32D/16/2021

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 117 ods. 8 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov návrh JUDr. X. Š., sudcu A. Q. V. B., o vyslovenie neplatnosti písomného napomenutia predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky číslo: SR 759/2020-1527 z 9. novembra 2020 v skutku 1), že ako sudca krajského súdu bez akéhokoľvek zákonného oprávnenia 19. mája 2020 uverejnil úplný prepis dôkazného prostriedku nazývaného Threema 1 (ďalej aj „prepis“) nachádzajúceho sa v spise vo veci obžalovaného F. A. a spol. vedenej na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. PK-2T/32/ 2019 na webovom sídle www.pravnelisty.sk, hoci vzhľadom na svoje postavenie, vedomosti a skúsenosti sudcu musel vedieť, že úplný prepis obsahuje informácie spôsobilé neoprávnene zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti viacerých jednotlivcov; prepis uverejnil bez uvedenia zdroja, z ktorého ho získal, a o dva dni prepis sám odstránil, zamieta . II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 117 ods. 8 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov na návrh JUDr. X. Š., sudcu A. Q. V. B., o vyslovenie neplatnosti písomného napomenutia predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky číslo: SR 759/2020-1527 z 9. novembra 2020 v skutku 2), že ako sudca krajského súdu potom, ako si v marci 2020 preštudoval uznesenie o vznesení obvinenia z 2. marca 2020, ČVS: PPZ-325/NKA-PZ-ZA2-2019 (predchádzajúce uznesenie z 20. augusta 2019, ČVS:

PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019), sa verejne zastával obvineného bývalého sudcu JUDr. J. F. a uviedol, že jeho obvinenie bolo unáhlené. Preto mal pochybnosti o jeho zákonnosti, pričom spochybňoval predovšetkým výpoveď svedka bývalého sudcu V. Q. a verejne ju hodnotil tak, že jeho výpoveď bola urobená pod ťarchou dôkazov voči jeho osobe, s jeho možným motívom rozložiť jeho vinu aj na iné osoby, a takto si od orgánov činných trestnom konaní zabezpečiť rôzne benefity, hoci trestná vec proti obvinenému JUDr. J. F. nebola súdmi právoplatne rozhodnutá, určuje, že napomenutie je v skutku 2) neplatné .

1. Predseda Súdnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím číslo: SR 759/2020-1527 z 9. novembra 2020 podľa § 117 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 385/ 2000 Z.z.“ alebo „zákon o sudcoch a prísediacich“) uložil JUDr. X. Š. písomné napomenutie z dôvodu, že ako sudca krajského súdu: 1. bez akéhokoľvek zákonného oprávnenia 19. mája 2020 uverejnil úplný prepis dôkazného prostriedku nazývaného Threema 1 (ďalej aj „prepis“) nachádzajúceho sa v spise vo veci obžalovaného F. A. T. Q.. vedenej na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. PK.2T/32/ 2019 na webovom sídle , hoci vzhľadom na svoje postavenie, vedomosti a skúsenosti sudcu musel vedieť, že úplný prepis obsahuje informácie spôsobilé neoprávnene zasiahnuť do správa na ochranu osobnosti viacerých jednotlivcov; prepis uverejnil bez uvedenia zdroja, z ktorého ho získal, a o dva dni prepis sám odstránil, 2. potom, ako si v marci 2020 preštudoval uznesenie o vznesení obvinenia z 2. marca 2020,

rozhodnutá, teda týmito skutkami, podľa názoru predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky konal v občianskom živote tak, že to mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu a skutkom opísaným v bode 2 sa mal verejne vyjadrovať o veci, ktorá nebola súdmi právoplatne skončená. Teda skutkami opísanými bod bodom 1 a 2 vedome porušil povinnosti sudcu podľa § 30 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich a skutkom opísaným v bode 2 vedome porušil aj povinnosť sudcu podľa § 30 ods. 11 zákona o sudcoch a prísediacich v znení účinnom do 31. decembra

2. Ku skutku 1) predseda Súdnej rady Slovenskej republiky poukázal na to, že uverejnenie celého prepisu Threemy 1 sudca odôvodnil tým, že : „V neverejnom prípravnom konaní by nemali dôkazy unikať zo spisu. Ak sa tak už stalo a došlo k selektívnemu zverejneniu časti Threemy zo strany vybraných médií, a to s odôvodnením, že je to vo verejnom záujme, potom je vo verejnom záujme aj zverejnenie kompletného obsahu Threemy, aby sa každý koho to zaujíma, mohol oboznámiť s jeho obsahom.“ Tiež poukázal na to, že na rokovaní Sudcovskej rady A. Q. V. B., ktoré sa konalo 4. septembra 2020, sa sudca Š. vyjadril tak, že sudca by tak konať nemal, svoj čin však ospravedlňoval tak, že v neštandardnej situácii, za ktorú považoval únik časti prepisu do médií, je prípustný aj neštandardný spôsob konania, t.j. uverejnenie celého prepisu, pričom sudca Š. neuviedol prameň, z ktorého celý prepis získal.

prepisu sudca Š. nemal žiadne zákonné oprávnenie; také oprávnenie mu nemohlo vzniknúť len z toho dôvodu, že časti z tohto dôkazného prostriedku boli uverejnené v rôznych médiách. 4. Preto uzavrel, že sudca Š. konal v občianskom živote skutkom opísaným v bode 1) tak, že jeho konanie mohlo objektívne narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov.

prístupu. Na záver sudca uviedol, že polícia sa predvádza na sociálnych sieťach, hoci v jej úkonoch sa naplno prejavil nekompetentný až amatérsky prístup, a tiež vyslovil pochybnosti o tom, že by bol obvinený sudca JUDr. J. F. skorumpovaný, pretože ho pozná 20 rokov.

2020. 7. V súvislosti so skutkom opísanom v bode 2) predseda Súdnej rady Slovenskej republiky tiež poukázal na to, že sudca Š. sa pri týchto verejných vyjadreniach správal a konal tak, ako keby bol obhajcom obvineného JUDr. J. F. dodajúc, že aj sudca má právo na pochybnosť o dôvodoch trestného stíhania kolegu, avšak nie je v súlade s etikou a zákonnou povinnosťou sudcu, ak svoje pochybnosti o dôvodoch trestného stíhania kolegu vyjadruje verejným vyslovovaním svojho názoru o veci, ktoré je v štádiu vyšetrovania a v súdnom konaní sa posudzuje v súvislosti s väzbou. S poukazom na uvedené uzavrel, že takéto vyjadrovanie, kritika postupu polície a znevažovanie jej rozhodnutí, bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v úplnom súlade s požiadavkami Trestného poriadku, tvrdenie, že obvinený JUDr. J. F. nemôže byť skorumpovaný, nesporne narušuje vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu a súčasne ohrozuje dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov.

