2Sžfk/52/2019

I. Priebeh administratívneho konania a súdnych konaní

1. Daňový úrad Bratislava IV (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobkyne opakovanú daňovú kontrolu z dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003 o výsledku, ktoré vyhotovil protokol č. 603/321/36634/2008/Mac zo dňa 23. apríla 2008 s dodatkom č. 1 zo dňa 26. mája 2008. V nadväznosti na výsledky kontrolných zistení správca dane vydal dodatočný platobný výmer č. 603/231/50755/2008/Bla zo dňa 4. júna 2008, ktorým vyrubil rozdiel dane z dane na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku

2. Na základe žaloby žalobkyne o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/222/ 12341-69431/2008/991759-r zo dňa 25. septembra 2008, Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom sp. zn. 4S 162/2008-52 zo dňa 24. septembra 2010 toto rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm. c), d), e) zákona č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „OSP“) zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie

4. Správny súd na základe žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia žalovaného č. I/222/16345/2011/991759-r zo dňa 18. februára 2011, vydal rozsudok sp. zn. 4S 70/2011-25 zo dňa 15. marca 2013, ktorým podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) a e) OSP rozhodnutie žalovaného pre jeho nepreskúmateľnosť zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

lešenia od dodávateľa TECHNO HALL, s.r.o., v celkovej sume 335.500 SK bez DPH, na základe faktúry č. 19/2003 zo dňa 5. decembra 2004; (II) žalobkyňa si nesplnila svoju povinnosť podľa § 32 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej mala oznámiť uskutočnené platby fyzickým osobám správcovi dane, čím mu neumožnila včas zabrániť nezdaneniu týchto príjmov; (III) žalobkyňa vo vzťahu k výdavkom na základe faktúry č. 03/2003 od dodávateľa VIVOS, s.r.o. za čistenie sudov a upratovanie predložila špecifikáciu prác zo dňa 20. februára 2003, ktoré boli vykonané až v období apríl - máj 2004 a (IV) žalobkyňa vo vzťahu k výdavkom týkajúcim sa poskytovania ekonomického a právneho poradenstva od dodávateľa VIVOS s.r.o. nepreukázala prijatie týchto služieb, pričom správca dane zistil, že tento dodávateľ ani nemá zapísaný takýto predmet činnosti.

7. Žalobkyňa sa správnou žalobou domáhala preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného a jeho zrušenia. 8. Žalobkyňa uviedla, že správca dane vykonal u daňového subjektu opakovanú daňovú kontrolu dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2003, o výsledku ktorej vyhotovil protokol. Rozhodnutím žalovaného zo dňa 15. mája 2013 bol zrušený dodatočný platobný výmer správcu dane zo dňa 4. júna 2008. V prípade, ak by nedošlo k zrušeniu dodatočného platobného výmeru z roku 2008, bolo by možné vydanie tohto výmeru považovať za úkon, ktorého účinkom je plynutie novej päť ročnej lehoty podľa § 69 ods. 1 a 2 zákona č. 563/2009 o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“). Obsahovo rovnaké znenie bolo upravené aj v § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992. Táto lehota by uplynula dňa 31. decembra 2013 a z toho dôvodu by právo správcovi dane opakovane vyrubiť rozdiel dane k tomuto dátumu zaniklo.

10. Správca dane vykonal dňa 2. júla 2014 ďalšiu daňovú kontrolu vo veci a vykonal ďalšie dokazovanie, týkajúce sa výdavku ovplyvňujúceho základ dane za prenájom lešenia od dodávateľa TECHNO HALL, s.r.o.

