2Sžr/3/2019

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členov senátu Prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha PhD. a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD., v právnej veci navrhovateľov: 1/ STRABAG Pozemné a inžinierske staviteľstvo s.r.o. (do 31. decembra 2014 ZIPP BRATISLAVA, spol. s r.o.), so sídlom Mlynské Nivy 61/A, Bratislava, IČO: 31355161, 2/ Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie 1, Bratislava, proti odporcovi: Okresný úrad Bratislava, pozemkový a lesný odbor, so sídlom Tomášikova 46, Bratislava, za účasti: 1/ M. M.Z., V. D. XXXX/XX, V. 2/ L. V., bytom M. O.. XXX, P. C., Č. E., 3/ C. Y., bytom X. B. XXX/ XX, V., všetci traja zastúpení: K. V., M. O.. XXX, P. C., I. E. 4/ L. Y., bytom D. XXXX/ X, V., zastúpená: JUDr. Vladimír Kyselák, hosťujúci euroadvokát, so sídlom Pražská 140, Příbram I/140, Česká republika, 5/ JUDr. Margita Hrivňáková - SKP úpadcu AJG, s.r.o., so sídlom Landererova 1, Bratislava, IČO: 35885831, zastúpená: GRMAN & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Pribinova 25, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Bratislave (právneho predchodcu odporcu) č. j. (1566/92), zn. 9731/2007/BER (1081/07) zo dňa 07. decembra 2007, konajúc o odvolaniach navrhovateľov 1/ a 2/ a zúčastnenej osoby 5/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/6/2008-457 zo dňa 25. októbra 2018, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/6/2008-457 zo dňa 25. októbra 2018 mení tak, že rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Bratislave č. j. (1566/92), zn. 9731/2007/BER (1081/07) zo dňa 07. decembra 2007 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. II. Navrhovateľovi 1/ náhradu trov prvostupňového konania nepriznáva. Navrhovateľovi 2/, ako aj zúčastneným osobám v 1/ až 5/ rade, trovy prvostupňového konania nepriznáva . III. Navrhovateľovi 1/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Navrhovateľovi 2/, ako aj zúčastneným osobám v 1/ až 5/ rade, trovy odvolacieho konania nepriznáva .

1. Rozhodnutím č. j. (1566/92), zn. 9731/2007/BER (1081/07) zo dňa 07. decembra 2007 Obvodný pozemkový úrad v Bratislave (do účinnosti zák.č_ 183/2013 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy dňa 30.6.2013 právny predchodca odporcu) rozhodol vo veci uplatneného reštitučného nároku na vydanie nehnuteľnosti tak, že: Oprávnené osoby E.. Š. Y. a L. Y. (ďalej aj ako „oprávnené osoby“) podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 229/1991 Zb.“), ako povodní vlastníci nehnuteľnosti každý v podiele 1, spĺňajú podmienky uvedené v § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č.

A: Katastrálne územie C-KN parc. č. výmera v m2 druh pozemku M. X. XXXX/XXX XXX D. P. B: vlastník E.. Š. Y., rod. Y., nar. XX.XX.XXXX, rod. č. XXXXXX/XXX, bytom D. XXXX/X V., v podiele 1 L. Y., rod. E., nar. XX.XX.XXXX, rod. č. XXXXXX/XXX, bytom D. XXXX/X V., v podiele

Oprávnené osoby kúpnou zmluvou zo dňa XX. L. XXXX (schválená pod č. XX/XX) odpredali EN parc. č. XXXX. k. ú. M. X. o výmere X.XXX m2 bývalej Výstavbe hlavného mesta SSR Bratislavy, pre výstavbu OS M. X. - Y. Y..

Predmetom rozhodovania správneho orgánu zostala zvyšná časť z vykúpenej parcely č. XXXX (novovytvorená parcelu č. XXXX/XXX z parciel č. XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX) prevedená na základe kúpnej zmluvy zo dňa 28. januára 1986, ktorá je v súčasnosti zastavaná a bola prevedená povinnou osobou na iný subjekt po účinnosti

5. K existencii prekážky vydania pozemku podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 229/1991 Zb. uviedol, že ňou nie je ani stavebné povolenie v roku 1987, nakoľko prekážkou sú iba tie stavby, ktoré boli zahájené predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. (tzn. pred 24. júnom 1991) a boli zahájené do dvoch rokov po vydaní stavebného povolenia.

