podľa § 107 SSP na nariadenie pojednávania, nakoľko o takéto nariadenie nepožiadal ani jeden z účastníkov konania a na jeho nariadenie priamo súdom neboli ani splnené zákonné predpoklady.

Podľa žalovaného nie je možné odstraňovať tvrdosť zákona na základe správnej úvahy. 14. Podanie návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti považuje za neúčelné, nakoľko v konaní pred správnym súdom došlo k zamietnutiu odkladného účinku správnej žaloby, a teda jeho priznanie v kasačnom konaní by nemalo žiaden vplyv na odobratie oprávnenia sťažovateľovi. Z povahy kontroly vyplýva, že táto skúma dodržiavanie podmienok stanovených zákonom spätne, resp. k času vykonávania kontroly a sťažovateľ podmienku mať ustanoveného odborného zástupcu na výchovu a vzdelávanie v čase vykonania kontroly ani 8 rokov spätne nespĺňal.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky primárne v medziach kasačnej sťažnosti ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Podľa kasačného súdu je ťažiskom sťažnostných bodov, resp. argumentácie sťažovateľa v administratívnom, ako aj doterajšom súdnom konaní predovšetkým otázka existencie/prítomnosti tvrdeného retroaktívneho konania prvostupňového správneho orgánu a žalovaného pri rozhodovaní o odobratí oprávnenia sťažovateľovi. 18.

I.. Prvostupňový orgán na toto oznámenie reagoval odpoveďou na žiadosť, v ktorej uviedol, že oznámenie sťažovateľa považuje za splnenie povinnosti podľa § 27 ods. 13 písm. a/ cit. zákona a ďalej bližšie konkretizoval doklady, ktoré je potrebné doložiť pre splnenie požiadaviek na odborného zástupcu (odborná spôsobilosť a odborná prax). Dodal, že uvedené doklady nie je potrebné zasielať na prvostupňový správny orgán, ale sťažovateľ ich musí mať k dispozícii pre účely preukázania požiadaviek kladených na školiteľa pri výkone inšpekcie práce.

20. Podľa § 27 ods. 6 zákona o BOZP odborný zástupca zodpovedá za odborné vykonávanie činnosti, na ktorú sa požaduje vydanie oprávnenia na výchovu a vzdelávanie. Odborný zástupca je k žiadateľovi o vydanie oprávnenia na výchovu a vzdelávanie v pracovnom pomere alebo je štatutárnym orgánom, členom štatutárneho orgánu alebo spoločníkom právnickej osoby a nemôže túto činnosť vykonávať pre inú fyzickú osobu alebo právnickú osobu.

22. Podľa § 27 ods. 14 písm. d/ zákona o BOZP národný inšpektorát práce odoberie oprávnenie na výchovu a vzdelávanie, ak osoba oprávnená na výchovu a vzdelávanie nemá určeného odborného zástupcu podľa odseku 4 písm. b); to neplatí, ak nie je určený v období 15 dní od skončenia vykonávania činnosti odborného zástupcu. 23. Žalovaný postavil svoj právny názor o splnení podmienok na odobratie oprávnenia na skutkovom zistení, že sťažovateľ nemal určeného odborného zástupcu podľa § 27 ods. 4 písm. b/ zákona o BOZP v období od 1.1.2010 do 4.12.2018. Na základe toho následne skonštatoval, že prvostupňový správny orgán mal oprávnenie odobrať sťažovateľovi oprávnenie na výchovu a vzdelávanie podľa § 27 ods. 14 písm. d/ tohto zákona. S týmto názorom sa kasačný súd, rovnako ako aj správny súd, stotožnil. Podľa hypotézy tejto právnej normy podmienka určenia odborného zástupcu musí byť splnená počas celého obdobia vykonávania výchovy a vzdelávania osobou na to oprávnenou, s výnimkou obdobia 15 dní od skončenia vykonávania

odborného zástupcu posudzovala len ku dňu vydania rozhodnutia o odobratí oprávnenia na výchovu a vzdelávanie, potom by takto stanovená výnimka z potreby mať ustanoveného odborného zástupcu kedykoľvek v priebehu vykonávania vzdelávania nemala žiaden zmysel.

