2Sžfk/1/2020
ECLI:SK:NSSSR:2021:4017200419.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Nitre
- Sp. zn. 1. inštancie
- 11S/28/2019
- IČS
- 4017200419
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LLM. (sudca spravodajca) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu: BIOCENTRUM, s.r.o., SNP 57, 937 01 Želiezovce, IČO: 36283185, zastúpeného: JÁNSKÝ & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Štúrova 13, 949 01 Nitra, IČO: 47249650, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o správnej žalobe proti rozhodnutiu žalovaného č. 100830417/2017 zo dňa 11.05.2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/28/2019-221 zo dňa 31.07.2019, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Konanie pred správnymi orgánmi
1. Žalobou napadnutým rozhodnutím č. 100830417/2017 zo dňa 11.05.2017 (ďalej aj „druhostupňové rozhodnutie“) žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Nitra (ďalej aj „správca dane“) č. 100274934/2017 zo dňa 13.02.2017 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“). Prvostupňovým rozhodnutím správca dane určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu v sume 10.353,34 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie august 2015, znížil nadmerný odpočet za predmetné zdaňovacie obdobie zo sumy 14.587,89 eur na sumu 4.234,55 eur, čo činí rozdiel v sume 10.353,34 eur. Podľa názoru správcu dane daňový subjekt (žalobca) si právo na odpočítanie dane z dokladov z elektronickej registračnej pokladnice (ďalej aj „ERP“) uplatnil neoprávnene, nakoľko neboli splnené zákonné podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „zákon o DPH“). 2. Správca dane preveroval deklarované dodanie tovaru u dodávateľa HANTER s.r.o. a konštatoval pochybnosti o reálnom uskutočnení deklarovaných dodaní tovaru medzi dodávateľom a daňovým subjektom. Tieto pochybnosti podporoval i fakt, že dodávateľ podal v zákonom stanovenej lehote posledné daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2014, pričom za 1. a 2. štvrťrok 2015 nepodal daňové priznanie k DPH ani na výzvy správcu dane. Z tohto dôvodu rozhodnutím správcu dane zo dňa 31. 10. 2015 dodávateľovi zanikla platnosť osvedčenia registrácie pre daň z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 81 ods. 4 písm. b/ zákona o DPH. V priebehu daňovej kontroly u žalobcu podal dodávateľ žalobcu daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie 2. a 3. štvrťrok 2015, v ktorých uviedol v porovnaní s predchádzajúcimi zdaňovacími obdobiami nezvyčajne vysoké daňové povinnosti, ktoré však neboli uhradené. Dodávateľ v podaných daňových priznaniach priznal dodanie tovaru a služieb v tuzemsku podľa § 8 a 9 zákona o DPH, keďže ale správcovi dane nepredložil potrebné evidencie a záznamy, nebolo zrejmé, na základe akých podkladov daňové priznania podal, a či v nich priznal aj dodanie tovarov pre žalobcu. Správne orgány uviedli, že oprávnenosť uplatnenia práva na odpočítanie dane nemôže byť posudzovaná výlučne podľa formálnych náležitostí dokumentov. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že dodávateľ daňovému subjektu tovar uvedeného druhu, v uvedenom objeme a cene reálne dodal. Ak nebolo preukázané, že dodávateľ tovar dodal, nevznikla mu potom z tohto titulu ani daňová povinnosť. Ak nedošlo ku vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa, daňový subjekt ako odberateľ si nemohol uplatniť právo na odpočítanie dane z dokladov z ERP, nakoľko doklady z ERP neboli vystavené na základe reálneho plnenia uskutočneného zo strany subjektu v nich uvedeného ako dodávateľ (platiteľ dane).
II. Konanie pred krajským súdom
3. Krajský súd v Nitre o pôvodnej žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 11S/97/2017-117 zo dňa 17.10.2018 tak, že rozhodnutie žalovaného ako i správcu dane zrušil a vec vrátil Daňovému úradu Nitra na ďalšie konanie.
4. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný kasačnú sťažnosť. Najvyšší súd SR rozhodol o podanej kasačnej sťažnosti rozsudkom č. k. 3Sžfk/18/2019-201 zo dňa 22.05.2019 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí vyslovil právny názor, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i správcu dane je súladné so zákonom a za súladný so zákonom je treba označiť aj procesný postup správcu dane vedúci k vydaniu napadnutých rozhodnutí. Mal za to, že správca dane a žalovaný vyvodili správny skutkový a právny záver, že žalobca oprávnenosť odpočítania dane vo vzťahu k deklarovanému nákupu chemikálií od dodávateľa HANTER s.r.o. v zdaňovacom období august 2015 nepreukázal. Za dôvodnú považoval námietku žalovaného ohľadne vzniku stavu právnej neistoty, keď poukázal na skoršie rozhodnutie Krajského súdu v Nitre vo veci sp. zn. 15S/15/2017, ktoré sa týkalo zdaňovacieho obdobia september 2015, pričom pre obe uvedené zdaňovacie obdobia bola vykonaná jedna daňová kontrola a bol vyhotovený jeden protokol č.
100031170/2017 zo dňa 09.01.2017 s rovnakým záverom vo vzťahu k dodávateľovi žalobcu - spoločnosti HANTER s.r.o. V ďalšom konaní uložil krajskému súdu postupovať v intenciách právneho názoru vysloveného kasačným súdom a vec znovu prejednať.
5. Krajský súd, opätovne konajúc vo veci, vo svojom rozsudku č. k. 11S/28/2019-221 zo dňa 31.07.2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) uviedol, že medzi účastníkmi konania bolo sporné to, či žalobcovi vznikol nárok na uplatnenie práva na odpočítanie DPH za zdaňovacie obdobie august 2015 pri ním tvrdenej dodávke tovarov od dodávateľa HANTER s.r.o.
6. Podľa názoru krajského súdu zákon o DPH stanovil pre dokazovanie nároku na odpočítanie DPH prísnejšie podmienky ako pri iných druhoch daní. Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť tohto nároku zákonodarca požaduje, aby platiteľ tejto dane, ktorý si podľa daňového priznania uplatňuje nárok na jej odpočítanie, preukázal, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované v daňovom doklade. Z § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH vyplýva, že právo odpočítať daň z tovaru vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť inému daňovému subjektu. Na základe tohto faktu by si žalobca mohol odpočítať DPH v prípade dodávky tovaru, ktorý mu mal dodať ním deklarovaný dodávateľ len v prípade, ak by pri tomto tovare vznikla tomuto dodávateľovi daňová povinnosť. V tomto smere poukazujúc na vyslovený záväzný právny názor kasačného súdu krajský súd konštatoval, že správca dane vykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie, a to vyžiadaním si listinných dokladov, výsluchom svedkov a preverovaním spoločnosti, ktorá mala byť v zdaňovacom období august 2015
dodávateľom žalobcu. 7. Krajský súd poukázal na to, že v priebehu daňovej kontroly žalobca predložil správcovi dane faktúry a doklady z ERP, ktoré sa týkali zdaňovacieho obdobia august 2015, ako i výpisy zo svojho účtu na preukázanie úhrad predmetných faktúr. Predloženie uvedených dokladov je však len jednou z podmienok pre uznanie odpočítania DPH, ale nie je tým ešte preukázaná realizácia obchodnej transakcie podľa predložených faktúr. Podľa krajského súdu akékoľvek doklady bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia deklarovaným dodávateľom nie sú dôkazmi o tom, že určité plnenie bolo i reálne uskutočnené osobou, ktorá mala plnenie dodať.
8. Krajský súd uviedol, že za účelom riadneho zistenia skutkového stavu a objasnenia deklarovaného obchodného vzťahu spoločnosti HANTER s.r.o. a žalobcu správca dane vypočul konateľa žalobcom označeného dodávateľa - spoločnosti HANTER s.r.o. Ľ. O..
Tento konateľ dodávateľa nevedel uviesť, od koho spoločnosť nakupovala tovar. Nemal žiadne daňové doklady a tieto nepredložil správcovi dane ani dodatočne na jeho výzvu. Podľa jeho vyjadrenia v mene spoločnosti konal D. O. D., u ktorého by mali byť príslušné daňové doklady. Svedok D. O. D. uviedol, že bol splnomocnený spoločnosťou HANTER s.r.o. na riešenie všetkých záležitostí od januára 2015. Vykonával prepravu a predaj chemikálií, ktoré objednával z Maďarska od spoločnosti FERO GLOBUS Budapešť.
