2Sžfk/66/2019

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z.z. (SSP) zrušil opatrenie žalovaného č. 100419322/ 2018 zo dňa 20.02.2018, pričom súčasne z dôvodu právnej istoty zrušil aj opatrenie č. 102642739/2017 zo dňa 28.12.2017 ktoré mu predchádzalo a podľa § 191 ods. 4 písm. a/ SSP vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

O uvedených skutočnostiach bol pritom oboznámený už skorším oznámením č. 102642739/2017 zo dňa 28.12.2017 (ďalej len „opatrenie 1“), v ktorom žalovaný rozviedol, že žiadosť žalobcu považoval za neopodstatnenú, pretože zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“) ani Daňový poriadok neupravujú priznanie nároku po dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, ak daňová kontrola bola skončená do 31.12.2016. Ďalej poukázal na novelu zákona č. 222/2004 Z.z. ktorou sa s účinnosťou od 01.01.2017 zaviedlo ustanovenie § 79a upravujúce náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, ktoré sa však v zmysle prechodného ustanovenia § 85ke zákona č. 222/2004 Z.z. neuplatní z dôvodu, že daňová kontrola bola v prípade žalobcu ukončená do 31.12.2016. Záverom dodal, že oznámenie 1 nie je rozhodnutím v zmysle § 63 Daňového poriadku a preto nebolo voči nemu možné podať odvolanie. 3.

O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane dňa 10.12.2015 protokol č. 21431964/2015, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 11.12.2015. Následne dňa 26.04.2017 vydal správca dane rozhodnutie č. 100711828/2017, ktorým v zmysle § 68 ods. 8 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu 1275112,75 €, znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty zo sumy 1510530,87 € na sumu 235418,12 €, pričom táto bola preukázateľne žalobcovi vrátená do desiatich dní odo dňa skončenia daňovej kontroly, t.j. dňa 21.12.2015.

Vychádzajúc z ich obsahu v nadväznosti na ustanovenie § 3 ods. 1 písm. c/ SSP skonštatoval, že sa jedná o opatrenie orgánu verejnej správy, ktoré podlieha prieskumu správneho súdu. Zároveň dodal, že konanie žalovaného nevykazuje znaky nečinnosti v zmysle definície vymedzenej v § 3 ods. 1 písm. d/ SSP. Tá by bola daná iba za predpokladu, keby žalovaný o žiadosti žalobcu nekonal

5. Ako nedôvodnú, v súvislosti s predošlým bodom rozsudku, vyhodnotil krajský súd aj námietku žalobcu, že opatrenie 2 vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený. Podľa názoru krajského súdu, proti opatreniu 1 nebol prípustný opravný prostriedok a toto bolo samé o sebe spôsobilým predmetom súdneho prieskumu, avšak s ohľadom na skutočnosť, že aj opatrenie 2 svojím obsahom zasahuje do subjektívnych práv žalobcu a berúc na zreteľ skutočnosť, že žalobcovi by bol neprehľadným konaním žalovaného znemožnený prístup k správnemu súdu, dospel k záveru, že opatrenie 2 je konečným opatrením, vydaným v administratívnom konaní o žiadosti žalobcu zo dňa 24.11.2017 a oznámenie 1 je svojou podstatou „prvostupňové opatrenie“. Iné vyhodnotenie načrtnutej procesnej situácie by bolo na ujmu žalobcovi, ktorý by už nemal k dispozícii účinný prostriedok ochrany svojich práv a právom chránených záujmov, čo krajský súd považoval za neprípustné práve z dôvodu nejednotného postupu konajúcich daňových orgánov.

V § 79 zákona č. 222/2004 Z.z. bola zakotvená iba právna úprava úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, teda ak nadmerný odpočet nebol vrátený v zákonom stanovenej lehote. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (§ 79a zákona č. 222/2004 Z.z.) bol do citovaného zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 01.01.2017, avšak podľa prechodného ustanovenia sa tento inštitút neuplatní, ak bola daňová kontrola skončená do 31.12.2016.

postupom (rozsudok z 05.07.2016, Ognyanov, C-614/14, EU:C:2016:514, bod 34 a rozsudok zo 06.07.2017, Glencore Agriculture Hungary Kft., C-254/16). 8. Krajský súd z uvedeného vyvodil, že čl. 183 smernice Rady 2006/112/ES musí byť priamo aplikovaný aj v slovenskom právnom poriadku. Súdny dvor v tejto súvislosti konštantne judikuje, že článok 183 smernice Rady 2006/112/ES bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly (rozhodnutie vo veci Kovozber, C-120/15).

