2Sžfk/63/2019

1. Žalovaný rozhodnutím č. 101156858/2018 zo dňa 13.06.2018 (ďalej aj „druhostupňové rozhodnutie“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej aj „správca dane“) č. 100468850/2018 zo dňa 01.03.2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“).

2. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že u žalobcu bola vykonaná daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2013, pričom o výsledku daňovej kontroly bol spísaný protokol č. 9212401/5/260072/2015/Kud zo dňa 03.02.2015, ktorý bol žalobcovi doručený spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam daňovej kontroly.

dodávateľských stupňoch. Správca dane ďalej skonštatoval, že v dodávateľských spoločnostiach sa stali konateľmi cudzí štátni príslušníci, tieto spoločnosti sú pre správcu dane nekontaktné, nepredložili žiadne doklady k prevereniu zdaniteľných obchodov a preto usúdil, že všetky tieto obchody boli fiktívne za účelom zníženia vlastnej daňovej povinnosti.

poriadku vznesené obvinenie za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a za ďalšie iné súvisiace daňové trestné činy. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že trestná činnosť sa má týkať aj spoločnosti ALPHA- SERVIS, s.r.o., pričom dodania sa týkali aj spoločnosti FACIES s.r.o., ch&k, spol. s.r.o., KLAMPOL, s.r.o., S.E_A_ - MBM, spol. s r.o., teda spoločností, ktoré mali v posudzovanom zdaňovacom období žalobcovi dodať tovar, resp. poskytnúť služby na základe predložených faktúr, ktorými si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane. 4. Žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí k námietke týkajúcej sa nesúladu so závermi rozhodnutia č. 102792499/2016 zo dňa 22.03.2016 (ktorým po vykonanej daňovej kontrole správcom dane u žalobcu na dani z príjmov za rok 2013 nebol zistený rozdiel oproti podanému daňovému priznaniu na dani z príjmov za rok 2013) uviedol, že napadnuté rozhodnutie správcu dane a rozhodnutie zo dňa 22.03.2016 vychádzajú z rôznych skutkových zistení, v konaniach boli vykonané odlišné dôkazy preverujúce splnenie zákonných ustanovení rôznych

5. K tvrdeniam o rozpore s inými skončenými daňovými konaniami u dodávateľov a odberateľov daňového subjektu žalovaný uviedol, že každé daňové konanie je osobitné, nezávislé a vychádza zo zisteného skutkového stavu v danom konaní, a preto nie je možné závery z jedného daňového konania bez ďalších dôkazov prenášať aj na iné konania.

S poukazom na uvedené preto ustálil, že žalobcom navrhované dôkazy by nemali dostatočnú dôkaznú silu zvrátiť závery správcu dane vyplývajúce z vykonaného dokazovania, a preto správca dane nepochybil, keď navrhované dôkazy nevykonal. K navrhovanému vykonaniu konfrontácie uviedol, že Daňový poriadok žiadny procesný inštitút konfrontácie nepozná a z tohto dôvodu ho nie je možné vykonať. Pokiaľ išlo o námietku nezabezpečenia si celého obsahu trestného spisu žalovaný skonštatoval, že ani v tomto smere správca dane nepochybil a s odkazom na ustanovenie § 24 ods. 4 Daňového poriadku uviedol, že ak trestný spis obsahuje dôkazy, ktoré môžu prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodných pre správne určenie dane a nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, je ich možné použiť ako

V tejto súvislosti tiež poukázal na to, že správca dane nemá povinnosť preukazovať, či deklarovaným dodávateľom daňového subjektu vznikla daňová povinnosť, ale naopak, daňový subjekt má povinnosť preukázať, že si odpočítanie dane uvádzané v podanom daňovom priznaní uplatňoval oprávnene, pričom svoj názor podporil aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/63/2011. Žalovaný na záver druhostupňového rozhodnutia konštatoval, že z vykonaného dokazovania jednoznačne