II. Návrh sudcu na určenie neplatnosti písomného napomenutia

9. Písomné napomenutie sudca riadne a včas napadol podaním z 19. novembra 2020, doručeným pôvodnému disciplinárnemu senátu 20. novembra 2020 (ďalej ako „návrh“ alebo „návrh na určenie neplatnosti napomenutia“). Sudca sa podaným návrhom domáhal toho, aby disciplinárny senát podľa § 117 ods. 8 zákona č. 385/2000 Z.z. určil, že písomné napomenutie predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky z 9. novembra 2020 číslo: SR 759/2020-1527 je neplatné. 10. Hneď na úvod namietal, že mu predmetné rozhodnutie predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky nebolo doručené do vlastných rúk.

II. A Skutok pod 1)

V rámci svojej mimopracovnej činnosti na uvedenom webe krátkodobo (na necelé tri dni) zverejnil materiál s označením Threema 1, ktorý sa mu dostal do dispozície v súvislosti s redigovaním odborného časopisu právnelisty.sk. Do dňa podania návrhu nemali na A. Q. V. B. žiadnu trestnú vec, v ktorej by sa nachádzal originálny dôkaz označovaný ako Threema 1 a preto nevedel potvrdiť, či išlo o úplný prepis dôkazného prostriedku nazývaného Treema 1 [tak ako sa to uvádza v skutku 1)] a tiež nevie, či išlo o skutočne originálny dôkaz označovaný ako Treema 1, respektíve, či bol kompletný, prípadne či do neho nebolo zasahované inou osobou. Tiež nevedel potvrdiť, že išlo o dôkazný prostriedok práve z trestnej veci obžalovaného A. [tak ako to je uvedené v skutku 1)], keďže v čase krátkodobého zverejnenia tohto materiálu bol, podľa medializovaných informácií, tento dôkaz využívaný aj v iných trestných veciach (napríklad vo veci „zmenky“, či vo veci trestne stíhaných sudcov a podobne).

Rozhodol sa preto, že v záujme poukázania na absolútne nežiaduce masívne úniky informácií zo spisu (únik dôkazného prostriedku), ich dlhodobé selektívne zverejňovanie a často jednostranné hodnotenie médiami, tento materiál krátkodobo zverejní ako vydavateľ odborného časopisu aj spolu so stručným komentárom, ktorým poukázal a apeloval na neprijateľnosť toho, aby boli realizované trestné stíhania prostredníctvom médií, ktoré dôkazy (napríklad aj Threemu 1) nielen zverejňujú v mediálnom priestore, ale ju aj vlastným subjektívnym spôsobom hodnotia, dotvárajú svojimi stanoviskami a následne tak vplývajú nielen na verejnosť, ale aj na orgány činné v trestnom konaní, či súdy, ako by mali v neskončených veciach postupovať a

mediálnom priestore. 14. Mal za to, že úniky informácií zo spisu a mediálne trestné konania sú otázkou verejného záujmu. 15. Za nutné považoval zdôrazniť, že údajnú Threemu 1 nezverejnil prvý on (tak ako sa to často nesprávne podsúva verejnosti), ale zverejnili ju postupne dávno pred ním viaceré média, ktoré s tým začali už niekedy v lete roku 2019 a následne v období jeseň roku 2019 až jar roku 2020 bola táto komunikácia zverejňovaná a hodnotená médiami takmer denne a to bez ohľadu na to, v akom štádiu sa nachádzali prípadné trestné konania vedené aj na podklade tohto

16. Mal za to, že masívnym mediálnym zverejňovaním správ z Threemy 1, za situácie, keď médiá k zverejňovaným správam pridávali aj osobné údaje ako mená diskutujúcich, stratila komunikácia z Threemy 1 už dávno punc dôvernosti a stala sa predmetom verejného záujmu a prostredníctvom médií sa stala vecou verejnou.

Tvrdil, že v čase (19. mája 2020), keď sa rozhodol krátkodobo (do 22. mája 2020) demonštratívne obrátiť pozornosť verejnosti aj na odvrátenú stranu mediálnych zásahov do vykonávaného dokazovania v trestnom konaní a únikov informácií zo spisov, došlo z jeho strany fakticky iba k zverejneniu už dávno zverejňovaného materiálu (pokiaľ ten materiál, ktorý mal k dispozícii bol identický s materiálom, ktorý zverejňovali médiá, konštatujúc, že pravdepodobne áno).

S poukazom na vyššie uvedené zastával názor, že nie je možné tvrdiť, že by maril, či ohrozoval vedené trestné konania, respektíve ohrozoval práva na ochranu osobnosti viacerých osôb (v komunikácii Threema 1 išlo o verejne činné osoby, respektíve o verejne známe osoby), nakoľko pokiaľ ani dlhodobé zverejňovanie, komentovanie a hodnotenie tohto materiálu médiami neohrozilo vedené trestné konania v konaní pred súdom a ani tie, ktoré sú vedené v prípravnom konaní, tak celkom určite nemohol ani on ohroziť vedené trestné konanie krátkodobým zverejnením už zverejnených informácií.

Naviac zvýraznil aj to, že aj osobné a intímne údaje z Threemy boli už v určitej podobe dávno predtým zverejňované médiami (napríklad na weboch pluska 7. novembra 2019, 22. novembra 2019 či 2. decembra 2019, hlavné správy 4. novembra 2019, parlamentné listy 5. mája 2020, v českom denníku blesk 2. decembra 2019 a podobne).

či výkon práva na šírenie informácií vo verejnom záujme prostredníctvom odborného portálu by v danom prípade kolidoval s jeho povinnosťami sudcu, respektíve, že by porušil povinnosť sudcu v zmysle § 30 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z.

22. Bol toho názoru, že na absolútne neštandardnú situáciu v mediálnom priestore bolo nutné reagovať neštandardným spôsobom so snahou vrátiť dokazovanie v trestnom konaní kompetentným orgánom a ohradiť sa pred tým, aby činnosť orgánov v trestnom konaní či súdov suplovali médiá. Poukázal na to, že toto jeho krátkodobé zverejnenie predmetného materiálu na webe sa stretlo s výrazne kladnou odozvou čitateľov jeho webu (t. j. verejnosti) a tento jeho krok, ako aj jeho odôvodnenie ocenili aj viacerí prokurátori či sudcovia s tým, že kedykoľvek môže uviesť aj ich mená.

verejnom záujme. Mal za to, že keby mal akýkoľvek (iný) úmysel, celkom určite by materiál nezverejňoval na webe, ktorý dlhodobo vedie a ktorý je dlhodobo spájaný aj mediálne s jeho menom, ale našiel by si na to iné, anonymné cesty. 24.

V tejto súvislosti mal za to, že ak niekto zasiahol do osobnostných práv iných osôb zverejňovaním súkromných správ, tak to boli médiá.

