2Sžk/7/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a zo sudkýň Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske združenie so sídlom v Tulčíku č. 310, IČO: 31303862, právne zastúpeného advokátkou: JUDr. Iveta Rajtáková, so sídlom Štúrova 20, 042 83 Košice; proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom Ľ. Štúra č. 1, 812 35 Bratislava; o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 6710/206-9.2 (17/ 2016-rozkl.) zo dňa 26. augusta 2016, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/221/2016-79 zo dňa 29. mája 2018, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/ 221/2016-79 zo dňa 29. mája 2018 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. 6710/206-9.2 (17/ 2016-rozkl.) zo dňa 26. augusta 2016 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. II. Žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania ako aj konania pred správnym súdom.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

Tiež poukázalo na potrebu ochrany zdravia a bezpečnosti obyvateľov (k žiadosti priložilo hlásenie o problematickom medveďovi na ranči u pani Č. dňa 3. septembra 2015 a oznámenie pána D., pastiera oviec, zo dňa 12. decembra 2015 o stretnutí s medveďom, ktorý mal zaútočiť na ovce v mesiacoch september až november 2015). Žiadateľ tiež popísal svoje presvedčenie, že početnosť populácie medveďa hnedého na území Poľany je väčšia, ako pre danú rozlohu odporúča odborná literatúra, a preto súčasný stav populácie medveďa vytvára predpoklady pre normálne poľovnícke obhospodarovanie.

Pohyb medveďov v blízkosti ľudských obydlí (napr. ranč u V.) bol zisťovaný miestnou obhliadkou za účasti miestnych obyvateľov. V okrajovej časti revíru sa medvede pohybujú a migrujú za potravou na poliach, kde je zvýšené riziko nebezpečných stretov s obyvateľmi.

Určil podmienky, podľa ktorých odstrel malo byť možné zrealizovať do 15. decembra 2016 postriežkou na lokalitách Giečov, Ďurečkin laz alebo do 30. novembra 2016 posliedkou na lokalitách Giečov, Slavcová. Usmrtený mal byť jeden jedinec, ktorého hmotnosť nepresiahne 100 kg alebo šírka jeho prednej laby je do 12 cm a zároveň dĺžka zadnej laby do 21 cm.

Naopak, populácia tohto druhu je v dotknutom revíri prosperujúca a narastá. V poľovnom revíri Háj -

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

8. V podanej správnej žalobe žalobca najmä namietal, že rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie nie sú v súlade s § 40 ods. 2 a 3 zákona o ochrane prírody. Zastával názor, že žalovaný sa riadne nevysporiadal s jeho námietkou, že povolenie výnimky na usmrtenie jedného kusu medveďa hnedého postriežkou s možnosťou vnadenia, môže do spornej oblasti priviesť ďalšie medvede a tým zvýšiť nebezpečenstvo pre zdravie a bezpečnosť

9. Rovnako žalobca zastával názor, že z obsahu spisu a skutkových záverov žalovaného nevyplývajú dôkazy o existencii dôvodov na udelenie výnimky podľa § 40 ods. 2 a 3 zákona o ochrane prírody. V podkladoch rozhodnutia absentujú dôkazy o škodách, či dôkazy o tom, že deklarované škody naozaj spôsobil medveď hnedý. Samotné usmrtenie medveďa hnedého podľa názoru žalobcu nebude mať vplyv na stav ohrozenia poľnohospodárskych kultúr v predmetnom revíri.

11. Poľovnícke združenie Očová - Háj sa vzdalo svojej účasti v súdnom konaní z dôvodu, že výnimka bola udelená len na dobu určitú, pričom táto už v čase súdneho konania uplynula. Odstrel medveďa hnedého v predmetnej veci pritom nebol realizovaný z dôvodu, že v lehote povolenej výnimky v povolených lokalitách poľovného revíru nedošlo k stretu s medveďom

