2Sžfk/18/2019

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a z členiek senátu Mgr. Kristíny Babiakovej a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) v právnej veci žalobkyne (sťažovateľky): P.. M. O., s miestom podnikania 505, 065 11 Nová Ľubovňa, IČO: 37164996, právne zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom: Dunajská 32, 811 08 Bratislava, IČO: 51003848 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102155835/2017 zo dňa 11. októbra 2017 a rozhodnutia Daňového úradu Prešov č. 100201725/2017 zo dňa 2. februára 2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 6S/56/2017-78 zo dňa 26. septembra 2018, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 6S/56/ 2017-78 zo dňa 26. septembra 2018 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. II. Návrh na prerušenie konania o kasačnej sťažnosti zo dňa 17. decembra 2021 zamieta.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Rozhodnutím č. 102155835/2017 zo dňa 11. októbra 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal námietkou žalobkyne, týkajúcou sa vypracovania dvoch protokolov z daňovej kontroly, pričom mal za to, že správca dane vypracoval dva protokoly, ktoré sa týkali viacerých odlišných zdaňovacích období. Ďalej uviedol, že správca dane sa s námietkami žalobkyne vysporiadal dostatočne a žalobkyňa neuviedla žiadne nové skutočnosti, ani nepredložila nové dôkazy k zisteniam správcu dane. Správca dane, za účelom preverenia nadobudnutia tovaru od poľského daňového subjektu, podal poľskej daňovej správe žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len „žiadosť o MVI“).

Správca dane teda nemal dôvod spochybňovať informácie poskytnuté poľskou daňovou správou a k prijatému záveru došiel na základe vyhodnotenia všetkých dôkazov, pričom na základe návrhu žalobkyne vypočul navrhnutých svedkov, ktorých výpovede nepotvrdili uskutočnenie

Zároveň uviedol, že na cudzieho štátneho príslušníka, ktorý na území Slovenskej republiky nemá žiadne aktivity, nemožno aplikovať ustanovenia daňového poriadku. Na základe výsledkov dožiadania správca dane neuznal ani oslobodenie od dane v súvislosti s dodaním tovaru do iného členského štátu. Odberateľ najskôr potvrdil a neskôr na základe výsledkov daňovej kontroly poľským správcom dane poprel, že mu bol žalobkyňou dodaný tovar, a preto správca dane opravil súhrnný výkaz za kontrolované obdobie.

Lehoty na MVI boli ustanovené za účelom zrýchlenia a zintenzívnenia komunikácie medzi daňovými správami jednotlivých štátov a s ich nedodržaním nariadenie č. 904/2010 nespája žiadne právne dôsledky.

6. Žalobkyňa podala proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu, ktorou žiadala, aby Krajský súd v Prešove (ďalej len „správny súd“) rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.

Ako deň začatia daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie január - december 2010 správca dane uviedol 18. apríl 2012. 8. Správca dane prostredníctvom žiadostí o MVI požiadal poľskú daňovú správu o preverenie deklarovaných zdaniteľných obchodov u dodávateľov Czeslaw Grabski, XBARG (ďalej len „XBARG“), SPÓLKA JAWNA MIKULEC (ďalej len „SPÓLKA“) a FIRMA HANDLOWO- USLUGOWA (ďalej len „FIRMA“).Rozhodnutím č. 9712401/5/3478141/2012 zo dňa 26. novembra 2012 správca dane prerušil predmetné daňové konanie do 9. júna 2014.

neobmedzene dlhú dobu. Zároveň poukázala na možnosť vzájomnej dohody medzi dožadujúcim a žiadaným orgánom v rámci MVI, ktorá však v danom prípade nebola využitá. Žalobkyňa tiež poukázala na rozpor Oznámenia o daňovej kontrole (ďalej len „Oznámenie“) a jej priebehu a ukončenia v súlade s § 47 písm. d) daňového poriadku.

