31D/5/2021

ROZHODNUTIE

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v disciplinárnom senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu, sudcov Mgr. Michala Novotného a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., prísediaceho sudcu doc. JUDr. Mariána Gibu, PhD. a prísediacej sudkyne doc. JUDr. Diany Treščákovej, PhD. v disciplinárnej veci disciplinárne obvinenej: JUDr. N. M., nar. XX.X.XXXX, bytom v N., A. XXX/XX, sudkyňa Krajského súdu v N., pre závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. f) v spojení s § 116 ods.1, písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov, (navrhovateľ: predseda Krajského súdu v N.), o odvolaní navrhovateľa proti disciplinárnemu rozhodnutiu sp. zn. 4 Ds 3/2018 z 18. decembra 2019, na verejnom zasadnutí 7. júna 2022, takto

rozhodol:

1. Napadnutým disciplinárnym rozhodnutím sp. zn. 4 Ds 3/2018 z 18. decembra 2019 predchádzajúci disciplinárny senát disciplinárne obvinenú JUDr. N. M. oslobodil spod disciplinárneho návrhu podaného predsedom Krajského súdu v N., na základe ktorého sa mala dopustiť skutku spočívajúceho v tom, že ako zákonná sudkyňa vo veci vedenej na Krajskom súde v N. pod sp. zn. 9 Sp 8/2013 porušila povinnosti sudcu podľa § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov, keď v uvedenej veci nekonala v období od 1.1.2015, kedy sa stala zákonnou sudkyňou v uvedenej veci až do 17.10.2017, ktorý predchádzal dňu nariadenia pojednávania (5.12.2017), pretože sa disciplinárne obvinená previnenia nedopustila. O nároku na náhradu trov konania disciplinárne stíhanej sudkyne rozhodol tak, že o tomto nároku rozhodne samostatným rozhodnutím po právoplatnosti disciplinárneho rozhodnutia vo veci samej. 2. Z dôvodov uvedeného rozhodnutia vyplýva, že predchádzajúci disciplinárny senát na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že to nebola jednoznačne a len disciplinárne stíhaná sudkyňa, ktorá spôsobila stav popísaný v skutku disciplinárneho návrhu a tento stav vzhľadom na následok (sťažnosť na prieťahy strany konania) nemožno hodnotiť ako zásadné porušenie povinnosti sudcu svedomito si vykonávať svoje povinnosti, konať plynulo a bez zbytočných prieťahov, pretože pre takýto postup nemala vytvorené dostatočné pracovné podmienky. Podľa názoru disciplinárneho senátu nie je úlohou disciplinárneho konania postihovať sudcov, ktorí vzhľadom k svojim možnostiam a schopnostiam (prihliadnuc pri tom na osobné špecifiká a vybavenie sudcu) vybavujú dostatočný počet vecí v požadovanej kvalite, ak im zo strany orgánov zodpovedných za zabezpečenie primeraných pracovných podmienok pre výkon funkcie sudcu nie sú vytvorené v zodpovedajúcom rozsahu, najmä pokiaľ ide o nadmerné zaťaženie, počet pridelených veci a ak za túto disproporciu má zodpovedať len a výlučne sudca. Vychádzajúc zo skutkových zistení disciplinárny senát nemal za preukázané zavinené nesplnenie alebo porušenie povinností sudkyne podľa § 116 ods. 1, písm. a) v spojení s § 116 ods. 2, písm. f) zákona o sudcoch a prísediacich, založené na porušení ust. § 30 ods. 4 uvedeného zákona a to najmä preto, že disciplinárny senát dospel k záveru, že vykonanými dôkazmi nebolo preukázané, že prieťahy zavinila výlučne a len disciplinárne stíhaná sudkyňa, pričom pomer zavinenia disciplinárne stíhaného sudcu na vznik prieťahov v konaní nie je možné jednoznačne určiť.

