2Sžk/31/2019

1. Obvodný Banský úrad v Banskej Bystrici rozhodnutím č. 495-1594-2018 z 20.06.2018 (ďalej len „rozhodnutie o vyvlastnení“) podľa § 41 ods. 2 písm. l) zákona č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správne v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o banskej činnosti“) a podľa § 1 písm. b) Vyhlášky MH SR č. 333/1996 Z. z., na základe návrhu spoločnosti GEOCOMPLEX, a.s. (ďalej aj ako „ďalší účastník konania“) rozhodol podľa § 13 ods. 1 zákona č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o vyvlastnení“) o vyvlastnení pozemkov žalobcu, nachádzajúcich sa v katastrálnom území V., obec V., okres J.: KN-C p. c. XXX/XX o výmere 17652 m2, druh pozemku - ostatné plochy a KN-C p. c. XXX/XX o výmere 65324 m2, druh pozemku - ostatné plochy, v prospech ďalšieho účastníka konania. Ako účel vyvlastnenia vo verejnom záujme bola stanovená banská činnosť - otvárka, príprava a dobývanie výhradného ložiska, alebo rozšírenie dobývania výhradného ložiska, vrátane činnosti vykonávaných v súvislosti s dobývaním, a to zriaďovania a prevádzky odvalov, výsypiek a odkladísk a výstavby, zariadení na úpravu a zušľachťovanie nerastov. 2. Primeraná náhrada za vyvlastnené pozemky bola stanovená podľa Znaleckého posudku č. 144/2016 zo dňa 17.10.2016, ktorý vypracoval Ústav stavebnej ekonomiky, s.r.o,, Miletičova 21, 821 09 Bratislava, v hodnote 1,24 €/m2, t. j. za pozemok KN-C p. c. XXX/XX o výmere 17652 m2 na sumu 21888,48 € a za pozemok KN-C p. c. XXX/XX o výmere 65324 m2 na sumu 81001,76 €. 3. Námietky proti vyvlastneniu vyššie uvedených pozemkov boli zamietnuté. 4. O odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu o vyvlastnení rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 728-1261/2018 zo dňa 26.09.2018 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) tak, že odvolanie zamietol a potvrdil rozhodnutie o vyvlastnení. Žalovaný, ako odvolací orgán neuznal žiadne odvolacie dôvody za relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie rozhodnutia o vyvlastnení.

- znalecký posudok č. 144/2016 nemôže byť podkladom pre vydanie rozhodnutia; - preskúmavané rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť odôvodnenia k samostatnému výroku o náhrade za vyvlastnenie a spôsobe jej úhrady, ako aj vo vzťahu k neurčeniu primeranej náhrady za vyvlastnenie a neodkázaniu žalobcu s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie bez prerušenia konania na súd; - rozhodnutie o vyvlastnení vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v súvislosti s preukázaním, resp. nepreukázaním bezvýslednosti pokusu o nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemku dohodou a následnom posúdení otázky splnenia podmienky vyvlastnenia podľa § 2 ods. 1 písm. d) Zákona o vyvlastnení, ako aj v súvislosti s nepreukázaním verejného záujmu.

8. V rozsudku uviedol najmä, že - správne orgány nedostatočne vyhodnotili podmienku verejného záujmu; - ustanovenie § 41a ods. 1 písm. a) zákona o banskej činnosti umožňuje vyvlastnenie pozemkov vo verejnom záujme v súvislosti s dobývaním výhradného ložiska; - vzhľadom na to, že Osvedčenie o výhradnom ložisku, vydané Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky pod č. 3.3/1000/95 zo dňa 09.02.1996 o výhradnom ložisku V., nerast, bituminózne horniny je platné, ako aj na právoplatné rozhodnutia súdov (najmä rozsudok NS SR sp. zn. 1SžoKS/25/2006 zo dňa 16.05.2007 a rozsudok KS BB sp. zn. 43Cob/ 170/2017 zo dňa 27.03.2018), správny súd vychádzal z faktu, že ložisko bituminóznych hornín, nachádzajúce sa v P., je výhradným ložiskom, z ktorého dôvodu prvostupňový správny orgán mohol pristúpiť k vyvlastňovaniu v zmysle § 41a ods. 1 písm. a) zákona o banskej činnosti, ale

fyzickým osobám, resp. právnickým osobám nepodnikajúcim v oblasti banskej činnosti; - vyvlastniteľovi bola povolená banská činnosť na obmedzenú dobu do 31.12.2033, pričom k strate vlastníckeho práva pri vyvlastnení dochádza navždy, v čom správny súd videl neproporcionalitu medzi zásahom do vlastníckeho práva žalobcu pre účel, pre aký bolo

