2Sžfk/42/2020

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., vo veci žalobcu (sťažovateľ): BEST MEAT, s. r. o., IČO: 46645217, so sídlom Jenisejská 45A, 040 12 Košice, zastúpený advokátskou kanceláriou: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI, s. r. o., so sídlom Dunajská 32, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102164344/2017 z 12. októbra 2017, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/310/2017-59 z 29. apríla 2020 takto,

rozhodol:

Senát 8S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky postupuje vec vedenú pod sp. zn. 2 Sžfk 42/2020 veľkému senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

Odôvodnenie

I. Odôvodnenie postúpenia

3. Daňový úrad Bratislava vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2013. Táto kontrola sa začala v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, v dôsledku čoho správca dane vrátenie nadmerného odpočtu pozdržal podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH . Daňová kontrola sa skončila 30. júna 2017 a následne správca dane 10. júla 2017 vrátil žalobcovi sumu zadržiavaného nadmerného odpočtu. 4.

5. Napadnutým rozhodnutím žalovaný toto rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalovaný odmietol argument žalobcu, že vzhľadom na zásadu ekvivalencie mala byť úroková sadzba vo výške 10 % podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „DP“) ako pri podobných nárokoch podľa vnútroštátneho práva. Žalovaný tiež odmietol argument, že vzhľadom na zásadu efektivity má byť úroková sadzba vyššia, aby dostatočne kompenzovala finančnú stratu z dôvodu nezákonne zadržiavaného nadmerného odpočtu. Poukázal na to, že nadmerný odpočet bol vrátený včas v lehote 10 dní od ukončenia daňovej kontroly podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH, teda nebola naplnená hypotéza § 79 ods. 3 DP, podľa ktorého úrok vo výške 10 % patrí pri oneskorenom vrátení daňového preplatku (v tomto prípade nadmerného odpočtu). Správca dane postupoval podľa platnej a účinnej slovenskej legislatívy a úrok vo výške 10 % by bol vyšší, než aký by bolo možné dosiahnuť na bankovom trhu.

Napadnutým rozsudkom krajský súd správnu žalobu zamietol. Uviedol, že zo smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov nevyplýva konkrétna výška úroku ani doba, za ktorú sa má vyplatiť. K argumentu s poukazom na výšku úroku 15 % v prípade omeškania na strane daňového subjektu krajský súd uviedol, že kompenzácia za zadržaný nadmerný odpočet nemôže mať sankčnú povahu voči správcovi dane, keďže štát a daňový subjekt nie sú v rovnakom postavení, preto nie je možné hovoriť o reciprocite a vyváženosti vzájomných práv a povinností. Inak dospel krajský súd k záveru, že výška úroku podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH, aj určenie doby, za ktorú sa tento úrok platí, sú v súlade s citovanou smernicou, pričom požadovanie úroku vo výške 10 % podľa § 79 ods. 3 DP by prevyšovalo zhodnotenie dostupné na bankovom trhu. 8.

Sťažovateľ odkazuje na judikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej, ak pri zadržaní nadmerného odpočtu zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Ďalej podľa tejto judikatúry vnútroštátne právne poriadky každého členského štátu musia stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania, pričom pri tomto musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity tak, ako sú tieto zásady vykladané Súdnym dvorom EÚ. 10.

11. Sťažovateľ poukazuje aj na sankčnú povahu úroku za zadržaný nadmerný odpočet. Výšku sadzby preto nie je možné porovnávať s hladinou sadzieb na bankovom trhu. V tejto súvislosti odkazuje na výšku úrokovej sadzby, ktorá je 15 %, a to v prípade omeškania na strane daňového subjektu. 12.