3. Proti uvedenému disciplinárnemu rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Navrhoval, aby odvolací disciplinárny senát podľa § 131 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich zrušil rozhodnutie disciplinárneho senátu sp. zn. 4 Ds 3/2018 z 18.12.2019 a vo veci rozhodol v zmysle upraveného návrhu predneseného na pojednávaní dňa 18.12.2019 (teda, že disciplinárne stíhaná sudkyňa sa dopustila závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. f) v spojení s § 116 ods. 1, písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. alebo

osobitnej rýchlosti. Namietal, že disciplinárny senát vôbec neprihliadal na ním poukazujúce a predkladané dôkazy preukazujúce časovú postupnosť, náročnosť vybavovania pridelenej agendy a na veci s potrebou osobitnej rýchlosti. Poukazom na skutkové okolnosti preukazujúce rozhodovanie disciplinárne obvinenej v sledovanom období navrhovateľ mal za to, že z predkladaných údajov jednoznačne vyplýva, že prieťahy v predmetnom konaní nespočívajú len v objektívnych skutočnostiach teda v zaťaženosti disciplinárne stíhanej sudkyne, ale práve v jej subjektívnom zavinení, keď vec nezaradila a neprejednala v zmysle bežného poradia, neopomenúc, že predmetná vec taktiež patrila do vecí s potrebou osobitného zrýchleného

argumentáciou disciplinárneho senátu aj vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu SR, ktorým boli konštatované prieťahy v predmetnom konaní, keďže v náleze ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti o otázke zavinenia disciplinárne stíhanej sudkyne na spôsobených prieťahoch v predmetnej veci nerozhodoval a túto otázku osobitne ani neriešil. Vyslovil názor, že disciplinárny senát sa nedostatočne zaoberal podmienkami pre vyvodenie subjektívneho zavinenia disciplinárne stíhanou sudkyňou. Trval na tom, že disciplinárne stíhaná sudkyňa sa dopustila závažného disciplinárneho zavinenia podľa § 116 ods. 2, písm. f) v spojení s § 116 ods.1, písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z.

IV. Posúdenie veci najvyšším správnym súdom

Disciplinárnu zodpovednosť, disciplinárne previnenia a disciplinárne opatrenia upravujú osobitné predpisy. (§ 2 ods. 1, 2 DSP) O disciplinárnej zodpovednosti sudcov, prokurátorov, súdnych exekútorov a notárov rozhoduje a disciplinárne opatrenia ukladá Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší správny súd“) v disciplinárnych senátoch. (§ 3 DSP) Ak disciplinárny súdny poriadok neustanovuje inak a ak to povaha veci nevylučuje, na disciplinárne konanie sa primerane použijú ustanovenia Trestného poriadku o základných zásadách trestného konania, o spoločnom konaní, o vylúčení súdu a iných osôb, o obhajcovi, o úkonoch trestného konania, o dokazovaní, o rozhodnutiach súdu, o hlavnom pojednávaní, o odvolaní, o dohode o uznaní viny a prijatí trestu, o obnove konania a o trovách trestného konania.(§ 4 DSP)

8. Predmetom konania je odvolanie podané navrhovateľom proti rozhodnutiu predchádzajúceho disciplinárneho senátu v disciplinárnom konaní proti sudkyni, ktoré sa viedlo podľa zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2021.

10. Podľa § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. je sudca povinný vykonávať svoje povinnosti svedomito, v pridelených veciach konať plynulo bez zbytočných prieťahov. Citovaná norma je v zásade blanketovou normou, ktorá odkazuje na plnenie povinností uložených osobitnými predpismi. Disciplinárny senát NSS SR po prejednaní odvolania navrhovateľa podaného proti rozhodnutiu bývalého disciplinárneho senátu sp. zn. 4 Ds 3/2018 zo dňa 18. decembra 2019 dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre vydanie rozhodnutia oslobodzujúceho disciplinárne obvinenú spod disciplinárneho návrhu podaného predsedom Krajského súdu v N., na základe ktorého sa mala dopustiť skutku spočívajúceho v tom, že ako zákonná sudkyňa vo veci vedenej na Krajskom súde v N. pod sp. zn. 9 Sp 8/2013 porušila povinnosti sudcu podľa § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov, keď v uvedenej veci nekonala v období od 1.1.2015, kedy sa stala zákonnou sudkyňou v uvedenej veci až do 17.10.2017, ktorý predchádzal dňu nariadenia

