2Sžfk/46/2018

I. Priebeh administratívneho a súdneho konania

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „správny súd“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100131670/ 2017 zo dňa 20. januára 2017, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni Daňovým úradom Prešov (ďalej aj ako „správca dane“) č. 103773036/2016 zo dňa 23. augusta

2. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie december 2012. V tomto zdaňovacom období si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane vo výške 107.773,71 Eur z faktúr vystavených dodávateľom Mirbes, s.r.o., a to za nákup bravčových polovičiek, hovädzích štvrtí, vajec, bravčových vnútorností.

DPH. 3. Správny súd v odôvodnení rozsudku v prvom rade reagoval na námietku žalobcu, že zo strany žalovaného a správcu dane došlo k porušeniu zásady proporcionality za okolností, keď správca dane prekročil zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania daňovej kontroly z dôvodu prerušenia daňovej kontroly za účelom získania odpovedí na medzinárodnú výmenu informácií (ďalej aj ako „MVI“). Z obsahu administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu u žalobcu za zdaňovacie obdobie december 2012 začala dňa 20. marca 2013 na základe oznámenia správcu dane o daňovej kontrole zo dňa 11. marca 2013 č. 9712401/5/920567/2013/

Oznámením č. 9712401/5/4610527/2014 zo dňa 13. októbra 2014 správca dane oznámil žalobcovi, že dňa 13. októbra 2014 došla posledná odpoveď na medzinárodnú výmenu informácií, preto pokračuje v daňovej kontrole. Ďalším rozhodnutím č. 9712401/5/4709858/2014/4051/Dic zo dňa 22. októbra 2014 správca dane daňovú kontrolu opätovne prerušil, a to odo dňa 29. októbra 2014 z dôvodu, že podal žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií týkajúcich sa nadobudnutia tovarov z Poľskej republiky a Českej republiky, a to až do obdŕžania podkladov rozhodujúcich pre správne určenie dane. Listom č. 20271189/2015 zo dňa 26. mája 2015 správca dane žalobcovi oznámil, že vo výkone daňovej kontroly pokračuje.

hodnoty. S poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 726/ 2016 uviedol, že vykonávaním daňovej kontroly a jej prerušením zo strany správcu dane a žalovaného nedošlo k zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobcu a tým ani k nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Správny súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že správca dane v prípade, ak v lehote do troch mesiacov neobdŕžal odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií, bol povinný pokračovať vo vykonávaní daňovej kontroly. Podotkol, že nariadenie v súvislosti s úpravou lehoty na poskytovanie informácií v rámci podávania žiadosti o medzinárodnú informáciu vo svojich ustanoveniach nespája nedodržaním lehôt žiadne dôsledky. Z ustanovenia § 61 ods. 4 daňového poriadku jednoznačne vyplýva, že správca dane pokračuje v daňovom konaní, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo. Ak teda správca dane prerušil daňovú kontrolu z dôvodu podania žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií a v tomto rozhodnutí o prerušení konania uviedol, že v daňovej kontrole bude pokračovať po obdŕžaní odpovedí na túto žiadosť, je zrejmé, že len

Na základe odpovede poľskej daňovej správy č. 5/4619944/14 zo dňa 13. októbra 2014 správca dane obdŕžal informácie, že poľský daňovník deklaroval v súhrnnom výkaze za december 2012 intrakomunitárne nadobudnutia tovaru od platiteľa dane SK2023515054 v hodnote 389.609,- PLN (95.123,76 Eur), a to na základe faktúr vystavených žalobcom. Kontrolou bolo zistené, že poľský daňovník uskutočnil len časť priznaných nadobudnutí, t. j. uskutočnil nadobudnutia faktúrami č. 20121640, 20121755 a 20121760. Za december 2012 skutočné nadobudnutia poľského daňovníka sú v sume 92.725,03,- PLN, čo je 22.731,16 Eur.

JAWNA MIKULEC. 6. Vychádzajúc z uvedených skutočností zistených správcom dane je podľa správneho súdu zrejmé, že žalobca nepreukázal uskutočnenie dodania tovaru pre nadobúdateľa a že nesplnil podmienky pre oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní.