- ak by bolo nútené obmedzenie vlastníckeho práva dostačujúcim pre dosiahnutie účelu, nie je nevyhnutné pristúpiť k vyvlastneniu; - prvostupňový správny orgán mal v rozhodnutí o vyvlastnení odkázať žalobcu s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie bez prerušenia konania na súd vo výroku rozhodnutia o vyvlastnení, a nie iba v jeho odôvodnení; - súdny prieskum je na mieste proti celému rozhodnutiu o vyvlastnení, vrátane výrokov rozhodnutia o vyvlastnení práv k pozemkom, ako aj výrokom o náhrade za vyvlastnenie a o

III. Kasačná sťažnosť, stanoviská

9. Proti rozsudku správneho súdu (ďalej len ako „napadnutý rozsudok“) podal žalovaný (ďalej len ako „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) a navrhol aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Súčasne navrhol, aby kasačný súd priznal podanej kasačnej sťažnosti odkladný účinok. 10. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti najmä uviedol, že - správny súd neprihliadol na špecifickú povahu účelu vyvlastnenia v danom prípade, kde je verejný záujem deklarovaný priamo v Ústave Slovenskej republiky, z ktorého dôvodu jeho existencia nie je predmetom správnej úvahy; - právne posúdenie existencie verejného záujmu na účel ustanovený v § 41a ods. 1 písm. a) zákona o banskej činnosti správnym súdom je v rozpore s čl. 4 Ústavy v spojení s jej čl. 20 ods. 2 a § 5 ods. 1 a 5 banského zákona, § 39a ods. 1 písm. e) zákona o banskej činnosti a § 33 ods. 4 a 5 banského zákona; - s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.03.1998 sp. zn. PL ÚS 11/1996 existencia verejného záujmu na ochrane a na efektívnom využívaní nerastného bohatstva (ktorého súčasťou je aj výhradné ložisko bituminóznych hornín v P.) je deklarovaná priamo v Ústave (čl. 4 ods. 1 Ústavy, v spojení s čl. 20 ods. 2 Ústavy a § 5 ods. 1 Banského zákona); - záväzné stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky deklaruje, že pri riešení stretov záujmov prevažuje všeobecný hospodársky záujem na využití výhradného ložiska nad oprávneným záujmom vlastníka a je v záujme Slovenskej republiky pokračovať v dobývaní výhradného ložiska alginitu v P.; - pri vyvlastnení na účel dobývaného výhradného ložiska sa verejný záujem preukazuje záväzným stanoviskom o tom, že pri riešení stretu záujmov prevažuje všeobecný hospodársky záujem na využití výhradného ložiska nad oprávneným záujmom vlastníka pozemkov; - pokiaľ správny súd nerešpektoval záväzné stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, postupoval v rozpore s § 39a ods. 1 písm. e) Zákona o banskej činnosti, nakoľko nie je oprávnený rozhodovať o tom, či prevažuje záujem štátu nad záujmom jednotlivca, resp.

- pojem „užívacie právo súčasná právna úprava nepozná, preto nie je zrejmé, podľa akej právnej úpravy malo byť predmetné právo zriadené; - správne orgány vychádzali z množstva vyčíslených a rozhodnutím Ministerstva životného prostredia schválených zásob v záverečnej správe, podľa ktorej pri plánovanej ročnej ťažbe (do 100 tis. ton) je možné predpokladať vydobytie zásob za približne 100 rokov; - vzhľadom na charakter činnosti a jej vplyv na dotknuté pozemky by bolo obmedzenie vlastníckeho práva pre žalobcu nevýhodnejšie ako jeho vyvlastnenie; - žalobca nenamietal intenzitu zásahu do vlastníckeho práva, preto správny súd, zaoberajúc sa aj touto problematikou, rozhodol nad rámec žalobných bodov; - správny súd nesprávne právne posúdil podmienku vyvlastnenia podľa § 2 ods. 1 písm. c) Zákona o vyvlastnení v rozpore s ustanoveniami § 4 a § 13 ods. 3 písm. a) Zákona o

