32D/13/2021

JUDr. H. V., narodená XX. U. XXXX, bytom J. S. XX, XXX XX X., sudkyňa W. U. P. X. a JUDr. N. V., narodená XX. H. XXXX, bytom Ž. XXXX/X, XXX XX X., sudkyňa C. U. X. N. sa podľa § 34 ods. 2 písm. b/ zákona č. 432/2021 Z.z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok) oslobodzujú spod návrhu ministerky spravodlivosti SR z 26. júna 2020 na začatie disciplinárneho konania za závažné disciplinárne previnenie podľa ustanovenia § 116 ods. 2 písm. e/ zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorého sa mali dopustiť tým, že ako členky senátu 3CoZm W. U. P. X. rozhodli o odvolaní žalobcu Správa a inkaso zmeniek s.r.o. proti uzneseniu C. U. X. P. č.k. 2CbZm/60/2016-402 zo dňa 12.10.2018, ktorým okresný súd vo výroku I. konanie zastavil a vo výroku II. návrh žalovanej v 2. rade T. U.,

1. Návrhom zo dňa 26. júna 2020 sa ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „disciplinárny navrhovateľ“ alebo „navrhovateľ“) domáhala rozhodnutia, ktorým by disciplinárny senát uznal sudkyňu W. U. P. X. JUDr. H. V. a sudkyňu C. U. X. N. JUDr. N. V.

2. Disciplinárny navrhovateľ svoj návrh skutkovo vymedzil tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom uzavrel, že disciplinárne obvinené vydali svojvoľné rozhodnutie, ktoré je v rozpore s právom a ktorým spôsobili obzvlášť závažný následok spočívajúci v porušení základných ústavných práv účastníka súdneho konania a preto navrhol, aby disciplinárny senát uznal disciplinárne obvinené za vinné zo spáchania disciplinárneho previnenia podľa ustanovenia § 116 ods. 2 písm. e/ zákona č. 385/2000 Z.z. a uložil JUDr.

N. V. disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 3 písm. b/ zákona č. 385/2000 Z.z., a to zníženie funkčného platu o 70% na obdobie 12 mesiacov. 3. V návrhu disciplinárny navrhovateľ uviedol, že mu bol dňa 25.5.2020 doručený podnet Advokátskej kancelárie PAUL Q, s.r.o., právneho zástupcu T. U., U.. U. G..C.. na začatie disciplinárneho konania voči disciplinárne obvineným, a to v súvislosti s ich rozhodnutím č.k. 3CoZm/30/2018-431, ktoré je podľa podávateľa podnetu absolútne svojvoľné a je v ňom badať prvky zneužitia moci. 4. Ďalej poukázal na to, že žalobou doručenou C. U. X. P. vedenou pod sp.zn. 2CbZm/60/2016 sa žalobca - spoločnosť Správa a inkaso zmeniek s.r.o. (ďalej aj ako len „žalobca“) domáhal od žalovaného v 1. rade PhDr. Pavla Ruska a žalovanej v 2. rade T. U., U.. U. G..C.. (ďalej aj ako len „žalovaná v 2.rade“) spoločne a nerozdielne zaplatenia zmenkovej sumy 8298479,72 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. V rámci opisu priebehu súdneho konania poukázal

Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 09.04.2018. 5. Z dôvodu začatia trestného stíhania pre zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona a pre zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona vedeného voči spoločníkovi a konateľovi žalobcu T.B_ W. a PhDr. L. G. (žalovaný v 1. rade) podala žalovaná v 2. rade dňa 6.6.2018 návrh na prerušenie konania sp.zn. 2CbZm/60/2016 do právoplatného rozhodnutia v danej trestnej veci. Z dôvodu, že v lehote ustanovenej v § 163 ods. 2 Civilného sporového poriadku, t.j. do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania (táto uplynula dňa 9.10.2018) nepodali strany sporu návrh na pokračovanie v konaní, C. U. X. P. uznesením č.k. 2CbZm/60/2016-402 z 12. októbra 2018 konanie zastavil a návrh na prerušenie konania zo dňa 06.06.2018 podaný žalovanou v 2. rade zamietol ako nedôvodný.

JUDr. H. V. a JUDr. N. V.. Z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia vyplýva, že senát vyhodnotil návrh žalovanej v 2. rade zo 6. júna 2018, že : „. . .je jasným návrhom na pokračovanie konania a to tým, že súd má toto konanie podľa jeho návrhu prerušiť do skončenia uvedeného trestného

7. Proti zrušujúcemu uzneseniu W. U. P. X. podala žalovaná v 2. rade dňa 25.3.2019 ústavnú sťažnosť. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp.zn. II. ÚS 262/2019-57 z 28. apríla 2020 (ďalej aj ako „nález“) o ústavnej sťažnosti žalovanej v 2. rade rozhodol tak, že „základné právo obchodnej spoločnosti T. - U., U.. U. G..C.., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením W. U. P. X. č.k. 3CoZm 30/2018-431 z 21. decembra 2018 porušené boli.“ Zároveň uznesenie W. U. P. X. č.k. 3CoZm/30/2018-431 z 21. decembra 2018 zrušil a vec vrátil W. U. P. X. na ďalšie konanie. Žalovanej v 2. rade priznal náhradu trov právneho zastúpenia a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel.

súdne konanie, ale nad rámec tohto ide o výklad práva natoľko svojvoľný, že v ňom možno badať prvky zneužitia moci. . . . Ústavný súd konštatuje, že krajský súd napadnutým uznesením hrubým spôsobom porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“

10. Nevyhnutnou podmienkou preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia je, aby súd vysvetlil každú jednotlivú úvahu jasným a zrozumiteľným spôsobom, v súlade s logickým a jazykovým výkladom zákonných ustanovení použitých v súdnom rozhodnutí.

súdu. Z uznesenia krajského súdu je zrejmé, že sudkyne nerešpektovali kogentnú právnu normu a prekročenie ich oprávnenia rozhodnúť touto normou určeným spôsobom nemožno akceptovať. Mal za to, že zrušujúce uznesenie krajského súdu vyvoláva nedôveru verejnosti v spravodlivý súdny proces, v ktorom majú účastníci konania rovnaké postavenie a takisto vyvoláva pochybnosti o nestrannom rozhodovaní súdov.

13. Navrhovateľ poukázal na to, že ďalším predpokladom na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti voči sudcovi za vydanie svojvoľného rozhodnutia je spôsobenie značnej škody alebo iného obzvlášť závažného následku, pričom za spôsobenie obzvlášť závažného následku označil záver ústavného súdu vyplývajúci z nálezu a to, že v prípade žalovanej v 2. rade došlo k hrubému porušeniu práv žalovanej v 2. rade, a to práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. 14. Ďalej vychádzajúc z ustanovenia § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku uviedol, že okresný súd bol viazaný uznesením krajského súdu, ktorý mu uložil povinnosť opätovne prejednať návrh na prerušenie konania podaný žalovanou v 2. rade v súlade s názorom odvolacieho súdu, ktorý považoval návrh na prerušenie konania jednoznačne za návrh v jeho pokračovaní. Čo znamená, že následkom predmetného rozhodnutia a jeho viazanosti pre okresný súd by bolo pokračovanie konania sp. zn. 2CbZm/60/2016, ktoré malo byť skončené

trestnou činnosťou. 15. Navrhovateľ teda skonštatoval, že príčinná súvislosť medzi zrušujúcim uznesením a spôsobením obzvlášť závažného následku je daná nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zopakujúc, že keby senát krajského súdu rozhodol v súlade s právom a potvrdil by uznesenie okresného súdu nemuselo prísť k poškodeniu ústavných práv žalovanej v 2. rade.

