2Svk/5/2022

1. Okresný úrad Banská Bystrica, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový orgán") vydal rozhodnutie č. OU-BB-OSZP3-2019/026930-020 z 8. novembra 2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie") podľa § 29 ods. 11 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej len „zákon o EIA"). Prvostupňovým rozhodnutím rozhodol, že navrhovaná činnosť „Banská Bystrica - Tatranská ulica - parkoviská" navrhovateľa Mesto Banská Bystrica sa nebude posudzovať podľa zákona o EIA, ďalej umožnil požiadať o povolenie činnosti podľa osobitných predpisov a uložil povinnosť požiadať správcov dotknutých komunikácií ovplyvnených navrhovanou činnosťou o záväzné stanovisko a ich požiadavky rešpektovať v plnom rozsahu. 2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov (ďalej len „žalovaný") rozhodnutím č. OU-BB-OOP3-2020/008435-005 z 12. februára 2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného") tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/ 1967 Zb. o správnom konaní v účinnom znení (ďalej len „Správny poriadok").

II. Konanie pred správnym súdom

Navrhol správnemu súdu priznať správnej žalobe odkladný účinok a zrušiť rozhodnutie žalovaného aj prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 4. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd") uznesením č. k.: 24S/64/2020-76 z 10. novembra 2020 zamietol návrh na priznanie odkladného účinku a rozsudkom č. k.: 24S/ 64/2020-126 z 17. júna 2021 (ďalej len „rozsudok správneho súdu") správnu žalobu zamietol.

pre nariadenie ústnych konzultácií a správny orgán mal dostatok podkladov na vydanie rozhodnutia (odôvodnený zámer navrhovanej činnosti, vyjadrenia príslušných a participujúcich orgánov, ďalšie listinné dôkazy) bez potreby ústneho pojednávania za účelom konzultácií. Za subsidiárneho použitia § 21 Správneho poriadku prvostupňovému orgánu ani nevyplývala

Odkázal na ustanovenie § 23 ods. 1 Správneho poriadku, ktorý nestanovuje správnemu orgánu povinnosť zasielať na požiadanie podklady pre rozhodnutie účastníkom konania na ich žiadosť. Žalobca mohol využiť svoje právo nahliadnuť do spisu a pritom dostať kópie spisov, ktorú nevyužil.

vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Konštatoval, že právo na informácie je zabezpečené najmä prostredníctvom zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v účinnom znení (ďalej len „zákon o slobodnom prístupe k informáciám").

správny súd ako nedôvodnú. Vzhľadom na skutočnosť, že konanie o upustení od variantného riešenia sa nevzťahuje Správny poriadok, o upustení nebolo rozhodnuté formou rozhodnutia, ktoré by bolo preskúmateľné správnym súdom v konaní o preskúmaní prvostupňového

III. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanoviská účastníkov

6. Rozsudok správneho súdu napadol žalobca kasačnou sťažnosťou z dôvodov, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP) a súčasne rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). 7. V súvislosti s kasačným dôvodom podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP žalobca namietal, že napriek jeho žiadosti správny súd odmietol vysloviť predbežné právne posúdenie a že tak urobiť mal, nakoľko v zmysle § 25 SSP sa na konanie pred správnym súdom primerane aplikujú aj ustanovenia prvej a druhej časti zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"). Argumentoval pritom účelom predmetného inštitútu, ktorý podľa žalobcu nebol v dôsledku neposkytnutia predbežného právneho posúdenia pred správnym súdom dodržaný. 8. Za nesprávny procesný postup v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP žalobca označil tiež postup správneho súdu, ktorý nevyužil svoju možnosť podať návrh Súdnemu dvoru Európskej únie na vydanie predbežného nálezu podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ"). Žalobca pritom dôvodil, že túto možnosť využiť mal, nakoľko preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vydaného podľa zákona EIA má značný európsky rozmer a Slovenskej republike bola v minulosti vyčítaná aplikácia transponovanej smernice. 9. Ďalšími námietkami žalobca napádal nesprávne právne posúdenie veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). V časti B), bodoch 1. až 11. kasačnej sťažnosti žalobca vysvetľuje dôležitosť ochrany životného prostredia ako aj dôležitosť žalobcovej činnosti, ktorá napriek antikampani vlády

Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva aj nesprávne právne posúdenie v nasledovných veciach. 10. Žalobca poukázal na § 29 ods. 13 a § 20a zákona o EIA, v zmysle ktorých je na príslušnom orgáne aby vybral vhodné opatrenia vo vzťahu k ochrane životného prostredia, ktoré stanoví určito, zrozumiteľne, budú preskúmateľné a vykonateľné a tento výber náležite odôvodnil. Prvostupňové rozhodnutie podľa žalobcu nespĺňa uvedenú charakteristiku.

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11. októbra 2016, ktorý správny súd neaplikoval, a tým dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky konzultácií. Takéto posúdenie správneho súdu je pritom podľa žalobcu aj v rozpore s gramatickým výkladom § 63 zákona o EIA a v rozpore s právom verejnosti participovať na rozhodovaní o veciach životného prostredia podľa čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru.

zákon. Správny poriadok má len subsidiárny charakter, preto sa má podľa žalobcu aplikovať osobitný právny predpis a ustanovenie § 63 zákona o EIA, z ktorého žalobcovi vyplýva právny nárok na konzultácie. 14. Nevykonanie konzultácií je podľa žalobcu v priamom rozpore so zákonom o EIA, ktorý prikazuje v akejkoľvek časti konania zvolanie konzultácií (žalobca však nepoukazuje na nijaké ustanovenia zákona o EIA), v rozpore s princípom rovnosti účastníkov podľa § 4 ods. 2 Správneho poriadku a čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru, na základe ktorého má byť verejnosti zabezpečený čo najširší prístup k informáciám. Žalobca v tejto súvislosti poukázal tiež na komentár k zákonu o EIA, názor Európskej komisie (bez uvedenia zdroja), dôvodovú správu k novele zákona o EIA č. 314/2014 Z. z. a účel inštitútu konzultácií ako prostriedku na ochranu životného prostredia.

16. Žalobca poukázal tiež na čl. 4 ods. 1 a ods. 2 Aarhuského dohovoru, v zmysle ktorého mu patrí právo na poskytnutie podkladov z konania, a to bez preukazovania záujmu. Vyžadovanie preukázania záujmu je podľa žalobcu umelým vytváraním prekážok verejnosti a šikanóznym výkonom práva v rozpore s čl. 3 ods. 8 Aarhuského dohovoru.

toho, aby sa vysporiadal s jeho jednotlivými námietkami. Rozhodnutie žalovaného preto považuje za nedostatočne odôvodnené. 19. Záver správneho súdu, že námietka o nesprávnej aplikácii ustanovení § 29 ods. 3 a ods. 13 zákona o EIA je koncipovaná priveľmi všeobecne je podľa žalobcu nesprávny. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že konkrétne opatrenia sú zo strany občianskych združení nenárokovateľné, preto jeho námietky musia byť všeobecného charakteru a ich odmietaním z dôvodu všeobecnosti potom nastáva situácia, kedy verejnosť nie je schopná uplatniť si žiadne pripomienky.

Povinnosť správnych orgánov rozhodnúť o zmierňujúcich opatreniach pritom vyplýva z ustanovení § 29 ods. 3, § 29 ods. 13, § 20a zákona o EIA a povinnosť implementovať dané opatrenia do konkrétnej dokumentácie z § 3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v účinnom znení. Z uvedeného zákona pritom vyplýva aj povinnosť aplikovania vhodných zmierňujúcich opatrení. Povinnosť navrhovateľa uplatniť

20. Nesprávnym právnym posúdením označil žalobca tiež posúdenie námietky o nedostatku eurokonformného výkladu v 42. bode rozsudku správneho súdu: Žalobca namietal nedostatok eurokonformného výkladu vo vzťahu k právu verejnosti na životné prostredie, pričom však neuviedol, aké ustanovenie primárneho alebo sekundárneho práva Európskej únie nebolo transponované do právneho poriadku Slovenskej republiky, alebo bolo transponované nedostatočne, nesprávne, resp. nesúladne s jeho účelom a významom. Vzhľadom na to, že v iných prípadoch použitie eurokonformného výkladu nepripadá v úvahu, táto námietka bola nekonkrétna, a preto opätovne nespôsobilá na jej podklade dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Takýto výklad považuje žalobca za zužujúci, za absenciu eurokonformného výkladu totiž žalobca považuje aj situáciu, kedy je transponovaná norma aplikovaná v rozpore s účelom smernice.

