2Svk/43/2022

1. Okresný úrad Bratislava, pozemkový a lesný odbor (ďalej aj ako „prvostupňový správny orgán“ alebo „pozemkový úrad“) rozhodnutím č. k. 1108/1992 zn. OU-BA-PLO-2019/ 013705-020/MAG zo dňa 16.10.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vo veci práva na navrátenie vlastníctva k pozemkom uplatneného podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v platnom znení (ďalej len „zákon o pôde“ alebo „reštitučný zákon“) rozhodol tak, že žalobcovia (ďalej aj ako „reštituenti“ alebo „pôvodní vlastníci“) nie sú oprávnenými osobami v zmysle § 4 ods. 1 zákona o pôde a nespĺňajú podmienky uvedené v § 6 ods. 1 písm. k) onoho zákona, nakoľko vlastníctvo k uplatnenému pozemku v pôvodnom k. ú. J. (v súčasnosti k. ú. D. C.), parc. č. XXXX/X, vo výmere 1057 m2 (ďalej aj ako „dotknutá nehnuteľnosť“) neprešlo na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, a preto im nepriznal vlastnícke právo a ani právo na náhradu.

V administratívnom konaní mal prvostupňový správny orgán preukázané, že v roku 1972 uzatvorili reštituenti s Ministerstvom výstavby a techniky SSR zastúpeným vtedajším podnikom Investing (ďalej „Investing“) platnú kúpnu zmluvu, ktorá sa z nezistených dôvodov

vyvlastnenie. V nadväznosti na uvedené žalobcovia v roku 1977 opätovne uzatvorili kúpnu zmluvu k dotknutej nehnuteľnosti. Kúpna cena bola vypracovaná podľa znaleckého ocenenia a platných cenových predpisov, pričom štát nemal možnosť dohody o kúpnej cene, ale bol povinný sa riadiť vtedy platným cenovým predpisom a navrhnúť sumu, ktorá bola s ním v

Zároveň konštatoval, že rovnaké podmienky predaja mali všetci predávajúci v projekte „Údolná cesta“ v rámci vykupovania nehnuteľností štátom z dôvodu plánovanej výstavby. 3. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že reštituenti nehnuteľnosť v lokalite Bôrik (vedenú podľa listu vlastníctva ako stavebný pozemok) využívali ako záhradu, nakoľko v danej oblasti v tom čase platila stavebná uzávera. Z výpovedí pôvodných vlastníkov vyplynulo, že uvedenú nehnuteľnosť využívala ich matka na pestovanie ovocia, zeleniny a kvetov, a prebytky predávala na trhovisku. Žalobcovia mali za to, že spĺňajú podmienky reštitučného zákona, pokiaľ ide o navrátenie vlastníctva k pozemku dôvodiac, že nehnuteľnosť im bola násilne odobraná a kúpna zmluva z roku 1977 bola uzatvorená v tiesni a za nápadne nevýhodných

Konštatoval, že uvedené rozhodnutia súdov sú pre správne orgány záväzné a tieto sú povinné ich rešpektovať a z nich plynúce závery preniesť v správnej úvahe do dôvodov rozhodnutia o uplatnenom reštitučnom nároku žiadateľov. Zdôraznil, že obsahom odvolania neboli žiadne nové skutočnosti či nové dôkazy majúce vplyv na predmet konania.

5. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podali žalobcovia v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Bratislave a navrhli jeho zrušenie a vrátenie veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. Uviedli, že v prvostupňovom konaní bolo rozhodnuté bez doplnenia dokazovania, pričom predtým na základe rovnakých skutkových zistení rozhodol žalovaný v ich prospech. Hoci rozhodnutie prvostupňového orgánu v ich prospech bolo následne správnymi súdmi zrušené, udialo sa tak bez toho, aby došlo k vykonaniu dokazovania, ktoré by malo, resp. mohlo mať za následok zmenu právneho názoru žalovaného.