oprávnenia sťažovateľom (20.3.2008), ako aj počas celej doby držby tohto oprávnenia až do jeho odobratia nemenne stanovená zákonom o BOZP. 25. Kasačný súd sa teda nestotožnil s právnym názorom sťažovateľa, že v jeho prípade nie je možné odobrať oprávnenie na výchovu a vzdelávanie, nakoľko v čase rozhodnutia správneho orgánu už mal určeného odborného zástupcu. Táto skutková okolnosť je pre naplnenie podmienok stanovených posudzovanou právnou normou irelevantná. V danom prípade je rozhodujúca skutočnosť, že tomu tak nebolo pred vydaním rozhodnutia o odobratí oprávnenia. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že sťažovateľ v období od 1.1.2010 do 4.12.2018 nemal určeného odborného zástupcu podľa § 27 ods. 4 písm. b/ zákona o BOZP.

27. Kasačný súd poukazuje aj na svoju skoršiu judikatúru k danej otázke, napr. na rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžo/53/2016 zo dňa 30.11.2017, ktorý v bode 28 uvádza: „Žalobkyňa ďalej namietala, že uvedený nedostatok bol po upovedomení odstránený podpísaním štandardnej pracovnej zmluvy s odborným zástupcom Ing. G. I. ku dňu 23.05.2014.

V danom prípade je nepochybné, že k porušeniu ustanovenia § 27 ods. 13 zákona č.124/2006 Z. z. zo strany žalobkyne už došlo a preto bola povinná znášať dôsledky s tým spojené.“ Obdobne vec právne posúdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžo/58/2016.

29. Pokiaľ ide o sťažnostné body týkajúce sa nesprávneho procesného postupu, ktorým malo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces, aj tieto kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodné. K námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

30. Napadnutý rozsudok správneho súdu bol v posúdení žalobnej námietky týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci zo strany žalovaného a prvostupňového orgánu (totožnej s uplatnenou sťažnostnou námietkou) dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený.

Podľa názoru kasačného súdu krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa, pričom svoje závery zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom v súlade s ustanovením § 139 ods. 2 SSP odôvodnil.

pred správnym súdom primerane. Ustanovenie § 181 ods. 2 ako súčasť druhej časti - konanie v prvej inštancii - je jedným z kľúčových inštitútov pre zrýchlenie civilného sporového konania, ako aj prostriedkom na predídenie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí.

Aplikácia ustanovenia § 181 ods. 2 CSP aj preto v správnom súdnictve neprichádza do úvahy a nie je preto možné prisvedčiť argumentácii sťažovateľa, že správny súd opomenul povinnosť vysloviť predbežné právne posúdenie. 32.

činnosti. Navyše je potrebné podotknúť, že rozhodovanie o priznaní odkladného účinku kasačnej sťažnosti by v danom prípade nachádzalo opodstatnenie, ak by bol priznaný odkladný účinok aj podanej správnej žalobe. Možno skonštatovať, že právne následky odkladného účinku kasačnej sťažnosti vychádzajú z axiómy priority odkladného účinku spojeného s konaním pred krajským súdom. Ak však žalobca v konaní pred krajským súdom nevyužil túto možnosť (bol pasívny) alebo jeho návrh na priznanie odkladného účinku nebol úspešný (ako v posudzovanej veci), nie je namieste takúto ochranu poskytovať v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, akým je kasačná sťažnosť. Iba v prípade, ak by krajský súd rozhodol o priznaní odkladného účinku správnej žalobe, potom aj kasačná sťažnosť žalobcu proti zamietavému rozhodnutiu krajského súdu by vzhľadom na zákonný odkladný účinok plnila riadnu ochrannú funkciu. Preto nebol dôvod na postup podľa § 447 ods. 1 SSP.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).