Maritsa Iztok 3, C-107/10, EU:C:2011:298, bod 33, a z 28. júla 2011, Komisia/Maďarsko,

9. Krajský súd nespochybňoval právo správcu dane skontrolovať správnosť uplatneného nadmerného odpočtu, ktorému je za týmto účelom poskytnutá primeraná lehoty. Na druhej strane, ak primeranú lehotu prekročí, musí daňovému subjektu dorovnať jeho finančné znevýhodnenie, ktoré musel znášať počas výkonu daňovej kontroly, teda keď mu bol uplatnený nadmerný odpočet preverovaný. Znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, ktoré sú považované za určitú paušalizovanú náhradu škody. Odkázal na rozsudok

Poukázal tiež na skutočnosť, že síce rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je v zmienenej otázke konzistentná (a to aj z dôvodu novely zákona č. 222/ 2004 Z.z. ktorá zareagovala práve na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber a zakotvila doň ustanovenie § 79a), priklonil sa k právnemu názoru podľa ktorého pri absencii právnej úpravy prichádza do úvahy analogické použitie ustanovenia § 79a zákona o DPH aj na daňové kontroly skončené do 31.12.2016, a to z dôvodu, že rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber má prednosť pred vnútroštátnou úpravou ustanovenia § 85ke zákona č. 279/2016 Z.z., teda z aplikácie ustanovenia § 85ke nemožno vylúčiť daňové kontroly skončené do 31.12.2016. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd uzavrel, že aj v prípade daňových kontrol skončených do 31.12.2016 je potrebné postupovať podľa zákonných podmienok nastavených v § 79a zákona o DPH. V prejednávanej veci to znamená, že žalobca má nárok na úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu za obdobie a výške, ktoré budú určené v súlade s ustanovením § 79a zákona č. 222/2004 Z.z.

podvodov. Daňový subjekt nesmie byť výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, no aj opačne platí, že výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním uplatneného nadmerného odpočtu DPH mu nemôže priniesť ani ekonomickú výhodu. Krajský súd preto usúdil, že

12. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP a teda, že krajský súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke, pričom navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že naopak on ako orgán verejnej správy postupoval v zmysle zásady zákonnosti, ktorá je zakotvená v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v § 3 ods. 1 Dňového poriadku a teda opatrenia 1 a 2 boli vydané v zmysle platných právnych noriem.

Keďže rozhodnutie má konštitutívny účinok, teda zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických a právnických osôb, mal za to, že s ohľadom na obsah zasielaných listov (ktoré mali podobu oznámenia), nebolo potrebné také rozhodnutie

K rozsudku Súdneho dvora C-107/10 Enel Martisa Iztok zároveň namietal, že tento nemožno pre osobitosť bulharskej právnej úpravy dane z pridanej hodnoty a daňovej kontroly, ktoré boli predmetom uvedeného konania, aplikovať aj na prejednávanú vec.

Lehota na vykonanie daňovej kontroly je upravená v § 46 ods. 10 Daňového poriadku (ktorá v prejednávanej veci nebola presiahnutá) tak, že jej trvanie je určené najviac na jeden rok odo dňa jej začatia vo väzbe na obdobia prerušenia daňovej kontroly upravené v § 61 Daňového

Podmienky musia rešpektovať zásady ekvivalencie, efektivity a proporcionality. Túto otázku reflektuje prechodné ustanovenie § 85ke zákona č. 222/2004 Z.z., podľa ktorého ak daňová kontrola nadmerného odpočtu začala v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1 a 2 alebo 5 zákona č. 222/2004 Z.z. pred 01.01.2017 a k 01.01.2017 nebola skončená, platiteľ dane má po splnení zákonom stanovených podmienok nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a zákona č. 222/2004 Z. z..