Nevedel uviesť presnú adresu sídla a ani identifikačné údaje tohto obchodného partnera. V dodatočne podaných daňových priznaniach za 2. a 3. štvrťrok 2015 (preverované obdobie) spoločnosť HANTER s.r.o. ako dodávateľ žalobcu nedeklarovala žiadne nadobudnutie tovarov z iného členského štátu.
Daňové a účtovné doklady táto spoločnosť nepredložila. Správca dane konštatoval, že s poukazom na tieto zistenia má pochybnosti o správnosti a pravdivosti žalobcom predložených dokladov. Preto ho žiadal predložiť nové dôkazy, ktorými správca dane nedisponoval.
Z administratívneho spisu žalovaného nevyplýva, že by žalobca takéto nové dôkazy predložil. 9. Na základe tejto dôkaznej situácie krajský súd konštatoval, že treba prisvedčiť tvrdeniu správcu dane a žalovaného, že žalobca nepreukázal ním deklarovanú obchodnú transakciu.
V tejto súvislosti krajský súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.06.2012 v konaní pod sp. zn. 5Sžf/63/2011 ako i na ďalší jeho rozsudok zo dňa 23.06.2010 v konaní pod sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2011 v konaní pod sp. zn. III. ÚS 78/2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených
podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako dôvodný“.
10. Krajský súd konštatoval, že cieľom daňového konania je overiť, či sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo tak, ako tvrdí daňový subjekt. Preverovaním žalobcom tvrdených obchodných transakcií v mesiaci august 2015 správca dane zistil, že deklarované obchodné transakcie sa neuskutočnili tak, ako je to uvedené na žalobcom predložených dokladoch, nakoľko žalobca okrem faktúr a dokladov z ERP za zdaňovacie obdobie august 2015 žiadnym spôsobom nepreukázal uskutočnenie zdaniteľných plnení zo strany HANTER s.r.o.
Podľa názoru krajského súdu daňové orgány si urobili správny záver, že daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH použiteľný vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť, teda že tovar bol i reálne dodaný dodávateľom uvedeným na predložených faktúrach (napr. rozsudok č. 2Afs/177/2006-61). Na základe tejto skutočnosti krajský súd konštatoval, že dodanie tovarov žalobcovi spoločnosťou HANTER s.r.o. nie je preukázané ani žalobcom predloženými dokladmi, ale ani výpoveďami konateľa dodávateľa HANTER s.r.o. Ako nedôvodnú krajský súd vyhodnotil i námietku žalobcu ohľadne nevykonania výsluchu ďalšieho konateľa spoločnosti HANTER s.r.o. E. J.O_ a to poukazom na jednoznačné vyjadrenie D. O. D. ako aj Ľ. O., že za spoločnosť HANTER s.r.o. konal len D. O. D..