7. Na základe ústavnej sťažnosti pôvodných vlastníkov Ústavný súd SR nálezom I. ÚS 469/ 2015 z 19.01.2015 v bode 1. výroku rozhodol, že základné právo pôvodných vlastníkov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (právo na spravodlivé súdne konanie) rozsudkom Najvyššieho súdu SR (ďalej aj ako „NS SR“) sp. zn. 10Sžr 80/2014 zo 17.06.2016 porušené

Po vydaní uvedeného nálezu Ústavného súdu SR NS SR uznesením 10Sžr/65/2016 z 29.06.2016 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Sp/2,3/2013-137 z 28.04.2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uložil konajúcemu krajskému súdu, aby sa námietkami pôvodných vlastníkov vyslovenými v odvolaní voči rozsudku tamojšieho súdu zo dňa 28.04.2014, pokiaľ majú relevanciu z hľadiska posúdenia nápadne nevýhodných podmienok, zaoberal v novom rozhodnutí. 8.

9. Následne prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 16.10.2019 (ktoré je v spojení s rozhodnutím žalovaného zo dňa 28.01.2020 predmetom prieskumu v rámci tohto súdneho konania) opätovne nepriznal žalobcom vlastnícke právo a ani právo na náhradu z dôvodu nesplnenia podmienok stanovených § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona.

K uvedenému objasnil, že dokazovanie bolo vykonané v dostatočnom rozsahu, avšak chyba nastala v momente, keď toto správny orgán v predošlom rozhodnutí na podklade zistených skutočností nesprávne právne posúdil. 11. Správny súd skonštatoval, že NS SR zaujal jednoznačné stanovisko i k predpokladom navrátenia vlastníctva v zmysle § 6 ods. 1 písm. k/ zákona o pôde oprávneným osobám, ktorým je, aby pozemok v zákonom stanovenom období, t. j. v čase od 25.02.1948 do 01.01.1990 prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok a akcentoval skutočnosť, že sa jedná o zdvojenú podmienku, a teda je nevyhnutná kumulatívna prítomnosť tak tiesne, ako aj nápadne nevýhodných podmienok. Krajský súd v tejto súvislosti prevzal názor NS SR konštatujúc, že tieseň a nápadne nevýhodné podmienky je potrebné posudzovať oddelene, aj keď spolu z podstaty veci súvisia. Hoci ide pôvodom o zaužívané pojmy občianskeho práva, aj v prípade reštitučných zákonov je treba tieto vykladať zásadne v zhode, teda podľa ustanovených interpretačných pravidiel. 12. V prípade otázky naplnenia podmienky tiesne pri uzatváraní kúpnej zmluvy na dotknutú nehnuteľnosť z roku 1977 krajský súd prevzal argumentáciu z ostatného rozsudku NS SR, pokiaľ ide o definíciu pojmu, okolnosti posudzovania tiesne a konštatáciu, že z výpovedí svedkov a účastníkov reštitučného konania nevyplýva, že by predmetná zmluva bola podpísaná v tiesni. Nebol preukázaný nátlak vo vzťahu k reštituentom aj s poukazom na to, že v prípade vyhrážok, na základe ktorých vykoná niekto niečo, čo by inak nevykonal, musí ísť o vyhrážky vyslovené, konkretizované, protiprávne, ako aj uskutočniteľné, čo v danom prípade nebolo preukázané. Podľa krajského súdu tak (odkazujúc konštantne v odôvodnení napadnutého rozsudku na závery NS SR) nemožno vysloviť záver, že v prípade reštituentov išlo o taký objektívny hospodársky, sociálny alebo psychický stav, ktorý takým spôsobom a závažnosťou doliehal na nich pri uzatváraní kúpnej zmluvy a obmedzoval ich v slobode rozhodovania do takej miery, že urobili taký právny úkon, ktorý by inak neurobili. Citujúc rozsudok NS SR sp. zn. 10Sžr/31/2011 dodal, že hrozba vyvlastnením nemôže byť posúdená ako tieseň, pretože v čase uzavretia kúpnej zmluvy išlo len o legálny postup v zmysle platných právnych predpisov. 13. K námietke žalobcov, že kúpna cena bola stanovená v rozpore s cenovým predpisom, pozemky v uvedenej lokalite boli predávané za vyššie sumy a za odpredávanú kúpnu cenu si nemali možnosť obstarať nehnuteľnosť rovnakej alebo obdobnej kvality a kvantity, krajský súd citujúc závery z ostatného rozsudku NS SR uviedol, že reštituenti nepredložili dôkazy na preukázanie týchto skutočností, a teda neuniesli dôkazné bremeno. Kúpne zmluvy, ktoré boli doložené v administratívnom konaní, jednoznačne preukazujú, že kúpna zmluva z roku 1977 bola uzavretá za identických podmienok ako iné zmluvy uzavreté s ostatnými predávajúcimi.