JUDr. N. V. navrhla disciplinárne opatrenie v podobe zníženia funkčného platu o 70% na obdobie dvanástich mesiacov s tým, že nakoľko sa jedná o sudkyňu C. U. X. N., jej preloženie na súd nižšieho stupňa neprichádza do úvahy.

19. Disciplinárne obvinená ďalej poukázala na paradox situácie. Žalovaná v 2. rade, ktorá podala návrh na prerušenie konania do skončenia trestnej veci, bola v tomto svojom návrhu na súde prvej inštancie neúspešná. Následne v odvolacom konaní bola úspešná, keď jej odvolací súd dal za pravdu, že o tomto návrhu sa malo rozhodnúť a že trvanie trestného konania, ktoré s civilným sporom súvisí, je dôvodom na prerušenie zmenkového konania, o ktorom malo byť rozhodnuté. Položila si otázku, v čom nastala zmena v názore žalovanej v 2. rade, keď táto strana sporu, ktorej bolo vyhovené, následne podáva ústavnú sťažnosť proti súdu, ktorý jej návrhu vyhovel. 20. Ďalej poukázala aj na zamýšľaný výsledok rozhodnutia, na ktorom sa ako zastupujúci člen senátu podieľala. Zamýšľaným a jasne odôvodneným výsledkom rozhodnutia krajského súdu nemalo byť pokračovanie v konaní v inom zmysle, ako v opätovnom posúdení a novom rozhodnutí súdom prvej inštancie o návrhu žalovanej v 2. rade zo 6. júna 2018 a teda nie v pokračovaní v konaní v zmysle pristúpenia napr. k nariadeniu pojednávania vo veci, či dokonca rozhodnutiu vo veci. 21. Disciplinárne obvinená dospela k názoru, že následky uznesenia a právny názor, ktorý sa jej kladie za vinu, nevyplývajú ani z odôvodnenia uznesenia, ani z jeho reálnych vplyvov na procesnú situáciu sporových strán, najmä na postavenie žalovanej v 2. rade. Má dojem, že ide o cielenú dezinterpretáciu a nesprávny extenzívny výklad vôle odvolacieho súdu žalovanou v 2. rade a Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ústavný súd“ alebo „Ústavný súd SR“). 22. Má za to, že je v rozpore s dikciou čl. 148 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, aby bola postihovaná za svoju rozhodovaciu činnosť a právny názor, ktorý bol vyjadrený v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, keďže toto rozhodnutie bolo vydané v rámci možnosti, respektíve povinnosti súdu v danej procesnej situácii, aké vyplývajú z ustanovenia § 162 CSP. Kladie sa jej za vinu, že bola tvorcom rozhodnutia, ktoré je svojvoľné a arbitrárne až do takej miery, že ide o zneužitie moci s obzvlášť závažným následkom. Namieta nesplnenie ani jedného z kumulatívnych predpokladov závažného disciplinárneho previnenia t.j. svojvôľa, porušenie zákona a obzvlášť závažný následok. 23. K svojvôli a arbitrárnosti disciplinárne obvinená JUDr. H. V. uviedla, že sa jej vytýka skutočnosť, že odôvodnenie uznesenia, na ktorom sa podieľala je nedostatočné, až lakonické a vôbec nevysvetľuje z akého dôvodu bol návrh na prerušenie konania žalovanej v 2. rade posúdený v zmysle § 163 ods. 2 CSP. Nedostatok odôvodnenia, teda vysvetlenia právneho názoru na posúdenie návrhu na prerušenie podľa § 163 ods. 2 CSP má byť znakom arbitrárnosti a výklad tohto ustanovenia mal byť prejavom svojvôle senátu W. U. P. X.. Ústavný súd SR ide v posúdení arbitrárnosti a svojvôle až do takej miery, že ju považuje za zneužitie moci a závažné porušenie práva na spravodlivý proces v tom smere, že sa popiera právo legitímneho očakávania žalovanej v 2. rade.

25. Trvá na názore, že veta nasledujúca po kritizovanom slovnom spojení „jasný návrh na pokračovanie konania“ jasne a explicitne vysvetľuje, čo sa malo na mysli pokračovaním konania - teda malo sa na mysli a jasne to z uvedenej vety vyplýva, že pokračovať malo podľa želania žalovanej v 2. rade prerušenie konania do právoplatnosti trestného konania, ako sa to v tejto vete jasne uvádza. Podľa názoru obvinenej je síce odôvodnenie uznesenia stručné, ale výstižne vysvetľuje myšlienkový pochod senátu krajského súdu. Čo sa týka svojvôle, ktorá je vytýkaná pri výklade § 163 ods. 2 CSP, pridržiava sa obvinená názoru a odôvodnenia tohto výkladu, ktorý vyplýva z celého bodu 9 odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu.

tento úmysel nevyplýva. Uviedla, že je logické, že pre žalovanú v 2. rade je zastavenie konania priaznivejšie, ale W. U. P. X. nezodpovedá za procesné chyby tejto procesnej strany. V tejto súvislosti poukázala na návrh žalovanej v 2. rade zo 6. júna 2018 na prerušenie konania, kde presne špecifikuje do skončenia akého trestného konania žiada civilné konanie prerušiť s presne uvedených dôvodov s odkazom na použitie ustanovenia § 162 ods. 1 písm. a/ a § 193 CSP, ako aj príslušnú judikatúru.

Neznamená to však, že sa nerozhoduje o podaniach, osobitne nie o podaní, ktorým sa malo prerušenie konania predĺžiť a z časového kontextu tohto podania vyplývalo, že sa ním strana sporu - žalovaná v 2. rade snaží vyhnúť účinku uplynutia 6 mesačnej lehoty a zastaveniu konania. Inak by predsa takéto podanie neuskutočnila. 29. Ďalej sa disciplinárne obvinená JUDr. H. V. venovala ďalšiemu znaku svojvôle súdneho rozhodnutia a to odklonu od rozhodovacej praxe poukazujúc súčasne na ojedinelosť tohto prípadu.

Podľa disciplinárne obvinenej takýto výklad návrhu na prerušenie konania v súčasnej rozhodovacej súdnej praxi nepozná a nebol ani uvedený dôkaz o tom, že by v tejto procesnej situácii súdy rozhodovali inak, čo by mohlo svedčať o odklone od rozhodovacej činnosti.