Krajský súd má za to, že správca dane a žalovaný tiež neporušili daňový poriadok, keď nevykonali výsluch osoby označenej ako D. H., a to s poukazom na zistenie, že osoba s uvedeným menom a priezviskom nemala so správcom dane uzavretú dohodu o elektronickej komunikácii a táto daňové priznania za spoločnosť HANTER s.r.o. nepodávala, pričom žalobca (a ani D. O. D.) žiaden bližší identifikačný údaj o osobe označenej účtovníčky dodávateľa žalobcu neuviedol a správcovi dane nemal byť odkiaľ známy. Krajský súd opätovne konštatoval, že žalobca musel preukázať existenciu zdaniteľného plnenia a jeho skutočné dodanie zo strany dodávateľa. S poukazom na uvedené zistenia možno dôvodne pochybovať, či žalobcovi fakturovaný tovar dodal ním tvrdený dodávateľ a či faktúry, pri ktorých si uplatnil odpočítanie DPH boli vystavené platiteľom dane. Krajský súd poznamenal, že overovanie si obchodných partnerov nie je povinnosťou daňového subjektu, ale v prípade, ak si daňový subjekt uplatňuje nároky vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, musí byť schopný preukázať reálnosť deklarovaného
obchodu. 11. Podľa názoru krajského súdu žalovaný riadne odôvodnil svoje rozhodnutie. Krajský súd má za to, že v predmetnej veci dôkazná povinnosť neprešla na správcu dane, nakoľko táto je v daňovom konaní primárne na strane žalobcu, ktorý má povinnosť svoje tvrdenie o deklarovanej obchodnej transakcii i náležite preukázať, čo bolo žalobcovi v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania správcom dane i umožnené. Žalobca bol zo strany správcu dane preukázateľne vyzývaný, aby predložil doklady a dôkazy, ktoré v rámci daňovej kontroly neboli ešte predložené, resp. aby preukázal reálnosť uskutočnenia zdaniteľných plnení deklarovaných na faktúrach v kontrolovanom zdaňovacom období tam uvedeným
dodávateľom. Na základe vyššie uvedených skutočností krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a preto ju napadnutým rozsudkom zamietol.
I. Kasačná sťažnosť
12. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP. Sťažovateľ má za to, že krajský súd porušil jeho právo na spravodlivý proces z dôvodu, že neodôvodnil svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom. Sťažovateľ namieta, že krajský súd neuviedol, aké dôvody ho viedli k prijatiu záverov opačných oproti záverom prijatým v pôvodnom vyhovujúcom rozsudku krajského súdu. Ďalej sťažovateľ namieta, že ani kasačný súd sa nevyjadroval k povinnosti správcu dane viesť dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu veci. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že úlohou správcu dane je zisťovať skutkový stav čo najúplnejšie, a za týmto účelom môže vykonávať dôkazy aj z vlastnej iniciatívy. Opomenutím tohto konania došlo k nesprávnej aplikácii § 24 ods. 2 daňového poriadku. Podľa názoru sťažovateľa žalovaný a krajský súd pochybili, keď konštatovali, že dôkazné bremeno na preukázanie dodania tovarov a navrhovanie dôkazov je výlučne na strane daňového subjektu. Sťažovateľ namieta, že krajský súd na jednej strane konštatoval, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia, avšak na druhej strane bez odôvodnenia nevykonával žalobcom navrhované dôkazy. Podľa sťažovateľa nemôže tak ako odôvodnený obstáť záver súdu, že predložením faktúr a dokladov z ERP nie je ešte preukázaná reálnosť obchodnej transakcie, ak neboli bez akéhokoľvek vysvetlenia vykonané dôkazy smerujúce práve k preukázaniu reálneho plnenia. Ak mal teda správca dane deklarované pochybnosti o skutočnom dodaní tovaru a o správnosti a pravdivosti predložených dokladov, mal by navrhnuté dôkazy čím skôr vykonať. V tejto súvislosti sťažovateľ namietal aj nesprávny postup žalovaného ohľadom overovania označených maďarských zahraničných dodávateľov, ktoré overoval internetovými stránkami a nie postupom podľa Nariadenia 2003/1798/ES. Podľa sťažovateľa reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia je nepreukázateľné z dôvodu dôkaznej núdze, ktorý však žalovaný, resp. správa dane spôsobili tým, že nevykonali ďalšie, žalobcom navrhované dokazovanie. V podanej kasačnej sťažnosti sťažovateľ poukázal na rozsudok Súdneho dvora EU C-142/11 vo veci Peter Dávid proti Nemzeti Adó - és Vámhivatal Dél - alföldi Regionális Főigazgatósága zo dňa 21.06.2012, podľa ktorého ak vo veci nebolo preukázané, že by žalobca mal, alebo musel mať vedomosť o tom, že by vystaviteľ faktúry /dodávateľ žalobcu mal konať nečestne alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočítanie DPH je súčasťou daňového podvodu zo strany tohto vystaviteľa, nemožno právo žalobcu na odpočet DPH zamietnuť. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že rozsudok krajského súdu je v rozpore s horeuvedeným rozhodnutím Súdneho dvora EÚ, pričom krajský súd neodôvodnil, z akého dôvodu nebral do úvahy toto rozhodnutie. Na záver kasačnej sťažnosti sťažovateľ poukázal na judikát Najvyššieho súdu SR č. R 107/2003, podľa ktorého ak daňové orgány nezistili v náležitom rozsahu skutkový stav veci, je záver žalovaného o nároku na odpočet predčasný. Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý
rozsudok
krajského súdu zmenil tak, že druhostupňové rozhodnutie zrušuje a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. 13. Žalovaný vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti nepodal.
