31D/3/2021

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 46 ods. 5 D. s. p. mení rozhodnutie bývalého disciplinárneho senátu sp. zn. 2 Ds 4/2017 z 3. augusta 2018 takto: JUDr. G. L., nar. XX. G. XXXX, trvale bytom: W. XX, R., sudca Okresného súdu R. B., sa uznáva vinným, že v konaní vedenom na Okresnom súde R. B. pod sp. zn. 8 C 74/1997, kde je zákonným sudcom, potom čo boli tri predchádzajúce rozsudky v tomto konaní Krajským súdom v R. ako odvolacím súdom zrušené ako nepreskúmateľné, nerešpektujúc právny názor odvolacieho súdu naposledy vyjadrený v uznesení č. k. 3 Co 34/2014-477 z 27. novembra 2014 na pojednávaní 27. marca 2015 vyhlásil rozsudok a tento 1. júna 2015 písomne vyhotovil s odôvodnením obsahujúcim identické formálne a obsahové vady, ktoré mu boli odvolacím súdom v predchádzajúcich troch zrušujúcich uzneseniach vytknuté, v dôsledku čoho bol tento

rozsudok

zrušený uznesením odvolacieho súdu č. k. 10 Co 332/2016-533 z 21. júna 2018 z rovnakých dôvodov, teda zavinene nesplnil povinnosť sudcu vyplývajúcu z § 226 O. s. p. účinného do 30. júna

2016 v spojení s § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2017, a toto porušenie malo za následok prieťah v súdnom konaní, čím sa dopustil závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2017. Za to sa disciplinárne obvinenému ukladá podľa § 117 ods. 3 písm. b) a ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. v účinnom znení disciplinárne opatrenie - zníženie funkčného platu o 50 % na obdobie štyroch mesiacov.

Odôvodnenie

1. Napadnutým disciplinárnym rozhodnutím bývalý disciplinárny senát uznal disciplinárne obvineného vinným zo závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) a § 116 ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich účinného do 30. júna 2017. 2.

vady, ktoré mu boli vytýkané odvolacím súdom už v predchádzajúcich troch zrušujúcich uzneseniach, pričom uvedený rozsudok bol následne rovnako ako v predošlých troch prípadoch z daných dôvodov zrušený uznesením Krajského súdu v R. č. k. 10 Co 332/2016-533 z 21. júna 2018, teda zavineným konaním, ktorého škodlivosť je zvýšená vzhľadom na povahu porušených povinností a opakovanie, a zavineným konaním, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, porušil povinnosti vyplývajúce mu z ustanovenia § 30 ods. 4 zákona č. 385/ 2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov a z § 226 O. s. p.

opravným uznesením zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení mu vytkol, že rozsudok neobsahuje náležitosti podľa § 157 ods. 2 O. s. p., a uložil mu, aby vo veci opätovne rozhodol po doplnení dokazovania v otázke rozsahu nemajetkovej ujmy

Ani po vrátení veci disciplinárne obvinený nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie a na pojednávaní 21. júna 2013 vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol (písomné vyhotovenie č. k. 8 C 74/1997-452). Aj tento rozsudok krajský súd zrušil uznesením č. k. 3 Co 34/2014-477 z 27. novembra 2014. V ňom súdu prvého stupňa vytkol, že bez vykonania dokazovania rozhodol celkom inak než v predošlých rozsudkoch, a odôvodnenie ako celok nevyhovuje § 157 ods. 2 O. s. p., ktorého dodržanie pre ďalšie konanie osobitne zdôraznil. Po doručení tohto uznesenia účastníkom konania disciplinárne obvinený nariadil pojednávanie na 27. marca 2015, predvolal naň len právnych zástupcov účastníkov a bez akéhokoľvek dokazovania vyhlásil rozsudok.