6. Proti uvedenému rozhodnutiu správneho orgánu podali navrhovatelia 1/ a 2/ na Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“) opravné prostriedky podľa 3. hlavy 5. časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ako „OSP“), o ktorých krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 1S/6/2008-60 zo dňa 09. júna 2011 tak, že napadnuté rozhodnutie právneho predchodcu odporcu zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a e/ OSP a vec mu vrátil na ďalšie

Na základe uvedeného krajský súd dospel k záveru, že predmetný pozemok nemožno vydať, pretože je súčasťou sídliska Y. Y., v jeho bezprostrednej blízkosti stoja obytné domy a cez neho prechádza a stredom križuje komunikácia a chodník, a tieto stavby bránia jeho poľnohospodárskemu využitiu.

Po vrátení veci vydal krajský súd dňa 19. augusta 2013 uznesenie č. k. 1S/6/2008-205, ktorým zastavil konanie voči spoločnosti ASSEZ a.s. z dôvodu, že dňom 14. marca 2013 bola spoločnosť vymazaná z Obchodného registra.

Toto rozhodnutie právneho predchodcu odporcu bolo rozsudkom krajského súdu zo dňa 31. januára 2002 č. k. 24S/161/ 02-17 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a doplnenie dokazovania. Následne právny predchodca odporcu vydal dňa 02. mája 2002 rozhodnutie č. 1566/92, zn. 679/02-10/J07, ktorým rozhodol tak, že pozemky parcela č. XXXX/XXX o výmere XXX m2 a parcela č. XXXX/XXX o výmere XXX m2 sa vydávajú reštituentom a pozemok parcela č. XXXX D. výmere XXX m2 sa nevydáva. Oprávneným osobám sa nepriznalo vlastnícke právo k tejto výmere z dôvodu, že nehnuteľnosť je zastavaná v zmysle § 11 zákona č. 229/1991 Zb. a nie je možné ju vydať. Správny orgán tiež uviedol, že nepriznaním vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti nie je dotknuté právo oprávnenej osoby na náhradu v zmysle § 11 ods. 2 alebo § 15 a § 16 zákona č. 229/1991 Zb.

podané len v ostatnej časti rozhodnutia správneho orgánu (týkajúcej sa nezastavaných pozemkov). Rozhodnutie zo dňa 02. mája 2002 bolo rozsudkom č. k. 19S/156/02-29, 19S/205/ 02 zo dňa 28. novembra 2002 zrušené a vec bola vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie, v ktorom právny predchodca odporcu vydal rozhodnutie č. 1566/92 zn. 1909/03-10/J07 zo dňa 30. decembra 2003 (týkajúce sa iba vydania parciel XXXX/XXX a XXXX/XXX ) následne potvrdené rozsudkom krajského súdu č. k. 3Sp/20/2004-12 zo dňa 06. októbra 2005).

11. Rozsudok krajského súdu č. k. 1S/6/2008 - 239 zo dňa 04. septembra 2014 bol uznesením NS SR sp. zn. 6Sžo/43/2015 zo dňa 24. augusta 2016 zrušený a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd nesúhlasil s názorom krajského súdu, že rozhodnutie správneho orgánu v časti týkajúcej sa výmery XXX m2 je právoplatné rozhodnutím č. 1566/ 92, zn. 679/02-10/J07 zo dňa 02. mája 2002 a správny orgán nemal opätovne rozhodovať z dôvodu res iudicata. Odvolací súd vyslovil názor, že rozsudkom krajského súdu č. k. 19S/ 156/02-29, 19S/205/02 zo dňa 28. novembra 2002 bolo zrušené celé rozhodnutie č. 1566/92, zn. 679/02-10/J07 zo dňa 02. mája 2002 a nie len jeho časť. Odvolací súd preto nepovažoval za pochybenie právneho predchodcu odporcu, ktorý napadnutým rozhodnutím č. 1566/92, zn. 9731/2007/BER (1081/07) zo dňa 07. decembra 2007 vyslovil, že oprávnené osoby spĺňajú

Uviedol, že krajský súd, riadiac sa nesprávnym právnym názorom sa potom riadne nevysporiadal s vznesenými odvolacími námietkami, tak ako to uviedol NS SR vo svojom zrušujúcom uznesení 1Sžr 134/ 2011 zo dňa 10. júla 2012 NS SR.

