31D/3/2022

Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 432/2021 Z. z. (disciplinárny súdny poriadok) sa disciplinárne obvinená: O.. B. I., E.. X. B. XXXX, trvale bytom W. XXX/X, I., sudkyňa F. S. I. U., uznáva vinnou, že ako zákonná sudkyňa v konaní F. S. I. U. sp. zn. 21 C 52/2020 (vec žalobcu: Z. P. proti žalovanému: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou) potom, čo po pojednávaní 14. júna 2021 verejne vyhlásila rozsudok a vo vyhlásenom odôvodnení okrem iného uviedla, že „žalobe nemožno vyhovieť, nakoľko je absolútne nedôvodná. Predmetom tohto konania bola žaloba o zaplatenie nemajetkovej ujmy na základe zákona 514/2003 o zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup... nesprávny úradný postup v konaní žalovaného zistený nebol... nebol zistený nesprávny úradný postup, nebola zistená príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, a najmä teda nebolo zistené, že by Vám vznikla nejaká škoda...“, čím bola podľa § 219 ods. 4 Civilného sporového poriadku viazaná, v písomnom vyhotovení tohto rozsudku pod č. k. 21 C 52/ 2020-172 v rozpore s tým uviedla, že „Žalovaný... nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide; v tomto konkrétnom konaní nie je pasívne vecne legitimovaný ako žalovaný... Tým je štát, avšak ten v tomto konaní nebol žalobcom vymedzený ako žalovaný.

Vzhľadom na uvedené, je zrejmý záver, že žalovaný nedisponuje v tomto spore pasívnou vecnou legitimáciou, čo vo výsledku znamená zamietnutie žaloby bez ďalšieho skúmania žalobcom uplatnených nárokov.“, teda z nedbanlivosti porušila povinnosť svedomito plniť svoju povinnosť viazanosti vyhláseným rozsudkom v zmysle § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení účinnom do 30. novembra 2021 v spojení s § 219 ods. 4 C. s. p., čím sa dopustila disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2021. Za to sa jej podľa § 117 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2021 ukladá disciplinárne opatrenie - napomenutie.

1. Navrhovateľ disciplinárnym návrhom, ktorý došiel tunajšiemu súdu 3. februára 2022, kládol disciplinárne obvinenej za vinu, že „ako S. F. S. I. U. v právnej veci žalobcu Z. P.... proti žalovanému Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, IČO: 30796482, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 55000,- EUR, vedenej pod sp. zn. 21C/52/2020, z nedbanlivosti porušila svoju zákonnú povinnosť vykonávať svoje povinnosti svedomito, ktorá jej vyplýva z ustanovenia § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich..., keď obsah odôvodnenia rozsudku, ktorý vyhlásila na pojednávaní konanom dňa 14.6.2021, nebol zhodný s odôvodnením rozsudku, ktorý uviedla v jeho písomnom vyhotovení pod č.k. 21C/52/2020-172 zo dňa 14.6.2021“. 2. Disciplinárny návrh bol disciplinárne obvinenej doručený do vlastných rúk 15. februára 2022. V písomnom stanovisku jej obhajca navrhol, aby bola spod disciplinárneho návrhu oslobodená podľa § 34 ods. 2 písm. b) D. s. p. Ustanovenie § 219 ods. 4 C. s. p. podľa neho vyžaduje, aby bola zhoda medzi vyhláseným a písomne vyhotoveným výrokom, čo je v danom prípade splnené. Výklad navrhovateľa, podľa ktorého musí byť zhoda aj medzi vyhláseným a písomne vyhotoveným odôvodnením, je rozširujúci a neprípustný. Disciplinárne obvinená nesúhlasila s tým, že by jej pochybenie bolo závažné, a nemohlo ním dôjsť k ujme na právach strán konania, ako to tvrdí navrhovateľ. Ak by sa boli strany vzdali odvolania, písomne vyhotovený rozsudok by neobsahoval žiadne odôvodnenie [§ 221 písm. a) C. s. p.]. Disciplinárne obvinená nepovažovala za výnimočné, že v písomnom vyhotovení sú uvedené dôvody, ktoré pri ústnom vyhlásení neodzneli. Aj v písomnom vyhotovení rozsudku v tunajšej veci len doplnila ďalšie jeho dôvody, no nenahrádzala tie, ktoré boli vyhlásené. Zdôraznila, že správnosť jej postupu preskúma odvolací súd, keďže žalobca podal odvolanie. Svoje povinnosti si disciplinárne obvinená podľa svojho vyjadrenia plní svedomito, k čomu odkázala na ročné štatistické výkazy. 3. Tunajší súd podľa § 28 D. s. p. nariadil na prejednanie veci ústne pojednávanie postupne na 12. júla 2022 a 7. septembra 2022, kedy však bolo odročené na žiadosť obhajcu disciplinárne obvinenej. Ústne pojednávanie sa nakoniec konalo 10. októbra 2022 za prítomnosti zástupkyne navrhovateľa, disciplinárne obvinenej a jej obhajcu. Obaja účastníci, ako aj obhajca na ústnom pojednávaní v podstatnej časti zopakovali a prehĺbili svoju argumentáciu z písomných podaní.