. Dodávka týchto služieb však vôbec nebola predmetom tejto kontroly a ani predmetom vyhodnotenia šetrenia, ktoré bolo s daňovníkom následne uskutočnené. 11. Z konania správcu dane ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že daňový úrad vykonal daňovú kontrolu, pričom o nej nevystavil oznámenie, neoboznámil žalobkyňu o tom, že ju vykoná a čoho presne sa bude týkať a žalobkyňu nepoučil o následkoch nepredloženia požadovaných daňových dokladov. Žalobkyňa nebola prizvaná k úkonom dokazovania a správca dane ju nevyzval na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole o výsledku daňovej kontroly. Podľa žalobkyne správca dane nebol oprávnený v rámci vyrubovacieho konania vykonávať žiadne dokazovanie alebo prerokovávanie vyjadrení daňového subjektu, pretože tento postup je možný iba v prípade, ak daňový subjekt na výzvu daňového úradu predloží správcovi dane pripomienky a dôkazy k zisteniam.

opakovane. Keďže žalobkyňa tieto priestory užívala a opravovala, pričom prenajímateľ žalobu na vypratanie nepodal, nájom pretrvával aj naďalej. 13. Podľa žalobkyne správca dane spochybnil náklady spojené s opravami a údržbou skladových priestorov v Devíne, ktoré mal prenajaté podnikateľský subjekt X.. K. I. - MASTER a kde mala uskladnený tovar žalobkyňa, pričom ale neskúmal zmluvné vzťahy medzi týmito subjektmi. Taktiež neuznal daňový výdavok v sume 130.000 SK za čistiace a upratovacie práce, keď základným dôvodom pre neuznanie týchto nákladov bola skutočnosť, že časť fakturovanej sumy sa týkala čistiacich a upratovacích prác v priestoroch na Matejkovej ulici č. 9, v ktorej si žalobkyňa zaregistrovala prevádzku až dňa 19. mája 2005. Žalobkyňa je bezpodielovou spoluvlastníčkou týchto priestorov od roku 2002 a priestory využíva aj na svoju podnikateľskú činnosť. Správca dane neuviedol dôvody, pre ktoré neuznal takto vynaložené náklady, keď najpodstatnejšiu časť fakturovanej sumy predstavovala odplata za čistenie sudov používaných na uskladnenie olejov a iných ropných látok, ktoré žalobkyňa,

14. V doplnení žaloby žalobkyňa poukázala na to, že úradný záznam z 13. novembra 2014, na ktorý sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí odvoláva, nebol správca dane oprávnený postupom podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku vystaviť, pričom zároveň žalobkyňa o jeho existencií nebola nikdy informovaná. Správca dane nebol oprávnený postupovať tak, že spísal úradný záznam o nezúčastnení sa žalobkyne na prerokovaní pripomienok a dôkazov, pretože ju ani riadne nevyzval na ich predloženie. Správca dane síce telefonicky kontaktoval právneho zástupcu žalobkyne a žiadal ho o stretnutie, avšak ten mu oznámil, že je momentálne práceneschopný. Ďalej už správca dane o svojich krokoch žalobkyňu neinformoval a vydal rozhodnutie na podklade dôkazov, šetrení, záverov a skutočností, s ktorými žalobkyňu neoboznámil a ku ktorým sa nemala možnosť vyjadriť sa a predložiť dôkazy. 15. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že správny súd sa v rozsudku sp. zn. 4S 162/2008-52 zo dňa 24. septembra 2010 stotožnil s názorom správcu dane vo veci neuznania výdavkov, ktoré nespĺňajú kritériá stanovené daňovými predpismi, konkrétne vo