14. V odôvodnení odvolaniami napadnutého rozsudku krajský súd, po zhrnutí priebehu rozhodovania správnych orgánov a súdov v danej veci, poukázal na to, že oprávnené osoby podaním zo dňa 15. júna 2006 žiadali správny orgán o rozhodnutie aj vo zvyšnej časti parcely č. XXXX o výmere XXX m2, ktorá je zastavaná a o ktorej bolo rozhodnuté napadnutým rozhodnutím právneho predchodcu odporcu č. j. (1566/92), zn. 9731/2007/BER (1081/07) zo dňa 07. decembra 2007. Krajský súd s poukazom na názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/43/2015 zo dňa 24. augusta 2016 zdôraznil, že ako súd prvého stupňa bol právnym názorom najvyššieho súdu, ako súdu odvolacieho, v ďalšom konaní viazaný. 15.

Pojem tieseň podľa § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 229/1991 Zb. je potrebné vykladať aj v súvislosti s politickým nátlakom spojeným s obdobím rokov 1948 - 1989. Moment tiesne je potrebné skúmať aj z pohľadu, či k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo za okolnosti v právnom štáte. V danom prípade je potrebné si uvedomiť, že pozemok o výmere X.XXX m2 bol vykúpený jednou a tou istou zmluvou č. 62/1986 PK uzavretou dňa 28. januára 1986, a teda keď bola vo vzťahu k prevodu pozemkov o výmere X.XXXm2 (XXX m2 a XXX m2), záver o preukázaní tiesne sa musí vzťahovať aj k zvyšnej časti výmery XXX m2.

1989, na pozemku v roku 1992 spevnená cesta nebola postavená. Vzhľadom na uvedené, aj v spojení s uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, vyhodnotil krajský súd námietky o nesplnení podmienok na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 229/1991 Zb. ako nedôvodné. 17. S ohľadom na záväzný názor odvolacieho súdu vyslovený v rozhodnutí zo dňa 24. augusta 2016 považoval krajský súd za irelevantnú aj namietanú prekážku rozhodnutej veci. Nesúhlasil s tvrdením, že z napadnutého rozhodnutia správneho orgánu nie je zrejmá výmera ani plocha vydávanej časti, nakoľko táto skutočnosť vyplýva priamo z výroku rozhodnutia právneho predchodcu odporcu, pretože správny orgán oprávneným osobám priznal vlastnícke právo k parcele č. XXXX/XXX o výmere XXX m2, druh pozemku - D. P., vytvorenej z časti pôvodnej EN parcely č. XXXX v katastrálnom území M. X.. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na konštatáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 1Sžr/134/2011 zo dňa 10. júla 2012, v ktorom o. i. uviedol, že odporca vo výroku napadnutého rozhodnutia vydávané nehnuteľnosti riadne špecifikoval. 18. Krajský súd súhlasil s argumentáciou správneho orgánu, že povinná osoba nenakladala s nehnuteľnosťou v súlade so zákonom (§ 5 zák. č. 229/1991 Zb.) , v zmysle ktorého predmetné nehnuteľnosti nemohla previesť do vlastníctva iného, a napriek zákonnej úprave boli pozemky prevedené iným subjektom vrátane spoločnosti ZIPP Bratislava spol. s.r.o. (t. č. navrhovateľ 1/). Krajský súd zároveň poznamenal, že zákon č. 229/1991 Zb. so vznikom takýchto právnych úkonov počítal v § 5 ods. 3, v ktorom výslovne uvádza, že také právne úkony sú neplatné. 19. Pokiaľ ide o namietané procesné pochybenia spočívajúce v tom, že správny orgán nerozhodol jedným rozhodnutím o celom reštitučnom nároku, resp. nijakým spôsobom v rozhodnutí č. 1566/92, 1909/03-10/J07 zo dňa 30. decembra 2003 neuviedol, že ide o čiastočné rozhodnutie, krajský súd uviedol, že prihliadal na zásadu aplikácie spravodlivosti, keďže spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. 20. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 OSP tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v konaní nevznikli a ani právna úprava neumožňuje priznať odporcovi náhradu trov konania. Krajský súd nepriznal náhradu trov konania ani zúčastneným osobám v 1/ až 5/ rade vzhľadom na okolnosť, že ustanovenie piatej časti, druhej a tretej hlavy OSP neupravuje rozhodovanie o trovách zúčastnenej osoby (upravuje len trovy žalobcu a žalovaného), a preto krajský súd postupoval podľa § 246c ods. 1, prvá veta OSP v spojení s ust. § 142 ods. 1 OSP podľa zásady úspechu v konaní. Zúčastneným osobám v 1. - 4. rade, ktoré boli v konaní úspešné, krajský súd náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnili. Zúčastnenej osobe v 5. rade z dôvodu neúspešnosti v konaní krajský súd náhradu trov konania nepriznal.