31. Disciplinárne obvinená vo vzťahu k porušeniu zákona ako druhého atribútu disciplinárneho previnenia, keď sa jej vytýka arbitrárnosť, zlý a svojvoľný výklad ustanovenia § 163 ods. 2 CSP až do tej miery, že ide o porušenie práva žalovanej v 2. rade na spravodlivý súdny proces má za to a vyplýva to aj z bodu 9 odôvodnenia zrušeného rozhodnutia, že W. U. P. X. vnímal práve opomenutie rozhodnutia o návrhu žalovanej v 2. rade na predĺženie prerušenia konania zo strany C. U.Ú_ X. P., ako porušenie procesných práv strán a odňatie ich možnosti konať pred súdom. Zároveň má za to, že ak Ústavný súd SR nesúhlasí s výkladom ustanovenia § 163 ods. 2 CSP, ktorý zvolil krajský súd, neznamená to automaticky porušenie zákona, najmä nie za situácie, kedy výsledkom rozhodnutia W. U. P. X. bolo v zásade vyhovenie návrhu žalovanej v 2. rade a vrátenie veci späť na okresný súd s tým, že okresný súd podľa pokynu uvedenému v bode 10 odôvodnenia rozhodnutia nemal v konaní pokračovať v zmysle vytyčovania pojednávaní a pod., ale že sa má zaoberať návrhom na prerušenie konania.

prerušené zo zákona (príkladmo začatím konkurzu, ktoré je prekážkou konania) a civilný súd je nútený konanie prerušiť a nemôže vo veci meritórne rozhodnúť, kým dôvod na prerušenie neodpadne. Preto krajský súd dospel k záveru, že existuje takáto prekážka, na ktorú poukázala žalovaná v 2. rade a mala za to, že pre obligatórnosť prerušenia v tomto prípade, je nutné konanie prerušiť a najmä neignorovať tento návrh.

Opäť si kladie otázku, aký obzvlášť závažný následok či škoda mohlo pre žalovanú v 2. rade priniesť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré jej v zásade dalo za pravdu. Poukázala na to, že výsledkom uznesenia odvolacieho súdu bolo vrátenie veci na súd prvej inštancie s pokynom na prejednanie návrhu na prerušenie konania dodajúc, že uznesenie odvolacieho súdu žiadnym spôsobom neusporiadalo práva a povinnosti sporových strán v merite veci a neprejudikovalo výsledok konania. Domnieva sa, že žiadneho obzvlášť závažného následku sa voči žalovanej v 2. rade nedopustila a žiadny konkrétny následok sa ani v disciplinárnom návrhu neuvádza. Absentuje teda povinná kumulatívne zložka závažného disciplinárneho previnenia tak, ako to požaduje § 116 ods. 2 písm. e/ zákona č. 385/2000 Z.z.

35. S poukazom na uvedené skutočnosti, mala disciplinárne obvinená JUDr. H. V. za to, že neboli naplnené v jej konaní znaky, ktorých kumulatívny súlad vyžaduje § 116 ods. 2 písm. e/ zákona č. 385/2000 Z.z. a nedopustila sa pri rozhodovaní ako členka odvolacieho senátu W. U. P. X. závažného disciplinárneho deliktu, aký sa jej kladie za vinu.

V tejto súvislosti uzavrela, že prijatím uvedenej ústavnej sťažnosti sa ústavný súd odchýlil od svojej doterajšej rozhodovacej činnosti kedy obdobné ústavné sťažnosti ústavný súd odmietal ako nedôvodné práve pre neukončené konanie na všeobecnom súde alebo pre nedostatok právomoci, ak bola ústavná sťažnosť použitá ako alternatívny či mimoriadny opravný prostriedok voči aj právoplatnému rozhodnutiu všeobecných súdov.

N. V.. V tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že pri rozhodovaní jednali obidve členky senátu v pozícii výkonu súdnej moci odvolacieho súdu, teda jednali pri tvrdenom spáchaní disciplinárneho deliktu z totožnej pozície, pričom sa jej na rozdiel od JUDr. N. V. navrhuje, popri totožnom disciplinárnom opatrení spočívajúcom v znížení platu o 70% na obdobie 12 mesiacov, aj disciplinárne opatrenie spočívajúce v degradovaní na súd nižšieho stupňa.

39. Záverom skonštatovala a to s poukazom na tvrdené skutočnosti, citované rozhodnutia Ústavného súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky, že sa nedopustila skutku, ktorý je jej kladený za vinu, pretože rozhodnutie W. U. P. X. č.k. 3CoZm/30/2018-431 z 21. decembra 2018, ktoré v odvolacom senáte prejednávala a rozhodovala nie je možné označiť za svojvoľné rozhodnutie v rozpore s právom. Tiež s odkazom na čl. 148 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky mala za to, že nie je možné, aby bola postihovaná za svoju rozhodovaciu činnosť a právny názor. Preto navrhla, aby ju disciplinárny senát oslobodil.

43. Dňa 28. septembra 2022 sa uskutočnilo ústne pojednávanie za prítomnosti disciplinárne obvinených sudkýň. 44. Obhajca disciplinárne obvinenej JUDr. H. V. na ústnom pojednávaní uviedol, že predmetný disciplinárny návrh považuje za šikanózny s tým, že podľa čl. 148 Ústavy Slovenskej republiky nemôže byť sudca disciplinárne stíhaný za právny názor.

Z informácie poskytnutej Ministerstvom spravodlivosti SR zistili, že za obdobie v rokoch 2018 až 2021 boli spolu podané štyri disciplinárne návrhy, a to proti JUDr. V., JUDr. V., JUDr. J. a JUDr. L.. S poukazom na ustanovenie § 116 ods. 2 písm. e/ zákona č. 385/2000 Z.z. zastal názor, že sa v danom prípade nejedná o svojvoľné rozhodnutie, pričom argumentoval aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 32Cdo 2560/2012 zo 17. februára 2014, ktoré pripojil v prílohe vyjadrenia, a ktoré krátkou cestou doručil súdu. Rovnako poukázal aj na stanovisko predsedu Krajského súdu v Bratislave z 9. júna 2020 k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 262/2019-57 a tiež na vyjadrenie predsedu W. U. P. X. zo 4. marca 2020 k sťažnosti, ktoré bolo adresované ústavnému súdu (všetky tieto listiny súčasne predložil krátkou cestou Najvyššiemu správnemu súdu).

Preto navrhol, aby Najvyšší správny súd disciplinárne obvinenú JUDr. H. V. spod disciplinárneho návrhu oslobodil. 45. Disciplinárne obvinená JUDr. H. V. vo svojej výpovedi uviedla, že bola členkou senátu, ktorý rozhodoval sporným uznesením, avšak zdôraznila, že bola v súlade s rozvrhom práce zastupujúcou členkou za JUDr. Z., ktorý mal v decembri 2018 plánovanú dovolenku. Ďalej poukázala na to, že členkou senátu bola aj JUDr. Q. C., ktorá danú vec predsedala, bola sudkyňou spravodajkyňou a táto sa v máji 2020 vzdala výkonu funkcie sudcu.

V súvislosti s týmto návrhom zdôraznila, že žalovaná v 2. rade v ňom výslovne uviedla, že iný postup ako prerušenie daného konania by závažným spôsobom zasiahol do jej práva na spravodlivý súdny proces a to ústavného práva na súdnu ochranu a tiež by predstavoval porušenie platných zákonov SR.

