2Svk/9/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci žalobcu (v kasačnom konaní sťažovateľ): Združenie domových samospráv o. z. so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31820174, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Okresný úrad Trnava, odbor opravných prostriedkov, za účasti: 1/ Webasto Convertibles Slovakia s.r.o., so sídlom Táborská 66, 932 01 Veľký Meder, IČO: 44939426, právne zastúpeného: Advokátska kancelária bnt attorneys- at-law, s.r.o., so sídlom Cintorínska 7, 811 08 Bratislava, IČO: 35886978, 2/ Mesto Veľký Meder, so sídlom Komárňanská 207/9, 932 01 Veľký Meder, právne zastúpeného: Advokátska kancelária bnt attorneys-at-law, s.r.o., so sídlom Cintorínska 7, 811 08 Bratislava, IČO: 35886978; o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TT-OOP3-2020/ 018046-002 zo dňa 27.03.2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trnave, č. k. 14S/42/2020 zo 4. októbra 2021, ECLI:SK:KSTT:2021:2020200122.4, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

Žalovaný rozhodnutím č. OU-TT-OOP3-2020/018046-002 z 27.03.2020 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) z výroku prvostupňového rozhodnutia vypustil text „Zmena užívania budovy trafostanice na skladové a garážové priestory“ a nahradil ho textom „Hala Supermarket“.

Ako nedôvodné vyhodnotil námietky, v ktorých sťažovateľ poukázal na posudzovanie práva verejnosti na informácie o životnom prostredí v rozpore s § 24 ods. 1 písm. i) zákona o EIA tým, že neboli sprístupnené verejnosti predpísaným spôsobom, odkazujúc na čl. 4 ods. 1 písm. b) bod ii zákona č. 43/2006 Z. z. (Aarhuský dohovor) a že prvostupňový správny orgán ani na ich žiadosť a upozornenie predpísané náležitosti nezverejnil.

alebo povolenia. Uvedená námietka je podľa žalovaného neopodstatnená aj z toho dôvodu, že predmetné ustanovenie o informáciách sa týka charakterovo iných informácií, a to informácií dôležitých na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia, o čo v danom prípade nešlo. K námietke, v ktorej odvolateľ namieta porušenie práva hájiť svoje záujmy tým, že mu nebolo umožnené zúčastniť sa na konzultácii počas celého posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa § 63 zákona o EIA, žalovaný uviedol, že verejnosti bolo umožnené vykonať písomné konzultácie prostredníctvom zaslania odôvodneného písomného stanoviska podľa § 24 ods. 3 zákona o EIA, pričom oznámenie o zmene navrhovanej činnosti bolo zverejnené a verejnosti dostupné na webovom sídle Ministerstva životného prostredia SR a zároveň aj prostredníctvom zverejnenia dotknutou obcou. Žalovaný uzavrel, že prvostupňový správny orgán v zisťovacom konaní dostatočne vyhodnotil vplyv navrhovanej zmeny činnosti „Hala Supermarket“ na životné prostredie, a to z hľadiska vplyvu na horninové prostredie a pôdy a pôdne pomery vplyvu na povrchové a podzemné vody, vplyvu na ovzdušie a klímu, vplyvu na

II. Konanie pred správnym súdom

V zásade tvrdil, že v konaní došlo k porušeniu jeho práva efektívne hájiť svoje záujmy podľa § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. (ďalej len „Správny poriadok“) v kombinácii so zákonom č. 43/2006 Z. z. (Aarhuský dohovor) tým, že prvostupňový orgán v rozpore s § 63 zákona o EIA neumožnil sťažovateľovi zúčastniť sa na konzultácii. Rovnako, okrem iného namietal, že žalovaný ani prvostupňový správny orgán nepremietli priamo do výroku svojich rozhodnutí ani jedno zo zmierňujúcich (eliminačných) opatrení, ktoré sťažovateľ v konaní navrhol.