13. Sťažovateľ požaduje zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátenie veci, alternatívne zmenu tohto rozsudku a zrušenie napadnutých rozhodnutí žalovaného a správcu dane s vrátením veci správcovi dane 14. Žalovaný sa vyjadril, že daňové orgány sú oprávnené v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začať daňovú kontrolu a peňažné prostriedky vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). Dostatočne určité pravidlo pre priznávanie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly v právnom poriadku Slovenskej republiky existuje a je vyjadrené ako „náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly“ podľa § 79a zákona o DPH. Kompenzáciu, ktorá patrí daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nevyhnutné odlíšiť od úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu a spotrebnej dane podľa § 79 ods. 3 DP.

Dňa 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako len „Najvyšší správny súd“) činnosť a začal konať vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konal Najvyšší súd v správnom kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy SR v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

Vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. 17. Tunajší súd uznesením sp. zn. 2 Sžfk 42/2020 z 29. novembra 2022, právoplatným 16. januára 2023, prerušil konanie o tejto kasačnej sťažnosti až do vydania rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SOLE-MiZo, C-426/22, a to pre súvis s touto vecou Súdneho dvora Európskej únie, pokiaľ ide o otázku výšky úroku, ktorá je v tomto konaní spornou.

Kristína Babiaková a sudca JUDr. Rastislav Dlugoš, PhD. 19. Súdny dvor Európskej únie vo veci C-426/22 vydal dňa 20. júna 2023 uznesenie podľa článku 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora Európskej únie, ktorým rozhodol v prejudiciálnom konaní.

III. Argumentácia predkladajúceho senátu

22. Pri skúmaní dôvodnosti podanej kasačnej sťažnosti predkladajúci senát zistil nasledujúce skutočnosti. 23. Predmetom posudzovania v práve rozhodovanej veci je otázka výšky úrokov za nadmerný odpočet zadržaný počas vykonávania daňovej kontroly, ako aj doba, počas ktorej sa suma nadmerného odpočtu zadržaného počas vykonávania daňovej kontroly úročí.

25. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH: Ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom.

27. Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH: Platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.

29. Súdny dvor EÚ ďalej uviedol, že hoci v prípade neexistencie právnej úpravy Únie prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za ktorých majú byť takéto úroky zaplatené, najmä úrokovú sadzbu a spôsob výpočtu týchto úrokov, tieto podmienky musia dodržiavať zásady ekvivalencie a efektivity, ako aj zásadu daňovej neutrality (rozsudok vo veci Sole-Mizo a Dalmandi Mezőgazdasági z 23. apríla 2020, spojené veci C-13/18 a C-126/18, body 30 a 37 a tam citovaná judikatúra; uznesenie vo veci ZSE Elektrárne z 5. októbra 2023, C-151/23, bod 29). Pod zásadou ekvivalencie sa rozumie, že uvedené vnútroštátne ustanovenia nesmú byť menej priaznivé než pravidlá, ktoré upravujú podobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu, a pod zásadou efektivity sa zase rozumie to, že takéto vnútroštátne ustanovenia nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie [rozsudok vo veci Varhoven administrativen sad (Zrušenie napadnutého ustanovenia) z 24. novembra 2022, C-289/21, bod 33 a tam citovaná judikatúra].

30. Súdny dvor zdôraznil, že na účely stanovenia spôsobu úročenia je potrebné prihliadať na zásadu neutrality systému DPH tak, aby nebola narušená zásada daňovej neutrality tým, že daňovník by znášal celé bremeno tejto dane alebo jeho časť.

31. Súdny dvor k zásade efektivity uviedol, že článok 183 smernice 2006/112/ES, ako aj zásada efektivity a daňovej neutrality bránia praxi členského štátu, podľa ktorej v prípade vrátenia sumy nadmerného odpočtu odpočítateľnej DPH, ktorý bol zadržaný v rozpore s právom Únie, na žiadosť zdaniteľnej osoby sa úroky uplatňované z tejto sumy na jednej strane vypočítajú podľa sadzby, ktorá je nižšia než sadzba, ktorú by zdaniteľná osoba, ktorá nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť za požičanie sumy rovnajúcej sa uvedenej sume, a na druhej strane sa počítajú za dané zdaňovacie obdobie, pričom sa neuplatní úrok, ktorého cieľom by bolo kompenzovať zdaniteľnej osobe zníženie peňažnej hodnoty spôsobené uplynutím času od tohto zdaňovacieho obdobia až do skutočného zaplatenia týchto úrokov, pretože môže zbaviť zdaniteľnú osobu primeranej náhrady za stratu spôsobenú nedostupnosťou dotknutých súm a v dôsledku toho nerešpektuje zásadu efektivity. Okrem toho takáto prax nie je spôsobilá, v rozpore so zásadou daňovej neutrality, kompenzovať hospodársku záťaž

