2Sžk/1/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M (sudca spravodajca) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): X.. N. Z., N.., narodený XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX T., právne zastúpený: verita, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35940875, proti žalovanému: Okresný úrad Trnava, odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Kollárova 8, 917 02 Trnava, za účasti ďalších účastníkov konania: 1/ K.. C. I., bytom S.. H. XXX, T., 2/ X.. Q. W., narodený XX.XX.XXXX, bytom G. XX, XXX XX T., 3/ K.. A. W., rodená H., narodená XX.X.XXXX, bytom G. XX, XXX XX T., 4/ X.. T. P., bytom S.. H. XXX, T., 5/ Mesto Trnava, so sídlom Hlavná 1, 917 01 Trnava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TT-OVBP2-2017/034355/Ve, OU-TT-OVBP2-2017/002116/Ve zo dňa 12.01.2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/36/2018-157 zo dňa 22.05.2019, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti zamieta. III. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

C. I., bytom H. XXX, T. (ďalej aj „navrhovateľ“ alebo „stavebník“) s manželkou (nehnuteľnosť, ktorej sa týka územné rozhodnutie, neskôr nadobudol po zomrelej manželke navrhovateľa do výlučného vlastníctva navrhovateľ).

3. Na základe správnej žaloby žalobcu boli obidve administratívne rozhodnutia - pôvodné prvostupňové i druhostupňové rozhodnutie rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/245/ 2014-184 zo dňa 21.04.2016 (ďalej aj „v poradí prvý rozsudok krajského súdu“) zrušené a vec bola vrátená stavebnému úradu na ďalšie konanie. V poradí prvom rozsudku krajského súdu bolo ako dôvod zrušenia administratívnych rozhodnutí oboch stupňov konštatované: - nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, a to s poukazom na znalecký posudok č. 54/2014 z novembra 2014 ohľadne vplyvu plánovanej výstavby rodinného domu na okolie, z ktorého vyplývajú zložité základové pomery v mieste umiestňovanej stavby a hydrometeorologický posudok, ktorý riešil vypúšťanie zrážkových vôd, - nedostatočné odôvodnenie namietanej odstupovej vzdialenosti umiestnenia stavby od hraníc susedných pozemkov a na pozemku, kde má byť stavba umiestnená, - nedostatočné odôvodnenie administratívnych rozhodnutí vo vzťahu k podaným námietkam žalobcu a nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov.

5. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. OU-TT-OVBP2-2017/034355/Ve, OU-TT- OVBP2-2017/002116/Ve zo dňa 12.01.2018 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“) postupom podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „správny poriadok“) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Odkázal na zistenia stavebného úradu obsiahnuté už v prvostupňovom rozhodnutí a podrobne sa vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tým, že v novom územnom konaní boli odstránené nedostatky, na ktoré poukázal správny súd v poradí prvom rozsudku krajského súdu.

Navrhovateľ v územnom konaní predložil Záverečnú správu inžinierskogeologického prieskumu spoločnosti

7. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“), ktorou sa domáhal priznania odkladného účinku správnej žaloby, preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného vrátane prvostupňového rozhodnutia, ich zrušenia, vrátenia veci stavebnému úradu na ďalšie konanie a priznania nároku na náhradu trov konania. Uznesením č. k. 20S/36/2018-86 zo dňa 07.09.2018 krajský súd priznal správnej žalobe žalobcu odkladný účinok. Rozsudkom č. k. 20S/36/2018-157 zo dňa 22.05.2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) krajský súd správnu žalobu žalobcu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) ako nedôvodnú zamietol. Zároveň rozhodol, že žalovanému a ďalším účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

Námietky vznesené žalobcom považoval za nedôvodné, rozhodnutia a postup správnych orgánov oboch stupňov za súladné so zákonom. 9. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd uviedol, že doplnením dokazovania predložením potrebných podkladov a vysporiadaním sa s námietkami žalobcu správne orgány postupovali v intenciách v poradí prvého rozsudku krajského súdu. Mal za to, že dodatočne predložené podklady, ktoré boli zabezpečené stavebným úradom v intenciách v poradí prvého rozsudku krajského súdu pre účely posúdenia možnosti umiestnenia predmetnej stavby na danom podloží stavebného pozemku, a to aj s ohľadom na bezpečnosť okolitých stavieb a účastníkov územného konania, sú postačujúce pre účely územného rozhodnutia o umiestnení