10. Správca dane úmyselne opomenul tvrdenia žalobkyne, podľa ktorých nemala možnosť vyjadriť sa a rozporovať výpoveď poľského daňovníka. Z uvedeného vyplýva, že správca dane a žalovaný sa nedostatočne vysporiadali s dôkazmi, výklad zistených informácií bol uskutočnený účelovo a bez vysporiadania sa s každým dôkazom jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach, pričom bola porušená zásada rovnosti zbraní. Žalobkyňa poukázala aj na výpoveď P. P., ktorý účelovo zmenil svoju výpoveď. Počas daňovej kontroly poskytol vysvetlenie, podľa ktorého v mesiacoch marec až júl 2010 nenadobudol intrakomunitárne dodanie tovaru od žalobkyne a v mesiacoch marec a apríl 2010 pre ňu intrakomunitárne dodanie tovaru neuskutočnil. Platby boli realizované v hotovosti, a to za nadobudnutie v novembri 2010 a za uskutočnené dodávky v mesiacoch máj a jún 2010. Po ukončení daňovej kontroly P. P. predložil korekcie súhrnných výkazov za mesiace marec až júl 2010. Žalobkyňa v priebehu daňovej kontroly navrhla vypočutie svedkov a poukázala na to, že oba protokoly z

11. Tvrdenie žalovaného, že z nariadenia č. 904/2010 nevyplýva povinnosť dožiadaným členským štátom predkladať dôkazy, podľa ktorých spracovali žiadosť o MVI, považovala žalobkyňa za účelové. Za predpokladu pripustenia tohto stavu je nevyhnutné, aby sa správne orgány o to viac zamerali na presvedčivosť odôvodnenia a vyčerpávajúcu argumentáciu podloženú jasnými a nespochybniteľnými dôkazmi. Žalobkyňa v tejto situácii nemá žiadnu možnosť využitia procesných prostriedkov obrany. Žalobkyni nie je zrejmé, prečo jej žalovaný prostredníctvom dožiadania neumožnil vypočuť navrhovaného svedka.

13. K jednotlivým bodom žaloby uviedol, že lehoty na výmenu informácií boli podľa nariadenia č. 904/2010 ustanovené za účelom zrýchlenia a zefektívnenia komunikácie medzi daňovými správami jednotlivých štátov a s ich nedodržaním nespája žiadne právne dôsledky. Za neopodstatnenú považoval aj námietku týkajúcu sa vypracovania dvoch protokolov. Správca dane tým, že vypracoval jeden protokol za zdaňovacie obdobia, v ktorých nezistil žiadne porušenia právnych predpisov a druhý za zdaňovacie obdobia, v ktorých podľa kontrolných zistení žalobkyňa porušila právne predpisy, neporušil žiadne právo, ani právom chránený záujem žalobkyne, ktoré by ovplyvnili výsledok daňovej kontroly.

Zároveň žalovaný poukázal na to, že informácia poľskej daňovej správy bola poskytnutá na základe výsledkov daňovej kontroly vykonávanej u poľského daňového subjektu poľským správcom dane a v tomto konaní slovenský správca dane nemá potrebné kompetencie.

III. Rozhodnutie správneho súdu

17. Správny súd vo svojom rozhodnutí popísal priebeh daňovej kontroly a zistenia správcu dane. Vo vzťahu k jednotlivým odberateľom žalobkyne (XBARG, SPÓLKA, FIRMA) popísal preverovanie dodania tovaru na základe administratívneho spisu. Následne v rámci bodu 48 odôvodnenia rozsudku uviedol, že žalobkyňou vznesené žalobné námietky považuje za nedôvodné. V tejto súvislosti uviedol, že daňové orgány pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a vyslovili právny názor, že nárok na odpočet dane bol žalobcom uplatnený v rozpore so zákonnými podmienkami upravenými v § 49 a § 51 zákona o DPH. Daňová kontrola bola správcom dane vykonávaná v nevyhnutnom rozsahu potrebnom na dosiahnutie účelu. Na preukázanie skutočne realizovaných transakcií bolo potrebné preverovanie dodávateľov z dôvodu, či došlo k dodaniu tovaru subjektom na faktúre uvedeným. Z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že správca dane pri použití zásady voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie,

18. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozsudku zo dňa 30. januára 2013 sp. zn. 8Sžf/ 9/2012 vykonanie dokazovania je primerane rozložené medzi daňovníka a správcu dane.