V jednotlivých priznaniach vykazuje dodanie ako aj odpočítanie dane vo vysokých sumách, a to od 1,3 milióna až po 4,3 milióna Eur, pričom výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu je nízka daňová povinnosť. Ďalej správca dane zistil, že spoločnosť Mirbes, s.r.o. vznikla 02. augusta 2012, jediným konateľom je český občan P. E.. Pred týmto dátumom sa spoločnosť nazývala SEBRIM - TRADE s.r.o. Jedinou konateľkou SEBRIM - TRADE s.r.o. bola R. U..

zrušené, spoločnosť nie je vlastníkom žiadnych hnuteľných ani nehnuteľných vecí ani iných majetkových hodnôt. Dňa 19. októbra 2012 bola konateľom spoločnosti P. E. udelená plná moc R. U. na zastupovanie tejto spoločnosti vo všetkých právnych úkonoch. 9. Ďalej z Kriminálneho úradu finančnej správy, pracovisko Košice, správca dane obdŕžal informáciu k subjektu P. E., z ktorej vyplynulo, že táto osoba je vedená v spise útvaru odboru daní, ktorý sa týka trestnej činnosti nesprávneho uplatňovania nadmerného odpočtu, v spise nefiguruje ako obvinený alebo podozrivý, ide však o tzv. „bieleho koňa“. P. E. vystupuje ako spoločník alebo štatutár v 15 spoločnostiach, nie je ho možné zastihnúť na žiadnej zo zistených adries, ide o osobu opakovane vyšetrovanú pre trestné činy krádeže, podvodu, prevažne hospodárske trestné činy.

Podľa vyjadrenia správcu budovy R. P. spoločnosť Mirbes, s.r.o. na tejto adrese nikdy nemala prenajaté nebytové priestory. Žiadne kancelárske priestory nevyužívala a nemala zriadenú poštovú schránku. Poštu preberala pani P. a následne, keďže si adresát poštu nevyzdvihol, odovzdala ju späť poštovej doručovateľke. Spoločnosť Mirbes, s.r.o. mala založené účty v bankách, ktorých zakladateľom a disponentom bola p.

11. Správca dane tiež preveroval nadobudnutie tovaru spoločnosťou Mirbes, s.r.o. aj prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií, a to u spoločností Okregowa SPOLDZIELNIA MLECZARSKA W GIZYCKU, SPOLKA JAWNA MIKULEC, CEDROB SPÓLKA AKCIJNA, MICHAL BARNACH, Poľská republika, u spoločnosti KOVAŘ plus s.r.o., Česká republika a u spoločnosti TUR J.K_J_, Poľská republika. Z odpovedí na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií vyplynulo, že tovar bol priamo dodávaný a doručovaný z Poľskej republiky do prevádzky HYDINA SK, s.r.o. a HYDINA SLOVENSKO s.r.o.

Platby boli realizované z účtu patriaceho spoločnosti Mirbes, s.r.o., ktorého disponentom bol aj P. M.. Medzi žalobcom a spoločnosťou Podtatranská hydina a.s. existuje personálne ako aj ekonomické prepojenie. 12. Správny súd poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorý správne konštatoval, že za činnosťou spoločnosti Mirbes, s.r.o. stojí R. U., ktorá na základe plnomocenstva podľa potreby vykonáva určité účelové úkony ako preberanie pošty, vyhotovovanie faktúr, disponuje s účtami, z ktorých vyberala finančné hotovosti, uzatvárala zmluvy a pod. Spoločnosť Mirbes, s.r.o. nikdy nebola skutočným nadobúdateľom intrakomunitárnych dodávok od poľských dodávateľov. Vyhotovovania faktúr v mene daňového subjektu Mirbes, s.r.o. pre žalobcu bolo účelové, bez preukázania uskutočnenia týchto zdaniteľných obchodov, a to za účelom znižovania daňovej povinnosti žalobcu.

Z obsahu administratívneho spisu žalovaného nesporne vyplýva, že správca dane zaslal žalobcovi dňa 24. augusta 2015 oboznámenie so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole č. 20617298/ 2015 zo dňa 04. augusta 2015, teda aj informácie o vykonanom dokazovaní. Žalobca svoje právo vyjadriť sa k uvedeným zisteniam a vykonaným dôkazom nevyužil a správcovi dane nepredložil žiadne vyjadrenie. 14.

Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré má v priebehu konania k dispozícii.

O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 167 a § 168 SSP tak, že účastníkom nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, pretože to nemožno spravodlivo požadovať.

17. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, ktorou žiadal, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zmenil tak, že rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov zruší a vec vráti správcovi dane na ďalšie konanie. 18. Vyslovil názor, že správny súd mal pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného posúdiť otázku, či daňovými orgánmi vykonané dôkazy, z ktorých v predmetnej veci vychádzali, nie sú pochybné, alebo či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému dospeli a rovnako či sa vysporiadali s prípadnými protichodnými tvrdeniami a obsahom podkladov pri rozhodovaní. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu však uvedené nemožno bez ďalšieho vyvodiť a s takýmto odôvodnením sa stotožniť. 19. V súvislosti s tvrdením správneho súdu o personálnom a ekonomickom prepojení medzi jednotlivými obchodnými spoločnosťami, ako aj fyzickými osobami figurujúcimi v ich riadiacej a vlastníckej štruktúre žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5Afs/60/2017, z ktorého vyplýva, že takéto zistenie neumožňuje prijať samo o sebe záver o podvodnom konaní. Nestotožnil sa ani so záverom správneho súdu, že pri výkone daňovej kontroly bolo dokázané, že spoločnosť Mirbes, s.r.o., ktorá bola uvedená na faktúrach ako dodávateľ tovaru, nebola vlastníkom tovaru a nevznikla jej daňová povinnosť z dodania tovaru podľa § 19 zákona o DPH. Mal za to, že otázka preukázania tejto skutočnosti je nanajvýš sporná. 20. V časti preukázania dôkazného bremena sťažovateľ opätovne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011, z ktorého vyplýva, že na preukázanie opaku v dôsledku skutočnosti, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú povinnosť správca dane. Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Uvedené závery napokon vyplývajú aj z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5Afs/131/2004. Žalobca trval na tom, že v zmysle zákona o DPH mal povinnosť preukázať svoj nárok na odpočet DPH, pričom tento riadne preukázal relevantnými dôkazmi. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-563/11 a uviedol, že každá obchodná spoločnosť je povinná rešpektovať práva priznané zákonom u svojich obchodných partnerov a konať tak, aby zabezpečila dostatočnú dokumentáciu o realizovaných obchodoch za súčasného zachovania dobrých obchodných vzťahov do budúcna a ďalšej spolupráce. Akékoľvek upodozrievané správanie vo vzťahu k obchodnému partnerovi môže byť pre ďalší obchodný styk žalobcu ako obchodnej spoločnosti ničotný. Podľa žalobcu správca dane úmyselne opomenul tvrdenia žalobcu a len stroho konštatoval, že vychádzal z odpovedí poľskej daňovej správy ohľadom poľského daňovníka bez toho, aby rozpory v jednotlivých tvrdeniach odstránil. V tejto súvislosti žalobca namietal, že sa ako kontrolovaný daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly nemohol vyjadrovať k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia v rámci MVI. Preto spochybňoval relevanciu informácií získaných na základe MVI.

plnenia. Poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-146/05, z ktorého vyplýva, že členským štátom je umožnené prijať opatrenia, ktorých účelom je zabezpečiť správne vyberanie dane a predchádzať podvodom, tieto opatrenia sa nesmú používať spôsobom spochybňujúcim neutralitu dane z pridanej hodnoty, pričom táto zásada vyžaduje, aby oslobodenie od dane bolo priznané, ak sú splnené základné požiadavky, hoci určité formality, boli zdaniteľnými osobami opomenuté. Ďalej uviedol, že za rozhodujúci listinný dôkaz správca dane označil certifikát pre obchod vo vnútri spoločenstva, ktorý žalobcu nepotvrdzuje ako odosielateľa. Namietal, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že certifikát pre obchod vo vnútri spoločenstva by bol rozhodujúcim dôkazom pre preukázania splnenia podmienok oslobodenia od dane z pridanej hodnoty. Tvrdenie správcu dane preto považoval za účelové. V rámci daňového konania boli okrem certifikátov pre vnútorný obchod k dispozícii ďalšie listinné dôkazy, ktoré však neboli v rozhodnutiach daňových orgánov dostatočne vyhodnotené.