10. Krajský súd vyhodnotil ako správny a zákonný postup stavebného úradu, keď vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia v súlade s § 39 ods. 1, § 39a ods. 1 a 2 stavebného zákona v spojení s § 4 ods. 1 písm. d) a e) vyhlášky č. 453/2000 Z. z. pre prípadné následné stavebné konanie vyhradil predloženie podrobnejších podkladov a povinností navrhovateľa o umiestnenie predmetnej stavby. Konkrétne stavebný úrad navrhovateľa zaviazal po nadobudnutí právoplatnosti územného rozhodnutia predložiť nový inžinierskogeologický a hydrogeologický prieskum alebo aktualizáciu a doplnenie prieskumu z januára 2015 tak, aby boli zrealizované aspoň dva vrty na stavebnom pozemku navrhovateľa a s prihliadnutím na uplatňované námietky účastníkov konania po jednom vrte na pozemkoch susedných nehnuteľností, v ktorom budú overené všetky potrebné aktuálne údaje v danom čase a spodrobnené vlastnosti základovej pôdy, pre statické výpočty do projektu stavby.

11. Podľa krajského súdu stavebný úrad vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia námietky uplatňované účastníkmi konania a osobitosti podložia stavebného pozemku, vyplývajúce zo záverov dodatočne predloženého inžinierskogeologického prieskumu a statického posúdenia, zohľadnil. Následne ich zapracoval aj do záväzných požiadaviek stavebno-technického riešenia rodinného domu a požiadaviek na obsah projektovej dokumentácie predmetnej stavby, ktorý bude musieť vychádzať z údajov na základe osobitných požiadaviek vykonaného aktuálneho inžinierskogeologického a hydrogeologického

Následky nedodržania stanovených požiadaviek zákon potom rieši flexibilnou zákonnou úpravou skúmania podmienok potrebných na vydanie stavebného povolenia podľa § 62 ods. 1 písm. a) a b) a § 62 ods. 4 stavebného zákona v stavebnom konaní, ktorého výsledkom môže byť zamietnutie žiadosti o stavebné povolenie v prípade, ak by sa uskutočnením alebo užívaním stavby mohli ohroziť verejné záujmy chránené týmto zákonom a osobitnými predpismi alebo neprimerane obmedziť či ohroziť práva a oprávnené záujmy účastníkov vo väčšom rozsahu, než sa počítalo v územnom

územného konania. 12. S ohľadom na uvedené skutočnosti správny súd neprisvedčil námietke žalobcu, že ide o neprípustné prenášanie vyššie uvádzaných povinností a nárokov na projektovú dokumentáciu, vrátane zabezpečovacích súčastí stavby, pre potreby zaistenia bezpečnosti navrhovanej stavby do štádia stavebného konania. Rovnako neprisvedčil námietke žalobcu, že ak je v budúcnosti vylúčené udelenie súhlasu vlastníkov susediacich pozemkov s realizáciou prieskumných vrtov, nemôže byť predmetná stavba rozhodnutím umiestnená na navrhovanom pozemku.

13. Námietky žalobcu týkajúce sa (údajného) nedodržania záväzných regulatívov územného plánu mesta považoval krajský súd za nedôvodné. V tejto súvislosti uviedol, že podľa predbežných podkladov predmetný rodinný dom bude dvojpodlažný, podpivničený, zastrešený

pod ním. Z uvedeného je zrejmé, že záväzný regulatív pre danú obytnú zónu stavby s plochou strechou druhého nadzemného podlažia nevylučuje. Naopak, stavby s druhým nadzemným podlažím vo forme podkrovia alebo vo forme ustúpeného podlažia v rozsahu 50 % plochy podlažia pod ním sú len jedným z troch povolených spôsobov architektonického riešenia stavieb vhodne zapadajúcich do urbanistického rázu predmetnej obytnej zóny.