ii) v súvislosti s námietkou, že prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí nesprávne aplikoval § 29 ods. 3 a § 13 zákona o EIA na životné prostredie, keď sťažovateľovi neboli sprístupnené verejné doklady, o ktoré žiadal a ku ktorým sa chcel vyjadriť, dospel správny súd k záveru o nedôvodnosti tejto námietky. Krajský súd z obsahu spisového materiálu takéto porušenie zo strany prvostupňového správneho orgánu ani žalovaného nezistil, keďže je zrejmé, že investičný zámer bol zverejnený na webovej stránke prvostupňového správneho orgánu a navyše tento pred vydaním rozhodnutia upovedomil všetkých účastníkov konania o tom, že sa môžu oboznámiť s podkladmi rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku, majú možnosť sa k nim pred vydaním rozhodnutia vyjadriť a aj do nich nahliadnuť osobne. Správny súd v tejto súvislosti zdôraznil, že úlohou správneho orgánu nie je poskytovať zo spisu listiny požadované niektorým z účastníkov, keď táto možnosť účastníkovi vyplýva priamo zo zákona, ktorý môže v rámci celého konania nahliadnuť do spisu a tieto listinné dôkazy si môže zo spisu zabezpečiť osobne na svoje náklady,

vydaného v zisťovacom konaní podľa § 29 ods. 13 citovaného zákona, krajský súd v tejto súvislosti odkázal na dikciu ustanovenia § 29 ods. 13 zákona o EIA, v zmysle ktorého výroková časť rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní, okrem náležitostí ustanovených všeobecným predpisom o správnom konaní, obsahuje určenie, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona.

Správny súd skonštatoval, že zo strany správnych orgánov nedošlo k porušeniu vyššie uvedených ustanovení, nakoľko správny orgán vo výroku svojho rozhodnutia navrhovateľovi jednoznačne určil podmienky, ktoré je povinný rešpektovať pri spracovaní ďalšieho stupňa dokumentácie stavby a v ďalšom procese konania o povolení

v) pokiaľ sťažovateľ argumentuje, že administratívny spis mal prvostupňový správny orgán k dispozícii v elektronickej podobe, a tým pádom mohol sťažovateľovi zaslať požadované kópie listov, tak krajský súd poznamenáva, že je na úvahe správneho orgánu, či takýto postup zvolí a či zašle tieto listiny na žiadosť účastníkovi konania.

vi) ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, resp. rozhodnutia žalovaného je nedostatočné a že neobsahuje správnu úvahu, ktorou sa správne orgány riadili pri vydaní napadnutých rozhodnutí.

v danej lokalite. vii) správny súd v súvislosti s jednotlivými námietkami poznamenal, že sťažovateľ sa stavia do pozície osoby, ktorá háji záujmy verejnosti na úseku ochrany životného prostredia, keď pri rozličných investičných zámeroch podáva obsahovo totožné námietky a žaloby nereagujúce na špecifiká jednotlivých investičných zámerov a špecifiká oblastí, v ktorých sa majú tieto

III. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko účastníkov

Sťažovateľ v bodoch 1. až 15. kasačnej sťažnosti objasňuje dôležitosť ochrany životného prostredia, ako aj dôležitosť svojej činnosti, ktorá napriek antikampani vlády Slovenskej republiky k ochrane životného prostredia smeruje. Sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že v dôsledku politickej antikampane orgány štátnej správy Slovenskej republiky nesprávne a v rozpore s eurokonformným výkladom aplikujú jednotlivé ustanovenia právnych predpisov týkajúcich sa ochrany životného prostredia.

7. Sťažovateľ v ďalšom texte kasačnej sťažnosti poukázal na § 29 ods. 13 a § 20a zákona o EIA, v zmysle ktorých je na príslušnom orgáne, aby vybral vhodné opatrenia vo vzťahu k ochrane životného prostredia, ktoré stanoví určito, zrozumiteľne, budú preskúmateľné a vykonateľné a tento výber náležite odôvodnil. Prvostupňové rozhodnutie podľa sťažovateľa nespĺňa uvedenú charakteristiku. Sťažovateľ má za to, že z podmienok v ňom všeobecne formulovaných nie je zrejmé, aká časť je jednotlivými opatreniami chránená a v akom rozsahu. V tejto súvislosti namieta, že uvedený prístup správneho orgánu (vymedzenie nedostatočných podmienok na zmiernenie dopadov navrhovanej činnosti na životné prostredie) vyústil do nesprávnej aplikácie príslušných právnych predpisov (konkrétne zákona o ochrane prírody a krajiny). V danom prípade bolo úlohou práve prvostupňového správneho orgánu posúdiť a zvážiť vhodnosť opatrení na minimalizáciu zásahov do životného prostredia, a nie sa snažiť nesprávnym pochopením a aplikáciou práva preniesť túto povinnosť na určenie konkrétnych

