2Svk/41/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci žalobcu (v kasačnom konaní sťažovateľ): Združenie domových samospráv o. z. so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31820174, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Okresný úrad Trnava, odbor opravných prostriedkov, za účasti: 1/ ELBEVA, a. s., so sídlom Letištná 61/319, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 36252204, 2/ Mesto Dunajská Streda, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TT-OOP3-2020/019339-002 zo dňa 24.04.2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trnave, č. k. 14S/48/2020 z 11. novembra 2021, ECLI:SK:KSTT:2021:2020200135.4, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

Predmetom navrhovanej zmeny bolo rozšírenie územia o 8 pozemkov na výstavbu rodinných domov, pričom pôvodné posúdenie z roku 2013 počítalo s umiestnením 148 rodinných domov a dvoch polyfunkčných objektov. 2. Správny orgán prvého stupňa na základe komplexných výsledkov zisťovacieho konania, po prihliadnutí na kritériá stanovené zákonom, na doručené stanoviská a doplňujúce informácie dospel k záveru, že nie je predpoklad priamych alebo nepriamych environmentálnych vplyvov činností takého významu, aby bolo potrebné ich podrobnejšie analyzovať a spracovať správu o hodnotení za predpokladu dodržiavania všeobecne závažných právnych predpisov.

orgánu. 4. V súvislosti s obsahom a charakterom odvolacích námietok zdôraznil, že aj keď z ustanovenia § 29 ods. 13 zákona o posudzovaní vplyvov vyplýva, že výroková časť rozhodnutia obsahuje aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie, v rozhodnutí o tom, že sa navrhovaná činnosť nebude posudzovať, ich správny orgán nestanovil, pretože doručené stanoviská dotknutých orgánov stanovili len požiadavky vyplývajúce zo špeciálnych zákonov majúce všeobecnú platnosť, a preto ich nebolo potrebné uvádzať ako podmienky rozhodnutia.

Podľa žalovaného tak prvostupňový správny orgán v rámci zisťovacieho konania posúdil (zohľadňujúc príslušné zákonné ustanovenia) navrhovanú činnosť z hľadiska jej povahy a rozsahu, miesta vykonávania, významu očakávaných vplyvov na životné prostredie a zdravie obyvateľov, súladu s územno-plánovacou dokumentáciou, ako aj úrovne spracovania oznámenia o zmene navrhovanej činnosti.

V tejto súvislosti dôvodil, že správny orgán prvého stupňa v zisťovacom konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie nenariadil ústne pojednávanie podľa § 21 správneho poriadku, pretože si to nevyžadovala povaha veci. Dodal, že konajúci správny orgán vcelku oprávnene považoval podklady zhromaždené v rámci vykonaného dokazovania, ku ktorým sa žalobca mohol riadne v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku vyjadriť, za dostatočné.

7. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal sťažovateľ v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Trnave (ďalej „správny súd“ alebo „krajský súd“) a navrhol jeho zrušenie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie.

8. Krajský súd správnu žalobu zamietol ako nedôvodnú. K námietke nevysporiadania sa s pripomienkami žalobcu uviedol, že tieto prvostupňový orgán vyhodnotil a vyjadril sa k nim v obsahu prvostupňového rozhodnutia (strany 17 až 19 rozhodnutia).

Tiež konštatoval, že k pripomienkam žalobcu sa vyjadril aj navrhovateľ zmeny činnosti zaslaním doplňujúcich informácií k objasneniu pripomienok a požiadaviek žalobcu v postavení dotknutej verejnosti, ktoré taktiež tvoria súčasť odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (strany 13 až 17).

10. Poukázal zároveň na to, že žalobca pri rozličných investičných zámeroch podáva obsahovo totožné námietky a žaloby, nereagujúce na špecifiká jednotlivých investičných zámerov, ktoré naznačujú, že zo strany žalobcu môže ísť o účelové konanie, ktorého cieľom nie je poukazovať na negatívne vplyvy na životné prostredie, ale že ide o osobný zámer žalobcu, kde chýba akýkoľvek verejný záujem. Nepriamo to podľa správneho súdu potvrdzuje aj „Upozornenie pre navrhovateľa“ obsiahnuté v závere vyjadrenia žalobcu v procese EIA k zámeru „Rozšírenie obytnej zóny „Kertváros“ - U2 o 8 pozemkov“.