II. Konanie pred krajským súdom

8. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 20S/85/2018-100 zo dňa 10.07.2019 (ďalej aj „preskúmavaný rozsudok“) žalobu zamietol. 9. Krajský súd uviedol, že už opakovane rozhodoval vo veciach rovnakých účastníkov konania za obdobných skutkových okolností vo vzťahu k iným zdaňovacím obdobiam tak, že žaloby žalobcu zamietol. Krajský súd stotožniac sa s právnym názorom vysloveným vo veciach tých istých účastníkov vo svojich skorších rozsudkoch sp. zn. 14S/59/2018 zo dňa 27.06.2019 a sp. zn. 20S/84/2018 zo dňa 12.06.2019, poukázal na ich odôvodnenie v súlade s ustanovením § 140 SSP, pričom zároveň z rozhodnutia sp. zn. 14S/59/2018 zo dňa 27.06.2019 uvádzal časť jeho odôvodnenia:

stavu. V tejto súvislosti krajský súd mal za to, že podľa zákona o DPH, odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný a to práve osobou uvedenou na faktúre. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt ako platiteľ dane možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva a vedie, pričom jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Napriek tomu, že dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie, daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Je to práve správca dane, kto

11. Krajský súd ďalej uviedol, že žalobca v správnej žalobe namietal, že správca dane a následne žalovaný nedostatočne zistili skutkový stav veci tým, že nevykonali navrhnuté dôkazy, konkrétne výsluch konateľov dodávateľských spoločností. S uvedenou námietkou sa krajský súd nestotožnil majúc za to, že v danej veci bolo dokazovanie vykonané v dostatočnom rozsahu na prijatie záveru, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky na uznanie práva žalobcu na odpočítanie DPH. Správca dane si z trestného spisu zabezpečil výpovede, ktoré preukazujú, že v umelom reťazci obchodných spoločností, ktoré sa mali podieľať na podvodoch v súvislosti s daňou z pridanej hodnoty boli zapojení tak žalobca, spoločnosť ch&k, spol. s r.o. a rovnako spoločnosť S.E_A_ - MBM, spol. s r.o. a ich konatelia - W. N., P. M., G. M. a P. X.. Z obsahu administratívneho spisu, ako aj z odôvodnení rozhodnutí daňových orgánov mal krajský súd preukázané, že listinné dôkazy, ktoré správca dane získal z trestného spisu nie sú jedinými dôkazmi, na ktorých je napadnuté rozhodnutie spolu s prvostupňovým

12. Vo vzťahu k dôkazom, ktoré žalobca navrhoval vykonať, krajský súd vytkol správcovi dane, že opätovne nepredvolal na výsluch svedka D. N., ale sa v podstate uspokojil s jeho písomným vyjadrením. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že písomné vyjadrenie nemá povahu svedeckej výpovede, a z pohľadu vážnosti dôkazu má nižšiu výpovednú hodnotu aj vzhľadom k tomu, že žalobca nemal možnosť D. N. klásť otázky. Toto pochybenie však vzhľadom na skutočnosti, ktoré vyplývajú z výpovedí iných osôb, ktoré v podstate potvrdzujú písomné vyjadrenie D. N., ale hlavne na skutočnosť, že žalobca nepredložil správcovi dane žiadne doklady, ktorými by preukázal reálnosť deklarovaných tovarov a služieb, nezohľadnil správny súd ako dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia majúc za to, že svedecká výpoveď D. N. nie je spôsobilá s poukazom na výsledky dokazovania zvrátiť záver daňových orgánov.

