2Sžk/22/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske združenie, IČO: 31303862, so sídlom v Tulčíku 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Námestie Ľ. Štúra 1, za účasti ďalších účastníkov konania: 1) Tatry mountain resorts, a.s., (sťažovateľ), IČO: 31560636, so sídlom v Liptovskom Mikuláši, Demänovská dolina 72, zastúpeného advokátkou JUDr. Barborou Miškovou Kubošiovou, so sídlom v Poprade, Košická 2624/32, 2) Inštitút pre ochranu prírody Banská Bystrica, IČO: 42305853, so sídlom v Banskej Bystrici, Sásovská cesta 86, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 463/2018-9.2 (51/2017-rozkl.) zo dňa 5.2.2018, v konaní o kasačnej sťažnosti ďalšieho účastníka 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/61/2018-165 zo dňa 22. apríla 2020, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Účastníkom právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánom verejnej správy

Listom zo dňa 2.5.2016 vzala spoločnosť Tatry mountain resorts, a.s., späť časť žiadosti vzťahujúcej sa k povoleniu uskutočniť inžinierskogeologický prieskum územia navrhovaných nádrží na zasnežovanie a listom doručeným žalovanému dňa 12.5.2016 a spresneným listom zo dňa 8.7.2016 doplnila žiadosť o zoznam osôb, ktoré budú v prípade vydania povolenia zabezpečovať prieskum. 2. Žalovaný ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 5125/2016-2.3 zo dňa 15.7.2016 povolil výnimku zo zákazov ustanovených v § 14 ods. 1 písm. c/, § 15 ods. 1 písm. a/ v znení § 14 ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 1 písm. a/ v znení § 14 ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 1 písm. f/ a písm. g/ a § 34 ods. 1 písm. a/, § 35 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ zákona č. 543/2002 Z. z. pri vykonávaní výskumu podľa bodu B. uvedeného rozhodnutia a vydalo súhlas v zmysle § 56 ods. 2 citovaného zákona na výskum výskytu chránených druhov živočíchov a rastlín ako aj výskum v Tatranskom národnom parku na častiach území národnej prírodnej rezervácie

3. Minister životného prostredia SR ako druhostupňový orgán rozhodnutím č. 7656/2016-9.2 (30/2016-rozkl.) zo dňa 15.10.2016 zrušil rozhodnutie ministerstva č. 5125/2016-2.3 zo dňa 15.7.2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Minister uviedol, že ministerstvo nedostatočne zohľadnilo, že zámerom sú dotknuté územia troch národných prírodných rezervácií: Slavkovská dolina, Studené doliny a Skalnatá dolina, čiže chránených území s najvyšším stupňom ochrany na území národného parku, kde je činnosť spojená s výskumom zakázaná ustanoveniami § 14 ods. 1 písm. c/, § 15 ods. 1 písm. a/ v znení § 14 ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 1 písm. a/ v znení § 14 ods. 1 písm. c/ a § 16 ods. 1 písm. f/ a písm. g/ zákona č. 543/2002 Z. z. Ministerstvom udelený súhlas na výskum aj v územiach s piatym stupňom ochrany nie je v súlade s účelom výskumu, pretože z povahy navrhovanej činnosti žiadateľa je zrejmé, že jej realizácia môže len zhoršiť ich priaznivý stav. Tvrdenie, že požadovaný

4. V ďalšom konaní žiadateľ (Tatry mountain resorts, a.s.) listom doručeným dňa 29.11.2016 doplnil žiadosť o vydanie súhlasu na výskum podľa § 56 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. v súvislosti s ďalšou povinnosťou vyplývajúcou z rozsahu hodnotenia o vykonanie podrobného geologického prieskumu spočívajúceho v uskutočnení jedného geologického vrtu do hĺbky 10m, ktorým sa potvrdí alebo nepotvrdí predpoklad, že v danej lokalite je hladina podzemnej vody hlbšie ako 8m, a vykopanie dvoch vsakovacích sond do hĺbky 2-3m.

podmienok. Požadovaná činnosť (vrt a dve sondy) nepredstavuje činnosť vykonávanú banským spôsobom. 6. Žalovaný ako prvostupňový orgán následným rozhodnutím č. 1750/2017-2.3 zo dňa 23.8.2017 - ad A: vydal súhlas v zmysle § 14 ods. 2 písm. f/ zákona č. 543/2002 Z. z. na uskutočnenie technických geologických prác (jedného vrtu a dvoch sond) v k. ú. F. F. na parcele KNC parc. č. XXX/Xav zmysle § 56 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. na prieskum a výskum výskytu chránených druhov živočíchov a rastlín, ako aj výskum v Tatranskom národnom parku na častiach území národnej prírodnej rezervácie Slavkovská dolina, národnej prírodnej rezervácie Studené doliny a národnej prírodnej rezervácie Skalnatá dolina, ktoré sú súčasťou územia európskeho významu SKÚEV0307 Tatry vyznačených v mapovej prílohe tohto rozhodnutia v súvislosti so spracovávaním dokumentácie podľa zákona č. 24/2006 Z. z. - správy o hodnotení navrhovanej činnosti „Lyžiarske stredisko Vysoké Tatry - Starý Smokovec“, - ad B: povolil výnimku zo zákazov ustanovených § 14 ods. 1 písm. a/ v znení § 13 ods. 1

Výnimkou sa povoľuje žiadateľovi (Tatry mountain resorts, a.s.) vjazd a státie s motorovým vozidlom v súvislosti s prepravou vrtného zariadenia za hranicou zastavaného územia obce v treťom stupni ochrany, pohyb mimo vyznačeného turistického chodníka alebo náučného chodníka za hranicami zastavaného územia obce v treťom, štvrtom a piatom stupni ochrany, rušiť pokoj a ticho, chytať, usmrcovať alebo loviť živočícha, trhať chránené druhy machorastov, lišajníkov a húb a úmyselne rušiť a odchytávať chránené druhy chrobákov, rýb, obojživelníkov a netopierov v Tatranskom národnom parku na častiach území národnej prírodnej rezervácie Slavkovská dolina, národnej prírodnej rezervácie Studené doliny a národnej prírodnej rezervácie Skalnatá dolina, ktoré sú súčasťou územia európskeho významu SKUEV0307 Tatry vyznačených v mapovej prílohe tohto rozhodnutia, - a v bodoch 1-11 určil podmienky vydania súhlasu a povolenia výnimky v zmysle § 82 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z., s tým, že vydaný súhlas a povolená výnimka platia do 31.12.2018.

