32D/15/2021

ROZHODNUTIE

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v disciplinárnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca), sudcov JUDr. Anity Filovej a JUDr. Mariána Fečíka a prísediacich sudcov JUDr. Zdenky Benčíkovej a JUDr. Zuzany Čížovej, v disciplinárnej veci vedenej proti JUDr. Z. R., K. Š. R. K., v konaní o návrhu predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky a predsedu Špecializovaného trestného súdu na začatie disciplinárneho konania pre závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a) a b) a § 116 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov podanému dňa 20. októbra 2020, na ústnom pojednávaní dňa 8. marca 2023 takto

rozhodol:

Odôvodnenie

I. Disciplinárny návrh

S. E. pri rozhodovaní o návrhu prokurátora ÚŠP GP SR sp. zn. VII/3 Gv 106/19/1000-313 na vzatie uvedených osôb do väzby dňa 5. júla 2020 ako sudca pre prípravné konanie okrem iného rozhodol o nevzatí obvineného Ing. H. C. do väzby, a to za situácie, kedy nevyužil v konečnom dôsledku zákonom stanovenú povinnosť uvedenú v § 31 ods. 1 a § 32 ods. 1 Trestného poriadku a stranám v konaní neoznámil svoju zaujatosť vo veci kvôli pomeru k veci, hoci z predloženého spisového materiálu mu bola známa výpoveď obvineného Ing. Z. E., PhD. zo dňa 05.05.2020 v ním prejednávanej veci v prípravnom konaní vedenej pod ČVS: PPZ-349/NKA- Ba3-2019 a svoj v konečnom dôsledku vyslovený názor o nepreukázaní dôvodnosti podozrenia ako základného materiálneho dôvodu väzby u Ing. H. C. opieral o nedôveryhodnosť tohto obvineného, ktorý je osobou inak spolupracujúcou s orgánmi činnými v trestnom konaní v zmysle uznania svojej viny a tiež obvineným vypovedajúcim o podozreniach voči ďalším osobám vrátane osoby advokáta JUDr. A. O., ktorého Ing. Z. E. spomína ako osobu „majúcu

.“, pričom JUDr. Z. R., ktorý je inak spolu s manželkou vlastníkom penziónu Altmayer a otcom JUDr. H. R. ako jedinej spoločníčky obchodnej spoločnosti Altmayer s.r.o. a ktorý sa s JUDr. A. O. mal v sídle jeho advokátskej kancelárie v C. H. V.. Č. Č.. XX stretávať od roku 2017 zhruba dvakrát do mesiaca, v ďalšom priebehu šetrenia veci, pokiaľ ide o kontakty s JUDr. A. O., spočiatku tieto styky opisuje ako styky občasné, dlhšiu dobu netrvajúce a prebiehajúce výhradne v rámci poľovníckeho prostredia, čo potvrdzuje aj v rámci výpovede svedka vo vyššie uvedenej veci prípravného konania dňa 21.07.2020, neskôr však pripúšťa bližšie nešpecifikovanú vyššiu intenzitu týchto stykov vrátane návštev jeho advokátskej kancelárie nie viackrát ako „dva - tri krát“ a pripustil i kontakt z dôvodu dokončenia koncipientskej praxe jeho dcéry JUDr. H. R. v kancelárii JUDr. A. O., .

Disciplinárni navrhovatelia svoj návrh v podstatnom odôvodnili nasledovnými skutočnosťami: (i) disciplinárne obvinený, ako sudca pre prípravné konanie, rozhodol vo veci vedenej na Š. pod sp. zn. 4Tp/14/2020 uznesením zo dňa 5. júla 2020 o návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/3 Gv 106/19/1000-313 zo dňa 4. júla 2020 na vzatie do väzby obvinených Ing. S. E. a Ing. H.

Ing. C. mal legalizovať príjmy z trestnej činnosti páchanej obvineným Ing. S..“, pričom mu (disciplinárne obvinenému) mala byť známa výpoveď Ing. Z. E., PhD. (ďalej len „Ing. E.“) z 5. mája 2020, ktorú výpoveď mal disciplinárne obvinený vyhodnotiť tak, že „ .

. . sa ani v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia, ani v rámci vykonaného úkonu nijak nezmieňuje o tom, že v konečnom dôsledku pre neho nedôveryhodný Ing. Z. E. mal spomenúť aj jeho meno v rámci svojej výpovede, a to v súvislosti s JUDr.

. . rozhodovaní o vzatí obvineného do väzby sa nevyžaduje taká vysoká úroveň usvedčujúceho dôkazného stavu ako pri rozhodovaní o vine a treste . . .“; (v) disciplinárni navrhovatelia za významnú označili intenzitu kontaktov disciplinárne obvineného s JUDr. A. O. (ďalej len

To mi povedal pán O.. V tomto projekte išlo o to, že projekt bol finančne nakontrahovaný, no zistilo sa, že nemal byť nakontrahovaný a bolo ho potrebné dofinancovať s tým, že pán O. chodil za mnou a potom aj za pánom E.. Nie som si istý, že aj R. bol aj za pánom Kožuchom osobne. Toto mi mal povedať pán Kožuch, aspoň takto si to pamätám. Nakoniec sa zistilo, že sa problémy v projekte netýkali hodnotenia. Bol to starý projekt a skôr sa hľadalo, že ako to vyriešiť. Tento projekt bol schválený ešte za pána S., kedy bol výkonným riaditeľom PPA a za E. sa zistilo, že projekt nemal byť nakontrahovaný. V tejto súvislosti som loboval u pána E., no on mi povedal, že už bol za ním aj pán O. a že on už loboval v tejto veci.“; (vi) označiac kvalitu a intenzitu vzťahov medzi disciplinárne obvineným a JUDr. O. za dôležitý

JUDr. O. pozná „. . . z prostredia Svätohubertských dní, v kontakte nie sme už dlhšiu dobu. . .“; (b) vyjadrenie z 10. augusta 2020, kde v rámci svojej výpovede pred komisiou zriadenou uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 180/2019 z 30. septembra 2019 disciplinárne obvinený uviedol, že sa s JUDr. O. stretol pričom (podľa disciplinárneho návrhu) mal uviesť, že „Nevie, kde má advokátsku kanceláriu, na akom sídle, bol s ním, ale nevie kedy to bolo, otázkou je, čo je dlhší čas. Nepamätá si presne.“; (c) odpovede disciplinárne obvineného v rámci jeho výsluchu vykonaného predsedom ŠTS dňa 28. septembra 2020, keď disciplinárne obvinený mal o. i. uviesť, že JUDr. O. navštívil aj v sídle jeho advokátskej kancelárie z dôvodu prípadného zamestnania dcéry disciplinárne obvineného v advokátskej kancelárii JUDr.

A. O.. Primerane zjednodušene, ale naozaj výstižne uvedené, ak by tento vzťah „bol v pohode“, jednoducho ho priznám už na začiatku a nebudem „zatĺkať“ spôsobom, ktorý naozaj nevzbudzuje mnoho dôvery. Je naozaj mnoho dôvodov sa domnievať, že tento vzťah bol oveľa intenzívnejší, než ho pripúšťa sudca R..“. V závere disciplinárneho návrhu navrhovatelia skonštatovali, že v prípade preukázania objektívnej stránky konania ako je táto formulovaná v skutkovej vete podľa názoru navrhovateľov z dôvodov, ktoré sú rozvedené v disciplinárnom návrhu, potom boli naplnené všetky zákonné znaky disciplinárnych previnení uvedených v disciplinárnom návrhu.

6. Upovedomenie o začatí disciplinárneho konania bolo disciplinárne obvinenému doručené spolu s disciplinárnym návrhom dňa 23. októbra 2020. Disciplinárne obvinený doručil disciplinárnemu senátu dňa 23. novembra 2020 podanie datované tým istým dňom označené ako „Stanovisko k návrhu na začatie disciplinárneho konania“ (ďalej len „prvé vyjadrenie“). Disciplinárne obvinený v prvom vyjadrení v podstatnom namietal najmä: (i) nekompletnosť disciplinárneho návrhu tvrdiac, že (a) z disciplinárneho návrhu nemožno dôvodiť včasnosť jeho podania, čo je obligatórnou náležitosťou disciplinárneho návrhu; (b) existuje dôvodná pochybnosť o tom, či okrem prvého vymedzeného skutku (nesplnenie si povinnosti oznámiť svoju zaujatosť) je predmetom disciplinárneho návrhu i iný skutok (vzťahy resp. návšteva disciplinárne obvineného u JUDr. O.); (c) v návrhu absentuje odôvodnenie použitia navrhovaného disciplinárneho opatrenia ako aj opis okolností odôvodňujúcich právnu kvalifikáciu (zvýšená škodlivosť); (ii) neprípustnosť spoločného návrhu (argumentujúc, že „Spoločný návrh dvoch (alebo viacerých) navrhovateľov pre ten istý skutok však prípustný

. . i v prípade oznámenia zaujatosti Sudcom by nadriadený súd Sudcu nevylúčil z konania. . .“; (iv) politický podtext resp. dôvod podania disciplinárneho návrhu skutočnosťou, že disciplinárne obvinený nevzal Ing. H. C. do väzby; (v) nesprávnosť právnej kvalifikácie o. i. tvrdiac, že „Z návrhu totiž nie je zrejmé v čom má byť škodlivosť zvýšená, či vzhľadom na povahu porušenej povinnosti a ak áno v čom nad rámec § 116 odseku 1 Statusového zákona, či vzhľadom na spôsob konania, ak áno v čom spočívajúci, či v miere zavinenia, opakovania alebo z dôvodu iných priťažujúcich okolností, ak áno absentuje špecifikácia akého zavinenia, akého opakovania alebo akých iných priťažujúcich okolností.“. V závere prvého vyjadrenia disciplinárne obvinený navrhol predloženie prejudiciálnej otázky SDEÚ z dôvodu, že „.