25. Vo vzťahu k skutku 2) poukázal na to, že z rozhodnutia predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky mu je zrejme vytýkané, pričom zo skutku to priamo nevyplýva, vyjadrenie pre Denník N z 13. marca 2020 (keď presný dátum, ako aj miesto, kde mal verejne konať v skutku, absentuje), v ktorom sa zastal vtedy ešte jeho kolegu na A. Q. V. B. JUDr. J. F., a to stručným vyjadrením. Mal za to, že zo skutku 2) a rovnako tiež z odôvodnenia rozhodnutia predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky nie je celkom zrejmé, aké konkrétne výroky mu vlastne tento vytýka, v akých časových súvislostiach sa mali odohrať a čo konkrétne mali komentovať. Naviac tvrdil, že jeho výroky, či už pre médiá alebo v rámci odbornej publikačnej činnosti, sú v rozhodnutí predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky povytrhávané z kontextu, v akom odzneli, prípadne nie sú uvedené celé.

27. Poukázal na to, že vo svojom vyjadrení z 13. marca 2020 vyjadril pochybnosti, že na obvinenie JUDr. J. F. postačovala iba osamotená a inými dôkazmi neoverená výpoveď hlavného podozrivého V. Q. s tým, že v tomto smere považoval toto obvinenie za unáhlené; argumentoval ďalej tak, že výpoveď Q. mohla byť vykonaná pod ťarchou dôkazov voči jeho osobe a to aj s jeho možným motívom rozdrobiť svoju vinu aj na iné osoby a takto si od orgánov činných v trestnom konaní zabezpečiť rôzne benefity, pričom kritizoval, že vyšetrovatelia jeho výpoveď nepreverili, hoci bolo trestné stíhanie vo veci začaté už v auguste 2019 a k obvineniu došlo až v marci 2020; vyslovene skonštatoval, že výpoveď takzvaného kajúcnika nemôže byť automaticky považovaná za pravdivú vo všetkých smeroch a voči všetkým obvineným osobám s tým, že mala byť riadne dokazovaním preverená; upozornil, že Q. vo svojej výpovedi spomenul obrovské množstvo ľudí v podozrivých súvislostiach a je ťažké zistiť, podľa čoho vyšetrovateľ vyberal osoby, ktorým obvinenie na podklade tejto neoverenej výpovede vznesie a ktorým nie.

Na tomto svojom vyjadrení nevidel nič závadné, keďže sa pohybovalo v odbornej rovine a apelovalo na to, aby sa nepodliezala latka pri vykonávaní, preverovaní a hodnotení dôkazov, pretože výpoveď kajúcnika má byť iba začiatok dokazovania, a nie aj jeho koniec.

Z uvedeného preto vyplýva, že v čase jeho vyjadrenia pre Denník N v marci 2020 už hodlal vystupovať v pozícii osoby poskytujúcej záruku za obvineného JUDr. J. F. v zmysle citovaného ustanovenia Trestného poriadku, t. j. už fakticky vystupoval ako subjekt trestného konania v zmysle § 10 ods. 11 Trestného poriadku, pričom túto skutočnosť na verejnosti nezatajoval, keď ju v sťažnostnom konaní potvrdil redaktorke Denníka N, ktorá sa ho na to výslovne pýtala vrátene dôvodov, ktoré ho k tomu viedli. 30. Ďalej uviedol, že z jeho strany išlo len o nasledovanie iniciatívy sudcov H. Q. B. V., ktorí deň pred jeho vyjadrením, t. j. 12. marca 2020, publikovali v Denníku N svoje vyhlásenie vo vzťahu k obvinenému JUDr. L. Q. (spoluobvinený JUDr. J. F.), v ktorom uviedli, že považujú zásah polície za neprimeraný, spochybnili výpoveď usvedčujúceho svedka JUDr. Q. a ponúkli záruku v zmysle § 80 Trestného poriadku. V tejto súvislosti poukázal na to, že nevie o tom, že by boli sudcovia Okresného súdu Bratislava V za tieto svoje vyjadrenia disciplinárne stíhaní, a preto chce veriť, že nejde výhradne iba o cielený útok zameraný len na jeho osobu.

32. Pre úplnosť dodal, že aj pri obvinenom sudcovi platí prezumpcia neviny, a aj sudca (kolega) môže preukázať ľudské hľadisko, keď sa zastane svojho kolegu, ktorého dlhoročne pozná aj z mimo pracovného života (ako aj jeho rodinu) a o ktorom dôvodne pochybuje, že sa by dopúšťal korupčnej trestnej činnosti. 33. Ďalej pripomenul, že pokiaľ sa v odôvodnení rozhodnutia k skutku 2) uvádza, že mal uznesenie o začatí trestného stíhania označiť za právnu katastrofu, ktorá vykazuje skôr prvky policajného štátu, a políciu obviniť z neodborného (amatérskeho) prístupu, tak nič z toho v marci 2020 v rámci vyjadrenia k obvineniu JUDr. J. F. nepovedal.

Predseda Súdnej rady Slovenskej republiky v odôvodnení rozhodnutia k skutku 2) teda vytvoril akýsi kompilát povytrhávaných viet z jeho článkov, ktoré sa však vôbec netýkali vzneseného obvinenia, JUDr. J. F., či V. Q., lebo pochádzajú ešte z roku 2019, t.j. z doby dávno pred vznesením obvinenia, a preto mu nie je zrejmé, z akého dôvodu sa nachádzajú v odôvodnení rozhodnutia, keď sa mu nekladú za vinu v skutku 2) rozhodnutia. 34. Ďalej poukázal na to, že ak sa mu v odôvodnení rozhodnutia (nie vo výroku) vytýka kritizovanie postupov polície, je právom sudcu vykonávať publikačnú činnosť a súčasťou výkonu publikačnej činnosti sudcu je aj právo na odbornú kritiku a to aj na kritiku postupov

kritikou. V tejto súvislosti poukázal aj na nález českého Ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 577/13, z ktorého nepochybne vyplýva, že predmetom verejného záujmu môže byť v podstate postup pri rozhodovaní orgánov činných v trestnom konaní a to vo všetkých fázach trestného konania, rovnako tak aj konanie, pre ktoré je alebo malo byť trestné konanie vedené.

36. Nad rámec uvedeného ešte zdôraznil, že už v minulosti sa verejne v rámci svojej publikačnej činnosti zastal napríklad obvineného prokurátora JUDr. V. Š., keď v roku 2016 taktiež kritizoval prácu polície, pričom jeho výhrady k uzneseniu, ktorým mu bolo vznesené obvinenie, vzbudili mimoriadny záujem verejnosti a napokon sa ukázali ako opodstatnené, dodajúc, že za tento postoj bol opakovane verejnosťou (a to nielen médiami, ale aj politikmi, ako aj združením Za otvorenú justíciu) oceňovaný a podporovaný s tým, že vtedajšia Sudcovská rada A. Q. V. B. (a ani nikto iný) nemala k tejto publikačnej činnosti (verejné zastanie sa obvinenej osoby postavené na kritike postupu polície) žiadne pochybnosti v tom smere, že by takýmto konaním mohlo dôjsť k porušeniu povinností sudcu.