12. Dôvody, pre ktoré rozhodnutie prvostupňového orgánu vo svojom výroku neobsahuje podmienky eliminujúce alebo zmierňujúce vplyv zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie, dostatočne zrozumiteľne a v súlade s logikou posudzovanej veci podľa správneho súdu vysvetlil žalovaný v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia.

III. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko účastníkov

Navrhuje, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 17. Sťažovateľ v prvej polovici textu kasačnej sťažnosti objasňuje dôležitosť ochrany životného prostredia, ako aj dôležitosť svojej činnosti, ktorá napriek antikampani vlády Slovenskej republiky k ochrane životného prostredia smeruje.

podľa sťažovateľa nájsť dva protichodné výklady práva, kedy na jednej strane je eurokonformný výklad práva pri zachovaní ochrany práva na priaznivé životné prostredie a na strane druhej interpretácia práva, ktorá pod rôznymi zámienkami vytvorila stav obmedzujúci verejnosť na prístupe k informáciám a na participovaní na rozhodovaní v súvisiacich veciach. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva aj nesprávne právne posúdenie v súdenej veci.

ústne konzultácie s odôvodnením, že podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, len ak to vyžaduje povaha veci alebo ak?to?ustanovuje osobitný zákon, - podľa sťažovateľa sú konzultácie v zmysle § 63 zákona EIA inštitútom, ktorý môže verejnosť využiť kedykoľvek počas procesu EIA, pričom nenariadenie takejto konzultácie je prejavom svojvôle úradníka brániacim účinnému uplatňovaniu práv verejnosti v procese EIA a zároveň aj procesnou vadou podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku. Ak sťažovateľ o konzultáciu požiada, má sa táto vykonať, aby bol dosiahnutý účel a cieľ zákona EIA, - napáda aj právne posúdenie námietky nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia žalovaného. Prvostupňový orgán sa podľa jeho názoru nedostatočne vysporiadal so skutkovým stavom a žalovaný sa vôbec nevysporiadal s jednotlivými námietkami, ktoré sú na daný prípad aplikovateľné.

Má za to, že úlohou správneho súdu nie je posudzovať sťažovateľa, ale poskytnúť mu ochranu pred nezákonnosťou, - namieta porušenie práva na prístup k úplným a presným informáciám, a hoci došlo k zverejneniu oznámenia o zmene navrhovanej činnosti štandardným spôsobom, to ešte podľa sťažovateľa neznamená, že týmto zverejnením boli vyčerpané všetky práva na prístup k informáciám uvedené v čl. 6 Aarhuského dohovoru. Adresátom takýchto informácií je najširšia verejnosť, a preto podľa sťažovateľa vzhľadom na absenciu zverejnenia podkladov, na základe ktorých bolo vydané rozhodnutie, a to najmä vyjadrení dotknutých orgánov, došlo k porušeniu práva verejnosti ako subjektu sui generis, - namieta celkovú úvahu správneho súdu, ktorá je podľa jeho názoru od počiatku nesprávna v tom, že nereaguje na potrebu eurokonformného výkladu práva. Rovnako uvádza, že správny súd neskúmal konkrétne dôvody žaloby porovnávaním a skúmaním hmotnoprávnych predpisov, ale koncentroval sa len na ochranu štandardného výkonu úradníckej praxe, čím konal v rozpore s princípom správneho súdnictva,