7. Na prvé vyjadrenie reagovali disciplinárni navrhovatelia podaním označeným ako „Stanovisko“ č. SR 731/2020-1727, Spr 173/2020 doručeným disciplinárnemu senátu dňa 9. decembra 2020 (ďalej len „prvé stanovisko“), v ktorom v podstatnom uviedli nasledovné: (i) včasnosť návrhu na disciplinárne konanie implicitne vyplýva z jeho obsahu, pričom zdôraznili, že sa skutok stal 5. júla 2020 a teda disciplinárny návrh bol podaný včas; (ii) k námietke týkajúcej sa vymedzenia skutku uviedli, že „Všetky skutočnosti na seba logicky nadväzujú a vyplývajú zo správania sudcu R. v období od 5. júla 2020 až do podania návrhu na disciplinárne konanie.“; (iii) v súvislosti so zdôvodnením zvýšenej škodlivosti previnenia uviedli, že v prípade disciplinárne obvineného ide o sudcu Š., ktorý dlhodobo popieral kontakty s advokátom JUDr.

. . . . .Disciplinárny senát nespĺňa kritériá vymedzené v judikatúre tohto súdu o pojme „súd“ . . .“. 8. Na prvé stanovisko reagoval disciplinárne obvinený podaním označeným ako „Stanovisko obhajoby“, ktoré bolo doručené disciplinárnemu senátu dňa 22. decembra 2020 (ďalej len „druhé vyjadrenie“) a v ktorom, v podstatnom vo vzťahu k tvrdeniam disciplinárnych navrhovateľov obsiahnutých v ich prvom stanovisku, uviedol nasledovné: (i) k vymedzeniu skutku uviedol, že „.

. .“ a zdôraznil, že v danom prístupe absentuje opis skutku (miesto, čas a spôsob jeho spáchania), zároveň podľa disciplinárne obvineného nemôže obstáť ani časové vymedzenie skutku tak, ako toto disciplinárni navrhovatelia špecifikovali v replike („Skutok sa stal dňa 05. júla 2020.“); (ii) zdôraznil, že disciplinárny návrh nie je spôsobilým na prejednávanie, čo dokazuje i zmena koncepcie skutku vykonaná navrhovateľmi a preto by o ňom nemal disciplinárny senát vôbec konať; (iii) upozornil na to (s poukazom na podanie predsedu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu v konaní 1 Tdo V 7/2019, ktorý po viac ako roku od pridelenia veci oznámil svoju zaujatosť), že ďalšie konanie v prejednávanej veci bude zbytočne traumatizovať slovenskú trestnú justíciu a ohrozovať nezávislosť justície.

Na toto podanie reagoval predseda Súdnej rady o.i. vyjadrením, že „. . . disciplinárnu zodpovednosť bol povinný vyvodiť voči sudcovi A. E. predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, tak ako ju voči sudcovi R. chce vyvodiť v prítomnom konaní na prvom mieste predseda Špecializovaného trestného súdu.“.

2022 prerokovala žiadosť predsedníčky disciplinárneho senátu a prijala uznesenie č. 69/2022, ktorého prílohou bolo stanovisko súdnej rady v prejednávanej veci (ďalej len „stanovisko SR“). Súdna rada v úvode stanoviska SR vymedzila právny a skutkový rámec ako aj otázku, ktorú (vzhľadom na vymedzenie skutku disciplinárnymi navrhovateľmi) identifikovala ako relevantnú z pohľadu prípadnej kolízie konania disciplinárne obvineného so zásadami sudcovskej etiky (ďalej len „zásady etiky“). Túto otázku formulovala slovami „či je sudca povinný oznámiť svoju zaujatosť z hľadiska objektívnej stránky nestrannosti, a to v kontexte vzťahov s osobou, o ktorej vypovedá osoba inak spolupracujúca s orgánmi činnými v trestnom konaní, pričom tieto vzťahy (i) majú vyššiu intenzitu, (ii) poukazujú na pokus o vytvorenie istého dlhu, služby, či vďačnosti na strane sudcu a (iii) spomínajú možnosť benefitovania sudcu z trestnej schémy.“. Za základný regulačný rámec pre zodpovedanie danej otázky Súdna rada označila ustanovenia čl. II bod 3 písm. c) zásad etiky (povinnosti sudcu v občianskom živote), čl. III bod 1 zásad etiky (povinnosť sudcu rešpektovať a presadzovať nezávislosť, bezúhonnosť, morálnu integritu a nestrannosť súdnictva a vyhýbať sa nevhodnému správaniu či vystupovaniu vrátane takého, ktoré objektívne vzbudzuje dojem nevhodnosti) a čl. III body 2, 4 a 8 zásad etiky. Aplikujúc vyššie uvedené Súdna rada v podstatnom uviedla, že „Sudcovia a sudkyne preto pri rozhodovaní sa o oznámení alebo neoznámení svojej zaujatosti z objektívnej stránky, respektíve pri ne/oznamovaní informácií stranám, ktoré by mohli vzbudiť pochybnosti o ich nestrannosti, majú brať do úvahy aj mieru dôvery spoločnosti v súdnu moc, a teda aj udalosti, ktoré na dôveryhodnosť súdnej moci majú vplyv.“. Následne, vo vzťahu k druhej (kontextovej) časti ňou vymedzenej otázky uviedla, že „Problematické je v danom kontexte aj dostávať sa do vzťahov, z ktorých by pre sudcu vyplýval záväzok alebo možné očakávanie spätného plnenia najmä, ak ide o osoby profesionálne pôsobiace v justičnom priestore a v situáciách, kde možno predpokladať, že k naplneniu záujmu sudcu alebo osoby jemu blízkej by nedošlo, ak by o ňu nepožiadal sudca práve z pozície sudcu. Priam automaticky tak vzniká prezumpcia zneužitia sudcovskej funkcie, pre ktorej vyvrátenie je potrebné použiť dôkaz opaku.“. 11. Najvyšší správny súd v prvom rade skúmal, či disciplinárny návrh spĺňa predpoklady pre vecné prejednanie. Dospel k záveru, že disciplinárny návrh bol podaný oprávnenou osobou (disciplinárnymi navrhovateľmi z ktorých každý je oprávnenou osobou), obsahuje stanovené náležitosti a vo vzťahu k skutku vymedzenému v skutkovej vete (tak ako bola táto upravená - viď bod 21 nižšie) disciplinárneho návrhu bol podaný v lehote podľa § 120 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z.

13. Ústne pojednávanie sa vo veci uskutočnilo vo vyššie uvedenom termíne. Zúčastnil sa ho disciplinárny navrhovateľ - predseda ŠTS, disciplinárne obvinený a jeho obhajca. Predseda senátu [pred začatím prvého ústneho pojednávania vo veci bol sudca, ktorému bola vec pridelená ako sudcovi spravodajcovi (JUDr. Michal Matulník, PhD.), vymenovaný za predsedu senátu a nahradil dovtedy konajúcu predsedníčku senátu JUDr. Anitu Filovú] zistil, že neexistujú žiadne právne prekážky riadneho ústneho pojednávania vo veci.