Vzal pritom do úvahy hustotu intenzívnej zastavanosti daného územia, obdobné veľkosti okolo stojacich stavebných pozemkov a účelové určenie predmetnej obytnej zóny determinované druhom tamojších pozemkov, ktoré sú v zmysle evidencie nehnuteľností a v zmysle územného plánu mesta svojím charakterom stavebné. Argumentoval tým, že posúdenie splnenia podmienok na stanovenie odstupových vzdialeností stavby od hranice susediaceho pozemku aplikáciou ustanovenia § 6 ods. 4 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie (ďalej len „vyhláška č. 532/2002“) je determinované konkrétnymi územnými podmienkami. Pri posúdení stiesnenosti územných podmienok je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností a charakteru jednak celej územnej zóny, v ktorej je stavebný pozemok zasadený a jednak z veľkosti stavebného pozemku, na ktorom sa má stavba umiestniť. Preto subjektívny pocit žalobcu o neexistencii stiesnených podmienok v súčasnosti pred umiestnením stavby nie je určujúci pre umiestnenie stavby

Krajský súd preto dospel k presvedčeniu, že stavebný úrad správne vyhodnotil predmetné územné podmienky ako stiesnené s možnosťou umiestnenia stavby rodinného domu vo vzdialenosti 1 meter z ľavej strany od hranice žalobcovho pozemku, a to aj s prihliadnutím na pozitívne závery svetlotechnického posudku vo vzťahu k susednej stavbe vo vlastníctve žalobcu, ako aj s prihliadnutím na možnosť realizácie umiestňovanej stavby a jej následnej údržby z pozemku stavebníka bez toho, aby dochádzalo k neprimeraným zásahom do zmeny doterajšieho spôsobu užívania pozemku žalobcom alebo do možnosti jeho užívania na účel v zmysle územného plánu danej obytnej zóny.

Podľa správneho súdu nemožno požiadavku zásady rýchlosti konania nadradiť nad požiadavky zásad legality a materiálnej (objektívnej) pravdy, taktiež ovládajúce správne konanie, ktorých výsledkom má byť rozhodnutie vydané na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci.

III. Konanie na kasačnom súde

17. V úvode sťažovateľ citoval ustanovenia Ústavy SR (čl. 20 ods. 1, 3), Občianskeho zákonníka (§ 1 ods. 1; § 2 ods. 1, 2, 3; § 3 ods. 1, 2; § 123; § 124; § 127 ods. 1, § 415), stavebného zákona (§ 32 ods. 1; § 34 ods. 1, 2; § 37 ods. 1, 2, 3, 4; § 39 ods. 1; § 39a ods. 1, 2) a správneho poriadku (§ 3 ods. 1, 2, 3, 4, 5; § 32 ods. 1).

Následne namietal porušenie zásad konania, procesných pravidiel a dodržiavanie lehôt s tým, že opomínanie zásad konania je v súlade s konštantnou judikatúrou kasačného súdu samo o sebe dostatočným dôvodom na zrušenie rozhodnutia. Vo vzťahu k zásade rýchlosti a hospodárnosti konania vytýkal krajskému súdu (údajnú) relativizáciu zásad namietajúc rozpor takéhoto postupu s ustanoveniami citovanými v úvode sťažnosti. Podľa sťažovateľa sa krajský súd dostatočným spôsobom nevysporiadal s postupom správnych orgánov vo vzťahu k riadne zistenému stavu veci. Sťažovateľ ďalej uviedol, že rozhodnúť o umiestnení stavby bez toho, aby sa správny orgán dostatočne vysporiadal s možnými následkami o. i. zabezpečením presvedčivých podkladov pre rozhodnutie, keďže toto výslovne ponecháva na „neskôr“ a na „nový inžiniersko-geologický posudok“, je v rozpore so zásadami konania a vyššie uvedenými ustanoveniami príslušných právnych predpisov. Takýto postup podľa sťažovateľa bagatelizuje samotnú kompetenciu stavebného úradu rozhodovať v územnom konaní, spochybňuje dôveru

21. Sťažovateľ ďalej zdôrazňoval, že práva účastníka konania by nemali byť správnym orgánom brané formálnym a bezobsažným spôsobom, ale tak, aby spĺňali svoj účel. Ak sú práva účastníka konania postupom správneho orgánu porušené, je postup správneho orgánu nezákonný a rozhodnutie vydané takýmto postupom rovnako nezákonné.