8. V bode 34. kasačnej sťažnosti sťažovateľ poukázal na odôvodnenie rozsudku správneho súdu, kde správny súd nevzhliadol dôvodnosť žalobcovej námietky o nevykonaní konzultácie podľa § 63 zákona o EIA. Výklad správneho súdu považuje žalobca za nesprávny, príliš formalistický a vytvárajúci prekážky na prístup k informáciám zainteresovanej verejnosti. Žalobca poukázal na skutočnosť, že participácia verejnosti je jedným z pilierov európskych povoľovacích procesov. Povinnosť zabezpečiť konzultácie príslušnému orgánu podľa žalobcu vyplýva aj z bodov 3., 7., 18., 23., 29. a 34. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2014/52/EÚ z 16. apríla 2014 ktorou sa mení smernica 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej len „smernica o EIA“), ktorými nesprávne právne posúdenie odôvodňuje. Žalobca dodal, že vykonať konzultácie bol prvostupňový orgán povinný aj v zmysle čl. 4 Aarhuského dohovoru. Žalobca ďalej poukázal na potrebu eurokonformného výkladu potvrdenú nálezom Ústavného súdu

9. Správne orgány podľa sťažovateľa svojvoľne a šikanózne aplikujú právo, keď nenariaďujú ústne konzultácie s odôvodnením, že podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, len ak to vyžaduje povaha veci alebo ak to ustanovuje osobitný

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal tiež na komentár k zákonu o EIA, názor Európskej komisie (bez uvedenia zdroja), dôvodovú správu k novele zákona o EIA č. 314/2014 Z. z. a účel inštitútu konzultácií ako prostriedku na ochranu životného prostredia.

11. Sťažovateľ poukázal tiež na čl. 4 ods. 1 a ods. 2 Aarhuského dohovoru, v zmysle ktorého mu patrí právo na poskytnutie podkladov z konania, a to bez preukazovania záujmu. Vyžadovanie preukázania záujmu je podľa žalobcu umelým vytváraním prekážok verejnosti a šikanóznym výkonom práva v rozpore s čl. 3 ods. 8 Aarhuského dohovoru.

12. Sťažovateľ napáda aj právne posúdenie námietky nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia žalovaného. Správny súd sa pritom nijako nezaoberal otázkou, či podmienky, ktoré boli určené v prvostupňovom rozhodnutí boli dostatočne konkrétne a napĺňajúce účel konania podľa zákona EIA. Žalobca poukázal na skutočnosť, že v prvostupňovom rozhodnutí absentuje správna úvaha prvostupňového orgánu a opatrenia, ktoré prvostupňový orgán uložil sú príliš všeobecné. Prvostupňové rozhodnutie preto neobsahuje zákonné náležitosti a právne posúdenie správneho súdu, že takéto rozhodnutie je zákonné, je preto nesprávne. Žalovaný sa podľa názoru žalobcu len priklonil k záverom prvostupňového orgánu bez toho, aby sa vysporiadal s jeho jednotlivými námietkami. Rozhodnutie žalovaného preto považuje za nedostatočne odôvodnené.

14. Sťažovateľ navrhol, aby sa Najvyšší správny súd Slovenskej republiky obrátil na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou o „súladnosti výkladu práva aplikovaného správnymi orgánmi so smernicou o EIA“ a s otázkou „či zdanlivé šablónovité podania sú zneužívaním práva, ktoré priznáva smernica o EIA verejnosti.“

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

IV. I. K námietke nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia pre absenciu správnej úvahy a určenia opatrení a podmienok vo vzťahu k ochrane životného prostredia vo výroku rozhodnutia