Bolo vyhlásené uznesenie, že súd bude pojednávať v neprítomnosti disciplinárneho navrhovateľa - predsedu Súdnej rady. Pred prednesením disciplinárneho návrhu navrhovateľom predseda senátu podľa § 25 ods. 2 DSP oboznámil disciplinárny senát a účastníkov konania, že bola postupom podľa § 25 ods. 1 DSP zadovážená kópia spisu Š. R. K. sp.zn. 4Tp/14/2020 a zároveň, že si postupom podľa § 25 ods. 1 a 2 DSP vyžiadal stanovisko Súdnej rady k danému disciplinárnemu konaniu, ktoré Súdna rada doručila najvyššiemu správnemu súdu dňa 29. apríla 2022. Obhajca disciplinárne obvineného v tejto súvislosti vzniesol námietku zaujatosti voči celému disciplinárnemu senátu poukazujúc na špecifikum prejednávanej veci, keď jedným z disciplinárnych navrhovateľov je predseda Súdnej rady, a teda senát bude vychádzať zo stanoviska, ktoré bolo prijaté pod vedením jedného z disciplinárnych navrhovateľov. Následne predseda senátu vyhlásil opatrenie, v zmysle ktorého, s odkazom na § 253 ods. 1 Trestného poriadku a v nadväznosti na ustanovenie § 4 DSP sa na túto námietku

(prehratie) resp. vyhotovenie prepisu zvukového záznamu tej časti zasadnutia Súdnej rady, v ktorej zazneli vyjadrenia predsedu Súdnej rady týkajúce sa predmetného výsluchu; (iv) ďalej obhajca disciplinárne obvineného zdôraznil, že celé disciplinárne konanie je trestom za rozhodovanie vo väzobnej veci bez ohľadu na to, ako je disciplinárny návrh koncipovaný; rozhodovanie o zaujatosti je, podľa jeho názoru, procesné rozhodnutie súdu smerujúce k záveru, či vysloví alebo nevysloví svoju zaujatosť. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že trestať za právny názor nemožno, resp. možno iba v prípade svojvoľného rozhodnutia; (v) v závere uviedol, že samotný prokurátor, súc oboznámený so zápisnicou z výsluchu Ing. E. z 5. mája 2020, zaujatosť disciplinárne obvineného nenamietal.

poukázal na skutočnosť, že na druhý deň ráno po jeho rozhodnutí pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky (ako predstaviteľ zákonodarnej moci), pred parlamentom urobil „tlačovku“ tvrdiac, že „. . . podáva na mňa disciplinárny návrh .

O.? Z môjho pohľadu je úplne jedno, či som bol u O. 2x, alebo 10x alebo viackrát . . . . . . Trestný poriadok nepozná, a na základe akej relevantnej osoby ideme skúmať môj vzťah s touto osobou. . . .“; (ix) zdôraznil, že len pri nadkritickej intenzite vzťahu sudcu k veci je potrebné naozaj zodpovedne uvažovať o eventuálnom vylúčení sa z jej prejednania, v ktorej súvislosti uviedol, že „Tak sa pýtam, z čoho má vyplývať, lebo to tu neuvádza navrhovateľ, aká nadkritická intenzita vzťahu sudcu k veci?“; (x) k výpovedi Ing. E. ďalej uviedol, že „Pokiaľ sa uvádza, že ohľadom vlastných záujmov som mal diskreditovať svedka, toto konštatovanie pána navrhovateľa nemá žiadnu oporu. Aké vlastné záujmy som sledoval, aby som diskreditoval svedka p.

. .“; (xi) v súvislosti s jeho vzťahom s JUDr. O. a ich vzájomnej komunikácii týkajúcej sa koncipientskej praxe dcéry disciplinárne obvineného o.i. uviedol: „. . . Veď je to chlap, s ktorým sa poznám roky, a teda som s ním išiel ako s kamarátom, poľovníkom. A v konečnom dôsledku povedal, že on má troch koncipientov, nemôže ju prijať a že sa popýta, ale ona si našla inú advokátsku kanceláriu, kde dokončila advokátsku prax .

. .“. 16. Na následné otázky disciplinárneho navrhovateľa a predsedu disciplinárneho senátu disciplinárne obvinený v podstatnom uviedol, že (i) nespochybňuje opis majetkovej štruktúry penziónu (nehnuteľnosti) Altmayer tak, ako je táto opísaná v disciplinárnom návrhu; (ii) s výpoveďami Ing. E. sa oboznámil; (iii) jeho vzťah s JUDr. O. trval približne šesť až sedem rokov pričom s ním (JUDr. O.) o projekte Altmayer resp. o nehnuteľnostiach „na 90%“ nehovoril; (iv) v čase rozhodovania (5. júla 2020) mal k dispozícii zápisnicu o výsluchu obvineného Ing. Z. E. z 5. mája 2020 a pred vydaním predmetného uznesenia sa oboznámil s jej obsahom.

. . svojím vplyvom na gen. riaditeľa PPA Kožucha dosiahol, aby PPA ďalej takto nekonala, teda aby netlačila žiadateľa o odstúpenie od zmluvy . . .“; (v) Ing. E. vypovedal dňa 5. mája 2020 v procesnej pozícii obvineného (z nepriamej korupcie, pričom v súčasnosti je trestné konanie podmienečne zastavené); (vi) v rámci svojej výpovede vypovedal aj o Ing. C.Q_ „ .

. . Pokiaľ sa dobre pamätám, týkalo sa to jeho rodinného príslušníka, ktorý mal nejaký nedokončený projekt alebo niečo podobné, detaily si nepamätám.“; (iii) nepamätá si na konkrétny rozhovor s Ing. E., uviedol, že je možné, že sa ho na projekt PPA súvisiaci s disciplinárne obvineným pýtal; (iv) poprel, že by loboval za projekt dcéry disciplinárne obvineného, uviedol, že „ .

Na ústne pojednávanie bol ako svedok predvolaný aj Ing. Z. A., ktorý svoju neúčasť ospravedlnil tým, že žije a pracuje v Spojených arabských emirátoch. Disciplinárny navrhovateľ uviedol, že na jeho výsluchu (ktorý pôvodne navrhol) ďalej netrvá. Obhajca disciplinárne obvineného uviedol, že na jeho výsluchu trvá. Ústne pojednávanie bolo odročené na termín 8. február 2023. 19. Ďalšie ústne pojednávanie sa vo veci uskutočnilo 8. februára 2023. V jeho úvode predseda senátu v súvislosti s vymedzením skutku v skutkovej vete disciplinárneho návrhu v kontexte s odôvodnením disciplinárneho návrhu (osobitne časti odôvodnenia na strane 4, 10, 11 a 12, ktoré prečítal) vyzval disciplinárnych navrhovateľov, aby sa vyjadrili k špecifikácii skutku, osobitne k tomu, či má ísť o skutok jeden alebo o viac skutkov.

sa jeho osoby (ktoré tento uviedol počas svojho výsluchu dňa 5. mája 2020), konkrétne, ako tieto tvrdenia vyhodnotil optikou posudzovania dôvodov vylúčenia z vykonávania úkonov trestného konania resp. aký test (subjektívny/objektívny) zaujatosti si urobil, v podstatnom uviedol, že výpoveď Ing. E. náležite vyhodnotil, mal ju naštudovanú a jej obsah poznal.

. . nezazneli také skutočnosti, ktoré by nestranného pozorovateľa mohli viesť k záveru spochybňujúcemu moju nestrannosť. . .“. 20. Najvyšší správny súd vykonal prečítaním, resp. prečítaním ich podstatného obsahu na ústnom pojednávaní nasledujúce listiny ako dôkaz v súlade s ustanovením § 253 ods. 2 v spojení s § 269 Trestného poriadku (§ 4 disciplinárneho súdneho poriadku): - uznesenie ŠTS sp.zn. 4Tp/14/2020 5. júla 2020 (č. l. 14 - č. l. 23); - uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Tost/30/2020 9. júla 2020 (č. l. 24 - č. l. 35); - zápisnica o výsluchu Ing. S. E. a Ing. H. C. z 5. júla 2020 (č.l. 49 - č. l. 55); - návrh na vzatie do väzby Ing. S. E. a Ing. H. C. č. VII/3 Gv 106/19/1000-313 zo 4. júla 2020 (č.l. 67 - č.l. 94 a 96); - zápisnica o výsluchu Ing. E. z 5. mája 2020 (č. l. 98 - č. l. 104 a 105); - list vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie Š. C. zo 14. októbra 2020 (č.l. 171); - list vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie Š. C. zo 14. októbra 2020 (č.l. 172);

177); - zmluva o prevode vlastníctva bytu č. 7 medzi SPV81, s.r.o. a JUDr. H. R. (č. l. 180); - uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndt 23/2020 z 9. decembra 2020 (č. l. 425 - č.l. 427, 434, 437); - uznesenie Súdnej rady č. 69/2022 z 28. apríla 2022 (č. l. 39 - č. l. 42, 43); - prepis zápisnice zo 7. zasadnutia Súdnej rady zo dňa 24. apríla 2022 (č.l. 187); - uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost/34/2020 z 30. decembra 2020 (č. l. 239 - č.l. 254).