Tieto pojmy sú pojmami, ktoré individualizujú rozsah a obsah povinnosti, aká zaťažuje konkrétneho páchateľa v konkrétnej situácii. Vzhľadom k uvedenému teda, aby sa nekonanie stalo konaním v zmysle § 122 ods. 12 Tr. zák., je nevyhnutné, aby sa páchateľ, ktorý vo všeobecnosti má určitú povinnosť, ocitol v takých konkrétnych okolnostiach, že na základe tejto povinnosti musí niečo konkrétne vykonať na ochranu záujmu chráneného príslušným trestným alebo disciplinárnym predpisom.

Riešenie prípadov takejto kolízie v zásade vychádza z myšlienky, že nikto nemôže byť povinný konať nemožné, takže ani od konajúceho sa nedá žiadať nemožné splnenie oboch povinností súčasne, ani trestať ho za nesplnenie jednej z nich. Z disciplinárno-právneho hľadiska sa v podobnej kolízii povinností sa ocitá aj sudca, ktorý je podľa cit. § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z.

Ak totiž vykonáva určité úkony v jednej z nich, pri obmedzenom celkovom čase, ktorý má k dispozícii na ich vybavovanie, logicky v tomto čase nemôže vykonávať úkony v iných veciach. 13. Podľa ustanovenia § 122 ods. 1 Tr. zák. sa nekonanie sudcu v jednej z takto pridelených vecí stáva disciplinárno-právne relevantným konaním, ak bol s ohľadom na okolnosti v danom čase povinný konať práve aj v tejto veci, a to aj na úkor konania v iných veciach alebo vykonávania iných úkonov. Riešenie kolízie povinností, ktorá vzniká pri nadmernom počte pridelených vecí, je tak v konečnom dôsledku výsledkom pomerovania záujmov, ktoré odôvodňujú, aby sudca konal práve v určitej veci alebo aby vykonával práve určité úkony, a to aj na úkor iných vecí alebo úkonov. Sudca tak musí konať v takých veciach a vykonávať také úkony, na ktorých je „väčší záujem“ než na iných. Samozrejme, posúdenie otázky, na čom je väčší záujem, nemôže byť vecou ľubovôle sudcu. To, že na konaní v určitej veci je väčší záujem než na konaní v inej, môže byť odôvodnené samotným zákonom, ak ustanoví, že určité veci sú dôležitejšie než iné; môže tak urobiť výslovne alebo napr. tiež

veci s bežnou rýchlosťou konania, veci s osobitnou rýchlosťou konania a veci s mimoriadnou rýchlosťou konania (tzv. posudzovanie veci z hľadiska ich významu pre účastníka - stranu). Pri posudzovanie prednosti jednotlivých úkonov treba takisto vychádzať najmä z rozhodnutia zákonodarcu, ktorý napríklad určením zákonnej lehoty dal jasne najavo, že určité úkony sú dôležitejšie než iné.

Naopak, pred nimi nemožno uprednostniť úkony, ktoré zákon ani výslovne, ani určením žiadnej lehoty nepovažuje za prednostnejšie, v takých veciach, ktoré si vyžadujú len bežnú rýchlosť konania. Práve okolnosť, či sudca má alebo nemá v určitom konkrétnom období pridelené tie či oné veci, predstavuje „okolnosti“ vo vyššie uvedenom zmysle, ktoré sú podstatné pre posúdenie jeho nečinnosti v určitej veci ako konania v zmysle § 122 ods. 1 Tr. zák. Nekonanie sudcu v určitej veci, resp. nevykonanie určitého úkonu, je konaním na účely citovaného ustanovenia, a teda aj konaním na účely disciplinárneho previnenia, ak mu v postupe v takejto veci, resp. vo vykonaní takéhoto úkonu nebránila povinnosť konať v iných, prednostnejších veciach, resp. povinnosť vykonávať iné, prednostnejšie úkony. Ak mu takéto povinnosti bránili v konaní v určitej veci do tej miery, že v nej s ohľadom na svoj pracovný čas alebo hranice pracovného nasadenia, ktoré od sudcu možno vyžadovať, konať nemohol, potom nebol povinný v tejto veci konať „s ohľadom na okolnosti“ a podľa § 122 ods. 1 Tr. zák. takéto jeho nekonanie nemožno považovať za disciplinárno-právne relevantné konanie. Takýmto nekonaním tak