21. Proti rozsudku krajského súdu č. k. 1S/6/2008-457 zo dňa 25. októbra 2018 podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia 1/ a 2/ a zúčastnená osoba 5/ (jeden zo subjektov, na ktoré boli po uplatnení reštitučného nároku prevádzané časti predmetných pozemkov) .

Poukázal na význam rozhodnutia právneho predchodcu odporcu č. 1566/92 zn. 1909/03-10/J07 zo dňa 30. decembra 2003, z ktorého vôbec nevyplývalo, že ide o rozhodnutie čiastočné alebo neúplné. Podľa navrhovateľa 1/ z tohto rozhodnutia naopak jasne vyplynulo, že zostávajúca časť pôvodnej parcely č. XXXX nemôže byť vydaná kvôli jej zastavanosti. Napriek tomu vydal právny predchodca odporcu nečakane napadnuté rozhodnutie, ktoré krajský súd potvrdil napriek tomu, že odporcom, resp. jeho právnym predchodcom boli porušené základné zásady správneho konania a taktiež nebola rešpektovaná prekážka rozhodnutej veci.

23. Podľa navrhovateľa 1/ právny predchodca odporcu porušil zásadu zákonnosti vyplývajúcu z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj z § 3 ods. 1 Správneho poriadku, keďže z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, na základe ktorého zákonného ustanovenia bol oprávnený po právoplatnom uzavretí reštitučnej veci v roku 2003 znova konať a rozhodnúť. Tento postup je zároveň aj v rozpore s princípom ochrany legitímnych očakávaní, ktoré u adresátov rozhodnutie č. 1566/92 zn. 1909/03-10/J07 zo dňa 30. decembra 2003 vyvolalo.

Pri zvyšnej časti pôvodného pozemku parc. č. XXXX totiž existovala prekážka vydania podľa § 11 zákona č. 299/1991 Zb., keďže pozemok bol zastavaný cestou, resp. chodníkom. Mal za to, že nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia odporcu č. 1566/92 zn. 1909/03-10/J07 zo dňa 30. decembra 2003 došlo k vzniku prekážky rozhodnutej veci, ktorá bráni tomu, aby sa v tej istej veci znova konalo a rozhodovalo.

poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie právneho predchodcu odporcu zneistí obyvateľov sídliska Y. Y., pričom je zároveň v rozpore so samotnou podstatou zákona č. 229/1991 Zb., ktorého cieľom bolo zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku pôdu a hospodársky rozvoj

Ani správny orgán a ani krajský súd nevykonali v tomto smere žiadne vlastné posúdenie, keď iba odkázali na rozhodnutie správneho orgánu č. 1566/92 zn. 1909/03-10/J07 zo dňa 30. decembra 2003 a rozsudok krajského súdu č. k. 3Sp/20/2004-12 zo dňa 06. októbra 2005, čo navrhovateľ 1/ nepovažoval za dostatočné.

26. Poukázal na stavebné povolenie zo dňa 23. decembra 1986 vydané Obvodným národným výborom Bratislava IV na výstavbu „OS V. - Y. Y. - 1. stavba“, pričom výstavba sídliska sa týkala aj dotknutého pozemku parc. č. XXXX M.. ú. M. X. podľa ktorého sa stavba mala začať v januári 1987 a dokončená mala byť do júla 1993. Už v roku 1992 bolo jasné, že uvedený pozemok je súčasťou budovaného sídliska, bude využívaný na tento účel a nebude ho možné využívať na poľnohospodársku výrobu. Rovnako aj navrhovateľ 2/ poukázal na to, že v rozhodnutí právneho predchodcu odporcu č. 1566/92 zn. 1909/03-10/J07 zo dňa 30. decembra 2003 nie je uvedené, že ide o čiastočné rozhodnutie vo veci podaného reštitučného nároku. Zdôraznil, že z tohto rozhodnutia potvrdeného rozsudkom krajského súdu č. k. 3Sp/20/2004-12 zo dňa 06. októbra 2005 boli uspokojované i nároky oprávnených osôb. V tejto súvislosti

Zúčastnená osoba 5/ v odvolaní navrhovala napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť, rozhodnutie právneho predchodcu odporcu č. j. (1566/92), zn. 9731/2007/BER (1081/07) zo dňa 07. decembra 2007 zrušiť a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie.