V závere tohto rozsudku disciplinárne obvinený rozoberá pojem „arbitrárnosť". Skutočné dôvody, prečo je žaloba nedôvodná, z neho nemožno zistiť. Rozsudok z 27. marca 2015 bol v konečnom dôsledku zrušený ďalším uznesením krajského súdu č. k. 10 C 332/2016-533 z 21. júla 2018, ktorý potvrdil opätovný rozpor odôvodnenia s § 157 ods. 2 O. s. p. Túto okolnosť disciplinárny senát zohľadnil doplnením skutkovej vety.

II. Odvolanie a vyjadrenie k nemu

6. Včas podaným odvolaním sa disciplinárne obvinený domáha, aby bol spod návrhu oslobodený. Dôvody odvolania možno zhrnúť takto: 1. Disciplinárny návrh má byť obsahovo identický s odôvodnením nálezu ústavného súdu, ktorý konštatoval zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 8 C 74/1997. Návrh navrhovateľa však nie je identický, lebo ústavný súd nevytkol, že by disciplinárne obvinený nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu, a navrhovateľ sám si nemohol urobiť takýto úsudok. Disciplinárny senát tak nemohol posudzovať niečo, čo nebolo v náleze ústavného súdu, a preto disciplinárne obvinený žiadal svoje oslobodenie. 2. Rozhodnutia odvolacieho súdu ani nález ústavného súdu nerozpisujú, v čom spočíva nepreskúmateľnosť, a nie je prípustné to do návrhu vkladať. 3. Ustanovenie § 104 zákona č. 385/2000 Z. z. určuje nevyhnutný postup - najskôr musí byť vydaný nález ústavného súdu, potom musí štát uhradiť náhradu škody, potom sa musí vydať disciplinárne rozhodnutie proti sudcovi a potom môže nastúpiť regres. Len ak je dodržaný tento postup, možno proti sudcovi podať disciplinárny návrh. 4. Pre disciplinárne konanie tak nie sú podstatné prvé tri rozsudky súdu prvého stupňa, ani uznesenia odvolacieho súdu, ktoré ich zrušili. Pri (v poradí) prvom a druhom zrušujúcom uznesení navyše treba skúmať premlčanie. Rovnako nie je podstatné ani štvrté uznesenie odvolacieho súdu z 21. júna 2018, lebo bolo vydané po podaní disciplinárneho návrhu. 5. Predseda súdu mal počkať na toto posledné zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu a mal z neho vychádzať. Nesmel si posúdiť sám, či je posledný rozsudok z 27. marca 2015 identický ako predchádzajúce. 6. Predseda súd nevymedzil jasne, či vytýkané konanie považuje za úmyselné alebo nedbanlivostné. 7. Navrhovateľ s disciplinárnym rozhodnutím súhlasil.

8. Predmetom konania je odvolanie, ktoré podal disciplinárne obvinený proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu v disciplinárnom konaní proti sudcovi, ktoré sa viedlo podľa zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2021. Podľa § 46 ods. 5 zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (disciplinárny súdny poriadok) platí, že ak bolo v disciplinárnom konaní proti sudcovi do 30. novembra 2021 proti disciplinárnemu rozhodnutiu doterajšieho disciplinárneho orgánu podané odvolanie, o odvolaní rozhodne disciplinárny senát najvyššieho správneho súdu podľa Disciplinárneho súdneho poriadku. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia najvyšší správny súd v disciplinárnom senáte (§ 3 D. s. p.) na verejnom zasadnutí (§ 326 ods. 1 Tr. por. v spojení s § 4 D. s. p.) preskúmal správnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozhodnutia, ako aj správnosť postupu, ktorý mu predchádzal (§ 317 ods. 1 Tr. por. v spojení s § 4 D. s. p.).

10. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel najvyšší správny súd k záveru, že bývalý disciplinárny senát vykonal dostatočné dokazovanie, ktoré dostatočne preukazuje, že skutok, ktorý je predmetom disciplinárneho konania, sa stal a že ho spáchal disciplinárne obvinený. Bývalý disciplinárny senát správne poukázal na príslušné časti pripojeného spisu Okresného súdu R. B. sp. zn. 8 C 74/1997, z ktorého vyplýva obsah jednotlivých rozsudkov, ktoré disciplinárne obvinený vyhlásil a následne písomne vyhotovil, a jednotlivých zrušujúcich uznesení odvolacieho súdu, ako aj postup disciplinárne obvineného v konaní po každom zrušení jeho rozsudku a vrátení veci. Obsahom tohto spisu je dostatočne preukázané aj to, že disciplinárne obvinený 27. marca 2015 vyhlásil rozsudok bez toho, aby akokoľvek doplnil dokazovanie, a 1. júna 2015 vypracoval písomné vyhotovenie, ktoré je v podstate totožné ako predošlý rozsudok, ktorý bol zrušený uznesením odvolacieho súdu č. k. 3 Co 34/2013-477. Na jeho záver disciplinárne obvinený len osobitne vysvetlil „štruktúru odôvodnenia", najmä to, prečo odkazoval na časti odôvodnenia predošlých zrušujúcich rozsudkov.

Pre konanie po zrušení rozhodnutia vyšším súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti nižšieho súdu právnym názorom vysloveným vyšším súdom. Kasačná (inštančná) záväznosť môže byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia vyššieho súdu.

12. Z písomného vyhotovenia rozsudku z 27. marca 2015, ako je opísané v napadnutom disciplinárnom rozhodnutí, je celkom zrejmé, že disciplinárne obvinený ho celkom vedome formuloval rovnako ako predošlý rozsudok, teda s odmietnutím akéhokoľvek doplnenia dokazovania a so všetkými formálnymi a obsahovými vadami, ktoré krajský súd vytkol v uznesení č. k. 3 Co 34/2013-477. Pripojená polemika o tom, kedy je rozhodnutie arbitrárne, a výslovné zdôraznenie disciplinárne obvineného, že opakuje jednotlivé časti skorších rozsudkov, aby tento rozsudok nebol arbitrárny, svedčia o tom, že disciplinárne obvinený postupoval pri vyhotovení rozsudku z 27. marca 2015 vedome a chcene tak, ako postupoval. Inak povedané, disciplinárne obvinený chcel postupovať práve tak, že rozsudok vyhlásil bez akéhokoľvek doplnenia dokazovania a do jeho písomného vyhotovenia v podstate prevzal písomné vyhotovenie odôvodnenia predošlého rozsudku, hoci vedel, že krajský súd predošlý rozsudok označil za arbitrárny. Disciplinárne obvinený bol tak uzrozumený, že svojím postupom môže porušiť kasačnú záväznosť zrušujúceho rozhodnutia, ktorá plynie z § 226 O. s.

Najvyšší správny súd sa nestotožňuje s námietkami disciplinárne obvineného, ktoré sa týkajú tohto skutku. Predovšetkým, podľa § 120 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom v čase podania disciplinárneho návrhu platilo, že opis skutku, pre ktorý sa navrhuje začatie disciplinárneho konania, musí s ohľadom na konkrétne okolnosti obsahovať uvedenie miesta, času, spôsobu jeho spáchania, spôsobeného následku, prípadne uvedenie iných skutočností, a to tak, aby skutok bol dostatočne konkretizovaný a nemohol byť zamenený s iným skutkom. Nevyplýva z neho to, čo tvrdí disciplinárne obvinený, teda že by opis takého skutku musel presne kopírovať odôvodnenie nálezu ústavného súdu, ktorým zistil zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 8 C 74/1997. Rovnako v ňom nemuseli byť presne uvedené tie časti odôvodnenia odvolacieho súdu, v ktorých bol opísaný nerešpektovaný právny názor. Podstatné je, aby formulácia skutku umožňovala dostatočne presne a nezameniteľne ohraničiť dej, ktorým disciplinárne obvinený spáchal disciplinárne previnenie, ktoré sa mu vytýka. To, čo bolo uvedené v predošlých odsekoch, jasne vysvetľuje, že disciplinárne obvinený