Podľa žalobcu je nutné upozorniť na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie svedčiace v prospech nároku daňového subjektu na odpočet DPH, ktoré sa týkajú dôkazného bremena, princípu neutrality, adekvátnej miery opatrnosti daňového subjektu a kontrol zo strany daňových orgánov. Nevysporiadanie sa s týmito požiadavkami zo strany vnútroštátnych orgánov spochybňuje zákonnosť ich postupu. S prihliadnutím na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-439/ 04 a C-440/04 dokonca ani samotná absolútna neplatnosť zmluvy, na základe ktorej bola uskutočnená dodávka platiteľovi dane, nesmie mať za následok stratu práva na odpočet DPH uplatnenej týmto platiteľom, pokiaľ nebol daňový podvod spáchaný samotným platiteľom

V tejto súvislosti poukázal na to, že za činnosťou spoločnosti Mirbes, s.r.o. stojí R. U., ktorej výpovede si navzájom odporujú. Výpoveď uvedenej svedkyne, ktorá vykonávala aktívne činnosť obchodného zástupcu spoločnosti Mirbes, s.r.o. v priebehu januára 2013, dokazuje, že táto spoločnosť uskutočňovala výkon podnikateľskej činnosti.

daňových orgánov taktiež vyplýva, že na žalobcu nahliadali ako na právoplatne odsúdeného páchateľa daňového trestného činu. 25. Poukázal tiež na porušenie princípu proporcionality a nezákonnosť rozhodnutí, keď nebola dodržaná zákonom stanovená lehota na vykonanie daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 daňového poriadku v súvislosti jej prerušením z dôvodu podania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií.

III. Konanie na kasačnom súde

administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty ,,lehoty ustanovené v tomto nariadení na poskytnutie informácii sa majú chápať ako maximálne lehoty“ je potrebné vykladať tak, že ide o lehoty, ktoré nemôžu byť prekročené a v prípade, ak budú prekročené, spôsobuje to nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly? - Existuje následok (sankcia) za nedodržanie lehôt na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií stanovených Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k dožiadanému a dožadujúcemu sa orgánu? - Je možné charakterizovať medzinárodnú výmenu informácií, ktorá presahuje lehoty určené Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty za protiprávny zásah do práv daňového

30. S účinnosťou od 01. januára 2021 bola ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z. doplnená Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prejednávaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3S a v kasačnom konaní je naďalej vedená pod pôvodnou spisovou značkou.

alebo len o lehotu definovanú v čl. 10 Nariadenia 904/2010? · Je možné charakterizovať nedodržanie lehôt uvedených v čl. 10 Nariadenia 904/2010 a súčasné neuzavretie osobitnej dohody medzi žiadaným a žiadajúcim orgánom o predĺžení lehoty na poskytnutie informácií v zmysle čl. 11 Nariadenia 904/2010 za porušenie Nariadenia 904/2010? · Je možné charakterizovať nedodržanie lehôt uvedených v čl. 10 Nariadenia 904/2010 a súčasné neinformovanie žiadajúceho orgánu o nemožnosti odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote v zmysle čl. 12 Nariadenia 904/2010 za porušenie Nariadenia 904/2010? · V prípade, ak žiadaný orgán prekročí odlišnú lehotu dohodnutú na základe dohody v zmysle čl. 11 Nariadenia 904/2010, takéto prekročenie je možné považovať za porušenie Nariadenia 904/2010?

34. Predmetom konania pred kasačným súdom je rozhodnutie o podanej kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku správneho súdu, ktorým správny súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v úvode tohto rozsudku opísaných rozhodnutí daňových orgánov vo veci určenia rozdielu dane z pridanej hodnoty žalobcovi ako daňovému subjektu za zdaňovacie obdobie december 2012. Rozdiel dane bol žalobcovi určený na základe neuznania odpočítania DPH z faktúr vystavených dodávateľom Mirbes, s.r.o. za nákup bravčových polovičiek, hovädzích štvrtí, vajec a bravčových vnútorností v celkovej výške 646.642,25 Eur, z toho DPH vo výške 107.773,71 Eur. Výrok rozhodnutia správcu dane, potvrdeného rozhodnutím žalovaného, bol postavený na závere o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane z tuzemského dodania tovaru deklarovaným dodávateľom Mirbes, s.r.o., a to aj napriek tomu, že správca dane v rámci daňovej kontroly preveroval a urobil si záver aj o žalobcom deklarovanom intrakomunitárnom dodaní tovaru do Poľska pre odberateľa SPOLKA JAWNA MIKULEC.

