31D/9/2021

1. Napadnutým disciplinárnym rozhodnutím bývalý disciplinárny senát uznal disciplinárne obvinenú vinnou z disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich. 2. Rozhodol tak na skutkovom základe, že disciplinárne obvinená v konaní vedenom na Okresnom súde N. pod sp. zn. 4 C 24/2017 porušila povinnosť vyplývajúcu jej z ustanovenia § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. (v znení účinnom do 31. decembra 2020), keď nekonala, hoci bola povinná konať, a to tým, že 5. júna 2019 na pojednávaní v spore žalobcu M., proti žalovanému U. W., nar. X. X. XXXX, S. XXX, o vypratanie nehnuteľnosti vyhlásila rozsudok, písomné znenie rozsudku nevyhotovila a neodoslala v lehote do 4. októbra 2019 určenej opatrením predsedu súdu č. k. 1 SprR 517/2019 po predchádzajúcom opatrení 1 SprR 434/2019 s určenou lehotou do 4. septembra 2019 a opatrením 1 SprR 360/2019 s určenou lehotou do 5. augusta 2019, hoci podľa ustanovenia § 223 ods. 3 Civilného sporového poriadku

rozsudok

sa vyhotoví a odošle do 30 dní od jeho vyhlásenia, ak predseda súdu zo závažných dôvodov nerozhodne inak, teda porušila ustanovenie § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. v spojení s ustanovením § 223 ods. 3 C. s. p. 3. Za to jej disciplinárny senát podľa § 117 ods. 1 písm. a) cit. zákona uložil disciplinárne opatrenie - napomenutie. 4. Disciplinárny senát v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktoré z podstatnej časti predstavuje opísanie obsahu spisu, vyšiel z toho, že skutok sa stal a je preukázaný obsahom spisu sp. zn. 4 C 24/2017, pretože disciplinárne obvinená písomné vyhotovenie rozsudku vyhláseného 5. júna 2019 odovzdala kancelárii až 14. februára 2020. Z takto zisteného skutkového stavu uzavrel, že disciplinárne obvinená bola zodpovedná za to, že písomné vyhotovenie rozsudku bude odovzdané kancelárii v určenej lehote. Ak sa tak nestalo, porušila svoje povinnosti z § 223 ods. 3 C. s. p. Za príčinu oneskorenia považoval disciplinárny senát jednak vedomú nedbanlivosť sudkyne, jednak nedostatočnú dozornú činnosť vedenia okresného súdu (resp. dozornej úradníčky), ktoré sudkyňu neupozornilo na nenapísaný rozsudok. Ďalej zistil, že disciplinárne previnenie má čiastočne objektívnu príčinu, ktorou boli nedostatočné podmienky disciplinárne obvinenej na vybavovanie vecí bez prieťahov. Pri ukladaní disciplinárne opatrenia vzal do úvahy jednak uvedené skutočnosti, ako aj to, že disciplinárne obvinená sa prednostne venovala reštančným veciam, že doteraz nebola postihnutá ani písomným napomenutím a že nebola zistená žiadna ujma, ktorá by vznikla účastníkom.

5. Proti disciplinárnemu rozhodnutiu podal odvolanie tak navrhovateľ, ktorý sa domáha zvýšenia trestu, ako aj disciplinárne obvinená, ktorá sa domáha svojho oslobodenia. 6. Navrhovateľ nesúhlasil so záverom, že disciplinárne obvinená sa prednostne venovala reštančným veciam, ktoré je v rozpore s dôkazmi - štatistickými výkazmi.

Túto prácu nemožno prenášať na dozornú úradníčkou alebo vyššieho súdneho úradníka. 7. Disciplinárne obvinená v podanom odvolaní zdôraznila, že nie je dané jej zavinenie na skutku, ktorý sa jej vytýka. To by bolo možné uznať, len ak by boli splnené podmienky § 34 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. (t. j. prideľovanie vecí podľa rozvrhu práce tak, aby ich mohol prejednať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov) a § 52 ods. 1 cit. zák. (t. j. zabezpečenie riadnych pracovných podmienok tak, aby pri svojej práci mohol využívať činnosť zamestnancov súdu). Dlhodobo nemala zabezpečené také podmienky, preto už 10. apríla 2019 požiadala o zastavenie nápadu do svojho oddelenia. Napriek tomu vedenie súdu od 30. apríla 2019 zaradilo vyššiu súdnu úradníčku z jej oddelenia aj do iného oddelenia.