napadnutý rozsudok zaťažil nedostatkom riadneho a náležitého odôvodnenia, ktoré je súčasťou práva účastníka konania na spravodlivý súdny proces, čím zúčastnenej osobe 5/ odňal možnosť konať pred súdom. 29. Zúčastnená osoba 5/ trvala na tom v danom prípade existuje prekážka rozhodnutej veci (res iudicata), nakoľko o reštitučnom nároku oprávnených osôb bolo rozhodnuté Okresným úradom Bratislava IV dňa 02. mája 2002 rozhodnutím č. j. 1566/92, zn. 679/02-10/J07 tak, že im bolo priznané vlastnícke právo k pozemkom parc. č. XXXX/XXX o výmere XXX m2 a parc. č. XXXX/XXX. o výmere XXX m2. Naopak, vlastnícke právo k pozemku parc. č. XXXX o výmere XXX m2 im priznané nebolo, a to z dôvodu zastavanosti.

Akékoľvek rozhodnutie krajského súdu nad rámec odvolacích dôvodov by bolo rozhodnutím ultra petitum, a teda rozhodnutím nezákonným. Preto ak krajský súd zrušil uvedené rozhodnutie správneho orgánu rozsudkom č. k. 19S/156/02-29, 19S/205/02 zo dňa 28. novembra 2002, urobil tak len v časti priznania vlastníckeho práva k pozemkom parc. č. XXXX/XXX o výmere XXX m2 a parc. č. XXXX/XXX o výmere XXX m2.

správneho orgánu. Uvedené potvrdil aj Okresný úrad Bratislava IV vydaním rozhodnutia č. 1566/92 zn. 1909/03-10/J07 zo dňa 30. decembra 2003, ktorým v novom konaní opätovne priznal oprávneným osobám vlastnícke právo iba k pozemkom parc. č. XXXX/XXX o výmere XXX m2 a parc. č. XXXX/XXX o výmere XXX m2, pričom pozemkom parc. č. XXXX o výmere XXX m2 sa už nezaoberal.

námietkou nemožnosti vydania pozemku podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 229/1991 Zb. Otázka nemožnosti vydania dotknutého pozemku je pritom jednou z kľúčových otázok v tomto konaní. V tejto súvislosti poukázala na pôvodný rozsudok krajského súdu č. k. 1S/6/2008-80 zo dňa 09. júna 2011, v ktorom bolo potvrdené, že pozemok nie je možné vydať s poukazom na uvedené zákonné ustanovenie. Aj keď odvolací súd zrušil tento rozsudok krajského súdu, nezaoberal sa však otázkou nemožnosti vydania pozemku, resp. túto nemožnosť vydania pozemku nespochybnil. Okrem toho, od vydania uvedeného rozsudku krajského súdu nedošlo k takej zmene skutkového alebo právneho stavu, ktorá by odôvodňovala zmenu názoru krajského súdu v otázke nemožnosti vydania pozemku. Na predmetnom pozemku sú zrealizované stavby, ktoré bránia jeho poľnohospodárskemu využitiu, a preto by bolo jeho vydanie v rozpore s účelom zákona č. 229/1991 Zb.

33. Záverom odvolania poukázala na viaceré porušenia procesných práv navrhovateľa 1/ a zúčastnenej osoby 5/ týkajúce sa ich postavenia ako účastníkov správneho konania. Rovnako sa vyjadrila k zásade spravodlivosti, ktorá nemôže byť korektívom výkonu právomoci správneho orgánu, teda nemôže ospravedlňovať pochybenia správneho orgánu, ktorý rozhodol o reštitučnom nároku po 11 rokoch od jeho uplatnenia. Mal za to, že zásada spravodlivosti by sa mala uplatniť v tomto prípade opačne, keď postup právneho predchodcu odporcu, ktorý po 15 rokoch od uplatnenia reštitučného nároku vydal ďalšie rozhodnutie, je nutné považovať za nespravodlivý a udržuje všetky zainteresované subjekty v právnej neistote, naviac nebolo zohľadnené , že sa jedná o pozemok, ktorý je súčasťou sídliska Dlhé Diely a možnosti zákonnej alternatívy v podobe poskytnutia náhradného pozemku alebo peňažnej náhrady.