4. Najvyšší správny súd na ústnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom disciplinárne obvinenej, prečítaním podstatných častí listín: listiny zo spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 21 C 52/2020 (č. l. 1 až 7 - žaloba, č. l. 65 - vyjadrenie žalovaného, č. l. 169 - zápisnica o pojednávaní 14. júna 2021, č. l. 172 - písomné vyhotovenie rozsudku zo 14. júna 2021, č. l. 183 - odvolanie žalobcu), listiny z osobného spisu disciplinárne obvinenej (č. l. 1 - osvedčenie o zvolení, č. l. 3 - rozhodnutie o pridelení, č. l. 15 - rozhodnutie o vymenovaní za predsedníčku senátu, č. l. 26 - osvedčenie o výkone funkcie, č. l. 32 - osvedčenie o zvolení, č. l. 102 až 105 - hodnotenie z r. 2011, č. l. 123 a 124 - hodnotenie z r. 2015, č. l. 148 - rozhodnutie o písomnom napomenutí sp. zn. 1SprO/187/2021, hodnotenie zn. SR 556/2021, list hodnotiacej komisie z 29. júna 2022) a prehratím zvukového záznamu z pojednávania vo veci Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 21 C 52/2020 (v časových úsekoch 13:36 min až 17:30 min a 32:31 min až do konca záznamu). 5.

Táto žaloba došla na F. S. I. U. 4. augusta 2020, kedy bola vec pridelená disciplinárne obvinenej ako zákonnej sudkyni. Žalovaný vo vyjadrení žiadal žalobu zamietnuť. Namietol, že nie sú splnené podmienky jeho zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., teda že sa nedopustil nesprávneho úradného postupu, že žalobcovi nevznikla žiadna škoda a že nie je preukázaná ani príčinná súvislosť medzi postupom a ujmou žalobcu. Disciplinárne obvinená nariadila na prejednanie veci pojednávanie na 14. júna 2021, na ktorom sa zúčastnil tak žalobca Z. P., ako aj poverená zástupkyňa Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Tá vo svojom ústnom prednese zopakovala podstatné časti písomného vyjadrenia, načo sa jej disciplinárne obvinená výslovne spýtala, či žiada zamietnuť žalobu „ako nedôvodnú, nie z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie“. Po skončení pojednávania disciplinárne obvinená ústne vyhlásila výrok rozsudku „Súd žalobu v celom rozsahu zamieta.“ a odôvodnenie, ktorého podstatu vyjadrila slovami „žalobe nemožno vyhovieť, nakoľko je absolútne nedôvodná.

. . Nebol zistený nesprávny úradný postup, nebola zistená príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, a najmä teda nebolo zistené, že by Vám vznikla nejaká škoda. . .“. Disciplinárne obvinená pri vyhlásení ani nenaznačila, že by dôvodom zamietnutia žaloby žalobcu bol nedostatok pasívnej legitimácie, pretože by podľa nej žalobca tomuto pojmu aj tak nerozumel.

. . 25. Žalobca označil ako žalovaného Úrad pre dohľad. . . 26. Jedným zo základných predpokladov úspešnosti žaloby ako takej je, že strany majú vecnú legitimáciu. . . 27. . . O nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.