16. Skutkové okolnosti v danej veci potvrdili, že disciplinárne obvinená svoju obranu v tejto disciplinárnej veci založila najmä na tom, že vytýkaná vec vedená na krajskom súde pod sp. zn. 9 Sp 8/2013, ako vec zapísaná v registri vecí krajského súdu „Sp“, nepatrila medzi zákonom určené veci, v ktorých sa nevyžadovala osobitná rýchlosť konania.

17. Najvyšší správny súd sa s argumentáciou disciplinárne obvinenej nestotožnil a to z nasledovných dôvodov. Nárok na úrazovú rentu (§§ 88 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov - ďalej tiež len ,,zákon č. 461/2003 Z. z.“) treba považovať ako nárok na sociálnu dávku, podobne ako nárok na invalidný dôchodok (§§ 70 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z.) alebo nárok na starobný dôchodok (§§ 65 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z.), keďže konanie o úrazovú rentu podobne ako konanie o invalidný alebo starobný dôchodok rieši životne dôležitú otázku príjmu žiadateľa (fyzickej osoby) na zabezpečenie jeho životných potrieb. Z uvedeného dôvodu súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovni ústredie, predmetom ktorého bolo posudzovanie (ne)priznania nároku na úrazovú rentu, treba zaradiť, podľa charakteru predmetu rozhodnutia odporkyne, medzi sociálne veci spadajúce medzi také veci, ktoré si vyžadujú zvýšenú pozornosť, a preto si vyžadujú osobitnú rýchlosť konania. Nemožno súhlasiť s tvrdením disciplinárne obvinenej,

škody z titulu choroby z povolania, resp. za sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrada za stratu na zárobku, alebo o nároku z pozostalostnej úrazovej renty a pod. ustálil, že povaha napadnutého konania vyžaduje zo strany konajúceho súdu mimoriadnu (zvýšenú) starostlivosť, resp. osobitný starostlivý prístup, pretože sa poskytuje ochrana právam, ktoré súvisia so živobytím a existenčnými otázkami. Predmetom v posudzovanom vytýkanom prípade bolo konanie o nároku na úrazovú rentu žiadateľa, ktoré konanie vychádzajúc zo záverov ústavného súdu je konaním na ochranu práva, ktoré súvisí so živobytím a existenčnými otázkami

To však neznamená, že by akýkoľvek úkon v uvedených veciach mal prednosť pred povinnosťou vybavovať veci, v ktorých má sudkyňa konať s osobitnou starostlivosťou. Už len na dôvažok disciplinárny senát dopĺňa, že výsledky doplneného dokazovania na verejnom zasadnutí naznačujú, že disciplinárne obvinená konala a rozhodovala vo veciach, ktoré na súd „napadli“ neskôr, ako posudzovaná vytýkaná vec. Z uvedeného dôvodu najvyšší správny súd doplnil dokazovanie vyžiadaním si spisov od Krajského súdu N. vo veciach odpojednávaných a rozhodnutých disciplinárne obvinenou v sledovanom období (v rokoch 2015 až 2017), ktoré oboznámil na verejnom zasadnutí, za účelom preukaznosti tvrdení navrhovateľa, že disciplinárne obvinená v tomto období vybavovala veci mladšie ako vec vo vytýkanom prípade.

Zo skutkového stavu, ktorý zistil disciplinárny senát a ktorý aj vyjadril v skutkovej vete výroku napadnutého rozhodnutia, disciplinárne obvinená po prevzatí správneho oddelenia dňom 1.1.2015 nechala bez povšimnutia vec súdneho prieskumu rozhodnutia Sociálnej poisťovni ústredie zo dňa 10.4.2013, ktorá napadla na krajský súd dňa 16.5.2013.