IV. Právne posúdenie kasačným súdom

26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej aj „kasačný súd") preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP. 27. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 28. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP účinného do 30. júna 2023 kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou, včas. Žalobca je od súdneho poplatku oslobodený v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. 29. Kasačný súd po posúdení veci prišiel k?záverom, ktoré odôvodňuje v?nasledovnom texte.

IV. I Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

Ak z pripomienok predložených k zámeru podľa § 23 ods. 4 vyplynie potreba posudzovania ďalšieho reálneho variantu navrhovanej činnosti, príslušný orgán uplatní požiadavku na dopracovanie ďalšieho variantu v konaní podľa tohto zákona. Podľa § 29 ods. 13 zákona o EIA výroková časť rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní, okrem náležitostí ustanovených všeobecným predpisom o správnom konaní, obsahuje určenie, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona.

dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov.

spôsobom. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

vybavenie žiadosti (§ 17). Podľa § 19 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať. Podľa § 181 ods. 2 CSP po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

výnimkou, ak i) je pre orgány verejnej moci vhodné poskytnúť ich v inej forme, pričom v tomto prípade bude uvedený dôvod, pre ktorý boli poskytnuté v takejto forme, alebo informácia je už verejne dostupná v inej forme. . . .

30. Ako prvou sa kasačný súd zaoberal námietkou týkajúcou sa odmietnutia vysloviť predbežné právne posúdenie správnym súdom, ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú. V súlade s § 5 ods. 1 a § 25 SSP sa na konanie pred správnym súdom okrem základných zásad, princípov a ustanovení priamo vyplývajúcich zo Správneho súdneho poriadku, primerane použijú aj zásady a ustanovenia prvej a druhej časti CSP. Použitie CSP však zostáva iba v rovine subsidiárnej aplikácie a teda iba za predpokladu, že Správny súdny poriadok určitú procesnú otázku neupravuje inak. Ak správny súd nariadi pojednávanie, na ktorom nedochádza k vykonávaniu dokazovania, postupuje v ňom v súlade s § 111 a nasl. SSP, ktorý upravuje postup správneho súdu komplexne a subsidiárna aplikácia § 181 ods. 2 CSP je v tejto otázke preto vylúčená.

Až následne súd pristúpi k vyjadreniu predbežného právneho posúdenia. Ak by malo byť predmetné ustanovenie aplikované aj v konaní pred správnym súdom, muselo by byť aplikované v celku, nie len jeho časť. S ohľadom na účely správneho súdnictva musí byť však zrejmé, že vyššie uvedený postup súdu (určenie sporných otázok; určenie, ktoré dôkazy sa vykonajú) neprichádza pred správnym súdom do úvahy, pretože skutkový stav v zásade zisťuje a ustaľuje orgán verejnej správy a nie správny súd. Aplikácia ustanovenia § 181 ods. 2 CSP aj preto v správnom súdnictve neprichádza do úvahy a nie je preto možné prisvedčiť argumentácii žalobcu, že správny súd opomenul povinnosť vysloviť predbežné právne posúdenie.

In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 724, marg. č. 6.) Keďže správne súdnictvo je ovládané prísnou koncentračnou zásadou vyjadrenou v § 62 a § 183 SSP, je vylúčené, aby sťažovateľ po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby akokoľvek prehodnocoval svoju procesnú situáciu a nad rámec skutočností a argumentov uvedených v správnej žalobe tieto rozširoval, menil alebo dopĺňal. Ak by tak aj urobil, správny súd na ne prihliadať nemôže. Ani účel inštitútu vyslovenia predbežného právneho posúdenia teda nesvedčí žalobcovej argumentácii.