. . V danom prípade je pasívne legitimovaných a zodpovedným subjektom štátu - Slovenská republiky, za ktorý koná žalovaný ako štátny orgán. 30. Žalobca sa domáha náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. . . Žalovaný preto nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide; v tomto konkrétnom konaní nie je pasívne vecne legitimovaný ako žalovaný.

6. K osobe disciplinárne obvinenej z vykonaných dôkazov bezrozporne vyplýva, že ju Národná rada Slovenskej republiky zvolila za sudkyňu na štvorročné funkčné obdobie a sľub zložila 23. mája 1994, odkedy bola pridelená na vtedajší F. S. I. X a zároveň bola vymenovaná za predsedníčku senátu. Po zmenách v súdnej organizácii (zákon č. 328/1996 Z. z.) pokračovala vo výkone funkcie na F. S.Ú_ I. U.. Potom, čo ju národná rada 19. mája 1998 zvolila za sudkyňu bez časového obmedzenia, bola znova pridelená na výkon funkcie na F. S. I. U..

. .spĺňa odborné, osobnostné i charakterové predpoklady pre vykonávanie funkcie sudcu. . .“ Za kalendárny rok 2017 bolo disciplinárne obvinenej pridelených celkovo 1091 vecí (medzi nimi aj 834 vecí reg. D), pričom rozhodla 516 vecí (medzi nimi aj 144 veci reg. D a 31 vecí reg. Er) a vybavila 1288 (medzi nimi 892 vecí reg. D). Za kalendárny rok 2018 bolo disciplinárne obvinenej pridelených celkovo 1140 vecí (medzi nimi aj 893 vecí reg. D), pričom rozhodla 368 vecí (medzi nimi aj 29 vecí reg. D a 68 vecí reg. Er) a vybavila 1124 (medzi nimi 859 vecí reg. D).

„rozhodovala o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia napriek tomu, že so zreteľom na pomer k stranám sporu boli dôvodné pochybnosti o jej nezaujatosti a zároveň. . . 19.03.2021 poslala zo svojej pracovnej e-mailovej adresy všetkých sudcom SR email s prílohami podaného odvolania, čím znova prezentovala svoj postoj k stranám sporu“. Predseda súdu disciplinárne obvinenej vytkol aj to, že na diskusných fórach zverejňovala príspevky, v ktorých nevhodným spôsobom prezentovala názor na novinársku obec, a Sudcovská rada F. S. I. U. konštatovala, že jej konanie nebolo v súlade so zásadami etiky. V nateraz poslednom hodnotení z 22. novembra 2021 za obdobie od 1. januára 2015 do 31. decembra 2019 hodnotiaca komisia pridelila disciplinárne obvinenej celkovo 78 bodov, z toho 28 bodov na základe vykonaného prieskumu podľa § 27d ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z.. Na základe informácií uvedených v § 27d ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. pridelila komisia disciplinárne obvinenej len 15 bodov. Zohľadnila

7. Uvedené skutkové závery bezrozporne vyplývajú z vykonaných dôkazov, ktoré súd vyhodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom zhodnotení všetkých okolností jednotlivo, ale aj v ich súhrne (§ 2 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s § 4 D. s. p.). Disciplinárne obvinená ani jej obhajca obsah jednotlivých vykonaných dôkazov nijako nespochybňovali, ani nenavrhoval žiadne doplnenie dokazovania, ktoré by mohlo takto nadobudnuté presvedčenie spochybniť.

za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach. Teória ani prax nechápe totožnosť skutku len ako úplnú zhodu medzi skutkovými okolnosťami uvedenými v obžalobnom návrhu (disciplinárnom návrhu) a výrokom rozhodnutia súdu.

9. Uvedené závery možno podľa najvyššieho správneho súdu aplikovať aj v disciplinárnom konaní a pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti sudcov, pri ktorej § 150 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. beztak odkazuje na primerané použitie všeobecnej časti Trestného zákona.

III. Právne posúdenie a disciplinárne opatrenie

III. A Včasnosť podania návrhu

10. Podľa § 14 D. s. p. možno disciplinárny návrh podať do jedného roka odo dňa, kedy sa navrhovateľ dozvedel o disciplinárnom previnení. To isté platilo aj podľa § 120 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. účinného do 30. novembra 2021. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka sa o skutku, ktorý je predmetom disciplinárneho návrhu, dozvedela zo sťažnosti žalobcu Z. P., ktorá bola ministerstvu spravodlivosti doručená emailom 4. augusta 2021. Jednoročná lehota na podanie návrhu by tak uplynula až v auguste 2022. Disciplinárny návrh však došiel tunajšiemu súdu už 3. februára 2022, teda celkom zjavne pred jej uplynutím, a tak je podaný včas.

