32D/16/2022

Q.. T. W., narodený dňa XX.XX.XXXX, trvale bytom V. XX, XXX XX K., od 1.10.2021 trvalo preložený na výkon funkcie sudcu na K. B. M. K. sa I. podľa § 34 ods. 2 písm. a) zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok) oslobodzuje spod disciplinárneho návrhu podaného ministerkou spravodlivosti Slovenskej republiky 27.6.2022 pre závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. b) v spojení s § 116 ods. 1 písm. a) a § 116 ods. 2 písm. e) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pre skutok, ktorý mal spáchať tak, že ako sudca Y. B. K. J. v právnej veci žalobcu TRANSKONTAKT spol. s r.o., IČO: 17309182, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu škody vo výške 1609905 eur s príslušenstvom, vedenej pod sp. zn. 24C/36/2020 v rozpore s ustanovením § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku nerešpektoval právny názor Krajského súdu v Košiciach, ktorý vyjadril vo svojom uznesení sp. zn. 5Co/156/2020 z 24.8.2020 v otázke posúdenia skutkových a právnych otázok splnenia zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu podľa ustanovení zákona č. 514/

Odôvodnenie

I. Disciplinárny návrh a vyjadrenie disciplinárne obvineného sudcu

2. Podľa disciplinárnej navrhovateľky sa mal disciplinárne obvinený sudca dopustiť závažných disciplinárnych previnení podľa § 116 ods. 2 písm. b) v spojení s § 116 ods. 1 písm. a) a § 116 ods. 2 písm. e) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“) na tom skutkovom základe, že ako sudca Y. B. K. J. v právnej veci žalobcu TRANSKONTAKT spol. s r.o., IČO: 17309182, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) o náhradu škody vo výške 1609905 eur s príslušenstvom, vedenej pod sp. zn. 24C/36/2020, v rozpore s ustanovením § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) nerešpektoval právny názor Krajského súdu v Košiciach, ktorý vyjadril vo svojom uznesení sp. zn. 5Co/ 156/2020 z 24.8.2020, v otázke posúdenia skutkových a právnych otázok splnenia zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o

3. Disciplinárne obvinený sudca mal týmto podľa disciplinárnej navrhovateľky porušiť svoju zákonnú povinnosť vykonávať svoje povinnosti svedomito, ktorá mu vyplýva z § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z., podľa ktorého je sudca povinný vykonávať svoje povinnosti svedomito, v pridelených veciach konať plynulo bez zbytočných prieťahov, pričom škodlivosť jeho konania bola vzhľadom na mieru zavinenia a iné priťažujúce okolnosti zvýšená, a zároveň tento rozsudok bol svojvoľný a v rozpore s právom, konkrétne s ustanovením § 391 ods. 2 a § 455 CSP, pričom ním spôsobil obzvlášť závažný následok spočívajúci v nerešpektovaní právneho názoru dovolacieho a odvolacieho súdu a v zbytočnom predĺžení súdneho konania.

5. Disciplinárna navrhovateľka disciplinárny návrh odôvodnila poukázaním na priebeh civilného sporového konania, v ktorom ministerstvo spravodlivosti „je orgánom konajúcim v mene žalovanej Slovenskej republiky v súdnom konaní vedenom na Y. B. K. J. (ďalej len „okresný súd”) pod sp. zn. 36C/48/2011, neskôr pod sp. zn. 24C/36/2020. Žalobca sa žalobou podanou dňa 29.3.2011 domáhal od žalovanej zaplatenia sumy vo výške 1609905,- EUR z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom notára Q.. B. H. pri výkone verejnej moci, a to v súvislosti so zrušenou DEAF olympiádou v roku 2011 (dňa 4.4.2008 prevzal notár od žalobcu do notárskej úschovy č. N 75/2008, U 8/2008, zo dňa 4.4.2008 finančnú čiastku 1726083,70 EUR, a to za účelom preukázania solventnosti organizátorov DEAF olympiády - Q. T. a zložiteľa, pričom zložiteľovi vrátil iba sumu vo výške 161178,71 EUR).