35. Podľa § 19 ods. 1 prvá a druhá veta zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 36. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

38. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

40. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný viesť. 42. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 43. Účelom daňového konania je zistenie, či daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné

súdu Slovenskej republiky z 14. novembra 2018, sp. zn. I. ÚS 377/2018-53). 46. Na základe uvedeného možno konštatovať, že správca dane nie je v daňovom konaní protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní.

Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti, prípadne len existencia tovaru, ktorý je predmetom deklarovaného obchodu. 48. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 241/07-44 vyjadril názor, podľa ktorého zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých služieb (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

50. Kasačný súd po preskúmaní dôvodov kasačnej sťažnosti vo vzťahu k právnym záverom správneho súdu vysloveným v napadnutom rozsudku musel konštatovať, že u žalobcu nebolo preukázané splnenie podmienok na odpočítanie dane podľa § 49 a § 51 zákona o DPH, keď z dôkazov obstaraných správcom dane vyplynulo, že dodávateľská spoločnosť Mirbes, s.r.o. nevykonávala reálnu ekonomickú činnosť (viď napr. zistenia správcu dane opísané v bode 8 tohto rozhodnutia), a teda nebola vlastníkom dodaného tovaru a nenadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník, t. j. nevznikla jej daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona o DPH v súvislosti s dodávkou tovaru pre žalobcu. Všetky skutočnosti zistené daňovými orgánmi nasvedčujú záveru, že tovar bol dodávaný priamo od dodávateľov z Poľska tuzemským odberateľom s tým, že spoločnosť Mirbes, s.r.o. vystupovala len ako „umelo vytvorený medzičlánok“ za účelom vytvorenia takých podmienok, ktoré by žalobcovi umožňovali uplatnenie nároku na odpočítanie dane za umelo deklarované dodávky tovaru z tuzemska.

51. Kasačný súd sa nemohol stotožniť s námietkou žalobcu, že za východiskový dôkaz správca dane označil, resp. považoval certifikáty pre obchod vo vnútri spoločenstva s tým, že v rámci daňového konania boli okrem týchto dôkazov k dispozícii ďalšie listinné dôkazy, ktoré však neboli v rozhodnutiach daňových orgánov vyhodnotené. V tejto súvislosti je nutné uviesť, že dokazovanie vykonané daňovými orgánmi nebolo obmedzené len na žalobcom uvádzané dôkazné prostriedky a už vôbec sa nemožno stotožniť s tým, že by ich v napadnutých rozhodnutiach hodnotili ako kľúčové, či rozhodujúce pre posúdenie veci.

súvislostiach. Uvedené platí aj vo vzťahu k zisteniam daňových orgánov týkajúcich sa personálneho a ekonomického prepojenia spoločností zainteresovaných do deklarovaných obchodov (viď bod 11 tohto rozhodnutia). V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 5Afs/60/2017, z ktorého vyplýva, že takéto zistenie neumožňuje prijať samo o sebe záver o podvodnom konaní, avšak v danom prípade išlo len o jedno z viacerých zistení daňových orgánov podporujúcich ich závery o umelom začlenení Mirbes, s.r.o. do reťazca dodávok tovaru poznačených podvodným konaním.

53. V súvislosti s námietkou žalobcu, ktorou poukazoval na jeho neprimerané zaťaženie dôkazným bremenom kasačný súd poukazuje na to, že jednotlivé zistenia správcu dane vniesli do posudzovanej veci dôvodné pochybnosti o reálnosti deklarovaných dodávok tovaru. Napadnuté rozhodnutia daňových orgánov však neboli založené iba na spochybnení žalobcom predložených dôkazov, ale žalovaný a napokon i správny súd dospeli k záverom nasvedčujúcim tomu, že deklarované obchody vykazovali znaky podvodných transakcií práve v súvislosti s postavením spoločnosti Mirbes, s.r.o. ako umelo vytvoreného medzičlánku v reťazci dodávok tovaru, ktorý mal žalobcovi umožniť profitovať z daňovej výhody vo forme odpočítania dodávateľom neodvedenej dane.