Tiež poukázala na to, že uvedený návrh na prerušenie konania považuje žalovaná v 2. rade, ako aj navrhovateľ za návrh podaný z opatrnosti, pričom zdôraznila, že procesný predpis návrh z opatrnosti nepozná. Rovnako má za to, že je vylúčený aj procesný postup súdu, ktorým by sa mala zohľadňovať skutočnosť, že zastavenie konania je pre stranu sporu priaznivejší výsledok. Rovnako, ako jej obhajca, poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky majúc za to, že posudzovaný prípad v tomto rozhodnutí je skutkovo totožný s ich prípadom, konkrétne pokiaľ ide o vyhodnotenie úkonu smerujúceho k pokračovaniu v konaní, keď v danom prípade bol za takýto úkon považovaný návrh na zmenu účastníka na strane žalobcu. Mala za to, že nebola splnená ani ďalšia podmienka vyplývajúca z ustanovenia § 116 ods. 2 písm. e/ zákona č. 385/2000 Z.z. a to, že by ich rozhodnutie bolo v rozpore s právom. Mala za to, že aj keď ústavný súd nesúhlasil s ich výkladom ustanovenia § 163 ods. 2 CSP nemá to za následok porušenie zákona. Vo vzťahu k obzvlášť závažnému následku

46. Na otázku člena senátu, či by si spomenula na proces prijímania uznesenia, konkrétne ako predsedníčka senátu danú vec referovala, či ju mala napísanú resp. predpripravenú a či bola nejaká diskusia v rámci senátu, predtým ako rozhodli, disciplinárne obvinená JUDr.

Vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 262/2019-57 sa domnievala, že ústavný súd nemal právomoc v tejto veci rozhodovať. Mala za to, že ich rozhodnutie bolo v poriadku, uviedla, že má absolútne čisté svedomie. Tiež uviedla, že na W. U. P. X. rozhodovali ťažké kauzy zopakujúc, že túto vec považuje za politickú.

49. Na otázku člena senátu, či by si spomenula na proces prijímania uznesenia, konkrétne ako predsedníčka senátu danú vec referovala, či ju mala napísanú, respektíve predpripravenú, či bola nejaká diskusia v rámci senátu predtým ako rozhodli, disciplinárne obvinená JUDr. N. V.

Na ďalšiu otázku, čo má na mysli, že ide o politickú vec uviedla, že to hovorí pocitovo, hovorí svoj subjektívny názor. Bolo to v období, keď začali sudcov zatvárať do kolúznej väzby, videla snahu za každú cenu ublížiť sestre T. Y., pritom sa kamarátsky nepoznajú. Tiež v tejto súvislosti uviedla, že komisie hľadali čokoľvek a každý príčetný človek (právnik) by musel nadobudnúť ten pocit, keď jedna komisia nezistí nič, potom je druhá, tretia komisia, povedala si, že „50 roky“. 50.

51. Na otázku členka senátu, či vec, ktorú rozhodovali uznesením sp.zn. 3CoZm/30/2018 považuje za právne jednoduchú alebo právne zložitú a to vo vzťahu k interpretácii ustanovenia § 163 ods. 2 CSP svedkyňa uviedla, že vec považuje za právne jednoduchú. V tejto súvislosti uviedla, že návrh na prerušenie konania až do skončenia trestného konania považovali za návrh na pokračovanie v konaní, pričom súd prvej inštancie sa mal týmto návrhom zaoberať. Uviedla, tiež, že po náleze ústavného súdu boli ich kolegovia prekvapení, pokiaľ ide o právny názor, ktorý ústavný súd zastal s tým, že povedali, že by rozhodli rovnako.

H. V.. Z odpovedí vyplýva, že bol právny zástupca žalovanej v 2. rade, nespomenul si, či bol originálne splnomocnený alebo na základe substitúcie za Advokátsku kanceláriu Paul Q, s.r.o., zastupovanie vykonával počas celého konania. Ako právnemu zástupcovi žalovanej v 2. rade mu bolo uznesenie C. U. X. P. z 5. februára 2018 o prerušení konania doručené. Na otázku, či sa vyjadril k odvolaniu žalobcu voči uzneseniu C. U. X. P. z 12. októbra 2018, ktorým bolo konanie zastavené a návrh na prerušenie konania zamietnutý uviedol, že súdu doručili vyjadrenie k odvolaniu žalobcu pred tým, ako im bolo doručené rozhodnutie krajského súdu, pričom po nahliadnutí do elektronického súdneho spisu z neho formálne vyplývalo, že krajský súd rozhodol o odvolaní pred tým, než sme toto vyjadrenie doručili (uvedená skutočnosť bola vykonaným dokazovaním aj preukázaná).

Využitie tohto procesného prostriedku zdôvodnil tým, že k podaniu tohto návrhu pristúpili z iných dôvodov, ako bolo v tom čase prerušené. 54. Na otázku, prečo podal návrh na prerušenie konania, keď podľa CSP mali počkať do 9. októbra 2019, keď súd konanie zastaví alebo medzičasom, keby by dal žalobca návrh na pokračovanie v konaní svedok uviedol, že keďže sú mu známe ustanovenia CSP odmieta špekuláciu obhajcu s tým, že CSP mu v žiadnom prípade neprikazoval čakať do momentu zastavenia konania ani do momentu, kedy ktorákoľvek z iných procesných strán podá návrh na pokračovanie v konaní. V tejto súvislosti poukázal na to, že podania v civilnom sporovom konaní sa hodnotia podľa obsahu, ktorý je vyjadrený slovami, pričom tento obsah má reflektovať vôľu konajúcej strany, a ak žalovaná v 2. rade mala záujem podať návrh na prerušenie konania z ďalších dôvodov aj v čase, keď toto konanie bolo prerušené, nie je takýto postup zakázaný a v žiadnom prípade s prihliadnutím na obsah tohto podania nie je možné ho považovať za žiadosť o pokračovanie v konaní. Vo vzťahu k legitímnym očakávaniam od

Týmto návrhom upriamili pozornosť konajúceho súdu na iné skutočnosti, ktoré v súlade s jeho presvedčením zakladali dôvod na prerušenie konania. 55. K otázke, prečo v návrhu žalovanej v 2. rade zo 6. júna 2018 uviedol, že „akýkoľvek iný postup súdu by závažným spôsobom zasiahol do práva žalovanej v 2. rade na spravodlivý súdny proces, do ústavného práva na súdnu ochranu, a tiež by predstavoval flagrantné porušenie platných zákonov SR“ svedok uviedol, že skutočnosť, že niečo uvedie v rámci argumentácie v súdnom podaní ešte a priori nemusí znamenať, že v konečnom dôsledku po rozhodnutí súdu o takomto návrhu bude rozhodnutie súdu považovať alebo nepovažovať za zásah do práva na spravodlivý proces dodajúc, že je vecou súdu, aby právo na spravodlivý proces chránil bez ohľadu na to, ako v konaní argumentujú sporové strany. Ďalej tvrdil, že uznesenie W. U. P. X. z 21. decembra 2018 malo zásadný vplyv na práva a povinnosti procesných strán, konkrétne v rozpore so zákonom, zásadným spôsobom znevýhodnilo žalovaných voči žalobcom majúc za to, že toto uznesenie sa svojim obsahom, ale i absolútne

57. Na otázku z akého dôvodu podali podnet na disciplinárne stíhanie predmetných sudkýň, keď návrhu na prerušenie konania zo 6. júna 2018 bolo fakticky vyhovené svedok uviedol, že po rozhodnutí krajského súdu nenašiel jedinú osobu, ktorý by prejav vôle žalovanej v 2. rade dokázala interpretovať aspoň podobným spôsobom, ako to bolo na siedmych riadkoch v bode 9 tohto uznesenia dodajúc, že išlo o kvalifikovaných právnikov, ktorí majú dlhoročné skúsenosti s interpretáciou textu bez ohľadu na to, že nie všetci boli oprávnení poskytovať právne služby v

58. Na otázku člena senátu vo vzťahu ku skutočnosti, že v dňoch 25.06.2018, 21.08.2018 a 12.10.2018 nahliadal do súdneho spisu na C. U. X. P., konkrétne čo očakával od nahliadnutia do spisu, do ktorého nahliadal osobne, svedok uviedol, že v tom čase boli v obdobných veciach na súde vedené tri konania, nahliadal do všetkých troch spisov vždy, zaujímal sa o vývoj konaní, keďže nie všetky okolnosti bolo možné vidieť v elektronickom súdnom spise.