33. Je potrebné zdôrazniť, že Súdny dvor sa k existencii práva na úročenie za zadržaný nadmerný odpočet vyjadril i situáciách, keď išlo o regulárne daňové kontroly (rozsudok vo veci technoRent International a i., už citovaný, bod 39; rovnako rozsudok vo veci Kovozber, už citovaný), teda aj keď nebol nadmerný odpočet zadržaný v rozpore s právom Únie, ale keď bol vrátený po primeranej lehote.

jedného mesiaca. 35. Súdny dvor argumentoval, že vnútroštátnemu súdu prináleží všetko, čo patrí do jeho právomoci, aby zabezpečil plný účinok citovaného článku 183 tak, že podá výklad vnútroštátneho práva, ktorý je v súlade s právom Únie (uznesenie vo veci ZSE Elekrárne, už citované, bod 29). Súdny dvor však rovnako uviedol, a to v kontexte smernice 2006/112/ES a jej článku 183, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý je zodpovedný za uplatňovanie ustanovení práva Únie v rámci svojej právomoci, je povinný zabezpečiť plný účinok týchto ustanovení, v prípade potreby tým, že z vlastnej právomoci neuplatní akékoľvek vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s týmto ustanovením (rozsudok vo veci Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, už citovaný, bod 38). - aplikácia legislatívneho a judikatúrneho rámca na práve posudzovanú vec

V práve rozhodovanej veci teda nie je sporné, z pohľadu právnych predpisov, ako v súčasnosti sú, že na úročenie sťažovateľovej sumy sa vzťahuje § 79a zákona o DPH. 37. Sťažovateľ však namieta, že výška úroku podľa § 79a zákona o DPH je nedostatočná s ohľadom na požiadavky práva Európskej únie. Rovnako namieta, že doba, počas ktorej sa mu zadržaný nadmerný odpočet úročí, je stanovená v rozpore s takýmito požiadavkami. Predkladajúci senát je toho názoru, že tieto argumenty sťažovateľa sú dôvodné.

mesiacov bez ohľadu na to, či ide o kontrolu malého alebo veľkého podniku, či ide o podnik, ktorý vykonáva výlučne tuzemské dodania tovarov a služieb alebo vykonáva dodávky tovarov a služieb prevažne do iných štátov. Ak je kontrola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, tak vrátenie nadmerného odpočtu je odložené až do skončenia kontroly a výška nadmerného odpočtu na vrátenie závisí od výsledku kontroly. Keďže platiteľ dane počas výkonu kontroly nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, od 01.01.2017 platí, aby za obdobie zadržania nadmerného odpočtu bola platiteľovi dane priznaná peňažná náhrada (úrok z nadmerného odpočtu). Nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa platiteľovi prizná, ak obdobie zadržania nadmerného odpočtu je viac ako šesť mesiacov odo dňa uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Štát má teda šesť mesiacov na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania finančných prostriedkov vzťahoval inštitút nároku na úrok z nadmerného odpočtu. Počítaním úroku z nadmerného odpočtu po uplynutí

39. Z judikatúry citovanej vyššie v tomto uznesení však vyplýva, že výška úroku ustanovená v § 79a ods. 2 zákona o DPH (dvojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5 %) je nastavená rigidne a nevyhnutne nemusí zohľadňovať kritériá efektivity, ktoré Súdny dvor vymedzil, t. j. nezohľadňuje to, čo by zdaniteľná osoba, ktorá nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť za požičanie sumy rovnajúcej sa sume zadržaného nadmerného odpočtu, a rovnako ani nezohľadňujú potrebu kompenzovať zdaniteľnej osobe zníženie peňažnej hodnoty spôsobené uplynutím času od zdaňovacieho obdobia, v ktorom vznikol nadmerný odpočet, až do skutočného zaplatenia