Táto pritom individuálne a precízne vymedzila lokality, kde môže dochádzať k vnadeniu, pričom toto je časovo obmedzené. Preto podľa správneho súdu v danej veci nedôjde k vzniku konfliktných situácii, ako naznačuje žalobca. 13. Čo sa týka hmotnoprávnej stránky veci správny súd uviedol, že populáciu medveďa hnedého v rámci Slovenskej republiky je potrebné udržiavať v takom počte a na takom areáli, aby nedochádzalo k jeho rozširovaniu do tých oblastí, kde nie je dostatok prirodzenej potravy, kde je dostupná potrava z umelých zdrojov, pričom sťahovaním medveďov do takýchto oblastí by sa zvyšovala hrozba vzniku závažných škôd na majetku i na bezpečnosti a zdraví

S odkazom na závery stanoviska Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky č. ŠOPSR/1789/2016 zo dňa 27. apríla 2016 (bližšie bod 2 tohto rozsudku) ako aj s odkazom na dokumentáciu o škodách na poľnohospodárskych kultúrach spôsobených medveďmi Poľovníckemu družstvu Očová, škodám na včelstve spôsobených pánovi Q., ako aj s odkazom na hlásenia o problematickom medveďovi na ranči u pani Č. či žiadosť pána D. správny súd konštatoval, že v danom území narastá počet častých návštev medveďov v blízkosti obce a dochádza tiež k nárastu počtu nebezpečných stretnutí s obyvateľmi obce ako aj pracovníkmi družstva. Žalovaný preto mal z týchto skutočností za preukázané splnenie podmienok pre udelenie výnimky podľa § 40 ods. 3 písm. b) a c) zákona o ochrane prírody, s čím sa správny

Medvede pohybujúce sa v intraviláne obce, či v blízkosti ľudských sídiel považoval správny súd za synantropné jedince, nevykazujúce žiadne, prípadne výrazne minimalizované znaky plachosti. Agresivitu konkrétneho jedinca podľa správneho súdu žalovaný nebol povinný skúmať.

15. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom podľa § 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Žiadal zmeniť napádaný rozsudok tak, že bude zrušené rozhodnutie žalovaného a prvostupňového orgánu a vec im bude vrátená na ďalšie konanie. 16. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že výnimky podľa § 40 ods. 3 písm. b) a c) zákona o ochrane prírody možno uplatniť len vtedy, ak usmrtenie medveďa hnedého naozaj prispeje k dosiahnutiu cieľa, ktorý tieto výnimky sledujú. V tomto smere sťažovateľ polemizuje najmä nad tým, akým spôsobom usmrtenie nešpecifikovaného (akéhokoľvek) medveďa dokáže prispieť k predchádzaniu škodám či ochrane zdravia a verejnej bezpečnosti ľudí. Zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že dochádza k škodám a tieto škody sú spôsobené medveďom, ešte nie je dostatočným zistením pre rozhodnutie o tom, že je potrebné udeliť výnimku podľa § 40 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody. 17. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalovaný, ktorý v podstatnom zopakoval svoju argumentáciu s konania pred správnym súdom, opätovne poukázal na stanovisko Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky zo dňa 27. apríla 2016. Zdôraznil, že v jeho kompetenciách nie je hodnotenie, či zákonom stanovený účel bol skutočne po nadobudnutí účinkov rozhodnutia naplnený, skúma len to, či sú splnené zákonné podmienky pre povolenie výnimky. Zastáva názor, že určením podmienok realizácie usmrtenia zabezpečil, že v predmetnej veci nedôjde k usmrteniu náhodného jedinca medveďa, ale len takého, ktorý stratil plachosť. Súčasne dal žalovaný do pozornosti, že žalobca ani v správnom konaní a ani v konaní pred správnym súdom nepodal žiadny relevantný návrh, akým spôsobom je možné riešiť vzniknutý problém spočívajúci v premnožení medveďa hnedého na spornom území. 18. Žalovaný súčasne dáva do pozornosti, že v predmetnej veci nedošlo k usmrteniu medveďa, a preto žiada, aby došlo k zastaveniu kasačného konania. 19. V priebehu kasačného konania, dňa 1. januára 2021, nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 1.

20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

Osobitnú rolu tu zohráva práve maxima obsiahnutá v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy. Inými slovami, uplatňovanie § 99 písm. g) SSP nesmie viesť k odopretiu spravodlivosti a najmä k odopretiu prístupu k súdu takým fyzickým a právnickým osobám, ktoré boli ukrátené na svojich právach (osobitne na základných právach a slobodách) postupom orgánov verejnej moci.