59. Na ďalšiu otázku člena senátu, či mu je známe okrem nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 262/2019-57 nejaké iné rozhodnutie ústavného súdu, ktorým bolo na základe ústavnej sťažnosti zrušené také rozhodnutie krajského súdu, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie a vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu, svedok uviedol, že by klamal, ak by odpovedal jednoznačne áno, nevedel na túto otázku jednoznačne odpovedať. Rovnako na ďalšiu otázku uviedol, že si nespomína, že by vo svojom vyjadrení k odvolaniu podanom voči rozhodnutiu okresného súdu o zastavení konania argumentoval aj otázkou, ktorá sa týkala premlčania uplatneného nároku.

V tejto súvislosti poukázala na to, že návrh, ktorý podá strana sporu je účinný voči súdu jeho doručením. Mala za to, že rozhodli zákonne v súlade s českou judikatúrou. K tvrdeniu svedka, že toto rozhodnutie nebolo spomínané v odôvodnení ich rozhodnutia uviedla, že pre nich bola vec jasná, mali názor, že každý procesný úkon, ktorý je v konaní podaný počas prerušenia konania možno považovať za návrh na pokračovanie v konaní, ak sa má o ňom rozhodnúť v konaní. 61. Ústne pojednávanie konané dňa 28. septembra 2022 bolo odročené za účelom vykonania dokazovania na deň 7. novembra 2022.

JUDr. T. Š., PhD. dodajúc, že toto bolo použité ako podklad pre ústavnú sťažnosť, o ktorej Ústavný súd SR rozhodol dňa 28. apríla 2020 nálezom č.k. II. ÚS 262/2019-57. Mal za to, že uvedené právne stanovisko dopĺňa jeho výpoveď a je relevantné pre správne a zákonné rozhodnutie v predmetnej veci.

Obhajca disciplinárne obvinenej JUDr. H. V. predložil svoje vyjadrenie zo dňa 2. novembra 2022, v ktorom sa vyjadril k podaniu svedka Mgr. O. W. a súčasne uviedol, že upúšťajú od výsluchu disciplinárneho navrhovateľa JUDr. P. W., PhD., avšak zotrvali na výsluchu svedka JUDr. X. O., predsedu W. U. P. X..

723/2015-9 z 29. októbra 2015, uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 46/2022-15 z 3. februára 2022. Vo vzťahu k predmetným rozhodnutiam ústavného súdu obhajca uviedol, že tieto sa, podľa jeho názoru, týkajú posúdenia identickej otázky, či je daná právomoc ústavného súdu konať v takýchto veciach. Vo vzťahu k uzneseniu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 46/ 2022 z 3. februára 2022 poukázal na to, že toto rozhodnutie konštatuje nedostatok právomoci ústavného súdu preskúmavať námietky sťažovateľa uplatneného proti rozhodnutiu okresného súdu, aj aj druhostupňového súdu.

- vyjadrenie žalovaného v 2. rade k odvolaniu žalobcu zo dňa 21.12.2018 (č.l. 435) - potvrdenie o doručení elektronického podania (vyjadrenia k odvolaniu) na W. U. P. X. dňa 21.12.2018 o 20:50 h (č.l. 607) - uznesenie W. U. P. X. č.k. 3CoZm/30/2018-431 z 21. decembra 2018, ktorým odvolací súd uznesenie C. U.J. X. P. č.k. 2CbZm/60/2016-402 z 12. októbra 2018 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (č.l. 17) - nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 262/2019-57 z 28. apríla 2020 (č.l.

strany Mgr. O. W. (č.l. 388 súdneho spisu sp.zn. 2CbZm/60/2018) - úradný záznam zo dňa 20.08.2018 o nahliadnutí do súdneho spisu sp.zn. 2CbZm/60/2018 zo strany JUDr. G. J. (č.l. 390 súdneho spisu sp.zn. 2CbZm/60/2018) - úradný záznam zo dňa 21.08.2018 o nahliadnutí do súdneho spisu sp.zn. 2CbZm/60/2018 zo

strany Mgr. O. W. (č.l. 396 súdneho spisu sp.zn. 2CbZm/60/2018) - úradný záznam zo dňa 09.10.2018 o vybratí zmenky (č.l. 398 súdneho spisu sp.zn. 2CbZm/ 60/2018) zo strany vyšetrovateľa PZ pplk.

H. V. zo 14. októbra 2020. 66. Vo vzťahu k ostatným navrhovaným dôkazom Najvyšší správny súd postupom podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku v spojení s § 4 DSP odmietol vykonať dôkazy navrhované disciplinárne obvinenou JUDr. H. V., konkrétne výsluch svedka JUDr. X. O.; ďalej stanovisko predsedu W. U. P. X. ohľadne disciplinárne obvinenej JUDr. V. podľa § 42 ods. 3 a § 53 ods. 1 písm. a/ až f/, ods. 2, ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z.; stanovisko sudcovskej rady Krajského súdu v Bratislave podľa § 45 (k dodržiavaniu zásad sudcovskej etiky) zákona č. 757/2004 Z.z.; hodnotenie disciplinárne obvinenej JUDr. V.; osobný spis disciplinárne obvinenej JUDr. V.;

Vo vzťahu k rozhodnutiam najvyšších súdnych inštancií vrátane súdnych inštancií Českej republiky, Najvyšší správny súd dodáva, že tieto nie sú dôkazom a teda ich nebolo nutné oboznamovať. Pre Najvyšší správny súd však môžu predstavovať inšpiráciu pre svoje rozhodnutie, najmä pokiaľ ide o vyriešenie právnej otázky, ktorá doposiaľ riešená súdmi Slovenskej republiky nebola.

Uvedeným konaním sa dopustili závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. e/ zákona o sudcoch. Preto navrhla, aby Najvyšší správny súd uznal JUDr. H. V., sudkyňu W. U. P. X. s dočasne pozastaveným výkonom funkcie sudcu a JUDr. N. V., sudkyňu C. U. X. N. za vinné zo spáchania závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. e/ zákona o sudcoch a uložil JUDr.

