2Sžrk/6/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu (spravodajca) JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a sudcov JUDr. Anity Filovej a JUDr. Juraja Vališa, LL.M, v právnej veci žalobcu: Slovak Estate s.r.o., so sídlom Ta, IČO: 50050907, zastúpeného Advokátskou kanceláriou VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s.r.o., so sídlom Kuzmányho ul. 29, Košice, IČO: 47240482, proti žalovanému (sťažovateľovi): Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, so sídlom Chlumeckého 2, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: LEGES Recovery k.s., so sídlom Pod Urpínom 5, Banská Bystrica, IČO: 47982586, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. VoÚ 29/2018/Ja zo dňa 3. septembra 2018, konajúc o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/119/2018-140 zo dňa 1. augusta 2019, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť žalovaného sa v časti smerujúcej voči výroku rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/119/2018-140 zo dňa 1. augusta 2019, ktorým zrušil rozhodnutie žalovaného č. VoÚ 29/2018/Ja zo dňa 3. septembra 2018 a prvostupňové rozhodnutie Okresného úradu Revúca, katastrálneho odboru č. V-1455/2017 zo dňa 13. februára 2018 a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie, zamieta .

Rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/119/2018-140 zo dňa 1. augusta 2019 sa v časti výroku o trovách konania žalobcu voči žalovanému, zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

podľa § 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. VoÚ 29/2018/Ja zo dňa 3. septembra 2018 (ďalej aj len „rozhodnutie žalovaného“) ako aj prvostupňové rozhodnutie Okresného úradu Revúca, katastrálneho odboru (ďalej aj len „prvostupňový orgán verejnej správy“) č. V-1455/2017 zo dňa 13. februára 2018, ktorým bol návrh žalobcu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností zamietnutý a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol krajský súd s poukazom na § 167 ods. 1 SSP tak, že uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania dôvodne vynaložené trovy konania v rozsahu 100%. Ďalšiemu účastníkovi podľa § 169 ods. 1 SSP právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mal za to, že mu žiadne trovy konania nevznikli.

len „zákon č. 140/2014 Z.z.“), pretože predmetom prevodu vlastníctva na jej základe je aj poľnohospodársky pozemok, na prevod ktorého je zákonom č. 140/2014 Z.z. v § 4 stanovený postup (§ 4 ods. 3 až 8, § 5, § 6), ktorý nebol dodržaný. V dôsledku uvedeného, pre rozpor so zákonom, je predložená Zmluva absolútne neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka), čo prvostupňový orgán verejnej správy skúmal pri rozhodovaní o vklade vlastníctva do katastra nehnuteľností podľa § 31 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) (ďalej len „katastrálny zákon“). Po zistení, že podmienky na vklad nie sú v dôsledku uvedeného splnené, návrh zamietol. Žalovaný na základe odvolania podaného žalobcom rozhodnutie prvostupňového orgánu preskúmal a po zisteniach, že ten správne posúdil uzavretú Zmluvu ako absolútne neplatnú, pretože jej predmetom bol prevod poľnohospodárskeho pozemku, pri ktorom nebol dodržaný postup vyžadovaný v § 4 (§ 4 ods. 3 až 8, § 5 a § 6) zákona č. 140/2014 Z.z., ktorý

rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil. 3. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku označil všetky žalobcom vytýkané žalobné námietky voči napadnutému rozhodnutiu za nedôvodné a konštatoval, že na ich základe nebolo možné žalobe vyhovieť. Rozhodnutie žalovaného považoval za zákonné, vychádzajúce zo skutkového a právneho stavu, ktorý bol daný v čase rozhodovania žalovaného, pričom žalovaný ako aj prvostupňový orgán verejnej správy sa pri rozhodovaní správne riadili právnou úpravou, ktorá bola platná a účinná v čase ich rozhodovania a ktorú na zistený skutkový stav veci správne aplikovali.