Treba však zdôrazniť, že porušenie citovaného ustanovenia sa ani v civilnom sporovom konaní nepovažuje za takú vadu, ktorá by zakladala porušenie práva na spravodlivý proces (porov. v tomto smere napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo 56/2020, judikát R 60/ 2021). Aj keby sa teda toto ustanovenie skutočne malo použiť v správnom súdnom konaní, nedodržanie tohto postupu by nezakladalo kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Kasačný súd sa však nestotožňuje ani s tým, že by sa toto ustanovenie vôbec malo použiť. Kasačný súd sa s uvedeným v plnom rozsahu stotožňuje a námietku žalobcu preto vyhodnotil ako nedôvodnú.

V prvom rade kasačný súd poukazuje na znenie článku 267 ZFEÚ, podľa ktorého má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú výkladu zmlúv / platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. (Ods. 2 a ods. 3 predmetného ustanovenia nie sú aplikovateľné na prejednávanú vec.) Uvedené ustanovenie v sebe obsahuje dve podmienky: a) položenie otázky týkajúcej sa vyššie uvedených skutočností v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a b) posúdenie súdnym orgánom, že rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia.

36. V ďalšej časti kasačnej sťažnosti žalobca predostrel všeobecné tvrdenia o antikampani vlády Slovenskej republiky proti žalobcovi, v ktorej dôsledku dochádza k nesprávnej aplikácií právnych predpisov upravujúcich ochranu životného prostredia orgánmi štátnej správy

37. Vzhľadom na rozsiahlosť kasačnej sťažnosti, v ktorej sa ďalšie kasačné námietky odôvodnené nesprávnym právnym posúdením správneho súdu (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) často opakujú a vyskytujú na rôznych miestach, kasačný súd ich zoradil do nasledovných skupín: i) nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia pre absenciu správnej úvahy a určenia opatrení a podmienok vo vzťahu k ochrane životného prostredia vo výroku rozhodnutia; ii) nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia z dôvodu nevykonania konzultácií podľa § 63 zákona o EIA; iii) absencia aplikácie eurokonformného výkladu; iv) nezákonnosť postupu prvostupňového orgánu z dôvodu neposkytnutia kópií podkladov pre rozhodnutie žalobcovi; v) absencia variantného spracovania zámeru. Kasačný súd sa k námietkam vyjadrí v uvedenom poradí v nasledovnom texte.

K námietke nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia pre absenciu správnej úvahy a určenia opatrení a podmienok vo vzťahu k ochrane životného prostredia vo výroku rozhodnutia 38. Námietka absencie správnej úvahy v prvostupňovom rozhodnutí je nedôvodná.

39. Príkladmo kasačný súd cituje niektoré časti z odôvodnenia prvostupňového orgánu: K pripomienkam Združenia domových samospráv uvádzame nasledovné: navrhovateľ sa v značnej miere vysporiadal s väčšinou pripomienok už v predkladanom zámere navrhovanej činnosti.; Pripomienky združenia domových samospráv sú vo veľkej miere zodpovedané a uvedené v zámere navrhovanej činnosti.; K pripomienkam Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky uvádzame, že určité podmienky sú obsiahnuté v zámere navrhovanej činnosti, a navrhovateľ je povinný pred povoľovacím procesom požiadať správcov dotknutých komunikácií ovplyvnených navrhovanou činnosťou o záväzné stanovisko a rešpektovať ho v plnom rozsahu.; Pripomienky vyplývajúce z dodržiavania všeobecne platných záväzných predpisov vo veci ochrany životného prostredia je navrhovateľ povinný dodržiavať pri realizácii navrhovanej činnosti, a preto neboli osobitne zapracované do výrokovej časti tohto

