2Svk/33/2023

1. Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový orgán“) vydal rozhodnutie č. OU-ZA-OSZP3-2019/005403-006/Hnl z 30. septembra 2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 29 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej len „zákon o EIA“). Prvostupňovým rozhodnutím rozhodol, že zmena navrhovanej činnosti „Prístavba kúpeľného domu APHRODITE Rajecké Teplice“ (ďalej len „zmena navrhovanej činnosti“) sa nebude posudzovať podľa zákona o EIA, ďalej umožnil požiadať o povolenie činnosti podľa osobitných predpisov a uložil podmienky, ktoré musia byť v ďalšom konaní o povolení činnosti rešpektované. 2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. OU-ZA- OOP3-2020/008268-002 z 23. marca 2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku v účinnom znení (ďalej len „správny poriadok“).

II. Konanie pred správnym súdom

4. Správnu žalobu odmietol Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 30S/81/2020 z 1. decembra 2020, nakoľko mal za to, že nie je splnená procesná podmienka povinného zastúpenia advokátom. Správna žaloba síce bola spísaná JUDr.

6. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“), na ktorý podľa § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení prešiel výkon súdnictva v predmetnej veci od 1. júna 2023, správnu žalobu zamietol ako nedôvodnú rozsudkom č. k. ZA-30S/48/2022 - 114 (ďalej len „rozsudok správneho súdu“), a to najmä z nasledujúcich dôvodov: i) námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych orgánov pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov vyhodnotil ako nedôvodnú. Mal za to, že námietka žalobcu bola naformulovaná príliš všeobecne, preto aj správny súd vo všeobecnosti konštatoval, že odôvodnenie rozhodnutia obsahuje zákonné náležitosti podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku a § 64 zákona o EIA.

boli. Rovnako boli vyhodnotené aj návrhy na prijatie opatrení a to, že pripomienkam žalobcu nevyhovel a že návrhy opatrení boli vyhodnotené ako nedôvodné, nie sú dôvody na zrušenie rozhodnutí správnych orgánov. Prvostupňové rozhodnutie ako aj rozhodnutie žalovaného podľa správneho súdu obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, a to aj v súlade s § 29 ods. 3 a 13 zákona o EIA, keď výrok rozhodnutia obsahuje podmienky eliminujúce alebo zmierňujúce negatívne vplyvy na životné prostredie; iii) námietku absencie správnej úvahy vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko tvrdenia žalobcu nemajú oporu v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia ani rozhodnutia žalovaného, ale naopak, obe rozhodnutia obsahujú odôvodnenie jednotlivých námietok spolu s úvahami, ako sa s nimi vysporiadal; iv) námietky nezákonnosti vyhodnotil ako nedôvodné. Správny súd konštatoval, že boli formulované príliš všeobecne, zo neobsahovali skutkovú ani právnu argumentáciu vecne sa viažucu na prejednávaný prípad a neboli spôsobilé riadneho prieskumu.

vykonania. Keďže prvostupňový orgán nepovažoval vykonanie konzultácií za nevyhnutné a konzultácie nenariadil, nemohlo dôjsť k porušeniu žalobcovho práva zúčastniť sa konzultácií; vi) námietku, že informácie neboli verejnosti sprístupnené predpísaným spôsobom, vyhodnotil ako nedôvodnú. Mal za to, že prvostupňový orgán sprístupnil verejnosti informácie o životnom prostredí ako aj zámer o zmene navrhovanej činnosti a toto sprístupnenie bolo vykonané spôsobom, ktorý je v dnešnej dobe štandardný, teda zverejnením na webovej stránke prvostupňového orgánu respektíve Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky; vii) námietku nedoručenia kópie spisov žalobcovi podľa § 23 ods. 1 správneho poriadku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú vzhľadom na skutočnosť, že nestanovuje správnemu orgánu povinnosť zasielať na požiadanie elektronicky kópie spisov účastníkom konania. Žalobca mohol využiť svoje právo nahliadnuť do spisu a pritom dostať kópie spisov, ktorú

III. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanoviská účastníkov

8. Po prvé žalobca namietal nesprávne právne posúdenie žalobnej námietky nepreskúmateľnosti rozhodnutia prvostupňového orgánu. Žalobca zotrval na už prezentovanom názore, že prvostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné, a to z nasledujúcich dôvodov. Právny záver, že zámer nespôsobuje významné vplyvy na životné prostredie nie je