nedostatok správny súd považoval za nevyhnutné doplniť dokazovanie a riadne vec zdôvodniť v nových rozhodnutiach. 16. Vzhľadom na zistenia správneho súdu a za účelom objektívneho posúdenia predložených dôkazných prostriedkov a svedeckých výpovedí, pristúpil správca dane k výpočtu reálne možného použitia lešenia na sklade vo Viničnom na základe predloženej projektovej dokumentácie skladu. Výdavky za prenájom lešenia v zmysle § 25 ods. 1 zákona č. 366/1999 Z. z. znížil zo sumy 335.500 SK bez DPH na sumu 90.836 SK, pričom žalobkyňu s doplnením konania oboznámil v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 603/321/120334/2010/Mac zo dňa 17. decembra 2010. 17. Žalovaný poukázal na rozsudok sp. zn. 4S 70/2011-25 zo dňa 15. marca 2013, ktorým správny súd rozhodnutie žalovaného č. I/222/16345/2011/991759-r zo dňa 18. februára 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Správny súd sa opätovne stotožnil s názorom správcu dane vo veci neuznania výdavkov od dodávateľov U. D. VERZUS, VIVOS, s.r.o. a TECHNO HALL s.r.o.

18. Správca dane na základe opätovného preskúmania v rámci vyrubovacieho konania preveril vlastnícky vzťah k sporným nehnuteľnostiam v danom období, ako aj podmienky prenájmu. Za týmto účelom požiadal miestne príslušnú správu katastra o oznámenie vlastníka nehnuteľnosti na parcele č. XXXX/XX, vedenej na LV č. XXXX v roku 2003.

Nakoľko žalobkyňa nepredložila žiadnu písomne uzatvorenú nájomnú zmluvu na obdobie po 1. máji 2003, kedy boli údajne vykonané opravy fasád a stropu predmetnej nehnuteľnosti (skladu vo Viničnom), nepreukázala, že ňou uplatnený výdavok za prenájom lešenia bol skutočne vynaložený na dosiahnutie a udržanie príjmov. 19. Žalovaný poukázal na to, že podľa § 165b ods. 1 daňového poriadku, daňové konanie začaté podľa zákona č. 511/1992 Zb. sa dokončí podľa daňového poriadku. Správca dane v procese vyrubovacieho konania vykonal dokazovanie a následne vydal rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane, pričom neukladal sankcie. Nakoľko súdy rozhodovali v predmetnej veci od 5. decembra 2008 do 12. novembra 2010 (rozsudok č. k. 4S 162/2008-52) a od 18. apríla 2011 do 18. apríla 2013 (rozsudok č. k. 4S 70/2011-25), podľa § 69 daňového poriadku lehoty na vyrubenie dane alebo rozdielu dane podľa § 246d OSP neplynú.

V deň nasledujúci po dni nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia plynutie lehôt pokračuje. V predmetnom prípade neplynula lehota pre zánik práva vyrubiť daň od 5. decembra 2008 do 12. novembra 2010 (708 dní) a od 18. apríla 2011 do 18. apríla 2013 (732 dní), t. j. 1440

20. K tvrdeniu žalobkyne, že správca dane vykonal ďalšiu daňovú kontrolu žalovaný uviedol, že správca dane nevykonal daňovú kontrolu, ale podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku vykonal dokazovanie v rámci vyrubovacieho konania na základe rozhodnutia správneho súdu sp. zn. 4S 70/2011-25 zo dňa 18. apríla 2013 a rozhodnutia žalovaného zo dňa 15. mája 2013, ktorým bol zrušený platobný výmer správcu dane zo dňa 4. júna 2008. Správca dane sa v tomto procese zaoberal len sporným výdavkom (prenájom lešenia) od dodávateľa TECHNO HALL s.r.o., nakoľko správny súd vo vzťahu k ostatným výdavkom potvrdil postup správcu dane.

21. Správny súd rozsudkom sp. zn. 5S 86/2015-63 zo dňa 16. februára 2016, postupom podľa § 250j ods. 1 OSP, žalobu zamietol. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného vo vzťahu k aplikácii § 246d OSP v spojení s § 69 daňového poriadku. Mal za to, že nakoľko v predmetnej veci rozhodoval od 5. decembra 2008 do 12. novembra 2010 a od 8. apríla 2011 do 18. apríla 2013, lehoty na vyrubenie dane alebo rozdielu dane podľa vyššie citovaných ustanovení neplynú.