. .“; (iii) „ . . . to, čo hovorí Z. E. o Z. R. ho minimálne spája s aktivitou, ktorá nesvedčí nielen sudcovi, ale nikomu - problémy súvisiace so žiadosťami o NFP sa jednoducho nevybavujú inak, než komunikáciou dotknutých osôb bez zásahu osôb tretích.“; (iv) disciplinárne obvinený mal vo veci „vlastnú záležitosť“, ktorou bola prirodzená snaha o bagatelizovanie výpovede Ing. E. a všetkého, čo by disciplinárne obvineného spájalo minimálne s neetickými kontaktmi na osoby pohybujúce sa v prostredí vykazujúcom znaky nezákonného ovplyvňovania procesov prideľovania rôznych dotácií v rámci programov Pôdohospodárskej platobnej agentúry; (v) podľa disciplinárneho navrhovateľa sudca nemôže súdiť nielen vtedy, keď má nadkritický vzťah k niektorému z účastníkov konania, ale ani vtedy, keď má (hoc aj nepriamo vyvoditeľný) vzťah k výsledku veci; (vi) „Zdôveryhodnenie/nezdôveryhodnenie svedka Z. E. musí byť pre sudcu, ktorého meno si tento svedok vzal do úst, problém. Právne postavenie sudcu je totiž v tomto kontexte i jeho povesť. Útok na povesť sudcu, hoc by bol i neoprávnený a hoc je vedený „len“ zo

„ . . . v danom prípade, pokiaľ sudca sám rozhoduje o sebe, tak nemôže skúmať objektívnu nestrannosť zaujatosti. Nie je to možné. Buď sa cítim zaujatý, alebo sa zaujatý necítim. Žiadna taká alternatíva, že by som zo subjektívneho hľadiska sa necítil zaujatý, ale objektívne sa to niekomu môže zdať, pri všetkom rešpekte .

. . ohľadom na tú skutočnosť, že disciplinárny súdny poriadok ani trestný poriadok nepredpokladá procesné rozhodnutie, v prípade tejto systémovej a funkčnej . . . . . . vady.“) a žiadal, aby disciplinárny senát disciplinárne obvineného spod návrhu oslobodil.

. . Neuniká pozornosti konajúcemu senátu nadriadeného súdu rozširujúca sa prax oznamovania vlastnej zaujatosti samotných sudcov, hoci aj z dôvodov, o ktorých sami nie sú presvedčení, že sú, resp. by mali byť zákonnými dôvodmi na ich vylúčenie z konania a rozhodovania v konkrétnej trestnej veci, zjavne ako dôsledok obavy (hrozby) disciplinárneho postihu pre neoznámenie vlastnej zaujatosti.“; (v) zdôraznil, že nekonal v hrubej nedbanlivosti a nedopustil sa žiadneho zlého úmyslu; (vi) poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 4Ndt/18/2020 zo 7. júla 2020 „.

. . celé to okolo rozhodovania obvineného Ing. C. začalo po tom, ako ak ma pamäť neklame 6. júla (mojim rozhodnutím v nedeľu 5. júla o väzbe), podpredseda národnej rady Juraj Šeliga, predstaviteľ zákonodarnej moci v krajine, sa postaví pred NR SR a mával tam zmluvou mojej dcéry o poskytnutí návratného finančného príspevku a vyjadruje sa jednoznačne dehonestujúcim spôsobom, ako som si to vôbec mohol takýmto spôsobom dovoliť rozhodnúť a teda nepriamo, že podáva na mňa návrh disciplinárny

Následne bolo ústne pojednávanie odročené na termín 8. marec 2023 za účelom vyhlásenia rozhodnutia. Po tom, ako bolo pojednávanie odročené doručil disciplinárne obvinený najvyššiemu správnemu súdu doplnenie jeho záverečnej reči, ktoré doplnenie taktiež ústne predniesol dňa 8. marca 2023 pred vyhlásením rozhodnutia.

JUDr. Michalovi Matulníkovi, PhD., predsedovi senátu, Mgr. Michalovi Novotnému, predsedovi senátu a prof. JUDr. Jurajovi Vačokovi, PhD., členovi senátu“, o ktorom (v relevantnej časti) najvyšší správny súd rozhodol uznesením sp.zn. 31Dz/2/2023 z 3. marca 2023 tak, že predseda senátu nie je vylúčený z vykonávania úkonov v disciplinárnej veci vedenej pod sp. zn. 32D/15/2021.

Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR, sp. zn. VII/3 Gv 106/19/2000-313 zo 4. júla 2020 tak (abstrahujúc významovú podstatu), že Ing. S. E. do väzby vzal a návrhu na vzatie Ing. H. C. do väzby nevyhovel. Vo vzťahu k Ing. H. C. svoje rozhodnutie odôvodnil vyhodnotením výpovede

Ing. S. najskôr, že peniaze z úplatkov idú do Nitry a potom mal uviesť, že idú C., túto skutočnosť mal podľa tohto obvineného potvrdiť aj obv. Ing. E., ktorý však, tak ako vyplýva zo spisu, k tomuto doteraz vypočutý nebol. Súčasťou zápisnice o výsluchu tohto obvineného je aj otázka obhajkyne, aby sa vyjadril kde a kedy sa mal Ing. S. takto vyjadriť, na čo obv.

. .“. b) Ing. E. vo svojej výpovedi z 5. mája 2020 uviedol nasledovné skutočnosti/informácie, ktoré sa týkali disciplinárne obvineného: „Popri viacerých príležitostiach sa E. odvolával, že má vplyv na políciu. Boli prípady, keď E. a O. riešili projekty, ktoré mne tvrdili, že sa týkajú ľudí blízkych polícii. Nepamätám si teraz z hlavy názvy tých projektov, ale pamätám si konkrétne jeden prípad, že pán O. v projekte s názvom Altmayer loboval za jeho opravu s odôvodnením, že je to záujem pána R., ktorý má dobré vzťahy s pánom O.. Jedná sa o sudcu R.. To mi povedal pán O.. V tomto projekte išlo o to, že projekt bol finančne nakontrahovaný, no zistilo sa, že nemal byť nakontrahovaný a bolo ho potrebné dofinancovať s tým, že pán O. chodil za mnou a potom aj za pánom E.. Nie som si istý, že aj R. bol aj za pánom E. osobne. Toto mi mal povedať pán E., aspoň takto si to pamätám. Nakoniec sa zistilo, že sa problémy v projekte netýkali hodnotenia. Bol to starý projekt a skôr sa hľadalo, že ako to vyriešiť. Tento projekt bol schválený ešte za pána S., kedy bol výkonným riaditeľom PPA a za E. sa zistilo, že projekt nemal byť nakontrahovaný.

26. Medzi disciplinárne obvineným a disciplinárnymi navrhovateľmi je sporná kvalifikácia konania resp. nekonania disciplinárne obvineného, sporným teda je, či disciplinárne obvinený za skutkových okolností opísaných v predchádzajúcom bode bol povinný oznámiť svoju zaujatosť podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 31 ods. 1 Trestného poriadku a pokiaľ áno (pokiaľ túto povinnosť mal), či porušenie tejto povinnosti možno kvalifikovať ako (závažné) disciplinárne previnenie.

Zákonodarca týmto ustanovením vytvoril rámec pre zabezpečenie nestranného rozhodovania (garancia nestrannosti) súdov v trestných veciach, ktoré je súčasťou práva na nestranný súd vyjadreného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.“) resp. práva na spravodlivý proces (resp. v širšom uhle pohľadu práva na súdnu a inú právnu ochranu) podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) (podľa ktorého „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Povahe a intenzite takejto pochybnosti osobitne vo svetle tzv. subjektívneho a objektívneho testu nestrannosti je venovaný priestor v odôvodnení tohto rozhodnutia nižšie. 28. Na úvod disciplinárny senát rekapituluje vyššie uvedené, a teda, že primárnym účelom inštitútu vylúčenia orgánov činných v trestnom konaní, súdu a iných osôb (v prejednávanej veci inštitútu vylúčenia sudcu) je zabezpečenie/garancia práva účastníka na prejednanie veci nestranným súdom (čl. 6 ods. 1 dohovoru) resp. práva účastníka domáhať sa svojho práva na nestrannom súde (čl. 46 ústavy). Pojmy nezávislosť a nestrannosť (použité v oboch vyššie citovaných normách) sa častokrát posudzujú a skúmajú spoločne, keďže sú veľmi tesne prepojené.

Disciplinárny senát však jedným dychom dodáva a zdôrazňuje, že pomenovaný účel (hoc primárny - v zmysle explicitne vyjadrený), teda ochrana individuálnych práv účastníka konania, nie je účelom resp. zmyslom tohto inštitútu jediným. Rovnako tak je účelom tohto inštitútu aj ochrana demokratického právneho štátu, ktorého jedným zo základných pilierov je vláda práva, ktorej kvalita je nevyhnutne ovplyvnená a ovplyvňovaná (v demokratickej spoločnosti) práve dôverou verejnosti v nestrannosť súdov. Takto artikulovaná hodnota (ktorá hodnota je chránená aj ustanovením čl. 6 ods. 1 dohovoru) našla svoje pojmové a obsahové vymedzenie v rozsiahlej judikatúre Európskeho sudu pre ľudské práva (ďalej taktiež „ESĽP“ alebo „Súd“), z ktorej najvyšší správny súd poukazuje napríklad na: (i) rozsudok ESĽP z 26. februára 1993 vo veci Padovani proti Taliansku, sťažnosť č. 13396/87, ods. 27; (ii) rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998 vo veci Castillo Algar proti Španielsku, Reports 1998-VIII, ods. 45, kde ESĽP obdobne ako v predošlom zmienenom rozsudku uviedol, že „ .