9. Rozhodnutie prvostupňového orgánu považuje žalobca za nezákonné aj z toho dôvodu, že formálne sú síce náležitosti výroku rozhodnutia upravené v § 29 ods. 13 zákona o EIA ale materiálne v § 17 zákona o životnom prostredí v účinnom znení (ďalej len „zákon o životnom prostredí“). Tieto požiadavky správny súd podľa žalobcu zľahčoval rovnako ako zľahčoval obsah žaloby a dôslednosť pri postupe správnych orgánov. 10. Žalobca namietol porušenie práv vyplývajúcich mu z čl. 4 a čl. 5 Aarhuského dohovoru, pretože žalobcovi neboli poskytnuté informácie spôsobom predpokladaným v uvedených článkoch. V tejto súvislosti žalobca napríklad tvrdil, že prvostupňový orgán podľa § 24 ods. 1 písm. i) zákona o EIA nezverejnil aj stanoviská dotknutých orgánov a stanoviská verejnosti. Bez zverejnenia týchto dokumentov došlo k zmareniu možnosti efektívne podať voči prvostupňovému rozhodnutiu opravný prostriedok.

11. V nadväznosti na tvrdené porušenie práva na informácie žalobca namietol tiež neposkytnutie kópií administratívneho spisu, čo podľa neho predstavuje ďalší nezákonný postup správneho orgánu. Vyžadovaním osobnej prítomnosti žalobcu na poskytnutie podkladov prvostupňový orgán konal v rozpore s dobrou správnou praxou a ustanovením § 3 ods. 4 správneho poriadku, v zmysle ktorého má správny orgán postupovať tak, aby zbytočne nezaťažoval účastníka konania. Žalobca poukázal tiež na ustanovenie § 23 ods. 4 správneho poriadku, v zmysle ktorého správny orgán „poskytuje“ kópie spisov a nie „môže poskytnúť“, preto má za to, že mu kópie spisov v elektronickej podobe mali byť poskytnuté.

Opačným právnym záverom sa správny súd dopustil porušenia povinnosti eurokonformného výkladu. 13. Žalobca na záver navrhol zrušiť rozsudok správneho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň navrhol kasačnému súdu, aby sa obrátil na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnymi otázkami, ktorými mal kasačný súd napríklad zistiť, či podobnosť podaní žalobcu predstavuje zneužitie práva, či výklad práva aplikovaný správnymi orgánmi je v súlade so smernicou o EIA, či nedostatočný eurokonformný výklad je v súlade s právom Európskej únie a pod.

15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP.

17. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou, včas. Žalobca je od súdneho poplatku oslobodený v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v

Kasačný súd, rovnako ako správny súd, považuje prvostupňové rozhodnutie za riadne odôvodnené a preskúmateľné. Tvrdenie žalobcu, že „právny záver, že zámer nespôsobuje významné vplyvy na životné prostredie nie je podložený“, sa ukázalo ako nedôvodné.

21. Odôvodnenosť vyššie uvedeného právneho záveru prvostupňového orgánu potvrdzuje aj skutočnosť, že pripomienky žalobcu a ďalších dotknutých orgánov boli riadne zhodnotené a potreba pokračovať v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie z nich nevzišla.

22. Príkladmo kasačný súd uvádza pripomienky 3) a 4) na strane 16 prvostupňového rozhodnutia, týkajúce sa parkovacích státí. Konkrétne žalobca požadoval výpočet potrebných parkovacích státí, ktorý sa však nachádzal v oznámení o zmene navrhovanej činnosti.

23. Námietku nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia z dôvodu, že prvostupňový orgán nezohľadnil náležitosti výroku rozhodnutia s ohľadom na § 29 ods. 13 zákona o EIA aj § 17 zákona o životnom prostredí, vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú.

25. Pokiaľ žalobca v súvislosti s predmetnou námietkou poukazoval aj na rozpor s § 17 zákona o životnom prostredí, aj takto formulovaná námietka je nedôvodná. K výkladu § 17 zákona o životnom prostredí sa už kasačný súd vyjadril a súc viazaný svojim skorším právnym posúdením, na tento v celom rozsahu odkazuje: ustanovenie § 17 ods. 1 zákona o životnom prostredí ustanovuje všeobecnú povinnosť každého predchádzať znečisťovaniu alebo poškodzovaniu životného prostredia. Predmetné ustanovenie sa tak týka najmä povinností stavebníka (v tomto konaní ďalšieho účastníka konania), nie správneho orgánu vydávajúceho stavebné povolenie. Kasačnému súdu nie je zrejmé, ako z uvedeného ustanovenia žalobca vyvodil nedostatočnosť zdôvodnenia prvostupňového rozhodnutia a keďže žalobca svoje posúdenie neoprel o nijaké ďalšie ustanovenia ani dôkladnejšie nevysvetlil, kasačný súd nemohol vzhliadnuť dôvodnosť takejto námietky (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Svk/25/2022 z 26. októbra 2023, bod 18).