23.8.2017. 8. V odôvodnení druhostupňového rozhodnutia uviedol, že s prihliadnutím na stanovisko osobitnej rozkladovej komisie dospel k záveru o dostatočnom zistenom skutkovom stave. 9. K námietke Lessochranárskeho zoskupenia VLK týkajúcej sa nerešpektovania právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí ministra životného prostredia SR č. 7656/2016-9.2 (30/ 2016-rozkl.) zo dňa 15.10.2016 zo strany prvostupňového správneho orgánu, minister poukázal na záver osobitnej komisie, ktorá uviedla, že prvostupňový správny orgán sa môže odkloniť od právneho názoru odvolacieho orgánu v prípade zmien okolností alebo faktov, ktoré prvostupňový správny orgán v rámci nového prejednania zistil, prípadne preveril, čo viedlo k novému posúdeniu veci samej, na základe čoho prvostupňový správny orgán vydal prvostupňové rozhodnutie. Zdôraznil, že osobitná komisia poukázala na to, že v rozhodnutí č. 7656/2016-9.2 (30/2016-rozkl.) zo dňa 15.10.2016 boli formulované závery (právny názor)

11. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 463/ 2018-9.2 (51/2017-rozkl.) zo dňa 5.2.2018, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. 1750/2017-2.3 zo dňa 23.8.2017 a vrátenia veci správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie

14. Krajský súd v Bratislave vo veci rozhodol dňa 22.4.2020 tak, že rozhodnutie žalovaného - ministra životného prostredia Slovenskej republiky č. 463/2018-9.2 (51/2017-rozkl.) zo dňa 5.2.2018 spolu s rozhodnutím Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 1750/ 2017-2.3 zo dňa 23.8.2017 zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie

16. K námietke nerešpektovania záväzného právneho názoru zastával názor, že ak žalovaný ako prvostupňový správny orgán v rozhodnutí zo dňa 23.8.2017 a minister ako druhostupňový správny orgán v rozhodnutí zo dňa 5.2.2018 nerešpektovali záväzný právny názor ministra vyjadrený v skoršom rozhodnutí o rozklade zo dňa 15.10.2016, postupovali v rozpore s § 59 ods. 3 SP, pretože ku kvantitatívnej zmene skutkového stavu z hľadiska povolenia výnimiek nedošlo. Navrhovaná činnosť sa stále nachádza v piatom stupni ochrany, konkrétne v národných prírodných rezerváciách Slavkovská dolina, Studené doliny a Skalnatá dolina, tak ako tomu bolo aj v čase rozhodovania ministra zo dňa 15.10.2016.

17. Hoci platnosť výnimky v predmetnej veci uplynula dňom 31.12.2018, krajský súd meritórne preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov ako spôsobilý predmet prieskumu v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napríklad sp. zn. 6Sžk/12/2019) aj Ústavného súdu SR (napríklad sp. zn. III. ÚS 274/2018).

podmienky: a. musí ísť o odôvodnený prípad povolenia výnimky, b. neexistuje iná ekonomicky a technicky zrealizovateľná alternatíva, c. výnimka (vykonávanie technických geologických prác) neohrozí zabezpečenie priaznivého stavu ochrany populácie chránených živočíchov a rastlín v ich prirodzenom areáli, d. ide o výskum a vzdelávanie. 19.

Ak to zákon č. 543/2002 Z. z. neumožňuje, orgán verejnej správy výnimku zo zákazov nepovolí a súhlas nevydá. Zdôraznil, že na pozitívne rozhodnutie (povolenie výnimky a udelenie súhlasu) nemá žiadateľ právny nárok.

22. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal na názor Súdneho dvora EÚ vyjadrený v rozsudku C-127/02 ohľadom výkladu čl. 6 ods. 2 Rady č. 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane biotopov, voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín v spojení s článkom 7 tejto smernice, ktoré ukladá členským štátom prijať vhodné opatrenia na zabránenie zhoršenia životného prostredia a podstatného rušenia živočíšnych druhov v osobitne chránených územiach, pre ktoré sú tieto územia určené. Pre spustenie mechanizmu ochrany prírody podľa článku 6 ods. 3 smernice o biotopoch sa nepredpokladá, ako to vyplýva aj z publikácie Komisie s názvom „Starostlivosť o lokalitu Natura 2000 - Ustanovenia článku 6 smernice 92/43/EHS o biotopoch“, istota, že plány alebo projekty predmetnú lokalitu významne ovplyvnia, ale stačí len pravdepodobnosť, že plán alebo projekt má takýto vplyv.