. . Okrem toho, že zabraňujú tomu, aby došlo k prípadom skutočnej zaujatosti, sú zamerané aj na odstránenie akéhokoľvek zdania zaujatosti/strannosti (Pozn. „partiality“) a tak slúžia na podporu dôvery, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti vo verejnosti vzbudzovať.2“.

Inými slovami, individuálna „krivda“ alebo „neprávo“ (hoc aj nikým nenamietaná) má potenciál (už len tým, že sa systémovo mohla stať) navodiť dojem skrivodlivej spoločnosti vyvolávajúci potrebu jej „alternatívnej“ korekcie. A to je jav v demokratickom právnom štáte neželaný, voči ktorému je nutné sa (zo sebazáchovných dôvodov) vymedziť a vytvoriť rámec pre jeho elimináciu.

Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom. Práve osobitný vzťah sudcu k štátu musí sudcovi umožniť konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach. K tomuto postoju článok 144 ústavy výslovne sudcovi priznáva nezávislosť pri výkone jeho

V. C Vylúčenie sudcu - aplikácia inštitútu

31. Predpokladom pre zodpovedanie troch vyššie artikulovaných otázok, je (aspoň elementárna) analýza a pomenovanie nasledovných základných prvkov: (i) obsahové vymedzenie zaujatosti (v zmysle vo vzťahu k čomu môže byť sudca zaujatý) a (ii) proces identifikácie (zistenia) zaujatosti (teda postup v rámci ktorého sudca môže, má resp. musí identifikovať svoju zaujatosť). Čo sa týka obsahového vymedzenia zaujatosti, to je dané ustanovením § 31 ods. 1 TP, ktoré (abstrahujúc podstatu) rozlišuje medzi (i) pomerom k veci (pomer k prejednávanej veci), (ii) pomerom k osobám (osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom) a (iii) pomerom k orgánom (inému orgánu činnému v danom konaní). Ako už bolo skôr naznačené, zmyslom inštitútu vylúčenia sudcu je predísť tomu, aby bola vec rozhodnutá „neobjektívne“ (opisne povedané, prikláňajúc sa záujmom jednej zo strán), čo ústavný súd vyjadril napríklad v náleze III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005 slovami: „Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú

Bez toho, že by sa disciplinárny senát naznačeným rozlíšením ďalej zaoberal uzatvára, že zaujatosť sudcu pre pomer k veci považoval z pohľadu tzv. teórie zdania (ktorej je venovaný priestor nižšie) práve z dôvodu opísanej proximity za takú, ktorá má vyšší potenciál atakovať chránené hodnoty opísané v tomto odôvodnení vyššie. Na záver tejto časti disciplinárny senát sumarizuje, že za pomer sudcu k veci považuje stav, kedy sudca má (alebo sa môže zdať, že má - viď ďalšia časť odôvodnenia) osobný a bezprostredný záujem či už na (i) konečnom výsledku alebo (ii) na parciálnych rozhodnutiach, prípadne aj (iii) na priebehu (napr. na dĺžke) konania, v ktorom rozhoduje. Dôvody takéhoto záujmu (resp. pohnútky sudcu) nie sú nevyhnutne kľúčové, podstatným však je, či sú tieto skutočnosti spôsobilé ovplyvniť sudcu (alebo vyvolať zdanie o takejto spôsobilosti) v jeho rozhodovaní, alebo inými slovami (obrazne povedané) či sú spôsobilé vychýliť ho z línie, v ktorej by rozhodoval v prípade, ak by takéto skutočnosti neexistovali alebo ak by o nich konajúci sudca nemal vedomosť.

79 alebo rozsudok zo 17. januára 1970 vo veci Delcourt proti Belgicku, sťažnosť č. 2689/ 65), že nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, v danom prípade je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t.j. v danom prípade je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.

Bez ohľadu na správnosť takéhoto priradenia [Pozn. výrok „Justice must not only be done, but must also be seen to be done.“ zrejme prvý krát v judikatúrnom priestore použil Lord Hewart CJ v rozhodnutí Rex v Sussex Justices, ex parte McCarthy ([1924] 1 KB 256)] možno ustáliť, že práve tento výrok predstavuje v judikatúre ústavného súdu istú “vstupnú bránu” do tzv. teórie zdania. Teóriu zdania ústavný súd následne vysvetľuje slovami „ .

33. Na základný rámec (základné vyjadrenie tzv. teórie zdania) opísaný v predošlom bode potom nadväzuje rozsiahla judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (pomerne hutne zhrnutá napríklad v rozsudku ESĽP z 15. decembra 2005, Kyprianou proti Cypru, sťažnosť č. 73797/01, ods. 118-121), ktorá našla reflexiu taktiež v rozhodovacej praxi ústavného súdu.

(porovnaj napr. Hauschildt proti Dánsku, rozsudok z 24. mája 1989, Séria A č. 154, str. 21, ods. 47). Vychádzajúc z tohto prístupu (nevyhnutne redukujúceho výskyt pozitívnych subjektívnych testov) ESĽP (i) napr. vo veci Pullar proti Spojenému Kráľovstvu, sťažnosť č. 22399/93 judikoval, že „.

Medzi týmito dvoma prístupmi (pojmami) však nie je jednoznačná deliaca čiara, pretože konanie sudcu môže nielen vyvolať objektívne pochybnosti o jeho nestrannosti z pohľadu externého pozorovateľa (objektívny test) ale môže ísť zároveň aj o jeho osobné presvedčenie (subjektívny test).5“.

34. Súc ovplyvnený vyhlásením disciplinárne obvineného, že sa v danej veci necítil byť subjektívne zaujatý (viď záverečná reč disciplinárne obvineného sumarizovaná v bode 23 vyššie), sa na tzv. objektívny test hodnotenia nestrannosti sudcu zameral taktiež disciplinárny senát v prejednávanej veci. Európsky súd pre ľudské práva tzv. objektívny test opísal napr. v rozsudku z 24. februára 1993, vo veci Fey proti Rakúsku, sťažnosť č. 14396/88, ods. 30, kde ESĽP o. i. uviedol, že „ ... V rámci objektívneho testu treba zistiť, či odhliadnuc od osobného správania sudcu, existujú zistiteľné/presvedčivé skutočnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti. Z tohto uhľa pohľadu môže hrať svoju rolu aj zdanie. V hre je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti vzbudzovať vo verejnosti a predovšetkým, pokiaľ ide o trestné konanie, v obvinených. Z toho vyplýva, že pri rozhodovaní o tom, či je v danom prípade opodstatnený dôvod obávať sa ne/zaujatosti konkrétneho sudcu, je stanovisko obvineného dôležité, avšak nie je rozhodujúce. Rozhodujúce je, či takúto obavu možno považovať za objektívne opodstatnenú.6“. V obdobnom duchu sa nesie aj neskoršia judikatúra ESĽP (pozri napr. rozsudok ESĽP z 20. mája 1998, Gautrin a ostatní proti Francúzsku, č. 38/1997/822/1025-1028, ods. 58, alebo rozsudky vo veciach Ferrantelli a Santangelo proti Taliansku a Wettstein proti Švajčiarsku, v ktorých ESĽP zdôraznil význam objektívnej opodstatnenosti obavy (strachu) z možnej zaujatosti konajúceho sudcu). Čo sa týka (i) jednak momentu, kedy je nutné oznámiť skutočnosti majúce potenciál spochybniť nestrannosť sudcu, (ii) jednak rozsahu samotného objektívneho testu, poukazuje disciplinárny senát na rozsudok ESĽP z 26. mája 2020, vo veci Koulias proti Cypru, sťažnosť č. 48781/ 12, ods. 63, kde ESĽP o. i. uviedol, že „... Vzhľadom na dôležitosť zdania, ak však takáto situácia (ktorá môže vyvolať náznak alebo zdanie zaujatosti) nastane, mala by byť táto situácia oznámená/zverejnená na začiatku konania a mala by sa posúdiť s prihliadnutím na rôzne faktory, majúce vplyv na určenie, či je v danom prípade vylúčenie skutočne potrebné. Ide o dôležitý procesný inštrument, ktorý je potrebný na poskytnutie primeraných záruk, pokiaľ ide o objektívnu aj subjektívnu nestrannosť.7“. Na záver (ale určite nie v poslednom rade) disciplinárny senát poukazuje na rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998 vo veci Castillo Algar proti Španielsku, Reports 1998-VIII, ods. 45 kde ESĽP judikoval, že „... Preto každý sudca, u ktorého existuje opodstatnená obava z nedostatku jeho nestrannosti, sa musí vylúčiť.8“.