16. K samotnej argumentácii ohľadom výkladu článku 183 smernice Rady 2006/112/ES uviedol, že tento bol prevzatý do ustanovenia § 79 zákona č. 222/2004 Z.z., ktorý upravuje podmienky a lehoty vrátenia deklarovaného nadmerného odpočtu a z toho vyvodzuje, že ustanovenia vnútroštátnej právnej úpravy sú plne kompatibilné so smernicou a ďalšími prebratými právne záväznými aktami Európskej únie podľa prílohy č. 6 zákona č. 222/2004 Z.z.

17. Pokiaľ ide o rozhodovaciu právomoc všeobecného súdu, vzhľadom na odporúčanie Súdneho dvora, podľa názorov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovaných v rozhodnutiach sp.zn. 3Sžf/27/2013 a 3Sžf/44/2013 pri aplikácii práva Európskej únie absentujú v Slovenskej republike subsidiárne procesné legislatívne pravidlá nielen v daňovom konaní, ale aj v súdnom konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správcu dane.

Z dikcie uznesenia Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o. pritom vyplýva, že pri neexistencii právnej úpravy Európskej únie prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu. Rozhodnutia všeobecných súdov však nie sú prameňom práva v Slovenskej republike a nie sú súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku.

19. Sťažovateľ má za to, že rozhodnutím krajského súdu bol spochybnený účel daňovej kontroly, ktorou sa zisťujú alebo preverujú skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktorá sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu a v lehotách určených v zákone, čo v predmetnom prípade nastalo.

21. Z dôvodov vyššie prezentovaných navrhol, aby najvyšší správny súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhol účastníkom nepriznať nárok na náhradu trov konania. 22. Žalobca sa na výzvu krajského súdu ku kasačnej sťažnosti vyjadril písomným podaním doručeným dňa 06.08.2019, v ktorom navrhol, aby kasačný súd podanú kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú a súčasne priznal žalobcovi voči sťažovateľovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu považuje za správne. Žalobca sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že opatrenia boli nezákonné a žalobcovi jednoznačne prislúcha úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH.

24. Judikatúra Súdneho dvora, na ktorú poukazuje aj sám sťažovateľ, vyvracia jeho vlastnú argumentáciu, keďže pokiaľ niektorá otázka nie je dostatočne riešená na úrovni vnútroštátneho práva, je potrebné použiť priamo právo Európskej únie a taktiež, pokiaľ existuje ustanovenie vnútroštátneho predpisu, ktoré nemožno vyložiť eurokonformne, má orgán aplikujúci právo toto ustanovenie nepoužiť, pričom má zároveň priamo aplikovať predpis Európskej únie.

kontrola. Práve tento druhý nárok si žalobca uplatňuje žalobou, keď žiada finančnú náhradu za dočasnú nemožnosť užívania svojich finančných prostriedkov v zmysle európskej judikatúry. Žalovaný bol na tento rozdiel upozornený opakovane, avšak rozdiel zjavne ignoruje a opakovane sa vyjadruje k nároku, ktorý ani nie je predmetom tohto konania. Žalovaný naďalej bezdôvodne stotožňuje nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zákona č. 222/2004 Z.z. ani z Daňového poriadku a naviac je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora citovanou i všeobecnými súdmi. 27. Žalobca vytkol sťažovateľovi jeho rozporné konanie, keď na jednej strane poukazuje na judikatúru Súdneho dvora ako aj všeobecných súdov, no na druhej strane sa týmito rozhodnutiami sám neriadi. Uviedol, že správca dane ako orgán štátnej správy je pri svojej činnosti viazaný všeobecne záväznými právnymi predpismi, no ten sa nimi v skutočnosti neriadi, resp. si ich svojvoľne vykladá a to aj v rozpore s ich skutočným obsahom a zmyslom,

približne trhovým podmienkam, obstarať si náhradné zdroje financovania za uvedený úrok bol pre žalobcu nemožné. Strata, ktorú žalobca utrpel tým, že nemohol svoje finančné prostriedku používať je podstatne vyššia, čo vyplýva aj z obvyklej výšky marže a zisku žalobcu. Úrok vo výške ročne jednoznačne adekvátnejšie plní funkciu náhrady, s čím sa stotožňuje aj Súdny dvor. 29.

Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a bola jej pridelená sp.zn. 2Sžfk/66/2019. Od 01.08.2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 5S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

31. Kasačný súd zistil, že krajský súd v napadnutom rozsudku aj na účely kasačného konania vyčerpávajúco zhrnul priebeh administratívneho konania predchádzajúci vydaniu oboch napadnutých opatrení 1 a 2, preto nie je potrebné aby ho sám opätovne zrekapituloval.

Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku (v znení účinnom v čase vydania opatrení žalovaného), ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku

úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. (v znení účinnom v čase vydania opatrení žalovaného), ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol

obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. Podľa § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z., daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak a) zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac, b) platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a c) platiteľ nemal v období 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov. Podľa § 79 ods. 3 zákona o DPH platiteľ, ktorý spĺňa podmienky podľa odseku 2, vyznačí túto skutočnosť v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol.

daňového priznania. Ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu je zaslaná výzva na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom daňovom priznaní alebo na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom kontrolnom výkaze, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní. Podľa § 79a ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2017, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z nadmerného odpočtu") podľa

Podľa § 79a ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2017 o priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu. Podľa § 85ke prechodných ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. k úpravám účinným od 1. januára 2017 platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa

32. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti žalovaného je rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/30/2018-112 zo dňa 20.03.2019, ktorým boli preskúmavané opatrenia 1 a 2 zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti označil ako dôvod kasačnej sťažnosti nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom v zmysle § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, ktoré badá v absencii vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej sa výšky a lehoty na priznanie kompenzácie z nadmerného odpočtu a nemožnosti aplikácie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. na prípad žalobcu, u ktorého bola daňová kontrola ukončená do 31.12.2016.

. V prípade kladného zodpovedania predošlej otázky bolo potrebné ustáliť, či nárok na takýto úrok vzniká už uplynutím vyššie uvedenej všeobecnej lehoty alebo od neskoršieho okamihu (uplynutím tzv. primeranej lehoty na vykonanie daňovej kontroly). V neposlednom rade bolo potrebné normovať, aká výška úrokovej sadzby by sa v takom prípade mala aplikovať.

35. Kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne nové právne významné skutočnosti s ktorými by sa krajský súd v rámci svojho konania nezaoberal. Námietky sťažovateľa uplatnené v kasačnej sťažnosti nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku

V inej obdobnej veci totožného sťažovateľa taktiež zamietol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 1Sžfk/49/2019 zo dňa 27.10.2020 jeho kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 20S/45/2018-95 zo dňa 10.04.2019 o nepriznaní úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH, tentokrát za zdaňovacie obdobie október 2013. Skutkové okolnosti oboch uvedených vecí sú obdobné ako v prejednávanej veci iba s tým rozdielom, že sa jedná o iné zdaňovacie obdobia; právne posúdenie krajského súdu i kasačné sťažnosti sú prakticky identické, pričom podstata vecí spočívala v tom, že žalovaný postupoval podľa vnútroštátnej právnej úpravy ktorá nebola v súlade s právnom Európskej únie a teda nesprávne posúdil žiadosť žalobcu o priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH za príslušné zdaňovacie obdobie.

Kasačný súd má za to, že krajský súd uspokojivo zodpovedal všetky tri vyššie položené sporné otázky v bodoch 43 až 49 odôvodnenia napadnutého rozsudku (totožné odôvodnenie sa nachádza v bodoch 44 až 50 napadnutého rozsudku krajského súdu v prejednávanej veci). Krajský súd správne zdôraznil nutnosť tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá interpretuje článok 183 Smernice DPH a ktorá je bezpochyby právne záväzným výkladom smernice. Podľa kasačného súdu krajský súd s poukazom na zásadu daňovej neutrality, zásadu ekvivalencie a efektivity (aj s odkazom na judikatúru Najvyššieho súdu) správne zaviazal daňové orgány, aby priznali náhradu v podobe úroku už od uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, pričom majú postupovať podľa § 79a zák. č. 222/2004 Z. z., a to aj v prípade žalobcu, u ktorého sa daňová kontrola skončila pred 31.12.2016.