49. Vo vzťahu k námietke, že v zisťovacom konaní neboli zverejnené stanoviská dotknutých orgánov či verejnosti, je potrebné uviesť, že daná námietka bola už opakovane vyhodnotená kasačným súdom ako nedôvodná - o. i. v rozhodnutí sp. zn. 5Svk/30/2023 zo dňa 30.05.2024, ktoré prešlo testom ústavnosti - uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 472/ 2024 zo dňa 3. októbra 2024 - ktorý odkázal na rozsudok kasačného súdu sp. zn. 3Svk/4/2023 zo dňa 28. marca 2024, pričom kasačný súd má za to, že jej vyhodnotenie je plne aplikovateľné aj na prejedávaný prípad: „36.

sprístupňovať iné dokumenty ako sú uvedené v danom ustanovení (tieto zákonodarca presne určil), ale týka sa informácií nezachytených v dokumente. Navyše, ak toto ustanovenie odkazuje na „povolenie“, toto treba vykladať v súlade s definíciou tohto pojmu stanovenou v § 3 zákona EIA, pričom ide o rozhodnutie v nasledujúcom povoľovacom konaní a nie o rozhodnutie vydané v zisťovacom v konaní, ktoré je predmetom posudzovanej veci.“

58. Pokiaľ mal žalobca záujem získať kópie všetkých podkladov pre rozhodnutie, mohol využiť svoje právo nahliadnuť do spisu pred správnym orgánom, robiť si zo spisu výpisy, odpisy, ako aj dostať kópie spisov a ich častí, čo nevyužil. Kasačný súd zároveň upozorňuje, že ani v prípade nahliadnutia do spisu nie je za každých okolností možné vyžadovať kópie v elektronickej podobe, ako žiadal žalobca. Opäť je potrebné poukázať na odbornú literatúru,

Máme za to, že od správnych orgánov nie je možné spravodlivo očakávať poskytnutie podkladov z administratívneho spisu v inej ako listinnej podobe, ak sa v takejto podobe už podklady a priori v spise nenachádzajú. (POTÁSCH, Peter, HAŠANOVÁ, Janka, VALLOVÁ, Jana, MILUČKÝ, Jozef, MEDŽOVÁ, Daniela. § 23 [Nazeranie do spisov].

. . Správny súd teda nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a kasačnú námietku je nutné vyhodnotiť ako nedôvodnú. 28. Kasačný súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že povinnosť poskytnúť kópie spisov bola prvostupňovým orgánom nahradená postupom podľa § 33 správneho poriadku, nakoľko ide o dva odlišné inštitúty. Listami z 31. januára 2019 a 18. septembra 2019, ktorými prvostupňový orgán upovedomil o možnosti oboznámenia sa s podkladmi rozhodnutia, si prvostupňový orgán plnil povinnosť podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku.

konaní len odporúčajú ako „dobrý správny postup“ (bod 29.). Vzhľadom na to, že zákon EIA a ani smernica EIA v zisťovacom konaní výslovne nepredpokladajú vykonanie konzultácií, ktoré sú až inštitútom posudzovania vplyvov na životné prostredie v prípade, že príslušný orgán tieto v zisťovacom konaní nevykonal, nemožno uvedené považovať za nezákonný postup. Konzultácie v zmysle § 63 zákona EIA sú v dispozícii konajúceho správneho orgánu, ktorý v konkrétnom prípade na základe správneho uváženia zváži vhodnosť ich vykonania.

31. Poukazujúc aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Consorzio Italian Management, Catania Multiservizi SpA zo 6. októbra 2021, C-561/19, v zmysle ktorého: článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť súdnym prostriedkom nápravy podľa vnútroštátneho práva, je povinný predložiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, ktorá bola pred ním nastolená, pokiaľ nekonštatuje, že táto otázka nie je relevantná alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora, alebo že správny výklad práva Únie je taký jasný, že nie je priestor na žiadne dôvodné pochybnosti, kasačný súd v prejednávanom prípade nepredložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku a uvedené neposúdil ani ako návrh na prerušenie konania. Preto o ňom nerozhodol samostatným výrokom.

IV. I Záverečné zhodnotenie

33. Podľa § 461 SSP: Kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. Kasačný súd keďže nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti, rozhodol podľa citovaného ustanovenia. 34. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 druhej vety SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Kasačný súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v kasačnom konaní nebol úspešný.

Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému. Ten bol síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané. 35. Podľa § 169 SSP: Ďalší účastník ... pri zúčastnení sa na konaní podľa § 42 ods. 1 písm. d) majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd uložil. Nakoľko ďalšiemu účastníkovi nebola v konaní uložená nijaká povinnosť, kasačný súd mu náhradu trov nepriznal. 36. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 29. januára 2025