54. Aj v prípade, ak by žalovaný uznal, že žalobcom deklarovaný dodávateľ zrealizoval dodávku tovaru tak, ako bola žalobcom deklarovaná, závery o podvodnom charaktere týchto obchodov by práve s ohľadom na žalobcom citovanú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie postačovali na nepriznanie práva na odpočítanie dane z dôvodu účasti na podvodnom konaní, o ktorom (s poukazom na zistenia daňových orgánov týkajúce sa previazanosti či dokonca vzájomnej koordinácie dotknutých daňových subjektov) žalobca musel mať vedomosť. Podstata tohto podvodného konania pritom spočívala vo vytvorení umelého medzičlánku zdaniteľného obchodu (Mirbes, s.r.o.), ktorý si nesplnil svoju daňovú povinnosť - neodviedol daň a ďalší daňový subjekt (žalobca) si ju naopak odpočítal, a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva Európskej únie, nakoľko takto uskutočnené operácie nezodpovedajú bežným obchodným podmienkam, riadnej starostlivosti a primeranej obozretnosti.

Pokiaľ žalobca poukazoval na jeho kriminalizáciu zo strany daňových orgánov, túto námietku kasačný súd nepovažoval za podloženú, nakoľko je prirodzené, že pokiaľ skutkové zistenia preukazujú podvodné konanie, tak z tohto zistenia daňové orgány vychádzajú a nemusia vyčkať na prípadné trestné konanie. Na tomto mieste je nutné pripomenúť aj to, že pojem účasti na podvodnom konaní v zmysle európskej judikatúry nie je totožný s daňovým podvodom podľa trestného práva Slovenskej

Medzinárodná výmena informácií bola v danom prípade realizovaná na základe Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 zo dňa 07. októbra 2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty (č. 904/2010 zo dňa 07. októbra 2010 prepracované znenie), ktoré je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Jeho účelom je stanoviť pravidlá a postupy, ktoré umožnia príslušným orgánom členských štátov, aby spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť pri uskutočňovaní správneho výmeru DPH, kontrole riadneho uplatňovania DPH, najmä pri transakciách v rámci Spoločenstva a boji proti podvodom súvisiacim s DPH. Správca dane v žiadostiach o MVI žiadal preveriť okolnosti deklarovaných obchodov, pričom od dožiadaného správcu dane nepožadoval konkrétny spôsob získania informácií, napr. prostredníctvom svedeckých výpovedí. Formu a spôsob zaobstarania požadovaných informácií volil správca dane z iného členského štátu, ktorý postupoval podľa právnych predpisov platných na území dožiadaného štátu.

57. Za nedôvodnú kasačný súd považuje námietku žalobcu o porušení dvojinštančnosti konania v daňovom konaní. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že daňová kontrola a na ňu nadväzujúce vyrubovacie konanie, ktorého výsledkom bolo vydanie rozhodnutia správcu dane, bolo vykonané príslušným správcom dane v prvom stupni, pričom žalovaný na základe odvolania žalobcu rozhodol ako odvolací orgán v druhom stupni a pri svojom rozhodnutí vychádzal nielen z obsahu odvolania žalobcu, ale rovnako tak z obsahu celého administratívneho spisu a v ňom obsiahnutých zistení správcu dane (§ 74 ods. 2 daňového poriadku). Žalobca navyše túto námietku žiadnym konkrétnym spôsobom nerozviedol, preto kasačný súd nevidel dôvod bližšie sa ňou zaoberať.

Súdny dvora Európskej únie dospel k záveru, že lehoty stanovené Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7. októbra 2010 pre orgány finančnej správy v súvislosti so žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií nemožno v kontexte vnútroštátnej právnej úpravy (ktorá v § 46 ods. 10 daňového poriadku stanovuje časový limit na vykonanie daňovej kontroly) a vo väzbe na uplatnenie inštitútu prerušenia daňovej kontroly z dôvodu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií vykladať tak, že ide o lehoty, ktorých prekročenie by zakladalo nezákonnosť rozhodnutí a porušenie princípu proporcionality na strane kontrolovaného daňového subjektu.

59. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodný návrh na opätovné prerušenie kasačného konania a predloženie prejudiciálnych otázok (bod 32 tohto rozhodnutia) zo dňa 10.12.2021 Súdnemu dvoru Európskej únie Kasačný súd nepovažuje zodpovedanie žalobcom formulovaných otázok Súdnym dvorom za nevyhnutné pre vydanie svojho

Vzhľadom na to, že žalobca podal kasačnú sťažnosť proti rozsudku krajského (správneho) súdu vydanému v konaní o správnej žalobe, keď žalovaným bol orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o odvolaní podanom proti rozhodnutiu správcu dane, odkladný účinok kasačnej sťažnosti nastúpil ex lege, t. j. priamo zo zákona. Kasačný súd preto o tomto návrhu nerozhodoval.