2Svk/5/2026
ECLI:SK:NSSSR:2026:0725100569.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 20Sa/3/2025
- IČS
- 0725100569
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte v právnej veci žalobcu: Z. D., narodeného XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, G. J. N., P. V., právne zastúpeného: JUDr. Anna Orthová, advokátka, so sídlom Rebarborová 1/B, Bratislava, IČO: 360 66630, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava, v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, o kasačnej sťažnosti žalovaného voči uzneseniu Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 20Sa/3/2025-85 zo dňa 14. novembra 2025, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Konanie pred správnym súdom a súvisiace konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Žalobou proti nečinnosti orgánu verejnej správy z 22.04.2025 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť konať a rozhodnúť vo veci uplatneného reštitučného nároku, vedenej u žalovaného pod sp. zn. 1720/92, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia, a aby žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi finančné zadosťučinenie vo výške násobku 1.500 eur ročne za obdobie od 01.09.2018 do dňa vyhlásenia rozhodnutia súdu a povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 100%. 2. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) uznesením č. k. 20Sa/3/2025-85 zo dňa 14. novembra 2025 (ďalej len „uznesenie správneho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“) rozhodol v konaní o žalobe žalobcu proti nečinnosti orgánu verejnej správy zmysle ustanovení § 250 SSP, takto:
I. Správny súd v Bratislave žalovanému - Okresný úrad Bratislava, pozemkový a lesný odbor, ukladá povinnosť konať a rozhodnúť v konaní vo veci reštitučného nároku žalobcu vedenom pod č. 1720/92 a to v lehote 60 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
II. Žalovaný Okresný úrad Bratislava, pozemkový a lesný odbor je povinný doručiť Správnemu súdu v Bratislave rozhodnutie v konaní vo veci reštitučného nároku žalobcu vedenom pod č. 1720/92 v lehote 30 dní odo dňa jeho vydania.
III. Správny súd žalobcovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4.000,- Eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto uznesenia.
IV. Vo zvyšnej časti návrh žalobcu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia zamieta.
V. Žalobca má voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania.
3. Správny súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal z hľadiska časových reálií prejednávanej veci na skutočnosť, že administratívne konanie v danej veci začalo dňa 30.12.1992 a žalovaný v konaní uskutočnil posledný úkon - vydanie dvoch čiastkových rozhodnutí v reštitučnej veci k trom pozemkom (rozhodnutia žalovaného zo dňa 20. januára 2020 č. k. 1720/92, zn. OU-BA-PLO-2020/41327/20755 a zn. OU-BA-PLO2020/41327/ 20764). Uvedené rozhodnutia boli rozhodnutím odvolacieho orgánu z 09.09.2020 vo výroku zmenené v určenej výške podielov oprávnených osôb. Ostatné reštitučné nároky žalobcu neboli právoplatne prejednané, a teda nedošlo k vydaniu pozemkov a ani k poskytnutiu náhrady za nevydané nehnuteľnosti. Od začatia administratívneho konania do vykonania posledného úkonu v administratívnom konaní pritom uplynulo viac ako 27 rokov.
4. Správny súd uviedol, že počas trvania administratívneho konania Krajský súd v Bratislave opakovane uzneseniami sp. zn. 1S 38/2013 z 11.04.2013 a sp. zn. 2S/176/14 z 27.05.2015 uložil žalovanému povinnosť konať a rozhodnúť vo veci reštitučného nároku žalobcu, avšak žalovaný uvedené neakceptoval a k meritórnemu rozhodnutiu vo veci doposiaľ (do doby rozhodnutia správneho súdu) nepristúpil.
5. Správny súd v napadnutom uznesení konštatoval, že žiadny z argumentov žalovaného nie je zákonným dôvodom opodstatňujúcim skutočnosť, že od momentu vydania dvoch čiastkových právoplatných rozhodnutí o priznaní vlastníckeho práva, bol v konaní po dobu viac ako 5 rokov absolútne nečinný. Uzavrel, že nečinnosť žalovaného ku dňu podania žaloby je nespochybniteľná a ani po rozhodnutiach Krajského súdu v Bratislave, Ústavného súdu a ESĽP neboli prieťahy v konaní odstránené.