14. K námietke žalobcu, že nie je možné, aby v prípade dane z príjmu právnických osôb za to isté obdobie (rok 2013) boli zdaniteľné príjmy a výdavky v plnom rozsahu uznané za preukázateľné, čo dokazuje Protokol k DP PO za 2013 a tiež právoplatné rozhodnutie k DP PO za rok 2013 a v prípade DPH za obdobie 2013 neboli zdaniteľné plnenia uznané, krajský súd uviedol nasledovné. Predmetom daného správneho súdneho konania je napadnuté rozhodnutie žalovaného týkajúce sa dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2013, pričom správca dane a žalovaný skúmali, či boli splnené hmotnoprávne podmienky na uznanie práva na odpočítanie DPH. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že právoplatné rozhodnutie správcu dane týkajúce sa dane z príjmov právnickej osoby nie je rozhodnutím, na ktoré by prvostupňové rozhodnutie správcu dane priamo nadväzovalo, resp. ktoré by bolo preň záväzné. Z uvedeného dôvodu nezákonnosť napadnutého rozhodnutia nemôže byť založená na existencii tohto rozhodnutia. V súvislosti s DPH krajský súd opakoval, že splnenie zákonných podmienok na priznanie práva na odpočítanie dane musí byť preukázané bez akýchkoľvek

16. Krajský súd konštatoval, že správca dane a následne žalovaný neporušili ani zásadu prezumpcie neviny, nakoľko, ako správne uviedol vo svojom rozhodnutí žalovaný, prvostupňovým rozhodnutím ani rozhodnutím žalovaného nebolo rozhodnuté o vine konateľa

17. Podľa názoru krajského súdu, správca dane ako aj žalovaný správne vyhodnotili skutkový stav vyplývajúci z rozsiahle vykonaného dokazovania preverením listinných dôkazov, výpovedí svedkov, ktoré vo vzájomných súvislostiach nepotvrdili reálnosť deklarovaných zdaniteľných plnení vo vzťahu k dodávateľským subjektom, následkom čoho nebola preukázaná oprávnenosť uplatneného odpočtu DPH za dodanie tovaru a služieb od uvedených

18. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností krajský súd žalobu zamietol.

19. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (sťažovateľ) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP, v ktorej navrhol kasačnému súdu, aby rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Súčasne požadoval náhradu trov konania na krajskom súde a náhradu trov kasačného konania vo výške 100 %.

Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci sťažovateľ poukázal na žalobnú námietku, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí arbitrárne pristúpil k tvrdeniam o rozpore výsledku daňového konania žalobcu v porovnaní s inými skončenými daňovými konaniami u jeho dodávateľov a odberateľov, ktorým bolo priznané plné právo na odpočítanie dane a tiež, že žalovaný nevykonal a nedoplnil dokazovanie žalobcom navrhnutými dôkazmi. Krajský súd podľa neho dôvodne vytýkal žalovanému, že opätovne nepredvolal na výsluch svedka D. N., ale nemal sa uspokojiť s jeho písomným vyjadrením, ktoré doručil správcovi dane. Namietal, že napriek závažnému porušeniu práv žalobcu krajský súd nezrušil rozhodnutie žalovaného a považoval svedeckú výpoveď D. N. za nespôsobilú zvrátiť záver žalovaného.

Taktiež námietky sťažovateľa o porušení zásady prezumpcie neviny považoval žalovaný za nedôvodné, pretože prvostupňový orgán a ani žalovaný vo svojich rozhodnutiach nevynášajú „rozsudok o vine“ štatutárneho orgánu sťažovateľa z porušenia trestnoprávnych predpisov, ale konštatujú porušenie zákona o DPH, a to z dôvodu neoprávneného uplatnenia odpočítania dane zo sporných faktúr v kontrolovanom zdaňovacom období. Žalovaný bol toho názoru, že prvostupňový orgán i žalovaný zaobstarali množstvo dôkazov, z ktorých nespochybniteľne vyplýva, že žalobca vystupoval v reťazci spoločností podieľajúcich sa na podvodoch na DPH, v ktorom figurovali i deklarovaní dodávatelia žalobcu uvedení na sporných faktúrach. Taktiež prvostupňový orgán i žalovaný postupovali v daňovom konaní v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a rešpektovali zásady Daňového poriadku.