V dovolacom konaní bola argumentácia ministra spravodlivosti Slovenskej republiky Tomáša Boreca v plnom rozsahu akceptovaná, následkom čoho najvyšší súd uznesením č. k. 6Cdo/27/2016-252 zo dňa 29.11.2016 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (okrem toho bolo uznesením najvyššieho súdu zo dňa 3.3.2016 rozhodnuté, že vykonateľnosť rozsudku odvolacieho súdu sa do rozhodnutia o dovolaní odloží).

Priamym dôsledkom zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu bolo vydanie uznesenia krajského súdu zo dňa 24.8.2020, č. k. 5Co/156/ 2020, ktorým rozsudok okresného súdu č. k. 36C/48/2011-170 zo dňa 11.7.2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vec bola na súde prvej inštancie po celý čas pridelená na prejednanie a rozhodnutie zákonnému sudcovi Q.. T. W., ktorý vo veci rozhodol aj tentokrát.

rozsahu. Práve zmienené súdne rozhodnutie sa stalo dôvodom pre uplatnenie môjho oprávnenia disciplinárnej iniciatívy. Jeho realizáciu považujem v tomto smere za mimoriadne potrebnú a aj všeobecne očakávanú, nakoľko výška peňažného plnenia významnou mierou zasahuje do majetkovej sféry štátu. Hoci ministerstvo sa v procese riadneho inštančného postupu proti vydanému rozhodnutiu bránilo podaním odvolania zo dňa 14.7.2021, postup sudcu Q.. T. W. považujem za natoľko závažný exces, ktorý nemôže byť ospravedlnený iba pozitívnym rozhodnutím vo veci samej zo strany nadriadeného súdu.“

zvrátiť rozhodnutie v danej konkrétnej veci, resp. vytvoriť tlak na zmenu právneho názoru sudcov konajúcich v predmetnej veci na súde prvej inštancie, resp. odvolacieho súdu a dosiahnuť rozhodnutie v merite veci odlišné.“ 7. Podľa obhajcu „ministerka spravodlivosti predmetným návrhom chce docieliť revidovanie právnej úvahy, resp. právneho názoru konajúcich sudcov v predmetnej veci.

8. V ďalšej argumentácií obhajca spochybnil závery disciplinárnej navrhovateľky týkajúce sa toho, že disciplinárne obvinený sudca nerešpektoval záväzný právny názor dovolacieho a odvolacieho súdu. Záverom obhajca poukázal „na tú skutočnosť, že disciplinárny návrh smeruje voči aktuálne prejednávanej a teda právoplatne neskončenej veci.

9. V druhom písomnom vyjadrení z 1.9.2022 doručenom 2.9.2022 obhajca (JUDr. Štefan Kseňák, PhD. advokát) vo vzťahu k disciplinárnemu návrhu predovšetkým namietal (1) neurčitosť skutkovej vety disciplinárneho návrhu, (2) možnú ústavnú nekonformnosť disciplinárneho návrhu a (3) otázku rozhodovania ako výsledku právneho diskurzu.

11. Vo vzťahu k ústavnej spornosti disciplinárneho návrhu obhajca poukázal na to, že z odôvodnenia disciplinárneho návrhu je úplne zrejmé, že dôvodom jeho podania je disciplinárne obvineným sudcom vydané rozhodnutie vo veci samej. Podľa obhajcu by ministerstvo spravodlivosti „nemalo prezentovať hodnotenie rozhodnutia vo veci samej, a to formou využívania oprávnenia disciplinárnej iniciatívy.“

II. Ústne pojednávanie

Súčasne k nemu dodala nasledovné skutočnosti: - jedným z argumentov obhajoby bolo, že ministerstvo spravodlivosti je sporovou stranou v civilnom konaní, touto je však štát a nie ministerstvo spravodlivosti, resp. ministerka spravodlivosti ako disciplinárna navrhovateľka. Štát je pritom bežným účastníkom konania a ak by to znamenalo, že v týchto prípadoch by ministerka spravodlivosti nebola oprávnená podať disciplinárny návrh, došlo by tým k okliešteniu disciplinárnej návrhovej právomoci nad rámec zákona, - disciplinárna navrhovateľka sa podaním disciplinárneho návrhu nesnažila zvrátiť rozhodovanie súdov v civilnom konaní, nevyjadrovala sa, ako mal disciplinárne obvinený sudca rozhodnúť a siahla len po kompetencii, ktorá jej prináležala, - vo vzťahu k neurčitosti skutkovej vety poukázala na disciplinárne rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 31D/3/2022, z ktorého vyplýva, že disciplinárny senát nie je formuláciou skutkovej vety doslovne viazaný, niektoré skutkové okolnosti môže vypustiť, doplniť alebo zmeniť, - disciplinárna navrhovateľka sa oboznámila aj s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.