6. V tejto súvislosti zároveň objasnil, že nečinnosť žalovaného spočíva v nekonaní spôsobom ustanoveným reštitučnými zákonmi a Správnym poriadkom. Žalovaný v konaní nevykonal zákonom predpísané úkony, nevydal vo veci konečné meritórne rozhodnutie/rozhodnutia, ktoré by znamenali právoplatné ukončenie veci v celom jej predmete.
Nedostatočné personálne obsadenie nie je podľa správneho súdu vážnym dôvodom, ktorým možno nečinnosť orgánu verejnej správy ospravedlniť, pričom konanie orgánu verejnej správy, ktorý nevykonal žiadny úkon smerujúci ku konečnému rozhodnutiu vo veci žalobcu počas piatich rokov, je možné bez ďalšieho hodnotiť ako nečinnosť.
7. Zároveň vyhodnotil ako znepokojujúcu samotnú celkovú dĺžku administratívneho konania (33 rokov), a skonštatoval, že ide o flagrantné porušenie práva účastníka konania na spravodlivý proces (administratívne konanie) bez prieťahov. Takýto dlhý čas trvajúce konanie
je podľa správneho súdu i dôkazom neefektívnej práce správneho orgánu. 8. Správny súd v odôvodnení napadnutého uznesenia formuloval záver, že prebiehajúce súdne konanie o žalobe proti nečinnosti správneho orgánu nie je dôvodom na ďalšiu, pokračujúcu nečinnosť správneho orgánu; správny orgán môže počas prebiehajúceho súdneho konania vo veci konať a vydať rozhodnutie/rozhodnutia. Ak by tak urobil, neexistoval by žiadny dôvod na podanie žaloby, resp. neexistoval by dôvod, aby súd takejto žalobe vyhovel - podotkol, že žalovaný tak môže urobiť aj v prípade tohto súdneho konania, nakoľko konanie o žalobe proti nečinnosti orgánu štátnej správy nezakladá ani len možnosť, aby správny orgán konanie prerušil, a contrario samotné správne konanie je počas súdneho konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy stále „živé“ a správny orgán vo veci konať musí. Pripomenul, že správny orgán si vždy pre svoje potreby ponecháva kópiu správneho spisu, ktorý zašle na súd alebo na prokuratúru, či iný orgán.
9. Správny súd určil žalovanému lehotu 60 dní na vydanie rozhodnutia dôvodiac už doterajšou neúmernou dĺžkou samotného konania. Nevzhliadol dôvod, aby po tak dlhej dobe deklaroval žalovanému povinnosť rozhodnúť v lehote inej, než stanovuje Správny súdny poriadok. Poukázal pritom na skutočnosť, že len od samotného podania žaloby uplynulo 6 mesiacov a žalovaný bol povinný konať aj v tomto období. Zdôraznil, že žalovaný je povinný v predmetnej veci konať promptne a prednostne, vysoko nad rámec tradičného prístupu k vybavovaniu reštančných vecí.
II. Kasačná sťažnosť žalovaného, vyjadrenie žalobcu
A/ 10. Žalovaný v procesnom postavení sťažovateľa napadol predmetné uznesenie kasačnou sťažnosťou z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP (nesprávne právne posúdenie veci). Navrhuje, aby kasačný súd zmenil výrok uznesenia správneho súdu nasledovne:
I. Najvyšší správny súd SR ukladá žalovanému povinnosť konať a rozhodnúť v konaní vo veci reštitučného nároku žalobcu vedenom pod č. 1720/92 v lehote 5 mesiacov od doručenia administratívneho spisu žalovanému.