IV. Konanie pred Najvyšším správnym súdom SR

Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu SR a bola jej pridelená sp. zn. 2Sžfk/63/2019. Od 1. augusta 2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd SR. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

24. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti bol preskúmavaný rozsudok, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného. 25. Podľa § 464 ods. 1 SSP: „ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.“

27. Kasačný súd v nadväznosti na vyššie uvedené zistil, že v kasačnom konaní boli rovnaké sťažovateľom namietané právne otázky v obdobných veciach už právoplatne posúdené Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 8Sžfk/68/2019, 6Sžfk/68/2019, 1Sžfk/72/2019, 3Sžfk/93/2019 a 5Sžfk/66/2019. Kasačný súd v týchto veciach kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol.

či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. 30. Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 3 ods. 1 daňového poriadku). V zmysle zásady súčinnosti správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Ďalšou dôležitou zásadou daňového konania je zásada rovnosti (§ 3 ods. 7 daňového poriadku), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti a ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).

záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. 32. Kasačný súd udáva, že úlohou správneho súdu bolo posúdiť či v predmetnej veci boli splnené zákonné podmienky za existencie, ktorých bolo možné určiť žalobcovi rozdiel na DPH za posudzované zdaňovacie obdobie september 2013 v sume 57.667,73 eur z došlých faktúr od spoločnosti ch&k spol. s.r.o., od spoločnosti FACIES, s.r.o. a od spoločnosti S.E_A_-MBM, spol. s.r.o. [v predmetnej veci za posudzované obdobie jún 2013 v sume 56617,67 EUR z došlých faktúr od spoločnosti ch&k spol. s.r.o., FACIES, s.r.o., S.E_A_-MBM, spol. s.r.o. a KLAMPOL, s.r.o.] Kasačný súd odkazuje na podrobne opísaný skutkový stav vo veci jednak na rozhodnutie žalovaného a aj na napadnutý rozsudok krajského súdu.

34. K tejto námietke kasačný súd udáva, že správny súd sa touto námietkou žalobcu zaoberal v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu. Kasačný súd v zhode so žalovaným poukazuje na to, že zásada prezumpcie neviny je zásadou, ktorá sa uplatňuje v trestnom konaní, v ktorom sa zisťuje, či boli naplnené znaky skutkovej podstaty toho ktorého trestného činu, ktoré sú definované v jednotlivých ustanoveniach trestného zákona. Daňové konanie je ovládané osobitnými zásadami, ktoré sú stanovené v § 3 Daňového poriadku.

Nič správcovi dane preto nebráni v tom, aby použil aj dôkazy zadovážené zákonným spôsobom iným orgánom verejnej moci (napr. vyšetrovateľom v trestnom konaní), aby na skutkový stav zistený aj na podklade takýchto dôkazov aplikoval hmotnoprávne a procesné normy daňového práva a napokon aby dospel k záverom vedúcim k prijatiu konečného rozhodnutia o určení dane.

35. Správne orgány v danej veci si zaobstarali množstvo dôkazov, z ktorých nespochybniteľne vyplýva, že žalobca vystupoval v reťazci spoločností podieľajúcich sa na podvodoch DPH, v ktorom figurovali deklarovaní dodávatelia žalobcu uvedení na sporných faktúrach.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Preto v tejto súvislosti kasačný súd odkazuje aj na bod 57 [58] odôvodnenia rozsudku krajského súdu, kde konateľ žalobcu W. N.

36. Kasačný súd konštatuje, že krajský súd sa náležite a v súlade so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu ako i s tvrdeniami žalovaného a dal odpoveď na výklad a aplikáciu použitých zákonných ustanovení v napádaných rozhodnutiach [napadnutom druhostupňovom rozhodnutí] a preto sa kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia správneho súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku.

38. Boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou o DPH. Európsky Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Tak je to v prípade, že daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba. V takomto prípade totiž nie sú splnené objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodanie tovaru alebo poskytovanie služieb zdaniteľnou osobou a hospodárska činnosť (C-285/1 1 Bonik EOOD).