37. Záverom poukázal na to, že skutky, ktoré mu kladie za vinu predseda Súdnej rady Slovenskej republiky v písomnom napomenutí, boli na podklade jeho podnetu najskôr posudzované Sudcovskou radou A. Q. V. B., ktorá 2. septembra 2020 dospela k záveru, že neporušil žiadne povinnosti sudcu, a preto sudcovská rada nevyužila svoje oprávnenie podať návrh na jeho disciplinárne stíhanie. Ďalej poukázal na to, že si vždy riadne plnil svoje povinnosti sudcu a okrem toho sa vždy snažil svojou dlhoročnou pedagogickou, publikačnou či inou činnosťou (napríklad ako člen Stálej pracovnej komisie Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky a externý člen pedagogického zboru Justičnej akadémie Slovenskej republiky) posúvať právo dopredu a prinášať aj témy, ktoré by mali byť otvorené verejnej

38. Preto mal zato, že skutkami uvedenými v bodoch 1) a 2) rozhodnutia predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky neporušil žiadne povinnosti sudcu a z uvedeného dôvodu považoval rozhodnutie predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky o písomnom napomenutí za

III. Konanie pred pôvodným disciplinárnym senátom vedené pod sp.zn. 2 Ds 4/2020

39. Návrh na určenie neplatnosti napomenutia podľa § 117 ods. 8 zákona č. 385/2000 Z.z. bol doručený pôvodnému disciplinárnemu senátu Súdnej rady Slovenskej republiky 20. novembra 2020 a bol zapísaný pod sp.zn. 2 Ds 4/2020. Návrh bol doručený predsedovi Súdnej rady Slovenskej republiky 1. decembra 2020, ktorý sa k nemu písomne vyjadril 4. januára 2021.

III. A Vyjadrenie predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky

V tejto súvislosti poukázal na to, že ak navrhovateľ tvrdí, že o nich nevedel, lebo prepis nečítal, tak táto okolnosť ho žiadnym spôsobom nezbavuje zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti. 41. Mal za to, že vážnosť skutku potvrdzuje aj to, že Obvodné oddelenie Policajného zboru Bratislava Staré Mesto-východ vykonáva skrátené vyšetrovanie vo veci podozrenia z prečinu neoprávneného nakladania s osobnými údajmi podľa § 374 ods. 1 a 2 Trestného zákona, ktorý mal podľa trestného oznámenia spáchať navrhovateľ. 42. Ďalej predseda Súdnej rady Slovenskej republiky poukázal na to, že dôvody k prvému skutku sa dajú vnímať iba ako dodatočné ospravedlňovanie konania navrhovateľa pred ním

44. K skutku 2) mal predseda Súdnej rady Slovenskej republiky zato, že reakcie sudcu, vrátane navrhovateľa, na rôzne udalosti a ich dôsledky, napríklad aj na zadržanie a trestné stíhanie kolegu, by mali byť vyvážené do tej miery, aby nevzbudzovali pochybnosti o tom, že ak by mu taká vec bola pridelená na rozhodovanie, tak, aby ako zákonný sudca konal nestranne

45. Vo vzťahu ku komparácii postoja navrhovateľa s postojom sudcov H. Q. B. V. skonštatoval, že nejde o porovnateľné okolnosti. Pokiaľ navrhovateľ vyslovil vieru, „že tu nejde výhradne iba o cielený útok zameraný na jeho osobu“ je dôvodné vysloviť pochybnosť, či sudca dostatočne vníma svoju povinnosť „zdržanlivosti“ uloženej v § 30 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. Uvedené sa vzťahuje aj na dôvody uvedené na str. 11 ods. 2 o „zavádzaní cenzúry na kritiku práce polície možným disciplinárnym stíhaním kritizujúceho sudcu“ v rámci publikačnej činnosti.

Toto stanovisko potvrdzuje aj text uvedený v návrhu na str. 13 v závere, v časti C, ktorý je zjavným pokusom vnútiť mu spôsoby, ktoré mu boli a sú cudzie, pretože aktívny život v talári prežil ako univerzitný učiteľ a autor množstva kníh a článkov, nezriedka kritických, nehovoriac o tom, že nikto, ani predseda Súdnej rady Slovenskej republiky, nechce, aby navrhovateľ hovoril len správne veci, t.j. tie, ktoré chcú počuť niektoré médiá alebo jednotlivci.

47. Navrhovateľ, prostredníctvom svojho obhajcu, doručil pôvodnému disciplinárnemu senátu 19. februára 2021 „Doplnenie dôvodov - argumentácie k návrhu“, ktoré je po obsahovej stránke totožné s podaním, ktoré bolo doručené Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky 6. júla 2022.

49. K skutku 1) tvrdil, že sloboda prejavu klienta je okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť konania, a je neprípustné ju obmedziť rozhodnutím o napomenutí. Mal za to, že rozhodnutie predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky o napomenutí klienta je nutné dôsledne hodnotiť z pozície práva na slobodu prejavu. V tomto smere je nepochybné, že aj sudca má právo na slobodu prejavu, pričom na toto právo je nutné nazerať v kontexte dodržania povinnosti mlčanlivosti o veciach, s ktorými prišiel do kontaktu počas výkonu svojej funkcie, ako aj povinnosti zdržať sa všetkého, čo by mohlo narušiť dôstojnosť sudcovskej funkcie alebo ohroziť dôveru v nezávislé a spravodlivé rozhodovanie súdov.

50. Mal za to, že je nepochybné, že tak krátkodobé zverejnenie konverzácie z aplikácie Threema 1 so stručným kritickým komentárom na adresu úniku informácií v trestnom konaní a prístupu médií k nim [skutok 1)], ako aj stručné vyjadrenie sa k obvineniu JUDr. J. F. [skutok 2)] je nutné hodnotiť ako prejav, ktorý je chránený tak Ústavou SR (článok 26), Listinou základných práv a slobôd (článok 17), ako aj Dohovorom (článok 10), v tomto smere ide o právo na slobodu prejavu a právo na šírenie informácií.

trestnom konaní. 52. Ďalej mal za to, že ani v jednom z uvedených prípadov nevybočilo konanie jeho klienta z hraníc práva na slobodu prejavu a práva na šírenie informácií a už vôbec nie je možné dospieť k záveru, že by prejavmi popísanými v bodoch 1) a 2) mohla byť narušená dôstojnosť sudcovskej funkcie alebo prísť k ohrozeniu nezávislého, či nestranného rozhodovania súdov.

54. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 302/2010 zo 7. júla 2011, v ktorom došlo k vymedzeniu veci verejnej tak, že vecou verejnou sú, okrem iného, aj novinárske aktivity a ďalej všetko, čo na seba upúta verejnú pozornosť, pričom tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované (zhodne aj nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 453/03). 55. Ďalej poukázal na to, že slobodou prejavu sú pritom pokryté aj tzv. symbolické, protestné, či expresívne prejavy, ktoré dotvárajú prejav samotný a sú jeho súčasťou.