To znamená, že absencie tiesne a nápadne nevýhodných podmienok sa mala vzťahovať na celú kúpnu zmluvu, teda aj na nevydávanú časť pozemku o výmere XXX m2. Je preto logické, že krajský súd v následnom rozhodnutí zrušil rozhodnutie právneho predchodcu odporcu v

poukázal na § 40 Správneho poriadku, podľa ktorého, ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný. 36. Odporca rovnako nesúhlasil s názorom, podľa ktorého nerozhodnutím o celom nároku jedným rozhodnutím bol porušený Správny poriadok. Dôvodil, že v Správnom poriadku nie je nikde uvedené, že o nároku musí byť rozhodnuté jedným rozhodnutím. V tejto súvislosti poukázal na bežnú prax v reštitučných veciach, pri ktorých sa nerozhoduje jedným rozhodnutím a tento postup správneho orgánu nebol nikdy namietaný.

37. Zastával názor, že je bez právneho významu posudzovať, či stavba na vydávanom pozemku bráni poľnohospodárskemu využitiu, nakoľko v čase účinnosti zákona bol pozemok voľný a nezastavaný, o čom svedčí aj znalecký posudok C.. U. T. zo dňa 30. júla 1992.

38. K odvolaniam navrhovateľov 1/ a 2/ a zúčastnenej osoby 5/ sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrila aj zúčastnená osoba 4/, ktorá odvolania považovala za nedôvodné a odôvodnené len opakujúcimi sa námietkami účastníkov konania, s ktorými sa už súdy v danej veci vysporiadali. Pridržiavala sa argumentácie odporcu a žiadala, aby bolo vo veci rozhodnuté tak, že predmetná časť parcely sa vydáva.

39. Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci v zmysle § 1 písm. a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom súdnictve, a v zmysle § 1 písm. b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve.

40. S účinnosťou od 01. januára 2021 bola ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z. doplnená Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prejednávaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3S a v odvolacom konaní je naďalej vedená pod pôvodnou spisovou značkou.

42. Podľa preambuly zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej aj len „zákon“), zákon bol prijatý v snahe zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia

44. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. povinnými osobami sú štát alebo právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona nehnuteľnosť držia. 45. Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. povinná osoba je povinná s nehnuteľnosťami až do ich vydania oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára, odo dňa účinnosti tohto zákona nemôže tieto veci, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného.

47. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 229/1991 Zb. pozemky alebo ich časti nemožno vydať v prípade, že pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavaný; pozemok možno vydať, ak stavba nebráni poľnohospodárskemu alebo lesnému využitiu pozemku.

49. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozsudku krajského súdu zo dňa 25. októbra 2018, ktorým nebolo vyhovené opravnému prostriedku navrhovateľov 1/ a 2/ podanému proti rozhodnutiu právneho predchodcu odporcu, ktorým bolo vyhovené uplatnenému reštitučnému nároku a bolo rozhodnuté o navrátení vlastníctva k zastavanému pozemku v k. ú M. X., C-KN parc. č. XXXX/XXX, D. P. o výmere XXX m2, predstavujúca zastavanú časť sídliska M. X. - Y. Y. ( komunikácia s chodníkmi , parkoviská a sídlisková zeleň), ako vyplýva z predloženej kópie katastrálnej mapy a ortofotomapy na čl. 441 a 442 súdneho spisu .

V tejto súvislosti nemožno poprieť, že v dôsledku aplikovanej právnej úpravy a použitých prostriedkov procesnej úpravy, ako aj v dôsledku nie vždy konzistentnej rozhodovacej činnosti súdov sa jedná o dlhotrvajúce konanie, výsledkom ktorého má byť rozhodnutie o zvyšnej časti reštitučného nároku uplatneného na základe zákona č. 229/1991 Zb. v lehote do 31.12.1992.

Súd v takom konaní musí brať ohľad nielen na konkrétne okolnosti prípadu, na ktoré bol povinný prihliadať správny orgán, ale vzhľadom na špecifickosť konania, kedy súd preskúmava neprávoplatné rozhodnutie správneho orgánu, musí prihliadať aj na skutkový stav existujúci v čase svojho rozhodovania. 52.

Výsledkom tejto časti konania je záver o tom, či sú v návrhu uvedené osoby na základe preukázania konkrétneho reštitučného titulu uznané za oprávnené osoby na odstránenie preukázanej majetkovej ujmy niektorým zo zákonom predvídaných spôsobov.