II. Konanie pred Najvyšším správnym súdom SR
14. Najvyšší správny súd SR začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 1.8.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu SR na Najvyšší správny súd SR odo dňa 1.8.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.8.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu SR (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu SR a bola jej pridelená sp. zn. 2Sžfk/1/2020. Od 1.8.2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd SR. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.
15. Najvyšší správny súd SR ako kasačný súd [§ 438 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“)] bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP preskúmal napadnutý rozsudok, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol.
16. Najvyšší správny súd SR vychádzal zo skutkového stavu, ktorý podrobne v odôvodnení napadnutého rozsudku popísal krajský súd. Pre účastníkov konania sú skutkové okolnosti zrejmé, a preto ich kasačný súd nebude nadbytočne opakovať.
17. Kľúčovou otázkou vo veci bolo posúdenie, či záveru správcu dane a žalovaného o nesplnení zákonných podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH z dokladov z ERP, ktorými žalobca deklaroval nákup chemikálií od dodávateľa HANTER s.r.o. v zdaňovacom období august 2015, predchádzalo zistenie skutkového stavu dostačujúce na riadne posúdenie veci.
18. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH platnom v rozhodnom čase: „predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.“ 19. Podľa § 19 ods. l prvá a druhá veta zákona o DPH: „daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.“
20. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH: „právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.“ 21. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH: „Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.“
22. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH: „právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.“
23. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku: „správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.“
24. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku: „daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.“
25. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku: „správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.“
26. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku: „ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.“
27. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku: „daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.“
28. Podľa § 63 ods. 1 daňového poriadku: „ukladať povinnosti alebo priznať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.„
29. Podľa §63 ods. 2 daňového poriadku: „rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.“
30. Podľa §63 ods. 5 daňového poriadku: „rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhom a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.“ A. Procesnoprávne posúdenie veci
31. Sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti namietal, že krajský súd porušil jeho právo na spravodlivý proces z dôvodu, že neodôvodnil svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom a to hlavne z dôvodu, že neuviedol, aké dôvody ho viedli k prijatiu záverov opačných oproti záverom prijatým v pôvodnom vyhovujúcom rozsudku krajského súdu.
32. V tejto súvislosti Najvyšší správny súd SR poukazuje na § 469 SSP, podľa ktorého: „Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.“ 33.
Viazanosť právnym názorom kasačného súdu znamená, že krajský súd, resp. správny orgán je v ďalšom konaní viazaný názorom vysloveným súdom vyššieho stupňa na výrok i právne a skutkové odôvodnenie nového rozhodnutia. Viazanosť sa teda vzťahuje aj na dôvody nového rozhodnutia. Podľa názoru kasačného súdu bez viazanosti právnym názorom by rozhodnutie o kasačnej sťažnosti stratilo svoj význam, keďže krajsk<https://www.aspi.sk/ products/lawText/13/45875/1/ 2?vtextu=Ak%20d%C3%B4jde%20k%20zru%C5%A1eniu%20napadnut%C3%A9ho%20rozhodnutia%20a% súd by mohol opätovne rozhodnúť rovnako ako pred rozhodnutím kasačného súdu.
Na základe tejto skutočnosti najvyšší správny súd konštatuje, že krajský súd nebol povinný opätovne sa vysporiadať so svojou predchádzajúcou argumentáciou a nemusel uviesť dôvody, pre ktoré jeho predchádzajúci rozsudok bol nezákonný.
34. Sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti namieta, že nielen napadnutý rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený, ale takúto vadu mal aj rozsudok kasačného súdu č. k. 3Sžfk/18/2019-201 zo dňa 22.05.2019, ktorým Najvyšší súd SR zrušil prechádzajúci rozsudok krajského súdu. V tejto súvislosti kasačný súd konštatuje, že Najvyšší správny súd SR nemá právomoc preskúmavať predchádzajúci rozsudok Najvyššieho súdu SR, pretože proti tomu rozhodnutiu nie je prípustný žiadny riadny, alebo mimoriadny opravný prostriedok.
Ak sťažovateľ zastával názor, že v dôsledku vydania rozsudku Najvyššieho súdu SR došlo k porušovaniu jeho základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, mohol by sa obrátiť na Ústavný súd SR so svojou ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR.
35. Na základe hore uvedených faktov sa kasačný súd nestotožňuje s názorom sťažovateľa, podľa ktorého bol napadnutý rozsudok krajského súdu nedostatočne odôvodnený. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na fakt, že správny súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. „Súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia“ (Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 114/08). Ústavný súd SR vo svojich
rozhodnutiach (napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09) vyslovil, že „Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia“ (Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). 36.
Vzhľadom na uvedenú judikatúru Ústavného súdu SR kasačný súd poznamenáva, že napadnutý rozsudok nepostráda dostatočne zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Kasačný súd má za to, že v napadnutom rozsudku je prítomná vlastná právna úvaha krajského súdu. Krajský súd sa vo svojom rozsudku vysporiadal s otázkou, z akých dôvodov považuje rozhodnutie žalovaného za správne. 37.
Okrem toho sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti namietal konkrétne právne posúdenie správneho súdu, čo odôvodnil aj námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP. Už táto skutočnosť poukazuje na to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku bolo dostatočné a zrozumiteľné na to, aby sťažovateľ mohol namietať konkrétne právne posúdenie veci. Preto kasačný súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú.
38. Kasačný súd dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí, a preto ho možno považovať za preskúmateľné a ústavne akceptovateľné. Dôvody svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom vysvetlil, preto jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa. B) Hmotnoprávne posúdenie veci
39. Sťažovateľ namieta, že správca dane nezistil skutkový stav veci úplne, a za týmto účelom nevykonával dôkazy z vlastnej iniciatívy, t. j. došlo k nesprávnej aplikácii § 24 ods. 2 daňového poriadku. Podľa názoru sťažovateľa z tohto dôvodu žalovaný a krajský súd pochybili, keď konštatovali, že dôkazné bremeno na preukázanie dodania tovarov a navrhovanie dôkazov je výlučne na strane daňového subjektu.
40. Kasačný súd zdôrazňuje, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a preverovania základu dane, iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
41. Neoddeliteľnou súčasťou fungovania mechanizmu dane z pridanej hodnoty je právo daňového subjektu na odpočítanie DPH. Uvedené právo predstavuje jednu zo zásad fungovania systému DPH, ktorá vyplýva zo Smernice 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá bola transponovaná aj do nášho zákona o DPH.
Túto zásadu, resp. právo však nemožno chápať ako absolútne právo platiteľa na odpočet DPH. 42. Preukazovanie práva na odpočet DPH vyplýva jednak z hmotnoprávnych podmienok stanovených zákonom o DPH a jednak je naviazané aj na procesnoprávne podmienky zakotvené v daňovom poriadku. Zákon o DPH vychádza z predpokladu, že zdaniteľný obchod reálne prebehol. Povinnosť preukázania reálneho uskutočnenia dodávky tovaru alebo služieb teda vyplýva z daňového poriadku ako procesného predpisu upravujúceho daňové konanie. V zásade platí, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má preukázať zodpovedný prístup, mal by sa vo vlastnom záujme snažiť získavať dôkazy v reálnom čase uskutočňovania obchodu o tom, že obchod bol uskutočnený, aby v budúcnosti nemohli vzniknúť pochybnosti o jeho realizácii a aby pri preukazovaní jeho realizácie uniesol dôkazné bremeno voči správcovi dane.
43. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/ 2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.