41. V rozhodnutí vo veci Kovozber Súdny dvor uviedol, že začatie daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu DPH zdaniteľnej osobe počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesť- až dvanásťkrát dlhšie, ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca. V bodoch 27 zdôraznil, že možnosť kedykoľvek, dokonca aj tesne pred uplynutím lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH zadržať nadmerný odpočet v situácii, keď navyše daňový subjekt nemôže predvídať dátum, od ktorého môže disponovať finančnými prostriedkami vo výške sumy nadmerného odpočtu DPH, vedie k záveru, že ak zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, ktorej dĺžka presiahla primeranú lehotu, podľa práva Únie vedie k vzniku nároku na zaplatenie úrokov z omeškania.

43. Vznik nároku z hľadiska dĺžky trvania kontroly nie je v práve posudzovanej veci sporný, sporná je však doba, počas ktorej sa zadržaný nadmerný odpočet úročí, keď už nárok na takéto úročenie vznikol. Za dobu trvania daňovej kontroly, ktorá ešte neprekročila neprimeranú dĺžku a predstavuje pre štátne orgány legitímny nástroj kontroly výberu DPH, tak nebude patriť úrok, a to ani subjektu, ktorému v tejto primeranej lehote bola daňová kontrola skutočne ukončená, tak ani subjektu, u ktorého sa tak nestalo, aby nedošlo k znevýhodneniu takýchto rôznych daňových subjektov, pokiaľ ide o daňovú kontrolu, ktorá trvala primerane dlho, resp. pokiaľ ide o ten úsek daňovej kontroly, ktorý bol ešte časovo primeraný, ak táto kontrola napokon neprimerane dlho trvala.

nevyplývajú; b. týchto požiadaviek sa dovoláva jednotlivec voči členskému štátu (právnická osoba- obchodná spoločnosť voči orgánu verejnej správy);

46. Vo vyššie naznačených momentoch sa predkladajúci senát názorovo rozchádza s odlišným rozsudkom. Podľa mienky predkladajúceho senátu je, naopak, povinnosťou konajúceho správneho súdu v prípade pasivity zákonodarcu neaplikovať vnútroštátne normy, ktoré právu Únie odporujú, a nahradiť ich práve zásadami, ktoré vyplývajú z práva Únie. Ďalej, podľa mienky predkladajúceho senátu, súčasný režim úročenia zadržaného nadmerného odpočtu podľa § 79a zákona o DPH je v rozpore so zásadami práva Únie, a konkrétne smernice 2006/112/ES, a to pokiaľ ide o obidve premenné vzorca, teda aj o dobu úročenia, aj o výšku

47. Predkladajúci senát má za to, že je potrebné v časti neaplikovať § 79a zákona o DPH, napadnuté rozhodnutie žalovaného malo byť zrušené a žalovaný je povinný vypočítať úrok za nadmerný odpočet zadržaný sťažovateľovi podľa zásad práva Únie a smernice 2006/112/ES tak, ako boli vyložené Súdnym dvorom, ak je výška tohto úroku pre sťažovateľa výhodnejšia (vyššia), než by bola podľa § 79a zákona o DPH. V prípade doby úročenia je rovnako § 79a zákona o DPH zjavne v rozpore s právom Únie, pretože vylučuje z úročenia zadržaného nadmerného odpočtu prvých šesť mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 zákona o DPH, hoci podľa mienky predkladajúceho senátu a záverov Súdneho dvora už doba po uplynutí piatich (ak sa daňová kontrola začala v posledný možný deň na vrátenie nadmerného odpočtu a jej primeraná dĺžka je stanovená na päť mesiacov), resp. štyroch mesiacov (ak sa daňová kontrola začala v prvý možný deň na vrátenie nadmerného odpočtu a jej primeraná dĺžka je stanovená na päť mesiacov) dĺžky

49. Podľa mienky predkladajúceho senátu sa musí sťažovateľovi zadržaný nadmerný odpočet zúročiť od uplynutia piatich mesiacov odo dňa nasledujúceho po začatí daňovej kontroly do dňa jeho vrátenia vrátane.