21. Námietka absencie správnej úvahy v prvostupňovom rozhodnutí je nedôvodná. Tvrdenie sťažovateľa je v priamom rozpore s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia (najmä str. 33-35), kde sa prvostupňový orgán konkrétne vyjadril aj k otázke, aké opatrenia vo vzťahu k ochrane životného prostredia navrhovateľovi uložil vo výroku rozhodnutia a prečo. „Príslušný orgán sa zaoberal z vecného hľadiska všetkými pripomienkami a návrhmi dotknutej verejnosti. Námietky proti urbanistickému, architektonickému a dopravnému riešeniu stavby nie sú predmetom zisťovacieho konania. Realizáciou navrhovaného riešenia nebude zmenená dopravná infraštruktúra mesta, budú sa využívať existujúce miestne komunikácie. Cieľom predloženej zmeny navrhovanej činnosti je vybudovať ľahkú, oceľovú halu určenú na skladovanie hotových dielov určených pre výrobu kožených a kovových strešných dielov sklápacích striech pre automobily. Hala „Supermarket" bude napojená do jestvujúceho technologického procesu, v jestvujúcom priemyselnom areáli firmy Webasto Convertibles

zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a zákona o odpadoch č. 79/2015 Z. z. vyplývajú zo všeobecne záväzných predpisov vo veci ochrany životného prostredia, ktoré je navrhovateľ viazaný dodržať pri výstavbe aj prevádzke navrhovanej činnosti. V prípade výrubu príslušný orgán ochrany prírody bude postupovať v súlade so zákonom č. 543/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov. Navrhovateľ, ako príslušné orgány budú postupovať podľa zákona č. 543/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa Stavebného zákona a cestného zákon (č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách) a budú dodržané všetky príslušné STN.

Pri dodržovaní príslušných noriem, bezpečnostných predpisov a vyhlášok platných v SR, navrhovaná činnosť nie je riziková v súvislosti s výstavbou ani prevádzkou.“ 22. Z uvedeného je podľa kasačného súdu zrejmé, že prvostupňový orgán sa v odôvodnení rozhodnutia vyjadril k otázke, aké opatrenia a z akého dôvodu uložil navrhovateľovi vo výroku svojho rozhodnutia, a aké naopak nie. Námietka, že správny súd nesprávne právne vyhodnotil námietku absencie správnej úvahy a riadneho odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je preto nedôvodná.

24. K otázke uvedenia opatrení vo výroku prvostupňového rozhodnutia kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Svk/19/ 2021 z 29. marca 2023, ktorý sa vyjadril, že ustanovenie § 29 ods. 13 zákona o EIA, ale ani iné ustanovenia zákona č. 24/2006 Z. z. neurčujú, o aké podmienky má ísť, a ich určenie je tak prenechané samotnému posudzujúcemu orgánu. Ide teda o jeden z prípadov, kedy zákon priznáva tomuto orgánu správne uváženie, ktoré správne súdy podľa § 27 ods. 2 SSP môžu preskúmať len do tej miery, či nevybočilo z medzí a hľadísk určených zákonom.

25. Pokiaľ ide o námietku nesprávnej aplikácie ustanovenia § 29 ods. 13 zákona o EIA, s identickou argumentáciou žalobcu sa už vysporiadal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Svk/19/2021 z 29. marca 2023 v bode 12., na ktorý kasačný súd odkazuje a plne sa s uvedeným právnym posúdením stotožňuje: „Už správny súd uviedol, že pripomienky a vyjadrenia žalobcu uplatnené počas administratívneho konania boli veľmi všeobecné. Žalobca proti tomu namieta, že judikatúra mu nedáva právo navrhovať konkrétne opatrenia, ktoré sa majú uložiť navrhovateľovi navrhovanej činnosti.

26. Kasačný súd navyše pripomína, že podľa citovaného § 29 ods. 13 zákona o EIA logickým predpokladom, aby mohli byť uložené opatrenia na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvov, je to, že navrhovaná činnosť vôbec takéto vplyvy má alebo môže mať. V tu prerokúvanej veci však orgány verejnej správy vyšli zo skutkového zistenia, ktoré je založené na zámere predloženom ďalším účastníkom konania, že negatívne vplyvy navrhovanej činnosti identifikované v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie pri dodržaní navrhovateľom navrhovaných opatrení nedosahujú parametre, ktoré by spôsobovali významné zmeny kvality životného prostredia, nevytvárajú predpoklady pre negatívne ovplyvnenie zdravotného stavu obyvateľov ani širšieho dotknutého územia.