III. B Priebeh skutku a právne posúdenie

Takisto z vykonaných dôkazov (zvukového záznamu a výsluchu disciplinárne obvinenej) vyplynulo, že disciplinárne obvinená nad otázkou nedostatku pasívnej legitimácie uvažovala, ako aj to, prečo ju pri ústnom vyhlásení nespomenula ako dôvod zamietajúceho rozsudku.

Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti exekúcie. Citované ustanovenie vymedzuje, čo treba rozumieť pod pojmom „vyhlásenie rozsudku“. Z nadväznosti jednotlivých viet tohto ustanovenia zreteľne vyplýva, že druhá veta v podstate určuje, čo súd vyhlasuje („uvádza“), keď vyhlasuje rozsudok: uvádza teda nielen výrok, ale aj jeho odôvodnenie a poučenia. Uvedenie všetkých týchto častí tak predstavuje „vyhlásenie rozsudku“ v zmysle citovaného ustanovenia a vyhláseným rozsudkom treba rozumieť všetky

13. Preto sa nemožno stotožniť s obranou disciplinárne obvinenej, ktorú počas konania viackrát opakovala a podľa ktorej viazanosť podľa § 219 ods. 4 C. s. p. znamená len viazanosť výrokom rozsudku, ktorý bol uvedený pri vyhlásení. Civilný sporový poriadok totiž v týchto ustanoveniach rozlišuje medzi výrokom rozsudku, jeho odôvodnením a poučením, a v prípadoch, že sa určitá norma má týkať len niektorého z nich, uvádza to výslovne.

14. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky sa jazykový výklad normy musí podľa potreby doplniť aj inými metódami, predovšetkým výkladom jej účelom (porov. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 171/05, III. ÚS 341/07, III. ÚS 72/2010, I. ÚS 351/2010 a ďalšie). Ustanovenie § 219 ods. 1 C. s. p. je samo verným odzrkadlením ustanovenia čl. 142 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v znení účinnom od 1. januára 2021, podľa ktorého sa rozsudky vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy

Cieľom a účelom tejto ústavnej požiadavky na verejné vyhlásenie rozsudku je transparentný výkon spravodlivosti a jeho verejná kontrola, a preto jej zodpovedá právo kohokoľvek byť prítomný pri tomto vyhlásení (porov. napr. nálezy ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 5/02, IV. ÚS 110/03 alebo I. ÚS 129/09). Práve z týchto dôvodov ústavný súd vo svojej judikatúra už vyslovil, že hoci ústne vyhlásené odôvodnenie rozsudku nemusí byť vždy totožné s odôvodnením v písomnom vyhotovení, neznamená to, že súd sa môže v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku ľubovoľne odchýliť od odôvodnenia uvedeného ústne po vyhlásení. Ústavne súladný výklad dnešného § 219 ods. 4 C. s. p. vedie k záveru, že od súdu možno legitímne očakávať zhodu ústneho odôvodnenia a písomného odôvodnenia v kľúčových aspektoch prejednávanej veci, t. j. podstata stanoviska súdu k zásadným argumentom strany, prípadne zákonné ustanovenia, ktoré boli základom pre rozhodnutie vo veci samej, by mali byť zhodné v ústnom odôvodnení a písomnom odôvodnení (porov. nález sp. zn. IV. ÚS 58/2018).