Výnimka založená na článku 16 ods. 1 smernice o biotopoch sa totiž môže uplatňovať iba konkrétne a jednotlivo, aby spĺňala presne vymedzené požiadavky a reagovala na osobitné situácie (rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach C-60/05, C-164/09, C-508/04, C-674/17).

odôvodnené. Správne orgány oboch stupňov sa nevysporiadali s tým, či povolená výnimka neohrozí zabezpečenie priaznivého stavu ochrany populácie dotknutých druhov živočíchov a rastlín v ich prirodzenom areáli. Minister v skoršom rozhodnutí č. 7656/2016-9.2 (30/ 2016-rozkl.) zo dňa 15.10.2016 dokonca uviedol, že na území s piatym stupňom ochrany ministerstvo výnimku nepovolí. Z uvedeného dôvodu nemožno podľa krajského súdu konštatovať ani splnenie tretej kumulatívnej podmienky na povolenie výnimky.

podľa krajského súdu vyplýva, že ide o súkromný zámer obchodnej spoločnosti vybudovať lyžiarske stredisko Vysoké Tatry - Starý Smokovec, no žalovaný ani minister sa vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali s tým, čím je povolený výskum prospešný pre spoločnosť, či a ako celospoločenský záujem na výskume prevýšil súkromný záujem na vybudovaní

28. Podľa krajského súdu možno na predmetnú právnu vec aplikovať rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/76/2015 zo dňa 20.6.2017, hoci sa tento rozsudok týka stavebného povolenia, jeho závery sa vzťahujú aj na konania predchádzajúce stavebnému konaniu, teda aj na územné konanie a na konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a s tým súvisiace povolenia výnimiek a udelenie súhlasov. Konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie aj územné konanie ako podmienky sine qua non predchádzajú stavebnému konaniu a z hľadiska hospodárnosti konania je nedostatočné, ak by sa skutočnosti vyplývajúce z rozsudku sp. zn. 10Sžo/76/2015 zo dňa 20.6.2017 skúmali až v stavebnom konaní, hoci sa mali skúmať už v štádiách predchádzajúcich stavebnému konaniu. Argument žalobcu o použiteľnosti citovaného rozsudku najvyššieho súdu aj v predmetnej veci je preto opodstatnená.

30. Na základe uvedených dôvodov krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie ministra životného prostredia SR č. 463/2018-9.2 (51/2017-rozkl.) zo dňa 5.2.2018 aj Ministerstva životného prostredia SR č. 1750/2017-2.3 zo dňa 23.8.2017 trpia vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov aj nesprávneho právneho posúdenia veci, čo predstavuje dôvod na zrušenie rozhodnutí orgánov verejnej správy oboch stupňov podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a písm. d/ SSP a vrátenie veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 3 písm. a/ SSP.

31. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ (ďalší účastník 1/) kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd v konaní a rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP). Navrhol, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil vec správnemu súdu na ďalšie konanie resp. aby konanie zastavil.

Má za to, že správne orgány presne a správne posúdili, že v tomto prípade išlo o odôvodnený prípad. Udelenie individuálnych výnimiek, ako aj posúdenie ich dôvodnosti a odôvodnenosti je podľa sťažovateľa vecou správnej úvahy správneho orgánu. Krajskému súdu vytkol, že

rozhodnutia. Uvedené platí aj o rozsudku Súdneho dvora EÚ C-60/05, pretože aj v tomto prípade bolo predmetom sporu udelenie výnimky na lov chránených živočíchov a nevzťahuje sa k aplikácii čl. 16 ods. 1 Smernice, ale čl. 9 písm. c) Smernice Rady č. 79/409/EHS o ochrane voľne žijúceho vtáctva tak, ako aj v prípade rozsudku Súdneho dvora EÚ C-164/09, - krajský súd nesprávne uvádza, že v konaní správnych orgánov nebolo preukázané splnenie podmienky na udelenie výnimky a súhlas na výskum z hľadiska, že neexistuje iná ekonomicky a technicky realizovateľná alternatíva, pretože v konaní pred správnymi orgánmi bolo jednoznačne preukázané, že iná ekonomicky a technicky realizovateľná alternatíva neexistuje, keďže orgány ochrany prírody ani iné subjekty požadovanými informáciami nedisponovali, - záver a právne posúdenie krajského súdu o tom, že rozhodnutia správnych orgánov obsahujú povolenie výnimky na geologický prieskum (technické geologické práce) v lokalitách s 5. stupňom ochrany je absolútne nesprávny a v rozpore s rozhodnutiami správnych orgánov i

lyžiarskeho strediska. Podľa sťažovateľa takáto podmienka pre udelenie výnimky z právnej úpravy obsiahnutej v zákone nevyplýva. Zákon o ochrane prírody totiž neustanovuje orgánu ochrany prírody podrobnejšiu metódu posúdenia dôvodnosti výnimky ani preukazovanie celospoločenského záujmu. Posudzovanie odôvodnenosti výnimky je vždy vecou správnej úvahy konajúceho orgánu ochrany prírody, - krajský súd nesprávne právne posúdil, keď absolutizuje právo na priaznivé životné prostredie nad všetky ostatné práva, avšak vôbec sa nezaoberá posúdením a vyriešením otázky stretu (kolízie) ústavných práv. Tým, že stret (kolíziu) dvoch Ústavou SR zaručených práv nevzal do úvahy a neposudzoval ich, zaťažil rozsudok vadou nesprávneho právneho posúdenia veci, - krajský súd nesprávne uviedol, že na predmetnú vec možno aplikovať rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžo 76/2015 zo dňa 20.06.2017, podľa sťažovateľa uvedený rozsudok je pre tento prípad nepoužiteľný, nakoľko predmetom súdneho prieskumu v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžo 76/2015 bol prieskum

súdu SR v skutkovo i právne podobných veciach, napr. 1. ÚS 783/2014, 1. ÚS 217/2015, 11. ÚS 758/2015, 111. ÚS 50/2016, 11. ÚS 684/2016, 111. ÚS 875/2016. 33. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a konanie zastavil, alebo ak zistí, že nie sú dôvody na zastavenie konania, aby rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 34. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa rozhodol nevyužiť svoje právo na podanie kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku, čo však neznamená, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu. Žalovaný, podobne ako aj sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti, poukazuje na nesprávne právne posúdenie veci zo strany krajského súdu.