15. Obhajca disciplinárne obvineného sudcu JUDr. Štefan Kseňák uviedol, že nespochybňuje právo ministerky spravodlivosti podať disciplinárny návrh vo veciach, kde vystupuje ako účastník konania štát zastúpený ministerstvom spravodlivosti. To, čo spochybňuje, je vymedzenie skutkovej vety, v ktorej nie je jednoznačne uvedené, v akom rozsahu mal disciplinárne obvinený sudca porušiť záväzný právny názor inštančne nadriadených súdov. Vyjadril presvedčenie, že právny názor týkajúci sa doplnenia dokazovania disciplinárne obvinený sudca splnil. K možnej ústavnej nekonformnosti disciplinárneho návrhu dodal, že disciplinárna navrhovateľka kladie disciplinárne obvinenému sudcovi za vinu vyhlásenie rozsudku, čo splýva s argumentáciou ministerstva spravodlivosti ako odvolateľa.

16. Disciplinárne obvinený sudca vo svojej výpovedi uviedol, že s disciplinárnym návrhom nesúhlasí, konkrétne s tým, že nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho a dovolacieho súdu. V konkrétnostiach poukázal na body 21 a 23 dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu č. k. 6Cdo/184/2018-387 z 28.5.2020. Tieto podľa svojho názoru rešpektoval, čo vyplýva z bodov 17 až 24 odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 24C/36/2020-515 z 29.6.2021. Akceptoval teda prednosť nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia pred aplikáciou zodpovednosti za škodu zo strany štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z..

2. Listinné dôkazy 17. V rámci listinných dôkazov boli disciplinárnym senátom oboznámené: zo súdneho spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. 24C/36/2020 - č.l. 170 rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 36C/48/2011-170 z 11.7.2014, - č.l. 195 rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Co/396/2014-195 z 23.9.2015, - č.l. 251 uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/27/2016 z 3.3.2016, - č.l. 252 uznesenie najvyššieho súdu č. k. 6Cdo/27/2016-252 z 29.11.2016, - č.l. 274 rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/67/2017 z 9.5.2018, - č.l. 360 uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/184/2018 z 28.2.2019, - č.l. 387 uznesenie najvyššieho súdu č. k. 6Cdo/184/2018-387 z 28.5.2020, - č.l. 405 uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/156/2020 z 24.8.2020, - č.l. 515 rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 24C/36/2020-515 z 29.6.2021, - č.l. 526 odvolanie ministerstva spravodlivosti z 14.7.2021,

3. Záverečné reči a posledné slovo 18. Zástupkyňa disciplinárnej navrhovateľky v záverečnej reči uviedla, že disciplinárna navrhovateľka nechcela zasahovať do rozhodovacej činnosti súdu. To, že musela rozvíjať právnu argumentáciu, resp. ju parafrázovať neznamená, že do tejto rozhodovacej činnosti zasahovala. Poukázala na body 34, 53 a 54 rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/173/2021 z 7.10.2022. Opätovne zdôraznila, že disciplinárna navrhovateľka nemienila podaním disciplinárneho návrhu zvrátiť rozhodovanie v civilnej veci.

Ak by sa vzal do úvahy aj krok ďalej, možno predpokladať, že pokiaľ by sa v adhéznom konaní uplatňoval nejaký nárok voči notárovi, ten notár by aj tak prostriedky nemal a následne by predsa len za notára zodpovedal štát. Disciplinárne obvinený sudca sa riadne vysporiadal s rozhodnutiami nadriadených súdov a preto navrhol jeho oslobodenie.