Od novembra 2019 pracuje takmer neustále, do 24. novembra 2019 bola zaťažená prácou vyššieho súdneho úradníka. Preto uniklo jej pozornosti, že jej uplynula lehota 4. októbra 2019. K názoru navrhovateľa, že sudca má riadiť svoje oddelenia, poznamenala, že ho môže riadiť, len ak je riadne obsadené. Zo svojej strany urobila všetko, čo mohla, a pravidelne upozorňovala vedenie súdu na chýbajúceho vyššieho súdneho úradníka. V ďalšej časti odvolania disciplinárne obvinená zopakovala vývoj personálneho obsadenia svojho oddelenia. Nesúhlasila so záverom, že konala vo vedomej nedbanlivosti. S disciplinárnym rozhodnutím sa stotožnila len potiaľ, pokiaľ boli zistené objektívne dôvody jej nečinnosti. Uzavrela, že povinnosti sudcu neporušila.

Za september až november 2019 sudkyňa rozhodovala iné veci, namiesto čoho mohla vypracovať rozsudok v tu vytýkanej veci. 9. Disciplinárne obvinená vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa zotrvala na svojich skorších tvrdeniach. Zdôraznila, že v rokoch 2016 až 2018 vybavila viac vecí než jej bolo pridelených. V roku 2011 bola práceneschopná, a preto nedokázala priebežne vybavovať veci, ktoré jej boli pridelené po predošlej sudkyni. V roku 2015 absolvovala vyšetrenia a terapie, napriek tomu vybavila veľké množstvo spisov. Ďalej zopakovala problémy jej oddelenia 4 C s obsadenosťou vyšším súdnym úradníkom. Vyššieho súdneho úradníka nikdy nepoverovala písaním rozsudkov v iných veciach než spotrebiteľských.

11. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel najvyšší správny súd k záveru, že bývalý disciplinárny senát vykonal v zásade dostatočné dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnemu záveru, že skutok sa stal a že ho spáchala disciplinárne obvinená.

Samotnú skutočnosť, že rozsudok vyhlásený 5. júna 2019 bol písomne vyhotovený až 14. februára 2020, napokon nepopierala ani sama disciplinárne obvinená, ktorej obrana sa sústredila na personálne problémy jej oddelenia (nepridelenie vyššieho súdneho úradníka). Preto zastávala názor, že táto skutočnosť je objektívnou okolnosťou, ktorá jej bránila vo vyhotovení rozsudku včas. Na účely posúdenia tejto obrany je najskôr potrebné stručne vysvetliť povahu disciplinárneho previnenia, spočívajúceho v nevyhotovení písomného vyhotovenia rozsudku včas.

protiprávneho stavu (§ 122 ods. 12 Trestného zákona v spojení s § 150 zákona č. 385/2000 Z. z.). Tento protiprávny stav vytvára sudca, ktorý je zákonným sudcom vo veci, svojím nekonaním, vytvára ho od prvého dňa po uplynutí lehoty určenej podľa § 223 ods. 3 C. s. p. a udržiava ho až do okamihu, kedy je rozsudok vyhotovený, prípadne za určitých dodatočných podmienok až do okamihu, kedy je rozsudok odoslaný zo súdu.

Inak povedané, aby sa nekonanie stalo konaním v zmysle § 122 ods. 12 Tr. zák., je nevyhnutné, aby sa páchateľ, ktorý vo všeobecnosti má určitú povinnosť, ocitol v takých konkrétnych okolnostiach, že na základe tejto povinnosti musí niečo konkrétne vykonať na ochranu záujmu chráneného príslušným trestným alebo disciplinárnym predpisom. Napríklad lekár, ktorý vo všeobecnosti oprávnený a povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť, nemá túto povinnosť vždy a voči každej fyzickej

činný. Na účely uvedeného ustanovenia by tak nestačilo skonštatovať, že lekár mal poskytnúť zdravotnú starostlivosť, lebo bol lekár, ale musí byť ustálené, že ju skutočne mal poskytnúť konkrétnemu poškodenému v konkrétnej situácii.