IV. Citácie dotknutých právnych predpisov

Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. na území, na ktorom platí piaty stupeň ochrany, sa vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody na vykonávanie činností uvedených v § 13 ods. 2 písm. a), i), j) a l) a o), § 14 ods. 2 písm. d) a f) a § 15 ods. 2 písm. b). Podľa § 17 ods. 11 zákona č. 543/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2018 územím medzinárodného významu sa podľa tohto zákona rozumie lokalita, na ktorú sa vzťahujú záväzky vyplývajúce z medzinárodných programov, dohôd alebo dohovorov, ku ktorým Slovenská republika pristúpila. Územia medzinárodného významu tvoria mokrade medzinárodného významu, lokality svetového prírodného dedičstva, biosférické rezervácie a iné medzinárodne významné územia evidované v zoznamoch, ktoré vedú výbory alebo sekretariáty príslušných medzinárodných programov, dohovorov alebo organizácií.

Ak sa zistia nové skutočnosti, môže vláda nariadením zrušiť ustanovenie prírodnej rezervácie za národnú prírodnú rezerváciu; urobí tak vždy, ak sa národná prírodná rezervácia stane súčasťou vyhlásených zón chránenej krajinnej oblasti alebo národného parku (§ 30) (ods. 3).

z podmienok ochrany chránených druhov, vybraných druhov rastlín a vybraných druhov živočíchov, len ak neexistuje iná ekonomicky a technicky zrealizovateľná alternatíva a výnimka neohrozí zabezpečenie priaznivého stavu ochrany populácie dotknutého druhu v jeho

možných vplyvov na ne. Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. výskum a prieskum osobitne chránenej časti prírody a krajiny je oprávnená vykonávať len osoba, ktorá má na jeho vykonávanie kvalifikačné predpoklady (ďalej len „oprávnená osoba“). Podľa § 65 ods. 1 písm. h/ zákona č. 543/2002 Z. z. ministerstvo môže v odôvodnených prípadoch povoliť výnimku zo zakázaných činností, ak ide o druhy podľa § 40. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 569/2007 Z. z. o geologických prácach (geologický zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 569/2007 Z. z.) geologické práce sú geologický výskum a geologický prieskum.

V. Právne závery kasačného súdu

Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a preto ju postupom podľa § 461 S.s.p. zamietol.

37. Sťažovateľ (ďalší účastník 1/) napadol kasačnou sťažnosťou rozsudok krajského súdu, ktorým tento zrušil preskúmavané rozhodnutie z dôvodu podľa 191 ods. 1 písm. c/ a písm. d/ S.s.p. (t. j. z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov).

Ani v následnom druhostupňovom rozhodnutí, napadnutom správnou žalobou tento nedostatok nebol odstránený; už aj len z tohto dôvodu je odklon od záväzného právneho názoru (§ 59 ods. 3 SP) nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

druhov len v tých častiach dotknutého územia, ktoré nevyžadujú povolenie výnimky z územnej a druhovej ochrany a v tej časti, v ktorej činnosť spojená s výskumom je zakázaná ustanoveniami o územnej ochrane výnimku ministerstvo nepovolí. 40.

41. Najvyšší správny súd SR súhlasí s názorom krajského súdu, že tak napadnutému druhostupňovému rozhodnutiu ako aj prvostupňovému rozhodnutiu bolo možné vytknúť, že v nich absentuje porovnanie pôvodnej žiadosti ďalšieho účastníka 1/ zo dňa 28.4.2016 v znení čiastočného späťvzatia zo dňa 2.5.2016 so zmenou žiadosti zo dňa 4.5.2017, ktoré ani podľa kasačného súdu nemôže znamenať takú zmenu skutkového stavu, ktorá by odôvodňovala odklon od záväzného právneho názoru ministra vyplývajúceho z rozhodnutia zo dňa 15.10.2016.

43. Neobstojí preto ani podľa kasačného súdu argument žalovaného ani prvostupňového správneho orgánu, že došlo k zmene skutkového stavu, a preto nemuseli pri povolení výnimiek postupovať podľa záväzného právneho názoru ministra vyjadreného v skoršom rozhodnutí o rozklade zo dňa 15.10.2016.

45. Krajský súd pritom správne poukázal na to, že v konečnom dôsledku došlo k rozšíreniu pôvodnej žiadosti zo dňa 28.4.2016, pretože podaním zo dňa 2.5.2016 ďalší účastník 1/ zobral späť časť o vydanie povolenia v súvislosti s realizáciou inžiniersko - geologického prieskumu, avšak doplnením žiadosti zo dňa 4.5.2017 požiadal aj o vydanie súhlasu na výskum podľa § 56 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z., o ktorom správny orgán rozhodol v bode A. prvostupňového

47. Z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ani podľa Najvyššieho správneho súdu SR nevyplýva, aké podstatné okolnosti sa zmenili od rozhodnutia ministra zo dňa 15.10.2016, kedy bolo podľa dôvodov zrušujúceho rozhodnutia podstatné predovšetkým to, že výskum žiadateľ hodlá realizovať v súvislosti so svojim investičným zámerom v chránených územiach s najvyšším stupňom ochrany na území národného parku, pričom tento je a priori nezlučiteľný s podmienkami ochrany prírody ustanovenými zákonom č. 543/2002 Z. z. na ochranu predmetu ochrany národných prírodných rezervácií. Výskum výskytu chránených druhov v chránených územiach s piatym stupňom ochrany na účely posudzovania zámeru „Lyžiarske stredisko Vysoké Tatry - Starý Smokovec“ vyžadujúci povolenie výnimky z územnej a druhovej ochrany je podľa názoru osobitnej komisie nenáležitý, spôsobujúci zbytočné poškodzovanie a zaťaženie chránených území.

Súčasne je však nutné zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov musí byť vykladaná vo svojom skutočnom zmysle, t. j. ako nemožnosť preskúmať určité rozhodnutie pre nemožnosť zistiť v ňom jeho obsah alebo dôvody, pre ktoré bolo vydané rozhodnutie. Je teda vyhradené tým najzávažnejším vadám rozhodnutia, kedy pre absenciu dôvodov či pre nezrozumiteľnosť skutočne nemožno rozhodnutie meritórne preskúmať.