A/ 14. Žalobcovia zastúpení advokátom podali proti rozsudku v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. Dôvodili tým, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec správnemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť rozsudok krajského súdu tak, že kasačný súd zruší napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.

vykonanom dokazovaní rozhodol vyhovieť žiadosti, avšak toto rozhodnutie bolo znovu krajským súdom zrušené a následne sa správny orgán uchýlil k pôvodnému stanovisku a žiadosť zamietol. Z uvedeného podľa sťažovateľa badať nekonzistentnosť a účelovosť konania správneho orgánu i krajského súdu, - krajský súd bez toho, aby došlo k zmene dôkaznej situácie, vyhodnotil túto dvakrát po sebe diametrálne odlišne. Prvotnú kompetenciu vykonávania dôkazov a ich vyhodnotenia mal správny orgán, pričom správny súd mu ju týmto spôsobom odňal, - správny súd postupoval nesprávne, keď sa vo svojom názore priklonil k ignorácii dôkazov svedčiacich o naplnení reštitučného titulu; v predošlých viacerých zrušujúcich rozhodnutiach pritom krajský súd vyslovil dielčie názory o dôkazoch svedčiacich v prospech reštituentov, - vyhodnotenie tiesne a nápadne nevýhodných podmienok by aj za použitia elementárnej logiky malo viesť k opodstatnenosti reštitúcie. Tieseň bola vytvorená už tým, že štátne orgány prostredníctvom klamstva o potrebe pozemkov pre výstavbu závažného štátneho záujmu nútili vlastníkov k predaju.

Preto bolo podľa sťažovateľov potrebné na nápadne nevýhodné podmienky predaja nahliadať aj v širších súvislostiach, k čomu v danom prípade zo strany správnych orgánov ani krajského súdu nedošlo, - v ostatnom rozhodnutí NS SR v danej veci nie je obsiahnutý podrobný výklad dôkaznej

Sťažovatelia majú za to, že boli vykonané dôkazy, ktoré stav tiesne jasne preukazovali, a napriek tomu sa súdy uchyľujú k inému vyhodnoteniu preukázanosti stavu tiesne, nereagujúc na argument, že štát si vyfabuloval účel využitia pozemku na verejný záujem, ktorý sa v skutočnosti nikdy nerealizoval, - vyvlastnenie vo verejnom záujme je bežným inštitútom aj v demokratických krajinách, ale jeho klamlivé uvádzanie (bez reálneho úmyslu naplnenia verejného záujmu) je závažným protiprávnym nátlakom, - podľa § 5 zákona o pôde je zakázaný prevod predmetu reštitúcie počas reštitučného konania. Takýto prevod tak podľa sťažovateľov nastal v rozpore so zákonom, a preto je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatný. Dňa 23.8.2022 doručila žalobkyňa 2/ v mene reštituentov podanie označené ako doplnenie kasačnej sťažnosti obsahujúce dokument s názvom „Stanovisko reštituentov k rozsudku Krajského súdu v Bratislave“. Na uvedené nadväzovali ďalšie dve podania označené ako doplnenia kasačnej sťažnosti, doručené žalobkyňou 2/ kasačnému súdu dňa 3.7.2023 a 3.10.2023.

B/ 16. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti odkazuje na závery vyslovené v ostatnom rozsudku NS SR v predmetnej reštitučnej veci, ktorými bol ako správny orgán v pokračujúcom administratívnom konaní viazaný. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podľa žalovaného jasne skonštatoval, že žalovaný sa presvedčivým a dostatočným spôsobom vysporiadal s podstatnými námietkami reštituentov a že zo záverov prijatých v preskúmavanom rozhodnutí je zrejmé, na základe akej správnej úvahy zistený skutkový stav posúdil.