Ak daňový subjekt, na ktorom „leží“ dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ 44. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015: „aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšli najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním
vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť záveru vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.“
45. Daň z pridanej hodnoty je súčasťou ceny, a preto je ňou zdaňovaný predaj tovaru a služieb v každej fáze výroby a distribúcie okrem oslobodených transakcií. Platiteľ si môže od dane, ktorú má odviesť štátu z vykonaného obratu, odpočítať daň, ktorú mu pri nákupe tovarov a služieb účtoval iný platiteľ ako súčasť ceny. Uvedený princíp sa však uplatní iba vtedy, ak platiteľ preukáže, že deklarovaný tovar nadobudol od konkrétneho platiteľa dane z pridanej hodnoty a že mu daň z pridanej hodnoty aj v cene tovaru zaplatil (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.11.2016, sp. zn. 3Sžf/104/2015).
46. Podobne Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 2Sžf/52/2010 zo dňa 21.09.2011 vyslovil nasledujúce závery: ,,Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný dodávateľom uvedeným na faktúre“.
47. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že správca dane v priebehu daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie august 2015 preveroval opodstatnenosť uplatnenia práva žalobcu na odpočítanie DPH v sume 10.353,34 €. Právo na odpočítanie DPH
v sume 10.353,34 € si žalobca uplatnil na základe 66 ks dokladov vyhotovených v období od 01.08.2015 do 31.08.2015 elektronickou registračnou pokladnicou, ktorými žalobca deklaroval nákup tovaru - chemikálií od dodávateľa HANTER s.r.o. Správca dane za účelom zistenia skutkového stavu veci a objasnenia okolností o reálnom uskutočnení zdaniteľných obchodov vykonal v rámci daňovej kontroly dokazovanie, na základe ktorého preveril skutočnosti, či bola spoločnosť HANTER s.r.o. skutočným dodávateľom tovaru žalobcovi podľa dokladov z ERP.
48. Kasačný súd v tejto súvislosti uvádza, že existencia predložených dokladov z ERP (t. j. zjednodušených faktúr) nepostačuje, nakoľko požadovaným spôsobom nepreukazujú reálnu uskutočniteľnosť fakturovaných služieb. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné služby boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre. Zo zistení správcu dane vyplýva, že deklarovaný dodávateľ od začiatku roku 2015 nepodával riadne daňové priznania k DPH, so správcom dane dlhodobo nekomunikoval a v sídle spoločnosti nepreberal poštu, čo bolo dôvodom na zrušenie registrácie pre DPH. Výpoveď konateľa dodávateľskej spoločnosti HANTER s.r.o. p. Ľ. O. počas daňovej kontroly žiadnym spôsobom nepreukázala reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, pretože nemal žiadnu vedomosť o obchodných aktivitách spoločnosti.
Svedok D. O. D., splnomocnený konateľom spoločnosti na konanie v mene spoločnosti, potvrdil dodanie tovaru žalobcovi v kontrolovanom zdaniteľnom období, ktorý nakupoval z Maďarska od spoločnosti FERO GLOBUS, Budapešť, ktorú však nevedel bližšie identifikovať.
Kasačný súd tak dospel k záveru, že žalobcom predložené daňové doklady vo svetle kontrolných zistení u dodávateľa HANTER s.r.o. vzbudzujú neodstrániteľné pochybnosti o reálnom uskutočnení zdaniteľných obchodov.
Z tohto dôvodu správca dane a žalovaný vyvodili správny skutkový a právny záver, že žalobca oprávnenosť odpočítania dane vo vzťahu k deklarovanému nákupu tovaru od dodávateľa HANTER s.r.o. v zdaňovacom období august 2015 nepreukázal.