50. Podľa Najvyššieho správneho súdu SR nie je prípustné inštitút nepreskúmateľnosti ľubovoľne rozširovať. Zrušenie rozhodnutia pre nepreskúmateľnosť je tak vyhradené najzávažnejším vadám rozhodnutia, kedy pre absenciu dôvodov či pre nezrozumiteľnosť skutočne nemožno rozhodnutie meritórne preskúmať. 51. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí k námietke nerešpektovania právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí ministra zo dňa 15.10.2016 uviedol, že osobitná komisia uvádza, že prvostupňový správny orgán sa môže odkloniť od právneho názoru odvolacieho orgánu v prípade zmien okolností alebo faktov, ktoré prvostupňový správny orgán v rámci nového prejednania zistil prípadne preveril, čo viedlo k novému posúdeniu veci samej. Za takéto považoval list žiadateľa zo dňa 29.11.2016, ktorým ďalší účastník 1/ doplnil svoju žiadosť o vydanie súhlasu na výskum podľa § 56 ods. 2 zákona o ochrane prírody v súvislosti s ďalšou povinnosťou vyplývajúcou z rozsahu hodnotenia a to o vykonanie podrobného geologického prieskumu spočívajúceho v uskutočnení jedného geologického vrtu do hĺbky

52. Možno si samozrejme predstaviť, že by žalovaný podrobnejšie a konkrétnejšie odôvodnil, prečo nerešpektoval právny názor ministra, čo by bolo nesporne vhodné. Nič to však nemení na tom, že dôvody, pre ktoré nerešpektoval rozhodnutie ministra neobstoja, nech by boli detailnejšie uvedené, ak by dospel k rovnakému záveru ako učinil, teda, že rešpektovať právny názor ministra nemusel. Vadnosť rozhodnutia teda nespočíva v nedostatku dôvodov, ale v nesprávnosti záverov, o tom, že nemusel rešpektovať právny názor ministra, pretože sa nepreukázalo, že by sa zmenili okolnosti v danom prípade tak, že bolo možné bez vysporiadania sa so závermi zrušujúceho rozhodnutia žiadosti bez ďalšieho vyhovieť.

53. K námietke nesprávneho právneho posúdenia z dôvodu meritórneho preskúmania rozhodnutí správnych orgánov. Sťažovateľ brojil proti názoru krajského súdu, ktorý vec zrušil aj z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Sťažovateľ v tejto súvislosti namietal, že krajský súd pristúpil k meritórnemu preskúmavaniu rozhodnutí správnych orgánov aj keď v čase preskúmavania ich zákonnosti už predmet konania odpadol, nakoľko výnimka a súhlas, ktoré boli obsahom rozhodnutí správnych orgánov už zanikli a neexistujú.

56. Najvyšší správny súd SR považuje za dôležité zdôrazniť, že podľa § 99 písm. g) S.s.p. správny súd konanie uznesením zastaví, ak odpadol dôvod na pokračovanie v konaní a nejde o prípady ustanovené v písmenách c) a d).

. . O stratu účinkov rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy v dôsledku uplynutia lehoty pôjde vtedy, ak subjektívne práva vyplývajúce zo žalovaného rozhodnutia alebo opatrenia boli viazané len na určitý čas a jeho uplynutím zanikli bez toho, aby došlo k ich realizácii. Príkladom môže byť rozhodnutie vydané v zmysle § 82 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny. Ak však už dané subjektívne práva boli uplatnené, nemožno ani v dôsledku uplynutia času bez ďalšieho zastaviť správne súdne konanie a odmietnuť súdnu ochranu, pretože jej primárny obsah založený na možnosti zrušenia nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia sa tým dostáva do sekundárnej podoby, ktorej podstatou je vytvorenie základu pre náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.“ (Baricová, J.; Fečík, M.; Števček, M.; Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár.

Podľa názoru súdu je teda podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. 58. Z pohľadu materiálneho právneho štátu potom nemôže byť rozdiel v preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pred 31.12.2018 a po tomto dátume. Prieskum nemôže byť závislý od toho, či sa súd vecou bude zaoberať predtým ako uplynie časová platnosť výnimky alebo neskôr. Ak by sa prijal opačný záver, znamenalo by to, že aj pri napríklad niekoľko ročnej platnosti výnimky by bolo možné účelovo počkať s rozhodnutím a potom (bez prieskumu) jednoducho konanie zastaviť.

konania. 60. Relatívne ustálenú súdnu prax predstavovali donedávna rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zastavované súdne konania vo veciach preskúmavania zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy v oblasti starostlivosti o životné prostredie, ktoré stratili platnosť pred alebo počas súdneho prieskumu (uplynutím času, na ktorý boli vydané), a to pre odpadnutie dôvodu takéhoto konania (§ 99 písm. g) SSP). Správnosť postupu všeobecných súdov v tejto otázke bola vyslovená aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 875/2016-41 zo dňa 28.02.2017, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky okrem iného uviedol, že právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol narušený jeho účel. [

61. Vyššie uvedený právny záver tak všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky bol prelomený „novými“ nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. III. ÚS 274/2018-45 z 13. novembra 2018, sp. zn. III. ÚS 418/2018-41 z 29. januára 2019]) v ktorých Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje, že takýmto postupom a rozhodovaním všeobecných súdov dochádza k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci svojich právnych záverov uviedol, že správny súd mal na základe žaloby sťažovateľa vystupujúceho v procesnom postavení zainteresovanej verejnosti zákonnosť

62. Podľa Najvyššieho správneho súdu SR je neakceptovateľný názor, podľa ktorého možno ochranu životného prostredia a záujmu na jeho zachovaní odložiť z jednoduchého dôvodu, že rozhodnutie, ktoré podľa žaloby bolo v rozpore s verejným záujmom, už bolo vykonané, alebo stratilo uplynutím doby svoje právne účinky. Prijatie tohto názoru by v skutočnosti znamenalo, že správna žaloba zainteresovanej verejnosti nielenže nie je tým prostriedkom jej účasti na rozhodovacích procesoch, ktorý jej má byť podľa Aarhuskeho dohovoru poskytnutý, a teda neplní funkciu, s ktorou ju zákonodarca pri tvorbe Správneho súdneho poriadku spojil, ale takýto prístup súdu by znamenal popretie práva na prístup k súdu.

body 35 ? 36). Existenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu, potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.

