2Sžk/18/2020

1. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 7S/189/2018-51 zo dňa 29. januára 2020 postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného Číslo spisu: KaPO 2N 25756/2018, ČRZ: 158987/2018 zo dňa 16. novembra 2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. a v zmysle právnej úpravy ustanovenej SSP a dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, pričom uvedený záver odôvodňuje existencia vady nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorou trpí preskúmavané rozhodnutie žalovaného.

kumulatívne. 5. Krajský súd zdôraznil, že pri takomto type súdneho prieskumu rozhodnutí správnych orgánov na základe všeobecnej správnej žaloby je podľa § 135 ods. 1 SSP pre správny súd rozhodujúci stav konania v čase právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu - t. j. v tomto prípade v čase jeho doručenia žiadateľovi o právnu pomoc, t. j. žalobcovi v tomto

Ďalej konštatoval, že z obsahu administratívneho spisu, ako aj správnej žaloby a neskôr aj z repliky žalobcu vyplýva, že žalobca žiadal žalovaného o poskytnutie právnej pomoci v dvoch rovinách, a to prvej, týkajúcej sa pomoci pri identifikácií jeho základných práv, ktoré boli, resp. mohli byť porušené rozhodnutím najvyššieho súdu a druhej, ktorá sa týka priamo samotného zastupovania v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti. Krajský súd tiež uviedol, že ako správny hodnotí právny záver žalovaného z preskúmavaného rozhodnutia, že dovolanie v správnom súdnictve v zásade nie je prípustné (tento záver vychádza z platnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj najvyššieho súdu), zároveň však pokladal za potrebné zdôrazniť, že žalobca nežiadal o právnu pomoc v konaní pred dovolacím súdom (najvyšší súd), ale v konaní pred ústavným súdom, na základe jeho ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v dovolacom konaní.

7. Krajský súd taktiež poukázal aj na právne závery vyplývajúce z rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 7Sžo/55/2016 z 28. marca 2018, týkajúcej sa skúmania podmienok pre poskytnutie právnej pomoci, kde pri hodnotení zrejmej bezúspešnosti sporu, ktorého sa právna pomoc mala týkať, výslovne uviedol právny názor, že pri posudzovaní bezúspešnosti sporu Centrum právnej pomoci prihliada len na formálne preskúmanie odôvodnenosti návrhu žiadateľa a zamietnutie žiadosti z tohto dôvodu bude prijateľné iba v zrejmých prípadoch, napr. uplynutie prekluzívnej lehoty a pod. Dodal, že aj iné rozhodnutia najvyššej súdnej autority podporujú tento právny názor, že úlohou Centra právnej pomoci je prípadnú bezúspešnosť hodnotiť iba z pohľadu splnenia procesných predpokladov, nie však z pohľadu hodnotenia výsledku sporu z vecnej stránky, čím by mohlo dôjsť k prejudikovaniu sporu a k zásahom do právomoci iných, teda aj súdnych orgánov.

9. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 SSP tak, že v konaní úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu voči žalovanému.

V doručenej žiadosti v časti C. zase uviedol, že žiada o právnu pomoc a zastupovanie v rámci súdneho konania, ktoré sa týka už vydaného súdneho rozhodnutia. Z uvedeného podľa žalovaného možno jednoznačne vyvodiť, že žalobca požiadal o zastupovanie v konaní pred súdom. 13. Zdôraznil, že žalobca v časti C. žiadosti o poskytnutie právnej pomoci neuviedol, že žiada o právne poradenstvo, či už pre prípad identifikácie jeho základných práv a slobôd, ktoré mali byť rozhodnutiami a postupom súdu porušené, alebo pre prípad analýzy, či týmito rozhodnutiami a postupom súdov mohlo k takému porušeniu dôjsť. Keďže žalobca vo svojom liste o právnu pomoc výslovne uviedol, že žiada o zastupovanie v konaní pred súdom, bol vyzvaný, aby uviedol, ktoré jeho základné práva a slobody boli porušené, a tiež aby uviedol, v čom konkrétne podľa jeho názoru toto porušenie spočíva. 14. Zastával názor, že ak žalobca mienil využiť inštitút ústavnej sťažnosti, a byť v tejto veci zastúpený štátom hradeným advokátom, bol povinný žalovanému svoju žiadosť o právnu pomoc zdôvodniť a opísať rozhodujúce skutočnosti preukazujúce jeho nárok. Mal za to, že žalobca nemôže žalovaného stavať do pozície, keď uvádza, že dôvody ústavnej sťažnosti a identifikáciu základných práv a slobôd doplní až žalovaným ustanovený advokát, a tým žalovanému znemožňovať posúdiť podmienku vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu. Vo vzťahu k uvedenému dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžk/53/2018 zo dňa 17. decembra 2019. 15. Ďalej uviedol, že žalobca na výzvu žalovaného výslovne odmietol uviesť, ktoré jeho základné práva a slobody mali byť porušené a ani neuviedol, v čom podľa neho toto porušenie spočíva, predložil však fotokópiu ním podanej ústavnej sťažnosti, žalovaný teda pri posudzovaní podmienky vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu vychádzal zo zdôvodnenia žalobcom podanej ústavnej sťažnosti. Žalobca v tejto zrekapituloval priebeh konania na Krajskom súde v Prešove a na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Zároveň žalobca uviedol, že rozhodnutie Krajského súdu v Prešove považuje za nezákonné a postupom súdu došlo k odňatiu jeho práva konať pred súdom. Žalovaný napokon ohľadom uvedeného poukázal na

rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/9/2016 zo dňa 30. novembra 2017. 16. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že v intenciách vylúčenia zrejmej bezúspešnosti posúdil, že postup a rozhodnutie o zastavení konania o opravnom prostriedku z dôvodu jeho neprípustnosti podľa procesných predpisov, ktoré podľa listu a žiadosti o právnu pomoc žalobca mienil napadnúť ústavnou sťažnosťou, nie je spôsobilé privodiť porušenie základných práv a slobôd žalobcu. 17. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1,2 SSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 22. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021. 23. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. 24. Z dôvodovej správy k zákonu č. 423/2020 Z.z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorý v článku XX novelizoval aj zákon č. 757/2004 Z.z. vyplýva, že zákonodarca vo vyššie citovanom odseku 2 upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd prebral z najvyššieho súdu všetky „živé“ veci v agende správneho súdnictva, ktoré aj dokončí. 25. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 26. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 27. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 28. Podľa § 6 ods. 2 písm. a/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách. 29. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 30. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP zrušil rozhodnutie Číslo spisu: KaPO 2N 25756/2018, ČRZ: 158987/ 2018 zo dňa 16. novembra 2018, ktorým žalovaný ako príslušný orgán verejnej správy podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z.z. žalobcovi nepriznal nárok na poskytovanie právnej pomoci v právnej veci ústavnej sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd žiadateľa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sdo/8/2017 zo dňa 26. apríla 2018.

32. Z ustanovenia § 1 zákona č. 327/2005 Z.z. vyplýva jeho účel, a to vytvoriť systém poskytovania právnej pomoci a zabezpečiť jej poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám, ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv a prispieť k predchádzaniu právnych sporov. Štát potom sám, resp. v prevažnej miere, znáša náklady za poskytnutie právnej pomoci znevýhodneným osobám. V takom prípade je viac ako vhodné stanoviť podmienky, za ktorých bude takáto forma právnej pomoci fyzickým osobám patriť, a to predovšetkým v snahe vylúčiť zneužívanie tejto právnej úpravy. Jednou z takýchto podmienok je skutočnosť, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu (§ 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z.z.).

33. Taktiež je potrebné uviesť, že ustanovenie § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. nepredstavuje taxatívny výpočet skutočností, na ktoré musí správny orgán pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu prihliadať, avšak na konkrétne skutočnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení výslovne uvedené, má prihliadať vždy. Rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu je v jeho kompetencii a závisí od okolností konkrétneho prípadu.

34. V predmetnej veci z rozhodnutia žalovaného vyplynulo, že zrejmú bezúspešnosť žalobcu v spore v zmysle § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z. z. vzhliadol v tom, že žalobca nemôže v súdnom konaní dosiahnuť úspech z procesných dôvodov. Konkrétne šlo o to, že rozhodnutím o zastavení konania o dovolaní v správnom súdnictve nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd žiadateľa, keďže dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné (v konaní o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/63/2016 zo dňa 23. februára 2017, vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1Sdo/8/2017). Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a zo žiadneho ustanovenia Správneho súdneho poriadku nevyplýva jeho prípustnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v správnom súdnictve, a teda najvyšší súd nie je v správnom súdnictve dovolacím súdom a nemá právomoc ako dovolací súd konať (žalovaný pri rozhodovaní aplikoval znenie Správneho súdneho poriadku účinné ku dňu vydania preskúmavaného

35. S ohľadom na vyššie uvedené sa kasačný súd s názorom správneho súdu, ktorý zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného z dôvodu, že žalobca žiadal o poskytnutie právnej pomoci nielen v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ale aj o právnu pomoc pri identifikovaní jeho základných práv, ktoré mohli byť porušené označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, nestotožňuje a jeho rozhodnutie považuje za nesprávne.

36. Posudzujúc ďalej nastolenú otázku správnosti záveru krajského súdu o nevyhnutnosti zrušiť preskúmavané rozhodnutie žalovaného, pokladá kasačný súd za potrebné dať do pozornosti doterajšiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorej vyslovil právny záver, podľa ktorého „niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné“ (II. ÚS 87/09, IV. ÚS 208/08). 37. Ústavný súd Slovenskej republiky taktiež vylúčil možnosť, že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti dovolania mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti s poukazom na to, že: „v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy

38. Pre úplnosť kasačný súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. februára 2010, číslo II. ÚS 65/2010 k prípustnosti dovolania v správnom súdnictve. V jeho publikovanom znení Ústavný súd Slovenskej republiky akceptuje výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku neprípustné, ako súladný so základným právom na súdnu ochranu.

40. Kasačný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku konštatuje, že krajský súd sa síce v odôvodnení svojho rozhodnutia s vyššie uvedenými skutočnosťami vysporiadal, avšak nie je možné prisvedčiť správnosti jeho záverov ohľadom posudzovanej podmienky zrejmej bezúspešnosti žalobcu v spore, pri skúmaní ktorej nezohľadnil, že ide o procesný nedostatok podmienky konania, pre ktorý nemožno dosiahnuť úspech v konaní. Ak teda krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného, ktorým nebol žalobcovi priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci pre nesplnenie podmienky podľa § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z. z. a ustálil, že vo veci žalobcu nie je možné konštatovať zrejmú bezúspešnosť, zaťažil svoje rozhodnutie vadou nezákonnosti.

43. V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne krajský súd aj o náhrade trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 44. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

V Bratislave dňa 15. decembra 2021