Kasačný súd konštatuje, že žalobca bol o svojich právach a povinnostiach pri výkone daňovej kontroly a o všetkých skutočnostiach zistených v priebehu daňovej kontroly správcom dane riadne oboznámený. Žalobca sa nevyjadril ani k výzve správcu dane na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 100035438/2017 zo dňa 09.01.2017 a neoznačil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Žalobca od začatia daňovej kontroly nenavrhol vykonanie ďalšieho dokazovania vo forme výsluchu konkrétnych svedkov a nenavrhol preverenie dodávateľov spoločnosti HANTER s.r.o. prostredníctvom zaslania žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií, ďalšie dokazovanie navrhol až v žalobe o preskúmanie rozhodnutí daňových orgánov, pričom vykonanie dokazovania navrhol krajskému súdu. Žalobca bol nečinný k výzve správcu dane na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 100031170/2017 zo dňa
09.01.2017. Nečinný bol i pri výsluchu svedka D.Q_ O. D. dňa 19.07.2016, kedy svedok vypovedal k otázke dodávateľa chemikálií. Od začatia daňovej kontroly až do podania správnej žaloby sťažovateľ nenavrhol vykonanie ďalšieho dokazovania vo forme výsluchu konkrétnych svedkov a o preverenie dodávateľov spoločnosti HANTER s.r.o. prostredníctvom zaslania žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií požiadal až v rámci preskúmavacieho konania napadnutých rozhodnutí krajským súdom. Kasačný súd súhlasí s postupom krajského súdu, ktorý za nedôvodnú vyhodnotil i námietku žalobcu ohľadne nevykonania výsluchu ďalšieho konateľa spoločnosti HANTER s.r.o. E. J. a to poukazom na jednoznačné vyjadrenie D. O. D. ako aj Ľ. O., že za spoločnosť HANTER s.r.o. konal len D. O. D..
49. Kasačný súd má za to, že správca dane a žalovaný tiež neporušili daňový poriadok, keď nevykonali výsluch osoby označenej ako: D. H., a to s poukazom na zistenie, že osoba s uvedeným menom a priezviskom nemala so správcom dane uzavretú dohodu o elektronickej komunikácii a táto daňové priznania za spoločnosť HANTER s.r.o. nepodávala, pričom sťažovateľ (a ani D. O. D.) žiaden bližší identifikačný údaj o osobe označenej účtovníčky dodávateľa sťažovateľa neuviedol a správcovi dane nemal byť odkiaľ známy.
Na základe hore uvedených skutočností kasačný súd má za to, že neobstojí námietka sťažovateľa, v zmysle ktorej krajský súd na jednej strane konštatoval, že sťažovateľ nepreukázal svoje tvrdenia, avšak na druhej strane bez odôvodnenia nevykonával ním navrhované dôkazy.
50. Kasačný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu SR č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžo 84/2007, sp. zn. 6 Sžo 98/2008, sp. zn. 1 Sžo 33/2008, sp. zn. 2 Sžo 5/2009, či sp. zn. 8 Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť finančných orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Zásadne teda nie je úlohou správneho súdu, aby zisťoval skutkový stav či nanovo vyhodnocoval dôkazy vykonané v daňovom
konaní. Jeho úlohou naopak je posúdiť okrem iného to, či správca dane, resp. žalovaný postupovali pri zisťovaní skutkového stavu zákonným spôsobom, nasledovali pritom pravidlá logického uvažovania a či riadne popísali svoje hodnotiace úvahy.
51. Sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-142/11 zo dňa 21. 06. 2012 a namietal, že krajský súd nesprávne aplikoval toto rozhodnutie vo veci sťažovateľa. Najvyšší správny súd súhlasí s názorom krajského súdu, ktorý vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu konštatoval, že z judikatúry Súdneho dvora EU vyplýva, že zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať daň DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom (napr. preto, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a oprávnenosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná, čo je podľa názoru súdu i tento prípad). Nie je v rozpore
s právom EÚ požadovať, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia, (due diligence), ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho prípadnej účasti na daňovom podvode. 52.
Na základe vyššie uvedených skutočností Najvyšší správny súd SR má za to, že rozhodnutia krajského súdu, žalovaného a správcu dane obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti, žalovaný, resp. krajský súd pri hodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona a logického uvažovania, všetky dôkazy zhodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z týchto dôvodov kasačnú sťažnosť zamietol podľa § 461 SSP, keďže po jej preskúmaní zistil, že nie je dôvodná.
53. O náhrade trov kasačného konania Najvyšší správny súd SR rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalobca v kasačnom konaní úspech nemal a preto mu právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. Žalovanému náhrada trov kasačného konania zo zákona neprislúcha.
54. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 147 ods. 2 v spojení s § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 16. decembra 2021