EUROKÓDEX, s. r. o., Paneurópska vysoká škola, 2011. s. 10). 64. S poukazom na uvedené závery Ústavného súdu SR v obdobnej veci ako je vec teraz prejednávaná v postupe krajského súdu, ktorý žalobou napadnuté rozhodnutie preskúmal nevidel sťažovateľom namietané nesprávne právne posúdenie v postupe krajského súdu, aj keď v čase preskúmavania ich zákonnosti už časová platnosť výnimky a súhlasu, ktoré boli obsahom rozhodnutí správnych orgánov už uplynuli. 65. Čo sa týka námietky nesprávneho právneho posúdenia krajským súdom, že neboli splnené podmienky na povolenie výnimky a vydanie súhlasu na uskutočnenie technických geologických prác podľa § 14 ods. 2 písm. f) a podľa § 56 ods. 2 zákona o ochrane prírody na prieskum a výskum výskytu chránených druhov živočíchov a rastlín, ktoré majú byť podľa krajského súdu splnené kumulatívne, ako je podrobnejšie uvedené v bode 22 tohto rozsudku, krajský súd podrobne uviedol, ktoré podmienky musia byť splnené pre vydanie súhlasu a povolenie výnimky zo zákazov, a to: - musí ísť o odôvodnený prípad povolenia výnimky,

67. K prvej podmienke: z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že ten odôvodňoval prvú podmienku na povolenie výnimky podľa § 40 ods. 2 zákona o ochrane prírody tým, že ide o výskum podľa zákona č. 24/2006 Z. z. a že výnimku ďalšiemu účastníkovi 1/ už povolili aj iné orgány verejnej správy. Najvyšší správny súd SR sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že samotná skutočnosť, že orgány verejnej správy rozhodli o povolení výnimky v iných veciach bez ďalšieho neodôvodňuje povolenie výnimky a udelenie súhlasu aj v predmetnej právnej

Na pozitívne rozhodnutie (povolenie výnimky a udelenie súhlasu) nie je právny nárok. 68. K druhej podmienke: Orgán ochrany prírody môže povoliť výnimku z podmienok ochrany chránených druhov, vybraných druhov rastlín a vybraných druhov živočíchov, len ak neexistuje iná ekonomicky a technicky realizovateľná alternatíva a výnimka neohrozí zabezpečenie priaznivého stavu populácie dotknutého druhu v jeho prirodzenom areáli.

V zmysle § 40 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z môže byť realizácia technických geologických prác vždy až poslednou do úvahy prichádzajúcou možnosťou, ak všetky predchádzajúce miernejšie alternatívy sú nereálne a nerealizovateľné.

Nebola preto podľa

Krajský súd inými slovami dôvodí, že výnimky zo zákazov, ktoré povolil žalovaný v súvislosti s udeleným súhlasom na výkon technických a geologických prác sa nevzťahuje iba na územie s tretím stupňom ochrany, ale aj na územia s tretím, štvrtým a piatym stupňom ochrany vrátane troch národných prírodných rezervácií. Uvedený názor krajského súdu plne korešponduje s výrokmi rozhodnutia žalovaného.

Z uvedeného dôvodu, pohyb mimo turistického chodníka, rušenie pokoja a ticha a chytanie a usmrcovanie alebo lovenie živočícha v súvislosti s uskutočňovaním prieskumu a výskumu považuje žalovaný za odôvodnený prípad pre povolenie výnimky zo zákazov.

71. K podmienke, že ide o výskum a vzdelávanie: Z ustanovenia § 56 ods. 1 zákona o ochrane prírody vyplýva, že výskumom je taká činnosť, ktorej účelom je zabezpečenie priaznivého stavu osobitne chránených častí prírody a krajiny.

areáli.

73. Námietku sťažovateľa, ktorý vyčíta krajskému súdu, že absolutizuje právo na ochranu životného prostredia nad všetky ostatné ústavné práva a tým, že pri svojom rozhodovaní stret (kolíziu) dvoch Ústavou SR zaručených práv nevzal do úvahy a neposudzoval ich, zaťažil rozsudok vadou nesprávneho právneho posúdenia veci, vyhodnotil Najvyšší správny súd SR za nedôvodnú.

75. K uvedenej námietke považuje Najvyšší správny súd SR za dôležité zdôrazniť, skutočnosťou zostáva, že životné prostredie je jednou z najvyšších hodnôt, ktorú je potrebné účinne chrániť nielen v záujme jednotlivcov, ale aj v záujme celého ľudstva.