35. Pre lepšiu orientáciu disciplinárny senát na tomto mieste heslovito sumarizuje vyššie uvedené teoretické východiská (majúce svoje ukotvenie jednak v ustanoveniach Trestného poriadku, jednak v citovanej judikatúre ESĽP a ústavného súdu), ktoré považoval za potrebné ustáliť za účelom zodpovedania troch otázok artikulovaných v bode 30 vyššie.

uvedenému v § 31 ods. 1 TP; pričom zaujatosť sudcu pre pomer k veci považuje disciplinárny senát z pohľadu tzv. teórie zdania z dôvodu proximity (bezprostrednej blízkosti medzi možným záujmom sudcu a rozhodovaním vo veci) za takú, ktorá má vyšší potenciál atakovať hodnoty opísané v bode (iii) tohto odseku vyššie; (v) za pomer sudcu k veci sa považuje stav, kedy sudca má (alebo sa môže zdať, že má) osobný a bezprostredný záujem či už na (a) konečnom výsledku alebo (b) na parciálnych rozhodnutiach, prípadne aj (c) na priebehu (napr. na dĺžke) konania, v ktorom rozhoduje; (vi) nestrannosť sudcu je potrebné posudzovať zo subjektívneho hľadiska a z objektívneho hľadiska; (vii) v rámci tzv. subjektívneho testu sa nezaujatosť sudcu prezumuje dovtedy, kým sa nepreukáže opak; skúmajú sa pri ňom preukázateľné osobné postoje a prístupy sudcu (napr. či prejavil nepriateľský postoj, zlomyseľnosť alebo zariadil, aby mu bola vec pridelená - pozri napr. rozsudok z 26. októbra 1984 vo veci De Cubber proti Belgicku, sťažnosť č. 9186/80, ods. 25); (viii) v rámci tzv. objektívneho testu sa skúma,

36. Pre ilustráciu a lepšie pochopenie východísk sumarizovaných v predchádzajúcom bode (ktorý prístup si disciplinárny senát, vzhľadom k tomu, že v tejto časti odôvodnenia venuje priestor teoretickým východiskám svojho rozhodnutia, môže dovoliť) disciplinárny senát poukazuje na rozsudok ESĽP z 26. mája 2020 vo veci Koulias proti Cypru, sťažnosť č. 48781/

Napriek týmto skutočnostiam ESĽP okrem iného uzavrel, že „ . . . Vznikli teda pochybnosti (zdanie) o zaujatosti (pozn. sudcu). Súd preto uzavrel, že sťažovateľove pochybnosti o nestrannosti sudcu G.C_ boli z objektívnych dôvodov opodstatnené .

37. Zaujatosť konkrétneho sudcu v prejednávanej veci musí vyplývať z objektívnych okolností podmieňujúcich jeho vzťah k predmetu konania. Ako už vyplýva z vyššie uvedeného, k záveru o tom, že sudca je vylúčený, nie je potrebné, aby bolo preukázané, že je zaujatý. Na vylúčenie sudcu postačuje, ak možno mať so zreteľom na jeho pomer k veci, pochybnosti o jeho nezaujatosti, dôvodnosť ktorých musí však vyplývať z objektívne preukázateľných skutočností. Za objektívne pritom nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu (vrátane dotknutého sudcu) javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci pristupuje alebo by pristupovať mohol.

Inými slovami, pojmy „zdanie“ alebo „pochybnosť“ nie sú kategóriami ani samoúčelnými ani omnipotentnými. Účelom námietky zaujatosti (resp. oznámenia zaujatosti) je ochrana hodnôt opísaných v tomto odôvodnení vyššie. Ochrana hodnôt alebo záujmov však má zmysel iba v prípade ich aspoň potenciálneho ohrozenia. V prípade expanzívnej interpretácie uvedených pojmov (napr. v intenciách, že na vylúčenie sudcu postačuje každá/akákoľvek pochybnosť) by došlo k popretiu účelu inštitútu námietky zaujatosti resp. oznámenia zaujatosti.

V. E Vylúčenie sudcu - povinnosť sudcu oznámiť svoju zaujatosť

39. Odpoveď na prvú otázku (na otázku, či má sudca povinnosť oznámiť svoju zaujatosť v prípade ak je daný niektorý z dôvodov podľa § 31 ods. 1 TP) do značnej miery predznačujú konštatovania v bode 35 vyššie osobitne záver (syntéza) uvedený v bode 35 časť (i) vyššie, kde disciplinárny senát uzavrel, že právna úprava vylúčenia sudcu (§ 31 TP a nasl.) je koncipovaná kategoricky a nie podmienene v tom zmysle, že ak sú dané dôvody vylúčenia, sudca z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený je (teda nie „môže byť vylúčený“ ale „je vylúčený“). Ustanovenie § 31 ods. 1 TP (v spojení s § 32 ods. 1 TP) nevytvára priestor pre voľnú úvahu sudcu o tom, či má svoju zaujatosť oznámiť v prípade ak existujú dôvody pre ktoré je z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený. To (tento prístup) samozrejme treba odlíšiť od prirodzenej úvahy sudcu o tom, či takéto dôvody existujú alebo nie, ktorej úvahe je venovaný priestor v odpovedi na tretiu otázku (otázku, či má sudca povinnosť oznámiť svoju zaujatosť aj v prípade, ak je subjektívne presvedčený o tom, že vo veci zaujatý nie je).

Takýto záver možno odvodiť aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu pojednávajúcej o subsidiarite ústavného prieskumu a o primárnej úlohe všeobecných súdov v procese ochrany ústavnosti. V tejto súvislosti disciplinárny senát poukazuje napr. na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 79/02 z 21. augusta 2002, kde ústavný súd judikoval, že „.

. . . . . Nie je len povinnosťou ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti dodržiavať vo svojej činnosti, okrem iného, medzinárodné zmluvy, ktorými je slovenská republika viazaná, ale túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti vrátane povinnosti rešpektovať dohovor pri preskúmavaní zákonnosti väzby.“

Nad rámec uvedeného disciplinárny senát poukazuje taktiež na konštrukciu právnej úpravy vylúčenia sudcu v § 31 a § 32 Trestného poriadku, ktorý vzájomnú podmienenosť námietky zaujatosti (ktorú je strana podľa § 31 ods. 5 TP povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia) a oznámenia zaujatosti (podľa § 32 ods. 1 TP) nekonštruuje a tieto dve možnosti ponecháva v paralelnej línii. Disciplinárny senát, vychádzajúc z vyššie uvedeného, dospel k záveru, že pasivita strán nie je dôvodom pre zánik alebo zmenu obsahu povinnosti sudcu oznámiť svoju zaujatosť (v prípade existencie dôvodov). Na druhej strane však disciplinárny senát konštatuje, že spomínaná pasivita strán (najmä prokurátora, ktorého rolou je ochrana záujmov spoločnosti) môže mať svoju relevanciu v rámci tzv. objektívneho testu, ktorému je venovaný priestor v tomto odôvodnení nižšie.

Tým dôvodom je možná pochybnosť o jeho nezaujatosti (pre pomer či už k veci, osobám alebo orgánom). Dôvodom vylúčenia sudcu nie je len jeho zaujatosť ale aj možná pochybnosť o jeho nezaujatosti. Sudca si nevyhnutne musí klásť popri bazálnej otázke (či je vo veci zaujatý) aj otázku druhú a rovnocennú - či možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti.

TP v spojení s § 31 ods. 1 TP chrániac tým ústavné hodnoty) ho vedie resp. musí viesť k tzv. objektívnemu testu, ktorý je bližšie opísaný v bode 34 vyššie. Záver vyjadrený v tomto bode vyššie spočívajúci v konštatovaní, že sudca musí oznámiť svoju zaujatosť v prípade, ak možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti má svoju oporu v už citovanom rozsudku ESĽP z 28. októbra 1998 vo veci Castillo Algar proti Španielsku. K obdobnému záveru dospel aj Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 1811/14 z 27. mája 2015, kde judikoval, že „Integrální součástí práva na spravedlivý proces podle čl. 36 Listiny základních práv a svobod je garance toho, aby ve věci rozhodoval nestranný soudce. Dbát na dodržení nestrannosti je povinností soudců, a nikoliv účastníků řízení. Při plnění této povinnosti musí soudci o nestrannosti uvažovat nejen v subjektivní, ale i v objektivní rovině. Soudce se tedy nesmí spokojit s tím, že se subjektivně necítí být podjatý, ale vždy se musí zabývat i otázkou, zda s ohledem na jemu známé okolnosti případu jsou (objektivne vzato) vyloučeny oprávněné pochybnosti o jeho nestrannosti.“.