Podľa prechodného ustanovenia k uvedenej právnej úprave účinnej od 01.01.2017 sa však § 79a neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31.12.2016.“ 32. Z uvedeného vyplýva, že zák. č. 222/2004 Z.z. platný a účinný v čase vykonávania daňovej kontroly u žalobcu a následného vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu neobsahoval osobitné ustanovenie o povinnosti správcu dane zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH počas vykonávania daňovej kontroly.

79a neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31.12.2016. 33. V tejto súvislosti krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu po prijatí novely zák.č_ 222/2004 Z.z., ktorá reagovala na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber zo dňa 21.10.2015 a do zákona zakotvila ustanovenie § 79a, ktoré upravuje podmienky priznania úroku z nadmerného odpočtu, konkrétne časový okamih ich priznania a výšku úroku. Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku stotožnil s právnym názorom Najvyššieho súdu vysloveným v rozsudku z 27. februára 2019 sp.zn. 3Sžfk/41/2017, v zmysle ktorého pri absencii právnej úpravy prichádza do úvahy analogické použitie ustanovenia § 79a zák.č_ 222/2004 Z.z. aj na daňové kontroly skončené do 31.12.2016, nakoľko rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber má prednosť pred vnútroštátnou úpravou ustanovenia § 85ke zákona č. 279/2016 Z.z., teda z aplikácie ustanovenia § 85ke nemožno vylúčiť daňové kontroly skončené do 31.12.2016.“

a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017), v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“, nie je súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/ 15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“ 39.

. 40. Osobitne poukazuje na rozsudok zo dňa 17. apríla 2019 sp.zn. 3Sžfk/4/2019 spomenutý aj v stanovisku správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2019, sp.zn. Snj 36/2019, ktorý v bodoch 24 a 25 odôvodnenia riešil výšku priznaného úroku za zadržanie nadmerného odpočtu a uvádza, že „problém pre správcu dane a žalovaného teda spôsobuje nedokonalá legislatíva vzťahujúca sa na prípady, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31.12.2016 vrátane. Úloha (resp. povinnosť) je teraz na zákonodarcovi, pretože tieto prípady nemožno ignorovať s poukazom na judikatúru SD EÚ. Čo sa týka spôsobu výpočtu úrokovej sadzby, kasačný súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu o použití trojnásobku základnej úrokovej sadzby ECB platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mal byť daňový preplatok vrátený, resp. ak základná úroková sadzba nedosahuje 10 %, použije sa ročná úroková sadzba 10%.

41. Sťažovateľ v závere kasačnej sťažnosti namietal, že podal dňa 24.01.2019 návrh na spojenie vecí, keďže mal za to, že v konaní boli vytvorené podmienky na spojenie vecí, avšak krajský súd sa ním vôbec nezaoberal. Tvrdil, že ak by sa návrhom zaoberal, malo by to vplyv na hospodárnosť konania a rovnako i na právne posúdenie veci.

práva. Takýto záver vyplýva pritom aj z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov. 43. Aj keď v konaní krajského súdu možno nájsť pochybenie v tom, že o návrhu na prerušenie konania nerozhodol vôbec (a teda, pokiaľ nemenil návrhu sťažovateľa vyhovieť, mal o tom vydať samostatné uznesenie), podľa názoru kasačného súdu to nemohlo mať vplyv na právne posúdenie veci krajským súdom, ako tvrdí sťažovateľ. Jedným dychom však dodáva, že

44. Kasačný súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že krajský súd vec v merite správne právne posúdil, keď preskúmavané opatrenia 1 a 2 zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie, pričom pochybenie v jeho procesnom postupe nepovažuje za tak závažne nesprávny procesný postup, ktorým by došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

46. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného opätovne posúdiť žiadosť žalobcu doručenú mu dňa 29.11.2017 o priznanie úroku (náhrady) za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie apríl 2013 v zmysle § 79a zák.č_ 222/2004 Z.z., a s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti prejednávanej veci rozhodnúť o nároku žalobcu formou rozhodnutia podľa § 63 Daňového poriadku.

48. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

V Bratislave dňa 14. decembra 2021