ako takého. 22. Správny súd mal za to, že v danej veci nešlo o vykonanie ďalšej daňovej kontroly ale vo veci bolo vykonané dokazovanie v rámci vyrubovacieho konania podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku na základe rozsudku Krajského súdu Bratislava zo dňa 18. apríla 2013 a rozhodnutia žalovaného zo dňa 15. mája 2013, ktorým bol zrušený dodatočný platobný výmer správcu dane zo dňa 4. júna 2008. Rovnako správny súd poukázal na to, že žalovaný sa na základe rozsudku č. k. 4S 70/2011-25 zo dňa 15. marca 2013 vysporiadal s vytýkanými nedostatkami a vo vyrubovacom konaní preveril vlastnícky vzťah k spornej nehnuteľnosti v danom období, ako aj podmienky prenájmu.

24. Podľa žalobkyne žalovaný a správny súd v otázke nájmu skladu vo Viničnom neaplikovali ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. v súlade s právnym poriadkom, čo malo za následok nesprávne posúdenie výdavku za prenájom lešenia podľa faktúry č. 19/2003 ako výdavku ovplyvňujúceho základ dane. V zmysle nájomnej zmluvy zo dňa 1. februára 2003 medzi prenajímateľom Poľnohospodárske družstvo Viničné - Slovenský Grob a žalobkyňou bol predmetom nájmu jednak nebytový priestor so samostatným vchodom, ktorý je súčasťou stavby p. č. 2300/32 na hospodárskom dvore Viničné (čl. II ods. 1 nájomnej zmluvy), ako aj prístupová cesta k nemu (čl. II ods. 2 druhá veta nájomnej zmluvy).

Nešlo teda o nájom jednotlivých nehnuteľností, ale o nájom veci podľa § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zmyslom a účelom nájmu z predmetnej nájomnej zmluvy bolo prenajať jednotlivé veci (nebytový priestor a prístupovú cestu) ako ucelený súbor, hromadnú vec, nakoľko prejav vôle účastníkov nesmeroval k tomu, aby nájomca užíval samostatne a nezávisle nebytový priestor a prístupovú cestu, ale aby tieto veci, ktoré za odlišných okolností tvoria samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov, boli užívané spoločne jedným nájomcom. Preto pre daný

26. V súvislosti s posudzovaním a neuznaním ďalších daňových výdavkov na poradenstvo, konzultácie a marketing žalobkyňa uviedla, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Nie je spravodlivé od daňového subjektu požadovať presné a detailné preukázanie ich poskytnutia, keď išlo len o dodanie služieb zjavne nemateriálnej povahy, keď kontrola sa vykonáva 5 a viac rokov od ich poskytnutia, dodania, zaplatenia a bežne sa k takýmto službám žiadna evidencia nevedie. Zároveň zdôraznila, že žalovaný a správny súd nesprávne aplikovali § 246d OSP na otázku plynutia lehôt podľa § 69 daňového poriadku, nakoľko toto ustanovenie nerieši otázku plynutia lehôt pre vznik zodpovednosti, prípadne výkon rozhodnutia, ale lehoty, v ktorých je daňový úrad oprávnený vyrubiť daň, a teda upravuje premlčanie práva vybrať a vymáhať nedoplatky. Podľa žalobkyne 5 ročná lehota na vyrubenie dane začala plynúť dňa 31. decembra 2004 a uplynula dňa 31. decembra 2009 a keďže rozhodnutie správcu dane bolo vydané až dňa 3. decembra 2014, ide o rozhodnutie nezákonné, nakoľko bolo vydané po

28. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 2Sžf/85/2016 zo dňa 26. februára 2019 rozsudok správneho súdu sp. zn. 5S 86/2015-63 zo dňa 16. februára 2016 zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Podľa Najvyššieho súdu SR správny súd nedostatočne odôvodnil, prečo považuje postup správneho orgánu za správny a aké úvahy ho viedli k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu daňových výdavkov za čistiace a upratovacie práce v priestoroch na Matejkovej ulici č. 9 a tiež za poradenstvo, konzultácie a marketingové prieskumy. Podľa NS SR napadnutý rozsudok vôbec neobsahuje právne posúdenie veci, právne závery správneho súdu v rozsudku absentujú, resp. sú absolútne nedostatočné, a teda napadnuté rozhodnutie je nepresvedčivé a nepreskúmateľné. 29. Správny súd po opätovnom preskúmaní veci rozsudkom sp. zn. 5S 86/2015-99 zo dňa 14. mája 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „SSP“) napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušil. Úvodom správny súd poukázal na to, že k 1. júla 2016 bol prijatý SSP, pričom podľa prechodných ustanovení § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté podľa tretej časti OSP predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že súd ďalej rozhodoval danú vec už podľa SSP. 30. Správny súd mal za to, že päťročná lehota na vyrubenie dane, ktorá začala plynúť dňa 31. decembra 2004 uplynula 31. decembra 2009 v zmysle ustanovenia § 69 ods. 1 daňového poriadku (obsahovo rovnaké znenie bolo upravené aj v ustanovení § 45 ods. 1, ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. platného v čase, kedy nastali skutočnosti, ktoré boli predmetom skúmania daňovými orgánmi) a v tejto lehote daňový úrad nevykonal žiadny úkon, ktorý by mohol byť považovaný za úkon s účinkom začatia plynutia novej päťročnej lehoty na vyrubenie dane. Ak by nedošlo k zrušeniu dodatočného platobného výmeru č. 603/231/50755/2008/ Bla zo dňa 4. júna 2008, bolo by možné vydanie tohto výmeru považovať za úkon, ktorého účinkom je plynutie novej päťročnej lehoty podľa vyššie citovaného ustanovenia a táto lehota by uplynula dňa 31. decembra 2013. Z uvedeného dôvodu by právo správcu dane opakovane vyrubiť rozdiel dane zaniklo k 31. decembru 2013. Nové rozhodnutie správca dane vydal dňa 3. decembra 2014, čiže po uplynutí päťročnej lehoty na vyrubenie dane. 31. Námietku žalovaného, že vo veci vyrubenia rozdielu dane za rok 2003 boli vedené súdne konania pod sp. zn. 4S 162/2008 (od 05.12.2008 do 12.11.2010) a sp. zn. 4S 70/ 2011 (od 18.04.2011 do 18.04.2013), a teda ku dňu vydania rozhodnutia správcu dane k 3. decembru 2014 lehoty podľa § 69 daňového poriadku neplynuli, je podľa správneho súdu irelevantná. Ustanovenie § 69 Daňového poriadku rieši lehoty, v ktorých je príslušný správca dane oprávnený vyrubiť daň a upravuje premlčanie práva vybrať a vymáhať nedoplatky. Správny súd mal za to, že plynutie lehoty podľa § 69 daňového poriadku nebolo prerušené a lehota na vyrubenie dane uplynula. Z uvedeného vyplýva, že správca dane už nemal vydať rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane č. 9103401/5/5277748/2014 zo dňa 3. decembra 2014.

32. Proti napádanému rozsudku správneho súdu podal žalovaný (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP] a navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

daň. Uvedené neplatí pre premlčaciu lehotu, pretože jej uplynutím dochádza k zániku príslušného nároku, nie však práva ako takého. Lehota, uplynutím ktorej zaniká právo vyrubiť daň je riešená v § 45 zákona č. 511/1992 Zb. 34. Účinok spočívania uvedených lehôt má začatie niektorého z konaní podľa piatej časti OSP, ktorý upravuje aj okamih začatia konania (napr. § 249 ods. 1 OSP).