Majú za to, že samotné prieťahy nemajú na vyhodnotenie dokazovania vo veci samej žiadny vplyv a sú pre vec samu irelevantné. Rovnako tak na samotné reštitučné konanie nemal vplyv ani predaj pozemku tretej osobe po uplatnení reštitučného nároku.

Vo vzťahu k naplneniu podmienok tiesne a nápadne nevýhodných podmienok uzatvorenia kúpnej zmluvy k dotknutej nehnuteľnosti uvádzajú, že bolo jednoznačne preukázané, že tieto neboli naplnené. Dodali, že ak sťažovatelia neustále vyhodnocujú tieseň a nápadne nevýhodné podmienky len a výlučne zo svojho pohľadu, majú na to síce právo, ale to automaticky neznamená, že iné vyhodnotenie je nespravodlivé. Subjektívne vnímanie

predtým. Ide podľa nich o štandardnú rozhodovaciu prax pri náprave nezákonných rozhodnutí. Kasačnú sťažnosť navrhujú v celom rozsahu zamietnuť. D/ 18. Účastník konania v prvom rade vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uvádza, že sťažnostný dôvod v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP (nesprávne právne posúdenie veci) podľa jeho názoru ani nie je v predmetnom prípade naplnený. Tento by bol relevantný iba v prípade, ak je nesprávnosť aplikácie objektívneho práva správnym súdom zapríčinená chybným výberom normy hmotného práva alebo procesného práva, ktorá vo svojej hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Zdôrazňuje, že kasačnú sťažnosť ako mimoriadny opravný prostriedok nie je možné použiť celoplošne na odstránenie nespokojnosti účastníka konania s akýmkoľvek rozhodnutím správneho súdu.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky primárne v medziach kasačnej sťažnosti ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľov sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

22. Kasačný súd preto zdôrazňuje, stotožňujúc sa pritom s odôvodnením ostatného rozsudku NS SR ohľadom namietaného preukázania tiesne aj existencie nápadne nevýhodných podmienok, že podmienkou úspešnosti uplatneného nároku je kumulatívne splnenie všetkých podmienok, pričom tieseň a nápadne nevýhodné podmienky treba posudzovať oddelene, i keď vecne aj skutkovo spolu zväčša úzko súvisia. V prípade reštitučných nárokov zohráva pri interpretácii dotknutých pojmov navyše svoju rolu aj zohľadnenie účelu reštitučných zákonov, ktorým je snaha o zmiernenie niektorých (nie všetkých) majetkových a iných krívd vzniknutých v rozhodujúcom období od roku 1948 do roku 1990 (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/2010 zo dňa 16.9.2010).

Tak ako požiadavku „tiesne“ treba aj požiadavku „nápadne nevýhodných podmienok“ posudzovať vždy v konkrétnom prípade s prihliadnutím na konkrétne okolnosti. Podľa právnej teórie dôvod a pôvod tohto stavu nie je významný.

24. Kasačný súd sa po preštudovaní súdneho a administratívneho spisu k posudzovanej veci stotožňuje s krajským súdom a uvádza, že z výpovedí v predmetnom konaní, ako svedkov tak aj účastníkov konania nevyplýva, že by sporná zmluva bola podpísaná v tiesni, nebol preukázaný nátlak vo vzťahu k reštituentom aj s poukazom na to, že v prípade vyhrážok, na základe ktorých niekto vykoná niečo, čo by inak nevykonal, musí ísť o vyhrážky vyslovené, konkretizované, protiprávne, ako aj uskutočniteľné, čo v danom prípade z predmetných výpovedí nebolo preukázané. Nemožno dospieť k záveru, že v prípade reštituentov išlo o taký objektívny hospodársky, sociálny alebo psychický stav, ktorý takým spôsobom a závažnosťou doliehal na nich pri uzatváraní kúpnej zmluvy a obmedzoval ich v slobode rozhodovania do takej miery, že urobili právny úkon, ktorý by inak neurobili.