III. Skutkové a právne zistenia

Podľa tvrdenia žalobcu k vzniku škody došlo tak, že u notára Q.. B. H. na účel preukázania solventnosti organizátorov tzv. DEAF olympiády na Slovensku v roku 2011 dňa 4.4.2008 zložil do notárskej úschovy sumu 1.726.083,70 eur, ktorú mal notár povinnosť dňa 11.4.2008 spolu s pripísaným úrokom poukázať na účet žalobcu. Notár však v rozpore s dohodou o notárskej úschove nevrátil sumu 1.609.905,00 eur, lebo ju previedol na rôzne účty v peňažných ústavoch a uskutočnil výbery v hotovosti, za čo bol notár trestne stíhaný a právoplatne odsúdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5To/29/2013 z 30.11.2012, podľa ktorého notár spôsobil žalobcovi značnú škodu vo výške 1.609.905 eur tým, že na požiadanie Q. T., len na základe kópie o zmene podmienok úschovy uvedenej v notárskej zápisnici zo dňa 4.4.2008, v rozpore so zákonnými povinnosťami notára v tejto časti zloženú peňažnú sumu notár previedol na rôzne účty a uskutočnil výbery v hotovosti ku škode žalobcu, čím spáchal prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 238 Trestného zákona.

24. O odvolaní žalovanej rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 4Co/396/ 2014-195 z 23.9.2015 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie (Okresného súdu Košice II č. k. 36C/48/2011-170 z 11.7.2014) potvrdil ako vecne správny.

27. Na základe dovolania žalovanej najvyšší súd uznesením č. k. 6Cdo 184/2018-387 z 28.5.2020 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 1Co/67/2017- z 9.5.2018. Dovolací súd odvolaciemu súdu vytkol, že nerozlišoval medzi prípadmi existencie nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia a na náhradu škody voči rôznym osobám a tými prípadmi, v ktorých nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia má povahu doplnkového (záložného) titulu v takých záväzkových vzťahoch, kde ako veriteľ i dlžník figurujú tie isté osoby. Predovšetkým najvyšší súd zdôraznil, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci), môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči osobe odlišnej od štátu, škoda mu ešte nevznikla, a preto

28. Po vrátení veci Krajský súd v Košiciach opätovne prejednal odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 36C/48/2011-170 z 11.7.2014, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je opodstatnené a uznesením sp. zn. 5Co/156/2020 z 24.8.2020 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V bode 14 odôvodnenia Krajský súd v Košiciach uviedol, že „Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu a náležite zisťovať všetky právne významné skutočnosti, vrátane zistenia, či notár konal alebo nekonal v zhode s Q. T. ako osoby podieľajúcej sa na vzniku majetkovej ujmy na strane žalobcu, akým spôsobom notár s podstatnou časťou peňazí zložených do jeho úschovy žalobcom naložil a v koho dispozičnej sfére napokon tieto skončili, ako aj to, aké aktivity žalobca za účelom vrátenia plnenia bezdôvodného obohatenia podnikol (bod 23 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. mája 2020 sp. zn. 6Cdo 184/2018), a to so zreteľom na to, že: a) nárok na náhradu

Z.z. . Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia, c) kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal, bezúspešné domáhanie sa vydania tohto bezdôvodného obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a to existencia samotnej škody, dôsledne pritom rešpektujúc právny názor vyslovený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.11.2016 č.k. 6Cdo 27/ 2016-252 a zo dňa 28. mája 2020 č.k. 6Cdo 184/2018-387, pretože bez zistenia týchto skutočností nemožno dospieť k správnemu vyriešeniu otázky konkurencie náhrady škody proti štátu s nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia, a teda ani správne ustáliť právnu povahu uplatneného nároku.“

31. Následne Okresný súd Košice II rozsudkom č. k. 24C/36/2020-515 z 29.6.2021 zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 1.609.905 eur istiny spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % z dlžnej sumy ročne od 13.3.2018 do zaplatenia. Zároveň bola žalovaná zaviazaná nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu.