54. Výsledkom postupu správneho orgánu, ktorý sa procesne riadi správnym poriadkom je rozhodnutie, proti ktorému je možné podať odvolanie na krajský súd, ktorého postup sa riadi ustanovením tretej hlavy piatej časti OSP. Rozhodnutie krajského súdu je preskúmateľné na základe odvolania, na prejednanie ktorého je v súčasnosti príslušný Najvyšší správny súd. Zo sumarizácie týchto zákonných postupov vyplýva, že všetci aktéri konania o uplatnenom reštitučnom nároku majú k dispozícii procesnoprávne prostriedky, ktorými sa môžu domáhať sa preskúmania zákonnosti postupov a záverov prijatých v konaniach vedených na základe dvoch procesnoprávnych úprav, pričom definitívnu odpoveď na všetky sporné otázky by mal dať v rámci svojich kompetencií odvolací súd .

Oba druhy námietok a z nich vyplývajúce dôsledky sú navzájom prepojené a nepochybne má značný vplyv na rozsah námietok a ich vzájomnú súvislosť aj priebeh doterajšieho konania vo veci uplatneného reštitučného nároku, v ktorom bolo vydané viacero rozhodnutí správneho orgánu aj súdnych rozhodnutí.

57. Všeobecne možno skonštatovať, že riešenie otázky posudzovania tiesne a nápadne nevýhodných podmienok, ktoré bolo aplikované aj pri posudzovaní kúpnej zmluvy zo dňa 28. januára 1986 je vzhľadom na dátum doby, ktorá uplynula od prijatia zákona č. 229/1991 Zb. ako aj ďalších reštitučných zákonov, dostatočne vyriešené judikatúrou ústavného súdu (napr. nález ÚS SR III.ÚS 127/2010), ako aj všeobecných súdov. Jednoznačne sa akcentuje historické vyhodnotenie obdobia rokov 1948 - 1989 ako obdobia neslobody, s dôsledkami pre posudzovanie slobody vôle pri uzavieraní právnych úkonov, účelom ktorých bol prevod poľnohospodárskeho a lesného majetku na štát alebo iné právnické osoby.

58. V prejednávanej veci už s ohľadom na zásady elementárnej logiky nemožno prehliadať skutočnosť, že rozhodnutím právneho predchodcu odporcu zo dňa 07. decembra 2007 bolo rozhodované o C-KN parc. č. XXXX/XXX, ktorá predstavovala jednu z troch častí pôvodne vykúpenej parcely č. XXXX o výmere XXXX m2. Je nespochybnené, že o zvyšných dvoch častiach vykúpenej parcely (XXXX/XXX, XXXX/XXX) bolo rozhodnuté právnym predchodcom odporcu dňa 30.12.2003 rozhodnutím pod č. 1566/92 zn. 1909/03-10/J07, potvrdeným krajským súdom v Bratislave rozsudkom č. 3Sp/20/2004-12 zo dňa 6.októbra

Za daných okolností nebola teda dôvodná ani námietka nevysporiadania sa s potrebou preukazovania splnenia kumulatívnej požiadavky nápadne nevýhodných podmienok pri uzavieraní kúpnej zmluvy. 59. Závažnou procesnou námietkou bolo spochybňovanie postupu právneho predchodcu odporcu, ktorý mal rozhodovaním o parcele č. XXXX/XXX pri vydávaní napadnutého rozhodnutia postupovať v rozpore s prekážkou postupu konania vo veci (prekážka res iudicata), v zmysle ktorej nie je možné ( mimo zákonom predvídaných postupov) rozhodovať o veci, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté. Medzi účastníkmi odvolacieho konania bolo rozporné vyhodnotenie dôsledkov rozhodnutia právneho predchodcu odporcu zo dňa 02. 05. 2002 č.1566/92, zn. 679/02-10/J/07 ktorým bolo rozhodované o reštitučnom nároku k uplatnenej výmere XXXX m2, pričom bolo rozhodnuté o navrátení vlastníctva k parcelám o výmere XXX m2 a XXX m2, vlastníctvo k parcele o výmere XXX m2 nebolo priznané pre prekážku vydania. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolateľmi v tom, že ak odvolanie proti tomuto rozhodnutiu bolo podané povinnou osobou, vzťahovalo sa iba na časti výroku o navrátení

Z toho dôvodu zrušujúce rozhodnutie krajského súdu č. 19S 156/02 - 29, 19S 205/02 zo dňa 28.11.2002 logicky a zákonne konformným spôsobom zrušilo celé rozhodnutie zo dňa 2.5.2002. Ďalší postup právneho predchodcu odporcu, ktorý po zrušení veci rozhodnutím zo dňa 20.12.2003 rozhodol o dvoch nezastavaných parcelách (XXX m2 a XXX m2) a v konečnom dôsledku až rozhodnutím zo 07. decembra 2007 rozhodol o zvyšnej časti o výmere XXX m2 , nemožno vyhodnotiť ako odporujúci základným zásadám a právnej úprave správneho konania.

otázky netýkajúcej sa celého reštitučného nároku. 61. Pri posudzovaní ďalšej odvolacej námietky, spochybňovania správnosti vyhodnotenia existencia prekážky vydania predmetnej nehnuteľnosti podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 229/1991 Zb., sa odvolací súd nestotožnil s právnym vyhodnotením vykonaným odporcom ani krajským súdom.