77. Definíciu životného prostredia v skoršej judikatúre Najvyššieho súdu SR nájdeme napríklad v rozsudku sp. zn. 7Sž/103/2003 zo dňa 19.2.2004, v ktorom Najvyšší súd SR uvádza: „Právo na priaznivé životné prostredie a s ním spojená jeho ochrana nie je v zmysle čl. 44 ods. 1 Ústavy len formálnou abstraktnou formuláciou, ale jeho konkrétnym obsahom je subjektívne hmotnoprávne oprávnenie, prislúchajúce na rozdiel od právnických osôb len

. . . . . Verejnoprávna povaha práva na priaznivé životné prostredie ukladá štátu povinnosť, aby ho zabezpečoval v jednotlivých zákonoch vykonávajúcich na základe čl. 51 ods. 1 Ústavy túto požiadavku v konkrétnych právnych odvetviach pre jednotlivcov a pre štátne orgány.“ 78. „Avšak v historicky najstaršom judikáte je vidieť snahu priznať právo na životné prostredie iba do rozsahu práv fyzických osôb s tým, že načrtnutý nie je obsah pojmu životné prostredie ako predmetu subjektívneho práva jednotlivca na priaznivé životné prostredie (pozri čl. 44 ods. 1 Ústavy, ktorým na seba štát preberá pozitívny záväzok každému poskytnúť benefícium vo forme priaznivého životného prostredia), ale naopak konajúci súd sa tu zaoberá prvým priblížením obsahu pojmu práva na ochranu životného prostredia, t. j. ústavne garantovaného uložením všeobecnej povinnosti prostredníctvom čl. 44 ods. 2 Ústavy“.

organizmov. Ak hovoríme o životnom prostredí, nehovoríme o podmienkach, ktoré robia život jednotlivca alebo spoločnosti znesiteľnejším, lepším alebo technicky komfortnejším, ale hovoríme a neopakovateľnom a nenahraditeľnom stave, bez ktorého by život jednotlivca nebol možný takmer alebo vôbec. Vzhľadom na bezprostrednú odozvu dopadu negatívnych ľudských činností na životné prostredie ako celok, ktoré neakceptuje ani štátnu suverenitu, ani hranice štátov a ani normatívne zákazy a príkazy - je to trvalé benefícium, resp. trvalý kolektívny záujem, ktorý musí existovať bez toho, aby jednotlivec chcel, mohol alebo s jeho existenciou spojenú vôľu právne prejaviť mal, lebo bez jeho existencie už svoju vôľu neprejaví, lebo bez existencie nemožno blahobyt ľudstva dosiahnuť vôbec a zabezpečenie základných ľudských práv, vrátane Ústavou garantovaného práva na životné prostredie, je nemysliteľné.“

81. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR , sp.- zn. 1Sžp/1/2010 zo dňa 14. mája 2013 bola definícia životného prostredia načrtnutá nasledovne: „Životné prostredie je základnou, neodmysliteľnou a nenahraditeľnou podmienkou bytia človeka (conditio sine qua non) a jeho priaznivý stav je zásadne určujúcim faktorom popri ľudskej existencii nielen pri reprodukcii jednotlivca, tzn. napomáha naplniť účel objektívneho práva, ale aj pri populácii flóry a fauny vrátane stability ekologickej rovnováhy planéty. Najvyšší súd v životnom prostredí vidí základnú ľudskú hodnotu tak v zmysle hospodárskom, ako aj sociálnom a v neposlednom rade aj v zmysle biologickom. Ochrana životného prostredia je ústavným imperatívom zakotveným nielen v čl. 44 Ústavy, ale aj v jednotlivých zákonoch vykonávajúcich na základe čl. 51 ods. 1 Ústavy túto požiadavku v konkrétnych právnych odvetviach pre jednotlivcov a pre štátne orgány“. „.

Tento záver Súdneho dvora sa následne premietol do právnej vety uvedenej v rozsudku sp. zn. 1Sžp/1/2010. 82. Najvyšší správny súd SR nevidel dôvod, aby sa odklonil od definícií pojmu životného prostredia tak, ako boli postupným vymedzovaním jeho obsahu vyprecizované judikatúrou Najvyššieho súdu SR, na ktorú mala nepochybne vplyv aj judikatúra Súdneho dvora EÚ, najmä rozsudok z 15. januára 2013, sp. zn. C-416/2010, z ktorého je nepochybné, že únijné právo venuje ochrane životného prostredia zvýšenú pozornosť a je mimoriadne „citlivé“ na zásahy ľudskej spoločnosti do prírody a krajiny.

platnom znení ako aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/147/ES z 30. novembra 2009 o ochrane voľne žijúceho vtáctva v platnom znení do slovenského právneho poriadku. 84. Ustanovenie § 40 ods. 2 zákona o ochrane prírody tak taxatívne uvádza dve podmienky (orgán ochrany prírody môže povoliť výnimku z podmienok ochrany chránených druhov, vybraných druhov rastlín a vybraných druhov živočíchov, len ak neexistuje iná ekonomicky a technicky realizovateľná alternatíva a výnimka neohrozí zabezpečenie priaznivého stavu populácie dotknutého druhu v jeho prirodzenom areáli), ktoré musí príslušný štátny orgán ochrany prírody a krajiny pri vydávaní určenia podľa odseku 1 alebo povoľovaní individuálnej výnimky z podmienok druhovej ochrany podľa odseku 3 rešpektovať.

Práve v rovine konkrétneho rozhodovania sa verejný záujem realizuje ako právny dôvod pre určité prioritné zaobchádzanie s hodnotou, ktorá je jeho obsahom. Na tento účel je potrebné, aby vo veci rozhodujúci orgán posúdil, či sú splnené všetky zákonné podmienky, ktoré sa na daný typ prípadu vzťahujú - naplnenie verejného (nie skupinového alebo individuálneho) záujmu a jeho príslušná intenzita (napr. prevažujúci, naliehavý) a aby toto svoje posúdenie náležite odôvodnil a dokonca v prípade zisteného ohrozenia záujmov prírody zasiahol a činnosť ohrozujúcu tieto záujmy obmedzil stanovením podmienok pre jej výkon, resp. požadovanú činnosť nepovolil a prípadne aj zakázal.