Typickým príkladom takejto kolízie je situácia, v ktorej by lekár mal poskytnúť urgentnú zdravotnú starostlivosť dvom pacientom v ohrození života, pričom je zrejmé, že kým ju bude poskytovať jednému, druhý zomrie. Z disciplinárnoprávneho hľadiska sa v podobnej kolízii povinností ocitá aj sudca, ktorý je podľa cit. § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. povinný konať bez zbytočných prieťahov v každej jednej jemu pridelenej veci. Vzhľadom na spôsob prideľovania vecí (náhodným výberom, porov. § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov) však môže dôjsť k situácii, že počet pridelených vecí je tak veľký, že sudca túto povinnosť nemôže splniť súčasne vo všetkých veciach. Ak totiž vykonáva určité úkony v jednej z nich, pri obmedzenom celkovom čase, ktorá má k dispozícii na ich vybavovanie, logicky v tomto čase nemôže vykonávať úkony v iných veciach.

z hodnotového nastavenia právneho poriadku. Takými kritériami môžu byť najmä kritériá predmetu konania, ktoré uplatňuje ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Tieto kritériá rozoznávajú

16. Konečné rozhodnutie sudcu o tom, aké úkony a v akých veciach bude vybavovať najskôr, je tak výsledkom váženia všetkých týchto činiteľov. Preto najvyššiu prednosť musia mať úkony, ktorých prednosť vyplýva zo zákona, a to v takých veciach, ktoré si svojím predmetom vyžadujú mimoriadnu rýchlosť. Naopak, pred nimi nemožno uprednostniť úkony, ktoré zákon ani výslovne, ani určením žiadnej lehoty nepovažuje za prednostnejšie, v takých veciach, ktoré si vyžadujú len bežnú rýchlosť konania. Práve okolnosť, či sudca má alebo nemá v určitom konkrétnom období pridelené tie či oné veci, predstavuje „okolnosti“ vo vyššie uvedenom zmysle, ktoré sú podstatné pre posúdenie jeho nečinnosti v určitej veci ako konania v zmysle § 122 ods. 1 Tr. zák. Inak povedané, nekonanie sudcu v určitej veci, resp. nevykonanie určitého úkonu, je konaním na účely citovaného ustanovenia, a teda aj konaním na účely disciplinárneho previnenia, ak mu v postupe v takejto veci, resp. vo vykonaní takéhoto úkonu nebránila povinnosť konať v iných, prednostnejších veciach, resp. povinnosť vykonávať iné, prednostnejšie úkony.

17. V tu prerokúvanej veci sa disciplinárne obvinenej vytýka, že písomne nevyhotovila rozsudok do uplynutia lehoty, ktorú podľa § 223 ods. 3 C. s. p. určil predseda súdu (4. októbra 2019), a neurobila tak ani do podania disciplinárneho návrhu. Podľa toho, čo bolo uvedené, by toto nekonanie disciplinárne obvinenej bolo disciplinárnoprávne relevantné, ak tento úkon (vyhotovenie rozsudku) mohla vykonať bez toho, že by na jeho úkor nevykonala iný, prednostnejší úkon. Pokiaľ ide o dôležitosť úkonu - písomného vyhotovenia rozsudku, možno ju vyvodiť už z toho, že § 223 ods. 3 C. s. p. zásadne určuje lehotu na jeho vyhotovenie 30 dní a dovoľuje ju predĺžiť len zo závažných dôvodov. Toto ustanovenie konkrétnym

veciach. 18. Z týchto dôvodov nemôže obstáť obrana disciplinárne obvinenej, ktorú čiastočne prevzal aj disciplinárny senát, že by jej zodpovednosť znižovala okolnosť, že vybavovala iné (napríklad reštančné) veci. Reštančné veci staršie ako päť rokov spravidla vo všeobecnosti možno uprednostniť na úkor vybavovania novších (neprednostných) vecí.

Ako však sama disciplinárne obvinená opakovane (vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa, ako aj na verejnom zasadnutí najvyššieho správneho súdu) potvrdila, vyššiemu súdnemu úradníkovi nezverovala vypracovanie konceptu písomného vyhotovenia rozsudku okrem rozsudkov v tzv. spotrebiteľských veciach.