N. V. disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 3 písm. b/ zákona o sudcoch, a to zníženie funkčného platu o 70% na obdobie 12 mesiacov. 68. Obhajca disciplinárne obvinenej JUDr. H. V. v záverečnej reči poukázal na to, že tvrdenia uvedené v disciplinárnom návrhu neboli podložené žiadnymi dôkazmi a počas ústnych pojednávaní sa nepreukázalo, že by sa klientka dopustila vytýkaného konania.

N. V.. Mal za to, že skutočnosť, že sa jedná o šikanózny a zaujatý disciplinárny návrh potvrdzujú aj informácie, ktoré na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám získali od Ústavného súdu SR a od Ministerstva spravodlivosti SR. Ďalej mal za to, že disciplinárne obvinené nevydali svojvoľné rozhodnutie, ktoré by bolo v rozpore s právom a účastníkovi konania nebol spôsobený obzvlášť závažný následok.

H. V.. Mal za to, že formulácia uvedená v skutkovej vete, že išlo o svojvoľné rozhodnutie hraničiace so zneužitím moci odkazujúc na nález Ústavného súdu SR z 28. apríla 2020 sp.zn. II. ÚS 262/2019-57 odporuje ustálenej rozhodovacej praxi súdov SR, keď dôkazné prostriedky a dôkazy nemôžu tvoriť súčasť skutkovej vety, keď vyhodnocovať dôkazy môže výlučne orgán činný v trestnom konaní, resp. v predmetnom prípade konajúci senát Najvyššieho správneho súdu.

V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 46/2022 z 3. februára 2022. K nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 262/2019 z 28. apríla 2020 uviedol, že tento predstavuje ničím neodôvodnené vybočenie z rozhodovacej činnosti ústavného súdu, keď ústavný súd v minulosti minimálne 23-krát rozhodol v právne identickej situácii odlišne tak, že na základné právo na súdnu ochranu nazerá ako na právo výsledkové, ako aj v tom, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorým sa konanie právoplatne skončilo. 69. Ďalej obhajca v rámci záverečnej reči poukázal na čl. 148 ods. 4 Ústavy SR majúc za to, že rozhodnutie, ktoré vydali disciplinárne obvinené sudkyne bolo výsledkom ich právneho názoru, nebolo svojvoľné a bolo v súlade s právom. Rovnako mal za to, že svedok W. vo svojej výpovedi nevedel uviesť, v čom mala spočívať značná škoda alebo obzvlášť závažný následok spôsobený predmetným rozhodnutím W. U. P. X.. Mal za to, že sa v tomto konaní

70. Disciplinárne obvinená JUDr. H. V. v rámci záverečnej reči uviedla, že si nie je vedomá spáchania závažného disciplinárneho previnenia majúc za to, že v zmysle ustanovenia § 116 ods. 2 písm. e/ zákona o sudcoch musia byť pri danom disciplinárnom previnení kumulatívne splnené všetky zákonné podmienky, čo v danom prípade nenastalo. Poukázala na to, že žalovaná v 2. rade doručila návrh na prerušenie konania v momente, keď existoval tzv. kľud v konaní, pričom tento úkon bol vyhodnotený ako návrh na pokračovanie v konaní, keďže bolo potrebné o ňom rozhodnúť. Mala za to, že návrh na prerušenie konania v sebe implicitne obsahoval aj návrh na pokračovanie v konaní, nakoľko inak by súd o tomto návrhu nemohol

Poukázala na to, že ich právny názor, ktorý bol prijatý jednomyseľne bol podporený aj stanoviskom predsedu W. U. P. X., a rovnako aj ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu ČR. Tiež zdôraznila, že vo vzťahu k otázke, ktorú riešili, neexistuje ani publikované ani nepublikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, preto v tomto smere odkazuje na už uvádzané rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR a tým, že na českú judikatúru poukazujú aj naše súdne inštancie vrátane Ústavného súdu SR. Záverom zopakovala, že bola veľmi prekvapená nálezom Ústavného súdu SR a jeho odôvodnením a tvrdiac, že ich názor bol zákonný. Tiež poukázala na to, že bola členkou rekodifikačnej komisie a názory uvedené v náleze Ústavného súdu SR, by podľa jej názoru neprešli.

VI. Skutkové zistenia a právne posúdenie veci

72. Predmetom konania vo veci bol disciplinárny návrh koncipovaný na tom skutkovom základe, že disciplinárne obvinené sa mali dopustiť konania vymedzeného vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, ktoré malo v podstate spočívať v tom, že vyložili aplikovateľné procesné právo svojvoľne, pričom táto svojvoľnosť má byť zistená na základe konštatovania uvedeného v náleze Ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 262/2019 z 28. apríla 2020. Navrhovateľka v disciplinárnom návrhu dokonca uviedla, že z citovaného nálezu ústavného súdu explicitne vyplýva, že sporné uznesenie je svojvoľné, a to až do takej miery, že Ústavný súd SR konštatoval, že v ňom badať prvky zneužitia moci.

ČVS: PPZ 101/NKA-FP-ST- 2018 o začatí trestného stíhania pre podozrenie zo spáchania trestného činu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona s tým, že ak sa uvedené predpoklady žalovanej v 2. rade a orgánov činných v trestnom konaní potvrdia, je nárok žalobcu voči obom žalovaným v tomto konaní nedôvodný a bude nutné jeho žalobu zamietnuť. Rovnako dôvodila tým, že dokazovanie a výsledok vyšetrovania v predmetnej trestnej veci, bude mať podstatný význam pre toto konanie a akýkoľvek iný postup súdu by závažným spôsobom zasiahol do jej práva na spravodlivý súdny proces, do ústavného práva na súdnu ochranu a tiež by predstavoval flagrantné porušenie platných zákonov Slovenskej republiky.

že v predmetnom konaní nebolo zo strany žiadnej zo strán sporu podané podanie s názvom „Návrh na pokračovanie v konaní“ napriek tomu, že strany sporu boli v konaní aktívne. Mal za to, že podanie žalovanej v 2. rade je možné posúdiť ako prejav vôle tejto strany sporu pokračovať v konaní prerušenom podľa ustanovenia § 163 ods. 1 CSP.

XX. W. U. P. X. v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Q. C. a členiek senátu JUDr. H. V. a JUDr. N. V. uznesením č.k. 3CoZm/30/2018-431 z 21. decembra 2018

uznesenie

C. U. X. V č.k. 2CbZm/60/2016-402 z 12. októbra 2018 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Z bodu 9 sporného uznesenia vyplýva, že odvolací súd preskúmaním spisového materiálu dospel k záveru, že i keď

uznesenie

súdu prvej inštancie nadobudlo právoplatnosť 09.04.2018, pričom konanie bolo prerušené najmenej na tri mesiace, podanie žalovanej v 2. rade zo 6. júna 2018, v ktorom navrhol konanie prerušiť do skončenia trestného konania, je jasným návrhom na pokračovanie konania a to tým, že súd má toto konanie podľa jeho návrhu prerušiť do skončenia uvedeného trestného konania. Ďalej odvolací súd uviedol, že tým, že súd prvej inštancie zaujal nesprávny procesný postup, že pri prerušenom konaní nemôže vydávať žiadne rozhodnutie a následne konanie zastavil spolu so zamietnutím návrhu žalovanej v 2. rade na prerušenie konania do skončenia trestného konania, dopustil sa voči stranám sporu odňatia možnosti konať pred súdom. S poukazom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP a vec v zmysle § 391 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie dodajúc, že v ďalšom konaní bude tak povinnosťou súdu prvej inštancie vec opätovne prejednať v súlade s uvedeným názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého je návrh uplatnený žalovanou v 2. rade na prerušenie konania do skončenia trestného konania podaný v súlade s požiadavkou zákonodarcu uvedenou v § 163 ods. 3 (správne malo byť uvedené § 163 ods. 2 veta druhá CSP s tým, že súd je povinný o tomto návrhu rozhodnúť a teda nebol daný dôvod na zastavenie konania (bod 10 sporného uznesenia).