40. Kasačný súd pritom odkazuje aj na odôvodnenie záveru o neopodstatnenosti žalobcovej námietky, ktoré poskytol správny súd najmä v bode 35. rozsudku a s ktorým sa kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje: Podľa žalobcu v odôvodnení oboch napadnutých rozhodnutí absentuje akákoľvek vlastná úvaha správneho orgánu, ide iba o sumarizáciu zákonných ustanovení, bez uvedenia akýchkoľvek úvah správneho orgánu, ktorými bol vedený pri hodnotení dôkazov. Pokiaľ žalobca nenamietal, ktoré konkrétne požiadavky zo stanoviska neboli zohľadnené, teda na ktoré nebolo prihliadnuté pri vypracovaní zámeru navrhovanej činnosti, v stanoviskách príslušných orgánov alebo ktoré nevyplývajú priamo zo zákona, nie je zrejmé, z akého dôvodu by mali byť prvostupňové a napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Správnemu súdu totiž dispozičná zásada správneho súdneho konania (§ 134 ods. 1 SSP) nedovoľuje nezákonnosť sám vyhľadávať, tzn. porovnávať obsah podaní účastníkov konania

Kasačný súd nevzhliadol ani dôvodnosť námietok absencie opatrení a podmienok vo vzťahu k ochrane životného prostredia vo výroku rozhodnutia. Podľa § 29 ods. 13 zákona o EIA výrok rozhodnutia, ktorým sa určilo, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena nepodlieha posudzovaniu podľa tohto zákona, obsahuje aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie. Prvostupňový orgán rozhodol, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona o EIA a zároveň určil povinnosť navrhovateľovi: požiadať správcov dotknutých komunikácií ovplyvnených navrhovanou činnosťou o záväzné stanovisko a ich požiadavky rešpektovať v plnom rozsahu. Tvrdenie žalobcu, že výrok neobsahuje zákonom predpísané náležitosti, pretože neobsahuje opatrenia vo vzťahu k ochrane životného prostredia je preto nepravdivý.

Správny ani kasačný súd teda nemôžu hodnotiť samotné opatrenia, len to, či správna úvaha, ktorá viedla správny orgán k ich uloženiu nevybočuje zo zákonných medzí. Ako je zhrnuté v bode 39. tohto rozsudku, prvostupňový orgán v rozhodnutí vysvetlil, prečo do výrokovej časti obsiahol požiadavku Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky a iné požiadavky nie a kasačný súd na jeho správnej úvahe nevzhliadol nijaké vybočenie zo zákonných medzí. Námietka žalobcu je preto nedôvodná. 43. Žalobca namietal tiež záver správneho súdu, že námietka o nesprávnej aplikácii ustanovenia § 29 ods. 13 zákona o EIA je koncipovaná príliš všeobecne.

Už správny súd uviedol, že pripomienky a vyjadrenia žalobcu uplatnené počas administratívneho konania boli veľmi všeobecné. Žalobca proti tomu namieta, že judikatúra mu nedáva právo navrhovať konkrétne opatrenia, ktoré sa majú uložiť navrhovateľovi navrhovanej činnosti. Tým si však nesprávne zamieňa otázku, či môže v administratívnom konaní navrhovať určité konkrétne opatrenia, s otázkou, či môže vznášať konkrétne námietky proti tomu, ako posudzujúci orgán o príslušných opatreniach rozhodol. Podľa kasačného súdu žalobca v prerokúvanej veci jednoznačne mohol [a v zmysle § 181 ods. 1 písm. e) SSP aj mal] predniesť konkrétne skutkové a právne dôvody, prečo mal žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uložiť určité opatrenia a prečo ich neuložením prekročil hranice správneho uváženia. Faktom však je, že žalobca žiadne takéto konkrétne dôvody neuviedol, ale obmedzil sa len na všeobecne formulované námietky týkajúce sa prihliadania na jednotlivé zložky životného prostredia, prípadne určité opatrenia počas výstavby. Potom však správny súd

44. Kasačný súd navyše pripomína, že podľa cit. § 29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z. z. logickým predpokladom, aby mohli byť uložené opatrenia na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvov, je to, že navrhovaná činnosť vôbec takéto vplyvy má alebo môže mať. V tu prerokúvanej veci však orgány verejnej správy vyšli zo skutkového zistenia, ktoré je založené na zámere predloženom ďalším účastníkom, že negatívne vplyvy navrhovanej činnosti identifikované v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie pri dodržaní navrhovateľom navrhovaných opatrení nedosahujú parametre, ktoré by spôsobovali významné zmeny kvality životného prostredia, nevytvárajú predpoklady pre negatívne ovplyvnenie zdravotného stavu obyvateľov ani širšieho dotknutého územia. Pokiaľ teda žalobca namieta nedostatočnosť uložených opatrení, kasačnému súdu nie je zrejmé, ako by sa ďalšími opatreniami podľa § 29 ods. 13 zákona o EIA mali eliminovať alebo zmierňovať zistené zanedbateľné vplyvy na životné prostredie.