Právo na náhradu škody, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy, a ktorej uplatnenie je podmienené konštatovaním nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 3 ods. 1 písm. a) v spojení s § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov), je pritom rovnako základným právom fyzických a právnických osôb (čl. 46 ods. 3 Ústavy).

24. Práve o takýto prípad ide aj v predmetnej veci. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 380/2019 zo dňa 13. júla 2021, bod 35 v tomto kontexte už konštatoval, že „verejný záujem na preskúmaní špecifikovanej výnimky, teda preskúmaní potenciálne negatívneho zásahu do životného prostredia, bezpochyby existuje a pretrváva v okolnostiach danej veci aj po časovom uplynutí výnimky (bez ohľadu na to, či bola zrealizovaná výnimka zo zakázaných činností). Záujmom každého, teda verejným záujmom, je, aby dôvodnosť a zákonnosť takejto výnimky - výnimka zo zakázaných činností podľa § 35 ods. 1 písm. b) a e) zákona č. 543/2002 Z. z. (povolenie usmrtiť zákonom chráneného živočícha) - bola preskúmaná nezávislým súdom, a to bez ohľadu na uplynutie jej platnosti. Potrebné je ale dodať, že pokiaľ je možné účinné prostriedky na ochranu uplatniť na súde v reálnom čase (počas platnosti výnimky), poskytnutá ochrana súdu reálnymi prostriedkami v takom čase môže byť zjavne účinnejšia ako jeho následné závery po meritórnom prieskume nasledujúcom až po realizácii (ale aj nerealizácii) výnimky. V takom prípade je potrebné

. .).“ 25. Kasačný súd sa pridržiava a stotožňuje s vyššie uvedenými právnymi názormi Ústavného súdu Slovenskej republiky a konštatuje, že napriek uplynutiu času, na ktorý bola výnimka (povolenie usmrtenia zákonom chráneného živočícha) povolená bez toho, aby bola realizovaná, je daný zákonom a ústavou chránený verejný záujem na preskúmaní jej zákonnosti nezávislým a nestranným súdom. Nie je, a v predmetnej veci ani nebol, daný dôvod pre zastavenie či už správneho súdneho konania alebo kasačného konania. Kasačný súd preto pristúpil k meritórnemu posúdeniu kasačnej sťažnosti sťažovateľa.

27. Kasačný súd v súvislosti s prejednávanou vecou považuje za potrebné zdôrazniť, že v súlade s čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) má každý právo na životné prostredie. Toto právo je súčasne spojené s povinnosťou každej osoby životné prostredie chrániť, zveľaďovať a nepoškodzovať nad mieru ustanovenú zákonom (čl. 44 ods. 2 a 3 Ústavy). S právom na životné prostredie je spojená aj pozitívna povinnosť štátu dbať o ekologickú rovnováhu, účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečovať ochranu určeným druhom voľne žijúcich živočíchov (čl. 44 ods. 4 Ústavy).

celoročnou ochranou. Ide o najväčšiu šelmu nášho regiónu, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou biotopov Slovenskej republiky a jej životného prostredia, a ktorej život a prežitie sú ovplyvnené činnosťou človeka. Prežitie medveďa hnedého ako druhu, jeho prosperita a ochrana sú tak všeobecne záväznými právnymi predpismi deklarovanými a chránenými verejnými záujmami, ktoré sa premietajú do zákazov činností negatívne ovplyvňujúcich jeho existenciu, vrátane zákazu jeho usmrtenia (§ 35 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane prírody).

30. Je pritom pochopiteľné, že chránené živočíchy nevnímajú hranice im vymedzených areálov pre život, pričom zvyšujúca sa činnosť ľudskej populácie a rozširovanie osídleného či obhospodarovaného územia Slovenskej republiky, sú nevyhnutne spojené so zvyšovaním kontaktu medzi človekom a chránenými živočíchmi. O osobitne citlivé situácie ide najmä v prípadoch, keď je chráneným živočíchom šelma, spôsobilá usmrtiť človeka. Verejný záujem na ochrane prírody, resp. ochrane živočícha sa tak môže dostávať do konfliktu s inými Ústavou či zákonom chránenými verejnými záujmami, hodnotami a právami. Priestor a podmienky pre vyváženie týchto verejných záujmov, a to aj na úkor ochrany živočíšneho druhu, predstavuje práve kompetencia orgánu ochrany prírody povoliť výnimky z ochrany, a vo svojej podstate umožniť aj usmrtenie chráneného živočícha (§ 40 ods. 2 a 3 zákona o ochrane prírody).