23. Záverom kasačnej sťažnosti sťažovateľ požiadal kasačný súd, aby uznesením priznal podanej kasačnej sťažnosti odkladný účinok. Návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti odôvodnil tým, že následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu by mohlo dôjsť k závažnej ujme, a to konaním stavebníka, ktorý môže v predmetnej veci vykonávať stavebné opatrenia, ktoré môžu byť nezmeniteľného charakteru resp. odstrániteľné iba s vynaložením vysokých nákladov. B) Vyjadrenia ku kasačnej sťažnosti 24. Žalovaný a ďalší účastníci konania v 1. a 5. rade sa ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa nevyjadrili. 25. Ďalší účastníci konania v 2., 3. a 4. rade sa vo vyjadreniach ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa stotožnili s tvrdeniami sťažovateľa. Považovali ich za opodstatnené a zdôvodnené. Ako vlastníci nehnuteľností priamo susediacich s pozemkom, na ktorom má byť stavba umiestnená, s podanou kasačnou sťažnosťou, ako aj dôvodmi v nej uvedenými, v plnom rozsahu súhlasili. Zastávali názor, že umiestnením stavby stavebníka tak, ako je v tomto

obyvateľov. Vo vyjadrení ďalej uviedli, že krajský súd nezohľadnil princíp rovnosti všetkých účastníkov konania a nechránil práva ostatných účastníkov konania (vlastníkov okolitých nehnuteľností). Skonštatovali, že v prípade realizácie stavby tak, ako je uvádzané v dokumentácii predloženej stavebníkom, dôjde k vytvoreniu stiesnených pomerov a k nežiadúcemu zatieneniu okolia.

IV. Právny názor kasačného súdu

Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“) na Najvyšší správny súd SR odo dňa 01.08.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu SR (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy SR v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Vychádzajúc z účelu zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti, z právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít (§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov) sa kasačný súd naďalej považuje za viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia Najvyššieho súdu SR, vrátane jeho veľkého senátu.

28. Senát Najvyššieho správneho súdu SR preskúmal rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

Preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

31. Podľa § 37 ods. 2 stavebného zákona: „Stavebný úrad v územnom konaní posúdi návrh predovšetkým z hľadiska starostlivosti o životné prostredie a potrieb požadovaného opatrenia v území a jeho dôsledkov; preskúma návrh a jeho súlad s podkladmi podľa odseku 1 a predchádzajúcimi rozhodnutiami o území, posúdi, či vyhovuje všeobecným technickým požiadavkám na výstavbu a všeobecne technickým požiadavkám na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu, prípadne predpisom, ktoré ustanovujú hygienické, protipožiarne podmienky, podmienky bezpečnosti práce a technických zariadení, dopravné podmienky, podmienky ochrany prírody, starostlivosti o kultúrne pamiatky, ochrany poľnohospodárskeho pôdneho fondu, lesného pôdneho fondu a pod., pokiaľ posúdenie nepatrí

V rozhodnutí o umiestnení stavby si v odôvodnených prípadoch stavebný úrad môže vyhradiť predloženie podrobnejších podkladov, projektovej dokumentácie alebo jej časti; podľa nich môže dodatočne určiť ďalšie podmienky, ktoré sa musia zahrnúť do stavebného povolenia.“

34. Podľa § 39a ods. 2 stavebného zákona „V podmienkach na umiestnenie stavby sa určia požiadavky: a) na ochranu prírody a krajiny a na zabezpečenie starostlivosti o životné prostredie, b) na zabezpečenie súladu urbanistického riešenia a architektonického riešenia stavby s okolitým životným prostredím, najmä na výškové a polohové umiestnenie stavby vrátane odstupov od hraníc pozemku a od susedných stavieb, na výšku stavby, prístup a užívanie stavieb osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie, na napojenie na siete technického vybavenia, napojenie na pozemné komunikácie, na podiel zastavanej plochy a nezastavanej plochy zo stavebného pozemku vrátane požiadaviek na úpravu jeho nezastavaných plôch, c) vyplývajúce z chránených častí krajiny alebo z ich blízkosti, d) vyplývajúce zo stanovísk dotknutých orgánov.“