27. Kasačný súd ako nedôvodnú vyhodnotil i námietku o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa mal krajský súd podľa sťažovateľa bez ďalšieho len stotožniť s právnym posúdením žalovaného, pokiaľ ide o vyhodnotenie námietok sťažovateľa vznesených v administratívnom konaní ako nedôvodných, nesúvisiacich, a to bez jasného definovania, prečo na jednotlivé argumenty účastníka konania neprihliadli a aké úvahy ich k tomu viedli. Kasačný súd uvádza, že krajský súd sa v bodoch 60-77 odôvodnenia podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými žalobnými námietkami sťažovateľa, v značnom rozsahu kopírujúcimi tie ním vznesené počas administratívneho konania, pričom jasne a zrozumiteľne uviedol, akými úvahami bol vedený pri vyhodnocovaní ich relevancie či dôvodnosti z pohľadu dopadu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľ tak v odôvodnení napadnutého rozsudku dostal presvedčivú a jasnú odpoveď na všetky podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery napadnutého rozhodnutia.

IV. II. K námietke nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia z dôvodu nevykonania konzultácií podľa § 63 zákona o EIA

Okrem uvedeného možno poukázať na skutočnosť, že samotný článok 6 ods. 7 Aarhuského dohovoru predpokladá, že účasť verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach môže byť realizovaná nielen výlučne formou ústnou (ústne konzultácie), ale aj formou písomnou, kedy výslovne ustanovuje, že: ,,Spôsoby účasti verejnosti umožnia verejnosti predložiť písomné alebo v prípade potreby na verejnom prerokovaní alebo preskúmaní so žiadateľom akékoľvek pripomienky, informácie, analýzy alebo názory, ktoré považuje za dôležité vo vzťahu k navrhovanej činnosti.“. Vzhľadom na uvedené, ako aj skutočnosť, že prvostupňový správny orgán listom z 20. januára 2020 žalobcu upovedomil o možnosti vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku, žalobca ako dotknutá verejnosť túto možnosť využil a zaslal vyjadrenie k príslušnej navrhovanej zmene činnosti, rovnako sa správne orgány riadne vysporiadali so všetkými žalobcom uplatnenými námietkami, respektíve požiadavkami, nemožno sa stotožniť so záverom žalobcu, že v tomto prípade došlo k porušeniu práva účasti verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach.

Kasačný súd dodáva, že nárok na ústne konzultácie sťažovateľovi neprináleží ani z čl. 6 ods. 5 smernice o EIA, podľa ktorého, cit.: „Podrobné pravidlá pre informovanie verejnosti, napríklad vyvesením oznamov v určitom okruhu alebo zverejnením v miestnej tlači, a konzultácie s dotknutou verejnosťou, napríklad písomnými podaniami alebo prostredníctvom verejnej ankety, určia členské štáty. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby boli dôležité informácie dostupné pre verejnosť v elektronickej forme aspoň prostredníctvom centrálneho portálu alebo ľahko dostupných prístupových bodov na príslušnej správnej úrovni.“ Uvedenou smernicou bola zmenená smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie, ktorej čl. 6 ods. 5 pôvodne znel: „Podrobné úpravy pre informovanie verejnosti (napríklad vyvesenie plagátov v určitom okruhu alebo zverejnenie v miestnej tlači) a konzultácií s dotknutou verejnosťou (napríklad písomnými zásielkami alebo prostredníctvom verejnej ankety) určia členské štáty.“

Sťažovateľ navyše konkrétne poukázal na bod 29. preambuly, z ktorého znenia taktiež vyplýva, že sa nevyžadujú žiadne formálne konzultácie v štádiu zisťovacieho konania. Z vyššie uvedených dôvodov vyhodnotil kasačný súd námietku nevykonania konzultácií ako nedôvodnú.