Ak daňovník skutočného dodávateľa neoznačí alebo správcovi dane nenavrhne alebo nepredloží nové dôkazy, alebo neoznámi inú osobu, ktorá by mohla byť skutočným dodávateľom tovaru alebo služby, tak potom musí niesť dôsledok tohto svojho konania, že riadne nepreukázal správcovi dane dodanie tovaru alebo služby.

Správny súd ďalej poukázal na to, že inštitút miestneho zisťovania prostredníctvom príslušných dožiadaní správcov dane a medzinárodnou výmenou informácií sú zákonnými prostriedkami získania informácií správcom dane na preverovanie skutočností potrebných na správne určenie alebo preverenie základu dane, prípadne nárokov uplatnených daňovými

20. Podľa správneho súdu nie je dôvodná žalobná námietka žalobkyne, že žalovaný sa nedostatočne vysporiadal s jej námietkami uvedenými proti rozhodnutiu správcu dane, pretože uviedol všetky skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia.

21. Správny súd považoval za neopodstatnenú námietku žalobkyne, podľa ktorej je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z § 63 ods. 2 daňového poriadku vyplýva, že rozhodnutie musí vychádzať zo stavu zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. V súlade so zákonom postupoval žalovaný, ak napadnutým rozhodnutím rozhodnutie správcu dane ako správne potvrdil. Rozhodnutia oboch správnych orgánov sú dostatočne a presvedčivo odôvodnené tak, ako to upravuje daňový poriadok v § 63 ods. 1 až 11, § 74 ods. 1 až 9. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, dostatočne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav, tento správne právne posúdil, rozhodnutie náležite a zrozumiteľne odôvodnil. Nepochybil preto ani žalovaný, ak po vysporiadaní sa s odvolacími námietkami žalobcu odvolanie zamietol a rozhodnutie správcu dane potvrdil.

Vo vzťahu k námietke žalobkyne, že správca dane nemohol vypracovať z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie roku 2010 dva protokoly správny súd poukázal na obsah administratívneho spisu.

Ide o skutočnosti, ktoré majú vplyv na dokazovanie. Odpovede poľskej daňovej správy sú listinnými dôkazmi získanými plne zákonným postupom a tak správca dane ako i daňový subjekt nemá žiadny dôvod uvedené listinné dôkazy spochybňovať.

SR. Svedok P.. O. (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 17. mája 2016) vypovedal, že bol skoro pri každej nakládke tovaru, ktorý mal byť vyvezený do Poľskej republiky, preprava bola vykonávaná buď poľskými odberateľmi, vozidlami žalobkyne, vozidlami Podtatranskej hydiny, a. s. . Žalobkyni boli zaslané upovedomenia o vypočutí svedkov, ktoré prevzala, ale na ústne pojednávanie v prípade vypočutia svedkov - šoférov sa nedostavila. Výpovede svedkov - šoférov, ktoré jednoznačne potvrdili skutočnosť, že nebola vykonaná preprava tovaru do iného členského štátu správca dane považoval za ďalší hodnoverný a dostatočný dôkaz v spojitosti so skutočnosťami preukázanými poľskou daňovou správou, ktoré sú popísané v odpovediach na MVI zo dňa 9. júna 2014, 24. mája 2013 a následne v protokole zo dňa 20. augusta 2015.

poriadok. Podľa zákona č. 442/2012 Z. z. správca dane, ktorým je daňový úrad môže požiadať vykonanie jednotlivých úkonov pri správe daní iného vecne príslušného správcu dane, ktorým je daňový úrad, ak tento môže požadovaný úkon vykonať ľahšie, hospodárnejšie alebo

DPH, v nadväznosti na ust. § 8 ods. 1 písm. a) a § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH, t. j.