vyhlásenia rozsudku, ako ho vymedzila judikatúra citovaná v ods. 14, by tak odporovalo, ak by sudca v následkom písomnom vyhotovení rozsudku určenom účastníkom mohol uviesť celkom odlišné dôvody než tie, ktoré uviedol pri jeho verejnom vyhlásení. Strany, ale aj verejnosť by totiž oprávnene mohli špekulovať nad dôvodmi takéhoto rozporu: buď sa dôvody, ktoré sudca uviedol pri vyhlásení, následne (pri písomnom vyhotovovaní rozsudku) ukázali ako právne nesprávne (riadne neodôvodniteľné), a tak sudca pri vyhlásení výroku vlastne nevedel, prečo rozhodol práve tak; alebo sudca dôvody uvedené neskôr v písomnom vyhotovení rozsudku považoval za správne už v čase jeho vyhlásenia, ale ich z najrôznejších dôvodov nemohol alebo nechcel verejne uviesť, a tak uviedol niečo iné. Riziko vzniku takýchto (a mnohých iných) špekulácií podkopáva dôveru jednak strán, ale aj verejnosti vo výkon spravodlivosti; pritom práve verejná dôvera je podľa citovanej judikatúry ústavného súdu účelom verejného vyhlásenia rozsudku.

V tu prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu plynie, že disciplinárne obvinená ako zákonná sudkyňa vo veci sp. zn. 21 C 52/2020 po pojednávaní 14. júna 2021 vyhlásila rozsudok, ktorým žalobu zamietla. V odôvodnení uviedla, že posúdila všetky zákonné predpoklady nároku na náhradu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., teda existenciu nesprávneho úradného postupu žalovaného úradu pre dohľad v zmysle § 9 cit. zák., škody žalobcu v zmysle § 17 cit. zák. a príčinnú

Okrem toho sú úplne odlišné aj zákonné ustanovenia, ktoré sú základom rozhodnutia, pretože zodpovedný subjekt je upravený v § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nie v § 9 a 17 cit. zák. 17. Na základe uvedeného tak možno uzavrieť, že takto formulované odôvodnenie písomne vyhotoveného rozsudku pod č. k. 21 C 52/2020-172 zo 14. júna 2021 v kľúčových aspektoch nezodpovedá odôvodneniu uvedenému pri ústnom vyhlásení 14. júna 2021.

To okrem iného znamená, že bola povinná s náležitou starostlivosťou dbať o to, aby pri svojom procesnom postupe konala aj v súlade s povinnosťami, ktoré pre ňu vyplývajú zo zákonov upravujúcich jednotlivé konania, ktorými je ako sudkyňa viazaná (porov. čl. 144 ods. 1 ústavy). V tu prerokúvanej veci disciplinárne obvinená porušením povinnosti z § 219 ods. 4 C. s. p., ktorej obsah bol dostatočne jasne objasnený v judikatúre ústavného súdu, porušila svoju povinnosť vykonávať svoje povinnosti svedomito v zmysle § 30 ods. 4 zákona č. 385/ 2000 Z. z. Podľa § 115a ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. na zodpovednosť za disciplinárne previnenie stačí zavinenie z nedbanlivosti. Nedbanlivosťou sa na účely tohto zákona rozumie také konanie sudcu, kedy vedel alebo vedieť mal, že môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraného dôvodu sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí.

Na rozdiel od nej je tak najvyšší správny súd presvedčený, že jej postup pri písomnom vyhotovení rozsudku č. k. 21 C 52/2020-172 bol nielen protiprávny, ale aj zavinený. Týmto zavineným porušením povinnosti uvedenej v § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. v spojení s cit. ustanovením Civilného sporového poriadku tak disciplinárne obvinená spáchala disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2021.

Zároveň však treba pripomenúť, že ústne vyhlásené odôvodnenie rozsudku môže strany civilného sporového konania pohnúť k vzdaniu sa odvolania (§ 368 C. s. p.). Je pravdou, že v takom prípade písomné vyhotovenie nemusí obsahovať odôvodnenie [§ 221 písm. a) C. s. p.], to však nič nemení na samotnej dôležitosti ústne vyhlásených dôvodov. Pokiaľ sú tieto dôvody objektívne „nesprávne“ (teda také, o ktorých by sudca pri písomnom vyhotovení zistil, že podľa práva neobstoja), znamená to, že strany svoje rozhodnutie o vzdaní odvolania urobili v omyle.