Praha: Leges

57. Poukázal na to, že z rozhodnutia o napomenutí možno vyvodzovať, že predseda Súdnej rady Slovenskej republiky videl dôvod na disciplinárny postih klienta, t.j. na obmedzenie jeho slobody prejavu v tom, že ohľadne skutku 1) mali byť zverejnené aj citlivé a osobné údaje osôb doplniac, že bližšie tieto údaje v rozhodnutí nešpecifikoval a možno sa len z jeho následných rozhovorov v médiách domnievať, aké údaje myslel. Pokiaľ má ísť o údajné citlivé (intímne) údaje o sudcoch, tak je zjavné, že v tomto smere sa v komunikácii nachádzajú iba klebety, či domnienky dvoch vzájomne komunikujúcich osôb, ktoré sú podozrivé z páchania trestnej činnosti a ktoré zrejme hľadali nejaké, aj nezaručené informácie o sudcoch, ktoré by následne

58. Poukázal na to, že Európsky súd pre ľudské práva už opakovane konštatoval, že pokiaľ sa obsah dôvernej informácie dostane už raz na verejnosť, sú sankcie voči osobám za ich ďalšie šírenie obvykle v rozpore s článkom 10 Dohovoru dodajúc, že cieľom postupu klienta nebolo poškodiť konkrétnu osobu, ale prispieť k širšej diskusii o stále aktuálnej otázke, ktorá zaujímala verejnosť (primerane napríklad rozhodnutie vo veci Fressoz a Roire v.

59. Mal za to, že skutočnosť, že klient publikoval celý údajný dôkaz, a to preto, aby podporil vierohodnosť svojho komentára o únikoch zo spisov a ich dostupnosti na verejnosti, nemôže ospravedlniť obmedzenie jeho práva na slobodu prejavu disciplinárnym postihom klienta, nakoľko takýto postih nie je podľa článku 10 ods. 2 Dohovoru nevyhnutným v demokratickej spoločnosti a predstavoval by neprimeraný zásah do slobody prejavu a práva na šírenie

60. S poukazom na vyššie popísaný postup skonštatoval, že nič nenaznačuje , že by klient mohol, čo i len teoreticky porušiť týmto svojim prejavom povinnosť sudcu podľa § 30 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z., keď vážnosť a ani dôstojnosť funkcie sudcu tu zjavne nebola narušená (otvorenie otázky verejného záujmu s podporným krátkodobým zverejnením údajného dôkazu, s ktorým už dlhodobo disponovali viaceré médiá, ako aj iný okruh osôb, neotvára žiadne otázky ohľadne vážnosti, či dôstojnosti funkcie sudcu a s funkciou sudcu ani nesúvisí) a už vôbec nie dôvera v nestranné, nezávislé a spravodlivé rozhodovanie súdov. - k skutku pod 2)

Povinnosť uvedená v tomto ustanovení sa teda netýkala komentovania veci, ktoré buď vôbec ešte v konaní pred súdom neboli (sú napríklad len vo fáze prípravného konania) alebo, ktoré síce na súd už napadli, avšak neprejednáva ich sudca (senát), ktorý sa k nim vyjadril.

Možno spomenúť napríklad komentovanie uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci z roku 2011, uznesenie o vznesení obvinenia notárke v kauze Gorila, uznesenie o obnove konania v kauze Baťa, otvorenie tzv. Mečiarových amnestií a v neposlednom rade uznesenie o vznesení obvinenia prokurátorovi

Tak ako je lekár aj mimo výkonu služby povinný zasiahnuť na ochranu bezprostredne ohrozeného života či zdravia iného človeka, tak aj člen každej právnickej profesie má morálno-etický záväzok prispievať k zvyšovaniu právneho povedomia spoločnosti a zlepšovaniu fungovania právneho štátu. Ak sudca vníma, že niektoré zložky štátnej moci týmito hodnotami pohŕdajú alebo ich ignorujú, či ich dokonca ohrozujú, má morálno-etickú povinnosť nemlčať.“

65. Vo vzťahu k skutku 2) ďalej uviedol, že kritika klienta sa týkala plne a len postupov orgánov činných v trestnom konaní, pričom zopakoval, že táto kritika nie je súčasťou skutku 2), napríklad pri zaisťovaní dôkazov, či vágnych formulácií používaných v uzneseniach o začatí trestného stíhania vo veci. Týkala sa teda kritiky procesných postupov a nikdy nie postupov konkrétnych osôb. Takáto kritika je preto nielen prípustná (a to prípadne aj ostrejšia), ale je aj vyslovene žiaduca pre odbornú diskusiu, ktorú koniec koncov aj rozprúdila.

66. Tiež poukázal aj na aktuálne rozhodnutie vo veci Guz v. Poľsko (rozsudok z 15. októbra 2020, sťažnosť č. 965/12), v ktorom Európsky súd pre ľudské práva posudzoval porušenie článku 10 Dohovoru v kontexte uznania viny v disciplinárnom konaní (postihom bolo upozornenie sudcu - obdoba slovenského napomenutia) pre porušenie dôstojnosti funkcie sudcu, z ktorého vyplýva, že diskusia či kritika týkajúca sa fungovania súdneho systému (či napríklad aj trestných orgánov) je nevyhnutná pre každú demokratickú spoločnosť a spadá do verejného záujmu. Zásah do slobody prejavu môže mať zmrazujúci účinok na výkon tejto slobody. Pri sudcovi je nutné brať do úvahy aj to, či konanie sudcu bolo motivované verejným záujmom ako aj to, či sa týkalo alebo netýkalo jeho rozhodovacej činnosti. Pokiaľ sa netýkalo jeho rozhodovacej činnosti a pokiaľ neprekročilo medze (štandardy) slušnosti, potom nemohlo znevážiť dôstojnosť funkcie sudcu. Pri možnom obmedzení slobody prejavu disciplinárnym postihom je preto nutné zachovať rovnováhu medzi potrebou chrániť autoritu súdnictva a ochranu práv iných a na strane druhej potrebou chrániť právo na slobodu prejavu sudcu, pričom

. .] Predstava, že sudca sa uzatvorí pred okolitým svetom vo všetkej jeho pestrosti a zložitosti do akejsi klauzúry a tým sa stane nestranným a nezávislým, je nepochybne naivná. Český Najvyšší správny súd vo svojom rozhodnutí zvýraznil, že sudca, ktorý je odbornou komunitou uznávaný, nebojí sa komunikovať a diskutovať, a to aj veľmi otvorene, o odborných otázkach, a pritom dáva jasne najavo, že neslúži nikomu a ničomu, je tým najlepším reprezentantom súdnej moci.