85. Najvyšší správny súd SR teda uzatvára, že dospel k záveru, že krajský súd nepochybil, ak zistil, že žalovaný nedostatočne odôvodnil, v čom vidí naliehavý verejný záujem na činnostiach sťažovateľa, ktoré si vyžadovali udelenie výnimiek zo zákazov v súvislosti s výkonom geologických prác a prieskumom a výskumom v príslušných lokalitách, a to spôsobom, ktorý zvolil sťažovateľ v konaní. Pokiaľ by potom snáď aj existoval naliehavý verejný záujem na činnostiach sťažovateľa, ktoré si vyžadovali udelenie výnimiek zo zákazov v súvislosti s výkonom geologických prác a prieskumom a výskumom v príslušných lokalitách, žalovaný sa dostatočne nezaoberal tým, či by ho nebolo možné technicky zrealizovať iným riešením, ktoré by realizovalo požadovaný zámer sťažovateľa a súčasne minimalizovalo prípadný zásah do zákonnej ochrany populácie dotknutého druhu v jeho prirodzenom areáli.

Pri riešení kolízie verejných záujmov je potrebné, aby bolo zachované maximum z oboch kolidujúcich záujmov, pričom by sa malo identifikovať jadro a periférie kolidujúceho verejného záujmu a z oboch verejných záujmov, ktoré sú v hre, by sa malo zachovať aspoň ich jadro. To je však úlohou

Pretože túto povinnosť si nesplnili správne orgány a pokiaľ im to krajský súd vytkol, nemohol Najvyšší správny súd SR učiniť iný záver než ten ako správne uviedol krajský súd, a to, že napadnuté správne rozhodnutie náležité odôvodnenie, či a prečo je povolenie výnimiek zo zákazov a vydanie súhlasu s uskutočnením technických geologických prác a výskumu v predmetnej lokalitách verejným záujmom a ako žalovaný vážil záujem na povolení výnimiek zo zákazov a verejný záujem na priaznivom stave ochrany populácie dotknutého druhu v jeho prirodzenom areáli, neobsahuje.

Je potrebné v prvom rade uviesť že pojem správne uváženie nie je v doktríne jednoznačne definovaný, vo všeobecnej rovine však o ňom možno hovoriť všade tam, kde zákon poskytuje správnemu orgánu v stanovených hraniciach určitý voľný priestor na rozhodnutie.

89. Súdne preskúmanie správneho uváženia má byť síce „zdržanlivé“, to však neznamená, že správne orgány majú úplne voľné pole pôsobnosti. V demokratickom právnom štáte všeobecne platí zákaz ľubovôle a svojvôle. Judikatúra ústavného súdu a tiež Najvyššieho súdu SR kladie dôraz, že v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (PL. ÚS 1/04). 90. Úvaha správneho orgánu musí byť preskúmateľná, racionálna, v súlade so správnou praxou a jej výsledok primeraný. Musí tiež zohľadniť širší rámec hodnôt a princípov obsiahnutých okrem iného v práve ústavnom.

žiadosti. 92. Najvyšší správny súd SR však zdôrazňuje, že aj keby žalovaný presvedčivo odôvodnil, že činnosť sťažovateľa, pre ktorú potrebuje udeliť výnimku zo zákazov v súvislosti s výkonom činností (na uskutočnenie technických geologických prác a prieskumu a výskumu) by bol skutočne vo verejnom záujme, bolo by potrebné vychádzať z toho, že verejný záujem je kategória, ktorá má u každého rozhodnutia svoj konkrétny obsah, ktorý je spojený s okolnosťami riešeného prípadu. Je preto nevyhnutné, aby verejný záujem bol správnym orgánom výslovne formulovaný vo vzťahu ku konkrétne riešenej záležitosti.

93. V tejto súvislosti považuje Najvyšší správny súd SR námietku sťažovateľa, že na prejednávaný prípad je neaplikovateľný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/76/2015 zo dňa 20.6.2017 na ktorý odkazuje krajský súd z dôvodu, že predmetom súdneho prieskumu v uvedenom konaní bol prieskum zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v súvislosti s realizáciou výstavby v jednotlivých územiach s určitým stupňom ochrany, za nedôvodnú.

Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 10Sžo/76/2015 zo dňa 20.6.2017 uviedol: „Záujem na ochrane v tom ktorom území alebo na ochrane jednotlivých zložiek ekosystému je vyjadrený zaradením týchto území a zložiek systému do systému ochrany prírody.

Najvyšší súd zdôrazňuje, že vo veciach ochrany životného prostredia je potrebné mať na zreteli vyšší záujem na ochrane nášho prírodného bohatstva a každý, čo i len minimálny zásah do nášho najväčšieho prírodného bohatstva, do nedotknutej prírody musí byť dostatočne odôvodnený, ako aj každá udelená výnimka a povolený súhlas. Najvyšší súd zastáva názor, že je povinnosťou nás všetkých, o to viac orgánov ochrany prírody a krajiny myslieť na budúce generácie a snažiť sa o zachovanie priaznivého stavu životného prostredia pre nasledujúce pokolenia, ktoré v dôsledku stále väčších zásahov do prírody a odkrojovania z prírodného bohatstva, budú mať možnosť vidieť namiesto nedotknutej prírody a jej fauny a flóry, vylesnené, zastavané územia, lyžiarske strediská a hotely, bez spevu vtákov a rozvíjajúceho sa lesného života.

95. Námietku sťažovateľa, že krajský súd tým, že neaplikoval na tento prípad ustanovenia piatej časti zákona o ochrane prírody zaťažil rozsudok vadou neprávneho právneho posúdenia, vyhodnotil za nedôvodnú, pretože krajský súd je pri preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu viazaný rozsahom námietok, ktoré uplatní žalobca, a žalobca takúto námietku neuplatnil.

Uvedený výklad je aplikovateľný aj na teraz prejednávaný prípad. Krajský súd teda nepochybil, ak na uvedené závery rozsudkov SD EÚ poukázal, a to ani v prípade rozsudku C-127/02 ohľadom výkladu čl. 6 ods. 2 smernice Rady č. 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane biotopov, voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín v spojení s článkom 7 tejto smernice, ktoré ukladajú členským štátom prijať vhodné opatrenia na zabránenie zhoršenia životného prostredia a podstatného rušenia živočíšnych druhov v osobitne chránených územiach, pre ktoré sú tieto územia určené.

99. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.