19. Disciplinárny senát najvyššieho správneho súdu sa však nestotožnil s dĺžkou nekonania disciplinárne obvinenou v uvedenej veci určenej navrhovateľom v skutkovej vete porušenia povinnosti sudcu podľa § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z., keď navrhovateľ disciplinárne obvinenej kládol za vinu, že v tejto veci nekonala v období od 1.1.2015 do 17.10.2017. Skutkové okolnosti v danom prípade potvrdili, že obvinenej sudkyni uvedená vec spolu s ďalšími vecami bola pridelená potom, ako podľa rozvrhu práce sudkyňa prešla s civilného oddelenia krajského súd do oddelenia správneho a prevzala agendu po sudkyni, ktorá odišla

20. Vychádzajúc z uvedeného vyššie najvyšší správny súd dospel k záveru, že bývalý disciplinárny senát v napadnutom rozhodnutí dospel k nesprávnemu záveru, že disciplinárne obvinená sa disciplinárneho previnenia, kladeného jej za vinu návrhom padaným predsedom Krajského súdu N., nedopustila, a preto ju spod tohto návrhu oslobodil. Vzhľadom k tomu, že disciplinárne obvinená v posudzovanej vytýkanej veci nekonala rýchlo (opomenúc osobitnú rýchlosť konania) a plynulo, hoci tak konať mala, zavinene porušila ustanovenie § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z., čím spáchala disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a) cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2020.

21. Najvyšší správny súd pri ukladaní disciplinárneho opatrenia vychádzal s právnej úpravy ustanovenej v § 117 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. v platnom znení, v zmysle ktorého disciplinárny senát pri ukladaní disciplinárneho opatrenia prihliada najmä na rozsah a povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, následok a mieru zavinenia. Podľa § 117 ods. 1, písm. a) až c) zákona č. 385/2000 Z. z. účinného do 31. decembra 2020 bolo možné za disciplinárne previnenie uložiť disciplinárne opatrenie napomenutie alebo zníženie funkčného platu až o 30 % na obdobie najviac troch mesiacov a pri opätovnom disciplinárnom previnení, ktorého sa sudca dopustil v čase pred zahladením disciplinárneho postihu, na obdobie najviac šiestich mesiacov, vydanie a zverejnenie rozhodnutia o tom, že dotknutý sudca v príslušnom roku nepreukázal zákonom ustanoveným spôsobom zdroj svojich majetkových prírastkov.

23. Podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona, ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu.

25. Najvyšší správny súd sa nestotožnil s názorom predchádzajúceho disciplinárneho senátu, že vykonanými dôkazmi nebolo preukázané, že prieťahy zavinila výlučne a len disciplinárne stíhaná sudkyňa, pričom pomer zavinenia disciplinárne stíhaného sudcu na vznik prieťahov v konaní nie je možné jednoznačne určiť. Zodpovednosť za disciplinárne previnenie ustálil ako zavinenie (hoci aj nedbanlivostného) disciplinárne obvinenej.

za dostatočné. 26. Pri posudzovaní primeranosti uloženého disciplinárneho opatrenia najvyšší správny súd zohľadnil najmä to, že disciplinárne obvinená ako sudkyňa s dlho ročnou praxou bola doteraz disciplinárne potrestaná len raz, vyššie uvedeným rozhodnutím bývalého odvolacieho disciplinárneho senátu v spojení s prvostupňovým disciplinárnym senátom.

27. Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší správny súd dospel k záveru, že napadnuté disciplinárne rozhodnutie nie je v súlade so zákonom č. 385/2000 Z. z., ako aj použiteľnými ustanovenia Trestného zákona a Trestného poriadku, takže podané odvolanie navrhovateľa je dôvodné, a preto napadnuté disciplinárne rozhodnutie podľa § 46 ods. 5 DSP zmenil v znení uvedenom vo výroku tohoto rozhodnutia. 28. Toto rozhodnutie bolo vo všetkých výrokoch prijaté pomerom hlasov 5 : 0 (jednomyseľne). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.