II. Žalovaný je povinný doručiť Správnemu súdu v Bratislave rozhodnutie v reštitučnom konaní v lehote 30 dní odo dňa jeho vydania.
11. Z obsahu podanej kasačnej sťažnosti vyplýva, že žalovaný ňou napáda výrok I. uznesenia správneho súdu v časti určenia lehoty, v ktorej je povinný v konaní rozhodnúť a nečinnosť odstrániť. Sťažovateľ sa domáha predĺženia lehoty na plnenie uznesením správneho súdu uloženej povinnosti konať a rozhodnúť v konaní vo veci reštitučného nároku žalobcu z doterajších 60 dní na 5 mesiacov, a moment začiatku jej plynutia žiada viazať nie na právoplatnosť uznesenia správneho súdu, ale doručenie administratívneho spisu do jeho dispozície. Zároveň žiada o vrátenie, príp. zapožičanie administratívneho spisu č. k. 1720/92 vo veci uplatneného reštitučného nároku. Dôvodí skutočnosťou, že nedisponuje administratívnym spisom k prejednávanej veci, ktorý je nevyhnutný na jeho ďalšie konanie a rozhodovanie vo veci, a ktorý mu do doby podania kasačnej sťažnosti nebol správnym súdom vrátený. Namieta, že tvrdenie správneho súdu, že správny orgán si vždy pre svoje potreby ponecháva kópiu správneho spisu, ktorý zašle na súd alebo na prokuratúru, či iný orgán, nemá oporu v zákone.
12. V ďalšom texte kasačnej sťažnosti pripomína, že administratívny spis je zložený z troch zviazaných zväzkov, pričom vyhotovovanie fotokópií takto rozsiahleho spisu by bolo neefektívne a neekonomické. Zdôrazňuje, že vydanie rozhodnutí v reštitučných veciach je bez administratívneho spisu absolútne nemožné, vzhľadom na to, že obsahuje dôkazné listiny o splnení hmotnoprávnych podmienok pre priznanie vlastníckeho práva a vydanie pozemkov. Vytýka správnemu súdu, že pri formulovaní dĺžky lehoty na odstránenie nečinnosti opomenul zohľadniť tieto špecifické okolnosti. 13. Namieta uloženie nereálnych povinností, ktoré majú podľa neho za následok nemožnosť plnenia v zmysle výroku I. a výroku III. napadnutého uznesenia. Pokiaľ ide o primerané finančné zadosťučinenie priznané žalobcovi (výrok III.), žalovaný s jeho priznaním nesúhlasí a argumentuje, že žalobca bol za obdobie pred 30.11.2021 odškodnený a on sám ďalej od tohto obdobia administratívnym spisom nedisponoval. B/ 14. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uvádza, že trvá na argumentácii predostretej v podaní z 23.06.2025, a síce, že konanie o žalobe proti nečinnosti orgánu štátnej správy nezakladá ani len možnosť, aby správny orgán v danom konaní nepokračoval, a contrario samotné správne konanie je počas súdneho konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy stále „živé“ a správny orgán vo veci konať musí. Je vecou správneho orgánu, aby si zabezpečil podklady pre svoje konanie vo veci, nie vecou účastníka konania (tu žalobcu). Zdôrazňuje, že tak Ústavný súd SR, ako aj Najvyšší správny súd SR a Najvyšší súd SR nespočetnekrát judikovali, že technické a personálne problémy orgánov štátnej moci (či už súdov alebo správnych orgánov) nemôžu ísť na vrub sporovej strany, resp. účastníka správneho konania a je vecou správneho orgánu, aby sa s týmito problémami vysporiadal (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 553/2012 zo dňa 16. januára 2013). Žalobca nenachádza už žiadnu racionálnu argumentáciu na úvahy, ktorými žalovaný ako orgán štátu argumentuje a ktorými obhajuje svoju nečinnosť (napr. z dôvodu nemožnosti vydať rozhodnutie), keď mu v priebehu uplynulej dekády bola v rozpätí rokov 2011 až 2018 opakovane uložená povinnosť konať a žalovaný napriek tomu nesplnil súdnymi rozhodnutiami opakovane uloženú povinnosť konať a rozhodnúť vo veci reštitučného nároku žalobcu. 