Nemožnosť využiť vyššieho súdneho úradníka pri skutkovom a právnom rozbore veci by snáď mohla vysvetliť, prečo v určitej veci ešte nebolo rozhodnuté. V žiadnom prípade ňou však nemožno vysvetliť, prečo nie je písomne vyhotovený už vyhlásený rozsudok, keďže skutkový a právny rozbor veci musel mať sudca urobený už v okamihu, keď vyhlasoval rozsudok na

Predmetom tohto konania je konkrétny skutok, ktorý spočíva v nesplnení jednej konkrétnej povinnosti v jednej konkrétnej veci - písomné vyhotovenie už vyhláseného rozsudku. Ako už bolo zdôraznené, táto povinnosť bola natoľko dôležitá, že pred ňou nebolo možné uprednostniť rutinné úkony v iných veciach. Podstata disciplinárneho previnenia disciplinárne obvinenej tak nespočíva v nedostatočnom pracovnom nasadení vo všeobecnosti, ale v nesprávnom uprednostnení iných úkonov na úkor písomného vyhotovenia už vyhláseného rozsudku. Z vyjadrenia disciplinárne obvinenej na verejnom zasadnutí totiž vyplynulo, že táto namiesto písomného vyhotovenia robila bežné, rutinné úkony v iných veciach, akými boli uznesenia o zastavení konania, o prerušení konania, skúmania podmienok na vydanie platobného rozkazu, zmeny sporových strán a podobne. Disciplinárne obvinená ako sudkyňa však musela vedieť, že tieto procesné úkony, na ktoré zákon neustanovuje žiadnu lehotu a ktoré sú „len“ súčasťou rozhodovacieho procesu, nemôže uprednostniť na úkor povinnosti podľa § 223 ods. 3 C. s. p.

Zvyšných 17 strán je síce venovaných vlastným úvahám disciplinárne obvinenej, tie sú však zostavené takým spôsobom, že Krajský súd v N. uznesením č. k. 6 Co 130/2020-302 tento rozsudok zrušil ako nepreskúmateľný. V odôvodnení svojho uznesenia výslovne zdôraznil, že hoci „odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu je (čo do počtu strán) pomerne rozsiahle, jeho formálna a obsahová štruktúra je pomerne nejasná a nezrozumiteľná vo vzťahu tak ku skutkovým zisteniam, ako aj k právnym záverom vedúcim k zamietnutiu žaloby. Spôsob a súslednosť formulácie celého odôvodnenia rozsudku nezodpovedá v každom smere pravidlám jasného vyjadrovania.

. .“ Krajský súd poukázal aj na konkrétne príklady takýchto protirečivostí, napr. v odseku 28 („súd prvej inštancie v odsekoch. . . odôvodnenia. . . jasne definuje dotknutý priestor užívaný žalovaným. . . ako byt. . . Následne však napr. v odsekoch.

29.12.1990. . . uvedenú nájomnú zmluvu považoval za platne dojednanú (napr. v odseku. . .). Následne však uvedenú nájomnú zmluvu v odseku. . . odôvodnenia prejudiciálne posúdil ako absolútne neplatný právny úkon.

Rozsah písomného vyhotovenia rozsudku vo veci sp. zn. 4 C 24/2017, ktorý bol z hľadiska cit. ustanovenia zbytočný a ktorý si nepochybne vyžiadal množstvo práce (a teda času) žalobkyne, podľa najvyššieho správneho súdu prispel k tomu, že ho disciplinárne obvineného nedokázala vypracovať skôr, teda prispel k vzniku vytýkaného disciplinárneho previnenia.

Odhliadnuc od toho, že od každého sudcu možno očakávať, ktoré z vyhlásených rozsudkov ešte písomne nevyhotovil, je aj z opakovanej žiadosti disciplinárne obvinenej o predĺženie zrejmé, že o písomne nevyhotovenom rozsudku vedela. S ohľadom na význam tejto povinnosti tak ani disciplinárne obvinenej nemohlo „uniknúť“, že tento rozsudok nie je napísaný. Sledovanie, či si splnila túto povinnosť, nemožno už vôbec prenášať na správu súdu alebo dozornú úradníčku, ako sa to snažil naznačiť bývalý disciplinárny senát v napadnutom rozhodnutí. Napokon to, že v spise nie je napísaný rozsudok, si disciplinárne obvinená mohla zdôrazniť jednoduchým opatrením akým je umiestnenie spisu na osobitné miesto, farebné zvýraznenie spisu v Súdnom manažmente, nálepka na obale spisu, zaznačenie do kalendára v pravidelných rozostupoch a