IV. IV

5 smernice o EIA, podľa ktorého: Podrobné pravidlá pre informovanie verejnosti, napríklad vyvesením oznamov v určitom okruhu alebo zverejnením v miestnej tlači, a konzultácie s dotknutou verejnosťou, napríklad písomnými podaniami alebo prostredníctvom verejnej ankety, určia členské štáty. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby boli dôležité informácie dostupné pre verejnosť v elektronickej forme aspoň prostredníctvom centrálneho portálu alebo ľahko dostupných prístupových bodov na príslušnej správnej úrovni. Smernica o EIA bola novelizovaná smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2014/52/EÚ zo 16. apríla 2014 a jej čl. 6 ods. 5 pred predmetnou novelizáciou znel: Podrobné úpravy pre informovanie verejnosti (napríklad vyvesenie plagátov v určitom okruhu alebo zverejnenie v miestnej tlači) a konzultácií s dotknutou verejnosťou (napríklad písomnými zásielkami alebo prostredníctvom verejnej ankety) určia členské štáty. 47. Pokiaľ žalobca argumentoval jednotlivými bodmi preambuly smernice o EIA, kasačný súd uvádza, že ide najmä o výkladové pravidlá, ktoré nie sú právne záväzné, preto ani ich porušenie nemôže zakladať nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov či správnych súdov. Žalobca navyše konkrétne poukázal na bod 29. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2014/52/EÚ zo 16. apríla 2014, ktorou sa mení smernica o EIA a z ktorého znenia taktiež vyplýva, že sa nevyžadujú žiadne formálne konzultácie v štádiu zisťovacieho konania. Z vyššie uvedených dôvodov vyhodnotil kasačný súd námietku nevykonania konzultácií ako nedôvodnú.

K námietke absencie eurokonformného výkladu 48. Žalobca v súvislosti s nevykonaním konzultácií opakovane namieta absenciu eurokonformného výkladu. Konkrétne žalobca v bode 20. kasačnej sťažnosti tvrdí: Opätovne je potrebné poukázať na skutočnosť, že legislatíva pri tvorbe novely smernice EIA priamo predpokladá vykonávanie konzultácií, ktoré podľa názoru Sťažovateľa je potrebné pri environmentálnych spolkoch vykonávať stále aj s prihliadnutím na čl. 4 Aarhuského dohovoru, kedy environmentálny spolok pri požadovaní informácií nemusí prejavovať konkrétny záujem a inštitút konzultácií je jednou z foriem, ako tieto získava a teda správny orgán je povinný konzultácie uskutočniť.

jeho účelom. 50. Žalobca však nepoukázal na nijaké ustanovenie smernice, z ktorého by vyplývala povinnosť prvostupňového orgánu zabezpečiť konzultácie v zisťovacom konaní a táto nevyplýva ani z jednotlivých bodov preambuly smernice o EIA, na ktoré žalobca poukázal. Naopak, kasačný súd v časti IV. tohto rozsudku odcitoval konkrétne ustanovenia smernice o EIA, týkajúce sa konzultácií v zisťovacom konaní, z ktorých povinnosť viesť konzultácie v zisťovacom konaní nevyplýva. Opakovane kasačný súd poukazuje najmä na čl. 6 ods. 5 smernice o EIA. Kasačný súd opakovane konštatuje, že porušenie jednotlivých bodov preambuly nemôže mať za následok nezákonnosť rozhodnutia, keďže pravidlá uvedené v preambule sú len výkladovými pravidlami, opisujúcimi účel smernice. Navyše, aj bod 29. preambuly smernice o EIA, na ktorý poukazoval žalobca, vyslovene ustanovuje, že sa nevyžadujú žiadne formálne konzultácie v štádiu zisťovacieho konania. Vzhľadom na uvedené