Napadnutým rozhodnutím žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím bol pritom návrh žalobcu ako nadobúdateľa nehnuteľností na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom Zmluvy, zamietnutý z dôvodu, že pri prevode nehnuteľnosti klasifikovanej ako poľnohospodársky pozemok nebol dodržaný postup upravený § 4 a 6 zákona č. 140/2014 Z.z., t.j. práve tými zákonnými ustanoveniami, ktoré Ústavný súd SR označil za nesúladné s vyššie uvedenými článkami Ústavy Slovenskej republiky.

Sťažovateľ namietal, že nesprávne právne posúdenie veci zo strany krajského súdu spočíva v nesprávnom výklade a aplikácii čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 5 ods. 2, § 135 a 191 ods. 3 SSP vo vzťahu k rozhodovaniu vo veci samej, keď ten mal za to, že pri rozhodovaní o podanej žalobe bolo potrebné prihliadať na Nález Ústavného súdu SR, ktorý bol vydaný až po právoplatnosti rozhodnutia žalovaného napadnutého správnou žalobou. Ďalej namietal aj nesprávny výklad a aplikáciu § 167 SSP vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania, keď žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnej výške napriek tomu, že čo do ním prezentovaných žalobných dôvodov nemal žiaden úspech.

03.09.2018. Zároveň namietal, že nemohol konanie o návrhu na vklad na základe Zmluvy prerušiť do právoplatného resp. vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR, teda na neurčitú dobu, vzhľadom na skutočnosť, že by tým ochromil trh s poľnohospodárskymi pozemkami, kedy by síce vlastníci takýchto pozemkov mohli formálne uzatvoriť zmluvy o prevode takýchto pozemkov, avšak nadväzujúce konania o návrhu na vklad by boli prerušené.

9. V tejto súvislosti poukázal na § 135 ods. 1 SSP upravujúci rozhodujúci stav pre rozhodnutie správneho súdu, ako aj na výpočet výnimiek z tohto všeobecného pravidla, ktoré sa však na prejednávanú vec nevzťahujú. Správny súd teda zásadne pri preskúmavaní rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy vychádza nielen zo skutkového stavu ale aj z právneho stavu, ktorý tu bol v čase rozhodovania orgánu verejnej správy. Krajský súd mal teda pri preskúmavaní zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia sťažovateľa vychádzať z právneho stavu v čase právoplatnosti tohto rozhodnutia.

žalobe vyhovieť. Naopak, sťažovateľ ako aj prvostupňový orgán mali podľa odôvodnenia krajského súdu rozhodnúť správne, keď sa riadili právnou úpravou ktorá bola platná a účinná v čase ich rozhodovania a ktorú na zistený skutkový stav veci správne aplikovali.

12. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odo dňa 01.08.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

13. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP) kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk <http://www.nssud.sk> (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť v časti smerujúcej voči výroku napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd zrušil prvostupňové ako aj druhostupňové rozhodnutie žalovaného nie je dôvodná a preto ju v tejto časti zamietol podľa § 461 SSP, no zároveň ju v časti kasačnej sťažnosti smerujúcej voči výroku o trovách

Podľa § 88 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 314/2018 Z.z.“), ak ústavný súd zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vysloví tento nesúlad nálezom, v ktorom uvedie, s ktorými ustanoveniami právneho predpisu vyššej právnej sily alebo medzinárodnej zmluvy nie je preskúmavaný právny predpis nižšej právnej sily, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenia v súlade. Podľa § 91 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z.z., právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov. Podľa § 93 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z.z., ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom súdnom konaní alebo správnom súdnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené

Kasačný súd teda vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu potom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho spisu no bez nutnosti oboznamovať sa s obsahom administratívneho spisu a konštatuje, že nie je dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku vo veci