IV. Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní

30. Sťažovateľka zotrvala na svojej argumentácií, ktorú uviedla v konaní pred správnym súdom. S poukazom na judikatúru NS SR (R 34/2001, 6 Sžo 207/2010, 4 Sž 136/99) uviedla, že žalovaný a správca dane (I) neobstarali dostatok potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci, (II) spoľahlivo, presne a úplne nezistili skutočný skutkový stav veci, (III) prekročili medze zákonom dovolenej správnej úvahy, (IV) rozhodnutie odôvodňovali nezákonným dôkazným prostriedkom, (V) nevydali rozhodnutia v súlade s relevantnými zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, (VI) nevydali rozhodnutia obsahujúce zákonom predpísané náležitosti, (VII) procesne nepostupovali v súlade s platným právnym poriadkom, a teda v zmysle § 191 ods. 1 SSP mali byť rozhodnutia žalovaného a správcu dane zrušené a vrátené žalovanému na ďalšie konanie. Dôvodom pre takýto postup správneho súdu malo byť to, že obe rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce

31. Neobstaranie dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci vidí sťažovateľka v tom, že v preskúmavaných rozhodnutiach absentuje zodpovedanie zásadných otázok, ktoré konkrétne relevantné informácie (podania, návrhy, vyjadrenia, dôkazy) sa stali podkladom pre rozhodnutie a prečo sťažovateľkou označené dôkazy a námietky správca dane, žalovaný a správny súd nezohľadnili v procese rozhodovania. Správny súd mal podrobne posúdiť otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správne orgány vychádzali nie sú pochybné, alebo či logicky robia možným skutkový záver ku ktorému dospeli, a či sa vysporiadali s prípadnými protichodnými tvrdeniami a obsahom podkladov pri rozhodovaní. Uvedené nie je možné z odôvodnenia rozsudku správneho súdu vyvodiť.

Podľa sťažovateľky nebolo preukázané, že odberateľ SPÓLKA nepriznal nadobudnutia vo výške uvedenej v súhrnnom výkaze za zdaňovacie obdobie máj 2010. Správne orgány a súd vychádzali zo skutočností v neprospech sťažovateľky, pričom preklad poľskej daňovej správy bolo potrebné preložiť odlišne od prekladu vykonaného správcom dane, ktorý nedisponuje osobami oprávnenými na vykonanie prekladov. Odôvodnenie odmietnutia navrhovaného prekladu mali odôvodnenia rozhodnutí žalovaného a súdu obsahovať.

Pre sťažovateľku je nepochopiteľné, na základe čoho správny súd dedukoval, že nepreukázala splnenie podmienky oslobodenia od dane a to, že tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu. Unesenie dôkazného bremena, ktoré správne orgány požadujú, je prekročením zákonom stanovených mantinelov a vzhľadom na neprimeranú administratívnu záťaž podnikateľského subjektu vzbudzujú podozrenie, že v rámci svojej kontrolnej činnosti účelovo vyberajú a vykladajú len tie skutočnosti, ktoré spochybňujú reálne prijatie alebo poskytnutie

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Sžf 82/2007 a rozsudok Európskeho súdneho dvora C-146/05 (Collée). Správny súd nespochybnil postup správcu dane a žalovaného a ich použitú právnu argumentáciu o dôkaznom bremene zaťažujúcom sťažovateľku a aj napriek námietkam sťažovateľky ju považoval za dostatočne presvedčivú, v dôsledku čoho došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci samotnej. Sťažovateľka má za to, že spôsob rozhodovania správnych orgánov sa vymyká akýmkoľvek zásadám daňového konania a sťažovateľka ako daňový subjekt je v podstate v bezmocnom postavení, kedy sú jej námietky v podstatnej časti opomenuté.