2. Včasnosť podania disciplinárneho návrhu 34. Vo vzťahu k dodržaniu lehoty na podanie disciplinárneho návrhu (§ 14 disciplinárneho súdneho poriadku) dospel disciplinárny senát k záveru, že tento bol dňa 27.6.2022 podaný včas. Disciplinárna navrhovateľka sa o disciplinárnom previnení dozvedela momentom vyhlásenia rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 24C/36/2020-515 t. j. 29.6.2021, čím bola dodržaná jednoročná subjektívna lehota ako aj trojročná objektívna lehota.

36. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť dve zásadné skutočnosti. Jednak to, že disciplinárny súdny poriadok v ustanovení § 14 striktne stanovuje jednoročnú subjektívnu lehotu na podanie disciplinárneho návrhu, ktorá plynie odo dňa, kedy sa navrhovateľ dozvedel o disciplinárnom previnení, pričom žiadny dôvod spočívania tejto lehoty neupravuje (napríklad pre daný prípad by bol vhodný dôvod spočívania lehoty podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktorým mal sudca nerešpektovať záväzný právny názor). A ďalej, že disciplinárny súdny poriadok nevylučuje podanie disciplinárneho návrhu v právoplatne neskončenej veci vo vzťahu k žiadnemu disciplinárnemu previneniu.

3. K návrhovej legitimácii ministerky spravodlivosti 38. Z pohľadu disciplinárneho senátu nie je relevantné, že žalovanou v konaní, v ktorom mal sudca v jej neprospech nerešpektovať záväzný právny názor odvolacieho a dovolacieho súdu, bola Slovenská republika, za ktorú konalo ministerstvo spravodlivosti.

senát. 39. Je zásadné pripomenúť, že nemožno pristúpiť na takú logiku, podľa ktorej podanie disciplinárneho návrhu voči sudcovi automaticky znamená tlak na jeho nezávislosť. Sudca je verejný funkcionár, ktorý vykonáva súdnu moc jemu zverenú. V porovnaní s inými verejnými funkcionármi sú možnosti kontroly jeho práce a vyvodzovania zodpovednosti značne užšie, a to práve s ohľadom na potrebu nezávislého a nestranného výkonu súdnictva.

40. Disciplinárna zodpovednosť je špecifickým inštitútom, ktorý umožňuje v zákonom stanovených prípadoch preskúmať, či sa sudca nespreneveril svojim povinnostiam, a to aj v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Disciplinárny senát neprehliada, že kým opravné prostriedky a nástroje uplatniteľné pred ústavným či európskym súdnictvom smerujú ku zvráteniu vecnej stránky rozhodnutia, disciplinárne konanie má iný účel.

41. Disciplinárny senát ďalej pripomína, že medzi predpoklady sudcovskej spôsobilosti patria okrem iného aj osobnostné vlastnosti sudcu ako integrita, schopnosť odolávať tlaku, nestranné rozhodovanie podľa zákona a pod. Keby akýkoľvek sudca pod vplyvom disciplinárneho návrhu podaného či už voči svojej osobe alebo voči inému sudcovi zmenil svoj prístup v prejednávanej veci, nasvedčovalo by to, že nemusí spĺňať podstatný predpoklad sudcovskej

43. S poukazom na uvedené nevzhliadol disciplinárny senát podaný disciplinárny návrh za šikanózny, respektíve, že by bol spôsobilý zasahovať do nezávislosti súdnictva alebo, že ho ministerka spravodlivosti vzhľadom na okolnosti veci nemala podať.

44. Inými slovami, disciplinárny súdny poriadok, iná norma resp. ani základné princípy vyjadrené v aplikovateľných právnych predpisoch a priori nediskvalifikujú žiadneho z disciplinárnych navrhovateľov (viď § 15 disciplinárneho súdneho poriadku) z návrhovej legitimácie z titulu ich potenciálneho účastníctva v konaní, ktorého sa disciplinárne previnenie môže týkať. Návrhová legitimácia daná označeným ustanovením § 15 disciplinárneho súdneho poriadku je konštruovaná výsostne na báze označenia subjektu a jeho vzťahu k disciplinárne obvinenému sudcovi, a to bez ohľadu na meritum alebo akékoľvek iné špecifiká veci, v ktorej mohlo dôjsť k disciplinárnemu previneniu. Opačná interpretácia tejto normy by nevyhnutne viedla k zužovaniu okruhu subjektov s návrhovou legitimáciou a to na báze, ktorá v predmetnej norme nie je ani v náznaku vyjadrená, čo by v konečnom dôsledku viedlo k judikovaniu contra verba legis. 4.