14. Nie je dôvodná ani námietka disciplinárne obvineného, že navrhovateľ a disciplinárny senát mohli pri posudzovaní, či rozhodnutie je alebo nie je arbitrárne, vychádzať len z následného rozhodnutia príslušného odvolacieho súdu, a pri posudzovaní, či vznikli prieťahy, len z nálezu ústavného súdu. Podľa § 7 ods. 1 Trestného poriadku totiž platilo, že súd posudzuje samostatne predbežné otázky, ktoré sa v konaní vyskytnú; ak je o takej otázke právoplatné rozhodnutie súdu, ústavného súdu, Súdneho dvora Európskej únie alebo iného štátneho orgánu, súdy sú takým rozhodnutím viazané, ak nejde o posúdenie viny obvineného. Citované ustanovenie sa podľa § 150 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom v čase vydania tu napadnutého disciplinárneho rozhodnutia použilo aj na disciplinárne konanie.

Preto napríklad podmienkou trestnoprávneho odsúdenia za krádež nie je a nemôže byť úspech v reivindikačnom spore. K disciplinárnemu súdeniu tak nie je potrebné zrušenie rozhodnutia ani z hľadiska zákona (§ 7 ods. 1 Trestného poriadku), ani z hľadiska vzťahu právnych odvetví, totiž civilného procesu, resp. nadväzujúcej ústavnej sťažnosti na jednej strane a disciplinárneho procesu na strane druhej.

Ak štát uhradí náhradu škody na základe rozhodnutia ústavného súdu, ktoré sa týka rozhodovacej činnosti sudcu a ktorým ústavný súd vyslovil porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a zavinenie sudcu bolo právoplatne zistené v disciplinárnom konaní, požaduje od sudcu regresnú náhradu alebo jej časť.

Jednotlivé predpoklady v hypotéze však nie sú vzájomne podmienené, takže z tejto normy nemožno vyvodiť, že by predpokladom disciplinárneho odsúdenia sudcu bolo, že štát na základe rozhodnutia ústavného súdu nahradil škodu. Skutkové podstaty disciplinárnych previnení sú formulované v § 116 zákona č. 385/2000 Z. z. a nevyplýva z nich žiadna takáto všeobecná požiadavka.

Ako správne uviedol aj disciplinárny senát, dôsledkom tohto porušenia bolo následné opätovné zrušenie rozsudku z 27. marca 2015 uznesením krajského súdu č. k. 10 Co 332/2016-533 z 21. júna 2018, teda po viac než troch rokoch bez toho, aby to akokoľvek prispelo k meritórnemu vyriešeniu samotnej veci. Toto zavinené porušenie povinnosti disciplinárne obvineným tak malo za následok prieťahy v súdnom konaní, čo rovnako správne uzavrel disciplinárny senát. Disciplinárne obvinený nedôvodne namieta, že disciplinárny senát doplnil skutkovú vetu svojho rozhodnutia o túto okolnosť (zrušenie rozsudku z 27. marca 2015 odvolacím súdom). Také doplnenie nie je žiadnym pochybením, pretože tým zostáva zachovaná jednota skutku, o ktorom sa v disciplinárnom konaní rozhodovalo (§ 278 ods. 1 Tr. por. v spojení s § 150 zákona č. 385/2000 Z. z.). Navyše, k záveru o tom, že rozsudok z 27. marca 2015 predstavoval porušenie § 226 O. s. p., disciplinárny senát dospel na základe vlastného uváženia vykonaných dôkazov, nie len na základe záverov zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu. Disciplinárnemu senátu však možno