B/ 19. Žalovaný ani ďalší účastníci konania sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), zohľadniac § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol týmto rozsudkom, ktorý po predchádzajúcom zverejnení termínu verejne vyhlásil dňa 31. júla 2024. 21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky primárne v medziach kasačnej sťažnosti ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. 22. V úvode kasačnej sťažnosti sťažovateľ predostrel všeobecné tvrdenia o antikampani vlády Slovenskej republiky proti sťažovateľovi, v ktorej dôsledku dochádza k nesprávnej aplikácii právnych predpisov upravujúcich ochranu životného prostredia orgánmi štátnej správy Slovenskej republiky. Keďže uvedené tvrdenia boli veľmi všeobecné a sťažovateľ ani nekonkretizoval, aké ustanovenia mali byť podľa neho nesprávne aplikované v prejednávanom prípade, nešpecifikoval ani aké právne posúdenie pokladá za nesprávne a v čom spočíva takáto nesprávnosť (§ 440 ods. 2 SSP), kasačný súd námietku údajnej negatívnej kampane proti sťažovateľovi vyhodnotil ako nezmyselnú a s rozsudkom krajského súdu nesúvisiacu. 23. Vzhľadom na rozsiahlosť kasačnej sťažnosti, v ktorej sa totožné kasačné námietky odôvodnené nesprávnym právnym posúdením správneho súdu (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) často opakujú a vyskytujú na rôznych miestach, kasačný súd zoradil tieto do nasledovných skupín: i) nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia pre absenciu správnej úvahy a určenia opatrení a podmienok vo vzťahu k ochrane životného prostredia vo výroku rozhodnutia; ii) nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia z dôvodu nevykonania konzultácií podľa § 63 zákona o EIA; iii) nezverejnenie vyjadrení dotknutých orgánov v zisťovacom konaní; iv) vyhodnotenie konania sťažovateľa správnym súdom ako zneužitie práva; v) nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku; vi) absencia aplikácie eurokonformného výkladu.

24. Námietka absencie správnej úvahy v prvostupňovom rozhodnutí je nedôvodná. Tvrdenie sťažovateľa je v priamom rozpore s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia (najmä str. 18 - 22), kde sa prvostupňový orgán konkrétne vyjadril k otázke vplyvu navrhovanej činnosti na jednotlivé zložky životného prostredia, a po vyhodnotení všetkých pripomienok a návrhov dotknutej verejnosti a záväzných stanovísk dotknutých orgánov skutkovo popísal navrhovanú činnosť odkazujúc pritom na relevantnú právnu úpravu, ktorú má účastník konania v 1. rade v procese realizácie navrhovanej zmeny zohľadniť a dodržiavať.

Pokiaľ ide v tejto súvislosti o námietku nesprávnej aplikácie ustanovenia § 29 ods. 13 zákona o EIA, s identickou argumentáciou žalobcu sa už vysporiadal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Svk/19/2021 z 29. marca 2023 v bode 12., na ktorý kasačný súd odkazuje a plne sa s uvedeným právnym posúdením stotožňuje: „Už správny súd uviedol, že pripomienky a vyjadrenia žalobcu uplatnené počas administratívneho konania boli veľmi všeobecné. Žalobca proti tomu namieta, že judikatúra mu nedáva právo navrhovať konkrétne opatrenia, ktoré sa majú uložiť navrhovateľovi navrhovanej činnosti.

26. Kasačný súd navyše pripomína, že podľa citovaného § 29 ods. 13 zákona EIA logickým predpokladom, aby mohli byť uložené opatrenia na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvov, je to, že navrhovaná činnosť vôbec takéto vplyvy má alebo môže mať. V tu prerokúvanej veci však orgány verejnej správy vyšli zo skutkového zistenia, ktoré je založené na zámere predloženom ďalším účastníkom konania, že negatívne vplyvy navrhovanej činnosti identifikované v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie pri dodržaní navrhovateľom navrhovaných opatrení nedosahujú parametre, ktoré by spôsobovali významné zmeny kvality životného prostredia, nevytvárajú predpoklady pre negatívne ovplyvnenie zdravotného stavu obyvateľov ani širšieho dotknutého územia.

27. Zohľadniac špecifiká preskúmavaného prípadu, keď zmena činnosti nemala významné nepriaznivé účinky na životné prostredie, je podľa kasačného súdu ustanovenie § 29 ods. 13 zákona EIA možné vykladať tak, že príslušný orgán má povinnosť uviesť podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie, ak takéto podmienky podľa správneho orgánu existujú. Uvedený výklad podporuje aj to, že ani Smernica EIA nevyžaduje uvedenie týchto podmienok bezpodmienečne v každom rozhodnutí zo zisťovacieho konania.