46. Je to práve a len najvyšší správny súd, do výlučnej právomoci ktorého patrí rozhodovať o disciplinárnej zodpovednosti sudcov (s výnimkou predsedov a podpredsedov najvyšších súdnych inštancií - najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu) vrátane rozhodovania, či konkrétny sudca rešpektoval alebo nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho alebo dovolacieho súdu. Premietnuc uvedené na danú vec to znamená, že pokiaľ aj Krajský súd v Košiciach v bode 15 rozsudku sp. zn. 5Co/173/2021 z 7.10.2022 vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalovanej, že súd prvej inštancie nerešpektoval záväzný právny názor súdov vyšších inštancií, toto konštatovanie v nijakom smere nezaväzuje a zaväzovať nemôže najvyšší správny súd, čo znamená, že tento si túto otázku posudzuje nezávisle sám. Pokiaľ by uvedené neplatilo, tak by najvyšší správny súd v podstate vystupoval iba v roli „štatistu“. Navyše, pristúpiť na takúto logiku by v okolnostiach daného prípadu znamenalo, že keby bol Krajský súd v Košiciach povedal opak, najvyšší správny súd by bol povinný vysloviť vinu disciplinárne obvineného sudcu.

disciplinárny senát uvádza, že pokiaľ by sa aj Krajský súd v Košiciach jednoznačným a relevantným spôsobom (akokoľvek) k otázke zásadnej pre toto disciplinárne konanie vyjadril, je plne v diskrécii disciplinárneho senátu obsah takéhoto vyjadrenia posúdiť a zaujať k nemu napríklad úplne opačný postoj. Uvedené v podstate priamo vyplýva aj z ustanovenia § 32 ods. 1 disciplinárneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého disciplinárny senát nie je viazaný žiadnym rozhodnutím, pokiaľ ide o posúdenie viny disciplinárne obvineného.

48. Pre posúdenie disciplinárnej zodpovednosti sudcu za nedodržanie záväzného právneho názoru, ktorý bol pre sudcu záväzný je, podľa názoru disciplinárneho senátu, potrebné prihliadať jednak na to, či v čase pred vydávaním rozhodnutia nedošlo k zmene právneho alebo skutkového stavu veci v porovnaní s vydaným záväzným rozhodnutím, ďalej či bol záväzný právny názor súdu dostatočne jasný a zrozumiteľný a tiež, či na prijatie záveru súdu nižšej inštancie bolo potrebné zistiť konkrétne skutočnosti, od ktorých závisel výsledok

49. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Cdo 184/2018 z 28.5.2020, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/67/2017 z 9.5.2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (Krajský súd v Košiciach týmto rozsudkom opätovne potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 36C/48/2011 z 11.7.2014) jednak skonštatoval, že krajský súd svojvoľne nerešpektoval predchádzajúce rozhodnutie najvyššieho súdu (uznesenie sp. zn. 6 Cdo 27/2016 z 29.11.2016) a súčasne v bodoch 21 až 23 zopakoval, že: „21. Vec prejednávajúci senát 6C zotrváva na stanovisku, podľa ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci), môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal, a je povinný ho vydať.

22. V súvislosti s prezentovaným názorom treba akcentovať, že náhrada škody z výkonu verejnej moci proti štátu (jeho prípadná zodpovednosť), nemá povahu všeobecného inštitútu, ktorý by ako jediný reparoval všetky potenciálne škody vzniknuté poškodenému subjektu. Nemožno preto pripustiť, aby sa poškodení domáhali náhrady škody priamo proti štátu bez toho, aby sa aspoň pokúsili vymôcť dlžné peniaze od toho, kto sa na ich úkor, a to prípadne aj za pričinenia štátu, bezdôvodne obohatil. Vznik škody je totiž poškodený povinný preukázať, a v tomto ohľade nie je postačujúce len tvrdenie žalobcu, že sa na primárnom dlžníkovi ničoho nedomôže.