Ak má dôjsť k povoleniu výnimky podľa § 40 ods. 2 a 3 zákona o ochrane prírody, musí byť v správnom konaní preukázané (§ 86 ods. 1 zákona o ochrane prírody a § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v spojení s § 81 ods. 1 zákona o ochrane prírody) a v rozhodnutí náležite odôvodnené splnenie všetkých vyššie uvedených podmienok.

33. Podľa § 40 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody: „Výnimku podľa odseku 2 možno povoliť: b) pri predchádzaní závažných škôd na úrode, hospodárskych zvieratách, lesoch, chove rýb, vodnom hospodárstve a ak sa výnimka nevzťahuje na druhy voľne žijúcich vtákov, aj pri predchádzaní závažných škôd na inom type majetku.

35. V tejto súvislosti je však potrebné dodať, že akákoľvek ochrana živočíšnych druhov (osobitne ak ide o šelmy alebo väčšie živočíchy) je nevyhnutne spojená so vznikom istého typu škôd. Chránené voľne žijúce živočíchy nedokážu pochopiť hranice im pre život vymedzených areálov, prirodzene sa sťahujú, putujú a prichádzajú tak do kontaktu s človekom, jeho činnosťou a jeho majetkom/vlastníctvom. Vo všeobecnosti zákonodarca neumožňuje takéto situácie riešiť zásahom do ochrany chráneného živočícha, ale prezumuje potrebu prijímania preventívnych opatrení v záujme predchádzania škodám a znižovania škôd, ktoré chránený živočích na majetku fyzických a právnických osôb spôsobí. Ak už k škodám dochádza, zákonodarca preferuje formu odškodnenia takto spôsobených škôd pred zásahom do ochrany živočíšneho druhu (§ 97 ods. 1 zákona o ochrane prírody v spojení s § 44 a prílohou č. 39 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 170/2021 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 543/2003 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov;

Hrozba závažnej škody pritom musí byť riadne preukázaná v správnom konaní, musí vyplývať z vykonaných dôkazov a musí byť riadne odôvodnená v rozhodnutí o povolení výnimky. 37. Kasačný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľa v tom, že s ohľadom na povahu prevažujúceho verejného záujmu vymedzeného v § 40 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody, je potrebné, aby medzi prevenciou hrozby závažnej škody a povolením výnimky z ochrany vybraného živočíšneho druhu bola racionálna väzba. Žalovaný teda môže povoliť výnimku z podmienok ochrany vybraných druhov živočíchov, ak možno rozumne predpokladať/dôvodiť, že povolenie výnimky prispeje k predchádzaniu závažným škodám na úrode, hospodárskych zvieratách, lesoch, chove rýb, vodnom hospodárske a pri medveďovi hnedom aj na inom type majetku. Existencia racionálnej väzby medzi cieľom a zvoleným riešením však neznamená, že tento cieľ aj musí byť dosiahnutý. Inými slovami, aj keby došlo ex post k zisteniu, že k závažným škodám na vymedzenom majetku došlo napriek povoleniu výnimky z podmienok ochrany chránených druhov vybraných živočíchov, ešte to neznamená,

39. Z rozhodnutia žalovaného ako ani z napadnutého rozsudku správneho súdu totiž nevyplýva, v čom má spočívať hrozba kvalifikovanej, závažnej (teda nie bežnej) škody na majetku v predmetnej veci a ani to, ako prevencii pred touto škodou má napomôcť usmrtenie 1 ks medveďa hnedého.