25. Pokiaľ ide o opakovane uplatnenú kasačnú námietku týkajúcu sa situácie, že sa reštituentom pri návrhu dohody o kúpe sporných nehnuteľností vyhrážali vyvlastnením vo verejnom záujme, pričom verejný záujem (účel predaja) nebol nikdy po predaji naplnený, kasačný súd stotožňujúc sa s názorom NS SR v ostatnom rozsudku uvádza, že ustanovenie § 6 ods. 1 písm. k) zákona o pôde nepočíta s možnosťou vydania nehnuteľností v prípade, že nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý mala byť vyvlastnená.

26. V súvislosti s nápadne nevýhodnými podmienkami kasačný súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. sp. zn. 10Sžr 31/2011 zo dňa 29.06.2011, sp. zn. 1Sžr 32/2011 zo dňa 17.01.2012, sp. zn. 6Sžo 304/2009 zo dňa 16.06.2010 sp. zn. 1Sžo 376/2009 zo dňa 19.05.2010. Nápadne nevýhodné podmienky je potrebné vnímať v situácii, kedy osoba uzavrie právny úkon za podmienok pre ňu nápadne nepriaznivých, v dôsledku čoho jej vzniká nápadne menej práv a viac povinností, než by tomu bolo v inom

podmienky. Reštitučné zákony nepredpokladajú (neprezumujú) ani jednu z podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach jednotlivých zákonov, takže pre úspešné uplatnenie nároku musí oprávnená osoba preukázať súčasnú existenciu tiesne aj nápadne nevýhodných podmienok v čase uzavretia zmluvy. Splnenie oboch týchto podmienok pritom nemožno bez ďalšieho vyvodiť priamo ani zo zákona ako určitú fikciu a vždy prítomnú súčasť majetkových dispozícií medzi štátom a fyzickou osobou, ale ani zo všeobecnej situácie, jestvujúcej, či už v štáte ako celku (danej napr. politickým, právnym a ekonomickým systémom) alebo v niektorom z jeho regiónov či lokalít (napr. určenie na rozsiahlu investičnú akciu); vždy je preto potrebné skúmať, či táto všeobecná situácia v konkrétnom prípade toho-ktorého konajúceho mala za následok uzavretie zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok (por. rozsudok Najvyššieho súd SR sp. zn. 6Sžo 80/2008 zo dňa 3. decembra 2008).

28. Ak aj reštituenti namietali, že kúpna cena bola určená v rozpore s cenovým predpisom a že pozemky v uvedenej lokalite boli predávané za vyššie sumy, pričom za odpredávanú kúpnu cenu si nemali možnosť obstarať nehnuteľnosť rovnakej alebo obdobnej kvality a kvantity, z vykonaných dôkazov uvedené nevyplýva. Reštituenti nepredložili dôkazy na preukázanie týchto skutočností, a teda neuniesli dôkazné bremeno. Je potrebné opätovne zdôrazniť, že nápadne nevýhodné podmienky musia objektívne existovať v čase vykonania právneho úkonu a nemôžu spočívať v subjektívnom cítení dotknutej osoby.

kúpe. Vzhľadom na uvedené nemá tvrdenie sťažovateľov, že za rovnakú cenu nemali možnosť kúpiť porovnateľnú nehnuteľnosť, oporu vo vtedy platnej právnej úprave. Kasačný súd poznamenáva, že pri skúmaní naplnenia znakov nápadne nevýhodných podmienok treba vždy hodnotiť, či ide o nevýhodnosť takej intenzity, že ju možno kvalifikovať ako nápadnú voči stavu, ktorý existoval v dobe uzavretia kúpnej zmluvy vzhľadom k podmienkam vtedy obvyklým (m.m. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sž-o-Ks 1/2004).