15. Žalobca považuje za absurdné a bezočivé, že žalovaný v kasačnej sťažnosti navrhuje, aby žalobcovi nebolo priznané žiadne finančné zadosťučinenie za jeho desaťročia pretrvávajúcu nečinnosť a ignoranciu súdnych rozhodnutí prikazujúcich mu konať. Žalobca má za to, že výška primeraného finančného zadosťučinenia (resp. nemajetkovej ujmy v konaní pred ESĽP) by mala rokmi s ohľadom na infláciu stúpať a nie klesať, ako je tomu v tomto prípade. Taktiež by mala odzrkadľovať postup a prístup žalovaného k veci. Žalobca má za to, že správnym súdom priznaná výška nezohľadňuje dobu trvania konania a sporov, ako ani postoj a prístup žalovaného. 16. Podľa žalobcu sťažovateľ nepreukázal, v čom vlastne nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom spočíva, a ako sťažnostné dôvody uvádza len argumentáciu, ktorá je v príkrom rozpore s ustálenou judikatúrou. Navrhuje preto kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú.
I. Právne posúdenie veci kasačným súdom
17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej „kasačný súd“ alebo „najvyšší správny súd“) preskúmal napadnuté uznesenie v medziach sťažnostných bodov, ktorými bol viazaný (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2, § 453 ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP), a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol.
18. Z vymedzenia sťažnostných bodov vyplýva, že sťažovateľ vidí nesprávne právne posúdenie v tom, že správny súd pri formulovaní výrokov uznesenia nevzal do úvahy nemožnosť splnenia povinností uložených mu rozhodnutím správneho súdu, a to z dôvodu, že nedisponuje administratívnym spisom. Nenapáda záver správneho súdu o tom, že je povinný vo veci reštitučného nároku žalobcu konať a rozhodnúť, nesúhlasí však s určenou lehotou 60 dní a požaduje jej stanovenie na 5 mesiacov. Svoju nečinnosť odôvodňuje tým, že počas konania o žalobe proti nečinnosti až do doby podania kasačnej sťažnosti nedisponoval administratívnym spisom v danej veci, ktorý je pre jeho ďalší postup a rozhodovanie nevyhnutný, pretože mu ho správny súd nevrátil. V podstate teda tvrdí, že po uvedenú dobu nebol nečinný. 19.
Nečinnosť správneho orgánu ako nezákonný jav nastáva vtedy, keď správny orgán v konkrétnej veci nekoná (je pasívny), hoci podľa zákona je povinný konať, a zároveň niet žiadnej právnej ani faktickej prekážky, ktorá by mu bránila vykonať určitý úkon, začať konanie alebo v ňom pokračovať a vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie pred ním skončí (§ 3 písm. d/ SSP). 20.
Kasačnému súdu sa s ohľadom na okolnosti prípadu a najmä doterajšiu dĺžku administratívneho konania javí, ako by žalovaný účelovo odďaľoval meritórne rozhodnutie v konaní o uplatnených nárokoch žalobcu. V nečinnosti pokračuje aj napriek opakovanému vysloveniu povinnosti konať a rozhodnúť v predmetnej veci vnútroštátnymi súdnymi inštanciami aj Európskym súdom pre ľudské práva. Doposiaľ o reštitučnom nároku žalobcu rozhodol len čiastkovo a svoju viacročnú pasivitu aj počas konania o nečinnosti obhajuje nezmyselným poukazovaním na absenciu administratívneho spisu v jeho dispozícii, čím odôvodňuje aj svoju kasačnú sťažnosť.