69. Doplnenie dôvodov bolo doručené predsedovi Súdnej rady Slovenskej republiky 1. marca 2021. Na tomto mieste považuje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky za potrebné zopakovať, že podanie obhajcu navrhovateľa z 15. februára 2021 je po obsahovej stránke totožné s podaním, ktoré bolo doručené Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky 6. júla 2022, a preto toto podanie už nebolo predsedovi Súdnej rady Slovenskej republiky opakovane doručované.

70. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) bol zriadený s účinnosťou od 1. januára 2021 ústavným zákonom č. 422/2020 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, so začiatkom výkonu svojej činnosti od 1. augusta 2021. Do jeho právomoci bolo, okrem iného, zverené aj rozhodovanie o disciplinárnej zodpovednosti sudcov, prokurátorov, notárov a súdnych exekútorov [čl. 142 ods. 2 písm. c) Ústavy SR v spojení s § 3 zákona č. 432/2021 Z.z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok) (ďalej ako „disciplinárny súdny poriadok“ alebo „DSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. decembra 2021]. 71. Dňa 1. júna 2022 nadobudla účinnosť novela zákona o sudcoch a prísediacich vykonaná zákonom č. 151/2022 Z.z. (čl. III bod 21), týkajúca sa znenia § 117 ods. 8 zákona o sudcoch a prísediacich, a to v tom smere, že potvrdila právomoc Najvyššieho správneho súdu v konaní o určenie neplatnosti písomného napomenutia s tým, že disciplinárny senát má postupovať primerane podľa disciplinárneho súdneho poriadku. O návrhu sudcu disciplinárny senát najvyššieho správneho súdu rozhodne po vyjadrení orgánu, ktorý napomenutie uložil a bez nariadenia ústneho pojednávania. S poukazom na uvedené najvyšší správny súd ústne pojednávanie v danej veci nenariaďoval. 72. Predmetná disciplinárna vec, pôvodne vedená disciplinárnym senátom zvoleným Súdnou radou Slovenskej republiky pod sp.zn. 2 Ds 4/2020, bola náhodným výberom technickými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená disciplinárnemu senátu 32D Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej koná pod sp.zn. 32 D 16/ 2021. 73. Po začatí konania na Najvyššom správnom súde boli vykonané tieto procesné úkony: upovedomenie o začatí konania o určenie neplatnosti písomného napomenutia bolo doručené navrhovateľovi dňa 30. júna 2022 a predsedovi Súdnej rady Slovenskej republiky dňa 21. júna 2022. Podanie obhajcu navrhovateľa doručené Najvyššiemu správnemu súdu dňa 6. júla 2022 z dôvodu jeho obsahovej totožnosti s podaním z 15. júla 2021 už následne nebolo doručované predsedovi Súdnej rady Slovenskej republiky.

V. A Východiská

78. Ustanovenie § 30 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich prikazuje sudcovi v občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení zdržať sa všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Uvedené ustanovenie teda obsahuje požiadavku na zdržanlivosť sudcu v jeho správaní, a to vo väzbe na cieľ zachovávať vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu a dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. 79. V súvislosti so slobodou prejavu sudcu Najvyšší správny súd hneď na úvod poukazuje na to, že postihnutie sudcu za verejné výstupy je zásahom do jeho práva na slobodu prejavu ako podľa Ústavy SR či Listiny, tak aj podľa Dohovoru (rozsudok veľkej komory z 23. júna 2016 vo veci Baka v. Maďarsko, č. sťažnosti 20261/12, bod 163; rozsudok z 15. októbra 2020 vo veci Guz v. Poľsko, č. sťažnosti 965/12, bod 72; obdobne vo vzťahu k prokurátorom rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu z 20. mája 2022 sp.zn. 32D/20/2021, bod 55). 80. Kolíziu povinnosti sudcu aj podľa § 30 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich a jeho práva na slobodu prejavu je preto potrebné vyvažovať.

priestoru 82. Základom všetkých úvah o slobode prejavu sudcu musí byť konštatovanie, že sudca nie je obyčajným aktérom na verejnom diskurze, ale aktérom kvalifikovaným a privilegovaným. Aj definícia pojmu „povinnosti a zodpovednosť“ ako súčasť limitačnej klauzuly čl. 10 Dohovoru pamätá na to, že v prípade sudcov majú tieto povinnosti a zodpovednosť osobitný rozmer súvisiaci s ich postavením (rozsudok vo veci Eminagaoglu v. Turecko z 9. marca 2021, č. sťažnosti 76521/12, bod 139).

83. Sudca ako verejný činiteľ a ako osoba, ktorá je nositeľom moci, púta verejnú pozornosť. V prípade, keď sa sudca verejne vyjadrí, prednesie na verejnosti svoj názor, tento názor získava určitú nezanedbateľnú váhu a legitimitu už len tým, že ho predniesol sudca. 84. Ďalej, sudca ako osoba znalá práva, vybraná na základe starostlivého výberového procesu (nález Ústavného súdu zo 17. marca 2021 sp. zn. PL. ÚS 6/2018, body 39 a 41), je kompetentný komentovať otázky priťahujúce verejný záujem na určitej kvalitatívne odbornej úrovni, a táto úroveň sa od neho očakáva. S verejným prejavom sudcu sa nepochybne v širokej verejnosti spája prezumpcia v tom smere, že prehovoril expert a vyjadruje sa o otázkach, o ktorých má náležitý a podrobný prehľad.

Sudca jednoducho nemá kvalitatívne takú slobodu voliť si prostriedky a spôsoby verejného vyslovovania svojich názorov, akú majú iní diskutujúci vo verejnej sfére. 86. Uvedené úvahy sa týkajú postavenia sudcu ako osoby majúcej moc a reprezentujúcej sústavu súdnej moci. Dôležitým prvkom úvah, pri slobode prejavu sudcu je, ale aj dopad či vplyv verejných prejavov sudcu na autoritu súdnej moci a jej integritu. Sudca svojím verejným prejavom netlmočí iba svoje názory, ale vytvára aj obraz o sudcoch a súdnej moci ako takej (rozsudok Morice, už citovaný, bod 168).

88. Taká podpora a obhajoba môže spočívať ako v pozitívnom hodnotení výkonu súdnej moci a prejavov či správania jednotlivých sudcov, poukazovaní na kladné príklady a úspechy, tak aj (a práve) v negatívnom (kritickom) hodnotení výkonu súdnej moci a prejavov či správania jednotlivých sudcov. 89.

90. Sudca v princípe musí ukazovať pri voľbe tém istú zdržanlivosť, ktorá súvisí so zachovaním autority a legitimity súdnej moci (rozsudok veľkej komory vo veci Wille v. Lichtenštajnsko z 28. októbra 1999, č. sťažnosti 28396/95, bod 64).