52. Okrem uvedeného, článok 4 Aahurského dohovoru v žiadnom zo svojich odsekov neupravuje právo na konzultácie v zisťovacom konaní, ani povinnosť prvostupňového orgánu takéto konzultácie (a už vôbec nie v žalobcom požadovanej ústnej forme) zabezpečiť. Článok 4 Aahurského dohovoru v skutočnosti pojednáva o prístupe k informáciám o životnom prostredí, ktoré je označované ako prvý pilier dohovoru a ktorý bol v slovenskom právnom poriadku premietnutý zákonom o slobodnom prístupe k informáciám a zákonom č. 205/2004 Z. z. o zhromažďovaní, uchovávaní a šírení informácií o životnom prostredí a o zmene a doplnení

53. Kasačný súd tiež uvádza, že pokiaľ žalobca poukazoval na povinnosť poskytnúť v zmysle čl. 4 Aarhurského dohovoru žalobcovi informácie bez potreby preukázania záujmu, aj táto námietka je nedôvodná. V prvom rade uvedený článok nijako nesúvisí s inštitútom konzultácií ale žiadosťami o informácie o životnom prostredí, pričom predmetný článok upravuje konkrétny postup pri podávaní tohto typu žiadostí a sprístupňovaní informácií správnymi orgánmi na ich základe. A v rade druhom prvostupňový orgán ani žalovaný nevyžadovali od žalobcu preukazovanie záujmu ani nerozhodli o neuskutočnení ústnych konzultácií z dôvodu jeho nepreukázania.

56. Rozdielom teda je, že nazerať do spisov, robiť si výpisy, odpisy a kópie možno zásadne iba v prítomnosti zamestnanca správneho orgánu. Uvedené je podľa kasačného súdu determinované najmä tým, aby nedochádzalo k nežiaducej manipulácii so spisom zo strany osôb nazerajúcich do spisu. Naproti tomu možnosť dostať informáciu zo spisu, nie je podmienená fyzickým nahliadnutím do spisu resp. v dnešnej dobe možným nahliadnutím do elektronického spisu.

In: POTÁSCH, Peter, HAŠANOVÁ, Janka, VALLOVÁ, Jana, MILUČKÝ, Jozef, MEDŽOVÁ, Daniela, Správny poriadok, 4. vydání. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 222.) Za takúto informáciu však je možné považovať napríklad informáciu o tom, či bolo do spisu niečo doručené, alebo inú čiastkovú informáciu, nie však zaslanie kópie celého spisu, resp. podkladov pre rozhodnutie.

podľa ktorej: Poskytnutie podkladov v elektronickej/digitalizovanej podobe podľa predchádzajúcej vety je opodstatnené najmä v prípadoch, ak spis, príp. jeho časť je už v čase požiadavky poskytnutia kópie v elektronickej, resp. digitalizovanej podobe.

In: POTÁSCH, Peter, HAŠANOVÁ, Janka, VALLOVÁ, Jana, MILUČKÝ, Jozef, MEDŽOVÁ, Daniela, Správny poriadok, 4. vydání. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 222.) 59. Vzhľadom na uvedené vyššie a keďže žalobca nevyužil svoje právo nahliadnuť do spisu, ale emailom len požiadal o zaslanie podkladov pre rozhodnutie v elektronickej podobe, nie je možné konštatovať porušenie žalobcovho práva. Žalobca bol pritom na možnosť sa k podkladom rozhodnutia vyjadriť poprípade navrhnúť ich doplnenie listom č. OU-BB- OSZP3-2019/026930-017 z 2. októbra 2019. Správny súd teda nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a kasačnú námietku je nutné vyhodnotiť ako nedôvodnú.

Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám tak spôsobom konformným s právami zaručenými Aarhuským dohovorom zabezpečuje všeobecné právo na informácie týkajúce sa životného prostredia, ktoré v zmysle ustálenej judikatúry je možné využiť aj účastníkmi správneho konania, avšak v inom (užšom) rozsahu, než ponúkajú ich procesné oprávnenia. O žiadosti o sprístupnenie informácií v zmysle tohto zákona prebieha správne konanie, výsledkom ktorého je sprístupnenie požadovaných informácií bez preukazovania právneho záujmu, rozhodnutie o nesprístupnení informácií alebo tzv. fiktívne rozhodnutie o nesprístupnení, ktoré zákon predpokladá pri nečinnosti povinnej

61. Kasačný súd nevzhliadol dôvodnosť predmetnej námietky ani v tom rozsahu, že neposkytnutím podkladov pre rozhodnutie v elektronickej forme bolo porušené žalobcovo právo v zmysle čl. 4 Aahurského dohovoru. Ako kasačný súd uviedol vyššie, žalobcovo právo na informácie o životnom prostredí v zmysle čl. 4 Aahurského dohovoru, je premietnuté do zákona o slobodnom prístupe k informáciám, v zmysle ktorého mohol a mal žalobca

IV. VII

K námietke absencie variantného spracovania zámeru a návrhu na prejudiciálne konanie 63. Námietku absencie variantného spracovania zámeru kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Kasačný súd poukazuje na právny záver správneho súdu v bode 43. rozsudku: Zákonnosť vyhovenia žiadosti o upustenie od variantného riešenia by preto mohla byť spochybnená len zjavným a preukázaným nesplnením zákonných požiadaviek v zmysle ust. § 22 ods. 6 zákona č. 24/2006 Z. z. Žalobca v tomto smere opätovne produkoval len svoje všeobecné názory a konštatovania bez toho, aby konkrétne vysvetlil a preukázal, z akého dôvodu bolo upustenie od variantného riešenia v danom prípade v rozpore s požiadavkami zákona. Z rovnakých dôvodov nebolo možné preskúmať ani hypotetickú potrebu posudzovania ďalšieho reálneho variantu navrhovanej činnosti v zmysle § 22 ods. 6 zákona č. 24/2006 Z. z. veta druhá, vyplynutie ktorej z pripomienok k zámeru, okrem svojich tvrdení, žalobca taktiež nijako neosvedčil. S uvedeným sa kasačný súd stotožňuje v plnom rozsahu, nakoľko žalobca nebol o nič konkrétnejší ani v kasačnej sťažnosti. 64. Žalobca v súvislosti s upustením od požiadavky variantného spracovania zámeru namietal aj nezákonnosť vzhľadom na formu úkonu, ktorým prvostupňový orgán od danej požiadavky upustil. Túto námietku kasačný súd taktiež vyhodnotil ako nedôvodnú. Ustanovenie § 22 ods. 7 zákona o EIA (pôvodne § 22 ods. 6 zákona o EIA) výslovne priznáva prvostupňovému orgánu oprávnenie na základe žiadosti upustiť od požiadavky variantného riešenia navrhovanej činnosti. Prvostupňový orgán tak urobil listom č. OU-BB-OSZP3-2019/024196-003 z 3. júla

65. Kasačný súd nevyhovel ani návrhu na iniciovanie prejudiciálneho konania. Vzhľadom na skutočnosť, že proti rozhodnutiam kasačného súdu zákon nepripúšťa opravné prostriedky (okrem ústavnej sťažnosti) vzťahuje sa naň čl. 267 ods. 3 ZFEÚ.

Európskej únie. 66. Súdny dvor však už opakovane vyslovil, že čl. 267 ods. 1 ZFEÚ mu neumožňuje uplatniť predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu zmlúv a aktov prijatých inštitúciami Únie (napr. rozsudok z 21. júna 2017, C-621/15, W. a iní, ods. 39 a 40). (viď

68. Kasačný súd má na pamäti, že predmetom prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZFEÚ nemôže byť otázka, či bolo správne aplikované právo Európskej únie v konkrétnej veci. Zároveň je toho názoru, že posudzované ustanovenia zákona o EIA sú v kontexte prerokúvanej veci dostatočnou implementáciu príslušných ustanovení smernice, postup žalovaného im zodpovedal a nejaví sa v nich nijaká nejasnosť, ktorú by bolo treba odstrániť výkladom

neposúdil ani ako návrh na prerušenie konania, a preto o ňom ani nerozhodol samostatným výrokom.