31. Žalobca v súvislosti s nevykonaním konzultácií opakovane namieta absenciu eurokonformného výkladu dotknutého práva. Eurokonformný výklad sa pritom spája s nepriamym účinkom smerníc. Nepriamy účinok smernice spočíva v práve účastníka žiadať, aby súd v konkrétnom prípade uplatnil tzv. eurokonformný výklad vnútroštátneho predpisu v súlade s príslušným ustanovením smernice a jeho účelom. Žalobca však nepoukázal na nijaké ustanovenie smernice, z ktorého by vyplývala povinnosť prvostupňového orgánu zabezpečiť konzultácie v zisťovacom konaní a táto nevyplýva ani z jednotlivých bodov preambuly smernice o EIA, na ktoré žalobca poukázal. Naopak, kasačný súd v časti IV. II. tohto rozsudku odcitoval konkrétne ustanovenia smernice o EIA, týkajúce sa konzultácií v zisťovacom konaní, z ktorých povinnosť viesť konzultácie v zisťovacom konaní nevyplýva. Kasačný súd poukazuje najmä na čl. 6 ods. 5 smernice o EIA a opakovane konštatuje, že porušenie jednotlivých bodov preambuly nemôže mať za následok nezákonnosť rozhodnutia, keďže pravidlá uvedené v preambule sú len výkladovými pravidlami, opisujúcimi účel smernice. Navyše, aj bod 29. preambuly smernice o EIA, na ktorý poukazoval sťažovateľ vyslovene ustanovuje, že sa nevyžadujú žiadne formálne konzultácie v štádiu zisťovacieho konania. Vzhľadom na uvedené kasačný súd nevzhliadol absenciu eurokonformného výkladu a námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. 32. Sťažovateľ ohľadom potreby eurokonformného výkladu v súvislosti s Aarhuským dohovorom argumentoval tiež článkom 4 uvedeného dohovoru, z ktorého podľa sťažovateľa priamo vyplýva povinnosť konzultácie uskutočniť. V prvom rade kasačný súd opakuje, že eurokonformný výklad je spätý s výkladom sekundárneho práva Európskej únie a nepriamym účinkom smerníc. Ak by chcel sťažovateľ úspešne namietať absenciu eurokonformného výkladu, musel by teda poukazovať na jednotlivé ustanovenia smerníc, nie na články Aahurského dohovoru. Okrem uvedeného, článok 4 Aahurského dohovoru v žiadnom zo svojich odsekov neupravuje právo na konzultácie v zisťovacom konaní, ani povinnosť prvostupňového orgánu takéto konzultácie (a už vôbec nie v žalobcom požadovanej ústnej forme) zabezpečiť. Článok 4 Aahurského dohovoru v skutočnosti pojednáva o prístupe k informáciám o životnom prostredí, ktoré je označované ako prvý pilier dohovoru a ktorý bol v slovenskom právnom poriadku premietnutý zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a zákonom č. 205/2004 Z. z. o zhromažďovaní, uchovávaní a šírení informácií o životnom prostredí a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Konkrétne citovaný článok ustanovuje povinnosť štátu, ktorý je stranou dohovoru, zabezpečiť, že orgány verejnej moci sprístupnia na základe žiadosti informácie o životnom prostredí. Je teda zrejmé, že ide o úpravu postupu pri podávaní žiadostí o informácie (podľa slovenského právneho poriadku upraveného zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám) a nie o právo či povinnosť zabezpečiť konzultácie v zisťovacom konaní podľa zákona o EIA. Aj táto sťažovateľova námietka bola preto vyhodnotená ako nedôvodná.

33. Námietku nezaslania elektronickej kópie spisu na požiadanie sťažovateľa kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V tomto ohľade sa plne stotožňuje s právnym posúdením správneho súdu, ktorý sa v bodoch 65 a 77 napadnutého rozsudku k uvedenej námietke vyjadril nasledovne, cit.: „Pokiaľ žalobca namieta, že mu zo strany prvostupňového správneho orgánu neboli zaslané požadované doklady zo spisu, tak krajský súd dáva do pozornosti skutočnosť, že úlohou správneho orgánu nie je v tomto smere poskytovať zo spisu listiny ktoré požaduje niektorý z účastníkov, keď táto možnosť účastníkovi vyplýva priamo zo zákona, ktorý môže v rámci celého konania nahliadnuť do spisu a tieto listinné dôkazy si môže zo spisu zabezpečiť osobne na svoje náklady.