36. Podľa § 4 ods. 1 vyhlášky č. 453/2000 Z. z.: „Územné rozhodnutie obsahuje okrem všeobecných náležitostí: a) meno, priezvisko (názov) a adresu (sídlo) navrhovateľa a ostatných účastníkov konania, b) druh, účel a stručný opis predmetu územného rozhodnutia, c) druhy a parcelné čísla pozemkov podľa katastra nehnuteľností, na ktorých sa predmet územného rozhodnutia umiestňuje; ak ide o prípady uvedené v § 36 ods. 4 zákona, postačí opis územia, d) podmienky podľa druhu územného rozhodnutia ustanovené v § 39 až 39d zákona, e) ďalšie podmienky, ktorými sa zabezpečí ochrana verejných záujmov a právom chránených záujmov účastníkov konania, f) rozhodnutie o námietkach účastníkov konania, g) dobu platnosti rozhodnutia.“ 37. Úvodom považuje kasačný súd za potrebné uviesť, že rozhodnutie o umiestnení stavby predstavuje rozhodnutie, ktorým sa stavba priamo nerealizuje. Vytvára sa ním len právny

vydané. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR z charakteristiky rozhodnutia o umiestnení stavby vyplýva, že do práva na vlastníctvo reálne nezasahuje. Otázka ochrany práv a oprávnených záujmov vlastníkov okolitých pozemkov sa teda bude riešiť v samostatnom následnom stavebnom konaní (pozri bližšie napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4SžoKS/87/2006, sp. zn. 5Sžp/3/2011, sp. zn. 5Sžp/9/2013, sp. zn. 3Sžo/18/2014, sp. zn. 3Sžo/172/2010). Zároveň však Ústavný súd SR skonštatoval, že nemožno paušálne vylúčiť potenciál územného rozhodnutia zasiahnuť do subjektívnych práv účastníkov konania ústavne neakceptovateľným spôsobom (II. ÚS 397/2019-10).

Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 1824). Rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR dopĺňa závery právnej doktríny, kedy uvádza, že podanie kasačnej sťažnosti je ponímané na konkrétnom tvrdení sťažovateľa o pochybení krajského súdu v konaní. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/9/2020 zo dňa 23.02.2021, podľa ktorého: „aby tvrdenie sťažovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci malo oporu v zákone, bol sťažovateľ zaťažený povinnosťou v zmysle § 440 ods. 2 SSP uviesť aj konkrétnu právnu normu a vykonať jej rozbor na prospech svojho tvrdenia.

Súčasne nie je možné ponechať na kasačný súd, aby si domyslel, aké námietky a výhrady má sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Asan/ 1/2018, zo dňa 23.10.2018, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Sžfk/36/2017, zo dňa 18.04.2018).

zisteniami a závermi krajského súdu, bez jeho vlastných tvrdení a konkrétnych námietok, čo neumožňovalo súdny prieskum zákonnosti. Ako bolo uvedené vyššie, nie je úlohou kasačného súdu v kasačnom konaní dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyhľadávať a ani ich za sťažovateľa špecifikovať.

Pre rozhodnutie kasačného súdu sú tak skutkovým podkladom iba tie skutočnosti a dôkazy, ktoré účastníci konania uviedli v konaní pred krajským súdom. Sťažovateľom predložený nový dôkaz vyhodnotil kasačný súd ako neprípustný a neprihliadal naň, nakoľko podľa § 441 SSP v kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.

41. Všeobecným spôsobom sťažovateľ v kasačnej sťažnosti ďalej namietal porušenie taxatívnym spôsobom vymenovaných zásad (zákonnosti, rovnosti účastníkov konania, ochrany záujmov štátu a spoločnosti, rýchlosti a hospodárnosti, materiálnej pravdy, právnej istoty a predvídateľnosti práva). Ani s týmito námietkami sa kasačný súd nemohol náležite vysporiadať, a to titulom ich neurčitosti a vágnosti. Tvrdenia sťažovateľa o porušení tej - ktorej zásady sú vo všeobecnej rovine, sťažovateľ neuviedol, v čom by malo porušenie resp. „rozpor so zásadou.

O čosi konkrétnejšia bola námietka porušenia zásady rýchlosti a hospodárnosti konania, keď sťažovateľ namietal relativizovanie tejto zásady v bode 113 odôvodnenia rozsudku krajského súdu. Kasačný súd však uvádza, že sťažovateľ už nijako nerozvinul, akým spôsobom sa malo formálne prekročenie lehoty premietnuť do nezákonnosti rozhodnutia a spôsobiť mu ujmu na subjektívnych právach. Kasačný súd sa preto stotožnil s vyhodnotením tejto námietky krajským súdom, ktorý dospel k záveru o nedôvodnosti zrušenia správnych rozhodnutí z tohto dôvodu. Rovnako sa stotožnil aj so záverom krajského súdu o dostatočnom zistení skutkového stavu správnymi orgánmi v rozsahu podkladov, aké predpokladá stavebný zákon v § 37, a aj jeho záverom o možnosti prenechať vybrané požiadavky do štádia stavebného konania v súlade s § 39 ods. 1 stavebného zákona. Sťažovateľ kvalifikovane tento záver v rámci uplatneného sťažnostného bodu nesprávneho právneho posúdenia opäť nevymedzil, iba poukázal na skutočnosť, že správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav.