59). Aj šírenie presných informácií má v prípade sudcov prebiehať s mierou a slušne (rozsudok vo veci Kudeshkina v. Rusko z 26. februára 2009, č. sťažnosti 29492/04, bod 93). 93. V neposlednom rade je súčasťou § 30 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich a jeho požiadavky na zachovanie vážnosti a dôstojnosti funkcie sudcu i príkaz zásadne do verejného priestoru vypúšťať informácie pravdivé a overené, a tak prispievať k budovaniu úcty k faktom a k pravde [rozsudok Kudeshkina, už citovaný, bod 93, implikujúci zverejňovanie presných/ pravdivých (accurate) informácií sudcami]. - verejné prejavy (nielen sudcu) a právo na ochranu súkromia dotknutých osôb

95. Ten, kto publikuje informácie o súkromí inej osoby, musí vždy zvážiť dopad takejto publikácie na súkromie dotknutej osoby (rozsudok Couderc a Hachette Filipacchi Associés, už citovaný, bod 140). Súkromie osoby tvoria viaceré zložky, ktoré nie je možné taxatívne vymenovať (rozsudok veľkej komory vo veci Beizaras a Levickas zo 14. januára 2020, č. sťažnosti 41288/15, bod 109), no patria k nim napríklad aj údaje o zdravotnom stave hoci aj známej osoby (rozsudok vo veci Éditions Plons v. Francúzsko z 18. mája 2004, č. sťažnosti

V. B Aplikácia týchto východísk na prejednávanú vec

JUDr. J. F. [skutok pod 2)]. Nesporne je možné uvedené témy považovať za témy verejného záujmu (rozsudok Eminagaoglu, už citovaný, bod 140), a to pre ich trestný rozmer týkajúci sa verejne známych osôb, resp. (bývalého) sudcu s tým, že za tému verejného (odborného) záujmu možno nepochybne považovať aj otázku rozsahu medializácie trestného konania a dôkazov v ňom používaných v jeho jednotlivých fázach. - skutok pod 1)

102. V posudzovanej veci nie je sporné, že v prípade skutkov pod 1) a 2) išlo o veci, v ktorých navrhovateľ nerozhodoval (v opačnom prípade, by mal navrhovateľ svoje možnosti ešte viac zúžené, čo v podstate ani sám nespochybňuje).

. . je vo verejnom záujme aj zverejnenie kompletného obsahu Treemy, aby sa každý koho to zaujíma, mohol oboznámiť s jeho obsahom.“ Teda pri zverejňovaní prepisu sám navrhovateľ deklaroval, že ide o kompletný obsah Treemy 1. 104. Najvyšší správny súd pochopil pohnútku navrhovateľa, pokiaľ ide o dôvod jeho konania, keď niektoré vybrané média zverejňovali časti tohto dôkazného prostriedku, pričom samy určovali čo zverejnia a čo nie. Táto skutočnosť (tak ako vyplynie z nižšie uvedeného) však, podľa názoru Najvyššieho správneho súdu, navrhovateľa nemohla legitimovať na uverejnenie prepisu tohto dôkazného prostriedku.

106. Navrhovateľ však volajúc po tom, že si neštandardná situácia pýta neštandardné metódy, zverejnil prepis údajného dôkazného prostriedku Threema 1 spolu so svojím komentárom, o ktorom sám tvrdil, že nemá byť v rukách médií a predmetom verejnej diskusie, keďže ide o dôkazný prostriedok ešte v neprávoplatne skončených veciach. Táto situácia sa preto dá vystihnúť príznačným príslovím „vodu káže, víno pije“, pričom takýto prístup nesvedčí funkcii sudcu, keď sudca má ísť, či už vo svojom profesijnom, ako aj súkromnom živote príkladom. Rovnako treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že sudca v žiadnom prípade nemá byť povolaný ako „hrdina“ bojovať proti nežiadúcim praktikám iných verejne diskutujúcich v podstate tými istými, nežiadúcimi praktikami (prípadne zvyšovaním ich intenzity), pod ochranou verejného

108. Podľa názoru Najvyššieho správneho súdu nie je v danom prípade rozhodujúce, že navrhovateľ nevedel, či ide o prepis obsahu skutočného dôkazného prostriedku, ktorý mal byť používaný vo viacerých trestných veciach v prípravnom konaní alebo aj v konaní pred súdom. Rovnako nie je rozhodujúce, že konkrétne časti tohto dôkazného prostriedku už boli médiami zverejnené, respektíve, že dôkazný prostriedok bol vykonaný na hlavnom pojednávaní. Rozhodujúce pre daný prípad je, že do verejného priestoru navrhovateľ vniesol informáciu, ktorú, ako tvrdí nemal verifikovanú (podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva presnú či precíznu) a ktorá hoci aj nebola navrhovateľom samotným autorizovaná, mala potenciál získať tým, že ju zverejnil navrhovateľ, ako všeobecne známy a uznávaný trestný sudca, dôveryhodnosť a relevanciu. Inak povedané, ak dovtedy boli pochybnosti o vierohodnosti a pravdivosti postupne zverejňovaných častí tohto dôkazného prostriedku vybranými médiami, navrhovateľ tieto pochybnosti vo verejnom priestore marginalizoval a to práve tým, že tento dôkazný prostriedok bol zverejnený práve „sudcom - JUDr.

109. Najvyšší správny súd rovnako zastáva názor, že sudca sa musí vyhnúť zbytočnej škandalizácii či vyvolávaniu senzácií, aby tak neznižoval vážnosť sudcovskej funkcie. Sudca nie je oprávnený používať nezákonné, ale ani neetické alebo nemorálne a pochybné prostriedky vstupovania do verejného diskurzu. Preto argumentácia navrhovateľa vyznieva prinajmenšom nelogicky, keď na jednej strane hovorí, že iní aktéri verejnej debaty v podstate postupovali protiprávne, no na strane druhej k takejto ním tvrdenej protiprávnosti sám pristúpil a to navyše

111. Najvyšší správny súd opakuje, že publikácia informácií aj o prebiehajúcich trestných veciach nie je vylúčená, avšak na druhej strane, táto publikácia podlieha istým pravidlám a obmedzeniam, a to osobitne, ak je publikujúcim sudca. Opätovne platí, že navrhovateľ nebol oprávnený k takému postupu.

Ako však už bolo uvedené, Európsky súd pre ľudské práva odmietol takýto prístup, a naopak potvrdil, že fakt, že informácie sú vo verejnom priestore, ešte dotknuté osoby nezbavuje ochrany podľa čl. 8 Dohovoru. Navrhovateľ rovnako ani neuvážil, aký dopad na súkromie dotknutých osôb bude mať ním učinené ďalšie publikovanie informácií, o ktorých bol tej mienky, že už verejne cirkulujú, a teda je ich možné podľa jeho názoru bez ďalšieho ďalej vo verejnom priestore recyklovať. Takéto úvahy nie sú zrejmé ani z písomných podaní navrhovateľa Najvyššiemu správnemu súdu v práve rozhodovanej veci.