Vzhľadom k tomu, že uplynutím päťročnej lehoty na zánik práva vyrubiť daň bol v roku 2008 vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane (prerokovanie protokolu o výsledku zistení z opakovanej daňovej kontroly zo dňa 4. júna 2008), začala plynúť päťročná lehota znovu, od konca tohto roku.

36. V zmysle § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2) sa považuje deň doručenia protokolu. Za deň doručenia protokolu sa podľa § 15 ods. 12 považuje deň jeho prerokovania. Keďže prerokovanie protokolu o výsledku zistení z opakovanej kontroly sa uskutočnilo dňa 29. mája 2008, bol zo strany správcu dane vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane a preto zrušenie dodatočného platobného výmeru zo dňa 4. júna 2008 nemalo v žiadnom prípade vplyv na uplynutie lehoty z titulu zániku práva na vyrubenie dane. 37. Žalobkyňa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedla, že ju považuje za nedôvodnú a neopodstatnenú, pričom má za to, že napadnutý rozsudok je vecne správny a riadne odôvodnený a vychádza z úplne zisteného skutkového stavu veci, ako aj zo správneho právneho posúdenia veci. Poukazujúc na svoju argumentáciu v predchádzajúcom konaní žalobkyňa navrhla, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovaného zamietol a napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“ alebo „NS SR“) v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prerokúvaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3 S a bola v kasačnom konaní vedená pod pôvodnou spisovou značkou.

40. Kasačný súd sa v súlade s dôvodmi kasačnej sťažnosti zaoberal otázkou, či správny súd správne právne posúdil daný prípad, keď podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušil.

2004. Správca dane Oznámením o výkone opakovanej kontroly zo dňa 23. novembra 2007 oznámil žalobkyni, že vykoná opakovanú daňovú kontrolu, z ktorej následne vyhotovil Protokol o výsledku zistenia z opakovanej daňovej kontroly zo dňa 23. apríla 2008, ktorý bol v ten istý deň so žalobkyňou prerokovaný. Na základe predmetného protokolu správca dane vydal Dodatočný platobný výmer zo dňa 4. júna 2008, ktorý žalovaný (v tom čase Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky) rozhodnutím zo dňa 25. septembra 2008 potvrdil.

vyrubiť daň, a teda upravuje premlčanie práva vybrať a vymáhať nedoplatky. Podľa žalobkyne na základe rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/222146/2013/5085-r zo dňa 15. mája 2013, ktorým bol zrušený dodatočný platobný výmer správcu dane zo dňa 4. júna 2008, bol de facto zrušený úkon smerujúci na vyrubenie dane, a tým pádom úkon, od ktorého je možné počítať novú lehotu. Päťročná lehota teda podľa žalobkyne uplynula dňa 31. decembra 2009 v zmysle § 69 ods. 1 daňového poriadku, s čím sa stotožnil aj správny súd v napadnutom rozsudku. Námietku žalovaného, že v priebehu rokov 2008 - 2010 a 2011 - 2014 prebiehali v danej veci súdne konania, a teda lehoty podľa § 69 daňového poriadku boli prerušené, považoval správny súd za irelevantnú.

. Predmetnú právnu úvahu podporuje aj § 165b ods. 2 daňového poriadku, podľa ktorého § 165 ods. 2 znenie pred bodkočiarkou a § 165a sa od 30. decembra 2012 nepoužijú. Touto právnou úvahou sa v napadnutom rozsudku riadil aj správny súd.

45. Podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa

47. Podľa § 69 ods. 3 daňového poriadku za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov sa považuje doručenie a) protokolu z daňovej kontroly, b) protokolu o určení dane podľa pomôcok.