50. Následne Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 5Co 156/2020 z 24.8.2020 zrušil rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 36C/48/2011 z 11.7.2014, t. j. po šiestich rokoch od jeho vydania, pričom v bodoch 11 až 14 uviedol nasledovné: „11. Žalovaná vo svojom odvolaní opodstatnene súdu prvej inštancie vytla nedostatočné skutkové a nesprávnej právne posúdenie otázky splnenie zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu, najmä pokiaľ vo svojom odvolaní žalovaná tvrdila, že žalobca môže svoj nárok uplatňovať v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. až potom, ako využije všetky zákonné prostriedky na vymoženie svojho práva tak, ako to plynie z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. mája 2020 č. k. 6Cdo 184/2018-387, podľa ktorého kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal, bezúspešné domáhanie sa vydania tohto bezdôvodného obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný

12. Pretože súd prvej inštancie vyššie označené právne významné skutočnosti nezisťoval a ani sa nimi v dôvodoch rozsudku nezaoberal, ostalo skutkové a právne posúdenie nároku žalobcu na náhradu škody voči štátu neúplné, a preto nesprávne. V korelácii s uvedeným tak žalovaná v odvolaní dôvodne označila napadnutý rozsudok za nedostatočne odôvodnený a nepresvedčivý, ak sa súd nevysporiadal s pre ňu priaznivou judikatúrou, na ktorú v rámci svojej obrany poukazovala, a to najmä jej odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 25Cdo 145/2002 a nevenoval náležitú pozornosť ani jej tvrdeniu, že žalobca môže svoj nárok uplatňovať v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. až potom, ako využije všetky zákonné prostriedky na vymoženie svojho práva, pretože konštatovať nevymožiteľnosť pohľadávky a ustáliť, že žalobcovi vznikla škoda by bolo možné až v prípade, že by súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom uložil obžalovaným zároveň trest prepadnutia majetku podľa § 58 ods. 1 zák. č. 300/2005 Z. z.

14. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu a náležite zisťovať všetky právne významné skutočnosti, vrátane zistenia, či notár konal alebo nekonal v zhode s Q. T. ako osoby podieľajúcej sa na vzniku majetkovej ujmy na strane žalobcu, akým spôsobom notár s podstatnou časťou peňazí zložených do jeho úschovy žalobcom naložil a v koho dispozičnej sfére napokon tieto skončili, ako aj to, aké aktivity žalobca za účelom vrátenia plnenia bezdôvodného obohatenia podnikol (bod 23 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. mája 2020 sp. zn. 6Cdo 184/2018), a to so zreteľom na to, že : a) nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci), môže byť v civilnom sporovom konaní úspešne uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal, a je povinný ho vydať, b) pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia

ani správne ustáliť právnu povahu uplatneného nároku.“ 51. V súvislosti s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co 156/2020 z 24.8.2020 považuje disciplinárny senát za potrebné poukázať na bod 14, konkrétne na jeho záver, z ktorého jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie bol povinný zistiť konkrétne skutočnosti na to, aby správne ustálil právnu povahu uplatneného nároku. Bolo teda potrebné zo strany súdu prvej inštancie ustáliť skutkový stav (v medziach inštrukcií), a následne vec právne posúdiť. Rovnako musí disciplinárny senát poukázať na ďalšiu relevantnú skutočnosť a to, že tak dovolací, ako aj odvolací súd boli v čase svojho rozhodovania podrobne oboznámení s relevantnými skutočnosťami, a to konkrétne s právoplatným rozhodnutím v trestnej veci (teda konanie vo vzájomnej zhode notára a Q. T. bolo preukázané na základe záverov z trestného konania ukončeného ešte v roku 2016), bolo im známe, že archív notára v roku 2009 vyhorel, teda nie sú k dispozícii potrebné listiny, na základe ktorých by bolo možné zistiť, na akých účtoch peniaze skončili, ďalej im bolo známe, že finančné prostriedky v sume 398327,03 eur

52. Aj napriek tomu, že tieto skutočnosti boli súdom vyššej inštancie známe, zaviazali súd prvej inštancie doplniť v naznačenom smere dokazovanie. 53. Súd prvej inštancie - disciplinárne obvinený sudca - dokazovanie doplnil a otázku konkurencie nároku na náhradu škody voči štátu s nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalobca sa nemohol úspešne domôcť uhradenia svojej pohľadávky žalobou na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže nie je možné zistiť v koho dispozičnej sfére finančné prostriedky skončili, vyhodnotil tak, že je potrebné uplatniť zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. (body 20, 21 a 24 rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 24C 36/2020 z 29.6.2021).