Navrhovateľ však takýmto spôsobom vo vzťahu k skutku 1) nepostupoval. 115. Navrhovateľ zvolil taký spôsob vstupu do verejnej debaty, ktorý nedbal na limity verejného vyjadrovania sa sudcu, a ktorý osobitne nedostatočne zvážil dopady takéhoto vstupu na iné chránené záujmy, ako je efektivita a integrita trestného konania či jeho neverejnosť, ako aj ochrana súkromia dotknutých osôb. Najvyšší správny súd pripomína, že navrhovateľ sa mohol k témam, ktoré tvorili predmet verejného záujmu, ako boli pomenované v bode 100 tohto rozhodnutia, vyjadrovať; Najvyšší správny súd je však kritický k spôsobu tohto vyjadrenia. 116.

V žiadnom prípade však v prípade skutku pod 1) o takýto prejav nejde. 117. Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že nie je zrejmé, že zverejnený prepis Treema 1 pochádzal z trestného spisu vedeného na Špecializovanom trestnom súde pod sp.zn. PK-2T/ 32/2019 Najvyšší správny súd dôvodí, že aj napriek tomu, že predseda Súdnej rady Slovenskej republiky v skutkovej vete identifikuje, že sa jedná dôkazný prostriedok Threema 1 nachádzajúci sa práve v danom spise, táto skutočnosť nebola bližšie predsedom Súdnej rady Slovenskej republiky verifikovaná a ani disciplinárny senát ju v rámci samotného prieskumu nemohol považovať za preukázanú. Uvedená skutočnosť, však pre záver o dôvodnosti zamietnutia návrhu na vyslovenie neplatnosti napomenutia v skutku pod 1) nebola relevantná, pretože Najvyšší správny súd neposudzoval reálny únik dôkazného prostriedku zo spisu, ale posudzoval vážnosť publikovaného dokumentu a následky takej publikácie na webe pravne.listy.sk. 118.

V súvislosti s namietanými dôvodmi neplatnosti písomného napomenutia vo vzťahu k skutku pod 2) poukazuje Najvyšší správny súd na to, že písomné napomenutie predstavuje vzhľadom na svoju povahu, ako i normatívne začlenenie do § 117 zákona sudcoch a prísediacich typ sankcie za disciplinárne previnenia sudcu, pričom má osobitnú povahu disciplinárneho rozhodnutia, ktoré vydáva priamo disciplinárny navrhovateľ, a nie disciplinárny senát Najvyššieho správneho súdu, ktorého ingerencia je až následná, spojená s prieskumným konaním o určení neplatnosti písomného napomenutia. Keďže teda písomné napomenutie má povahu disciplinárneho rozhodnutia sui generis, musí súčasne spĺňať aj formálne podmienky vzťahujúce sa na náležitosti takéhoto rozhodnutia.

podaný včas. (6) Opis skutku, pre ktorý sa navrhuje začatie disciplinárneho konania, musí s ohľadom na konkrétne okolnosti obsahovať uvedenie miesta, času, spôsobu jeho spáchania, spôsobeného následku, prípadne uvedenie iných skutočností, a to tak, aby skutok bol dostatočne konkretizovaný a nemohol byť zamenený s iným skutkom a aby bolo odôvodnené použitie určitého disciplinárneho opatrenia. Návrh tiež obsahuje právnu kvalifikáciu skutku s uvedením príslušného zákonného ustanovenia.

Ide o taký typ prieskumu, kde jeden orgán rozhodne o právnej kvalifikácii určitých skutočností, a iný orgán túto právnu kvalifikáciu a podklad pre konštatovanie existencie skutočností, následne verifikuje. Najvyšší správny súd postupuje len na základe obsahu spisu a hodnotí, či skutok opísaný v písomnom napomenutí obstojí, alebo nie.

123. Po preskúmaní písomného napomenutia vo vzťahu ku skutku pod 2) nezostáva Najvyššiemu správnemu súdu iné, ako uzavrieť, že tento je nepreskúmateľný pre svoju nekonkrétnosť. Konkrétne opis skutku pod 2) neobsahuje presné uvedenie miesta spáchania skutku, teda kde sa mal navrhovateľ verejne zastávať obvineného JUDr. J. F., ktorá skutočnosť predstavuje obligatórnu náležitosť skutku v zmysle už vyššie citovaných ustanovení zákona o sudcoch a prísediacich. Táto skutočnosť sama osebe spôsobuje, že písomné napomenutie je vo vzťahu ku skutku pod 2) neplatné. Vychádzajúc z uvedeného sa Najvyšší správny súd ďalšou argumentáciou navrhovateľa nezaoberal.

125. Uvedené znamená, že s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 150 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich, zanikla disciplinárna postihnuteľnosť skutku pod 2), pokiaľ sa opiera o zákaz uvedený v § 30 ods. 11 zákona o sudcoch a prísediacich v znení do 31. decembra 2020.

VI. Zhrnutie

127. Najvyšší správny súd, vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, považuje za potrebné záverom zdôrazniť nasledujúce skutočnosti. 128. Sudca pri rozhodovaní o tom, či učiní nejaký verejný prejav, na akú tému a ako ho učiní, musí vziať do úvahy svoju rolu v demokratickom a právnom štáte a musí si uvedomovať, že nie je bežným aktérom verejnej debaty, ktorý by mal k dispozícii bežné prostriedky vstupu do verejného diskurzu, čo so sebou nesie výhody i obmedzenia. 129. Sudca sa pri voľbe prostriedkov, ktoré pri svojom vystúpení vo verejnej debate použije, musí zamyslieť nad dopadom takto zvolených prostriedkov na obraz súdnej moci, pričom sa musí vyhnúť prostriedkom zbytočne patetickým či prostriedkom odvetným. Sudca musí dbať na ochranu oprávnených záujmov iných osôb. 130. Ak sudca komentuje prebiehajúce súdne konanie alebo o ňom uverejňuje informácie, tak musí uvážiť dopad týchto komentárov a informácií na tieto súdne konania z hľadiska účelu, ktorý sa má takýmito konania dosiahnuť, a z hľadiska efektivity vedenia týchto konaní. 131. Pre dôvody uvedené v tomto rozhodnutí Najvyšší správny súd návrhu v časti skutku pod 2) vyhovel a určil, že písomné napomenutie predsedom Súdnej rady Slovenskej republiky je neplatné, a vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel. 132. O náhrade trov konania disciplinárny senát nerozhodoval, pretože znenie § 117 ods. 7 a 8 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov s takouto možnosťou rozhodovania nepočíta a vzhľadom na prieskumnú povahu rozhodovania neprichádza v tomto smere do úvahy ani primerané použitie ustanovení disciplinárneho súdneho poriadku. 133. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vo výroku I. pomerom hlasov 4:1 a vo výroku II. pomerom hlasov 5:0. 134. K tomuto rozhodnutiu sa pripája odlišné stanovisko sudcu JUDr. Mariána Fečíka.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.