34. Kasačný súd na tomto mieste pre objasnenie dodáva, že pri výklade ustanovenia § 23 ods. 1 Správneho poriadku je nutné rozlišovať i) právo nahliadnutia do spisu a pritom si z neho robiť výpisy, odpisy a dostať kópie spisov za prítomnosti administratívneho pracovníka správneho orgánu a ii) právo dostať informáciu zo spisov. Rozdielom teda je, že nazerať do spisov, robiť si výpisy, odpisy a kópie možno zásadne iba v prítomnosti zamestnanca správneho

In: POTÁSCH, Peter, HAŠANOVÁ, Janka, VALLOVÁ, Jana, MILUČKÝ, Jozef, MEDŽOVÁ, Daniela. Správny poriadok. 4. vydání. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 222.) Za takúto informáciu však je možné považovať napríklad informáciu o tom, či bolo do spisu niečo doručené, alebo inú čiastkovú informáciu, nie však zaslanie kópie celého spisu, resp. podkladov pre rozhodnutie.

podľa ktorej: Poskytnutie podkladov v elektronickej/digitalizovanej podobe podľa predchádzajúcej vety je opodstatnené najmä v prípadoch, ak spis, príp. jeho časť je už v čase požiadavky poskytnutia kópie v elektronickej, resp. digitalizovanej podobe.

In: POTÁSCH, Peter, HAŠANOVÁ, Janka, VALLOVÁ, Jana, MILUČKÝ, Jozef, MEDŽOVÁ, Daniela. Správny poriadok. 4. vydání. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 222.) 36. Vzhľadom na uvedené vyššie a keďže sťažovateľ nevyužil svoje právo nahliadnuť do spisu, ale prvostupňový správny orgán len požiadal o zaslanie kópie spisu v elektronickej podobe, nie je možné konštatovať porušenie sťažovateľovho práva na oboznámenie sa s podkladmi, na základe ktorých bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. Správny súd teda nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a kasačnú námietku je nutné vyhodnotiť ako nedôvodnú. Kasačný súd tiež uvádza, že pokiaľ sťažovateľ poukazoval na povinnosť poskytnúť mu v zmysle čl. 4 Aarhurského dohovoru informácie bez potreby preukázania záujmu, aj táto námietka je nedôvodná. Prvostupňový správny orgán ani žalovaný nevyžadovali od sťažovateľa preukazovanie tohto záujmu ani nerozhodli o nesprístupnení elektronickej kópie spisu z dôvodu jeho nepreukázania.

38. K požiadavke sťažovateľa na formulovanie prejudiciálnej otázky kasačný súd uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že proti rozhodnutiam kasačného súdu zákon nepripúšťa opravné prostriedky (okrem ústavnej sťažnosti), vzťahuje sa naň čl. 267 ods. 3 ZFEÚ, podľa ktorého ak sa otázka platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Súdny dvor však už opakovane vyslovil, že čl. 267 ods. 1 ZFEÚ mu neumožňuje uplatniť predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu zmlúv a aktov prijatých inštitúciami Únie (napr. rozsudok z 21. júna 2017, C-621/15, W. a iní, ods. 39 a 40). (viď rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Svk/19/2021 z 29. marca 2023).

verejnosti? .“ 40. Kasačný súd má na pamäti, že predmetom prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZFEÚ nemôže byť otázka, či bolo správne aplikované právo Európskej únie v konkrétnej veci. Kasačný súd preto napriek snahe neidentifikoval v danom obsahu nijakú otázku, ktorej položenie Súdnemu dvoru Európskej únie by malo význam pre rozhodnutie v prejednávanej

42. Kasačný súd má za to, že krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal, vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľa a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a nepochybným záverom o zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Na základe uvedených zistení a úvah kasačný súd nepovažuje sťažnostné body kasačnej sťažnosti za opodstatnené a preto rozhodol podľa § 461 SSP o zamietnutí kasačnej sťažnosti.

44. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.