40. Súd poukázal na to, že pokiaľ daňový subjekt požadoval od štátu vrátenie nadmerného odpočtu, bolo jeho základnou povinnosťou preukázať, že má na vrátenie dane právny nárok a ak daňové orgány spochybnili deklarované zdaniteľné obchody, bolo na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nebolo možné priznať nárok na vrátenie dane.

KLAMPOL, s.r.o. sa v trestnom spise a v rozhodnutí žalovaného takisto uvádza v súvislosti s páchaním daňovej trestnej činnosti, viď s. 7 druhostupňového rozhodnutia]. 42. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový

Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.

Pokiaľ ide o kasačnú námietku nesprávneho právneho posúdenia, ktorá je uvedená v bode 24 kasačnej sťažnosti tak táto je veľmi nekonkrétna, žalobca iba uvádza, že nesúhlasí s právnym názorom uvedenom bode 76 odôvodnenia rozsudku, ale zároveň neuvádza prečo, z akých konkrétnych dôvodov je toto právne posúdenie nesprávne. [V prejednávanej veci smerovala kasačná námietka nesprávneho právneho posúdenia veci uvedená v bodoch 20 - 24 kasačnej sťažnosti k nesprávnemu vyhodnoteniu rozporov daňového konania žalobcu v porovnaní s inými skončenými daňovými konaniami u dodávateľov a odberateľov žalobcu, ktorým bolo priznané právo na odpočet, k nesprávnemu určeniu miery dôkazného bremena žalobcu a k nesprávnemu vyhodnoteniu, že výsluch svedka D. N. je nespôsobilý zvrátiť závery žalovaného.

44. Kasačný súd má za to, že rozsudok správneho súdu netrpí ani nedostatkom nepreskúmateľnosti resp. nedostatkom dôvodov, tak ako to namieta žalobca. 45. Kasačný súd rozhodol o zamietnutí kasačnej sťažnosti sťažovateľa s poukazom na § 461 ods. 1 SSP. 46. Pre úplnosť kasačný súd uvádza, že má vedomosť o rozhodovacej činnosti tunajšieho súdu vo veci sp. zn. 4Sžfk/68/2019, v ktorej išlo o konanie medzi totožnými účastníkmi konania, kde predmetom konania bol nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie marec 2013 v sume 42614,15 eur. 47. V tejto veci kasačný súd rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Trnave zrušil z dôvodu, že tento nespĺňal náležitosti podľa ust. § 139 SSP. 48. Kasačný súd konštatoval, že napriek tomu, že išlo o konanie v obdobnej veci a medzi rovnakými účastníkmi konania, rozhodol vo veci sp. zn 8Sžfk/68/2019 iným spôsobom, nakoľko rozsudok Krajského súdu v Trnave v tomto prípade spĺňal náležitosti podľa ust. § 139 SSP, bol náležite odôvodnený a vecne správny.“ [Kasačný súd dopĺňa, že preskúmavaný

rozsudok

takisto citoval odôvodnenie rozsudku v inej veci žalobcu, v ktorej vystupovali len sčasti totožní dodávatelia. Ako však bolo uvedené, skutkové závery o nepreukázaní zdaniteľných plnení a účasti žalobcu a zúčastnených dodávateľov na protiprávnom konaní sa v zmysle rozhodnutia žalovaného obdobne vzťahujú na všetkých dodávateľov aj v tejto veci a právne závery krajského súdu sú vecne správne.] 49. Kasačný súd pridržiavajúc sa vyššie uvedených záverov vyplývajúcich z jeho skoršej rozhodovacej činnosti majúc za to, že ide o obdobnú vec tých istých účastníkov konania, ktorá už bola predmetom konania o kasačnej sťažnosti dospel (po zistení, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol žiadne také relevantné skutočnosti, ktorými by spochybnil vecnú správnosť rozsudku krajského súdu) k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietnuť. 50. O trovách konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP a contrario tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva. 51. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 147 ods. 2 v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.