17. Podľa § 116 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2017, teda v čase vytýkaného skutku (porov. § 2 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 150 ods. 2 cit. zákona), bolo disciplinárnym previnením zavinené nesplnenie alebo porušenie povinností sudcu. Závažným disciplinárnym previnením bolo podľa § 116 ods. 2 písm. b) cit. zák. konanie uvedené v odseku 1 [vrátane písmena a)], ak vzhľadom na povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia, opakovanie alebo iné priťažujúce okolnosti je jeho škodlivosť zvýšená. Podľa § 116 ods. 2 písm. g) cit. zák. bolo však závažným disciplinárnym previnením ak zavinené konanie sudcu, ktoré malo za následok prieťahy v súdnom konaní. Zákonná konštrukcia týchto skutkových podstát napovedá, že § 116 ods. 2 písm. b) cit. zák. je kvalifikovanou skutkovou podstatou k § 116 ods. 1 písm. a) cit. zák. Týmto závažným disciplinárnym previnením je v zásade akékoľvek nesplnenie alebo porušenie povinnosti sudcu, ak k nemu pristúpia určité kvalifikačné kritériá.

18. Podľa už citovaného § 150 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2017 sa na disciplinárnu zodpovednosť primerane vzťahovali ustanovenia prvej časti Trestného zákona. Podľa § 38 ods. 1 Trestného zákona potom platilo, že na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu (t. j. disciplinárneho previnenia), nemožno prihliadnuť ako na (okrem iného) okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby.

okolnosťou, ktorá vytvára kvalifikovanú skutkovú podstatu k § 116 ods. 1 písm. a) cit. zák. Z uvedených dôvodov najvyšší správny súd zmenil právnu kvalifikáciu skutku disciplinárne obvineného z disciplinárneho previnenia § 116 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) v súbehu s § 116 ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2017 na samostatné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. g) cit. zák.

previnenia. Podľa § 118 ods. 2 písm. a) cit. zák. sa premlčanie prerušovalo podaním disciplinárneho návrhu za disciplinárne previnenie, o ktorého premlčanie ide, a po ňom nasledujúcimi úkonmi disciplinárneho súdu smerujúcimi k ukončeniu disciplinárneho konania. Podľa § 118 ods. 3 cit. zák. prerušením premlčania začína plynúť nová premlčacia doba. Predmetom disciplinárneho návrhu a konania je skutok, ktorý je ohraničený 27. marcom 2015 (vyhlásenie rozsudku) a 1. júnom 2015 (písomné vyhotovenie rozsudku) a ktorý bol kvalifikovaný ako závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. g) cit. zák., v dôsledku čoho bola podľa § 120 ods. 7 cit. zák. premlčacia doba štyri roky a uplynula by 1. júna

20. Dátumy vydania skorších zrušujúcich uznesení odvolacieho súdu, na ktoré poukazoval disciplinárne obvinený v odvolaní, tak pre plynutie premlčacích dôb nemajú vôbec žiaden vplyv. Rovnako nemá na postavenie disciplinárne obvineného vplyv ani vyššie opísané pochybenie v právnej kvalifikácii skutku. V jednom aj druhom prípade ide totiž o závažné disciplinárne previnenie, za ktoré možno uložiť sankcie podľa § 117 ods. 3 cit. zák. Bývalému disciplinárnemu senátu však možno vytknúť, že v napadnutom rozhodnutí nepoužil § 42 Trestného zákona, ktoré boli podľa § 150 zákona č. 385/2000 Z. z. použiteľné aj pri ukladaní disciplinárnych opatrení. Z uvedeného ustanovenia pre disciplinárne konanie vyplýva, že disciplinárny senát mal uložiť súhrnné disciplinárne opatrenie podľa zásad pre uloženie úhrnného trestu (§ 41 ods. 1 Tr. zák.), ak odsudzoval za disciplinárne previnenie, ktoré disciplinárne obvinený spáchal skôr, ako bolo disciplinárnym senátom prvého stupňa vyhlásené rozhodnutie za iné jeho disciplinárne previnenie; v takom prípade mal disciplinárny senát zároveň zrušiť výroky o disciplinárnym opatreniach uložených skorším rozhodnutím (§