Pojem nápadne nevýhodných podmienok je potrebné vykladať tak, že išlo predovšetkým o rozpor s cenovými predpismi platnými v čase uzavierania kúpnej zmluvy (napr. rozsudok NS SR č. 5 Cdo 93/97 z 30. októbra 1997). V danom prípade ocenenie predávaných nehnuteľností bolo vykonané v súlade s vtedy platnou vyhláškou a stanovenú kúpnu cenu preto nemožno vyhodnotiť ako neprimeranú vtedajšej hodnote predávaných nehnuteľností. Vychádzajúc aj z uvedenej skutočnosti preto podľa kasačného súdu podmienky, za ktorých došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, nenapĺňajú obsah pojmu nápadne nevýhodné. Kúpne zmluvy, ktoré boli doložené v administratívnom konaní, jednoznačne preukazujú, že kúpna zmluva z roku 1977 bola uzatvorená za takých istých podmienok ako iné zmluvy, t. j. s kúpnou cenu 15 Kčs/ m2 a že reštituenti mali rovnaké podmienky ako ostatní predávajúci vo viacerých zmluvách, doložených dňa 24.01.2012 Magistrátom hlavného mesta SR Bratislavy.

32. V ďalšom považuje kasačný súd za dôležité uviesť, že zákon o pôde nemožno paušálne aplikovať na všetky reštitučné prípady a na základe neho dospieť k záveru, že žiadatelia o navrátenie vlastníctva k pozemkom automaticky splnili podmienky ustanovené reštitučnými zákonmi, a to len s poukazom na obdobie neslobody. Reštitučné zákony vrátane zákona o pôde ustanovujú osobitné podmienky, za splnenia ktorých je možná náprava krívd, pričom je nutné tieto podmienky skúmať individuálne v každom jednotlivom prípade.

33. S poukazom na uvedené kasačný súd rovnako ako správny súd vychádzal vo vzťahu k splneniu podmienky tiesne, ako i nápadne nevýhodných podmienok nielen z posudzovania kúpnej ceny, ale z ďalších vyššie uvedených skutočností, zohľadňujúc individuálne okolnosti tohto prípadu, ako aj zohľadňujúc politický režim v roku 1977.

uplatnenom nároku podľa zákona o pôde, je táto otázka pre aktuálne vedené súdne konanie irelevantná. 35. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa prieťahov v administratívnom konaní sprevádzaných, okrem iného, aj stratou spisu, kasačný súd má taktiež za to, že tieto boli spôsobené v dôsledku viacerých pochybení prvostupňového správneho orgánu spočívajúcich najmä v nevykonaní dokazovania na účely zistenia skutočného stavu veci či v chybnom vyhodnotení získaných dôkazov. Nie je však možné a ani dôvodné poukazovať na tieto skutočnosti domnievajúc sa, že by mohli mať vplyv na výsledné rozhodnutie súdu v posudzovanej veci.

37. Pokiaľ ide o obsah podaní doručených kasačnému súdu ako doplnenie kasačnej sťažnosti, je potrebné uviesť, že tieto boli preukázateľne doručené až po uplynutí zákonnej lehoty na podanie mimoriadneho opravného prostriedku. Nakoľko podľa § 445 ods. 2 SSP sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti, kasačný súd na námietky obsiahnuté v týchto podaniach prihliadať nebude. Žiada sa zároveň podotknúť, že ak by tieto doplnenia aj boli doručené včas, neboli by vo vzťahu k prejednávanej veci relevantnými, nakoľko neobsahujú žiadne nové tvrdenia ani argumentáciu a sú len rekapituláciou už z pôvodných súdnych konaní známych, resp. opakovane prezentovaných

Už z uvedenej dikcie ustanovenia vyplýva, že súd by mal prihliadať len na také podania sťažovateľov, ktoré boli spísané ich kvalifikovaným zástupcom; uvedené podania takúto zákonnú požiadavku nespĺňajú. 38. Kasačný súd má za to, že krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal, vysporiadal sa s podstatnými námietkami žalobcov a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym záverom o nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Na základe uvedených zistení a úvah kasačný súd nepovažuje sťažnostné body kasačnej sťažnosti za opodstatnené a preto rozhodol podľa § 461 SSP o zamietnutí kasačnej sťažnosti. 39. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP (a contrario) a vzhľadom na neúspech sťažovateľov v kasačnom konaní nepriznal im právo na náhradu trov vynaložených v tomto konaní; zároveň kasačný súd nevidel dôvod na postup podľa § 168 SSP. Ďalším účastníkom konania kasačný súd náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal, nakoľko im v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením ktorej by im trovy kasačného konania vznikli a nevzhliadol dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady trov konania. 40. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 22. decembra 2023