49. Vzhľadom na priebeh konania má kasačný súd za to, že správca dane postupoval procesne správne, keď na základe protokolu o výsledku zistenia z opakovanej daňovej kontroly zo dňa 23. apríla 2008 vydal dodatočný platobný výmer zo dňa 4. júna 2008, ktorý následne sťažovateľ rozhodnutím zo dňa 25. septembra 2008 potvrdil. V tomto prípade sa jednalo o úkon smerujúci k uplatneniu nároku na úhradu dane z príjmov fyzickej osoby a nie úkon smerujúci na vyrubenie dane. Ak by šlo o úkon smerujúci na vyrubenie dane, išlo by o výkon daňovej kontroly, avšak v tomto prípade už dodatočný platobný výmer vydaný bol.

konanie. 50. Správny súd v rozsudkoch č. k. 4S 162/2008-52 zo dňa 24. septembra 2010 a č. k. 4S

51. Kasačný súd sa teda nestotožňuje so závermi správneho súdu uvedenými v bodoch 65 až 67 napadnutého rozsudku. Podľa bodu 65 napadnutého rozsudku lehota na vyrubenie dane uplynula dňa 31. decembra 2009 a sťažovateľ nevykonal žiaden úkon. Tak, ako je uvedené vyššie, správca dane vydal protokol o výsledku zistenia z opakovanej daňovej kontroly a následne vydal dodatočný platobný výmer, ktorý bol rozhodnutím sťažovateľa potvrdený. Správny súd rovnako nesprávne vyhodnotil (bod 66 napadnutého rozsudku), že rozhodnutie správcu dane zo dňa 4. júna 2008 bolo zrušené. Práve naopak, uvedené bolo rozhodnutím sťažovateľa zo dňa 18. februára 2011 zmenené. Skutočnosť, že obe rozhodnutia správny súd zrušil a vec následne vrátil na ďalšie konanie treba v súvislosti s počítaním lehôt chápať tak, že lehota na vydanie nového rozhodnutia počas súdneho konania neplynula. Ak by to tak nebolo, sťažovateľovi a správcovi dane by počas súdneho konania uplynuli lehoty, počas ktorých by mohli vyrubiť daň, a to bez svojho zavinenia. Z uvedeného dôvodu kasačný súd nesúhlasí

Na druhej strane kasačný súd je povinný posúdiť predmetnú vec v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré v danom prípade správne orgány rešpektovali a postupovali podľa nich. 53. Nad rámec vyššie uvedeného dáva kasačný súd do pozornosti správneho súdu zbierkové rozhodnutie NS SR v právnej veci č. k. 6 Sžf/9/2018 zo dňa 9. mája 2019 (R 69/2019), ktoré sa týka spočívania lehôt podľa § 246d OSP, a s ktorým sa v plnej miere stotožňuje: „93. Sťažovateľ namietal, že v prípade postupu podľa ust. § 250l až § 250s OSP (v súčasnej

94. Pre úplnosť veci kasačný súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 246d OSP sa v podstate i recipovalo do ust. § 71 ods. 1 Správneho súdneho poriadku. Preto tvrdenia sťažovateľa o tom, že za prechádzajúcej procesnej úpravy podľa OSP lehoty na vyrubenie dane v prípade súdneho prieskumu nespočívali, sú zavádzajúce a právne irelevantné.

Takáto obrana sťažovateľa nemá oporu ani v predchádzajúcej procesnej právnej úprave a ani v súčasnej procesnej úprave zakotvenej v Správnom súdnom poriadku. 96. Sťažovateľ viackrát namietal, že nebolo zrejmé, ktorým úkonom bolo začaté ďalšie vyrubovacie konanie. Je potrebné zdôrazniť, že vyrubovacie konanie nezačalo odznova, ale už začaté konanie pokračovalo po zrušení a vrátení rozhodnutí daňových orgánov krajským súdom z dôvodu už spomínaných procesných pochybení.

. .) 100. (. . .) Pre úplnosť kasačný súd ešte poukazuje na rozhodovaciu činnosť tunajšieho súdu v obdobných veciach, bližšie pozri rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 6Sžfk/59/2017, ako aj rozsudok sp. zn. 6Sžfk/58/2017.“

V Bratislave dňa 20. apríla 2022