2015, teda skôr než boli vyhlásené disciplinárne rozhodnutia vo veciach 4 D 2/2016 (19. septembra 2016), 5 Ds 1/2016 (26. júna 2017, ktoré samo ukladalo súhrnný trest k skoršiemu disciplinárnemu previneniu) a 4 Ds 5/2016 (14. septembra 2017). Disciplinárny senát vo svojom rozhodnutí uložil samostatné disciplinárne opatrenie, čo odôvodnil tým, že v čase jeho rozhodnutia už bolo vykonané disciplinárne opatrenie, ktoré sa uložilo rozhodnutím sp. zn. 5 Ds 1/2016 za závažné disciplinárne previnenie. 21. Podľa § 42 ods. 3 Tr. zák. sa však ustanovenia o súhrnnom treste nepoužijú, len ak skoršie odsúdenie je takej povahy, že sa na obvineného hľadí, ako keby nebol odsúdený. Podľa § 93 ods. 1 Tr. zák. tieto účinky nastávajú okrem iného zahladením odsúdenia, ktoré bolo pre disciplinárnu zodpovednosť upravené v § 134 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2017. Podľa odseku 2 cit. paragrafu k zahladeniu disciplinárneho postihu za závažné disciplinárne previnenie dochádzalo po uplynutí troch rokov od vykonania disciplinárneho opatrenia, a nie už jeho vykonaním. Z úradného záznamu učtárne Okresného súdu R. B., ktorým najvyšší správny súd doplnil dokazovanie na verejnom zasadnutí, pritom vyplýva, že disciplinárne opatrenie uložené v rozhodnutí sp. zn. 5 Ds 1/2016 bolo vykonané v plate za mesiac február 2018, teda k 28. februáru 2018. Podľa uvedeného § 134 ods. 2 zákona č. 385/ 2000 Z. z. tak tento disciplinárny postih v čase vyhlásenia tu napadnutého disciplinárneho opatrenia (3. augusta 2018) nebol zahladený, pretože neuplynuli tri roky od jeho vykonania. V dôsledku toho nebola splnená podmienka § 42 ods. 3 Tr. zák. na to, aby sa nepoužili ustanovenia o súhrnnom disciplinárnom opatrení. V čase rozhodovania najvyššieho správneho súdu sú však už všetky uvedené disciplinárne opatrenia zahladené, v dôsledku čoho už nie je dôvod meniť napadnuté rozhodnutie a ukladať súhrnné disciplinárne opatrenie. 22. Podľa § 117 ods. 3 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2017 bolo možné za závažné disciplinárne opatrenie možné uložiť zníženie funkčného platu na 50 až 70 % na obdobie troch mesiacov až jedného roka. Podľa § 117 ods. 6 cit. zák. pri ukladaní disciplinárnych opatrení mal disciplinárny senát prihliadať najmä na rozsah a povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, následok a mieru zavinenia. Bývalý disciplinárny senát v napadnutom rozhodnutí dostatočne jasne odôvodnil, že pri disciplinárneho opatrenia prihliadol na okolnosti, za ktorých mu boli uložené disciplinárne opatrenia v rozhodnutiach sp. zn. 4 Ds 2/2016, 4 Ds 5/2014, 5 Ds 1/2017, 5 Ds 1/2016, 2 Ds 4/2016 a 1 Ds 5/2017, ako aj na stav oddelenia disciplinárne obvineného. Najvyšší správny súd sa aj po prieskume tohto výroku z úradnej povinnosti (§ 317 ods. 2 Tr. por.) považuje uložené disciplinárne opatrenie za primerané.