proces. Povinné zastúpenie advokátom sa vyžaduje len vo veciach uvedených v § 90 C. s. p., ktoré (ako je všeobecne známe) tvoria len malý podiel celkového počtu konaní. Vo všetkých ostatných konaniach sa strany môžu (§ 89, § 91 C. s. p.), ale nemusia nechať zastupovať osobou s vysokoškolským právnickým vzdelaním. Napriek tomu však § 219 ods. 1 C. s. p. vyslovene ustanovuje, že súčasťou vyhlásenia rozsudku je vždy aj uvedenie odôvodnenia. Zákon tak predpokladá, že sudca aj právne nevedomej a nezastúpenej strane pri vyhlásení primerane vysvetlí skutočné dôvody svojho rozsudku. Takéto vysvetlenie je o to dôležitejšie, že takáto strana nemá pri sebe právnu pomoc a nedokáže si tak sama pre seba uvedomiť celú šírku právnej problematiky veci. Sudca samozrejme nemusí odôvodnenie prednášať len „právnickou latinou“ (napríklad sám zákon č. 514/2003 Z. z. pojem „pasívna legitimácia“ nikde nepoužíva), ale môže a má ho primerane vysvetliť odkazmi na podstatné právne normy, ktorých význam stručne objasní. V prerokúvanej veci tak disciplinárne obvinenej nič nebránilo, aby podstatu nedostatku pasívnej legitimácie vysvetlila žalobcovi napríklad objasnením, že za

O to menej tak takému posúdenie bráni sama okolnosť, že rozhodnutie ešte ani nie je právoplatné, ale je samo predmetom posudzovania vyšším súdom. Disciplinárny senát však nie je viazaný alebo obmedzený ani takýmto posudzovaním, pretože podľa § 32 ods. 1 D. s. p. si samostatne posudzuje predbežné otázky a rozhodnutiami o nich je viazaný, ak nejde o posúdenie viny

21. Celkom nedôvodné sú výhrady disciplinárne obvinenej, že navrhovateľ alebo disciplinárny senát zasahujú do nezávislosti sudcu, ako aj poukazy na jej pracovné výkony. Z už cit. čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva, že sudca je pri výkone funkcie nezávislý a je viazaný ústavou, ústavným zákonom, zákonom a medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy.

Predmetom disciplinárneho konania tak bolo len posúdenie otázky, či túto svoju povinnosť svedomito plnila, a zo všetkých dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí vyplynulo, že tak neurobila. Naopak, celý obsah disciplinárneho konania preukázal, že disciplinárne obvinená uvedenú zákonnú povinnosť bez akéhokoľvek ospravedlniteľného dôvodu nesplnila.

III. C Disciplinárne opatrenie

22. Podľa § 117 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 385/2000 Z. z. účinného tak do 30. novembra 2021, ako aj od 1. decembra 2021 je možné za disciplinárne previnenie uložiť (okrem iného) napomenutie alebo zníženie funkčného platu až o 30 % na obdobie troch, resp. šiestich mesiacov. Pri ukladaní disciplinárnych opatrení sa prihliada najmä na rozsah a povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, následok a mieru zavinenia (§ 117 ods. 6 cit. zák.). V prerokúvanej veci najvyšší správny súd prihliadol predovšetkým na to, že disciplinárne obvinená spáchala len jedno disciplinárne previnenie, a to z nedbanlivosti. Hoci je sudkyňou od roku 1994, doteraz - s výnimkou jedného napomenutia krátko pred tu prejednávaným disciplinárnym previnením - nebola disciplinárne postihnutá. Doterajší výkon jej funkcie bol pravidelne hodnotený stupňom „výborne“, až posledné hodnotenie za obdobie 2015 až 2020 bolo stupňom „dobrý“, a to prevažne kvôli neetickému vystupovaniu sudkyne v súkromných prejavoch na sociálnych sieťach. Ako už bolo vysvetlené, povinnosť vyplývajúca z § 219 ods. 4 C. s. p. nie je len poriadková alebo „formálna“ povinnosť, pretože nadväzuje na ústavnú požiadavku verejného vyhlásenia rozsudkov čl. 142 ods. 4 ústavy (pozri ods. 14 tohto rozhodnutia). Konanie disciplinárne obvinenej však vo výsledku nemalo za následok žiadnu závažnejšiu ujmu na právach strán sporu, pretože žalobca podal proti rozsudku odvolanie a vo veci tak rozhodne odvolací súd. Zo všetkých uvedených dôvodov tak najvyšší správny súd dospel k záveru, že zákonným hľadiskám najprimeranejšie zodpovedá uloženie napomenutia ako najmiernejšieho disciplinárneho opatrenia podľa § 117 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z.