vyvlastnení; - odôvodnenie napadnutého rozsudku týkajúce sa odkázania žalobcu s nárokom na vyššiu náhradu na súd je nezrozumiteľné, najmä pokiaľ ide o úvahy správneho súdu o priznaní náhrady z časti, o potrebe preukazovania naliehavého právneho záujmu resp. o možnosti podať opravný prostriedok proti výroku o odkázaní s nárokom na vyššiu náhradu na súd; - úvahy súdu obsiahnuté v bode 70 napadnutého rozsudku ohľadom určenia lehoty a spôsobu zaplatenia náhrady nemá oporu v žiadnom právnom predpise, pričom príslušný výrok rozhodnutia o vyvlastnení je naformulovaný správne; - správny súd nesprávne právne posúdil podmienku vyvlastnenia podľa § 2 ods. 1 písm. d)

prejednaní návrhu na vyvlastnenie; - správny súd porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces tým, že ak v uznesení zo dňa 29.01.2019 o odkladnom účinku správnej žaloby výslovne uviedol, že záväzným stanoviskom Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky je deklarovaný verejný záujem, žalovaný legitímne očakával, že správny súd rozhodne v intenciách vysloveného právneho názoru, pričom však správny súd sa bez náležitého odôvodnenia zásadne odklonil od svojho predchádzajúceho právneho názoru v otázke preukázania verejného záujmu;

namietané nesprávne právne posúdenie podmienky vyvlastnenia podľa § 2 ods. 1 písm. d) zákona o vyvlastnení. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces uviedol, že správny súd prvýkrát posúdil absenciu úvahy k existencii verejného záujmu až v napadnutom rozsudku, pričom nebolo jeho povinnosťou uviesť predbežné prejednanie veci, nakoľko Správny súdny poriadok obsahuje osobitnú právnu úpravu pojednávania, z ktorého dôvodu nedochádza k subsidiárnej aplikácii Civilného sporového poriadku.

Podľa čl. 4 ods. 1 Ústavy nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. Slovenská republika chráni a zveľaďuje toto bohatstvo, šetrne a efektívne využíva nerastné bohatstvo a prírodné dedičstvo v prospech svojich občanov a nasledujúcich generácií. Podľa čl. 20 ods. 2 Ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, potravinovej bezpečnosti štátu, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce, určených právnických osôb alebo určených fyzických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike. Podľa § 39a ods. 1 písm. e) Zákona o banskej činnosti ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky vydáva záväzné stanovisko o tom, či pri riešení stretov záujmov prevažuje všeobecný hospodársky záujem alebo verejný záujem na využití výhradného ložiska nad oprávneným záujmom vlastníka alebo iných oprávnených osôb podľa osobitného predpisu. Podľa § 41a ods. 1 písm. a) Zákona o banskej činnosti vyvlastniť nehnuteľnosti možno iba vo verejnom záujme a na účel otvárky, prípravy, dobývania výhradného ložiska alebo rozšírenia dobývania výhradného ložiska, vrátane činností vykonávaných v súvislosti s dobývaním, a to zriaďovania a prevádzky odvalov, výsypiek a odkalísk a výstavby, zariadení na úpravu a zušľachťovanie nerastov. Podľa § 5 ods. 1 Banského zákona nerastné bohatstvo podľa tohto zákona tvoria ložiská vyhradených nerastov (ďalej len "výhradné ložiská"). Podľa § 5 ods. 5 Banského zákona nerastné bohatstvo je vo vlastníctve Slovenskej republiky. Podľa § 2 ods. 1 Zákona o vyvlastnení vyvlastnenie možno uskutočniť len a) v nevyhnutnej miere, b) vo verejnom záujme na účel ustanovený zákonom, pričom verejný záujem na vyvlastnení sa musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní, c) za primeranú náhradu, a d) ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom. Podľa § 13 ods. 3 písm. a) Zákona o vyvlastnení výrokmi o náhrade za vyvlastnenie vyvlastňovací orgán určí primeranú náhradu za vyvlastnenie, ktorá prislúcha jednotlivým vyvlastneným a určí lehotu podľa § 6 ods. 1, 2 alebo ods. 3 a spôsob jej zaplatenia, ak nedôjde medzi vyvlastniteľom a vyvlastňovaným k dohode o náhrade za vyvlastnenie, vyvlastňovací úrad určí náhradu za vyvlastnenie v sume zodpovedajúcej všeobecnej hodnote pozemku alebo stavby, alebo všeobecnej hodnote práva zodpovedajúceho vecnému bremenu na základe znaleckého posudku [§ 9 ods. 2 písm. f)]; s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie odkáže vyvlastneného bez prerušenia konania na súd.

14. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia.

15. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 16. decembra 2021 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

17. Pokiaľ ide o sťažnostný bod, v ktorom sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie podmienky vyvlastnenia podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o vyvlastnení, kasačný súd tento považoval za nedôvodný.

19. Argumentácia sťažovateľa v zmysle ktorej je existencia verejného záujmu vyjadrená priamo v Ústave v spojení s príslušnými ustanoveniami Banského zákona a Zákona o banskej činnosti nebola spôsobilá vyvrátiť vyššie uvedené závery (ktoré obdobne prezentoval aj správny súd v napadnutom rozsudku). Ústava vo svojom článku 4 ods. 1 vymedzuje, ktorý majetok je vo vlastníctve Slovenskej republiky, pričom prostredníctvom článku 20 ods. 2 ďalej ustanovuje možnosť vydávania noriem obmedzujúcich vlastníctvo určitého druhu majetku. V predmetnom prípade sú takýmto majetkom v zmysle vyššie uvedených ustanovení ako aj podľa § 5 Banského zákona ložiská vyhradených nerastov, nie však pozemky na ktorých sa nachádzajú.

Uvedené nevyplýva ani z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.03.1998 sp. zn. PL ÚS 11/1996, pojednávajúceho o nevyhnutnosti preukázania verejného záujmu vo vyvlastňovacom konaní za účelom vyvlastnenia pozemkov, resp. o obmedzení vlastníckeho práva zákonom k druhovo vymedzeným veciam.

21. Skúmanie existencie verejného záujmu na vyvlastnení podľa názoru najvyššieho súdu prináleží správnemu orgánu, ktorý je povinný svoj záver náležite zdôvodniť. V danom prípade obsahom napadnutých rozhodnutí nie je správna úvaha týkajúca sa zisťovania a preukázania verejného záujmu na vyvlastnení vyplývajúca z vyššie citovaného právneho predpisu.

23. Zároveň, zo žiadneho ustanovenia zákona o vyvlastnení nevyplýva nahradenie príslušnej správnej úvahy stanoviskom Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. V tejto súvislosti kasačný súd dodáva, že správny súd v konaní o správnej žalobe nepristúpil k preskúmaniu vyššie uvedeného stanoviska, nerozporoval jeho závery ani nerozhodoval o tom, či v danom prípade prevažuje záujem štátu nad záujmom jednotlivca.

prechodom. Z obsahu bodu 56 napadnutého rozsudku pritom nepochybne vyplýva, že správny súd sa v danom prípade, porovnávajúc trvalé účinky vyvlastnenia s obmedzenou platnosťou povolenia na výkon banskej činnosti vyvlastniteľom, zaoberal kvalitatívnou stránkou zásahu do vlastníckeho práva.

26. Kasačný súd na druhej strane musel uznať dôvodnosť výčitky sťažovateľa, ktorý namietal, že správny súd posudzujúc podmienku nevyhnutnej miery rozhodol nad rámec žalobných bodov vymedzených v správnej žalobe. Preskúmaním jej obsahu kasačný súd zistil, že žalobca v tejto súvislosti (pokiaľ ide o rozsah a intenzitu zásahu do vlastníckeho práva) správnym orgánom nič nevytýkal. Preto, vzhľadom na viazanosť rozsahom a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 1 S.s.p.), nebolo úlohou správneho súdu preskúmať rozhodnutia správnych orgánov aj z vyššie načrtnutého hľadiska.