Tento aspekt mal z pohľadu disciplinárneho senátu úplne zásadný význam pre posúdenie veci, pričom disciplinárny senát v tejto súvislosti považuje za potrebné ešte zdôrazniť, že záväzný právny názor neobsahoval imperatív zamietnuť žalobu aj v prípade, že sa nezistí, kto sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil.

nevyužil svoje právo a neuplatnil si náhradu škody v trestnom konaní ako poškodený, hoci v zmysle § 46 ods. 3 Trestného poriadku, poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je (bol) oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto

poriadku. V tomto smere však súd prvého stupňa - disciplinárne obvinený sudca - záväzne usmernený súdom vyššej inštancie nebol. Teda mu to nie je možné pričítať ako pochybenie respektíve ako nerešpektovanie záväzného právneho názoru. Krajskému súdu a rovnako aj dovolaciemu súdu pritom bola známa skutočnosť, že si žalobca v rámci trestného konania náhradu škody neuplatnil. Na tomto mieste je potrebné tiež uviesť, že z pohľadu disciplinárneho senátu to nebol súd prvej inštancie, ktorý spôsobil v konaní zbytočné prieťahy.

58. Vo svetle vyššie uvedeného potom disciplinárny senát posudzoval najmä úvodné návetie bodu 14 uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/156/2020 z 24.8.2020, v ktorom krajský súd aplikáciu jasne a zrozumiteľne vyjadreného záväzného právneho názoru (aj keď opäť podmieneného) obsiahnutého v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/184/2018 z 28.5.2020 spojil s potrebou vykonania ďalších úkonov zo strany disciplinárne obvineného

. . .“. 59. Krajský súd v Košiciach teda vo svojom „záväznom“ právnom názore vyjadril štyri (viď predošlá veta) okruhy skutočností, ktoré mal disciplinárne obvinený sudca skúmať, posúdiť a následne vo svetle svojich záverov premietnuť do aplikácie záväzného právneho názoru. Vychádzajúc z uvedeného dospel disciplinárny senát k záveru, že právny názor krajského súdu bol vyjadrený kondicionálne, alebo prinajmenšom nie natoľko autoritatívne, že by vylučoval čo i len minimálnu mieru diskrécie disciplinárne obvineného sudcu. Diskrécie, ktorá prirodzene vytvára priestor pre nesprávne pochopenie, zlú interpretáciu alebo jednoducho omyl, v každom prípade však to všetko vo forme právneho názoru disciplinárne obvineného

IV. Záver

60. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti disciplinárny senát uzavrel, že v konaní nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je disciplinárne obvinený sudca disciplinárne stíhaný. Preto disciplinárne obvineného sudcu podľa ustanovenia § 34 ods. 2 písm. a) disciplinárneho súdneho poriadku oslobodil spod disciplinárneho návrhu ministerky spravodlivosti. 61. O náhrade trov disciplinárneho konania rozhodol disciplinárny senát tak, že disciplinárne obvinenému sudcovi, ktorého v plnom rozsahu oslobodil spod podaného disciplinárneho návrhu, priznal v zmysle § 38 ods. 1 disciplinárneho súdneho poriadku nárok voči štátu na náhradu trov účelne vynaložených v súvislosti s disciplinárnym konaním s tým, že v mene štátu bude konať ministerstvo spravodlivosti. 62. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v disciplinárnom senáte v otázke viny pomerom hlasov 5:0. Vo vzťahu k dôvodom oslobodenia disciplinárne obvineného sudcu bude k rozhodnutiu disciplinárneho senátu pripojené odlišné (konkurujúce) stanovisko predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka a prísediacej sudkyne JUDr. Jitky Johany Hasíkovej.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 25. októbra 2023