21. Kasačný súd v plnom rozsahu súhlasí s právnym názorom správneho súdu, že súdne konanie samo osebe nevytvára prekážku brániacu žalovanému vo veci konať a rozhodnúť. Skutočnosť, že na účely prejednania žaloby o nečinnosti si správny súd vyžiada od žalovaného administratívny spis ku konaniu, v ktorom sa tvrdí nečinnosť, neznamená, že by sa žalovaný odovzdaním spisu súdu na čas trvania súdneho konania zbavil zodpovednosti za včasné vybavenie veci. Naopak, aj počas prebiehajúceho súdneho konania orgán verejnej správy môže a má v danej veci konať a rozhodnúť, a ak jeho ďalšia aktivita vyvinutá v tomto smere ešte pred rozhodnutím súdu vedie k odstráneniu nečinnosti, ide o dôvod na zastavenie konania o žalobe proti nečinnosti (§ 248 SSP). Kasačný súd považuje za celkom prirodzené, že ak na účely súdneho konania opúšťa administratívny spis dispozíciu správneho orgánu, ktorý konanie vedie, vyhotoví si tento orgán kópie rozhodujúcich častí spisovej dokumentácie v digitálnej, alebo v krajnom prípade v papierovej forme. Na to, aby tak správny orgán urobil, nepotrebuje zmocnenie zákonom, ale zmysel pre zodpovednosť a zdravý rozum.
Je absurdné, aby začatie konania o nečinnosti orgánu verejnej správy viedlo k jeho ďalšej nečinnosti. Ak by aj správny orgán predsa opomenul vyhotovenie kópií spisovej dokumentácie, nič mu nebráni vyžiadať si od správneho súdu na potrebný čas administratívny spis a rozhodnúť vo veci ešte predtým, ako sa ňou súd začne zaoberať.
22. Z uvedených dôvodov považuje kasačný súd za neopodstatnenú sťažnostnú námietku žalovaného, že správny súd pri uložení povinnosť konať v lehote 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia nezohľadnil, že musí najskôr získať prístup k administratívnemu spisu. Takáto argumentácia je opätovne len svojvoľným odďaľovaním rozhodnutia vo veci zo strany
žalovaného. 23. Podľa § 250 ods. 2 SSP vo výroku uznesenia podľa odseku 1 (pozn. výroku ukladajúcom povinnosť konať a rozhodnúť) správny súd uvedie označenie žalovaného, predmet konania a jeho číslo, ak ide o žalobu podľa § 242 ods. 1, uloženú povinnosť a primeranú lehotu na jej splnenie, nie však dlhšiu ako tri mesiace; dĺžkou lehoty navrhnutou žalobcom správny súd nie je viazaný. Na návrh žalovaného môže správny súd uznesením predĺžiť lehotu určenú na odstránenie nečinnosti; navrhnutou dĺžkou lehoty správny súd nie je viazaný.
24. Reagujúc na sťažnostný návrh žalobcu na predĺženie tejto lehoty na 5 mesiacov, s viazaním začiatku jej plynutia na moment doručenia kompletného administratívneho spisu, kasačný súd uznáva, že zákon pamätá na situácie, kedy správny súd môže uznesením predĺžiť už raz určenú lehotu na odstránenie nečinnosti. Treba však zdôrazniť, že nejde o inštitút, ktorým by dal zákonodarca priestor na ďalšie (nedôvodné) predlžovanie nečinnosti
žalovaného. Orgánom verejnej správy navrhované predĺženie lehoty na odstránenie nečinnosti musí byť odôvodnené individuálnymi okolnosťami prípadu, ktoré nastali, resp. ktoré tento identifikoval v procese pokračovania v konaní počas plynutia lehoty na odstránenie nečinnosti a ktoré objektívne znemožňujú orgánu verejnej správy rozhodnúť v pôvodne súdom stanovenej lehote tak, aby boli zachované všetky atribúty zákonného rozhodovania.