22. Vo výsledku však bývalý disciplinárny senát v napadnutom rozhodnutí dospel k správnemu záveru, že disciplinárne obvinená zavinene nesplnila svoju povinnosť z § 223 ods. 3 C. s. p., keď vo veci sp. zn. 4 C 24/2017 nevyhotovila rozsudok vyhlásený na pojednávaní 5. júna 2019 do 4. septembra 2019, ale až 14. februára 2020. Podľa toho, čo bolo vysvetlené v predošlých odsekoch, mala táto povinnosť prednosť pred bežným vybavovaním iných, hoci aj reštančných vecí, a už celkom mala prednosť pred úkonmi, ktoré disciplinárne obvinená podľa svojho tvrdenia vykonávala namiesto vyššieho súdneho úradníka. Tým, že nesplnila túto povinnosť, disciplinárne obvinená zavinene porušila citované ustanovenie § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z., čím spáchala disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a) cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2020, ako to správne uzavrel bývalý disciplinárny senát.

Pri ukladaní disciplinárnych opatrení mal disciplinárny senát prihliadať najmä na rozsah a povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, následok a mieru zavinenia (§ 117 ods. 6 cit. zák.). Z už uvedeného je predovšetkým zrejmé, že najvyšší správny súd sa nestotožnil s názorom disciplinárneho senátu, že na vzniku disciplinárneho previnenia sa spolupodieľali aj vedenie okresného súdu, resp. správa súdu. Naopak, zodpovednosť za disciplinárne previnenie je výsledkom výlučného zavinenia (hoci aj nedbanlivostného) disciplinárne obvinenej. Vo výsledku sa však najvyšší správny súd stotožňuje s uloženým disciplinárnym opatrením. Disciplinárny senát totiž v podstate správne prihliadol na kritériá uvedené v cit. § 117 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. Ako už bolo uvedené, povinnosť uložená v § 223 ods. 3 C. s. p. nie je len formálna, ale má svoj význam pri zabezpečení práva účastníkov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. To napokon dosvedčuje aj nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 193/2020, ktorým bolo na verejnom zasadnutí doplnené dokazovanie a ktorý obdobie, počas ktorého nebol písomne

Ako bolo vysvetlené vyššie, túto okolnosť síce nebolo možné zohľadniť pri posudzovaní viny, pretože vykonávanie iných, menej dôležitých vecí a úkonov nevylučuje protiprávnosť skutku disciplinárne obvinenej. Na to, že disciplinárne obvinená plnila úlohy, ktoré jej vyplývajú z jej funkcie, len nesprávne vyhodnotila, ktorým z nich môže dať prednosť a ktorým nie, však možno prihliadnuť pri vymeriavaní trestu. Keďže disciplinárne obvinená sa k skutku nepriznala, odmietala svoju vinu a neprejavovala žiadnu snahu po náprave, nebolo možné uvažovať nad prípadným upustením od potrestania [§ 40 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v spojení s § 150 zákona č. 385/2000 Z. z.], a to napriek doteraz disciplinárne bezúhonnému priebehu jej justičnej praxe. Najvyšší správny súd však za daných okolností považuje najľahšie disciplinárne opatrenie - napomenutie za dostatočné.

Ako však už bolo uvedené, disciplinárny senát v napadnutom rozhodnutí uzavrel a navrhovateľ nijako nespochybnil, že disciplinárne obvinená doteraz nebola nikdy postihnutá. Potom ale nemožno súhlasiť s tým, aby toto (jedno) disciplinárne konanie pôsobilo ako akýsi „zberný kôš“, v ktorom by sa mali disciplinárne obvinenej „spočítať“ všetky jej tvrdené či domnelé nedostatky v práci. Disciplinárny senát tak mohol ukladať sankciu (disciplinárne opatrenie) len za ten konkrétny skutok, za ktorý disciplinárne obvinenú uznal vinnou, a len vo vzťahu k nemu mohol najvyšší správny súd skúmať jej správnosť.