Q. C., s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil. JUDr. C. po oboznámení s ústavnou sťažnosťou vyjadrila názor, že sa pridržiava odôvodnenia uznesenia č.k. 3CoZm/30/2018 z 21. decembra 2018, pričom zdôraznila, že ak nechcela žalovaná v 2. rade (sťažovateľ) pokračovať v konaní, nemala podávať návrh na prerušenie konania zo 6. júna 2018 v čase, kedy už bolo súdom prvej inštancie vydané uznesenie o prerušení konania, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09.04.2018. Ďalej uviedla, že jej stanovisko nezmení ani skutočnosť, že sťažovateľ si zadovážil stanovisko predsedu rekodifikačnej komisie s tým, že jej nie je známe, či JUDr. Š. vychádzal z poznania celého spisového materiálu. 78. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp.zn. II. ÚS 262/2019-57 z 28. apríla 2020 o ústavnej sťažnosti žalovanej v 2. rade rozhodol, že „základné právo obchodnej spoločnosti T. -

V bode 14.5 ústavný súd uviedol, že „sa oboznámil so sťažovateľkiným návrhom na prerušenie konania zo 6. júna 2018 a uvádza, že v žiadnom prípade nemožno jasne označený a s ohľadom na jeho obsah i účel jasne interpretovaný úkon sťažovateľky vo forme návrhu na prerušenie konania podaný v napadnutom konaní považovať ani podľa označenia, ani podľa obsahu a ani podľa účelu za návrh na pokračovanie v konaní. Takýto záver nemožno vyvodiť ani z

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ale nad rámec toho ide o výklad práva natoľko svojvoľný, že v ňom možno badať prvky zneužitia moci. [14.10] Ústavný súd dodáva, že sa ako súdny orgán ochrany ústavnosti už pomerne signifikantnú dobu nestretol s takým neúctivým prístupom všeobecného súdu k procesným právam sporovej strany a s takým markantným popretím účelu aplikovateľnej právnej normy a poslania súdnictva ako takého zo strany všeobecného súdu. [14.11] Ústavný súd konštatuje, že krajský súd napadnutým uznesením hrubým spôsobom porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu garantovanú čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).“

súdu SR. Rovnako mal za to, že predmetný nález vykazuje znaky politikárčenia, pričom jeho hodnotenie a prijatý právny záver ohľadom procesnej situácie je, podľa jeho názoru, bez ďalšieho neakceptovateľný. 80. Zastupujúca predsedníčka obchodnoprávneho kolégia vo svojom vyjadrení z 26. mája 2020 poukázala okrem iného na čl. 11 CSP a § 124 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého sa každé podanie posudzuje podľa jeho obsahu. Tiež uviedla, že nie je vylúčené, aby žalovaný požiadal o prerušenie konania (trestného konania - pravdepodobne malo byť uvedené do skončenia trestného konania) cieľom, aby po jeho skončení bolo vo veci rozhodnuté rozsudkom o zamietnutí návrhu žalobcu, ktoré bude rozhodnutím meritórnym, nie rozhodnutím procesným ako v prípade zastavenia konania. Ďalej dala do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t.j. práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas s dostatočnou starostlivosťou a predvídateľnosťou.

ř. obsahuje i návrh na pokračování v řízení, neboť o tomto návrhu může soud rozhodnout jen tehdy, bude-li v řízení pokračovat. Podá-li žalobce takovýto návrh, vyjadřuje tím i vůli, aby v řízení bylo pokračováno, a to s jinou osobou buďto na straně žalobce nebo na straně

82. Najvyšší správny súd v prvom rade uvádza, že nespochybňuje závery Ústavného súdu SR vyjadrené v náleze sp.zn. II. ÚS 262/2019-57 z 28. apríla 2020, ktorým ústavný súd rozhodol, že základné právo obchodnej spoločnosti T. - U., U.. U. G..C.. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením W. U. P. X. č.k. 3 CoZm 30/2018-431 z 21. decembra 2018 porušené boli. Zdôrazňuje však, že Ústavný súd SR v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neposudzuje a ani nemôže posudzovať konkrétne rozhodnutie súdu z hľadiska disciplinárnej zodpovednosti sudcu, ktorý rozhodnutie vydal, a túto aj prejudikovať, ale posudzuje napadnuté rozhodnutie len z toho hľadiska, či rozhodnutím súdu boli porušené základné práva alebo slobody.

83. Inak povedané primárnym účelom konania o ústavnej sťažnosti je poskytnutie ochrany základným právam a slobodám fyzických a právnických osôb pred protiústavnými zásahmi (porušenie čl. 46 Ústavy SR), na strane druhej hlavným účelom disciplinárneho konania je identifikovať a trestať individuálne zlyhania sudcov predstavujúce disciplinárne previnenia. Preto konkrétne rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktoré v odôvodnení hoci len čiastkovo, označí rozhodnutie všeobecného súdu za svojvoľné alebo arbitrárne nepredstavuje pre Najvyšší správny súd, do výlučnej právomoci ktorého patrí rozhodovať o disciplinárnej zodpovednosti sudcov (s výnimkou predsedov a podpredsedov najvyšších súdnych inštancií - Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR), vyriešenie prejudiciálnej otázky na účely disciplinárneho konania. Pokiaľ by to tak bolo, Najvyšší správny súd by v podstate „iba“ automaticky ukladal disciplinárne opatrenia vychádzajúc z rozhodnutia Ústavného súdu SR a v podstate by tak vystupoval iba v roli „štatistu“, ktorá mu však neprináleží.

V tomto smere možno poukázať na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej „pri predbežnom preskúmaní sťažnosti ústavný súd ako jeden z aspektov jej možnej opodstatnenosti skúma existenciu ústavnoprávneho rozmeru, resp. ústavnoprávnej intenzity namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011,

II. ÚS 1/95). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04)“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 120/2020 zo dňa 21. januára 2021, bod 26).

87. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že výklad pojmu svojvôľa či arbitrárnosť na účely konania pred Ústavným súdom SR a na účely disciplinárneho konania nemožno stotožniť, a to práve z dôvodu inej povahy konania o ústavnej sťažnosti v porovnaní s povahou a účelom

rade, a to práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie, tak ako to skonštatoval ústavný súd. Teda sa skutočne môže „prvoplánovo“ javiť, že vydanie sporného uznesenia zakladá disciplinárnu zodpovednosť disciplinárne obvinených sudkýň.

obvinených sudkýň. 90. V tomto smere Najvyšší správny súd našiel inšpiráciu v rozhodnutí disciplinárneho senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č.j. 11Kss 5/2021-87 zo 17. januára 2022, ktorý v bodoch 56 a 57 skonštatoval nasledovné : [56]„Vytýkané jednání v nyní projednávané věci spočívá zjevně v rozhodovací činnosti soudkyně. Toho si ostatně byla vědoma i kárná

odmítl akceptovat bez toho, aby svůj odlišný právní názor podepřel komplexní, racionální a transparentní konkurující argumentací“ (rozhodnutí ve věci Patzenhauer, bod 36; shodně např. rozhodnutí Nejvyššího správního soudu jako soudu kárného ze dne 10. 1. 2014 č. j. 16 Kss 10/ 2013 - 84, ve věci Šoljaková I). V rozhodnutí 12 Ksz 11/2018 - 35 ze dne 20. 2. 2019, ve věci Zemek, shrnul kárný senát ve věcech státních zástupců citovanou judikaturu výstižně tak, že kárně postihnout lze pouze za excesivní právní výklad, tedy právní názor nehajitelný.“

disciplinárneho deliktu. Ich jednotiacou líniou je však absolútna neobhájiteľnosť rozhodnutia z pohľadu práva (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR č.j. 11Kss 5/2021 citované v predchádzajúcom bode rozhodnutia).

93. Sporným v danom konaní bolo, ako vykladať procesnú aktivitu žalovanej v 2. rade, konkrétne, čo podaním z 6. júna 2018 mohla sledovať. 94. Podľa názoru Najvyššieho správneho súdu, nie je vylúčené, a to opäť bez akýchkoľvek pochybností aj s prihliadnutím na vyjadrenia predsedu W. U. P. X. JUDr. X. O., vyjadrenia

95. Najvyšší správny súd netvrdí, že interpretácia podania žalovanej v 2. rade zo strany senátu, ktorého členkami boli disciplinárne obvinené, bola správna. Tvrdí, že bola jednou z jeho viacerých možných interpretácií. Vychádza pritom zo samotného obsahu podania žalovanej v 2. rade (§ 124 CSP), z ktorého vyplýva, že žalovaná v 2. rade sa týmto podaním v priebehu prerušeného konania domáhala ďalšieho prerušenia konania, a to na základe obligatórneho dôvodu [§ 162 ods. 1 písm. a) CSP], keď skutočne argumentovala tým, že „Akýkoľvek iný postup súdu by závažným spôsobom zasiahol do práva žalovaného v 2. rade na spravodlivý proces, do ústavného práva na súdnu ochranu a tiež by predstavoval flagrantné porušenie platných zákonov Slovenskej republiky“. Samotná účelnosť podania návrhu na prerušenie konania s vyššie uvedeným kvalifikovaným odôvodnením zostala pre disciplinárny senát nejasná a to aj po výpovedi Mgr. O. W..

96. Disciplinárny senát dáva do pozornosti, že tzv. pokoj zbraní podľa § 163 ods. 1 CSP spôsobuje ukončenie súdneho konania zastavením len v prípade, ak do 6 mesiacov žiadna zo strán sporu neprejaví záujem, aby konanie pokračovalo. Urobiť tak môže žalobca, uplatňujúci si svoj nárok v záujme jeho získania, ale aj žalovaný v záujme dosiahnutia rozhodnutia súdu, že nárok žalobcu nie je daný. Právna úprava pritom nevylučuje, aby sa zastaveniu súdneho konania podľa § 163 ods. 2 CSP zabránilo aj prekvalifikovaním fakultatívneho prerušenia konania na obligatórne z dôvodu návrhu účastníka konania. V danom prípade bol podaný v prekluzívnej šesťmesačnej lehote návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP. Senát odvolacieho súdu tento návrh na prerušenie konania vyhodnotil, že „je jasným návrhom na pokračovanie konania a to tým, že súd má toto konanie podľa jeho návrhu prerušiť do skončenia uvedeného trestného konania.“ Súčasne dodal, že tým, že súd prvej inštancie zaujal nesprávny procesný postup, že pri prerušenom konaní nemôže vydávať žiadne rozhodnutie a

98. S poukazom na dôvody uvedené v bodoch 82 až 97 Najvyšší správny súd, použijúc slová Najvyššieho správneho súdu ČR uzatvára, že v predmetnej veci nejde o prípad, keď by súd „do neba volajúcim spôsobom“ porušil zákon. Najvyšší správny súd chcel týmto slovným spojením iba zdôrazniť skutočnosť, že svojvoľným rozhodnutím, ktoré je v rozpore s právom je na účely disciplinárneho konania iba rozhodnutie takej intenzity, ktorá prebije ústavou garantovanú ochranu právneho názoru sudcu (čl. 148 ods. 4 Ústavy SR). Chránenie právneho názoru sudcu nie je samoúčelné, nakoľko sa ním v konečnom dôsledku chránia práva a oprávnené záujmy účastníkov konania (strán sporu).

V. je sestrou trestne stíhanej bývalej štátnej tajomníčky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky JUDr. T. Y.) vecou exponovanou a u laického recipienta (čerpajúceho informácie z verejne dostupných zdrojov) nevyhnutne spájanou s negatívnymi konotáciami.

Inými slovami, Najvyšší správny súd, za priliehavý považoval „test celebritou“. Pod týmto spojením treba rozumieť prístup, v rámci ktorého si disciplinárny senát položil otázku, či by bola daná disciplinárna vec či už u bežného recipienta alebo odbornej verejnosti rovnako vnímaná, aj keby ho prezentovala uznávaná autorita napríklad v súvislosti s ničím nezaujímavou vecou.

autorít. Neostalo mu teda iné, ako považovať vyjadrený právny názor za jednu z možných (hoc možno nesprávnych) interpretácií právnej normy (§ 163 ods. 2 CSP) vo svetle návrhu žalovanej v 2. rade. 101. Najvyšší správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že aj sudcovia a sudkyne sú len ľudia a v bežnom chode justície sa stáva, že dochádza k vydávaniu nesprávnych rozhodnutí, ktoré sú následne korigované rozhodnutiami súdov vyšších inštancií.

vydanému rozhodnutiu. O takúto situáciu však v predmetnej veci nejde. 102. Záverom Najvyšší správny súd dodáva, že pokiaľ disciplinárne obvinené poukazovali na to, že nález Ústavného súdu SR z 28. apríla 2020 sp. zn. II. ÚS 262/2019-57 bol vydaný v rozpore s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, v zmysle ktorej v ekvivalentných prípadoch absentuje právomoc ústavného súdu preskúmavať procesné rozhodnutia a súčasne Ústavný súd SR svoj judikatórny odklon v predmetnom náleze vôbec neodôvodnil, že tieto skutočnosti nebol oprávnený posudzovať.

VII. Záver

104. Na základe týchto skutočností Najvyšší správny súd dospel k záveru, že skutok, pre ktorý sú disciplinárne obvinené disciplinárne stíhané, nie je disciplinárnym previnením. Preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. 105. O náhrade trov disciplinárneho konania Najvyšší správny súd rozhodol podľa § 38 ods. 1 disciplinárneho súdneho poriadku tak, že disciplinárne obvineným (ktoré týmto rozhodnutím oslobodil) priznal nárok na náhradu trov konania voči štátu, v mene ktorého koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. 106. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 5:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 7. novembra 2022