Odpoveď na položenú otázku môžeme nájsť v § 93 zákona č. 314/2018 Z.z., v ktorom zákonodarca stanovil dopad účinkov nálezu na právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom súdnom konaní alebo správnom súdnom konaní. V prípade, ak súd v civilnom súdnom konaní alebo správnom súdnom konaní vydal rozhodnutie na základe právneho predpisu (resp. jeho časti alebo ustanovenia), ktorý neskôr na základe nálezu ústavného súdu podľa § 88 ods. 2 stratil v zmysle čl. 125 ods. 3 Ústavy <https://www.beck-online.sk/bo/document- view.seam?documentId=pj5f6mjzhezf6nbwga> SR sčasti alebo v niektorom ustanovení účinnosť, pričom toto rozhodnutie nadobudlo aj právoplatnosť, nemá strata účinnosti tohto právneho predpisu (resp. jeho časti alebo ustanovenia) na právoplatnosť takéhoto rozhodnutia

subjektu. Ustanovenie § 93 ods. 2 na druhej strane neposkytuje žiadnu ochranu tomu účastníkovi právoplatne skončeného civilného súdneho konania alebo správneho súdneho konania, ktorý bol v tomto konaní neúspešný, teda uplatnený nárok mu vzhľadom na aplikáciu nesúladného právneho predpisu nebol priznaný, resp. nebol priznaný v celom rozsahu.

Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu ústavného súdu o nesúlade, potom to a fortiori musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente vyhlásenia nálezu ústavného súdu o nesúlade.

viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. 17. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že zákon č. 314/2018 Z.z. nepojednáva o dopadoch nálezu Ústavného súdu SR na právoplatne skončené administratívne konania. Zo samotného znenia totiž možno vyvodiť, že hmotnoprávne následky nálezu dopadajú aj na správne súdne konania v ktorých je pravidlom, že predmetom ich prieskumu sú práve právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy. Ak bolo teda iniciované správne súdne konanie, ktoré do vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR nebolo právoplatne skončené, je to práve to konanie, v ktorom môže dôjsť ku zhojeniu postupu orgánu verejnej správy v administratívnom konaní a nadväzujúceho rozhodnutia, ktorý (nevedome) postupoval na základe ustanovenia, ktoré bolo vyhlásené za nesúladné s právnym predpisom vyššej právnej

Ako krajský súd správne konštatoval v bode 38 napadnutého rozsudku, „Konanie pred správnym súdom je v zmysle § 5 ods. 2 SSP realizáciou ústavne zaručeného práva na ochranu pred nezákonnými rozhodnutiami a ústavou zaručených základných práv a slobôd, a preto musel správny súd na uvedenú skutočnosť pri rozhodovaní prihliadať. Zdôrazňuje pritom, že nález Ústavného súdu má deklaratórny charakter, čo znamená, že len pomenúva/vyhlasuje skutočnosť, ktorá existuje od počiatku, z čoho vyplýva, že ustanovenia § 4 a § 6 zákona č. 140/2014 Z.z. boli neústavné už v čase, keď boli v preskúmavanej veci aplikované“. 19. Žalovanému nebolo v nijakom smere vyčítané, že v čase, keď bol na Ústavný súd SR podaný návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/> o súlade zákona č. 140/2014 Z.z <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2014/140/>, neprerušil konanie o návrhu na vklad na základe Zmluvy, keďže takáto povinnosť mu zo zákona explicitne nevyplýva a naviac,

20. Kasačný súd pripomína, že pre sťažovateľa by sa situácia nezmenila ani prípadným zamietnutím žaloby, a to z dôvodu, že žalobca môže podať návrh na vklad vlastníckeho práva aj opakovane (a to aj bez nutnosti zmeny náležitostí návrhu spolu so Zmluvou) a tým pádom by sa rovnako dostal do situácie, kedy by v novom konaní musel podľa právnych predpisov účinných v čase jeho rozhodovania, zohľadňujúc Nález Ústavného súdu SR, posúdiť návrh a meritórne rozhodnúť. Pre žalobcu by iniciovanie nového konania však malo za následok, že by bol opätovne zaťažený novou poplatkovou povinnosťou, ktorú však nie je spravodlivé aby