62. Odvolací súd považuje v tejto súvislosti za podstatné správne aplikovať ust. § 11 ods. 1 písm. d) v zmysle ktorého pozemky alebo ich časti nemožno vydať v prípade, že pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavaný; pozemok možno vydať, ak stavba nebráni poľnohospodárskemu alebo lesnému využitiu

reštitučného nároku. Najskorší moment vzniku prekážky (po prechode alebo prevode pozemku) je rozhodujúci pre kvalifikáciu reštitučného nároku vzhľadom na predmet zmluvy, ale limitujúcim momentom pre zohľadnenie zistenia preukázanej existencie prekážky musí byť až moment predchádzajúci bezprostredne vydaniu rozhodnutia (§ 31 ods. 1 Správneho poriadku). Tento záver je podľa odvolacieho súdu aplikovateľný na všetky prípady zákonom predvídaných prekážok vydania pozemku. Akceptovanie opačného výkladu by viedlo k absurdným záverom o tom, že v snahe zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia, by sa teoreticky mali reštituentom vydávať pozemky na ktorých boli (čo aj v rozpore so zákonom) po nadobudnutí účinnosti zákona zriadené cintoríny, športoviská,

Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V tomto kontexte argumentáciu odporcu o tom, že „nie je možné protizákonným prevodom a následne protizákonnou výstavbou uprieť právo oprávnených osôb na vydanie nehnuteľnosti, ktoré im zákon priznáva“ nepovažuje za korešpondujúcu s vyššie uvedeným účelom zákona.

66. Pokiaľ odvolatelia poukazovali na porušenie práv jednotlivých účastníkov konania odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené závery a účel konania dopĺňa, že v prvom rade každý z účastníkov sa môže domáhať ochrany iba svojich subjektívnych práv ( §250l ods. 2 OSP v spojení s § 247 ods. 1 OSP), nie je preukázané žiadne relevantné pochybenie krajského súdu vo vzťahu k procesnému postavenie a realizácii práv subjektov ktoré sa stali účastníkmi správneho a súdneho konania z titulu prevodov vlastníctva v rozpore s § 5 ods. 3 zákona, pokiaľ krajský súd aj vzhľadom na dĺžku trvania konania rozhodoval nekonzistentne (závery v otázke res iudicata) zákonnosť tohto postupu bola vyriešená odvolacím súdom.

IV. Záver

68. O trovách prvostupňového konania aj o trovách odvolacieho konania rozhodol pri vyhlásení rozsudku odvolací súd podľa § 250k ods. 1 a § 250l ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 a § 151 ods. 1 a 2 OSP tak, že procesne úspešnému navrhovateľovi 1/ ich náhradu

69. Podľa § 151 ods. 1,2 OSP, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa

71. Zo súdneho spisu bolo zistené, že na základe výzvy krajského súdu 1S 6/2008 - 34 zo dňa 14.1.2009 na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu podľa pol. 10 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov navrhovateľ 1/ zaplatil dňa 2.2.2009 kolkovými známkami súdny poplatok

72. O výške náhrady trov konania pred odvolacím súdom priznanej procesne úspešnému navrhovateľovi 1/ rozhodoval súd s v zmysle ust. § 246c OSP v spojené s ust. § 224 ods. 1 OSP a ust. §151 ods. 1,2 OSP a vzhľadom na to, že právny zástupca v zákonom stanovenej lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia rozsudku (o ktorom bol informovaný postupom v zmysle § 156 ods. 3 OSP) náhradu trov konania nevyčíslil , mohla mu byť priznaná iba náhrada trov konania vyplývajúca zo spisu, ktorá v danom prípade mohla pozostávať iba zo zaplateného súdneho poplatku.

konania. Za vyššie opísanej situácie nepovažoval za účelné a logické ani to, že by jedným výrokom rozsudku zaviazal navrhovateľa 1/ zaplatiť súdny poplatok za odvolacie konanie a ďalším výrokom rozhodol o povinnosti odporcu v tomto rozsahu nahradiť trovy konania.

75. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.