Možnosť prezentovať názory a právnu argumentáciu bola zverená žalovanému, čím získal podstatnú procesnú výhodu. Sťažovateľka tiež uviedla, že správny súd neprihliadol na ustálenú rozhodovaciu prax a v odôvodnení uvádzal konštatovania, ktoré sú v rozpore s judikatúrou EÚ.

dôkazného bremena, ktoré správca dane a žalovaný od sťažovateľky požadujú, je vzhľadom na neprimeranú administratívnu záťaž prekročením zákonom stanovených mantinelov a vzbudzuje podozrenie, že v rámci svojej kontrolnej činnosti účelovo vyberajú a vykladajú len tie skutočnosti, ktoré spochybňujú reálne prijatie alebo poskytnutie zdaniteľného plnenia. Nepredloženie účtovníctva, či jeho zmiznutie, sťažovateľka nepovažuje za trestný čin, pričom v danom prípade ide len o problematiku daňového konania, v ktorom musí na túto skutočnosť reagovať a stanoviť daňovú povinnosť napríklad podľa pomôcok.

38. Podľa sťažovateľky v danom prípade nebol spoľahlivo, presne a úplne zistený skutočný stav veci a bol porušený princíp dvojinštančnosti konania. V tejto súvislosti poukázala na to, že správny súd nesmie byť podľa dikcie Správneho súdneho poriadku bezvýnimočne obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. V tomto prípade sa žalovaný a správny súd bez ďalšieho stotožnili a uskromnili na pomerne doslovný opis skutkového stavu predložený správcom dane, strohým konštatovaním a správnosti postupu a nadnesením úvah, pri ktorých je účelovo v neprospech sťažovateľky poukazované na možné rozpory v tvrdeniach správcu dane a sťažovateľky. Úlohou správneho súdu je celkom samostatne a nezávisle hodnotiť správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom a ak pri tom zistí skutkové či (procesné) právne deficity, je potrebné, aby reagoval tým, že uloží správnemu orgánu ich odstránenie, nahradenie či doplnenie, alebo tak urobí sám. Správny súd len jednoducho skonštatoval

40. Podľa sťažovateľky správny súd odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku založil síce na rozsiahlom opise skutkového stavu veci, citovaní jednotlivých zákonných ustanovení (paragrafového znenia) na vec vzťahujúcich sa právnych predpisov a konštatovaní správnosti právnych názorov a záverov správnych orgánov s ktorými sa bez kritického posúdenia stotožnil, avšak v rozsudku absentuje vlastné vysporiadanie sa s podstatnými žalobnými námietkami a argumentáciu žaloby ako aj vlastné právne odôvodnenie záverov, čím súd postihol napadnutý rozsudok deficitom nepreskúmateľnosti. Rozsudku chýba dostatočne argumentačne zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Správny súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutí správnych orgánov a prevzal ich bez toho, aby sa dôsledne zaoberal rozhodujúcimi námietkami a skutočnosťami, na ktoré sťažovateľka v žalobe poukázala. Odôvodnenie rozsudku nezodpovedá požiadavke vyplývajúcej z § 139 ods. 2 SSP, v zmysle ktorého je povinnosťou súdu uviesť v rozhodnutí posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, teda dostatočné a