V. F Objektívny test

Pri hľadaní „objektívnej povahy“ (ktorá je svojim spôsobom opozitom subjektívneho prístupu) sa hľadajúci (z podstaty veci) musí zamýšľať nad tým, ako môže „skutočnosť“ pôsobiť na tretie osoby. Disciplinárny senát považuje za potrebné zdôrazniť, že úvahami v tejto časti odôvodnenia neprináša žiadne nóvum ani nedefinuje nové štandardy v pohľade na zaujatosť a následne vylúčenie sudcu. Disciplinárny senát len v štruktúrovanejšej

Objektívny test by teda mal spočívať v položení si pomerne banálnej otázky, či by si tretia, primerane informovaná osoba (nestranný pozorovateľ), po zvážení relevantných okolností mohla myslieť, že sudca by mohol byť vo veci zaujatý. Sudca si musí túto otázku klásť jednak preventívne, ako „hľadajúci“, v takom prípade otázka v podstate zodpovedá zneniu v predošlej vete.

sudcu. Potreba kladenia si takejto otázky vzniká spontánne, bezprostredne po oboznámení sa s „kritickou skutočnosťou“. Samozrejme, či sudca považuje skutočnosť za „kritickú“ alebo nie bude závisieť od jeho citlivosti a správnosť jeho vyhodnotenia (to ako kritičnosť vyhodnotil) bude opäť posudzovaná „objektívnym pohľadom“ (či by bežný recipient takejto informácie túto považoval za relevantnú). Dochádza tak k akejsi korekcii významu zdania, kde v prípade prvej, základnej, otázky (objektívny test) je relevantné zdanie o tom, či sa sudca môže javiť zaujatý a v prípade tzv. „predotázky“ je dôležité zdanie, či nejaká skutočnosť môže mať svoj význam na to, aby vôbec bola zvažovaná. Inými slovami a opisne (mierne pejoratívne), či po zaznení informácie (oboznámení sa so skutočnosťou) môže a má nestrannému pozorovateľovi „zasvietiť kontrolka“. Z podstaty veci bude hrať potom rolu obsah a charakter informácie, jej možný negatívny nádych až škandalóznosť, celkový kontext a podobne.

44. Optikou vyššie uvedeného následne disciplinárny senát posudzoval časť výpovede obvineného Ing. E. z 5. mája 2020 citovanú v bode 25 písm. b) tohto rozhodnutia vyššie (ďalej taktiež „výpoveď Ing. E.“). Pre disciplinárny senát boli tam uvedené skutočnosti rozhodné z toho dôvodu, že posúdenie výpovede Ing. E. hralo významnú (až kľúčovú) rolu v odôvodnení rozhodnutia 4Tp/14/2020, ktorým disciplinárne obvinený nevzal Ing. Norberta C. do väzby. Konkrétne disciplinárne obvinený v rozhodnutí 4Tp/14/2020 uviedol nasledovné: „Pokiaľ na tomto závere nemení ani zistená skutočnosť, vyplývajúca z výpovede obv.

Ing. E., ktorý však, tak ako vyplýva zo spisu, k tomuto doteraz vypočutý nebol. Súčasťou zápisnice o výsluchu tohto obvineného je aj otázka obhajkyne, aby sa vyjadril kde a kedy sa mal Ing. S. takto vyjadriť, na čo obv.

. .“. Abstrahujúc podstatu disciplinárny senát sumarizuje, že disciplinárne obvinený výpoveď Ing. E. vyhodnocoval (posudzoval jej význam a dôveryhodnosť) a toto posúdenie bolo kľúčové pre rozhodnutie o vzatí jednej z dvoch obvinených osôb do väzby. Disciplinárne obvinený výpoveď Ing.

Nakoniec sa zistilo, že sa problémy v projekte netýkali hodnotenia. Bol to starý projekt a skôr sa hľadalo, že ako to vyriešiť. Tento projekt bol schválený ešte za pána S., kedy bol výkonným riaditeľom PPA a za E. sa zistilo, že projekt nemal byť nakontrahovaný. V tejto súvislosti som loboval u pána E., no on mi povedal, že už bol za ním aj pán O. a že on už loboval v tejto veci.“.

veci. 46. Vo svetle vyššie uvedeného disciplinárny senát analyzoval citovaný text výpovede Ing. E. pričom dospel k nasledovnému: (i) v inkriminovanej časti (v rozsahu jedného kratšieho odseku - 14 riadkov) výpovede Ing. E. zaznelo meno „R.“ celkovo trikrát, jedenkrát zaznel názov projektu/nehnuteľnosti (Altmayer), s ktorým je disciplinárne obvinený spájaný; (ii) meno disciplinárne obvineného v inkriminovanej časti výpovede zaznelo v súvislosti s aktivitami nasledovných osôb (označených ich priezviskami): E., O., E., S., E.; (iii) aktivity osôb uvedených v prechádzajúcom bode sa mali týkať záujmov disciplinárne obvineného (súvisiacich s projektom Altmayer) a boli opísané slovami ako (a) „riešili projekty“, (b) „loboval za jeho opravu“, (c) „bolo ho potrebné dofinancovať“, (d) „skôr sa hľadalo, že ako to vyriešiť“ alebo „bol za ním pán O. a že on už loboval v tejto súvislosti“.

osobou, ktorá nemá mať prečo vplyv na jeho rozhodovaciu činnosť). 47. Vychádzajúc zo záveru uvedeného v predošlom bode si disciplinárny senát položil otázku (ktorú otázku si mal položiť aj disciplinárne obvinený), či by nestranný pozorovateľ (súc znalý týchto skutočností) mohol nadobudnúť pochybnosť o tom, že disciplinárne obvinený bude výpoveď Ing. E. posudzovať nestranne. Inými slovami, či by nestranný pozorovateľ mohol mať pochybnosti o tom, že sudca bude výpoveď Ing. E. posudzovať inak, ako keby sa ho táto výpoveď vôbec netýkala. Vzhľadom na (i) silne negatívny podtext obsahu výpovede (naznačujúcej nezákonné aktivity osôb obvinených z korupčnej trestnej činnosti); (ii) explicitnú osobnú prepojenosť disciplinárne obvineného (spočívajúcu v trojnásobnej artikulácii priezviska disciplinárne obvineného a uvedením jeho funkcie) s tvrdeným „lobingom“ trestne stíhaných osôb; (iii) vzhľadom na vyjadrený ekonomický záujem disciplinárne obvineného, v ktorého prospech sa mali angažovať trestne stíhané osoby dospel disciplinárny senát k záveru o odôvodnenosti takýchto pochybnosti. Disciplinárny senát dospel

záujem takúto výpoveď spochybňovať, jej význam marginalizovať alebo bagatelizovať. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v bodoch 45 až 47 vyššie dospel disciplinárny senát k záveru o opodstatnenosti pochybností nestranného pozorovateľa o tom, že sudca posudzujúci časť výpovede obvineného ju bude posudzovať súc ovplyvnený jej inou časťou týkajúcou

výpovede Ing. E., ktorá sa sudcu (disciplinárne obvineného) týkala. Disciplinárne obvinený predmetnú časť výpovede nijakým spôsobom nezmienil a ani nenaznačil, že by ju akýmkoľvek spôsobom posúdil alebo zohľadnil v rámci svojho rozhodovacieho procesu, čo vzhľadom na už analyzovanú toxicitu textu [najmä tvrdená bezprostredná asociácia (v relevantnom čase) predsedu Š. R. K. s „pochybnou“ (lobing) činnosťou osôb obvinených zo závažnej trestnej činnosti] má taktiež vplyv na zdanie jeho ne/zaujatosti. Závery uvedené v tomto bode vyššie umocňuje aj časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3Tost/30/2020 z 9. júla 2020 (ktorým najvyšší súd v časti zrušil rozhodnutie 4Tp/14/2020 a vzal Ing. C. do väzby), kde tento

48. Disciplinárny senát taktiež posúdil argumentáciu disciplinárne obvineného týkajúcu sa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Tost/34/2020 z 30. decembra 2020 (ďalej len „rozhodnutie 1Tost/34/2020“), ktoré má byť podľa vyjadrenia disciplinárne obvineného pre disciplinárny senát záväzné, nakoľko ním mal najvyšší súd už skôr (30. decembra 2020) rozhodnúť o tom, či disciplinárne obvinený mal pred vydaním uznesenia Š. sp.zn. 4Tp/14/2020 z 5. júla 2020 oznámiť svoju zaujatosť, pričom túto otázku mal najvyšší súd vyhodnotiť negatívne. Disciplinárny senát sa s takto formulovaným záverom disciplinárne obvineného nestotožnil z nasledovných dôvodov: (i) v prvom rade je nutné uviesť, že najvyšší súd nie je súdom inštančne nadriadeným najvyššiemu správnemu súdu; (ii) rozhodnutie 1Tost/34/2020 nie je rozhodnutím v inštančnom postupe vo vzťahu k rozhodnutiu disciplinárneho senátu, naviac z jedinej relevantnej vety týkajúcej sa dôvodov pre vylúčenie disciplinárne obvineného [ktorá znie: „Dôvody pre vylúčenie sudcu JUDr. Z. R. vznikli až následne (ex post) tým, že bol vo

v závere zareaguje aj na zostávajúce sťažnostné námietky . . .“; (vi) vo svojich úvahách bol pritom najvyšší súd zásadným spôsobom ovplyvnený/limitovaný uznesením sp.zn. 4Ndt/24/

následného rozhodnutia o tom, či vylúčený je/nie je). Poukazujúc na rozhodnutie najvyššieho správneho súdu sp.zn. 32D/13/2021 zo 7. novembra 2022, v ktorom sa najvyšší správny súd vyjadril k otázke viazanosti disciplinárneho rozhodnutia skorším nálezom ústavného súdu a vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel disciplinárny senát k záveru, že rozhodnutím 1Tost/34/ 2020 v prejednávanej veci viazaný nie je. Nad rámec uvedeného disciplinárny senát uvádza, že pokiaľ by sa aj najvyšší súd jednoznačným a relevantným spôsobom k otázke zásadnej pre toto disciplinárne konanie vyjadril, je plne v diskrécii disciplinárneho senátu obsah takéhoto vyjadrenia posúdiť a zaujať k nemu napríklad úplne opačný postoj.