Danosť dôvodov na predĺženie lehoty musí byť vyhodnotená individuálne, zohľadňujúc špecifiká toho-ktorého prípadu. 25. Sťažovateľ sa domáha predĺženia lehoty prostredníctvom kasačnej sťažnosti smerujúcej voči výroku I. napadnutého uznesenia v časti špecifikácie lehoty na odstránenie nečinnosti. Kasačný súd však podotýka, že kasačná sťažnosť nie je účinným prostriedkom nápravy, ak lehota na odstránenie nečinnosti preukázateľne nevybočuje z medzí stanovených § 250 ods. 2 SSP a ak úvaha správneho súdu vedúca k určeniu jej konkrétnej dĺžky (vo forme dní či mesiacov) je logická a odôvodnená okolnosťami prípadu.
26. V predmetnej veci správny súd určil lehotu 60 dní od právoplatnosti uznesenia na odstránenie nečinnosti žalovaného. Celkom odôvodnene pritom zohľadnil už doterajšiu dĺžku administratívneho konania, resp. nečinnosti žalovaného pretrvávajúcej od posledných čiastkových rozhodnutí vo veci v roku 2020. Určil ju pritom v dĺžke dvoch tretín maximálnej lehoty prípustnej v zmysle vyššie citovaného uznesenia, teda vytvoril aj priestor na zohľadnenie vo všeobecnosti danej komplexnosti reštitučných vecí.
27. Kasačný súd zároveň pripomína, že z dikcie ustanovenia § 250 ods. 2 SSP je zrejmé a nesporné, že právomocou rozhodnúť o predĺžení lehoty na odstránenie nečinnosti disponuje správny súd, ktorý o žalobe proti nečinnosti rozhodol. Kasačná sťažnosť nesupluje návrh na predĺženie lehoty. Jej podanie opäť len potvrdzuje snahu žalovaného o ďalšie odďaľovanie rozhodnutia vo veci.
28. Kasačný súd na tomto mieste uvádza, že dňa 19.02.2026 bol kasačným súdom originál administratívneho spisu (3 zväzky) vrátený žalovanému, aby vo veci riadne konal a rozhodol. Aktuálne tak žalovaný disponuje administratívnym spisom, ktorý považuje za nevyhnutný na jeho ďalšie konanie a rozhodovanie vo veci. Možnosť domáhať sa predĺženia lehoty na odstránenie nečinnosti podaním návrhu na Správny súd v Bratislave bude mať za situácie, ak v priebehu ďalšieho konania zistí, že sú objektívne dané okolnosti na jej predĺženie.
Z doterajšieho priebehu konania však nevyplýva, že by takéto existovali.
29. Kasačný súd dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom. Opakovane len dôvodil nemožnosťou rozhodnúť pre nedisponovanie administratívnym spisom. Ako však vyplýva z vyššie uvedeného, námietkam v tomto smere kasačný súd nemohol prisvedčiť. 30. Z obsahu kasačnej sťažnosti možno vyvodiť aj nesúhlas sťažovateľa s výškou žalobcovi priznaného finančného zadosťučinenia. Túto námietku však kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože je nekonkrétna, nezrozumiteľná a hlavne ničím nepodložená. Sťažovateľ v tejto súvislosti len stroho uviedol, že žalovaný už bol odškodnený a on od 30.11.2021 nedisponoval administratívnym spisom. Tieto tvrdenia však nijakým spôsobom nenaviazal na úvahy správneho súdu v napadnutom uznesení o tom, ako a prečo dospel k priznaniu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 4.000 eur. Kasačný súd preto nemal argumentáciu súdu s čím konfrontovať. 31. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd námietky sťažovateľa uvedené v?kasačnej sťažnosti považoval za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia správneho súdu. Preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako?nedôvodnú zamietol. 32. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku. Kasačný súd žalobcovi priznal úplnú náhradu účelne vynaložených trov kasačného konania voči žalovanému, pretože žalobca bol v kasačnom konaní úspešný. 33. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 26. februára 2026