plnom rozsahu. Zároveň platí, že pre posúdenie miery úspechu nie je rozhodujúce, nakoľko žalobca uspel s uplatnením žalobných bodov. S ohľadom na konkrétnosti prejednávanej veci teda krajský súd správne posúdil úspech žalobcu v konaní a to aj napriek skutočnosti, že ním prezentované žalobné body boli neúspešné a neboli spôsobilé zvrátiť rozhodnutie žalovaného. Krajský súd však skutočne opomenul vziať do úvahy, že priznanie náhrady trov konania napriek prvotnému konštatovanú úspechu niektorého z účastníkov konania môžu ovplyvniť aj ďalšie skutočnosti, napr. dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 167 ods. 3 písm. a/ SSP.

A z toho dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri k tomu napr. R 34/1982). 24. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 6Sžk/17/2018 zo dňa 11.06.2019 konštatoval, že dôvody hodné osobitného zreteľa zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu správneho súdu. Ustanovenie § 167 ods. 3 písm. a/ SSP nemožno považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie v zmysle svojvôle, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je správny súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri ustanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.

Vždy však ide o výnimočný postup. 26. Je nutné prisvedčiť sťažovateľovi, že krajský súd pri posudzovaní práva na náhradu trov konania aplikoval § 167 SSP bez zohľadnenia výnimočného charakteru prejednávanej veci hodného osobitného zreteľa a to prekvapivo, bez ohľadu na ním samým prezentované právne závery v odôvodnení napadnutého rozsudku. Strata účinnosti kľúčových ustanovení právneho predpisu vzťahujúceho sa na prejednávanú vec s pôsobením ex tunc je pritom takou objektívnou okolnosťou, ktorá nemôže byť pričítaná na ťarchu ani jednému z účastníkov konania v otázke náhrady trov konania. O to viac musí správny súd prihliadať na osobitné okolnosti, ak ku nim došlo až v čase súdneho prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy, pričom ten sám o ich existencii nemohol mať ani pri zachovaní maximálnej obozretnosti vedomosť.

27. Kasačný súd konštatuje, že v časti výroku vo veci samej, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. VoÚ-29/2018/Ja zo dňa 03.09.2018 ako aj prvostupňové rozhodnutie Okresného úradu Revúca, katastrálneho odboru č. V-1455/2017 zo dňa 13.02.2018 sa krajský sa s prejednávanou vecou dostatočne vysporiadal, racionálne odôvodnil svoje úvahy a vyvodil správne skutkové a právne závery, a preto sa kasačný súd v plnej miere stotožňuje s odôvodnením krajského súdu a kasačnú sťažnosť smerujúcu voči zmienenému výroku zamieta ako nedôvodnú podľa § 461 SSP.

Výrok

napadnutého rozsudku týkajúci sa práva na náhradu trov konania ďalšieho účastníka konania zostáva nedotknutý, nakoľko ďalší účastník konania proti tomuto výroku kasačnú sťažnosť nepodal. 29. Keďže v merite veci kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol a teda vydal rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, po správnosti pristúpil aj k posudzovaniu trov kasačného konania o ktorých rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žiadnemu z účastníkov konania právo na náhradu trov konania nepriznal a to s ohľadom na skutočnosť, že ich úspech vyvážil ich neúspech. Sťažovateľ bol úspešný v časti kasačnej sťažnosti, v ktorej brojil proti výroku o náhrade trov konania, no na druhej strane bol neúspešný v časti kasačnej sťažnosti smerujúcej proti výroku vo veci samej, kde bol naopak úspešný žalobca. Tým pádom kasačný súd nepristúpil ani k eventuálnemu posudzovaniu dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 167 ods. 3 SSP, ktoré by v kontexte prejednávanej veci prichádzalo do úvahy, a to z dôvodu, že na samotné rozhodnutie o trovách kasačného konania by to dopad

31. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.