nijakým spôsobom nevysvetlili, neozrejmili a nepreukázali takú skutočnosť, ktorá by ospravedlňovala nedodržanie stanovenej dĺžky zákonnej lehoty. Rovnako nepredložili listiny, z ktorých by vyplynula osobitne stanovená lehota, písomná informácia o nemožnosti odpovede v lehote stanovenej nariadením č. 904/2010, alebo doklad, z ktorého vyplýva uvedenie doby, v ktorej možno predpokladať splnenie informačnej povinnosti v rámci medzinárodnej pomoci a spolupráce pri správe daní. V danom prípade dožiadaný orgán vychádzal zo záverov iných daňových kontrol, a teda na tento prípad je priamo aplikovateľné ustanovenie čl. 10 oddiel 2 nariadenia č. 904/2010. Z uvedeného vyplýva, že správca dane je zo zákona časovo limitovaný na výkon daňovej kontroly, t. j. od začiatku jej trvania až po jej koniec spočívajúci vo vypracovaní protokolu, lehotou jedného roka, okrem prípadov v ktorých vzniká potreba dožiadania, kedy je maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly možné predĺžiť najviac o 6 mesiacov, aj to len za predpokladu dodržania určitých podmienok.

42. Sťažovateľka zopakovala svoju argumentáciu vo vzťahu k dĺžke daňovej kontroly a jej prerušeniu, ktorú uviedla v správnej žalobe. Uviedla, že daňová kontrola mala byť ukončená v lehote do 7. júna 2013. V danom prípade daňová kontrola trvala celkovo viac ako 1200 dní, vrátane jej prerušenia. Rovnako poukázala na princíp konania v primeranej lehote a nezákonnosť protokolu ako listinného dôkazu. Správca dane, žalovaný a ani správny súd neodôvodnili, prečo došlo k prerušeniu daňovej kontroly a nie napríklad v štádiu vyrubovacieho konania. 43. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti poukázal na argumentáciu uvedenú v priebehu administratívneho konania, stotožnil sa s posúdením veci správnym súdom a námietky uvedené v kasačnej sťažnosti považoval za neodôvodnené, pričom navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol. K námietke sťažovateľky, že v konaní pred správnym súdom došlo k porušeniu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, pretože správny súd neodročil pojednávanie, žalovaný uviedol, že uvedené bolo v kompetencii správneho súdu.

2. Existuje následok (sankcia) za nedodržanie lehôt na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií stanovených Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k dožiadanému a dožadujúcemu sa orgánu? 3. Je možné charakterizovať medzinárodnú výmenu informácií, ktorá presahuje lehoty určené Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty za protiprávny zásah do práv daňového subjektu?“ 46. Súdny dvor Európskej únie rozsudkom vo veci C-186/20 zo dňa 30. septembra 2021 rozhodol o predložených prejudiciálnych otázkach tak, že článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením. Po doručení predmetného rozsudku kasačný súd vydal

uznesenie

zo dňa 13. decembra 2021, na základe ktorého pokračoval v konaní o kasačnej sťažnosti. 47. Sťažovateľka sa podaním zo dňa 17. decembra 2021 vyjadrila k pokračovaniu v konaní o kasačnej sťažnosti a požiadala o predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“). Sťažovateľka má za to, že rozsudok SDEÚ neposkytuje úplnú a jednoznačnú odpoveď na otázky položené NS SR a nedáva ucelený a konzistentný pohľad na ustanovenia týkajúce sa predmetnej právnej veci. Z uvedeného dôvodu navrhuje, aby kasačný súd SDEÚ predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: a. Lehoty uvedené v čl. 10 nariadenia č. 904/2010 majú pre žiadaný orgán záväzný charakter alebo odporúčací charakter? b. V prípade, ak žiadaný a žiadúci orgán neaplikujú postup v zmysle čl. 11 a 12 nariadenia č. 904/2010, je povinný žiadaný orgán poskytnúť informácie výhradne v lehote uvedenej v čl. 10 nariadenia č. 904/2010? c. V prípade, ak žiadaný orgán a žiadúci orgán uzavrú osobitnú dohodu v zmysle čl. 11 nariadenia č. 904/2010, môžu lehotu na poskytnutie informácií predĺžiť o ľubovoľnú lehotu alebo len o lehotu definovanú v čl. 10 nariadenia č. 904/2010? d. Je možné charakterizovať nedodržanie lehôt uvedených v čl. 10 nariadenia č. 904/2010 a súčasné neuzavretie osobitnej dohody medzi žiadaným a žiadúcim orgánom o predĺžení lehoty na poskytnutie informácií v zmysle čl. 11 nariadenia č. 904/2010 za porušenie nariadenia č. 904/2010? e. Je možné charakterizovať nedodržanie lehôt uvedených v čl. 10 nariadenia č. 904/2010 a súčasné neinformovanie žiadajúceho orgánu o nemožnosti odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote v zmysle čl. 12 nariadenia č. 904/2010 za porušenie nariadenia č. 904/2010? f. V prípade, ak žiadaný orgán prekročí odlišnú lehotu dohodnutú na základe dohody v zmysle čl. 11 nariadenia č. 904/2010, takéto prekročenie je možné považovať za porušenie nariadenia č. 904/2010?

48. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

50. Kasačný súd rovnako konštatuje, že ako nedôvodnú vyhodnotil požiadavku sťažovateľky, aby sa opätovne obrátil na SDEÚ s predložením prejudiciálnej otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Keďže cieľom konania o prejudiciálnej otázke je objasnenie práva Únie v prípadoch, ak je rozhodnutie o nej nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia (t. j. podstata sporu obsahuje otázku výkladu európskeho práva, ktorú treba vyriešiť) a v prejednávanom prípade kasačný súd rozhodoval bez toho, aby posudzoval správnosť právneho posúdenia veci správnym súdom, posudzovanie relevancie žalobkyňou navrhovaných prejudiciálnych otázok by bolo rovnako predčasné. Kasačný súd preto (posúdiac podanie sťažovateľky v zmysle § 55 ods. 3 SSP ako návrh na prerušenie konania) tento návrh zamietol podľa § 25 SSP v spojení s § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších právnych predpisov.

V kasačnom konaní majú účastníci rovné postavenie a súd je oprávnený preskúmať rozsudok krajského súdu len v rozsahu sťažnostných bodov (§ 5 ods. 9 veta prvá, § 453 ods. 2 SSP). 52. V zmysle § 464 ods. 2 SSP, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania pred kasačným súdom na základe skoršej kasačnej sťažnosti podanej tým istým sťažovateľom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody už nemusí uvádzať.

VII. Záver

54. Najvyšší správny súd ako súd kasačný v súvislosti s otázkou prípustnosti, resp. povinnosti zohľadnenia konštantnej judikatúry NS SR pri svojom rozhodovaní konštatuje, že uvedenú konštantnú prax (bod 53) judikovanú NS SR možno na účely zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti a zabezpečenia právnej istoty považovať za rozhodovaciu činnosť kasačného súdu. V tejto súvislosti považuje aj vo vzťahu k aplikácii § 464 ods. 2 SSP za rozhodujúce, že odo dňa 1. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (kompetenčná kontinuita, bod 6). V súlade s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít [§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov], je kasačný súd viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia NS SR. 55. Kasačný súd poukazujúc na vyššie uvedené rozhodnutia konštatuje, že správny súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so všetkými pre vec zásadnými námietkami sťažovateľa, svoje závery neformuloval zrozumiteľne a presvedčivo, pričom sťažovateľka v kasačnej sťažnosti uviedla relevantné skutočnosti, ktorými spochybnila vecnú správnosť rozsudku správneho súdu. Z uvedených dôvodov kasačný súd kasačnou sťažnosťou napadnutý

rozsudok

správneho súdu postupom podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Úlohou správneho súdu v ďalšom konaní bude vec opätovne prejednať v medziach podanej správnej žaloby a následne vo veci rozhodnúť, pričom bude povinný svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť. Pri opätovnom rozhodovaní vo veci bude správny súd vychádzať aj z aktuálnej judikatúry kasačného súdu týkajúcej sa záverov rozhodnutia SDEÚ vo veci C-186/20 zo dňa 30. septembra 2021. Správny súd v novom rozhodnutí rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 3 SSP. 56. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 147 ods. 2 v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.