IV. ii. K námietke nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia z dôvodu nevykonania konzultácií podľa § 63 zákona o EIA;

IV. iii. K námietke nezverejnenia vyjadrení dotknutých orgánov v zisťovacom konaní

30. Ak sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že v zisťovacom konaní neboli zverejnené vyjadrenia dotknutých orgánov, aj túto námietku kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V zmysle príslušných ustanovení § 24 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán má povinnosť zverejniť informácie o navrhovanej činnosti alebo jej zmene (napr. kde možno získať informácie o zmene navrhovanej činnosti, o prístupe verejnosti) a podľa § 29 zákona EIA zverejňuje napr. oznámenie o zmene navrhovanej činnosti, kde možno do zámeru nahliadnuť či kedy k nemu možno zasielať pripomienky. Žiadne ustanovenie zákona EIA nestanovuje povinnosť príslušného orgánu zverejňovať stanoviská dotknutých orgánov. Z toho dôvodu kasačný súd vyhodnotil postup príslušného orgánu za zákonný a námietku sťažovateľa za nedôvodnú.

IV. iv. K námietke vyhodnotenia konania sťažovateľa správnym súdom ako zneužitie práva

33. Kasačný súd ako nedôvodnú vyhodnotil i námietku o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa mal krajský súd podľa sťažovateľa bez ďalšieho len stotožniť s právnym posúdením žalovaného, pokiaľ ide o vyhodnotenie námietok sťažovateľa vznesených v administratívnom konaní ako nedôvodných, nesúvisiacich, a to bez jasného definovania, prečo na jednotlivé argumenty účastníka konania neprihliadli a aké úvahy ich k tomu viedli. Kasačný súd uvádza, že krajský súd sa v bodoch 70 - 102 odôvodnenia podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými žalobnými námietkami sťažovateľa, v značnom rozsahu kopírujúcimi tie ním vznesené počas administratívneho konania, pričom jasne a zrozumiteľne uviedol, akými úvahami bol vedený pri vyhodnocovaní ich relevancie či dôvodnosti z pohľadu dopadu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľ tak v odôvodnení napadnutého rozsudku dostal presvedčivú a jasnú odpoveď na všetky podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery napadnutého rozhodnutia. Kasačný súd preto nevzhliadol dôvodnosť ani tejto námietky.

IV. vi. K námietke absencie aplikácie eurokonformného výkladu

Tvrdenie, že celá úvaha správneho súdu postráda eurokonformný výklad, je príliš všeobecné, aby sa ním mohol súd zaoberať. 35. V tu prerokúvanej veci sťažovateľ opakovane namietal iba to, že vec má „európsky rozmer“ a že konkrétna aplikácia nie je v súlade s právom Európskej únie, pričom často poukazoval na ustanovenia, z ktorých nevyplývalo to, čo tvrdil. Sťažovateľ nekonkretizoval, na výklad akých ustanovení by sa mal kasačný súd na Súdnom dvore Európskej únie dopytovať, formuloval len nasledovné veľmi všeobecné otázky: a. „Či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa je zneužívaním práva, ktoré priznáva Smernica EIA verejnosti? b. Či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu k podaniu odôvodneného stanoviska, je v súlade so Smernicou EIA? c. Či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu k podaniu odvolania, je v súlade so smernicou EIA? d. Či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu k inštitútu doplňujúcej informácie, je v súlade so smernicou EIA? e. Či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu ku konzultáciám, je v súlade so

veci. 37. Poukazujúc aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Consorzio Italian Management, Catania Multiservizi SpA zo 6. októbra 2021, C-561/19, v zmysle ktorého: článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť súdnym prostriedkom nápravy podľa vnútroštátneho práva, je povinný predložiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, ktorá bola pred ním nastolená, pokiaľ nekonštatuje, že táto otázka nie je relevantná alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora, alebo že správny výklad práva Únie je taký jasný, že nie je priestor na žiadne dôvodné pochybnosti, kasačný súd v prejednávanom prípade nepredložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku. Vzhľadom na všeobecnosť sťažovateľových tvrdení (aj navrhovaných otázok), o potrebe obrátenia sa na Súdny dvor Európskej únie, navyše bez špecifikácie konkrétnej vecnej prejudiciálnej otázky, kasačný súd uvedené neposúdil ani ako návrh na prerušenie konania, a preto o ňom ani nerozhodol samostatným výrokom.

39. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd s poukazom na § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov kasačného konania nebol priznaný z dôvodu jeho neúspechu v kasačnom konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania vrátane kasačného zo zákona nevyplýva. Ďalším účastníkom konania kasačný súd náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal, nakoľko im v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením ktorej by im trovy kasačného konania vznikli a nevzhliadol dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady trov konania.

V Bratislave dňa 31. júla 2024