Vo vzťahu k tvrdeniu o rastúcich škodách na majetku v ostatnom období kasačný súd konštatuje, že ide v zásade len o ničím v správnom konaní nepodložené a nepreukázané tvrdenie. Keďže z podkladov v administratívnom spise nie je zrejmé, k akým škodám a s akou (aspoň odhadovou) hodnotou malo dochádzať v minulosti, k akým škodám a s akou (aspoň odhadovou) hodnotou malo dochádzať bezprostredne pred povolením výnimky, nemožno konštatovať ani ich rastúci trend a už vôbec hrozbu „závažných škôd.“

43. Podľa § 40 ods. 3 psím. c) zákona o ochrane prírody: „Výnimku podľa odseku 2 možno povoliť c) v záujme verejného zdravia alebo verejnej bezpečnosti ľudí a ak sa výnimka nevzťahuje na druhy voľne žijúcich vtákov, aj v záujme iných nevyhnutných dôvodov vyššieho verejného záujmu vrátane tých, ktoré majú sociálny alebo hospodársky charakter a tých ktoré majú priaznivé dôsledky zásadného významu na životné prostredie.

45. Kasačný súd nespochybňuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžp/2/2013 zo dňa 17. júna 2013 a v zhode so správnym súdom zastáva názor, že hlásenia o stretnutí s medveďmi môžu byť relevantnými podkladmi pre rozhodovanie žalovaného podľa § 40 ods. 3 písm. c) zákona o ochrane prírody. Dodáva však, že stále ide „len“ o podklady pre rozhodnutie žalovaného. Žalovaný ich je povinný v konaní vyhodnocovať a preverovať, pričom platí, že nie každé stretnutie človeka s medveďom hnedým je automaticky dôvodom pre konštatovanie naplnenia dôvodov výnimky podľa § 40 ods. 3 písm. c) zákona o ochrane prírody. 46.

47. V tejto súvislosti však kasačný súd, na rozdiel od správneho súdu, dáva do pozornosti, že podkladom pre rozhodnutie žalovaného síce boli oznámenia obyvateľov o kontakte s medveďom hnedým, tieto však žalovaný a ani prvostupňový orgán nepodrobili žiadnemu

48. Zo stanoviska Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky na druhej strane vyplýva, že ku kontaktom nedochádza v intraviláne obce, ale zvyšuje sa nebezpečenstvo rizikových stretov v kontaktných zónach na prechode z polí do lesa, čo je ovplyvnené početnosťou populácie medveďa hnedého v regióne a migráciou medveďou za potravou. Ide pritom o miesta, ktoré sa už môžu nachádzať aj v blízkosti ľudských obydlí. Inými slovami, stanovisko Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky zakladá prípadnú hrozbu pre bezpečnosť a zdravie obyvateľov skôr na celkovej veľkosti populácie medveďa hnedého na danom území, než na synantropných prejavoch alebo dôkazoch o konfliktných situáciách jednotlivých jedincov. Početnosť populácie medveďa hnedého (ani odhadovaná) na danom území však zo stanoviska nevyplýva. 49.

50. Kasačný súd preto konštatuje, že žalovanému sa v správnom konaní nepodarilo preukázať ani splnenie podmienok pre povolenie výnimky podľa § 40 ods. 3 písm. c) zákona o ochrane prírody v predmetnej veci. Aj v tejto časti rozhodnutie žalovaného a napadnutý rozsudok správneho súdu vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Kasačný súd však v tomto smere zdôrazňuje, že zatiaľ čo vo verejnej diskusii môžu byť akceptovateľné aj nepodložené názory, v administratívnom konaní je daný priestor len pre preukázané fakty a skutočnosti. Kasačný súd konštatuje, že v predmetnom konaní nebol predložený ani jeden dôkaz, vedecká štúdia či iný relevantný podklad, ktorý by umožnil (aspoň odôvodneným odhadom) vymedziť veľkosť populácie medveďa hnedého na danom území, objektívne posúdil jej (ne)primeranosť a prípadné negatívne dôsledky.

V. Záver

53. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k tomu záveru, že napadnutý

rozsudok

správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP), rovnakou vadou (nezákonnosťou) podľa zistení kasačného súdu trpí aj rozhodnutie žalovaného (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP). Keďže správny súd žalobu sťažovateľa zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2 SSP a § 191 ods. 1 písm. c) SSP zmenil napadnutý

rozsudok

správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 54. V ďalšom konaní bude žalovaný viazaný vyjadreným právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP). 55. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi/sťažovateľovi priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konaní pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 56. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 14. decembra 2022