arbitrárneho rozhodnutia). Čo sa týka návrhu disciplinárne obvineného obsiahnutého v závere prvého vyjadrenia, aby disciplinárny senát predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie (viď bod 6 tohto rozhodnutia vyššie), túto disciplinárny senát vzhľadom k zmene relevantnej právnej úpravy, ktorá nastala od podania predmetného návrhu (nadobudnutie účinnosti disciplinárneho súdneho poriadku a s tým súvisiaca zmena zloženia disciplinárnych senátov ako aj zmena ich charakteru), vychádzajúc pritom (materiálne) zo svojej skoršej judikatúry (pozri napr. rozhodnutie sp.zn. 31D/7/2022 z 13. septembra 2022) považoval za bezpredmetnú a nevydával o nej osobitné rozhodnutie.

Takýto prirodzený následok potenciálneho odsudzujúceho rozhodnutia však nemôže apriórne brániť jeho vydaniu. Najvyšší správny súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie svojho skoršieho rozhodnutia sp zn. 32Dz/20/2022 z 27. septembra 2022, kde uviedol, že „Najvyšší správny súd z obsahu oznámenia sudkyne (v ktorom táto uvádza komplexnú argumentáciu, prečo vylúčenie jej osoby nemožno považovať za dôvodné) a osobitne z formulácie tam uvádzaných skutočností a zvoleného „slovníka“ (napr. spojenie „.

Inými slovami, úkony „z opatrnosti“ nemajú svoje opodstatnenie ani v aplikovateľnej právnej norme (sudca nemá povinnosť oznamovať z opatrnosti svoju „nezaujatosť“), ani z podstaty samotnej, keď sa „opatrnosť“ stáva zdrojom neistoty.“. V súvislosti s avizovaným posilnením apetítu podávať tzv. oznámenia z opatrnosti disciplinárny senát preto poukazuje na (i) bod 31 tohto rozhodnutia vyššie (vysvetľujúci zmysel zohľadňovania proximity záujmu sudcu v rámci tzv. teórie zdania); (ii) bod 42 tohto rozhodnutia vyššie (zaoberajúci sa tzv. kritickou skutočnosťou vo svetle objektívneho testu); ale najmä (iii) body 46 a 47 tohto rozhodnutia vyššie, v ktorých disciplinárny senát aplikoval teoretické východiská na prejednávanú vec.

51. S odkazom na vyššie uvedené disciplinárny senát uzavrel, že disciplinárne obvinený pochybil, keď pri rozhodovaní o návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR, sp. zn. VII/3 Gv 106/19/1000-313 zo dňa 4. júla 2020 na vzatie do väzby obvinených Ing. S. E. a

. Z hľadiska posudzovania zavinenia (subjektívnej stránky) je potrebné uviesť, že konania (resp. nečinnosti - neoznámenia svojej zaujatosti) disciplinárne obvineného je nutné vyhodnotiť ako zavinené, nakoľko ide o dlhoročného sudcu, ktorý vedel resp. aj vzhľadom na skutočnosti, ktoré uviedol vo svojich prednesoch a písomných podaniach mal a musel vedieť, že nekonaním (neoznámením svojej zaujatosti) porušuje resp. môže porušiť imperatív daný zákonom. Následne sa disciplinárny senát zaoberal kvalifikáciou takéhoto porušenia zo strany disciplinárne obvineného ako disciplinárneho previnenia. Disciplinárny senát (vzhľadom na výrok tohto rozhodnutia), zdôrazňuje, že nie každé neoznámenie zaujatosti sudcu možno kvalifikovať ako závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. b) v spojení s § 116 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 385/2000 Z. z.. Podľa § 116 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z.z. je závažným disciplinárnym previnením konanie uvedené v odseku 1 okrem konania uvedeného v písmenách c) a d), ak vzhľadom na povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia, opakovanie alebo iné priťažujúce

vierohodnosť výpovede sa tak môže javiť ako značne oslabená“) a v kontraste s tým, sa vôbec nezaoberal jej potenciálom spochybniť zdanie o zaujatosti sudcu (disciplinárne obvinený v rozhodnutí 4Tp/14/2020 inkriminovanú časť výpovede Ing. E., ktorá sa ho týkala, vôbec nezmienil) ale najmä (iv) intenzitu a jednoznačne negatívny charakter informácií (viď body 46 a 47 vyššie), ktoré o disciplinárne obvinenom vo svojej výpovedi uviedol Ing. E. a ku ktorým sa disciplinárne obvinený nijakým spôsobom nevymedzil, nespomenul resp. opomenul ich mlčaním, ako keby ani nezazneli. Všetky tieto skutočnosti (ich význam a intenzita) vo vzájomnej súvislosti doviedli disciplinárny senát k záveru, že pochybenie disciplinárne obvineného nebolo možné kvalifikovať iba ako disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z., ale že išlo o disciplinárne previnenie závažné.

symbolického. Na druhej strane (s odkazom na disciplinárne opatrenie, ktoré v návrhu požadovali disciplinárni navrhovatelia), disciplinárny senát (zámerne pejoratívne) uvádza, že najvyšší správny súd nie je súdom trofejným, ktorého úlohou by bolo realizovať rituálne popravy disciplinárne obvinených. Pre disciplinárny senát je pri ukladaní disciplinárnych opatrení rozhodný obsah spisu a nie skutočnosti, o ktorých by sa mohlo javiť, že v ňom

Na základe týchto skutočností najvyšší správny súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. O náhrade trov disciplinárneho konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že disciplinárne obvineného (ktorého uznal za vinného), uložil podľa § 38 ods. 2 disciplinárneho súdneho poriadku povinnosť nahradiť štátu trovy disciplinárneho konania paušálnou sumou vo výške stanovenej v § 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 434/2021 Z. z., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov disciplinárneho konania.

2 Preklad z anglického znenia: „ ... In addition to ensuring the absence of actual bias, they are directed at removing any appearance of partiality and so serve to promote the confidence which the courts in a democratic society must inspire in the public.“ 3 Preklad z anglického znenia: „ ... Impartiality normally denotes the absence of prejudice or bias and its existence or otherwise can be tested in various ways. The Court has thus distinguished between a subjective approach, that is endeavouring to ascertain the personal conviction or interest of a given judge in a particular case, and an objective approach, that is determining whether he or she offered sufficient guarantees to exclude any legitimate doubt in this respect.“. 4 Preklad z anglického znenia: „ ... Thus, in some cases where it may be difficult to procure evidence with which to rebut the presumption of the judge's subjective impartiality, the requirement of objective impartiality provides a further important guarantee.“. 5 Preklad z anglického znenia: „ ... In other words, the Court has recognised the difficulty of establishing a breach of Article 6 on account of subjective partiality and for this reason has in the vast majority of cases raising impartiality issues focused on the objective test. However, there is no watertight division between the two notions since the conduct of a judge may not only prompt objectively held misgivings as to impartiality from the point of view of the external observer (objective test) but may also go to the issue of his or her personal conviction (subjective test).“ 6 Preklad z anglického znenia: „ ... Under the objective test, it must be determined whether, quite apart from the judge's personal conduct, there are ascertainable facts which may raise doubts as to his impartiality. In this respect even appearances may be of a certain importance. What is at stake is the confidence which the courts in a democratic society must inspire in the public and, above all, as far as criminal proceedings are concerned, in the accused. This implies that in deciding whether in a given case there is a legitimate reason to fear that a particular judge lacks impartiality, the standpoint of the accused is important but not decisive. What is determinant is whether this fear can be held to be objectively justified.“ 7 Preklad z anglického znenia: „ ... Given the importance of appearances, however, when such a situation (which can give rise to a suggestion or appearance of bias) arises, that situation should be disclosed at the outset of theproceedings and an assessment should be made, taking into account the various factors involved in order to determine whether disqualification is actually necessitated in the case. This is an important procedural safeguard which is necessary in order to provide adequate guarantees in respect of both objective and subjective impartiality”. 8 Preklad z anglického znenia: „ ... Accordingly, any judge in respect of whom there is a legitimate reason to fear a lack of impartiality must withdraw.“

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.