Súdneho dvora, avšak podľa predkladajúceho senátu je logický, pretože kompenzácia inflácie má zohľadňovať stratu možnosti investície so sumou zadržaného nadmerného odpočtu, avšak ak táto strata bola kompenzovaná v reálnom čase pôžičkou, je potrebné kompenzovať len náklady spojené s takouto pôžičkou, keďže k investovaniu príslušnej sumy už mohlo dôjsť. 51. Príslušné overenia v tomto smere bude musieť vykonať žalovaný po vrátení veci. 52. Podľa predkladajúceho senátu uvedené riešenie reflektuje na judikatúru Súdneho dvora, pokiaľ ide o dobu úročenia, tak najmä na závery rozhodnutí vo veciach Kovozber a ZSE Elektrárne, už citovaných, a pokiaľ ide o výšku úrokov, tak najmä na závery rozhodnutí vo veciach Sole-Mizo a Dalmandi Mezőgazdasági a SOLE-MiZo, už citovaných. 53. Predkladajúci senát na dôvažok vo vzťahu k zásade ekvivalencie uvádza, že túto situáciu v práve rozhodovanej veci nemôže vyriešiť. Použitie ustanovenia § 79 DP a vztiahnutie výšky úroku v ňom uvedenú na celé obdobie, počas ktorého sa úročí suma zadržaného nadmerného odpočtu s poukazom na zásadu ekvivalencie, by neprinieslo želaný následok, pretože § 79 citovaného zákona pre ekvivalentné nároky podľa vnútroštátneho práva zakotvuje výšku úroku pre omeškanie na strane správcu dane, pričom v prípade zadržiavaného nadmerného odpočtu nie je správca dane v omeškaní, do tohto sa dostane až na 11. deň po dni ukončenia daňovej kontroly (§ 79a ods. 6 zákona o DPH). Zásada ekvivalencie by si pýtala použitie § 79 DP na vec sťažovateľa, ak by bol správca dane v takomto omeškaní. Rovnaký argument platí i pre možnú aplikáciu § 156 citovaného zákona. 54. Preto by situáciu sťažovateľovi vhodnejšie či k jeho väčšej spokojnosti nevyriešil ani odkaz na § 79 DP, ani odkaz na § 156 DP, ani ak by naň kasačný súd odkázal a prelomil by text právnej úpravy. V už citovanom rozsudku v spojených veciach Sole-Mizo a Dalmandi Mezőgazdasági Súdny dvor tiež odmietol pomeriavať výšku úroku za zadržaný nadmerný odpočet s poukazom na zásadu ekvivalencie, keď sa mu nejavilo, že by nároky podľa vnútroštátneho práva boli ekvivalentné nároku podľa práva Európskej únie, pričom tvrdený výhodnejší nárok podľa vnútroštátneho práva bol založený práve na omeškaní správcu dane, a nie na porušení práva z iného dôvodu, podobne ako v práve rozhodovanej veci (body 41 a 42). Podobne výlučne z pohľadu zásady efektivity, a nie zásady ekvivalencie, posudzoval Súdny dvor výšku úrokov v už citovanom rozsudku vo veci HUMDA (bod 40). - záver 55. Vzhľadom na všetky tieto dôvody je predkladajúci senát toho názoru, že vec je potrebné predložiť veľkému senátu na rozhodnutie o tom, ktorý z právnych názorov, či ten prezentovaný v odlišnom rozsudku, alebo ten prezentovaný v tomto uznesení, je potrebné aplikovať v ďalšej rozhodovacej činnosti Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. 56. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.