. .“, pričom jeho odôvodnenie neobsahuje žiadne úvahy, týkajúce sa konštatovaného nesprávneho právneho posúdenia podmienok vyvlastnenia podľa § 2 ods. 1 písm. c) a d) Zákona o vyvlastnení. Uvedené pochybenie kasačný súd vyhodnotil ako zrejmú nesprávnosť, nakoľko z odôvodnenia, vo vzťahu k vyššie uvedeným dvom podmienkam vyvlastnenia nebol zo strany správneho súdu formulovaný záväzný právny názor, pričom napadnutý rozsudok obsahuje jasne identifikovateľné dôvody pre ktoré boli rozhodnutia správnych orgánov zrušené.

29. Sťažovateľ okrem iného vytýkal správnemu súdu pochybenie v právnom posúdení obsahových náležitostí výroku o náhrade za vyvlastnenie. Zákon o vyvlastnení v tejto súvislosti podrobnejším spôsobom neupravuje obsah tohto výroku čo do spôsobu vykonania platby, a teda záver o tom, že výrok má obsahovať uloženie povinnosti vyvlastnenému oznámiť číslo účtu v banke nemá oporu v zákone. Preskúmaním výroku o náhrade kasačný súd tiež dospel k záveru, že z tohto vyplýva autoritatívne uloženie povinnosti vyvlastniteľovi zaplatiť náhradu („.

30. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie princípu právnej istoty a jeho legitímnych očakávaní, z obsahu uznesenia sp. zn. 23S/124/2018 zo dňa 29.01.2019, ktorým správny súd zamietol návrh žalobcu o priznanie odkladného účinku správnej žalobe, nevyplýva záver správneho súdu o existencii verejného záujmu na vyvlastnení pozemkov žalobcu.

31. Vo vzťahu k absencii postupu správneho súdu podľa § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku kasačný súd uvádza, že cieľom citovaného ustanovenia je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv. Z vyššie uvedenej judikatúry ÚS SR (sp. zn. IV. ÚS 16/ 2012) vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa § 118 ods. 2 OSP, vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci (porovnaj aj uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/3/2016 z 22. marca 2017, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/211/2013 z 13. mája 2014). Navyše, absencia úvahy o existencii verejného záujmu bola

VI.

32. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že krajský súd neporušil zákon keď správnej žalobe vyhovel. Kasačná sťažnosť teda nie je dôvodná a preto ju kasačný súd v súlade s ust. § 461 S.s.p. zamietol. Podľa § 461 S.s.p. platí, že kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. 33. Kasačný súd pri posudzovaní dôvodnosti návrhu sťažovateľa dospel k záveru, že nie sú splnené zákonné predpoklady na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti. Rozhodnutie kasačného súdu o priznaní odkladného účinku kasačnej sťažnosti je potrebné považovať za výnimočné rozhodnutie. Výnimočnosť tohto procesného úkonu správneho súdu spočíva v tom, že takýmto pôsobením súdnej moci sa paralyzujú účinky právoplatného rozhodnutia krajského súdu. 34. Procesným predpokladom rozhodnutia o priznaní odkladného účinku kasačnej sťažnosti je návrh účastníka, z ktorého musí vyplývať, že právnymi následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu by hrozila závažná ujma a priznanie odkladného účinku by nebolo v rozpore s verejným záujmom. Dôkazy k tomuto tvrdeniu však musí predložiť účastník konania, ktorý tento návrh podáva. 35. Návrh sťažovateľa na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti neobsahuje žiadne dôkazy na preukázanie hrozby závažnej ujmy a ani z administratívneho, resp. súdneho spisu hrozba závažnej ujmy z dôvodu nastúpenia právnych následkov napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva. Tento návrh odôvodnil v podstate tým, že v dôsledku nesprávneho právneho názoru, ktorým je sťažovateľ viazaný nebude možné dobývať ložisko nevyhradeného nerastu. Správny súd nepovažuje okolnosti, na ktoré v návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti sťažovateľ poukázal, za také, ktoré by zakladali dôvody prípadnej hrozby závažnej ujmy. V opačnom prípade by bol daný dôvod na priznanie odkladného účinku vždy pri podaní kasačnej sťažnosti proti rozsudku správneho súdu.