43. Kasačný súd preto uzatvára, že sťažovateľ nepredostrel nijaké právne argumenty, pre ktoré by bolo na mieste spochybniť závery krajského súdu. Podľa názoru kasačného súdu krajský súd vec správne posúdil, keď konštatoval, že vydaním územného rozhodnutia správne orgány v administratívnom konaní postupovali v súlade so zákonom a nemohli nijako reálne ukrátiť žalobcu na jeho právach. Kasačný súd pripomína, že kritériami zákonnosti rozhodnutia o umiestnení stavby, na ktoré musí stavebný úrad vziať zreteľ, sú hľadiská stanovené platným stavebným právom a najmä aktuálnou územnoplánovacou dokumentáciou, ktorá rozhodujúcou mierou determinuje spôsob rozvoja a využitia daného územia a starostlivosti o životné prostredie, čím zároveň definuje verejný záujem v danej oblasti. Pokiaľ sa ten nezmení, nemožno len na základe súkromných (hoci celkom pochopiteľných) záujmov vlastníkov očakávať zachovanie status quo a obmedzovať vlastníkov pozemkov v ich využití právne dovoleným spôsobom (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 1Sžk/16/2019).

32 a nasl.). Podľa kasačného súdu sťažovateľom namietané skutočnosti predstavujú otázky spadajúce do oblasti civilného práva a vzhľadom na ich súkromnoprávny charakter nie je daná právomoc správneho súdu na ich prejednanie a rozhodnutie, ale civilného súdu v sporovom

aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. rozsudok ESĽP Garcia Ruiz v. Španielsko z 21.01.1999, taktiež uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 a III. ÚS 260/ 06).

47. Sťažovateľ sa v kasačnej sťažnosti domáhal priznania odkladného účinku podanej kasačnej sťažnosti. Kasačný súd návrh sťažovateľa posudzoval zohľadniac ustanovenia § 447 ods. 1 a 2 SSP (Kasačný súd môže priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok, ak by právnymi následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu hrozila závažná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. Nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho priznaním na základe rozhodnutia kasačného súdu podľa odseku 1 sa do právoplatného rozhodnutia kasačného súdu o kasačnej sťažnosti pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia krajského súdu a takéto rozhodnutie nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí alebo opatrení iných orgánov verejnej moci).

tvrdení. Kasačný súd dospel k názoru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre priznanie odkladného účinku podanej kasačnej sťažnosti, pretože kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa považoval za nedôvodnú a týmto rozsudkom sa konanie o kasačnej sťažnosti právoplatne končí, preto kasačný súd návrh sťažovateľa na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti v zmysle ustanovenia § 447 ods. 2 SSP v spojení s ustanovením § 188 SSP zamietol.

Kasačný súd podotýka, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým (územným) rozhodnutím sa stalo právoplatným a vykonateľným dňa 19.02.2018; s touto právnou skutočnosťou je zároveň spojené začatie plynutia stanovenej doby platnosti územného rozhodnutia v dĺžke trvania dva roky. Účinky napadnutého rozhodnutia (vrátane doby platnosti územného rozhodnutia) boli síce pozastavené uznesením krajského súdu zo dňa 07.09.2018, avšak rozsudkom o zamietnutí žaloby krajským súdom zo dňa 22.05.2019 právoplatným dňa 30.08.2019 odkladný účinok pominul a doba platnosti územného rozhodnutia plynula ďalej. Kasačný súd konštatuje, že podanie kasačnej sťažnosti bolo v predmetnom konaní bez vplyvu na platnosť, právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí, a tým i na plynutie doby platnosti územného rozhodnutia. Kasačný súd poznamenáva, že platná právna úprava nechápe správny súdny prieskum ako pokračovanie správneho konania, pričom odkladný účinok sa správnej žalobe priznáva len výnimočne. Rovnako i podanie kasačnej sťažnosti ako

50. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že tieto žiadnemu z účastníkov konania nepriznal. Urobil tak preto, lebo sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní, a súčasne nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by žalovaný mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.